Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20Cpr-12-2021.pdf
PDF · 143.92 KB
Case nature
Area
Subarea
20Cpr/12/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Poprad, pred sudcom JUDr. Petrom Komanom, v právnej veci žalobcu BIT STEK s. r. o., so sídlom Terňa, Hlavná 121/54, IČO: 44 228 104, právne zastúpený Mgr. Marcelom Kandrikom, advokátom so sídlom Prešov, Grešova 7, IČO: 50 005 871, proti žalovanému A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C., D. E. XX, v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia s prísl. a o vzájomného žalobe žalovaného o zaplatenie 10.000,- eur, takto
rozhodol:
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1.368,70 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd vzájomnú žalobu z a m i e t a.
Žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých súd rozhodne samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Podanou žalobou sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým bude žalovaný zaviazaný povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 1.367,84 eur. Podanú žalobu odôvodnil tým, že žalovanému doručil dňa 31.07.2020 výpoveď z pracovného pomeru z organizačných dôvodov. V súvislosti s uvedenou výpoveďou bolo žalovanému vyplatené odstupné vo výške 1.367,84 €. Žalovaný dňa 9.12.2020 podal na Okresnom súde Poprad žalobu o určenie neplatnosti výpovede a Okresný súd Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 20Cpr/21/2020 rozsudkom zo dňa 1.6.2021 určil, že výpoveď žalobcu daná žalovanému je neplatná a zaviazal žalobcu na zaplatenie umy 50,- €. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 14.7.2021 a vykonateľnosť dňa 20.7.2021. Právo žalobcu na vrátenie odstupného je založené aj na preukázaní okolnosti, že žalovaný ako zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené. V tejto veci žalovaný od počiatku namietal platnosť skončenia pracovného pomeru, sám inicioval žalobu o určenie neplatnosti pracovného pomeru a pokiaľ žalovaný plnenie v podobe odstupného prijal, vedomý si neplatnosti výpovede, tak nemohol byť dobromyseľný, keďže vedel, že platnosť výpovede musí závisieť od posúdenia súdom v konaní, ktoré inicioval. Už list na Inšpektorát práce Prešov v auguste 2020 označil ako podnet na preskúmanie rozhodnutia o výpovedi zo zamestnania, kde označil konanie žalobcu v súvislosti s jeho výpoveďou ako účelové, t.j. bol vnútorne presvedčený, že výpoveď je neplatná a odstupné mu nepatrí. Právoplatnosťou rozsudku odpadol právny dôvod pre vyplatenie odstupného žalovanému a podľa zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia, je žalovaný povinný bezdôvodné obohatenie žalobcovi vydať. Žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia predžalobnou výzvou zo dňa 27.9.2021. Nakoľko žalovaný odstupné žalobcovi nevrátil, domáha sa žalobca úhrady podanou žalobou. Podaním doručeným dňa 29.8.2022 žalobu upravil na sumu 1.368,70 eur.
2. Žalovaný sa k podanej žalobe písomne vyjadril a navrhol žalobu zamietnuť. Podľa žalovaného s ním žalobca riadne nekomunikoval, neprejavil žiadne úsilie a ochotu vysvetliť si vzájomné postoje a tým sa vyhnúť súdnemu konaniu. Uvedené, podľa žalovaného poukazuje na to, že žalobca s k žalovanému správal arogantne a ponižujúco, čo robil počas niekoľkých mesiacov, resp. rokov, čo bol jeho zamestnancom. Podľa žalovaného žalobca dlhodobo a opakovane porušoval práva žalovaného, čo skonštatoval aj Inšpektorát práce Prešov. Žalobca sa žalovaného nepohodlného zamestnanca chcel zbaviť, a preto urobil všetko, aby to dosiahol. Pred všetkými spolupracovníkmi nemal problém žalovanému povedať, že niektoré jeho nariadenia platia iba pre žalovaného. Sústavná diskriminácia a psychický nátlak bol na dennom poriadku, a to hlavne potom, keď žalovaný požadoval to, čo mu patrí. Zo strany žalobcu neboli dodané dochádzkové listy, z ktorých má vyplývať, že žalobca neplatil a možno doposiaľ neplatí svojim zamestnancom nočné príplatky. Žalovaný si vzájomnou žalobou uplatnil nárok na úhradu sumy 10.000,- eur, ktorú odôvodnil šikanóznym prístupom žalobcu voči nemu. Uviedol, že na pracovisku bol nespočetne krát šikanovaný a bol na neho zo strany zástupcov žalobcu vyvíjaný psychický nátlak, ktorý sa snažil zo všetkých síl ustáť. Nátlak ho veľmi psychicky ubíjal. Pre neho platili iné pravidlá v rámci pracovného procesu, ustavične bol sledovaný a napomínaný. Majitelia ho chceli psychicky zničiť. U žalobcu bol od počiatku, spolu s terajšími vlastníkmi všetko budovali spolu. Aj k technológii výroby niektorých dnes už úspešných výrobkov žalobcu z veľkej časti prispel ja osobne. Keď sa začalo žalobcovi dariť a žalovaný sa chcel stať jej rovnocenným podielnikom, začali všetky problémy. Zo začiatku mu bolo sľúbené, že keď odíde jeden zo spoločníkov, umožnia mu odkúpiť jeho podiel, keďže pri zakladaní spoločnosti nedisponoval finančnými prostriedkami, aby splatil svoj podiel. Zo strany terajších vlastníkov to bolo akceptované a všetci žalovaného brali ako „rovného" a niekoľko rokov to ako tak „fungovalo". Žalovaný pracoval v presvedčení, že je súčasťou spoločnosti. Po niekoľkých otázkach ohľadom budúcnosti v spoločnosti sa začali všetky problémy a začali osočovania, útoky a psychický nátlak. Snažil sa s tým vyrovnať, a preto nepodnikal žiadne právne kroky ohľadom ochrany alebo zadosťučinenia. Odmietol tvrdenia o tom, že nebol dobromyseľný. Podľa žalovaného určenie neplatnosti výpovede nemôže byť dôvodom na vrátenie odstupného. Po výzve na opätovný nástup do zamestnania som bol covid-19 pozitívny a následne prežíval sústavný, denno-denný psychický nátlak. Nástup do zamestnania bol vylúčený, žalovaný bol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie. V dôsledku toho mu žalobca dal výpoveď z dôvodu neospravedlnenej absencie. Vzhľadom na počínanie žalobcu začal mať žalovaný problémy so spánkom, odrážalo sa to aj na jeho negatívnej nálade, čo sa prenášalo do jeho osobného a rodinného života, mal žalúdočné problémy spojené s príchodom do práce, bál sa toho, čo sa tam bude diať. Taktiež sa cítil nepríjemne a často aj veľmi ponižujúco pred kolegami, nakoľko žalobca ho verejne urážal a podceňoval, čo malo dopad na jeho psychiku.
3. V žalobnej replike žalobca uviedol, že vyjadrenie žalovaného považuje za účelové a zavádzajúce. Žalovaný bol niekoľkokrát vyzývaný na spoločný rozhovor, vždy odmietol. Žalobca zase kategoricky odmietol, že by boli práva žalovaného porušované. Je pravdou, že na podnet žalovaného Inšpektorát práce vyhodnotil určité nedostatky, ktoré boli následne vyrovnané. Tvrdenia žalovaného týkajúce sa domnelej diskriminácie a psychického nátlaku sú v žalobe uvedené len vo všeobecnej rovine a neurčito, obmedzujú sa len na konštatovanie bez bližšieho opisu konkrétneho konania zo strany žalobcu. V tomto smere žalobca, uvedomujúc si tzv. obrátené dôkazné bremeno v rámci antidiskriminačných žalôb, má za to, že je povinnosťou žalovaného v procesnom postavení žalobcu zadefinovať konkrétne konanie žalovaného, ktoré malo vykazovať znaky diskriminácie a povinnosťou žalobcu v procesnom postavení žalovaného, túto tvrdenú diskrimináciu, alebo diskriminačné konanie vyvrátiť. Vo vzájomnej žalobe sa objavujú len nepodložené konštatácie o nespočetných prípadoch šikany, vyvíjanom psychickom nátlaku, o iných pravidlách, alebo o sústavnom denno-dennom psychickom nátlaku. Všetky tieto tvrdenie sú podľa žalobcu príliš všeobecné na to, aby mohol v rámci dokazovania splniť svoju procesnú povinnosť, keďže nie je zo vzájomnej žaloby zrejmé, v čom konkrétne konanie žalobcu vykazovalo prvky tvrdenej diskriminácie. Zo vzájomnej žaloby napokon nie je zrejmé, či ide o tzv. antidiskriminačnú žalobu podľa Zákonníka práce v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona č. 365/2004 Z.z. alebo o žalobu všeobecnú na ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka. Vzájomná žaloba neobsahuje pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, čo predstavuje podľa ust. § 132 C.s.p. samotný základ žaloby. Žaloba musí podľa žalobcu obsahovať zrozumiteľne a určito opísané rozhodujúce okolnosti, ktoré viedli žalobcu – žalovaného k podaniu žaloby, teda skutkový dej. V rámci zjavne uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu, v žalobe absentuje skutkový dej, ktorý by zakladal uplatnený nárok
na nemajetkovú ujmu. Žalovaný v procesnom postavení žalobcu len konštatuje svoju diskrimináciu, početnosť prejavov šikany a psychický nátlak, bez uvedenia skutkového deja. Žalobca, rešpektuje právo žalovaného na ochranu jeho domnelého práva na uplatnenú nemajetkovú ujmu, avšak citlivo vníma celú neúplnú vzájomnú žalobu žalovaného o náhradu nemajetkovej ujmy ako účelovú a ako pokračovanie snahy žalovaného poškodiť dobrú povesť žalobcu.
4. Žalovaný v rámci žalobnej dupliky uviedol, že to žalobca opätovne začal a oživil celý spor, a to tým, že začal opätovne tvrdiť svoju pravdu a aj keď vedel, že žalovaného úmyselne opakovane zosmiešňoval a ľudsky mu ubližoval a napriek tomu podal žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia. V tomto vidí žalovaný najhorší úmysel pomstychtivosti žalobcu. Žalovaný mal za to, že ním navrhnutí svedkovia potvrdia jeho tvrdenia o diskriminačnom správaní sa žalobcu. Odmietol argumentáciu žalobcu, že mu ide o poškodenie dobrej povesti, nakoľko práve žalobca podal žalobu, i keď zo strany žalovaného bol spor už ukončený. Zlomyseľnosť a pýcha konateľov žalobcu im nedala spať a znovu začali hľadať spôsob ako žalovanému ešte znepríjemniť život. Podľa žalovaného žalobca navyše falšoval jeho dochádzkové listy. Poukázal na to, že dňa 29.1.2021 mal byť na jeho účet vykonaný bezhotovostný vklad od žalobcu vo výške 1.398,53 eur a nie žalovaná suma.
5. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, svedkyne F. G. a D. H., ako aj listinnými dôkazmi založenými v spise, z čoho zistil tento skutkový stav:
6. Z výsluchu žalovaného súd zistil, že za posledné tri roky začal žalobca na neho vyvíjať psychický tlak a žalobca nepozná dôvod. Podľa žalovaného svoju vzájomnú žalobu podal preto, že žalobca s ním zaobchádzal inak, než s ostatnými zamestnancami, nedovolil mu v práci piť kávu, jesť z výrobkov žalobcu a navyše ho vulgárne označoval. Zvlášť jeden z konateľov, G. E., k žalovanému pristupoval šikanózne a vulgárne. V máji 2019 mal žalovaného osloviť označením „smarkaty“ či „kokotaľu“. Dňa 8.2.2019 zase G. E. verbálne zaútočil na žalovaného s výhradou, že rozširuje informácie o tom, že mu odpisujú hodiny z odpracovaného pracovného času. Žalovaný mu potvrdil, že sa tak vyjadril, a že je pravdou, že mu po každej odpracovanej zmene časť odpracovaných hodín nezarátajú, na čo ma G. E. reagovať vyjadrením, že od toho okamihu teda žalovaný nebude v práci piť kávu a započítaný mu bude celý rozsah odpracovaných hodín. S týmto postupom žalovaný súhlasil a spoločné ranné pitie kávy u žalovaného viac neabsolvoval, cez obedňajšiu prestávku sa najedol a pracoval ďalej. Pracovnú dobu mal žalovaný u žalobcu od 5,00 hod. do 13,00 hod. Dňa 22.7.2020 sa zase G. E. rozčuľoval, že volal mu starosta vedľajšej obce, že žalobca z predchádzajúcich prenajatých priestorov vzal plech, ktorý mu nepatril. Žalovaný ten plech vyplatil majiteľovi a vzal si ho, pričom o žalobcovi sa vyjadril, že plech odcudzil. Následne mal G. E. zakázať žalovanému prechádzať sa po nakladacej rampe, zamkol šatňu a zakázal žalovanému konzumáciu výrobkov vyrábaných žalobcom vo výrobných priestoroch s odôvodnením, že žalobca žalovanému poskytuje stravné lístky. Keď žalovaný žiadal, aby bol zákaz daný všetkým zamestnancom, bola jeho žiadosť odmietnutá s tým, že zákaz platí len pre žalovaného. Od uvedeného dňa si žalovaný nosil vlastnú stravu, i keď zvyšok zamestnancov pokračoval v konzumácii výrobkov žalobcu rovnako, ako posledných 10 rokov. Žalovaný ďalej namietal, že posledné tri mesiace mu stravné lístky boli vydané až k 20-temu dňu v mesiaci, aj keď ostatným zamestnancom ich žalobca vydal už 15-teho dňa. Dňa 8.9.2020 si žalovaný žiadal o dovolenku, pričom konateľka žalobcu s podpisom dovolenky otáľala, až sa opätovne G. E. ozval s vyjadrením: „však nech berie, aj tak z neho nič“. Toto vyjadrenie sa žalovaného dotklo, nakoľko celú zmenu pracoval riadne a nebolo mu nič vytýkané. Žalovaný uviedol, že dovolenkový lístok si nevypisoval a odmietol podpísať dovolenkové lístky za už vyčerpanú dovolenku. Prístup žalobcu žalovaný považuje za ponižujúci. Uviedol, že u žalobcu roky funguje tzv. deputát. V určenom období si mohli zamestnanci žalobcu vziať výrobky v hodnote 50,- eur. Dňa 17.9.2020 si chcel žalovaný vziať z prevádzky bravčové rebrá v hodnote 15,- eur, pričom bol oboznámený s tým, že z povolenej hodnoty má nevyčerpaných asi 20,- eur. Predavačka chcela hodnotu zapísať do evidencie, avšak konatelia G. E. a B. C. požadovali riadnu úhradu s tým, že na deputát žalovaný nemá nárok. Žalovaný teda tovar riadne uhradil. Žalovaný má za to, že pokiaľ deputát nevyčerpal, žalobca mu dĺži sumu predstavujúcu zvyšok nevyčerpaného plnenia, i keď sa na tom nikdy nedohodli. Do zamestnania žalovaného prijímali B. C. a G. E.. S G. E. sa žalovaný pozná od školy. K mzdovému ohodnoteniu uviedol, že okrem mzdy dostával ku každej výplate 100,- eur v hotovosti, okrem posledných troch mesiacov. Nakoľko inšpektorát práce sa ho na to nepýtal, túto skutočnosť mu neuviedol.
7. Z výsluchu štatutárnej zástupkyne žalovaného B. C. súd zistil, že je pravdou, že u žalobcu mali zamestnanci nárok na deputát, teda odmenu v naturáliách, avšak jednalo sa o kompenzáciu pre zamestnancov, ktorí odpracovali nadčasy. Pokiaľ zamestnanec nebol ochotný pracovať nad rámec dohodnutého 8 hodinového pracovného času, nárok na deputát mu nevznikol. Hodiny nadčasov sa síce zapisovali do samostatnej evidencie, avšak nárok vznikol bez ohľadu na rozsah nadčasových hodín. Žalobca deputát poskytoval za ochotu pracovať nadčas. Nakoľko žalovaný od určitého okamihu s prácou nadčas nesúhlasil, nárok za toto obdobie mu nevznikol. Čo sa týka výhrad žalovaného k vydaniu stravných lístkov, konateľka uviedla, že stravné lístky vydávala zamestnancom vždy pri výplate mzdy. Žalovaný u žalobcu pracoval od 6.10.2008 do 31.10.2020, systém výplaty mzdy ako aj výdaj stravných lístkov poznal. Stalo sa, že žalovanému nevydala stravné lístky, ale bolo to z dôvodu, že žalovaný odišiel z pracoviska bez toho, aby oznámil, že odchádza. Sama sa priamo vo výrobnej prevádzke zdržiavala menej, výrobu má na starosti G. E.. Poprela vedomosť o diskriminácii či šikane, v prípade nedostatkov v práci je normálne, že je dotyčný zamestnanec na nedostatky upozornený. Uviedla, že je to žalovaný, ktorý sa vyjadruje vulgárne a poprela, že by sa k žalovanému vulgárne vyjadroval ktokoľvek zo zástupcov žalobcu. Poprela, že by bolo žalovanému zakázané chodiť do šatne či konzumovať vyrábané výrobky. Žalovaný navyše odmietal komunikovať či komunikoval odmerane. Mal tiež konflikt s iným zamestnancom, ktorý následne pracovný pomer ukončil. Potvrdila, že došlo k nezhodám o pracovnom čase žalovaného, pričom zamestnanci pracujú od 5,00 hod. ráno pracujú do 14,00 hod. s tým, že majú dve polhodinové aj hodinové prestávky. Nakoľko žalovaný nesúhlasil s prácou do 14,00 hod., pracoval dobrovoľne do 13,30 hod. s jednou prestávkou v práci. Zvyšok zamestnancov pracuje podľa potrieb do 14-tej či 16-tej a vzniká im nárok na deputát, naturálnu kompenzáciu za prácu nadčas. Napriek tomu si žalovaný nárok na deputát vždy uplatnil, a to až do obdobia bezprostredne predchádzajúceho skončeniu jeho pracovného pomeru, kedy žalovaný posledné tri mesiace pracovať nadčas výslovne odmietal. K obvineniu z odcudzenia plechu z predchádzajúcej prevádzky uviedla, že plech bol žalobcu, využíval ho pri svojej činnosti a nebol vo vlastníctve vlastníka predchádzajúcich prenajatých priestorov. Nebol súčasťou inventára a žalovaný si ho svojvoľne vzal. Čo sa týka žalovaným uvádzaných verbálnych konfliktov, nebola pri žiadnom prítomná, poprela vedomosť o nich. K dôvodu zmeny v správaní žalovaného uviedla, že keď v roku 2017 odchádzal štvrtý spoločník žalobcu, žalovaný prejavil záujem o jeho obchodný podiel. Keď sa žalovaný dozvedel, že obchodný podiel je potrebné vyplatiť, od zámeru ustúpil. Tento obchodný podiel teda pomerne odkúpili zostávajúci spoločníci a súčasne konatelia žalobcu.
8. Z výsluchu štatutárneho zástupcu žalobcu G. E. súd zistil, že u žalobcu je zodpovedný za výrobu. Celé dni pracuje vo výrobe spolu s ostatnými zamestnancami. Poprel, že by sa ku komukoľvek vyjadroval vulgárne, naopak, bol to žalovaný, ktorý zosmiešňoval najmä D. H. a vyjadroval sa vulgárne. Navyše so žalovaným posledné tri roky komunikoval sporadicky. Komunikácia bola obmedzená po tom, ako žalovaný nezískal obchodný podiel pôvodného štvrtého spoločníka. Žalovaný prestal riadne komunikovať, na otázky buď neodpovedal, alebo len pokrčil plecami. Čo sa týka prestávok v práci, uviedol, že pracovná zmena začína o 5,00 hod. ráno, najprv sa pripraví mäso pre školy a zabezpečí jeho odvoz. Následne sa zamestnanci najedia a niekedy aj do 7,00 hod. sa bavia. Okolo 10,00 hod. majú zamestnanci ďalšiu prestávku na jedlo, pričom žalovanému prestávky nevyhovovali, nakoľko predlžovali pracovný čas. Odmietol preto pitie kávy, ale po dvoch týždňoch si to rozmyslel. Rovnako deputát bol žalovanému poskytovaný rovnako, ako iným zamestnancom. Dohoda bola, že za každý odpracovaný nadčasový úsek vznikol zamestnancovi nárok na sumu 2,50 eur, čo tvorilo približne 50,- eur za kalendárny mesiac a v tejto hodnote mali zamestnanci ochotní pracovať nadčas nárok na naturálnu kompenzáciu, deputát. Počas pracovnej doby majú zamestnanci možnosť konzumovať ktorýkoľvek výrobok, bez obmedzenia. Poprel odcudzenie plechu, poprel tiež akýkoľvek zákaz jesť či zdržiavať sa v šatni, rovnako ako zvyšné tvrdenia žalovaného. Potvrdil, že žalovanému zakazoval používanie mobilného telefónu, pričom k tomuto prikročil po tom, ako sa žalovaný vyjadril, že má všetko v prevádzke odfotené. Nakoľko v prevádzke sú uložené o.i. recepty na výrobky, používanie mobilného telefónu žalovanému zakázal.
9. Z výsluchu štatutárneho zástupcu žalobcu D. H. súd zistil, že je pravdou, že priestory žalobcu boli uzavreté, ale bolo to z dôvodu zabránenia cudzím ľuďom vo vstupe do prevádzky. Poprel tvrdenia žalovaného o zákazoch daných len žalovanému, s výnimkou zákazu fotografovania. Tento zákaz bol žalovanému uložený po tom, ako sa sám priznal, že si fotil prevádzku, výrobu a evidenciu. Rovnako poprel šikanovanie žalovaného a poukázal na skutočnosť, že sám žalovaný prestal komunikovať, v dôsledku čoho vznikali pri práci problémy, nakoľko žalovaný neodpovedal ani na otázky, či do výrobkov pridal ingrediencie. Nakoniec prestal žalovaný pridávať koreniny, aby sa zabránilo znehodnoteniu výrobkov, vyskytli sa reklamácie. V dôsledku toho vznikali trenice, pričom žalovaný sa mal, podľa ďalšieho zamestnanca, vyjadriť, že „chcel jebnúť E. po hlave“. Pritom žalovaný vedúceho výroby G. E. neustále provokoval a aj k vulgarizmom zo strany Senderáka mohlo dôjsť v dôsledku provokácie žalocvaného. V minulosti bol žalovaný spolu s ďalším zamestnancom postihnutý pokutou 100,- eur, nakoľko nezabezpečili stav vody pri sterilizácii konzerv a došlo k ich znehodnoteniu. Potvrdil, že aj žalovanému boli riadne vydávané stravné lístky a poprel tvrdenia žalovaného o tom, že z predchádzajúcej prevádzky čokoľvek odcudzili. Poukázal na to, že po odovzdaní priestorov priestory využíval iný nájomca a nikdy nebolo konštatované, že čokoľvek v prevádzke chýba. Je pravdou, že inšpektorát práce konštatoval porušenie v ohodnotení žalovaného, avšak uviedol, že žalovanému poskytoval sumu 100,- eur mesačne bez zaevidovania, čo žalovaný pri inšpekcii zatajil. Za jediný dôvod tvrdení žalovaného považuje snahu o získanie majetkového prospechu.
10. Z výsluchu svedkyne F. G., družky žalovaného súd zistil, že so žalovaným žije 5 rokov, hovoril jej o svojej práci u žalobcu. Takmer každý deň mal žalovaný v práci problém, že ho G. E. ponižoval a nadával mu. Tento stav trval aspoň dva roky. Podľa žalovaného mu zakazoval jesť, zdržiavať sa v šatni, telefonovať, i keď ostatní zamestnanci nič zakázané nemali. Aj ostatní zamestnanci mali mať k žalovanému zlý prístup, mali voľnejší prístup. Od žalovaného vie, že mal zákaz konzumovať výrobky, zákaz nakupovať za výhodnejších podmienok, ale dôvod zákazov neuviedol. Podľa svedkyne žalovaného zamkli v prevádzke a nedovolili mu o 14,00 hod. odísť, kým nezaplatí výrobky. Pritom mal všetko uhradené, ukázal svedkyni doklady. Potvrdila, že žalovaný sa v domácnosti správal nervózne a v súčasnom zamestnaní tento problém nemá.
11. Z výsluchu svedka D. H. súd zistil, že u žalobcu pracuje od roku 2017. So žalovaným pracovali 3 roky vo výrobe. Zabezpečuje tiež rozvoz tovaru a po návrate pracoval na výrobkoch spolu so žalovaným, i keď žalovaný mu vyčítal, že nie je vyučený mäsiar a vyjadroval sa o ňom, že z neho nikdy mäsiar nebude. Ani ho neupozornil, ak niečo robil zle. Bol svedkom konfliktov, takmer vždy bola hádka o tom istom, kedy žalovaný vulgárne nadával a občas sa G. E. nechal taktiež vyprovokovať k nadávkam, i keď bežne nenadáva. Konflikty začal žalovaný, zrejme kvôli financiám. K fyzickému kontaktu nedošlo, i keď sa stalo, že žalovaný mal po výmene názorov chuť G. E. udrieť. Poprel vedomosť o nerovnakom zaobchádzaní so žalovaným či zákazoch platných len pre žalovaného. Napriek snahe konateľov C. a H. žalovaný odmietal komunikovať, bol nespokojný, avšak v zamestnaní zotrval. Na ostatných zamestnancov žalovaný pískal a až keď nereagovali, zavolal ich menom.
12. Z osobných zápisov žalovaného súd zistil akým spôsobom žalovaný vnímal vzájomné konflikty žalovaného a G. E., ich vznik a priebeh.
13. Z výpisov z účtu súd zistil, že dňa 13.11.2020 žalobca žalovanému odoslal sumu 1.883,87 eur, pričom z rozpisu sumy vyplýva, že suma 1.368,70 predstavuje sumu odstupného v čistom.
14. Z oznámenia o výsledku inšpekcie práce súd zistil, že Inšpektorát práce konštatoval porušenia Zákonníka práce vo vzťahu k zložke mzdy a priznania stupňa náročnosti práce.
15. Zistený skutkový stav súd nasledovne právne posúdil:
16. Podľa § 42 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.
17. Podľa § 59 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer možno skončiť a) dohodou, b) výpoveďou, c) okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe.
18. Podľa § 222 ods. 1 Zákonníka práce, ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí na úkor zamestnávateľa alebo ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor zamestnanca, musí obohatenie vydať.
19. Podľa § 222 ods. 2 Zákonníka práce, bezdôvodné obohatenie na účely tohto zákona je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
20. Podľa § 222 ods. 3 Zákonníka práce, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na čí úkor bol získaný. Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je možné najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.
21. Podľa § 222 ods. 6 Zákonníka práce, vrátenie neprávom vyplatených súm môže zamestnávateľ od zamestnanca požadovať, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, a to v lehote do troch rokov od ich výplaty.
22. Podľa čl. 8 C.s.p. strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
23. Podľa § 215 ods. 1 C.s.p. súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
24. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.
25. Podľa § 2 ods. 2 cit. zákona pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.
26. Podľa § 2a ods. 1 cit. zákona diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.
27. Podľa § 2a ods. 2 cit. zákona priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.
28. Podľa § 6 ods. 1 cit. zákona v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1.
29. Podľa § 6 ods. 2 cit. zákona zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach a) prístupu k zamestnaniu, povolaniu, inej zárobkovej činnosti alebo funkcii (ďalej len „zamestnanie“) vrátane požiadaviek pri prijímaní do zamestnania a podmienok a spôsobu uskutočňovania výberu do zamestnania, b) výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania,
30. Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.
Podľa § 9 ods. 2 cit. zákona každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.
31. Podľa § 9 ods. 3 cit. zákona ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.
32. Podľa § 11 ods. 1 cit. zákona konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalobca“). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalovaný“).
33. Podľa § 11 ods. 2 cit. zákona žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.
34. Súd v sporovom konaní nemá povinnosť ani právo upozorňovať účastníkov na nedostatočné dôkazy, prípadne chýbajúce dôkazy a navrhovať im predloženie takých dôkazov, ktoré dostatočne podporia ich tvrdenia. Takýto postup súdu by bol v rozpore nielen s ustanovením citovaného čl. 8 C.s.p., ale aj so zásadou rovnosti účastníkov konania. Dokazovanie v občianskom procesnom práve je v sporovom konaní založené na prejednacej zásade, ktorá je vyjadrená v citovanom ustanovení § čl. 8 C.s.p. Sporové konanie ovládané touto zásadou je chápané tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy je vecou účastníkov. Zistený skutkový stav je tak predovšetkým výsledkom dôkaznej aktivity účastníkov - strán sporu.
35. Aby mohla strana sporu v sporovom konaní uspieť, musí predovšetkým prejaviť v konaní aktivitu, spočívajúcu v tvrdení a k svojim skutkovým tvrdeniam navrhnúť také dôkazy, z ktorých by súd mohol po ich vykonaní a zhodnotení dospieť k záveru, že nárok žalobcu nie je daný. Pri zisťovaní skutkového stavu, súd v zásade vždy vychádza len z tých dôkazov, ktoré boli na návrh strán sporu vykonané. Ak strana potrebné dôkazy nepredložila, znamená to, že neuniesla dôkazné bremeno, následkom čoho nemôže v konaní uspieť.
36. Súd mal v danej právnej veci za preukázané a nesporné, že písomnou pracovnou zmluvou zo dňa 6.10.2008 medzi stranami sporu vznikol pracovnoprávny vzťah a v zmysle pracovnej zmluvy bol žalovaný prijatý do pracovného pomeru na pozíciu mäsiar. Nesporné je aj to, že prípisom zo dňa 28.7.2020 bola žalovanému žalobcom daná výpoveď, pričom Okresný súd Poprad rozsudkom zo dňa 1.6.2021 určil neplatnosť výpovede. Tiež mal súd za preukázané, že dňa 13.11.2020 boli zo strany žalobcu v prospech žalovaného preúčtované finančné prostriedky v celkovej výške 1.883,87 eur.
37. Inštitút bezdôvodného obohatenia je upravený jednak vo všeobecnom právnom predpise, a to Občianskom zákonníku a jednak v Zákonníku práce ako špeciálnom právnom predpise a ustanovenia Občianskeho zákonníka sa preto pokiaľ sa jedná o nárok na bezdôvodné obohatenie ktorý vznikol v rámci pracovnoprávneho vzťahu použijú iba podporne. V pracovnom práve je tento inštitút zakotvený v § 222 Zákonníka práce a na rozdiel od všeobecnej súkromnoprávnej úpravy je jeho vznik podmienený existenciou pracovného pomeru medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Text zákona normatívne určuje, že bezdôvodné obohatenie môže v pracovnom práve vzniknúť na strane zamestnanca, ako aj na strane zamestnávateľa.
38. V danej právnej veci je nesporné, že žalobca sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia formou peňažného plnenia, ktoré vzniklo v rámci pracovnoprávneho vzťahu so žalovaným, a teda súd dospel k
záveru, že na posúdenie dôvodnosti nároku je potrebné aplikovať ustanovenie § 222 Zákonníka práce ako lex specialis.
39. V zmysle platnej právnej úpravy je bezdôvodným obohatením majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu ktorý odpadol, alebo majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Ten, kto bezdôvodný prospech získal, je povinný ho vydať tomu, na úkor koho bol získaný. Bezdôvodným obohatením sa teda rozumie majetkový prospech, ktorý možno vyjadriť v peniazoch, čiže sú ním aj neprávom vyplatené finančné prostriedky všetkého druhu, napr. mzda, záloha na mzdu za prácu, strata na zárobku, odstupné a pod.
40. Na vydanie bezdôvodného obohatenia na strane zamestnanca spočívajúce v peňažnom plnení zákonodarca v § 222 ods. 6 Zákonníka práce ustanovil osobitnú premlčaciu trojročnú lehotu, ktorá začína plynúť od výplaty peňažných prostriedkov. Nárok a vydanie bezdôvodného obohatenia na strane zamestnanca ako slabšej strany v pracovnoprávnom vzťahu zákon viaže na splnenie aj ďalších predpokladov. Vrátenie neprávom vyplatených peňažných prostriedkov môže zamestnávateľ od zamestnanca požadovať iba vtedy, ak zamestnanec vedel alebo musel vzhľadom na okolnosti predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, pričom tento nárok musí u zamestnanca uplatniť v lehote 3 rokov od ich výplaty. Z uvedeného vyplýva, že nárok zamestnávateľa na vrátenie peňažného plnenia od zamestnanca závisí od dobromyseľnosti zamestnanca, t.j. či zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, ako aj skutočnosti, či zamestnanec získal bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu alebo na základe neplatného právneho úkonu. Posúdenie dobromyseľnosti zamestnanca v každej jeden veci bude závisieť od posúdenie konkrétnych okolností každého jedného prípadu.
41. Vedomosť zamestnanca o tom, že plnenie mu nepatrí alebo mu bolo poskytnuté omylom, sa neprezumuje. Dôkazné bremeno zaťažuje zamestnávateľa, ktorý sa domáha vrátenia plnenia. Ten preto musí preukázať, že zamestnanec vedel alebo z okolností musel predpokladať, že mu vyplatená suma nepatrí, inými slovami, že jeho konanie nebolo dobromyseľné ( rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/66/2001).
42. Či zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že mu vyplatená suma bola nesprávne určená alebo omylom vyplatená, nemožno priamo preukázať, keďže ide o vnútorný psychický stav zamestnanca. Tento stav preto možno vyvodzovať iba z okolností, za ktorých sa navonok objektívne prejavuje (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. czn. 1Cdo/10/2008.)
43. Súd postupom v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotiac ich vo vzájomnej súvislosti, prihliadajúc na predmet sporu, hospodárnosť konania a ich dôležitosť pre rozhodnutie vo veci samej, uzavrel, že žalobca uniesol dôkazné bremeno, teda preukázal existenciu a dôvodnosť uplatneného nároku. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná. Žalobca má v prvom rade povinnosť tvrdenia. Na podporu svojho tvrdenia v zmysle ustanovenia § 132 C.s.p. je žalobca povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru môžu prispieť k objasneniu veci a zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to ich povaha pripúšťa. V ustanovení § 185 C.s.p. je zavedený princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu.
44. V danej právnej veci súd posúdiac všetky preukázané skutočnosti dospel k záveru, že na strane žalovaného ako zamestnanca prijatím finančných prostriedkov došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia a žalobca preukázal, že v čase vyplatenia žalobcom požadovaných prostriedkov žalovaný nebol dobromyseľný v tom, že mu peňažné plnenie patrí. Súd vychádzal z toho, že po doručení výpovede žalovaný na Okresný súd Poprad podal dňa 9.12.2020 žalobu o určenie neplatnosti výpovede. Finančné
prostriedky vo výške 1.3.68,70 eur mu boli poukázané dňa 13.11.2020, teda pred podaním žaloby o neplatnosť výpovede. V čase prijatia finančných prostriedkov teda nemohol byť dobromyseľný v tom, že mu odstupné a odchodné patrí, i keď následne sám podal žalobu o neplatnosť výpovede, nakoľko svoj pracovný pomer považoval za platný a existujúci. Dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu, avšak súd má za to, že pokiaľ po prijatí peňažného plnenia nebol žalovaný dobromyseľný, o čom svedčí podanie žaloby, žalobca má právo sa domáhať vydania bezdôvodného obohatenia. Obdobne konštatuje R 14/2002: Zamestnávateľ, ktorý sa domáha vrátenia neoprávneného majetkového prospechu v zmysle § 243 ods. 3, teraz § 222 ods. 6 Zákonníka práce, musí preukázať, že zamestnanec vedel alebo z okolností musel predpokladať, že mu vyplatená suma nepatrí, t.j. že jeho konanie nebolo dobromyseľné. Žalovaný nemohol dobromyseľne prijať plnenie odstupného, pokiaľ bol presvedčený o tom, že jeho pracovný pomer neskončil.
45. Súd konštatuje, že je jeho povinnosťou v prejednávaných prípadoch postupovať v súlade so zásadou spravodlivosti. Pri rozhodovaní je nevyhnutnosťou rešpektovanie základných princípov C.s.p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV.ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (sp. zn. I. ÚS 50/04).
46. Za týchto okolností možno toto konštatovať existenciu bezdôvodného obohatenia žalovaného, ktoré je povinný žalobcovi vydať. Preto súd žalobe v časti o zaplatenie sumy 1.368,70 eur vyhovel.
47. Čo sa týka vzájomnej žaloby, ktorou sa žalovaný od žalobcu domáhal vyplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur, v tomto smere má súd za to, že žalobca zo vzájomnej žaloby svoje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno neuniesol.
48. Žalobca zo vzájomnej žaloby v rámci procesnej povinnosti pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti (povinnosť tvrdenia), opísal v žalobe skutočnosti, ktoré za takéto podľa vlastného presvedčenia považoval. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že počas konania neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva na rozhodnutie o veci nebola preukázaná, a teda výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver, ani o pravdivosti tvrdenej skutočnosti, ale ani o tom, že je tvrdená skutočnosť nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí. Záver o tom, že účastník neuniesol dôkazné bremeno je možné urobiť len vtedy, keď súd riadne a úplne vykonal všetky dôkazy, ktoré účastník označil na preukázanie svojho tvrdenia. Účastníkom označený dôkaz súd neuskutoční iba v prípade, že jeho prostredníctvom nie je možné preukázať pre vec rozhodnú skutočnosť, napríklad preto, že označený dôkaz je zjavne nespôsobilý preukázať tvrdenú skutočnosť, alebo že sa týka skutočnosti, ktorá je podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci bezvýznamná. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, tzn. právny predpis, ktorý je na sporný vzťah aplikovaný. V predmetnom konaní bola na žalobcovi povinnosť tvrdenia, ako aj dôkazná povinnosť ohľadne tvrdených skutočností. Žalobca hmotnoprávne opieral uplatnený nárok o ustanovenia Zákonníka práce týkajúce sa nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru, o ktorom súd právoplatne rozhodol a o ustanovenia Zákonníka práce a Antidiskriminačného zákona vo vzťahu k uplatňovanému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, bola na žalobcovi povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť vo vzťahu k súčasnému naplneniu všetkých zákonným predpokladom pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania alebo z dôvodu diskriminácie. Podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania,
národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia a podľa § 6 ods. 1 v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1. Z vykonaného dokazovania síce súd zistil, že žalobca zo vzájomnej žaloby mal nezhody pri pracovnej činnosti, ale tieto nemajú charakter diskriminácie žalobcu z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia, o čom napokon ani sám žalobca neposkytol súdu žiadne skutkové tvrdenia. Súd nechce zľahčovať skutočnosti, ktoré uviedol žalobca, ale nezhody v medziľudských vzťahoch, na pracovisku, osobitne medzi spolupracovníkmi, ak pramenia z rôznosti predstáv o riešení bežných pracovných otázok sú bežnou súčasťou života a nie je možné ich úplne eliminovať. V tomto smere súd poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ dochádzalo ku konfliktom medzi žalobcom zo vzájomnej žaloby a G. E., nebolo v konaní tvrdené ani preukázané, že G. E., ktorý bežne pracoval ako každý zamestnanec, v týchto konfliktoch vystupoval ako nadriadený zamestnanec či zástupca zamestnávateľa. Pokiaľ teda došlo ku konfliktom pri práci, nemožno tieto konflikty chápať ako diskriminačné či šikanózne konania zamestnávateľa voči zamestnancovi. V konaní nebol produkovaný jediný dôkaz, ktorý by tvrdenia žalobcu zo vzájomnej žaloby potvrdil, s výnimkou výpovede družky žalobcu, ktorá sama uviedla, že ňou uvádzané tvrdenia jej povedal sám žalobca. Žiaden ďalší dôkaz tvrdenia žalobcu zo vzájomnej žaloby nepotvrdil, nemožno teda konštatovať preukázanie žalobných tvrdení ani unesenie dôkazné bremena. Naopak vypočutí konatelia žalovaného a svedok H. potvrdili, že to bol žalobca zo vzájomnej žaloby, kto vyvolával konflikty, nekomunikoval a správal sa vulgárne, čo viedlo k zvyšovaniu napätia v práci.
49. Zásadu rovnakého zaobchádzania možno vnímať širšie, nielen ako len strohé posudzovanie zaobchádzania so zamestnancom na podklade prítomnosti diskriminačného dôvodu. V najširšom význame sa môže zamestnanec domáhať ochrany podľa § 13 ods. 1 Zákonníka práce vtedy, keď subjektívne cíti, že s ním bolo nerovnakým spôsobom zaobchádzané, t.j. že rovnosť šancí či možností, prostredníctvom ktorých sa uchádza napríklad o obsadenie pracovnej pozície , neboli v jeho prípade dodržané. Posudzovanie prípadov zásady rovnakého zaobchádzania (najmä v mzdovej oblasti) sa musí bezprostredne odvíjať od existencie objektívneho dôvodu, ktorý takéto rozdielne zaobchádzanie zakladá.
50. V oblasti antidiskriminačného práva je potrebné pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou. Z uvedeného je zrejmé, že antidiskriminačný zákon rozsah ochrany pred diskrimináciou rozširuje a dobré mravy používa ako výkladové pravidlo. Pod dobrými mravmi je možné rozumieť súhrn spoločenských ,kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie a sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Platí právna zásada, že čo sa prieči dobrým mravom, to neobstojí ani po práve.(rozhodnutie NS ČR sp.zn. 2Cdo 263/2001).
51. Podstatné pri posudzovaní diskriminácie totiž je, aby v právnych vzťahoch nikto nebol postihovaný pre svoje pohlavie, náboženské vyznanie alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia, čo v danom prípade žalobcom preukázané nebolo. Na základe uvedených skutočností v súlade s citovanou právnou úpravou súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku a vzájomnú žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur zamietol.
52. O trovách konania rozhodol súd v zmysle zásady úspechu podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a v konaní úspešnému žallobcovi priznal ich náhradu v rozsahu 100%, pričom o výške trov konania konania súd rozhodne podľa § 262 C.s.p.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia na tunajšom súde. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a)neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia.