Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Cob-19-2014.pdf
PDF · 101.36 KB
Case nature
Area
Subarea
7Cob/19/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a sudcov JUDr. Milana Šebeňa a JUDr. Mareka Kohúta - sudcu spravodajcu v právnej veci žalobcu: JUDr. D. G., bytom E. F. XX, H., právne zastúpeného JUDr. Lenkou Csikyovou, advokátkou so sídlom Hlavná 137, Prešov, proti žalovanému: IPZ Prešov a.s. v likvidácii, so sídlom Záborské č. 504, Záborské, IČO: 36 492 841, právne zastúpenému PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, spol. s r.o., so sídlom Masarykova 13, Prešov, konajúcou prostredníctvom konateľa a spoločníka D.. H. H., v konaní o zaplatenie 17.924,76 eur s prísl., o odvolaní žalobcu aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 18Cb/10/2012
- 145 zo dňa 5.11.2013, takto
rozhodol:
Z a s t a v u j e odvolacie konanie o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 5.11.2013 č.k. 18Cb/10/2012-145.
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v tej jeho vyhovujúcej časti vo veci samej, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.167,79 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 17.10.2011 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšujúcej vyhovujúcej časti vo veci samej rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a v rozsahu zrušenia mu v r a c i a vec na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadaným rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.311,04 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 17.10.2011 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania súd rozhodne osobitným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení svojho napadaného rozhodnutia uviedol, že žalobou zo dňa 17.10.2011 si žalobca uplatnil priznanie nároku na zaplatenie sumy vo výške 17.924,76 eur titulom nezaplatenej odmeny za výkon člena dozornej rady v žalovanej spoločnosti, keď uviedol, že dňa 8.8.2008 bol menovaný za člena orgánu dozornej rady žalovaného s tým, že toho istého dňa uzavreli účastníci zmluvu o výkone funkcie člena dozornej rady, ktorá nikdy nebola schválená valným zhromaždením žalovaného, avšak bola podpísaná členmi predstavenstva žalovaného Ing. E. T. a Ing. E. P. PhD. V tejto zmluve bola za výkon člena dozornej rady dohodnutá odmena vo výške 497,91 eur mesačne so splatnosťou ku 10. dňu nasledujúceho mesiaca. Za výkon funkcie člena dozornej rady pritom žalobca nedostával žiadnu odmenu a keďže predmetná zmluva o výkone funkcie nikdy nebola schválená valným zhromaždením žalovaného a medzi účastníkmi neexistuje žiadna iná dohoda, primerane sa na tento úkon podľa žalobcu vzťahujú použité ustanovenia o mandátnej zmluve, ktorej charakteristickým znakom je odplatnosť. Žalobca odo dňa zvolenia do funkcie člena dozornej rady žalovaného vykonával svoju činnosť v súlade so zákonom a stanovami žalovaného, dohliadal na uskutočňovanie podnikateľskej činnosti a na inú
činnosť predstavenstva žalovaného a zúčastňoval sa na rokovaniach dozornej rady spoločnosti za čo mu patrí odmena vo výške, ktorá je obvyklá v obdobných prípadoch. Túto obvyklú odmenu žalobca stanovil vo výške 497,91 eur tak, ako bola dohodnutá v zmluve o výkone funkcie zo dňa 8.8.2008.
Žalovaný so žalobou nesúhlasil, keď poukázal na to, že predmetná zmluva nebola schválená spôsobom predpokladaným v samotnom jej obsahu, a teda nárok uplatnený v žalobe ani nevznikol. Rovnako nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že obvyklou odmenou by mala byť suma 497,91 eur, nakoľko žalovaná spoločnosť je tzv. mestskou organizáciou, to znamená, že jediným výlučným vlastníkom a akcionárom je Mesto Prešov. Žalobca bol pritom do funkcie inštalovaný nie ako odborník, ale ako politický nominant, člen politickej strany, a to na základe politických dohôd a následného rozhodnutia mestského zastupiteľstva. Keďže neprešiel cez nijaké výberové konanie či konkurz na túto pozíciu, preto vedel a mal vedieť, že ide skôr o funkciu čestnú a verejnoprospešnú, nie komerčnú.
Citujúc ust. § 269 ods. 2, § 566 ods. 1 a § 571 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, ako aj ust. § 66 ods.3 Obchodného zákonníka súd prvého stupňa mal za to, že skutočnosť dôvodnosti nároku na vyplatenie odmeny žalobcovi za výkon funkcie člena dozornej rady v žalovanej spoločnosti nebola medzi účastníkmi sporná a uplatnený základ nároku osvedčujú aj predložené zápisnice z rokovania dozornej rady žalovaného, ako aj prezenčné listiny. Spornou a namietanou skutočnosťou bola výška uplatnenej odmeny, ktorej primeranosť žalovaný videl vo výške odmien vyplatených členom dozorných rád iných mestských spoločností, resp. vo výške odmien vyplývajúcich z predmetných dohôd o urovnaní. Navyše výška dohodnutej odmeny v zmysle predmetnej zmluvy nebola schválená valným zhromaždením spoločnosti a žalobcovi nárok na jej vyplatenie v tam určenej výške nevznikol. Žalobcovi však za výkon vykonávanej funkcie patrí odplata obvyklá v čase uzavretia zmluvy za činnosť obdobnú, ktorú žalobca (mandatár) uskutočnil pri zariadení záležitostí - výkone funkcie člena dozornej rady (§ 571 ods. 2 Obchodného zákonníka). Mal za to, že žalovaná spoločnosť nie je typickou mestskou spoločnosťou, kde jednotliví členovia orgánov spoločnosti dostávali vyplatené odmeny v zmysle hospodárskych výsledkov jednotlivých spoločností v rámci dlhodobej činnosti, v ktorých sa kritéria pre výpočet odmien priebežne a dlhodobo určovali na základe konkrétnych a predvídateľných ekonomických ukazovateľov. Taktiež, podľa súdu prvého stupňa, nie je možné ako obvyklú odplatu akceptovať výšku odmien členov spoločnosti Jadrová a vyraďovacia spoločnosť, a.s. Bratislava a Nemocnica svätého Michala, a.s., vzhľadom na prísne špecifický charakter predmetu činnosti a z toho vyplývajúcich hospodárskych výsledkov týchto spoločností. Mesto Prešov ako jediný akcionár žalovanej spoločnosti sa stalo jej vlastníkom za účelom prevádzkovania priemyselného parku v areáli tejto spoločnosti. Úspešnosť hospodárenia takéhoto typu obchodnej spoločnosti teda priamo závisí od obsadenosti, ako aj aktívneho pôsobenia podnikateľských subjektov vykonávajúcich svoju činnosť v jednotlivých priemyselných parkoch. Žalovaný sa dlhodobo nachádzal v zlých hospodárskych číslach, je v strate a musí si požičať peňažné prostriedky od Mesta Prešov. Na jej zlú ekonomickú situáciu poukázal aj právny zástupca žalovaného predložením oznámenia o plánovanom zrušení spoločnosti formou likvidácie na základe rozhodnutia mestského zastupiteľstva zo dňa 16.9.2013. Iná tzv. mestská spoločnosť, ktorá by vykonávala činnosť obdobnú činnosti žalovanej spoločnosti sa v rozsahu jej územného pôsobenia nenachádza. Poukazujúc na uvedené súd prvého stupňa uzavrel, že jediným relevantným východiskom pre určenie obvyklej odplaty za výkon funkcie člena dozornej rady v žalovanej spoločnosti sú preto ustanovenia predmetných dohôd o urovnaní. Ako bolo zistené z vykonaného dokazovania, členovia dozornej rady žalovanej spoločnosti, ktorí vykonávali spolu so žalobcom svoju činnosť v období rokov 2008 - 2011, dostali na základe uzavretej dohody vyplatenú odmenu, ktorej výšku však vzhľadom na rozsah činnosti spojenej s výkonom funkcie nepovažovali za primeranú. V tejto súvislosti aj sám žalobca z hľadiska primeranosti poukázal na výšku odmeny vyplatenej členom predstavenstva žalovanej spoločnosti. Samotná dohoda o urovnaní preto len vysporiadala vzájomné sporné nároky a nahradila pôvodný záväzok novým, vo svojej podstate však neurčuje obvyklú odplatu za výkon funkcie. Po vyhodnotení takéhoto dokazovania prvostupňový súd dospel k záveru, že obvyklou odplatou za výkon činnosti člena dozornej rady v žalovanej spoločnosti je odmena vyplatená bývalým členom predstavenstva vo výške 5.311,04 eur, a preto žalovaného na zaplatenie tejto odplaty zaviazal, tak ako je to uvedené vo výrokovej časti napadaného rozsudku a v prevyšujúcej časti nárok žalobcu ako nedôvodný zamietol.
O uplatnených úrokoch z omeškania súd rozhodol citujúc ust. § 365 a § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., keď uviedol, že žalobca v priebehu konania upravil začiatok omeškania sa žalovaného na termín podania žaloby, a teda žalovaný sa týmto
dňom dostal do omeškania. Zároveň uviedol, že o trovách konania súd v zmysle citovaného ust. § 151 O.s.p. rozhodne osobitným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie obaja účastníci konania. Žalobca následne svojím podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 11. 12. 2014 zobral svoje odvolanie späť v celom rozsahu. Podľa ust. § 207 ods. 2 O.s.p. pokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak niekto vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.
Ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví (§ 207 ods. 3 O.s.p.).
V prípade, že súdu dôjde podanie označené ako späťvzatie odvolania, je odvolací súd oprávnený skúmať len to, či takýto prejav vôle urobil subjekt, ktorý predtým odvolanie podal a či z hľadiska obsahu sa jedná skutočne o späťvzatie odvolania. Pokiaľ sú tieto podmienky splnené, musí byť odvolacie konanie zastavené. Nakoľko v danom prípade sa jednalo o prejav vôle žalobcu o späťvzatie jeho odvolania a tento urobil ten istý subjekt, ktorý odvolanie podal (žalobca), muselo byť odvolacie konanie ohľadom odvolania žalobcu zastavené.
Žalovaný v podanom odvolaní namietol prvý výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým prvostupňový súd rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.311,04 eur spolu s úrokom z omeškania od 17.10.2011, pričom navrhol, aby odvolací súd v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil, prípadne aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Mal za to, že súd prvého stupňa v predmetnej veci nesprávne rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Od začiatku súdneho konania žalovaný podľa svojho vyjadrenia nikdy nespochybnil dôvodnosť nároku žalobcu ako člena dozornej rady na odplatu. Uplatnený nárok žalovaný čo do základu nenamietal, ale namietal dôvodnosť žalobcom konkrétneho uplatneného nároku v tomto konaní v sume 17.924,76 eur. Ako to z vyplýva z podaní žalovaného, namietal len žalobou uplatnený nárok nad sumu 1.161,79 eur, keď mal za to, že obvyklou odmenou v tomto prípade je práve táto suma, ktorá bola predmetom dohody s ostatnými členmi dozornej rady. Odvolateľ uviedol, že žalobca bol členom 3-člennej dozornej rady a preto mu žalovaný navrhol vyplatenie odmeny vo výške ako ďalšiemu (jemu hierarchicky rovnému) členovi dozornej rady žalovaného Ing. M. R., teda v sume 1.161,79 eur. Pracovníčka dozornej rady žalovaného JUDr. P. E. mala z titulu svojej funkcie a väčšieho pracovného výkonu vyplatenú odmenu vo výške 2.207,42 eur. Aj napriek tomu, ako to uviedol žalovaný, že súd prvého stupňa vo veci vykonal dostatočné dokazovanie a tak riadne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci, okrem iného aj zisťovaním obvyklej odplaty členom dozorných rád a predstavenstiev obchodných spoločností s majetkovou účasťou Mesta Prešov v období rokov 2008 - 2011, ako aj tomu, že v čase, keď bol žalobca členom dozornej rady, bol žalovaný dlhodobo v strate a tomu, že ostatní politickí nominanti, ktorým bol aj žalobca, v mestských spoločnostiach pracovali za minimálnu odplatu, súd prvého stupňa vyhodnotil ako odplatu obvyklú pre členov dozornej rady, odmenu vyplatenú bývalým členom predstavenstva, pričom túto odmenu súd prvého stupňa ustálil na sumu 5.311,03 eur. Odvolateľ mal za to, že ide o nesprávne rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení veci, pričom súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že aktuálne so žalobcom pôsobiaci členovia predstavenstva mali vyplatenú odplatu takto: predseda Ing. T. T. vo výške 232,36 eur, členovia Ing. T. a Ing. P. po 2.655,52 eur, tak ako to vyplýva z obsahu dohody o urovnaní. Pre úplnosť však uviedol, že v prvom rade má za to, že nemôže takýmto spôsobom rovnať odmeny členov dvoch odlišných orgánov hoc aj tej istej spoločnosti, ktoré majú v živote obchodnej spoločnosti celkom iné postavenie, pôsobnosť a funkcie. Predstavenstvo je štatutárnym orgánom spoločnosti, teda výkonným orgánom s kompetenciami (právami a povinnosťami) danými Obchodným zákonníkom a Stanovami spoločnosti a dozorná rada dozerá na výkon pôsobnosti predstavenstva a uskutočňovanie podnikateľskej činnosti, je teda kontrolným orgánom obchodnej spoločnosti so svojimi zákonnými kompetenciami (právami a povinnosťami) či kompetenciami danými Stanovami spoločnosti. Nemožno teda podľa názoru žalovaného na základe takejto komparatistiky vychádzajúc z prípadnej vyplatenej odmeny člena predstavenstva stanoviť obvyklú odplatu členovi dozornej rady, navyše, ak neboli do tohto porovnávania zahrnuté aj ďalšie podstatné aspekty, ako príkladmo, no nie len dĺžka výkonu funkcie, úlohy, ktorými bol poverený, prínos pôsobnosti člena pre daný orgán v spoločnosti a pre spoločnosť ako takú, jeho aktivita, iné príjmy či náležitosti a výhody od spoločnosti a samozrejme následne súvis týchto činností na hospodárske výsledky spoločnosti a
podobne. V druhom nie poslednom rade podľa dohody o urovnaní zo dňa 10.10.2011, ktorá je súčasťou spisu, členovia predstavenstva predložili spoločnosti - žalovanému v tomto konaní návrh na vyplatenie odmeny vo výške 464,72 eur, resp. 5.311,04 eur, tak ako to vyplýva z čl. I. Dohody o urovnaní, no so spoločnosťou, ktorá ako kolektívny a štatutárny orgán - predstavenstva sami zastupovali, uzavreli písomnú dohodu o odmene vo výške 232,36 eur, resp. 2.655,52 eur. Toto podľa žalovaného vyplýva z čl. II. Dohody o urovnaní, ktorú dokonca písomne vypracovalo a spoločnosti predložilo predstavenstvo spoločnosti, ktoré je personálne totožné s jednotlivými členmi predstavenstva. Odmena vyplatená dvom bývalým členom predstavenstva bola podľa tejto dohody vyplatená vo výške 2.655,52 eur a nie vo výške 5.311,04 eur. Obvyklou odplatou riadneho člena dozornej rady spoločnosti žalovaného v období rokov 2008 - 2011, ktorú vygenerovala reálna prax v odmeňovaní členov orgánov spoločnosti však podľa názoru žalovaného, s poukazom na vykonané dokazovanie, nebola ani odplata v sume 2.655,52 eur, pretože ide o obvyklú odmenu člena predstavenstva žalovaného v období rokov 2008
- 2011, čo vyplýva z písomnej dohody o urovnaní, ktorú spracovalo a akceptovalo svojimi podpismi celé predstavenstvo každým svojim členom a tiež podpisom štatutárneho orgánu samotná spoločnosť. V konaní preukázanou (najmä listinným dokumentom - Dohodou o urovnaní členov dozornej rady a spoločnosti, výsluchom svedkov - členov dozornej rady a predsedníčky dozornej rady, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi, napr. správy mestských spoločností o odmenách členov orgánov) obvyklou odplatou členov dozornej rady za obdobie rokov 2008 - 2011 bola podľa žalovaného suma 1.161,79 eur. Nie neobvyklou odmenou členov orgánov spoločnosti a teda i člena dozornej rady by podľa vykonaného dokazovania nebola ani suma stanovená v rozmedzí 1,- eur až do sumy 1.161,79 eur. Dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti nároku bolo na žalobcovi a ten zastúpený v celkom konaní právnym zástupcom nepreukázal dôvodnosť uplatneného nároku (neuniesol dôkazné bremeno) ani vo vzťahu k sume 17.924,76 eur a podľa názoru žalovaného ani k sume 5.311,04 eur, či 2.655,52 eur. Zároveň mal žalovaný za to, že sa nedostal ani omeškania s plnením, keďže nečinnosťou samotného žalobcu (nepodpísal Dohodu o urovnaní ani nerokoval o jej obsahu) nedošlo na strane žalovaného k omeškaniu s plnením.
Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovaného nevyjadril.
Odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok i konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.. Bol teda viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, nad ktorých nebol oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať. Výnimkou by boli prípadné vady konania, ktoré by mali za následok nesprávneho rozhodnutie vo veci. Po takomto prieskume odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody žalovaného sú spôsobilé privodiť čiastočne zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa a to v tej časti, ktorou bol žalobcovi priznaný nárok na zaplatenie sumy nad 1.167,79 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 17.10.2011.
Pri viazanosti uplatnenými odvolacími dôvodmi treba najskôr uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužije správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov urobil nesprávne závery. Nesprávny skutkový záver súdu prvého stupňa by bol spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak by súd pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa kritérií uvedených v ust. § 132 - § 135 O.s.p., teda jednotlivé dôkazy a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti nevyhodnotil z hľadiska ich vierohodnosti, pravdivosti a významu pre posúdenie veci z právneho hľadiska.
V konaní žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie odmeny za výkon funkcie člena dozornej rady žalovaného. V zásade nebolo pred súdom prvého stupňa sporným to, že žalobca nárok na odmenu má a ani to, že dohodou účastníkom ani internými normami žalovanej spoločnosti nebola upravená výška odmeny členov dozornej rady (ba ani iných orgánov žalovanej spoločnosti). Ani odvolací súd preto nemá nesúhlasný názor s tým, aby sa žalobcovi priznala za výkon predmetnej činnosti odmena vo výške obvyklej v čase uzavretia zmluvy za činnosť obdobnú činnosti, ktorú žalobca ako člen dozorného orgánu vykonával. Zodpovedá to aplikácii ust. § 66 ods. 3, § 566 ods. 1, § 571 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí konštatoval, že za obvyklú odmenu člena dozornej rady treba v prejednávanej veci považovať odmenu tak, ako si to dohodli členovia predstavenstva v rámci jednotlivých dohôd o urovnaní so žalovaným, avšak tento svoj záver nijako bližšie v napádanom
rozhodnutí nezdôvodnil, resp. nezdôvodnil skutočnosť, prečo neprihliadal na výšku dohodnutej obvyklej odmeny v zmysle Dohody o urovnaní uzatvorenej medzi radovým členom dozornej rady a žalovaným a naopak, zohľadnil Dohodu o urovnaní uzatvorenej medzi členom predstavenstva a žalovaným a to aj napriek tomu, že žalobca vykonával funkciu člena dozornej rady žalovaného.
Pri nespornosti základu nároku a rešpektovaní výšky odmeny ako bola dohodnutá so žalobcovi hierarchicky rovnému členovi dozornej rady Ing. M. R., možno už teraz uzavrieť, že obvyklou odplatou za výkon činnosti člena dozornej rady žalovanej spoločnosti bola minimálne odmena vo výške vyplatenej Ing. R.. Preto uplatnené odvolacie dôvody nemohli privodiť zrušenie, či zmenu tejto časti vyhovujúceho rozsudku súdu prvého stupňa. Aj priznané úroky z omeškania z tejto sumy sa týkajú až obdobia, keď žalobca sa tohto nároku domáhal a nebolo to skôr než výkon funkcie skončil. Žalobca pritom v konaní upustil od pôvodne uplatňovaných úrokov z omeškania za jednotlivé mesačne splatné odmeny. Preto s odkazom na aplikáciu ust. § 365, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka možno priznať žalobcovi aj tento nárok na príslušenstvo pohľadávky.
Najneskôr dňom podania žaloby, tak ako to žiadal žalobca, sa žalovaný dostal do omeškania s plnením svojho záväzku na vyplatenie odmeny žalobcovi ako členovi dozornej rady. Výška samotného úroku z omeškania bola v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka stanovená podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. na 9 % ročne.
Preto v tejto časti o priznaní istiny 1.167,79 eur a úrokov z omeškania z nej podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
Z dôkazov vykonaných v konaní pred súdom prvého stupňa však zatiaľ nevyplynul záver o nároku žalobcu na odmenu prevyšujúcu sumu zodpovedajúcu výške odmeny stanovenej podľa Dohody o urovnaní s iným hierarchicky rovným členom dozornej rady žalovaného. Preto odvolací súd postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) v spojení s ods. 2 citovaného ustanovenia O.s.p. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšujúcej vyhovujúcej časti vo veci samej a v rozsahu zrušenia mu vrátil vec na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvého stupňa po vrátení veci na ďalšie konanie bude opätovne posúdiť dôvodnosť zostatku uplatneného nároku žalobcu na obvyklú odmenu člena dozornej rady, a to po presnom stanovení obdobia, za ktoré si uplatnil žalobca nárok v tomto konaní. Ak súd prvého stupňa dospeje po doplnení dokazovania k záveru, že tento nárok prevyšuje sumu dojednanú s iným členom dozornej rady žalovaného v rámci Dohody o urovnaní s týmto iným členom dozornej rady žalovaného, bude potrebné, aby tento svoj záver aj náležite v písomnom vyhotovení svojho rozhodnutia odôvodnil. V tomto smere je preto potrebné poukázať na ust. § 571 ods. 1 Obchodného zákonníka. Keďže v prejednávanej veci účastníci nemali dohodnutú odmenu žalobcu, bude potrebné presne stanoviť odplatu, ktorá bola obvyklá v čase uzavretia zmluvy, t.j. v čase, keď sa žalobca stal členom dozornej rady žalovaného až do ukončenia jeho členstva v orgáne spoločnosti žalovaného s tým, že samotné okolnosti, na ktoré poukazoval žalovaný vo svojom odvolaní, týkajúce sa insolventnosti žalovaného a toho, že členovia dozorných rád a predstavenstiev tzv. mestských spoločností zriadených za účelom plnenia zákonom stanovených úloh pracovali v týchto spoločnostiach bez nároku na odmeny, nemôže mať vplyv na stanovenie takejto obvyklej odplaty, nakoľko žalovaný ako obchodná spoločnosť bol zriadený Mestom Prešov za účelom podnikania, preto nemožno skutočnosť, že žalovaný neuzavrel so žalobcom dohodu o odmeňovaní pripísať na ťarchu žalobcovi, ktorý svojim konaním nijako nespôsobil absenciu takejto dohody, na základe ktorej by mohla byť presne stanovená odmena žalobcu, keď takýto nárok je potrebné stanoviť až na základe procesnej iniciatívy jednotlivých účastníkov konania. Na žalobcovi je to, aby v súdnom konaní preukázal, že „obvyklou“ odmenou je iná odmena (či odmena v inej výške) aká bola vyplatená na základe dohôd o urovnaní iným členom dozornej rady. Tak ako je už uvedené vyššie, nemožno súhlasiť s tým, že by odmena člena štatutárneho orgánu žalovanej spoločnosti bola spôsobilá byť vyhodnotená ako obvyklá odmena člena dozornej rady, ktorého náplň činnosti nie je zhodnou alebo podobnou činnosti štatutárneho orgánu. Ak skutkové okolnosti, o ktoré oprel právne závery súd prvého stupňa, nemohli poslúžiť pre konečné rozhodnutie vo veci, odvolací súd mal na zreteli aj zásadu možnosti prieskumu skutkových zistení v dvojinštančnom konaní. Ak by odvolací súd odoprel účastníkom takúto možnosť prieskumu správnosti skutkových zistení, ktoré neboli v konaní na súde prvého stupňa považované za právne významné, avšak zo strany odvolacieho súdu by boli posúdené ako rozhodujúce, použil by uvedenú zásadu občianskeho súdneho konania (viď aj rozsudok NS SR 3Cdo/26/2008 z 21.1.2009).
Zároveň súd prvého stupňa v rámci rozhodnutia o trovách prvostupňového konania rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.