Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10C/388/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v právnej veci žalobcov: X. B. O., P.. Ž., G.. XX.X.XXXX, K. O., Z. XX, J.: B.. T. Š.Q., Q., A. A. Z. A., F.. A. I. XXX/XX, 2. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Námestie legionárov 5, IČO: 42176778 p r o t i žalovanému: EX CREDIT, a.s.., so sídlom Werferova 3, Košice , IČO: 36572586, zastúpený: WERNER & Co. s.r.o. so sídlom Stromová 54/A, Bratislava, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia a o kolektívnu ochranu práv spotrebiteľov a prísl. takto

rozhodol:

Súd žalobu žalobcu v 2. rade o kolektívnu ochranu práv spotrebiteľov z a m i e t a.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni v 1. rade 700 Eur a je tiež p o v i n n ý nahradiť jej trovy konania vo výške 644,92 Eur na účet jej právneho zástupcu, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobu žalobkyne v 1. rade v prevyšujúcej časti z a m i e t a.

Žalobca v 2. rade a žalovaný v konaní o kolektívnu ochranu práv spotrebiteľov n e m a j ú nárok na náhradu trov konania.

Vzájomný návrh žalovaného o zaplatenie 3.000 Eur súd v y l u č u j e na samostatné konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o trovách konania o vzájomnom návrhu.

odôvodnenie:

Žalobkyňa v 1. rade žalobou zo dňa 14.1.2011 sa domáhala podľa o ochrane spotrebiteľa primeraného finančného zadosťučinenia 3.000 Eur. Nárok odôvodnila nekalými praktikami žalovaného pri poskytnutí úveru 50.000,- Sk, kedy jej vnútil uzavretie kúpnej zmluvy, ktorou svoje hnuteľné veci predala žalovanému a následne ich drahšie od neho kúpila.

Žalobca v 2. rade svojou žalobou o kolektívnu ochranu práv spotrebiteľov žiadal, aby žalovaný bol zaviazaný zdržať sa voči spotrebiteľom zo zmluvných vzťahov zasielania upomienok označených ako upomienka a následne písomným podaním zo dňa 12.4.2011 (č.l. 36) upresnil žalobu o zdržanie sa zasielanie zásielok označených ako „UPOMIENKA„ otvorenými listami a v obálkach s vonkajším označením „UPOMIENKA“. Zároveň žiadal aby bol zaviazaný zdržať sa vymáhania pohľadávok od spotrebiteľov tým, že spotrebiteľov navštevujú proti ich vôli osoby v mene žalovaného v obydlí spotrebiteľov.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil. poprel žalobkyni status spotrebiteľky pri uzatváraní predmetných zmlúv, v ktorých bola označená číslom IČO a DIČ, k zmluve bol predložený jej aktuálny výpis zo

živnostenského registra, preto zmluvy uzatvárala ako podnikateľka. Navyše je potrebné chrániť dobrú vieru žalovaného, ktorý do právneho vzťahu so žalobkyňou vstupoval ako s podnikateľkou. Ohľadom nároku na finančné zadosťučinenie poukázal na to, že žalobkyňa svojou platobnou nedisciplinovanosťou spôsobila žalovanému majetkovú ujmu, keďže doposiaľ mu nevrátila celú istinu. V súvislosti so žalobou žalobcu v 2. rade uviedol, že správanie žalovaného nie je v rozpore so zákonom o ochrane spotrebiteľa, ale navyše poukázal, že žalobca nepreukázal, aby aj v súčasnosti takéto praktiky pretrvávali alebo hrozili. Napokon vzniesol námietku miestnej príslušnosti súdu pri žalobe žalobcu v 2. rade, ktorý nie je spotrebiteľom, ale právnickou osobou a preto o tejto žalobe by mal konať súd v mieste sídla žalovaného (písomné vyjadrenie zo dňa 21.11.2013 na č.l. 73).

V priebehu konania ďalším podaním zo dňa 28.7.2014 žalovaný protižalobou sa domáhal zaplatenia 3.000 Eur od žalobkyne v 1. rade, ktorú sumu jej uhradil na základe právoplatného rozsudku vo veci , ktorý neskôr bol zrušený dovolacím súdom. Žalovaný však neuplatnil započítaciu námietku.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, písomným vyjadrením žalovaného, spismi tohto súdu , , splátkovým kalendárom, upomienkou, ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

Žalobkyňa aj s manželom sa ocitla vo finančnej tiesni, hrozilo im, že prídu o byt a preto mala záujem o získanie prostriedkov z úveru alebo pôžičky vo výške 50.000,- Sk. Žalovaný jej ponúkol to riešenie, že v ten istý deň - 20.12.2012 jej dal podpísať dve zmluvy. Jednou žalobkyňa odpredala konkrétne hnuteľné veci žalovanému - počítačovú zostavu, práčku Wirpool, čalúnenú súpravu spálňu Maraton a videorekordér za 100.000,- Sk bez uvedenia doby splatnosti. Druhá zmluva je označená ako zmluva o predaji na splátky z toho istého dňa a ňou žalovaný tie isté veci odpredal žalobkyni za 121.760,- Sk. V zmluve sa ďalej uvádza, že ako akontácia je 50.000,- Sk, mesačná splátka je 3.987,- Sk a počet mesačných splátok 18.

To, čo bolo uvedené v spomínaných zmluvách však nezodpovedalo skutočnosti. K žiadnemu odovzdaniu hnuteľných vecí tvoriacich predmet kúpy nedošlo. Žalobkyňa nevyplatila žiadnu akontáciu, práve opačne reálne dostala od žalovaného 50.000,- Sk a žalovanému mala vrátiť 71.760,- Sk. Došlo tak k simulácii kúpnych zmlúv ako právnych úkonov v snahe žalovaného obísť zákon o spotrebiteľských úveroch. K tomuto záveru dospel súd v konaní vedenom pod sp. zn. , v ktorom právoplatným rozsudkom č.k. -60 zo dňa 12.7.2010 určil obe tieto zmluvy vrátane zmluvy o zriadení záložného práva k hnuteľným veciam za neplatné. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 15.9.2010, teda žalovaný sa ani neodvolal. Súd považoval zmluvy za neplatné v zmysle . Žalobkyňu v danom konaní považoval za spotrebiteľku ako viackrát konštatoval aj v citovanom rozsudku. Žalovaný v tomto konaní sa bránil tým, že žalobkyňu nemožno považovať za spotrebiteľku, keďže v príslušných zmluvách bolo uvedené jej IČO. Je pritom nesporné, že žalobkyňa v čase uzatvárania zmlúv mala síce živnosť, ale podnikala len v oblasti kaderníctva. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného ohľadom posúdenia toho, že žalobkyňa nie je spotrebiteľkou.

Podľa v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv (v znení účinnom od 1.4.2004 do 31.7.2008) spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ô smej časti tohto zákona a zmluva podľa ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Žalobkyňa jednoznačne poprela, že by kúpne zmluvy uzatvárala ako podnikateľka. Jej výpoveď je pritom taktiež dôkazným prostriedkom, ktorý navyše je aj logickým záverom skutočnosti, že predmetom zmluvy neboli veci slúžiace na jej podnikanie, ale tvoriace jej bytové zariadenie. To napokon potvrdil ako svedok aj manžel žalobkyne Z. O. v konaní (č.l. 53). Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že žalobkyňa neuzatvárala príslušné zmluvy ako spotrebiteľka je na žalovanom. Zároveň však súd

upozorňuje, že v zmysle ustanovenia sa vyžaduje, aby podnikateľský subjekt nielen uzatváral príslušnú zmluvu v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, ale ju aj plnil v rámci tejto svojej činnosti. Už samotná skutočnosť, že v ten istý deň žalobkyňa predávala bytové zariadenie a v ten istý deň ho kúpila od žalovaného nepochybne vylučuje záver o tom, že by aj pri plnení danej zmluvy konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Žalovaný teda neuniesol dôkazné bremeno, keďže vychádzať len z tej skutočnosti, že žalobkyňa bola v zmluve označená aj ičom (ale zároveň aj svojim rodným číslom a číslom občianskeho preukazu) nepostačuje. Navyše možno poukázať aj na viazanosť právnym posúdením tejto otázky v už spomínanom právoplatnom rozsudku vo veci a to s poukazom na Súd totiž v spomínanom konaní vyslovil neplatnosť sporných zmlúv pre obchádzanie čo znamená, že žalobkyňu tak, ako to aj konštatoval v rozhodnutí, považoval za spotrebiteľku.

Podľa o ochrane spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav. Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práv alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

Podľa § 4 ods. 5 citovaného zákona predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore s vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklostí a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

Podľa § 2 písm. u/ citovaného zákona odbornou starostlivosťou sa rozumie úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi, ale všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti.

Podľa § 7 ods. 1 nekalé obchodné praktiky sú zakázané.

Podľa § 7 ods. 2 obchodná praktika sa považuje za nekalú ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Pokiaľ ide o nárok žalobkyne v 1. rade na primerané finančné zadosťučinenie podľa názoru súdu boli splnené všetky zákonné predpoklady vyššie zákonného citovaného zákonného ustanovenie pre priznanie nároku. Žalobkyňu súd považuje za spotrebiteľku, ktorá sa úspešne domohla ochrany práva, ktoré jednoznačne porušil žalovaný, ako to bolo konštatované a ustálené v rozsudku vo veci . Konkrétne bolo porušené právo žalobkyne na uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle osobitného právneho predpisu, ktorým je Je neospravedlniteľný postup žalovaného, ktorý vedome spracoval absolútne neplatné zmluvy a tento jeho postup hraničí aj s možnou trestnoprávnou zodpovednosťou, či už pre trestný čin úžery, prípadne poškodzovanie spotrebiteľa alebo trestný čin nekalých obchodných praktík voči spotrebiteľovi. Príslušnými zmluvami žalovaný zastrel tú skutočnosť, že žalobkyni poskytol pôžičku 50.000,- Sk, ktorú mala vrátiť v lehote 18 mesiacov v celkovej výške 71.760,- Sk, teda s neúmerne vysokým úrokom 43,53% a navyše prinútil žalobkyňu poskytnúť mu do zálohy príslušné hnuteľné veci v hodnote minimálne dvojnásobku poskytnutého úveru. Takýto postup žalovaného bol nepochybne spôsobilý privodiť ujmu žalobkyne.

Finančné zadosťučinenie má sankčnú povahu a jeho účelom je odradiť nečestného dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Na druhej strane nemôže predstavovať neprimerané obohacovanie spotrebiteľov. V danom prípade bolo prihliadnuté na skutočnosť, že žalobkyňa neuhradila ani istinu úveru a aj keď táto skutočnosť nevedie k zániku jej nároku na finančné zadosťučinenie, nepochybne má vplyv na posúdenie jeho výšky, keďže súd ho ustaľuje na základe svojej voľnej úvahy s poukazom na § 136

Vychádzajúc z konkrétnych okolností tohto prípadu a skutočnosti, že žalovaný týmto nekalým spôsobom chcel dosiahnuť zisk vo výške 21.760,- Sk (722,30 Eur) súd považoval za primerané finančné zadosťučinenie vo výške 700 Eur.

V súvislosti so žalobou žalobcu v 2. rade o zdržanie sa nekalých praktík žalovaného je potrebné uviesť, že každé právo sa má vykonávať v súlade so zásadou dobrých mravov a aj keď žalovaný má právo vymáhať svoju pohľadávku od žalobkyne a iných dlžníkov výkon jeho práva spôsobom, ktorý popísala žalobkyňa nemôže požívať právnu ochranu. Zároveň však súd považoval za rozhodujúce, že vzhľadom na odstup času od podania žaloby (4.1.2011) a skutočnosť, že minimálne od roku 2010 už žalobcovia nevedeli preukázať, že by žalovaný pokračoval vo vytýkaných praktikách a vzhľadom na skutočnosť, že pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku, súd považoval za dôvodné túto žalobu zamietnuť. Nepochybne aj podľa vyjadrenia samotnej žalobkyne v 1. rade je zrejmé, že žalovaný minimálne od roku 2010 už nepokračuje v tých praktikách, zdržania ktorých sa domáha žalobca v 2. rade. Vzhľadom na odstup takmer 5 rokov preto ani nehrozí, že by v týchto praktikách pokračoval, preto súd uvedenú žalobu zamietol.

Žalobca vzájomným návrhom sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 3.000 Eur, avšak pri tomto nároku neuplatnil započítaciu námietku a preto jeho podanie je potrebné považovať za vzájomný návrh. Rozhodnutie o vzájomnom návrhu bude závisieť od ustálenia výšky priznaného finančného odškodnenia žalobkyni na základe právoplatného rozhodnutia. Súd preto tento nárok vylúčil na samostatné konanie podľa

Úspešnej žalobkyni v 1. rade súd podľa priznal aj náhradu trov konania. Tieto predstavujú trovy právneho zastúpenia, pričom bolo vychádzané z hodnoty sporu 700 Eur, čo podľa vyhlášky č. činí 51,45 Eur. Vykonané boli tieto úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby, vyjadrenie z 1.3.2012 k dovolaniu žalovaného, účasť na meritórnom pojednávaní dňa 22.1.2014, 24.9.2014 a 4.2.2015 a na nemeritórnom pojednávaní dňa 30.5.2014. za tento úkon právnej služby prislúcha len štvrtinová odmena s poukazom na a ods. 4 vyhlášky teda vo výške 12,86 Eur. K týmto úkonom bol pripočítaný aj režijný paušál podľa vyhlášky a to 2 x 7, Eur, x 7, Eur a x 8, Eur a x 8, Eur. Úhrnne tak odmena predstavuje 376, Eur.

Priznané boli aj hotové výdavky vo výške cestovného vlastným motorovým vozidlom právneho zástupcu žalobkyne na pojednávania konané dňa 22.1.2014, 30.5.2014, 24.9.2014 a 4.2.2015 so Svidníka do Prešova a späť, čo je 120km. Pri prvých troch pojednávaniach prichádza do úvahy náhrada 0,27Eur/km, čo je 32,40 Eur za účasť dňa 22.1.2014, v súvislosti s cestou na pojednávanie dňa 30.5.2014 si právny zástupca účtuje len 1/3, t.j. 10,80 Eur, dňa 24.9.2014 len 1/5, čo predstavuje 6,48 Eur a dňa 4.2.2015 účtuje len 1/3, ale tu je náhrada nižšia 0,26eur/km, čo je 31,20 Eur a z toho 1/3 predstavuje 10,40 Eur.

Priznaná bola aj náhrada za premeškaný čas v súvislosti s účasťou na spomínaných pojednávaniach stále za 4 polhodiny s poukazom na § 17 ods. 1 vyhlášky a to za rok 2014 po 13,40 Eur, takže v súvislosti s účasťou na pojednávaní 22.1.2014 bola priznaná náhrada 53,60 Eur, za účasť dňa 30.5.2014 vo výške 1/3 teda v sume 11,87 Eur za účasť dňa 24.9.2014 vo výške 1/5, čo je 10,72 eur a napokon za účasť dňa 4.2.2015 prislúcha náhrada po 13,98 Eur, z toho právny zástupca účtuje 1/3, čo 18,64 Eur.

Základná náhrada za 1km jazdy predstavuje podľa opatrenia č. 0,183 Eur/km. Náhrada za spotrebované pohonné hmoty podľa technického preukazu činí 0,08 Eur/km za rok 2014 (6,5 + 4,1 + 5 = 15,6:3 = 5,2 km) 0,052 liter/km a pri cene nafty 1,529 Eur/liter = 0,08 Eur/km. Po zaokrúhlení tak náhrada za použitie motorového vozidla za rok 2014 predstavuje 0,27 Eur/km (0,183 + 0,08). Za rok 2015 v dôsledku zmeny ceny nafty na 1,369 Eur/liter predstavuje náhrada za spotrebované pohonné hmoty 0,07 Eur/km. Priznané hotové výdavky tak predstavujú 160,91 Eur, odmena 376,52 Eur a k tomu súd pripočítal ešte 20% DPH s poukazom na vyhlášky a to vo výške 107, Eur, takže priznaná náhrada trov konania predstavuje sumu 644, Eur.

O trovách konania medzi žalobcom v 2. rade a žalovaným súd rozhodol podľa zohľadnil pritom okolnosti tohto prípadu, keďže nepochybne bolo preukázané minimálne zasielanie nevhodných upomienok spotrebiteľom zo strany žalovanej spoločnosti v čase podania žaloby. K jej úplnému zamietnutiu došlo však v dôsledku toho, že súd rozhodoval až s odstupom času od podania žaloby po zrušení pôvodného rozsudku dovolacím súdom kedy sa už skutkový stav zmenil. Bolo by preto

nespravodlivé, aby žalobca v 2. rade mal nahradiť trovy konania žalovanému, t.j. s prihliadnutím na konanie žalovaného ktoré má prvky konania minimálne v rozpore so zásadou dobrých mravov v súvislosti k spotrebiteľom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

Podľa v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v , konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( ), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa , ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.