Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11S-179-2014.pdf
PDF · 113.91 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/179/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci žalobcu: B. C., K. XX, K., zastúpený JUDr. Stanislavom Pavlom, advokátom, Šancová 58, Bratislava, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. S/2014/02663-2.1, O-297/2014 zo dňa 20. augusta 2014, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalobca sa podanou žalobou domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný podľa ust. § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie Inšpektorátu práce Trnava č. k.: R 108/2014/SE zo dňa 20. 05. 2014 potvrdil. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím bola žalobcovi uložená peňažná pokuta vo výške 2.000 eur za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v ust. § 2 ods. 1 písm. a/ štvrtom bode zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, konkrétne za porušenie ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní o o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Žalobca využíval závislú prácu fyzickej osoby p. B. M., ktorá vykonávala pre zamestnávateľa závislú prácu, mal s ňou uzatvorený pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01. 01. 2014 a v čase od 02. 01. 2014 do 03. 01. 2014 si nesplnil svoju prihlasovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa osobitného predpisu.
Mal za to, že konanie a rozhodovanie prvostupňového i druhostupňového správneho orgánu odporovalo hmotnoprávnym, ako aj procesnoprávnym predpisom, pričom pri svojom rozhodovaní opomenuli ustálenú judikatúru a rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/51/2011 zo dňa 22. 08. 2012, v ktorom súd uviedol, že nie je možné ustáliť záver, že žalobca sa dopustil zákazu nelegálneho zamestnávania fyzickej osoby podľa ust. § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z., pokiaľ neboli zistené také skutkové okolnosti, ktoré by jednoznačným spôsobom preukázali porušenie tohto zákazu. Pokiaľ zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. považuje za nelegálne zamestnávanie právnickou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, také zamestnávanie fyzickej osoby, ktoré je založené na využívaní závislej práce tejto fyzickej osoby a zamestnávateľ s ňou má založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného zákona (Zákonníka práce) a nesplnil si oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa osobitného predpisu (zákona č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov) a ktorá predpokladá prihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodku najneskôr pred začatím činnosti zamestnanca, je pre posúdenie včasnosti splnenia si povinnosti prihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodku, ako základného predpokladu pre ustálenie záveru nelegálneho zamestnávania, zistenie začiatku výkonu činnosti zamestnanca. Predloženie pracovnej zmluvy a potvrdenie prihlášky do uvedeného registra Sociálnou poisťovňou bez ďalšieho považoval Najvyšší súd SR za nepostačujúce na ustálenie záveru o nelegálnom zamestnávaní účastníkom konania. Najvyšší súd SR prijal ten záver, že povinnosťou inšpektorátu práce je zistiť tú skutočnosť, kedy skutočne zamestnaná osoba vzhľadom k časovému sledu, začala reálne vykonávať pracovnú činnosť pre zamestnávateľa. S poukazom na závery Najvyššieho súdu SR žalobca namietal, že príslušné inšpektoráty práce opomenuli aj tú skutočnosť, že p. M. pre neho pracoval od 01. 05. 2012, na základe pracovnej zmluvy zo dňa 29. 04. 2012, dohodnutej na dobu určitú, a to do 31. 12. 2013. Poukázal na skutočnosť, že so svojím zamestnancom mal uzavretú riadnu pracovnú zmluvu, ktorým bol pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú zmenený na pracovný pomer na dobu neurčitú, a to odo dňa 01. 01. 2014, pričom túto okolnosť správne orgány zásadným spôsobom opomenuli. Poznamenal, že podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne nie je dlžníkom na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení, poistení v nezamestnanosti, úrazovom poistení, garančnom poistení a rezervnom fonde solidarity. Ďalej poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09, ÚS 17/1999, I. ÚS 44/1999, I. ÚS 54/02 a na čl. 2 ods. 2, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Mal za to, že správne orgány pri vydávaní rozhodnutí svojím formalistickým výkladom nerešpektovali účel zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, keďže pracovný pomer so zamestnancom trval už od 01. 05. 2012 a trvá kontinuálne naďalej. Konštatoval, že z prehlásenia zamestnanca vyplýva, že sa od 01. 01. 2014 do 03. 01. 2014 nachádzal so svojou manželkou u svojho brata v J., kde oslávili aj Nový rok. Názor príslušných správnych orgánov o účelovosti tohto prehlásenia zamestnanca je negovaný aj oznámením vlastníka areálu, kde je pracovisko žalobcu, ktorý dňa 17. 12. 2013 informoval svojich nájomcov, vrátane žalobcu, že prevádzky nachádzajúce sa v objekte budú v dňoch 24. 12. 2013 až do 06. 01. 2014 zatvorené. Zdôraznil, že hodnotenie dokladu o evidencii dochádzky zamestnanca za mesiac 01/2014 nie je relevantným dôkazom na posúdenie nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ak pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú bol riadnym a zákonným spôsobom kontinuálne (bez časového prerušenia) zmenený na dobu neurčitú, pričom hodnotenie tohto dôkazu vykonané zo strany správnych orgánov je nesprávne a v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu SR. Žalobca požiadal o odklad vykonateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného a vyúčtoval si trovy právneho zastúpenia v sume 426,12 eur.
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že pokuta vo výške 2.000,- eur bola žalobcovi uložená za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania zakotveného v ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z., ktorého sa dopustil tým, že ako fyzická osoba podnikateľ využíval závislú prácu fyzickej osoby p. B. M., mal s ňou uzatvorený pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01. 01. 2014 a v čase od 02. 01. 2014 do 03. 01. 2014 si nesplnil svoju prihlasovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa osobitného predpisu (§ 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z.). Citované ustanovenie pritom ukladá zamestnávateľovi povinnosť prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia zamestnanca podľa § 4 ods. 1 na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti a zamestnanca podľa § 4 ods. 2, okrem zamestnanca v právnom vzťahu na základe ním určenej dohody o brigádnickej práci študentov podľa § 227a, na dôchodkové poistenie pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca. Po zistení, že p. M. v dňoch 02. 01. 2013 a 03. 01. 2014 vykonával pre žalobcu dohodnutú pracovnú činnosť bez toho, aby bol ním prihlásený na účely príslušných poistení (menovaného žalobca registroval až dňa 03. 01. 2014 o 21:40 hod.), dospel žalovaný k záveru, že postup žalobcu jednoznačne vykazuje znaky nelegálneho zamestnávania tak, ako to vo svojom rozhodnutí skonštatoval aj inšpektorát práce. Prvostupňový orgán ustálil výšku na sume 2.000,- eur, teda na spodnej hranici zákonnej sadzby, čo odôvodnil predovšetkým jej preventívnym pôsobením, s prihliadnutím na ďalšie skutočnosti rozhodujúce pre určenie výšky pokuty, stanovené v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. Poznamenal, že zmenu právneho posúdenia veci nemôže v tomto prípade vyvolať ani argument žalobcu týkajúci sa pokračujúceho pracovného pomeru menovaného zamestnanca, ktorý bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 29. 04. 2012 a ktorý sa mal prekvalifikovať na dobu neurčitú od 01. 01. 2014. Zo spisového materiálu je evidentné, že žalobca ako zamestnávateľ najprv založil s p. M. pracovný pomer na dobu určitú (pracovnou zmluvou zo dňa 29. 04. 2012) do 31. 12. 2013 a až následne, po ukončení tohto pracovnoprávneho vzťahu, ďalší pracovný pomer na
dobu neurčitú (pracovnou zmluvou zo dňa 01. 01. 2014). To, že išlo o dva rôzne pracovné pomery dokazuje tiež výpis z registra Sociálnej poisťovne, z ktorého je zrejmý koniec poistenia v prípade prvého pracovného pomeru (dňa 31. 12. 2013), ako aj dátum vzniku poistenia v prípade druhého pracovného pomeru (odo dňa 01. 01. 2014). Konštatoval, že ak by bolo zámerom žalobcu prekvalifikovať prvý pracovný pomer na dobu neurčitú tak, ako tvrdí právny zástupca, nielenže by žalobca neodhlásil dotknutého zamestnanca z registra, ale nevystavoval by ani novú pracovnú zmluvu, keďže v zmysle § 54 Zákonníka práce na zmenu pôvodne dojednanej dĺžky trvania pracovného pomeru postačuje len uzatvorenie písomnej dohody o zmene tejto pracovnej podmienky. Ak však žalobca po skončení pracovného pomeru s p. M. založil s menovaným nový pracovný pomer, vzťahovali sa na neho všetky povinnosti ako v prípade zamestnávateľa zamestnávajúceho nového zamestnanca, teda aj povinnosť prihlásiť túto osobu na účely príslušných poistení pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca. Vzhľadom k tomu, že si žalobca túto svoju povinnosť včas nesplnil, stal sa zodpovedným za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania p. M. tak, ako to bolo zistené a preukázané pri výkone inšpekcie. Ďalej uviedol, že pre naplnenie znakov uvedeného správneho deliktu totiž postačuje len poznatok, že žalobca využíval závislú prácu dotknutej osoby, s ktorou mal založený pracovnoprávny vzťah, no najneskôr pred začatím výkonu jej činnosti (ako zamestnanca) si nesplnil povinnosť voči Sociálnej poisťovni a neprihlásil ju do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia. Zdôraznil, že postup žalobcu vo vzťahu k p. M. vykazuje znaky nelegálneho zamestnávania tak, ako ho zákonodarca definuje v § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. a na veci nič nemení ani námietka právneho zástupcu, že žalobca nie je dlžníkom na poistení, pretože táto skutočnosť aj za predpokladu jej preukázania, ani nezakladá, ani nezbavuje zodpovednosti za správny delikt, ktorý je predmetom sankcionovania žalobcu. Na margo námietky žalobcu týkajúcej sa rozporovania ním predloženého dokladu - evidencie dochádzky za mesiac 01/2014 s poukazom na čestné prehlásenie p. M. a na oznam Ing. Z. Z. o zatvorení areálu, dal žalovaný do pozornosti súdu tak odôvodnenie svojho rozhodnutia, ako aj fakt, že predmetný oznam nebol správnym orgánom nikdy predložený, a teda ako taký nemôže mať vplyv na zákonnosť ich rozhodnutí. Konštatoval, že obranu žalobcu spočívajúcu v údajnom čerpaní pracovného voľna počas rozhodujúceho obdobia (02. 01. 2014 a 03. 01. 2014) nemožno považovať za relevantný argument, ktorý by spochybnil závery inšpekcie práce, nakoľko táto námietka bola žalobcom prvýkrát predostretá až po začatí konania, hoci predtým, pri prerokovaní protokolu skutkový stav nijako nerozporoval. V zmysle Zákonníka práce je vedenie dochádzky výlučnou vecou zamestnávateľa, ktorý je na účely jej správneho vyhodnotenia povinný zaznamenávať začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Keďže súčasťou dochádzky predloženej žalobcom je aj zaznamenanie presného časového úseku činnosti dotknutého zamestnanca počas rozhodujúceho obdobia (od 07:30 hod. do 16:00 hod.) a jeho zarátanie medzi odpracované hodiny v priebehu celého kalendárneho mesiaca, nie je podľa mienky žalovaného dôvod akceptovať tvrdenie, že zo strany p. M. dochádzalo počas dní 02. 01. 2014 a 03. 01. 2014 k čerpaniu náhradného voľna tak, ako to deklaruje žalobca v podanej žalobe. Žalovaný súhlasil s rozhodnutím súdu bez nariadenia pojednávania.
Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 20. 08. 2014, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v rozsahu dôvodov žaloby (§ 249 ods. 2 OSP), bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol. Súd prvého stupňa takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Vo veci súd rozhodol bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 250f ods. 2 OSP. Žalobca a žalovaný sa vyjadrili tak, že súhlasia s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania a s konaním v súlade s ust. § 250f OSP. Rozsudok dňa 11. 02. 2015 verejne vyhlásil (§ 246c a § 156 ods. 1 OSP).
Z predloženého administratívneho spisu týkajúceho sa žalobcu, súčasťou ktorého je i spis prvostupňového správneho orgánu, súd zistil, že sa v ňom nachádza žiadosť Inšpektorátu práce Trnava zo dňa 10. 03. 2014 o predloženie dokladov na výkon inšpekcie zaslaná žalobcovi, zoznam kontrovaných osôb, dochádzka zamestnanca za 01/2014, pracovná zmluva uzatvorená dňa 01. 01. 2014 medzi žalobcom ako zamestnávateľom a p. B. M. ako zamestnancom, registračný list FO a výpis zo živnostenského registra žalobcu zo dňa 12. 03. 2014. O výsledku inšpekcie práce, ktorá bola vykonaná dňa 10. 03. 2014 u zamestnávateľa (žalobcu), spracovaná dňa 18. 03. 2014 a ukončená dňa 24. 03. 2014, bol Inšpektorátom práce Trnava vypracovaný protokol zo dňa 24. 03. 2014, ktorý bol v tento deň
aj prerokovaný so žalobcom. Nedostatky spočívali v tom, že žalobca ako fyzická osoba - podnikateľ porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že dňa 10. 03. 2014 o 14:20 hod., odo dňa 02. 01. 2014 využíval závislú prácu fyzickej osoby B. M., ktorý pre zamestnávateľa vykonával závislú prácu (spracovávanie dreva na píle, na prevádzke Hrad 323, Krušovce), mal s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu (Pracovnú zmluvu uzatvorenú dňa 01. 01. 2014 na dobu neurčitú, s dohodnutou pracovnou činnosťou pomocný pracovník v drevovýrobe) a do začiatku výkonu kontroly nelegálneho zamestnávania nesplnil povinnosť podľa zákona č. 461/2003 Z. z., čo je v rozpore s ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. Na základe nedostatkov uvedených v protokole zo dňa 24. 03. 2014 prvostupňový správny orgán vypracoval návrh zo dňa 25. 03. 2014 na začatie konania o uložení pokuty pre žalobcu. Súčasťou predloženého administratívneho spisu žalovaného je aj čestné prehlásenie p. B. M. zo dňa 12. 05. 2014, v ktorom uviedol, že od 02. 01. 2014 do 03. 01. 2014 ako zamestnávateľ žalobcu po vzájomnej ústnej dohode čerpal pracovné voľno s náhradou mzdy. Ďalej uviedol, že prevádzka jeho zamestnávateľa je sezónna, a preto majú v zmysle Zákonníka práce vzájomnú dohodu, že vopred čerpané pracovné voľno s náhradou mzdy si odpracuje počas plnej prevádzky v letných mesiacoch, pričom mu zamestnávateľ týmto konaním zabezpečuje plné pokrytie zdravotného a sociálneho poistenia bez prerušenia. Z pracovnej zmluvy zo dňa 29. 04. 2012 vyplýva, že žalobca ako zamestnávateľ prijal p. B. M. ako zamestnanca do pracovného pomeru na vykonávanie dohodnutej práce (pomocný pracovník v drevovýrobe) s miestom výkonu práce v Krušovciach odo dňa 01. 05. 2012 do 31. 12. 2013. Písomným podaním zo dňa 02. 05. 2014 oznámil Inšpektorát práce Trnava žalobcovi začatie správneho konania o uložení pokuty, s výzvou na vyjadrenie sa k podkladom pre vydanie rozhodnutia, spôsobu zisťovania, ako aj na ich doplnenie vrátane predloženia listinných dôkazov. V podaní zo dňa 13. 05. 2014 žalobca vzniesol pripomienky k podkladom pre vydanie rozhodnutia o uložení sankcie. Prvostupňový správny orgán vo veci vydal rozhodnutie zo dňa 20. 05. 2014 č. k. R 108/2014/SE, v ktorom žalobcovi podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. uložil pokutu v sume 2.000,- eur za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ v štvrtom bode zákona č. 125/2006 Z. z. tým, že využíval závislú prácu fyzickej osoby B. M., ktorý pre žalobcu vykonával závislú prácu, mal s ňou uzatvorený pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01. 01. 2014 a v čase od 02. 01. 2014 do 03. 01. 2014 si nesplnil prihlasovaciu povinnosť voči sociálnej poisťovni podľa zákona č. 461/2003 Z. z., čo je porušením ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. S rozhodnutím žalobca nebol spokojný a v lehote stanovenej zákonom podal odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný správny orgán rozhodnutím zo dňa 20. 08. 2014 tak, že jeho odvolanie zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, keďže sa stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym záverom prvostupňového správneho orgánu.
Podľa § 3 ods. 2 zák. č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3. Opakované porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania sa považuje za osobitne závažné porušenie tohto zákona na účely zrušenia živnostenského oprávnenia (3).
Podľa § 2 ods. 2 písm. b/ cit. zákona, nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu a nesplnila oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa osobitného predpisu.
Podľa § 231 ods. 1 písm. b/ zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia 1. zamestnanca podľa § 4 ods. 1 na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti a zamestnanca podľa § 4 ods. 2, okrem zamestnanca v právnom vzťahu na základe ním určenej dohody o brigádnickej práci študentov podľa § 227a, na dôchodkové poistenie pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca, odhlásiť zamestnanca najneskôr v deň nasledujúci po zániku týchto poistení okrem zániku povinného nemocenského poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa § 20 ods. 3, zrušiť prihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, ak poistný vzťah podľa § 20 nevznikol, a oznámiť zmeny v údajoch uvedených v § 232 ods. 2 písm. a) až c).
Podľa § 19 ods. 2 zák. č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi za porušenie a) zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za 1. porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000 eur do 200 000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000 eur.
Podľa § 42 ods. 1 zák. č. 311/2011 Z. z. Zákonníka práce, pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jeho písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.
Podľa § 43 ods. 1 cit. zákona, v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a/ druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b/ miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto), c/ deň nástupu do práce, d/ mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.
Podľa § 46 Zákonníka práce, pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce.
Podľa § 54 Zákonníka práce, dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne.
Z Ústavy SR vyplýva, že v právnom štáte sa orgánu verejnej moci neponecháva na úvahu či uplatní kompetenciu, ktorú mu priznáva ústava alebo zákon. Preto je povinnosťou každého orgánu verejnej moci konať, uplatniť svoju kompetenciu vždy, v celom rozsahu a včas (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR).
V preskúmavanej veci súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 249 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, teda konkrétne tvrdenie žalobcu (osobitná náležitosť žaloby), že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu. Žalobca ale musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie práva. Konanie správneho súdnictva však nie je pokračujúcim správnym konaním, súd nevykonáva dokazovanie (nenahrádza činnosť správneho orgánu pri zisťovaní skutkového stavu), pre súd je rozhodujúci stav, ktorý tu bol v čase vydania rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP) a posudzuje iba otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Pri preskúmávaní zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a postupu oboch správnych orgánov sa súd obmedzil len na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správca dane vychádzal a ktoré samotný žalobca v žalobe spochybňuje, sú relevantné, najmä kvôli prameňu, z ktorého vychádzajú, alebo či neboli porušené niektoré procesné zásady správneho konania a ďalej skúmal, či vykonané dôkazy logicky robia možný skutkový záver, ku ktorému žalovaný dospel. Súd dospel k záveru, že oba správne orgány sa dôsledne riadili procesnými a hmotnoprávnymi zásadami upravenými v zák. č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a v zákone č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov a v zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, na ktorý zák. č. 125/2006 Z. z. v ust. § 21 ods. 2 odkazuje.
V danej veci medzi účastníkmi nie je sporný skutkový stav, sporným zostal iba výklad ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zák. č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, účinného ku dňu vykonania kontroly.
Žalobca sa podanou žalobou, ako i v konaní pred oboma správnymi orgánmi bránil tým, že neporušil ust. § 231 ods. 1 písm. b/ bod prvý, zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, keď svojho zamestnanca B. M., s ktorým mal uzatvorenú písomnú pracovnú zmluvu dňa 01. 01. 2014, neprihlásil ako zamestnávateľ do registra poistencov sociálnej poisťovni pred začatím výkonu činnosti zamestnanca, hoci mal s ním
uzavretú riadnu pracovnú zmluvu. Žalobca mal s B. M. dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú do 31. 12. 2013, bol riadne prihlásený do registra poistencov a dňa 31. 12. 2013 riadne odhlásený, čo mal súd preukázané výpisom z registra Sociálnej poisťovne. Žalobca ale s B. M. uzatvoril nový pracovnoprávny vzťah na dobu neurčitú s nástupom do práce odo dňa 01. 01. 2014 (deň pracovného pokoja), čo nesporne vyplýva z predloženej pracovnej zmluvy zo dňa 01. 01. 2014. Podľa predloženej dochádzky zamestnanca za mesiac 1/2014 tento zamestnanec dňa 01. 01. 2014 nemá vykázanú dochádzku do práce z dôvodu, že bol sviatok (deň pracovného pokoja). V ďalších dňoch má dochádzku do práce riadne zaznamenanú od 7,30 hod. do 16,00 hod. Žalobca ako zamestnávateľ prihlásil B. M. do registra poistencov až dňa 03. 01. 2014 o 21,40 hod.
Výkon štátnej správy v oblasti inšpekcie práce vykonáva inšpektorát práce, čo vyplýva z § 7 ods. 1 zák. č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce. Inšpektorátu prináleží vykonávať, o. i., i dozor nad dodržiavaním právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. Takto postupoval i prvostupňový správny orgán v danej veci a o výsledku inšpekcie práce u žalobcu spísal protokol dňa 24. 03. 2014 v zmysle § 14 ods. 1 cit. zákona. Toto ustanovenie upravuje náležitosti protokolu a okrem iného ukladá príslušnému inšpektorátu práce i to, že ak bolo zistené porušenie zákazu nelegálnej práce alebo nelegálneho zamestnávania, protokol o výsledku inšpekcie práce obsahuje aj časť, kedy bolo porušenie uvedeného zákazu zistené. Kontrola bola zameraná na dodržiavanie zák. č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Inšpektorát práce zistil u žalobcu porušenie nelegálneho zamestnávania zamestnanca B. M., ktorý podľa pracovnej zmluvy mal nastúpiť do práce dňa 01. 01. 2014 a žalobca si nesplnil oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa § 231 ods. 1 písm. b/ zák. č. 461/2003 Z. z. v znení zák. č. 82/2005 Z. z. a tohto zamestnanca neprihlásil dňa 01. 01. 2014 do registra poistencov na príslušnej pobočke, ale až dňa 03. 01. 2014 o 21:40 hod. (elektronicky).
Aj podľa názoru súdu žalobca si nesplnil svoju povinnosť uloženú zákonom včas a za porušenie takejto povinnosti, ktorú zákon definuje ako správny delikt, zákon jednoznačne prikazuje inšpektorátu práce, ako orgánu štátnej správy v oblasti inšpekcie práce, vyvodiť postih podľa § 19 ods. 2 písm. b/ zák. č. 125/2006 Z. z. Toto ustanovenie stanovuje finančný postih v rozpätí od 2.000,- eur do 200.000,- eur podľa závažnosti. Žalovaný správny orgán (rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a žalovaného tvoria jeden celok) uložil žalobcovi postih na dolnej hranici, čo i odôvodnil. U žalobcu bol postih vyvodený z nesplnenia si povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. b/ zák. č. 461/2003 Z. z. v znení zák. č. 82/2005 Z. z., ktorý zamestnávateľovi jednoznačne ukladá povinnosť prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, ktorý je definovaný v § 4 ods. 1, 2 cit. zákona, pred vznikom tohto poistenia, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca. Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení definuje zamestnanca pre účely tohto zákona tak, ako je vyššie uvedené a taktiež upravuje vznik a zánik sociálneho poistenia § 20 citovaného zákona, z obsahu ktorého vyplýva, že tieto druhy poistenia vznikajú odo dňa vzniku právneho vzťahu.
V preskúmavanej veci súd dospel k záveru, že námietky žalobcu nie sú dôvodné, a preto nemôžu privodiť priaznivejší výsledok v danej veci z dôvodu, že tak, ako je vyššie uvedené, pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce. Medzi podstatné a základné náležitosti pracovnej zmluvy podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce patrí dohodnúť druh práce, miesto výkonu práce, deň nástupu do práce a mzdové podmienky. V danej veci podľa predloženej pracovnej zmluvy nie je sporné, že táto bola uzavretá 01. 01. 2014 na pracovný pomer na dobu neurčitú a tento deň si účastníci zmluvy dohodli ako deň nástupu do práce, i keď 1. január je sviatok, teda deň pracovného pokoja, za ktorý je zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy. Žalobca do protokolu uviedol, že B.F. je u neho riadne zamestnaný a menila sa iba pracovná zmluva z doby určitej na dobu neurčitú. Písomnú dohodu v zmysle § 54 Zákonníka práce na zmenu pôvodne dojednanej dĺžky trvania pracovného pomeru nepredložil v čase výkonu kontroly a v správnom konaní predložil novú pracovnú zmluvu uzavretú s B. M. na dobu neurčitú.
Podľa vyjadrenia žalobcu B. M. v dňoch 02. 01. a 03. 01. 2014 čerpal pracovné voľno, nevykonával pre zamestnávateľa ešte závislú prácu. Neskôr žalobca argumentoval písomným prehlásením B. M. zo dňa 12. 05. 2014, podľa ktorého tento jeho zamestnanec mal byť v dňoch 01. 01. až 03. 01. 2014 u svojich príbuzných v J. a po vzájomnej dohode so zamestnávateľom čerpal pracovné (?) voľno. Z písomného prehlásenia vyplýva, že B. M. mal poskytnuté pracovné voľno s náhradou mzdy a plným zabezpečením zdravotného a sociálneho poistenia zo strany zamestnávateľa. Toto tvrdenie žalobcu a
zamestnávateľa je v rozpore s predloženým dokladom zo strany žalobcu „dochádzka zamestnanca B. M. za 1/2014“, podľa ktorého v dňoch 02. 01. a 03. 01. 2014 riadne pracoval, a teda vykonával pre zamestnávateľa závislú prácu. Zákonník práce v § 11 ods. 1 definuje i závislú prácu, ktorú vykonáva pre zamestnávateľa. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že dňa 01. 01. 2014 zamestnanec nevykonával závislú prácu pre zamestnávateľa a že do registra poistencov ho prihlásil včas, t. j. dňa 03. 01. 2014 o 21:40 hod. elektronicky.
Súd je toho názoru, že žalovaný správny orgán riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS 241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia zakladá. Súd dáva do pozornosti žalobcu rozhodnutie ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999 a zdôrazňuje, že judikatúra ESĽP a ani Ústavný súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď.
Žalobca v žalobe poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/51/2011 zo dňa 22. 08. 2012 (vec vedená na tunajšom krajskom súde pod sp. zn. 11S/25/2011), z dôvodu podobnosti prípadu, avšak súd je toho názoru, že závery v tomto rozhodnutí mali základ u zamestnávateľa (zákaz nelegálneho zamestnávania fyzickej osoby podľa ust. § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z.) v odlišných skutkových okolnostiach (posudzovanie začiatku výkonu závislej práce pre zamestnávateľa) ako u žalobcu v tejto veci.
Z vyššie uvedených dôvodov súd je toho názoru, že záver oboch správnych orgánov, ktorí urobili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade s i hmotnoprávnymi ustanoveniami vyššie citovaných zákonov. Súd nezistil také vady konania, na ktoré by podľa § 250i ods. 3 OSP musel prihliadnuť, preto žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, do 15-tich dní odo dňa doručenia, cestou podpísaného súdu, v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP).