Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4S/105/2009

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Soni Langovej a členiek senátu JUDr. Judity Kokolevskej a JUDr. Viery Šebestovej v právnej veci žalobcu: K. J., bytom B. XXX/X, K., zastúpený advokátom: JUDr. Štefanom Strakom, AK so sídlom: Krmanova č. 1, 040 01 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministra vnútra Slovenskej republiky Č.p.:. SLV-886/PK-2008 zo dňa 28.1.2009 v spojení s Personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 462 zo dňa 4.9.2008 takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Č.p.:. SLV-886/PK-2008 zo dňa 28.1.2009 z r u š u j e podľa ust. , a a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania spočívajúce v odmene advokáta v sume 989,74 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám právneho zástupcu žalobcu.

odôvodnenie:

Žalobou podanou pôvodne na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 3.4.2009, postúpenou tunajšiemu súdu dňa 8.6.2009 sa žalobca domáhal preskúmania a následného zrušenia personálneho rozkazu č. 462 zo dňa 4.9.2008 a rozhodnutia žalovaného Č.p.: SLV-886/PK-2008 zo dňa 28.1.2009. Rozhodnutím Č.p.: SLV-886/PK-2008 zo dňa 28.1.2009 žalovaný zamietol rozklad žalobcu z dôvodu jeho oneskoreného podania. Personálnym rozkazom č. 462 zo dňa 4.9.2008 bol žalobca prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa ustanovenia o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a železničnej polície (ďalej len ) pre zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti príslušníka Policajného zboru a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Skutočnosťou, ktorá tento dôvod zakladala bolo to, že žalobca dňa 16.3.2008 pri výkone služby na hraničnom prechode Vyšné Nemecké nevykonal kontrolu šiestich osôb, ktoré boli po uplynutí niekoľkých hodín zadržané a preukázali sa falošnými identifikačnými kartami Rumunska. Žalobca uviedol, že bol práceneschopný od 27.8.2008 do 14.10.2008, a preto bol oboznámený s personálnym rozkazom až dňa 14.10.2008 po návrate do výkonu služby a až tohto dňa mu bol personálny rozkaz doručený prostredníctvom jeho nadriadených, ktorí mu sprvoti odmietali personálny rozkaz vydať a tento mu bol až po opakovanom naliehaní vydaný. Žalobcovi bolo uvedené, že personálny rozkaz mu bol už v dobe pred 14.10.2008 doručovaný a žalobca jeho prevzatie odmietol. Žalobca dňa 28.10.2008 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podal proti personálnemu rozkazu rozklad, v ktorom namietal akékoľvek predošlé doručovanie predmetného personálneho rozkazu pred dňom 14.10.2008 ako aj obdržanie akéhokoľvek oznámenia o uložení zásielky. Žalobca zastával názor, že personálny rozkaz mu bol doručený až 14.10.2008, avšak z opatrnosti zároveň požiadal o prípadné odpustenie zmeškania lehoty

na podanie rozkladu z dôvodu jeho práceneschopnosti, ktorá mu znemožňovala nástup na službu a tým aj osobné prevzatie personálneho rozkazu. Žalobca namietal, že nie je si vedomý žiadnej snahy príslušníkov RHP Sobrance o doručenie personálneho rozkazu, nemá žiadnu vedomosť o ich návšteve v mieste jeho trvalého bydliska dňa 8.9.2008 a ani nemá vedomosť o akejkoľvek snahe o doručenie tohto personálneho rozkazu. Taktiež nemá vedomosť o tvrdeniach jeho manželky, ktorá mala údajne pred príslušníkmi RHP Sobrance dňa 8.9.2008 predniesť, za ktoré nenesie žiadnu zodpovednosť. Rovnako nemal vedomosť o snahe doručiť mu personálny rozkaz prostredníctvom Slovenskej pošty, nebolo mu doručené ani žiadne oznámenie o uložení zásielky a v tejto súvislosti namietal svoje zavinenie ohľadom neprevzatia zásielky. Žalobca zastával názor, že napadnuté rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Predmetným personálnym rozkazom bol žalobca prepustený zo služobného pomeru z dôvodu pre zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby z dôvodu, že počas vlastného výkonu štátnej služby nevykonaním riadnej hraničnej kontroly napomohol nelegálnym migrantom pri nedovolenom prekročení štátnej hranice Slovenskej republiky s Ukrajinou. Žalobca namietal, že počas celého konania opakovane uvádzal, že nie je si vedomý žiadneho porušenia svojich povinností príslušníka Policajného zboru pri výkone štátnej služby, že tvrdenia o absencii akejkoľvek kontroly uvedených osôb na hraničnom prechode sú nepravdivé a aj to, že by zanedbal svoju povinnosť riadne zistiť skutkový stav veci. Poukazoval na to, že kontrolované osoby sa pri vstupe na územie Slovenskej republiky preukázali identifikačnými preukazmi vydanými v členskom štáte Európskej únie a tento doklad je dostačujúci v zmysle všetkých dostupných právnych predpisov na umožnenie vstupu tejto osoby na územie Slovenskej republiky. Žalobca ďalej uviedol, že v súlade s Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. z 15.3.2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice pri prekračovaní hraníc osobami, ktoré sa preukazujú dokladmi členských štátov Spoločenstva je vykonávaná iba tzv. minimálna kontrola, t.j. stotožnenie uvedenej osoby podľa predloženého dokladu, čo v prípade osôb, ktoré predložili identifikačné karty Rumunska bolo dostačujúce na povolenie vstupu na územie Slovenskej republiky. Tzv. druholíniová kontrola dokladov, ktorá ukladá povinnosť podrobiť všetky osoby, ktoré sa pri vstupe na územie Slovenskej republiky preukážu dokladom vystaveným v Rumunsku bola zavedená až po uvedenom skutku. Žalobca zastával opakovane stanovisko, že v dobe jeho skutku bolo jeho konanie, t.j. umožnenie vstupu na územie Slovenskej republiky osobe, ktorá sa preukáže dokladom vydaným v Rumunsku v súlade so všetkými povinnosťami príslušníka Policajného zboru vykonávajúceho hraničnú kontrolu. Žalobca tiež poukazoval na prebiehajúce trestné konanie na Okresnom súde v Michalovciach, v ktorom bolo dodatočne preukázané, že identifikačné karty z Rumunska sú falošné a svedeckou výpoveďou bolo preukázané, že predmetné doklady na prvý pohľad nejavili známky falšovania a ich falošnosť bola odhalená až následnou hĺbkovou analýzou. Žalobca mal za to, že aj keby bolo prípadne preukázané jeho zavinenie, takéto konanie by nemalo byť považované za hrubé porušenie služobnej prísahy, ale by malo byť kvalifikované ako disciplinárne konanie. Na základe vyššie uvedeného žiadal žalobca, aby súd zrušil personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 462 zo dňa 4.9.2008 a rozhodnutie Ministra vnútra Slovenskej republiky zo dňa 28.1.2009 č.p. SLV-886/PK-2008 a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 13.7.2009 doručeným Krajskému súdu v Bratislave dňa 16.7.2009 uviedol, že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru personálnym rozkazom s tým, že dôvodom prepustenia zo služobného pomeru bolo porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a s tým, že jeho ponechanie v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby tak, ako to vyplýva z ustanovenia . Dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru bola tá skutočnosť, že žalobca dňa 16.3.2008 na hraničnom prechode Vyšné Nemecké na pracovisku pasovej kontroly na vstupe z Ukrajiny do Slovenskej republiky v čase o 13.29 hod. kontroloval motorové vozidlo zn. P., evidenčné číslo XXXXX N., ktoré viedol štátny príslušník Ukrajiny, pričom žalobca nevykonal kontrolu cestovných dokladov šiestich spolujazdcov, štátnych príslušníkov Moldavska, nachádzajúcich sa v tomto vozidle, ktorí sa neskôr pri zadržaní preukázali falošnými identifikačnými kartami Rumunska, čím umožnil týmto osobám nedovolené prekročenie štátnej hranice Slovenskej republiky z Ukrajiny. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti žalobcom spočívalo v tom, že žalobca v rozpore s a Z.z, nariadením nadriadeného (čl. 1 a 5 prílohy k nariadeniu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka policajného zboru, čl. 6 a čl. 25 nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 117/2005 o činnosti základných útvarov služby

hraničnej polície Policajného zboru, rozkazom nadriadeného č. 1 písm. a) bod 2, 6, a 14 rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 6/1997 o úlohách na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov Policajného zboru a v rozpore s nariadením Európskeho parlamentu a rady ES č. 562/2006 zo dňa 15.3.2006, ktorým sa upravuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice

- Kódex schengenských hraníc, pretože sa nezdržal konania, ktoré viedlo k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s osobnými záujmami, ani konania, ktoré mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo mohlo ohroziť dôveru v tento zbor a nedodržal služobnú disciplínu. Uvedeným konaním žalobca porušil aj základné povinnosti policajta uvedené v , , , , a O nedisciplinovanosti žalobcu svedčí aj skutočnosť, že v inštruktáži k výkonu služby mu bola uložená úloha odhaľovať falošné a pozmenené cestovné doklady a mal venovať pozornosť cestovným dokladom z Rumunska. Žalovaný uviedol, že bola splnená aj ďalšia zákonná podmienka na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, ktorá spočíva v tom, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, najmä záujmu na dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny a všeobecne záväzných predpisov všetkými príslušníkmi Policajného zboru, na ich čestnosti a na upevňovaní dôvery občanov v Policajný zbor, nakoľko je nezlučiteľné s dôležitými záujmami štátnej služby, aby v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru zotrval policajt, ktorý ohrozil aj svoju nestrannosť z hľadiska výkonu svojej služobnej činnosti pri ochrane vonkajšej štátnej hranice Slovenskej republiky a Európskej únie. Návrh na prepustenie žalobcu podľa bol vopred prerokovaný s príslušným odborovým orgánom, ktorý s ním súhlasil. Žalovaný uviedol, že žalobca sa konania dopustil dňa 16.3.2008, nadriadený žalobcu riaditeľ Riaditeľstva hraničnej polície Sobrance dňa 7.8.2008 obdržal informáciu o protiprávnom konaní žalobcu a návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru bol doručený ministrovi vnútra Slovenskej republiky dňa 27.8.2008. Rozhodnutie o prepustení sa považuje za doručené žalobcovi dňa 20.9.2008. Je teda podľa žalovaného nepochybné, že zákonné lehoty na jeho prepustenie ustanovené v boli dodržané. Služobný pomer skončil žalobcovi zákonným spôsobom v zmysle ustanovenia a to dňom doručenia rozhodnutia o jeho prepustení. Žalobcovi bol personálny rozkaz č. 462 zo dňa 4.9.2008 doručovaný najskôr do miesta, kde sa žalobca zdržiaval počas dočasnej pracovnej neschopnosti a ktoré bolo uvedené na potvrdení o dočasnej pracovnej neschopnosti. Z úradného záznamu č.p.: UHCP-7-268/RHP-SO-VO-2008 zo dňa 9.9.2008 vyplýva, že už dňa 8.9.2008 v čase o 17.00 hod. bol pracovníkmi RHP Sobrance v mieste zdržiavania sa žalobcu doručovaný personálny rozkaz, ktorý bol neúspešný, nakoľko manželka žalobcu uviedla, že žalobca je doma, avšak momentálne sa cíti veľmi zle a nemôže vstať z postele. Na požiadavku pracovníkov RHP Sobrance aby bol žalobca oboznámený s ich príchodom za účelom doručenia napadnutého rozhodnutia manželka žalobcu uviedla, že žalobca nič neprevezme, lebo nemôže vstať z postele a nech mu personálny rozkaz zašlú prostredníctvom pošty. Žalovaný uviedol, že na poštovú prepravu bol personálny rozkaz odovzdaný dňa 12.9.2008, pošta vykonala prvé doručenie na adrese miesta zdržiavania sa žalobcu počas dočasnej pracovnej neschopnosti dňa 16.9.2008, opakované doručovanie vykonala dňa 17.9.2008, avšak žalobca si napadnuté rozhodnutie v odbernej lehote sedem dní neprevzal. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na to, že s prihliadnutím na ustanovenie nastali účinky doručenia písomnosti uloženej na pošte na tretí deň od jej uloženia, t.j. 20.9.2008. Zákonná 15 dňová lehota na odvolanie v súlade s ustanovením začala plynúť dňom 21.9.2008 a podľa uplynula dňom 6.10.2008. Žalovaný poukázal na to, že žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odoslal rozklad proti personálnemu rozkazu prostredníctvom pošty až dňa 28.10.2008, t.j. 22 dní po uplynutí zákonom stanovenej 15 dňovej lehoty. Žalovaný v súvislosti so žiadosťou žalobcu ohľadom odpustenia zmeškania lehoty na podanie rozkladu uviedol, že podľa odpustenie zmeškania lehoty je zákonnou možnosťou a nie povinnosťou odvolacieho orgánu žalovaného, ktorý po zvážení všetkých okolností vzťahujúcich sa k danej veci môže odpustiť zmeškanie lehoty a v prípade žalobcu odvolací orgán po vyhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré sa vzťahovali k doručovaniu personálneho rozkazu žalobcovi s poukazom na ustanovenie vyslovil názor, že žalobca si zmeškanie lehoty na podanie rozkladu proti personálnemu rozkazu zapríčinil sám svojím postojom k danej veci, ohľadom doručovania personálneho rozkazu neboli zistené žiadne pochybenia, resp. porušenie zákona zo strany prvostupňového orgánu žalovaného, a preto žalobcovi zmeškanú lehotu neodpustil. Žalovaný poukázal aj na to, že personálne konanie o prepustení policajta zo služobného pomeru nie je možné spájať s trestným konaním. V danom prípade žalobca zo služobného pomeru nebol prepustený z dôvodu, že spáchal trestný čin, ktorý je uvedený v ale z dôvodu, že svojím protiprávnym konaním porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom pri súčasnom splnení druhej zákonnej podmienky a

to, že ponechanie žalobcu v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Žalovaný zastával názor, že každé porušenie zákona nemusí byť trestným činom, priestupkom alebo disciplinárnym previnením, je však dôležité, či v príslušnom konaní osoby v súlade so zákonom je možné vidieť jeho porušenie. Žalovaný uviedol, že zákonné znaky prepustenia zo služobného pomeru musia byť dané v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od výsledku prípadného trestného konania, nakoľko porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom nemusí nutne dosahovať intenzitu trestného činu a prepustenie zo služobného pomeru za zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti nie je možné stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. V danom prípade žalobca zo služobného pomeru nebol prepustený z dôvodu, že spáchal trestný čin, ktorý je uvedený v ale z dôvodu, že svojím protiprávnym konaním porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom pri súčasnom splnení druhej zákonnej podmienky a to, že ponechanie žalobcu v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Taktiež nie je možné spájať personálne konanie o prepustení policajta zo služobného pomeru so samostatným disciplinárnym konaním, ktoré je osobitným konaním a prijatie disciplinárneho opatrenia samo o sebe nevylučuje, aby nadriadený voči policajtovi prijal aj personálne opatrenie podľa . Dôkazy preukazujúce protiprávne konanie žalobcu boli zadovážené zákonným spôsobom podľa a sám žalobca v konaní o prepustení nepredložil žiaden hodnoverný dôkaz, ktorým by spochybnil a vyvrátil objektívne zistený skutkový stav veci. Minister vnútra Slovenskej republiky v medziach zákona a v súlade s povolenou voľnou úvahou posúdil intenzitu porušenia služobnej prísahy uvedenej v a v súlade so zákonom aj rozhodol. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že napadnuté rozhodnutia obsahujú všetky zákonom predpísané náležitosti a boli vydané v súlade so zákonom po riadnom zistení skutkového stavu. Dôkazy, ktoré boli zabezpečené bez akýchkoľvek pochybností preukazujú tú skutočnosť, že žalobca sa dopustil protiprávneho konania, ktoré naplnilo stupeň intenzity zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti s tým, že by jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Na základe vyššie uvedeného žiada žalovaný, aby Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol.

Rozsudkom č.k. -43 zo dňa 20. apríla 2012 Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Č.p.: SLV-886/PK-2008 zo dňa 28. januára 2009, podľa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 851,77 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu žalobcu.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. zo dňa 30. januára 2013 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -43 zo dňa 20. apríla 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil právny názor, že žalobca podal rozklad po uplynutí zákonnej lehoty a jeho žiadosti na odpustenie lehoty nebolo vyhovené. Pokiaľ však žalovaný vo výroku druhostupňového rozhodnutia uviedol, že rozklad zamietol podľa napriek tomu, že rozklad bol podaný po lehote a zo znenia výroku ako aj z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že rozklad preskúmal podľa uvedeného zákona, nemožno takýto postup žalovaného považovať za takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, ku ktorej by mal súd prihliadať a na základe ktorej by bolo potrebné preskúmavané rozhodnutie zrušiť. Poukázal ďalej na to, že žalobca v žalobných námietkach nenamietal, že by sa on sám cítil byť uvedeným postupom žalovaného pri rozhodovaní o rozklade dotknutý na svojich právach. Odvolací súd dal do pozornosti, že účelom postupu podľa odstránenie takých vád, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia bez ohľadu na to, či žalobca takýto nedostatok rozhodnutia namietal a postup, kedy vo veciach, v ktorých súd zistil, že žalobou napadnuté rozhodnutie trpí takými vadami, ku ktorým musí prihliadať bez ohľadu na to, či žalobca takýto nedostatok rozhodnutia nenamietal, predstavuje výnimku zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán). Odvolací súd dospel k záveru, že v konaní žalovaného správneho orgánu ani v konaní, ktoré mu predchádzalo nebola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia ( ) v dôsledku čoho nie je možné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Vyslovil tiež právny názor, že v zmysle j ods. 2 a 3 jednoznačne vyplýva možnosť, nie povinnosť súdu zrušiť aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v prípade, ak súd podľa okolností prípadu dospeje k záveru, že takýto postup je vhodný, pričom v danom prípade nie je súd viazaný dôvodmi žaloby a taktiež nie je povinný samostatne

odôvodňovať, prečo dospel k záveru zrušiť, resp. nezrušiť aj rozhodnutie prvostupňového orgánu, keďže táto skutočnosť vždy vyplýva zo skutkových okolností konkrétneho prípadu. Uložil povinnosť súdu prvého stupňa posúdiť žalobu s ohľadom na skutkové a právne námietky žalobcu v zmysle uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu a opätovne vo veci meritórne rozhodnúť.

Krajský súd v Bratislave pokračoval v konaní v intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe ako aj z administratívneho spisu vyplývajúce konanie, ktoré rozhodnutiu predchádzalo a po nariadenom pojednávaní podľa dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie ako aj postup správneho orgánu boli v súlade so zákonom. Žalobu zamietol na pojednávaní v neprítomnosti právnej zástupkyne žalobcu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe podaného odvolania rozsudok tunajšieho súdu uznesením sp. zn. zo dňa 30.4.2014 opätovne zrušil a vec mu vrátil na nové konanie z dôvodu, že prejednaním veci v neprítomnosti právnej zástupkyne žalobcu boli porušené jeho procesné práva, bola mu odňatá možnosť konať pred súdom a prvostupňový súd nepostupoval v intenciách odôvodnenia uznesenia NS SR č. . Zo znenia odôvodnenia predmetného rozhodnutia, tunajší súd nevedel identifikovať, v čom odvolací súd videl rozpor rozhodnutia tunajšieho súdu zo dňa 10.5.2013 s názorom vysloveným v rozhodnutí zo dňa 30.1.2013.

Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 21.8.2008 bol daný návrh na prepustenie zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka Policajného zboru, pretože tento dňa 16.3.2008 na hraničnom priechode Vyšné Nemecké, pri hraničnej kontrole na vstupe z Ukrajiny do Slovenskej republiky, v čase o 13.47 hod. kontroloval osobne motorové vozidlo zn. P., EČ: XXXXXPT, ktoré riadil štátny príslušník Ukrajiny V. N., pričom vedome nevykonal kontrolu cestovných dokladov šiestich spolujazdcov - štátnych príslušníkov Moldavska, ktorí sa neskôr pri zadržaní preukázali falošnými identifikačnými kartami Rumunska, čím týmto osobám umožnil nedovolené prekročenie štátnej hranice Slovenskej republiky. Dňa 12.8.2008 bol žalobca upovedomený o začatí konania o prepustení zo služobného pomeru s tým, aby sa do 13.8.2008 do 08.00 hod. k danej veci vyjadril. Žalobca sa v stanovenej lehote dňa 13.8.2008 k veci vyjadril a uviedol, že svoje služobné povinnosti si vždy plnil zodpovedne a svedomito, k jeho práci neboli nikdy výhrady a nie je si vedomý žiadneho porušenia, tobôž hrubého porušenia povinností. Nesúhlasil, že by úmyselne nevykonal kontrolu akéhokoľvek vozidla prechádzajúceho štátnu hranicu, nebolo mu jasné, na základe čoho odvodzujú orgány činné v trestnom konaní jeho úmysel a trestné konanie považoval za nedorozumenie. Zastával názor, že v konaní ohľadom jeho prípadného prepustenia zo služobného pomeru by sa malo pokračovať až po právoplatnom ukončení trestného konania. Dňa 22.8.2008 bol žalobca oboznámený s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru a s dôkazným materiálom s tým, aby v lehote do 25.8.2008 do 08.00 predložil písomné námietky, návrhy a dôkazy. Navrhovateľ sa v stanovenej lehote vyjadril a namietal, že neboli vykonané všetky výsluchy kľúčových svedkov, ktorých kontrolu mal zanedbať ani výsluch ukrajinského vodiča V. N.. Základná organizácia OZP č. 10-29 Sobrance dňa 22.8.2008 súhlasila s návrhom a doporučila ho realizovať. Personálnym rozkazom č. 462 zo dňa 4.9.2008 podľa minister vnútra prepustil žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru s odôvodnením, že žalobca porušil svoju služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom, a preto jeho ponechanie v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Z potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti č. H 196437 vyplýva, že žalobca bol práceneschopný od 27.8.2008 do 14.10.2008 s udanou adresou, na ktorej sa mal zdržovať K., B. X. Z úradného záznamu Č.p.: UHCP-7-268/RHP-SO-VO-2008 zo dňa 9.9.2008 vyplýva, že dňa 8.9.2008 bol žalobcovi pracovníkmi OARaŠ RHP Sobrance pplk. S.. K. P., a N.. V. D. doručovaný personálny rozkaz č. 462/2008 na adrese B. X, K. z dôvodu jeho práceneschopnosti. Personálny rozkaz sa žalobcovi nepodarilo doručiť z dôvodu, že po príchode pracovníkov OARaŠ RHP dvere od bytu otvorila manželka žalobcu, ktorá uviedla, že manžel sa nachádza doma, ale momentálne sa cíti veľmi zle a nemôže vstať z postele. Bola požiadaná, aby oboznámila manžela s príchodom pracovníkov RHP Sobrance za účelom doručenia personálneho rozkazu. Manželka žalobcu uviedla, že manžel nič neprevezme lebo nemôže vstať z postele a nech sa mu personálny rozkaz pošle poštou. Na opätovné požiadanie, aby zavolala manžela uviedla, že manžel leží v posteli a písomnosti z práce nech sú mu doručované poštou. Predmetný personálny rozkaz č. 462 zo dňa 4.9.2008 bol žalobcovi doručovaný prostredníctvom pošty doručenkou do vlastných rúk. Na poštovú prepravu bol odovzdaný dňa 12.9.2008, prvé doručenie na adrese miesta zdržiavania sa žalobcu počas dočasnej práceneschopnosti B. Č.. XXX/

X, K. pošta vykonala dňa 16.9.2008, opakované doručenie dňa 17.9.2008, dňa 17.9.2008 bola zásielka uložená na pošte. Zásielka zo strany žalobcu nebola v odbernej lehote prevzatá. Dňa 14.10.2008 žalobca prevzal kópiu predmetného personálneho rozkazu. Voči personálnemu rozkazu podal žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne rozklad na poštu dňa 28.10.2008, v ktorom namietal akékoľvek predošlé doručovanie personálneho rozkazu č. 462/2008 zo dňa 4.9.2008 pred dňom 14.10.208 ako aj obdržanie akéhokoľvek oznámenia o uložení zásielky a zastával názor, že predmetný personálny rozkaz mu bol riadne doručený až dňa 14.10.2008. Zároveň z opatrnosti požiadal aj o prípadné odpustenie lehoty na podanie rozkladu z dôvodu jeho práceneschopnosti, ktorá mu znemožnila prevzatie tohto rozhodnutia pri výkone služby. Namietal taktiež spáchanie vytýkaného skutku a zastával názor, že sa nedopustil žiadneho hrubého porušenia pracovnej disciplíny ani služobnej prísahy. Následne na to vydal minister vnútra Slovenskej republiky rozhodnutie č. SLV-886/PK-2008 zo dňa 28.1.2009, ktorým podľa rozklad zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z predloženého spisového materiálu a vyhodnotení všetkých dostupných dôkazov vzťahujúcich sa k doručovaniu napadnutého rozhodnutia žalobcovi považoval podaný rozklad za oneskorene podaný a s poukázaním aj na ustanovenie zákona mal odvolací orgán za to, že žalobca si zmeškanie zákonom stanovenej lehoty na podanie rozkladu proti napadnutému rozhodnutiu zapríčinil svojím postojom k veci, v rámci preskúmania spôsobu doručovania napadnutého rozhodnutia žalobcovi zo strany prvostupňového orgánu nebolo zistené žiadne pochybenie, a preto žalobcovi zmeškanú lehotu neodpustil.

Podľa ust. § 192 ods. 1 a 5 zákona, policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak a) pre neho v dôsledku zníženia početných stavov Policajného zboru schválených vládou nie je iné služobné zaradenie, b) podľa rozhodnutia lekárskej komisie stratil dlhodobo zo zdravotných dôvodov spôsobilosť vykonávať akúkoľvek funkciu v Policajnom zbore alebo spôsobilosť vykonávať doterajšiu funkciu a nemožno ho previesť ani preložiť na inú funkciu v štátnej službe, ktorej výkon by nebol na ujmu jeho zdravia, c) podľa posudku služobného klinického psychológa nie je duševne spôsobilý na výkon štátnej služby, d) bol pri služobnom hodnotení hodnotený ako nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe, e) porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, f) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin alebo pre trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody, g) stratil štátne občianstvo Slovenskej republiky alebo nemá trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, h) zrušené od 1.5.2004.

O prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku 1 písm. d) až g) možno rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol; v týchto lehotách sa musí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj doručiť.

Podľa § 17 zákona, občan pri vzniku služobného pomeru policajta skladá služobnú prísahu, ktorá znie: "Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života. Budem sa riadiť , ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!".

Zložením sľubu sa občan stáva príslušníkom policajného zboru, kategórie osôb, ktorých konanie, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi, bude pre služobné pomery posudzované cez prizmu tohto sľubu. Takýto výnimočne zodpovedný prístup policajta k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcií štátu.

Podľa zákona, služobná disciplína policajtov spočíva v dôslednom plnení povinností ustanovených , ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených.

Podľa ust. § 48 ods. 3 zákona, policajt je povinný

a) plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené , ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený, b) vykonávať štátnu službu osobne, riadne a včas, c) oznámiť bezprostredne nadriadenému poruchy a nedostatky, ktoré ohrozujú alebo sťažujú výkon štátnej služby, a hroziacu škodu, d) zakročiť, ak hrozí škoda a na jej odvrátenie je potrebný neodkladný zákrok; nemusí tak urobiť, ak mu v tom bráni dôležitá okolnosť alebo ak by tým seba alebo iné osoby vystavil vážnemu ohrozeniu, e) pri výkone štátnej služby dodržiavať pravidlá služobnej zdvorilosti a správať sa slušne k štátnym zamestnancom a v služobnom styku aj k ostatným občanom, f) zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s osobnými záujmami, najmä nezneužívať informácie získané v súvislosti s výkonom služby na vlastný prospech alebo na prospech iného, g) v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, h) dodržiavať služobnú disciplínu, i) vykonávať štátnu službu nestranne, j) poskytnúť Policajnému zboru osobné údaje, 8) ktoré sú nevyhnutné na realizáciu práv a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, k) plne využívať čas služby a dodržiavať ustanovený základný čas služby v týždni, prípadne kratší čas služby v týždni; to neplatí v prípade, že mu bolo udelené služobné voľno alebo dovolenka, l) byť pri výkone štátnej služby ustrojený a dbať o náležitú úpravu svojho zovňajšku, m) oznámiť bezodkladne bezprostredne nadriadenému príbuzenské vzťahy podľa , ktoré vznikli počas trvania služobného pomeru, n) plniť aj povinnosti vyplývajúce z iných všeobecne záväzných právnych predpisov, o) preukázať nadriadenému, že riadne študuje a bezodkladne mu oznámiť všetky zmeny súvisiace so štúdiom pri výkone štátnej služby, p) predložiť bezodkladne nadriadenému rozhodnutia zakladajúce stratu bezúhonnosti, r) oznámiť bez zbytočného odkladu nadriadenému stratu alebo odcudzenie svojho služobného preukazu alebo služobného odznaku, s) podrobiť sa lekárskej prehliadke, prieskumnému konaniu alebo psychologickému vyšetreniu na zistenie zdravotnej a duševnej spôsobilosti na výkon štátnej služby, t) nastúpiť do výkonu štátnej služby bezodkladne po zrušení rozhodnutia o skončení služobného pomeru a oboznámiť s týmto rozhodnutím bezprostredne nadriadeného, u) zvyšovať si odborné vedomosti, zručnosti, schopnosti a návyky potrebné na výkon štátnej služby a prehlbovať si kvalifikáciu, v) dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby pre chorobu alebo úraz a zdržiavať sa na adrese uvedenej na tlačive, ktorým sa potvrdzuje dočasná neschopnosť na výkon štátnej služby pre chorobu alebo úraz.

Podľa zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom.

Podľa , na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem výkonu rozhodnutia.

Podľa § 242 ods. 1 cit. zákona proti rozhodnutiu môže policajt podať odvolanie do 15 dní, a ak ide o odvolanie proti rozhodnutiu o uložení disciplinárneho opatrenia, do ôsmich dní odo dňa oznámenia rozhodnutia.

Podľa § 242 ods. 5 cit. zákona oprávnený orgán príslušný na rozhodovanie o odvolaní (ďalej len "odvolací orgán") môže odpustiť zmeškanie lehoty, ak k nemu došlo zo závažných dôvodov a policajt o to požiada do 15 dní odo dňa, keď pominul dôvod zmeškania, a zároveň podá odvolanie.

Podľa § 243 ods. 4 cit. zákona ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

Podľa § 244 cit. zákona proti rozhodnutiu ministra, ak nejde o rozhodnutie o odvolaní, možno podať rozklad. O rozklade rozhoduje minister na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie; proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Pre rozklad a konanie o ňom platia ustanovenia o odvolaní.

Podľa § 266 ods. 3 cit. zákona rozhodnutie o prijatí do služobného pomeru, o náhrade škody, o prepustení, rozhodnutie odvolacích orgánov a rozhodnutia podľa § 245 a 246 sa oznamujú doručením ich odpisu. Doručuje sa do vlastných rúk policajta v služobnom úrade, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak nemožno odpis rozhodnutia doručiť policajtovi priamo, doručí sa poštou na poslednú známu adresu policajta ako doporučená zásielka s doručenkou s poznámkou "do vlastných rúk"; rovnako sa doručujú rozhodnutia pozostalým.

Podľa § 266 ods. 4 cit. zákona povinnosť doručiť rozhodnutie je splnená, len čo účastník konania písomnosť prevezme alebo jej prijatie odmietne. Ak sa písomnosť uložená na pošte nevyzdvihla, nastanú účinky jej doručenia na tretí deň od jej uloženia. Na túto lehotu sa nevzťahuje ustanovenie § 262 o počítaní času.

Podľa § 262 ods. 1 cit. zákona lehota určená podľa dní sa začína dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok.

Podľa § 262 ods. 3 cit. zákona ak pripadne posledný deň lehoty na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nesledujúci pracovný deň.

V preskúmavanej veci na základe vyššie uvedených skutočností mal súd za preukázané, že personálny rozkaz č. 462 zo dňa 4.9.2008 bol žalobcovi doručovaný, pretože mu ho nebolo možné doručiť osobne prostredníctvom pracovníkov RHP (odmietol zásielku prevziať) v mieste trvalého bydliska B. XXX/X, K., ktorú uviedol aj ako kontaktnú adresu vo vystavenom doklade o dočasnej pracovnej neschopnosti, aj prostredníctvom pošty na adresu uvedenú v tlačive o dočasnej práceneschopnosti. Je ďalej nesporné, že žalobca si predmetný personálny rozkaz v odbernej lehote neprevzal, na čo pošta dňa 17.9.2008, zásielku uložila. Dňom 18.9.2008 začala plynúť trojdňová lehota podľa Dňom 20.9.2008 je považovaná zásielka za doručenú. Dňom 21.9.2008 začala plynúť 15 dňová lehota na podanie odvolania podľa cit. zákona, ktorej koniec pripadol na nedeľu 20.9.2008. S prihliadnutím na ustanovenie cit. zákona posledným dňom zákonom stanovenej lehoty na podanie rozkladu bol pondelok, 6.10.2008. Žalobca odoslal prostredníctvom svojho právneho zástupcu rozklad proti personálnemu rozkazu na poštovú prepravu až dňa 28.10.2008, t.j. po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie rozkladu proti predmetnému personálnemu rozkazu, ktorý takto nadobudol právoplatnosť dňom 6.10.2008. Žalobca v konaní ani v žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty nepreukázal takú závažnosť svojho ochorenia, ktorá by mu znemožňovala vyvinutie akejkoľvek aktivity na hájenie svojich nárokov.

S prihliadnutím na ustanovenie § 266 ods. 3 a 4 cit. zákona vyplýva, že postup prvostupňového správneho orgánu pri doručovaní personálneho rozkazu č. 465 zo dňa 4.9.2008 bol dodržaný a je nesporné, že rozklad proti predmetnému personálnemu rozkazu bol podaný po uplynutí zákonnej lehoty. S týmto názorom žalovaného ako aj Krajského súdu v Bratislave súhlasil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení č.k. zo dňa 30. januára 2013 (str. 14 ods. 3, druhá veta).

V danom prípade teda žalovaný postupoval správne, v súlade so zákonom, podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (str. 15 rozhodnutia zo dňa 30.1.2013). Podľa názoru odvolacieho súdu, okolnosť, že žalovaný napadnutý rozklad preskúmal (čo vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia) napriek oneskorene podanému rozkladu, nie je vadou, ktorá by mala za následok jeho nezákonnosť.

Podľa ust. § 241 ods. 1 až 7 cit. zákona, rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom.

Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota.

V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorom základe rozhodoval.

Poučenie o odvolaní obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať, v akej lehote a u ktorého oprávneného orgánu.

Chyby v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia oprávnený orgán aj bez návrhu opraví a vyrozumie o tom účastníka konania.

Rozhodnutie, proti ktorému už nemožno podať odvolanie, je právoplatné.

Rozhodnutie je vykonateľné, ak nadobudlo právoplatnosť alebo ak odvolanie nemá odkladný účinok.

Podľa ust. § 243 ods. 1 až 5 cit. zákona, odvolacím orgánom je najbližší nadriadený orgánu, ktorý rozhodnutie vydal.

Odvolací orgán je povinný rozhodnúť o odvolaní bezodkladne, spravidla do 60 dní odo dňa podania odvolania, a to po predchádzajúcom prerokovaní v poradnej komisii, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak nemôže odvolací orgán rozhodnúť o odvolaní do 60 dní odo dňa podania odvolania, je povinný o tom policajta písomne vyrozumieť.

Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

Ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti oprávnenému orgánu, ktorý ho vydal, na nové prerokovanie a rozhodnutie, ak je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti; oprávnený orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný.

Podľa ust. § 244 zákona, proti rozhodnutiu ministra, ak nejde o rozhodnutie o odvolaní, možno podať rozklad. O rozklade rozhoduje minister na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie; proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Pre rozklad a konanie o ňom platia ustanovenia o odvolaní.

Podľa ust. § 246 ods. 1 až 5 cit. zákona, ak sa dodatočne zistí, že právoplatné rozhodnutie je v rozpore s právnymi predpismi a ostatnými predpismi, môže ho minister zmeniť alebo zrušiť.

Minister rozhodnutie zruší a vec vráti oprávnenému orgánu alebo odvolaciemu orgánu, ktorý ho vydal na nové prerokovanie a rozhodnutie, ak je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti; tieto orgány sú právnym názorom ministra viazané.

Pri preskúmavaní rozhodnutia sa vychádza z právneho stavu a skutkových okolností v čase vydania rozhodnutia. Nemôže sa preto zrušiť alebo zmeniť rozhodnutie, ak sa po jeho vydaní dodatočne zmenili rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých pôvodné rozhodnutie vychádzalo.

Právoplatné rozhodnutie možno zmeniť, zrušiť alebo zrušiť a vrátiť na nové konanie do troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti.

Proti rozhodnutiu vydanému podľa odsekov 1 a 2 možno podať rozklad.

Napriek okolnosti, že prvostupňové rozhodnutie v čase podania rozkladu nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, (žalovaný žalobcovi v zmysle odôvodnenia rozhodnutia neodpustil zmeškanie lehoty), žalovaný rozklad preskúmal, o tomto rozhodol dňa 28.1.2009 tak, že rozklad zamietol. V zmysle vyššie uvedených ustanovení , žalovaný mohol rozklad zamietnuť len v prípade realizácie riadneho odvolacieho konania (nie v prípade preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania). Ak teda žalovaný rozklad žalobcu zamietol, postupoval podľa ust. zákona, (čo vyplýva aj zo záväznej výrokovej časti rozsudku), akceptoval rozklad žalobcu za podaný včas, napriek uvedeným v odôvodnení.

Zo znenia ust. § 244 zákona vyplýva, že o rozklade rozhoduje minister na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. Z obsahu spisu však nevyplýva, že by pred druhostupňovým rozhodnutím žalovaného bola ustanovená osobitná komisia, bol predložený jej návrh vo veci prepustenia žalobcu a bolo vydané rozhodnutie na základe tohto návrhu v zmysle požiadavky zákona. V napadnutom rozhodnutí žalovaný neuviedol obsah návrhu osobitnej komisie k danej veci. Postup žalovaného, ktorý nerozhodol na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie by preto, podľa názoru súdu, bol v rozpore s platnou právnou úpravou.

Podľa vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu, prvostupňový súd pochybil, keď sa vecne nezaoberal námietkami žalobcu obsiahnutými v jeho žalobe.

Podľa § 233 ods. 1 a 2 zákona, oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady.

Oprávnený orgán pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

Podľa § 238 ods. 1 až 4, za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka.

Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy.

Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Podľa vyššie citovaných ustanovení zákona, v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

Z rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že žalovaný zameral skúmanie prvostupňového rozhodnutia len z hľadiska procesného - dodržanie lehoty na odvolanie. Nevykonal doplnenie dokazovania, nevysporiadal sa so skutkovými námietkami žalobcu uvedenými v podanom rozklade. Žalovaný neodstránil rozpory v dôkazných prostriedkoch a stotožnil sa len s konštatovaním stavu tak, ako ho vyhodnotil prvostupňový správny orgán.

Z obsahu spisu súd zistil, že podľa správy Štátnej hraničnej služby Ukrajiny zo dňa 23.4.2008, osoba, N. V. vykonal dňa 16.3.2008 na územie Slovenskej republiky dve jazdy s občanmi Moldavska v automobile E.: XXX-XX W., a to s prejazdom (z Ukrajiny do SR) o 14,07 hod. a v čase o 19,17 hod. Žalovaný

dostatočným spôsobom na základe dokladov obsiahnutých v spise nepreukázal, že pri uvedených cestách vykonal kontrolu žalobca. Podľa lustračného záznamu, žalobca vykonával kontrolu vozidla s E.: XXX-XX N., t.j. iného evidenčného čísla, s čím sa žalovaný v rozhodnutí nevysporiadal, neskúmal časový sklz pri prechode hraníc Ukrajiny a SR, keď vozidlo s E.: XXX-XX W. prechádzalo kontrolou na Ukrajine o 14,07 hod. a následne podľa časovej postupnosti a smeru jazdy malo prejsť slovenskú hranicu neskôr. Podľa lustrácie vykonanej žalobcom, tento kontroloval vozidlo s EČ: XXX-XX N. na území slovenskej hranice v čase o 13,29 hod., teda skôr ako prebehla kontrola na Ukrajine. Uvedenú časovú nezrovnalosť žalovaný vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, napr. z dôvodu iného časového pásma a pod. Žalovaný takisto nevysvetlil rozpor v tvrdení zadržaných osôb o tom, že na slovenskej hranici neboli vôbec kontrolovaní s tvrdením žalobcu, čo malo byť preukázané aj kamerovým záznamom, že kontrolu vozidla vykonal. Na základe vykonaných a v spise založených dôkazných prostriedkov, ktoré tvorili podklad rozhodnutia nebolo preukázané, v akom čase osoby, št. príslušníci Moldavska, zadržaní v Michalovciach na železničnej stanici, prešli štátnu hranicu, (prvá, resp. druhá jazda V. N.), či práve žalobca ich prepustil bez akejkoľvek kontroly s falošnými cestovnými dokladmi Rumunska, a či práve žalobca uvedené osoby mal povinnosť skontrolovať a skúmať falošné doklady.

Úlohou súdu v konaní podľa piatej časti, druhej hlavy nie je nahrádzať povinnosti správnych orgánov, vykonávať za nich dokazovanie. Úlohou súdu v danom konaní je preskúmanie zákonnosti a postupu žalovaného na základe obsahu spisu a rozhodnutia, ktoré má vychádzať z dôkazných prostriedkov obsiahnutých v spise.

Z oboch rozhodnutí žalovaného nevyplýva, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení vykonaných dôkazov a pri použití právnych predpisov. Žalovaný pri rozhodovaní vychádzal len z dôkazných prostriedkov zadovážených v rámci trestného konania - zápisníc o výsluchu svedkov, zadržaných migrantov, ktorými podľa názoru súdu nebolo jednoznačne a nespochybniteľne preukázané protiprávne konanie žalobcu. Z predmetných výpovedí nevyplýva, kedy došlo k ich prekročeniu hranice, akú značku malo vozidlo, ktorým cestovali, či ich viezol vodič V. N., či konkrétne žalobcovi boli vodičom predložené falošné doklady. Žalovaný sa takisto nevysporiadal s tvrdením žalobcu, že v čase, kedy malo dôjsť ku kontrole, bol žalobca pred výkonom služby (resp. pred vykonaním danej kontroly) informovaný o dôraze na potrebu druholíniovej kontroly cestovných dokladov, resp. občianskych preukazov občanov Rumunska. Z interného dokumentu zo dňa 14.3.2008 ani zo záznamu zo dňa 18.8.2008 nemožno ustáliť, kedy reálne boli policajti informovaní o inštrukcií a kedy oboznámenie sa s jej obsahom podpísali.

Na základe obsahu spisu, preskúmania napadnutých rozhodnutí žalovaného a dôvodov popísaných vyššie súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu žalovaným je nedostačujúce na posúdenie veci, žalovaný sa riadne nevysporiadal s námietkami žalovaného v rozklade, čím sa jeho rozhodnutie stalo pre súd nepreskúmateľným. V danom prípade je nepreskúmateľná aj zákonnosť postupu pri vydaní druhostupňového rozhodnutia vzhľadom na absenciu dokladu v spise, ktorý by preukazoval ustanovenie osobitnej komisie a obsah jej návrhu vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru.

Súd preto napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa ust. , a zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.

Podľa názoru súdu, poukazovanie žalobcu na to, že v súčasne prebiehajúcom trestnom konaní nebola v čase vydania napadnutého rozhodnutia preukázaná jeho vina, nie je relevantné, pretože trestné konanie a konanie o prepustení zo služobného pomeru sú dve samostatné nezávislé konania, pričom dôvody na prepustenie nemusia dosahovať intenzitu trestného činu.

O náhrade trov konania rozhodol súd s prihliadnutím k ust. tak, že úspešnému žalobcovi priznal právo na ich náhradu.

Trovy pozostávajú z odmeny advokáta podľa vyhl. č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška) za dva úkony (prevzatie veci, podanie žaloby) v roku 2009 podľa , a vyhl., v sume 2 x 115, €, jeden úkon vykonaný dňa 20.4.2012 - účasť na pojednávaní podľa , vyhl., v sume 127, €, v súlade s ust. prvá veta vyhlášky, úkon vykonaný v roku 2013 - odvolanie zo dňa 2.7.2013 v sume 130, €, paušálnych náhrad podľa vyhlášky, náležiacich k úkonom, x

6,95 €, 1 x 7,63 €, 1x 7,81 €, náhradu za stratu času za 10 načatých polhodín na cestu na pojednávanie z Košíc do Bratislavy a späť 2 x 10 x 12, 71 € = 254,2 € podľa § 17 ods. 1 vyhl., cestovné náhrady za cestu motorovým vozidlom Oprel Astra ŠPZ J. XXX E. 2 x 420 km, spotreba PHM 5,1 l / 100 km, cena pohonných hmôt 1,479 €/l (2x420 x 0,183 € + 2x420 (1,479x5,1)/100) = 153,72 € podľa §16 ods. 4 vyhlášky. Spolu priznaná náhrada predstavuje čiastku 989,74 €.

Senát krajského súdu prijal predmetné rozhodnutie pomerom hlasov 3:0 ( v znení ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, a to písomne, dvojmo na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.