Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_BA-5S-153-2019.pdf
PDF · 110.38 KB
Case nature
Area
Subarea
BA-5S/153/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a členov senátu Mgr. Milady Artnerovej a JUDr. Martina Hraboša v právnej veci žalobcu: Balko & Jaruška s.r.o., so sídlom 273, 951 02 Pohranice, IČO: 50 605 038, proti žalovanému: Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 36, 817 15 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SPFS41440/2019/100, SPFZ075022/2019/100 zo dňa 10.06.2019, takto
rozhodol:
I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie Slovenského pozemkového fondu č. SPFS41440/2019/100, SPFZ075022/2019/100 zo dňa 10.06.2019 a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
II. Správny súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Žalobca žiadosťou o poskytnutie informácií zo dňa 16.04.2019 (ďalej len „žiadosť“) požiadal žalovaného o poskytnutie informácie v elektronickej podobe na USB kľúči týkajúce sa depozitov uložených na depozitnom účte žalovaného. Žalobca konkrétne požiadal o to, aby mu žalovaný poskytol a naskenoval všetky administratívne spisy žiadostí o výplatu finančných náhrad (depozitov), ktoré boli žalovanému doručené v období od 01.01.2017 do 31.12.2017.
2. Rozhodnutím č. SPFS38099/2019/201-002, SPFZ055313/2019/201 zo dňa 29.04.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) žalovaný (na nižšom stupni rozhodovania) rozhodol tak, že žiadosti nevyhovel. Žalovaný uviedol, že administratívne spisy v období od 01.01.2017 do 31.12.2017 nemá spracované v elektronickej podobe, zabezpečenie ich digitalizácie a samotná úprava do formy, ktorú žalobca požaduje by trvala rozsiahle časové obdobie – odhadom niekoľko mesiacov a na zabezpečenie digitalizácie žalovaný nedisponuje ľudskými zdrojmi, ktoré by mohli uvedenú činnosť zabezpečiť. Žalovaný súčasne konštatoval, že spracovanie podkladov daným spôsobom žalovanému neukladá žiaden právny predpis.
3. Ďalším dôvodom na nesprístupnenie požadovaných informácii bola skutočnosť, že jednotlivé podania súvisiace s výplatou finančných náhrad/depozitov podávajú žiadatelia bez súhlasu na poskytnutie ich osobných údajov tretím stranám. Na základe uvedeného by bolo nevyhnuté zabezpečiť anonymizovanie osobných údajov vo všetkých administratívnych spisoch. Sprístupnenie požadovaných informácií by si taktiež vyžadovalo zmenu bezpečnostnej politiky siete žalovaného, pretože export dát na USB zariadenia nebol u žalovaného povolený.
4. Žalovaný súčasne vyslovil pochybnosť o tom, či oprávnená osoba má predstavu o rozsahu predmetnej agendy, rozsahu jednotlivých dát v digitálnej forme, ako aj súvisiacich podkladoch a v konečnom dôsledku aj úkonoch, ktoré by si vyžadovalo naplnenie požiadavky tak ako bola koncipovaná zo strany žalobcu. Žalovaný sa z uvedeného dôvodu domnieval, že žalobca nejaví seriózny záujem o sprístupnenie informácií, ale sa snaží o tzv. „informačný filibustering“.
5. Žalovaný konštatoval, s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sži/4/2014 zo dňa 12.03.2014 a sp. zn. 2Sžo/190/2008 zo dňa 27.05.2009, že žiadateľ požaduje vypracovanie novej informácie, resp. požaduje informáciu, ktorá v čase podania žiadosti neexistuje v požadovanej podobe, a preto žiadosti nevyhovel. Sprístupňovanie informácií podľa želania žalobcu by znamenalo značnú administratívnu záťaž, ktorá by eliminovala plnenie úloh vyplývajúcich povinnej osobe zo všeobecne záväzných právnych predpisov.
6. Žalobca podal voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie zo dňa 22.05.2019. Poukázal na § 16 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) a mal za to, že žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí uviedol nepravdivé informácie, keď tvrdil, že požadovanými informáciami nedisponuje z dôvodu, že sa nachádzajú iba v papierovej forme a nie v elektronickej forme, pretože je nepochybné, že žalovaný s požadovanými informáciami disponuje a v zmysle § 16 ods. 1 zákona o slobode informácií povinné osoby sprístupňujú informácie aj na technický nosič dát.
7. Žalobca ďalej poukázal na to, že vnútorný predpis – bezpečnostná politika žalovaného, nemá prednosť pred zákonmi a povinná osoba je povinná sa riadiť § 16 ods. 1 zákona o slobode informácií. Žalobca súčasne uviedol, že sa žalovaný neriadil ani druhou vetou § 16 ods. 1 zákona o slobode informácií, keďže bol povinný navrhnúť iný spôsob sprístupnenia informácií, čo však v konkrétnom prípade žalovaný nevykonal, a preto žalovaný konal v rozpore s § 16 ods. 1 zákona o slobode informácií a prvostupňové rozhodnutie nevychádzalo zo spoľahlivo zisteného stavu veci.
8. Žalobca poukázal na to, že mal seriózny záujem o sprístupnenie požadovaných informácií, pretože zastupoval pred žalovaným desiatky fyzických osôb, ktorým sa mali vyplácať depozity, ale nevyplácali sa a požadovanými informáciami chcel žalobca preukázať, že žalovaný žalobcu, resp. jeho klientov , diskriminoval a ostatné depozity vyplácal včas. Žalobca zároveň na záver uviedol, že v prípade ak žalovaný uhradí depozity klientom žalobcu v lehote 30 dní, tak žalobca nebude trvať na poskytnutí požadovaných informácii, pretože bude bezpredmetné preukazovať diskrimináciu žalobcových klientov. Žalobca tak navrhol, aby odvolací orgán prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie.
9. Na podklade podaného odvolania vydal žalovaný rozhodnutie o odvolaní č. SPFS41440/2019/100, SPFZ075022/2019/100 zo dňa 10.06.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.
II.
Žaloba a podstatné zhrnutie argumentov žalobcu
10. Žalobca podal na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu zo dňa 12.07.2019 (ďalej len „žaloba“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia a navrhol ich zrušenie. Žalobca zároveň navrhol, aby správny súd uložil žalovanému povinnosť sprístupniť požadované informácie.
11. Žalobca poukázal na to, že napadnuté rozhodnutia sú nezákonné, porušujú právo žalobcu na prístup k informáciám, nevychádzajú zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, ich odôvodnenia sú nepresvedčivé a v rozpore s § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Správny poriadok“). Žalobca poukázal na to, že bezpečnostná politika žalovaného nemá prednosť pred zákonmi a zo strany žalovaného došlo
k porušeniu druhej vety § 16 ods. 1 zákona o slobode informácií, pretože žalovaný nenavrhol žalobcovi iný spôsob sprístupnenia informácií.
12. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný ako odvolací orgán porušil jeho právo zakotvené v § 33 ods. 2 Správneho poriadku, pretože nevyzval žalobcu, aby sa pred vydaním napadnutého rozhodnutia vyjadril k zisteniam žalovaného. Z uvedeného dôvodu napadnuté rozhodnutie nevychádzalo zo skutočného stavu veci. Žalobca taktiež namietal nezrozumiteľnosť odôvodnenia, keďže sa žalovaný ako odvolací orgán vôbec nezaoberal dôvodmi odvolania a iba arbitrárne zopakoval nezákonné zistenia prvostupňového orgánu. Žalobca súčasne poukázal na jeho seriózny záujem na sprístupnení požadovaných informácií.
III.
Vyjadrenie žalovaného
13. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 09.09.2019, pričom zopakoval argumentáciu, uvedenú v prvostupňovom rozhodnutí a v napadnutom rozhodnutí. Sprístupňovanie informácií podľa želania žiadateľa by znamenalo značnú administratívnu záťaž, ktorá by eliminovala plnenie úloh vyplývajúcich povinnej osobe zo všeobecne záväzných právnych predpisov.
14. Žalovaný ďalej uviedol, že v rámci svojich rozhodnutí nepoprel, že disponuje požadovanými informáciami, iba deklaroval nemožnosť ich sprístupnenia v podobe požadovanej žalobcom. Sprístupnenie informácie do požadovanej podoby by si vyžadovalo zabezpečenie digitalizácie administratívnych spisov, a z toho dôvodu aj zvýšené nároky na disponibilné ľudské zdroje, resp. aj technické možnosti žalovaného, ktorými nedisponuje. Spracovanie podkladov uvedeným spôsobom neukladá žiaden právny predpis a tento svoj názor žalovaný riadne odôvodnil. Pre sprístupnenie požadovaných informácii by bolo rovnako nevyhnutné zabezpečiť anonymizovanie osobných údajov vo všetkých administratívnych spisoch v súlade so zákonom č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“).
15. Vo vzťahu k aplikácii bezpečnostnej politiky žalovaný uviedol, že inštitút bezpečnostnej politiky siete žalovaného si vyžadujú právne predpisy týkajúce sa ochrany osobných údajov, ako aj právne predpisy sledujúce bezpečnosť informačných systémov verejnej správy.
16. K tvrdeniu žalobcu, že požadované informácie majú slúžiť k preukázaniu, že žalovaný diskriminuje klientov žalobcu žalovaný uviedol, že postup žalovaného pri vyplácaní finančných náhrad z depozitného účtu upravuje osobitný právny predpis. Na podklade tohto osobitného predpisu žalovaný pred vyplatením finančnej náhrady vždy kontroluje všetky doručené doklady, na základe ktorých oprávnená osoba žiada o vyplatenie finančnej náhrady z depozitu a rovnako postupuje aj pri kontrole dokladov, ktoré za oprávnené osoby predkladá žalobca. Žalobca predložil súdu oznámenie Ministerstva spravodlivosti SR o výsledku prešetrenia podnetu žalovaného a rozhodnutie disciplinárnej komisie Notárskej komory SR týkajúce sa činnosti notárky ako súdnej komisárky v dedičskom konaní, v ktorom žalobca zastupoval dediča.
17. K porušeniu § 33 ods. 2 Správneho poriadku žalovaný uviedol, že ustanovenia Správneho poriadku sa v prípade konania o sprístupňovanie informácií použijú iba v prípade, ak zákon o slobode informácií neustanovuje inak. V tomto prípade nemal žalovaný dôvod vyzývať žalobcu na vyjadrenie sa, pretože odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vyplývalo zo samotnej činnosti žalovaného. Zároveň žalovaný považoval za irelevantné tvrdenie žalobcu, že bolo porušené jeho právo na zákonné odôvodnenie rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie boli správne, zákonné a zároveň dostatočne zrozumiteľne odôvodnené.
18. Žalovaný súčasne poukázal na to, že sa domnieva, že žiadosť žalobcu nesledovala seriózny záujem na sprístupnení informácií, ale ide o tzv. „informačný filibustering“, teda obštrukčnú metódu, pri ktorej nie je dôležitý obsah žiadosti, ale zahltenie a zamestnanie povinnej osoby činnosťou na spracovaní informácie pre žalobcu.
IV.
Ďalšie písomné podania účastníkov konania
19. Dňa 22.10.2019 bola Krajskému súdu v Bratislave doručená replika žalobcu, v ktorej zotrval na všetkých tvrdeniach uvedených v žalobe. Žalobca mal za to, že sa nesnažil o informačný filibustering, pretože v čase podania žiadosti žalobcovým 29 klientom neboli vyplatené finančné prostriedky a žiadosťou sa snažil dokázať, že žalovaný uprednostňoval iné osoby pred žalobcovými klientmi. Súčasne žalobca uviedol, že sa viackrát snažil žalovaného kontaktovať, avšak neúspešne. K disciplinárnemu konaniu vedenému proti notárke uviedol, že nemá súvis s prejednávanou vecou. Na záver žalovaný požiadal súd, aby zabezpečil od žalovaného informáciu týkajúcu sa počtu žiadostí o vyplatenie finančných náhrad doručených za rok 2018 (pravdepodobne mal byť uvedený rok 2017, pozn. správneho súdu) žalovanému spolu s počtom strán v jednotlivých spisoch.
20. Ďalšie písomné podania zo strany účastníkov konania neboli podané.
V.
Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov
21. Správny súd v Bratislave uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. § 3 ods. 1 Zákona o správnych súdov uvádza, že správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. § 3 písm. b) Zákona o správnych súdov zároveň uvádza: „ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Predmetná právna vec tak prešla na Správny súd v Bratislave, bola náhodným spôsobom pridelená senátu 4S a je vedená pod sp. zn.: BA-5S/153/2019.
22. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak ako vyplývali z obsahu žaloby a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a s odkazom na § 191 ods. 1 písm. d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.06.2023 (ďalej len „SSP“) napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
23. Správny súd v Bratislave vec verejne prejednal a rozsudok vyhlásil na pojednávaní, ktoré bolo nariadené v súlade s § 107 a nasl. SSP na deň 03.07.2024, keďže bola splnená podmienka uvedená v § 107 ods. 1 písm. a) SSP a za splnenia podmienok uvedených v § 108 ods. 1 a 2 SSP.
24. Podľa § 493e SSP v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
25. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.
26. Podľa § 16 ods. 1 zákona o slobode informácií, informácie sa sprístupňujú najmä ústne, nahliadnutím do spisu vrátane možnosti vyhotoviť si odpis alebo výpis, odkopírovaním informácií na technický nosič dát, sprístupnením kópií predlôh s požadovanými informáciami, telefonicky, faxom, poštou, elektronickou poštou. Ak informáciu nemožno sprístupniť spôsobom určeným žiadateľom, dohodne povinná osoba so žiadateľom iný spôsob sprístupnenia informácie.
27. Správny súd v prvom rade upriamuje pozornosť na zmysel a účel zákona o slobode informácií, ktorým je vytvorenie právneho rámca pre realizáciu základného práva jednotlivca na informácie a zároveň umožnenie verejnej kontroly výkonu verejnej moci, ktoré sú v slobodnej demokratickej spoločnosti a v právnom štáte veľmi prospešné a žiaduce. Z uvedených dôvodov je zákon o slobode informácií koncipovaný tak, že povinné osoby sú v zásade povinné na žiadosť poskytnúť všetky informácie týkajúce sa výkonu verejnej moci, ktorými disponujú. Z tejto generálnej klauzuly zákon o slobode informácií určuje výnimky zo sprístupnenia údajov. Pokiaľ je povinnému subjektu doručená žiadosť o poskytnutie informácií podľa zákona o slobode informácií, je jeho povinnosťou primárne vyvinúť úsilie, aby preveril, či požadovanou informáciou disponuje a môže ju žiadateľovi poskytnúť. V prípade, že zistí,
že požadovanými informáciami fakticky disponuje, je povinný ich žiadateľovi poskytnúť, okrem prípadu, že sa jedná o výnimky v zmysle zákona o slobode informácií.
28. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že jedným z dôvodov pre nesprístupnenie požadovaných informácii bola skutočnosť, že ich nemá spracované v elektronickej podobe, zabezpečenie ich digitalizácie by trvalo rozsiahle časové obdobie a nedisponuje ľudskými zdrojmi, aby mohol uvedenú činnosť zabezpečiť. Z obsahu rozhodnutie je teda nepochybné, že žalovaný požadovanými informáciami disponoval, avšak výlučne v papierovej forme. Ak nastane takáto situácia, povinná osoba má povinnosť dohodnúť sa so žiadateľom na náhradnom spôsobe sprístupnenia informácie. V zásade platí, že povinná osoba by mala navrhnúť technicky vykonateľné spôsoby sprístupnenia informácií a žiadateľ by si mal zvoliť jeden zo spôsobov. Z napadnutého rozhodnutia a ani z administratívneho spisu však nie je možné zistiť, ako žalovaný reflektoval na žalobcovu odvolaciu námietku k aplikácii druhej vety § 16 ods. 1 zákona o slobode informácií, a preto je napadnuté rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
29. Za rovnako nedôvodný vyhodnotil správny súd aj argument žalovaného, že bezpečnostná politika žalovaného neumožňuje poskytnutie informácií z informačného systému žalovaného na USB kľúč. Ako už správny súd uviedol, povinný subjekt nie je povinný sprístupniť požadovanú informáciu v prípade, ak je na ňu možné aplikovať niektorú zo zákonných výnimiek. Vzhľadom na to, že ustanovenie takýchto výnimiek je svojou povahou obmedzením základného práva na informácie, musí vždy spĺňať atribúty čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Medzi ne patrí aj právna sila prameňa práva, ktorý ustanovuje také výnimky, teda že ich možno ustanoviť len zákonom. Pokiaľ povinná osoba neargumentuje konkrétnou zákonnou normou, ktorá by sprístupnenie informácie vylučovala, je povinná požadovanú informáciu sprístupniť a nemôže sa odvolať na interný organizačný akt, ktorý bráni poskytnúť informáciu v požadovanej podobe v zmysle zákona o slobode informácií (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 522/2021).
30. Správny súd vyhodnotil ako dôvodnú aj námietku, že napadnuté rozhodnutie porušuje právo žalobcu na presvedčivé odôvodnenie, pretože je nezrozumiteľné a žalovaný sa nedostatočne zaoberal dôvodmi odvolania. Žalobca v podanom odvolaní síce iba veľmi stručne a bez podrobnejšieho odôvodnenia namietal, že žalovaný klame, pretože požadovanými informáciami disponuje, žalovaného bezpečnostná politika nemá prednosť pred zákonmi SR, žalovaný sa neriadil druhou vetou § 16 ods. 1 zákona o slobode informácií, a opätovne deklaroval, že jeho záujem o požadované informácie je seriózny. Správny súd po preskúmaní obsahu napadnutého rozhodnutia zistil, že žalovaný na každú z uvedených námietok reagoval, avšak jeho odôvodnenie je zmätočné. Žalovaný vyslovil názor, že žalobca nejaví seriózny záujem o sprístupnenie informácie a snaží sa o tzv. „informačný filibustering“, avšak k uvedenému tvrdeniu neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by toto tvrdenie preukazovali. Žalovaný na tomto mieste poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sži/4/2014 zo dňa 12.03.2014, v ktorom súd riešil definíciu zákazu zneužitia výkonu práva a vážnosť prejavenej vôle žiadateľa o informácie, v ďalšom odseku však žalovaný s poukazom na uvedený rozsudok uzavrel, že povinná osoba nevyhovie žiadosti, ak žiadateľ požaduje vypracovanie novej informácie, resp. požaduje informáciu, ktorá v čase podania žiadosti neexistuje v požadovanej podobe. Takýto záver však vôbec nevyplýva z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, a preto napadnuté rozhodnutie v tejto časti pôsobí nepresvedčivo a zmätočne.
31. Sprístupnenie administratívnych spisov, ktoré má povinná osoba v rámci svojej činnosti k dispozícii, nie je vypracovaním novej informácie. Pojem vytváranie nových informácií je natoľko neurčitý, že pri jeho aplikácii je potrebné zo strany povinných subjektov starostlivo dbať o to, aby bol vykladaný ústavne konformným spôsobom, teda spôsobom, ktorý nebude neprimerane zužovať rozsah ústavou zaručeného práva na informácie. Príprava informácie do podoby požadovanej oprávnenou osobou by mohla byť podľa § 17 zákona o slobode informácií dôvodom na predĺženie lehoty na vybavenie žalobcovej žiadosti, v žiadnom prípade ju však nie je možné bez ďalšieho vyhodnotiť ako „informačný filibustering“ a žalovaného nezbavuje povinnosti informácie sprístupniť. Naviac z administratívneho spisu, ani napadnutého rozhodnutia nebolo možné zistiť, koľko administratívnych spisov týkajúcich sa žiadosti o poskytnutie informácie žalovaný vedie. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí obmedzil iba na konštatovanie, že má „oprávnenú“ pochybnosť o tom, či žalobca má predstavu o rozsahu predmetnej agendy a rozsahu jednotlivých dát v digitálnej forme, avšak túto svoju pochybnosť žalovaný neodôvodnil a nepodložil žiadnymi konkrétnymi údajmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, o neúmernom množstve a rozsahu požadovaných informácií. Z obsahu napadnutého rozhodnutia ani nevyplýva,
že by žalovaný registroval zo strany žalobcu veľký počet žiadostí o poskytnutie informácií, ktoré by jeho tvrdenie o snahe žalobcu o „informačný filibustering“ podporili. Správny súd teda konštatuje, že ani samotná infožiadosť, ktorá je predmetom tohto konania, s ohľadom na rozsah, kvalitu a druh požadovaných informácií neodôvodňuje záver o zneužití práva.
32. Za nedostatočne odôvodnené považuje správny súd aj tvrdenie žalovaného v napadnutom rozhodnutí o nevyhnutnosti zabezpečiť anonymizovanie osobných údajov vo všetkých administratívnych spisoch v súlade so zákonom o ochrane osobných údajov. Správny súd súhlasí, že sprístupnením administratívnych spisov by došlo k sprístupneniu osobných údajov jednotlivých žiadateľov o vyplatenie finančných náhrad a tým aj k porušeniu zákona o ochrane osobných údajov. Sprístupnenie takýchto informácii obmedzuje aj § 9 zákona o slobode informácií. Ak požadované informácie obsahujú osobné údaje, vylúčenie týchto informácií sa vykonáva anonymizáciou osobných údajov – t.j. tým, že sa znečitateľní ten konkrétny údaj, pomocou ktorého by bolo možné fyzickú osobu identifikovať. Prax anonymizácie osobných údajov je v súlade s ústavnou požiadavkou minimalizácie zásahu do základného práva na informácie. Ak požadované dokumenty obsahujú čo len niektoré čiastkové informácie, ku ktorým nie je podľa zákona vylúčený prístup, povinná osoba je tieto informácie povinná sprístupniť. Pri uvedenom postupe je však nutné zvážiť, či by anonymizácia uvedených osobných údajov v požadovaných informáciách neviedla v konečnom dôsledku k zmareniu účelu a zmyslu poskytovanej informácie.
33. Správny súd sa však nestotožnil s tvrdením žalobcu o porušení jeho práva zakotveného v § 33 ods. 2 Správneho poriadku, pretože ho žalovaný nevyzval, aby sa vyjadril k zisteniam a podkladom napadnutého rozhodnutia. Podľa § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií sa na konanie podľa tohto zákona použijú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak nie je ustanovené inak. Vybavenie žiadosti a vydanie rozhodnutia o nesprístupnení požadovanej informácie je upravené v § 18 zákona o slobode informácií. Z uvedeného vyplýva, že na konanie o poskytnutie informácie podľa zákona o slobode informácií sa § 33 ods. 2 Správneho poriadku neaplikuje, čo vyplýva aj zo samotného účelu a osobitosti administratívneho konania, v rámci ktorého povinná osoba žiadosť o poskytnutie informácie vybavuje.
34. Žalobca navrhol v žalobe zabezpečiť ako dôkaz vyjadrenie žalovaného k počtu žiadosťou požadovaných administratívnych spisov a k počtu strán, ktoré tieto spisy obsahujú. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia. V prejednávanej veci správny súd nepristúpil k vykonávaniu dôkazu vo forme vyjadrenia žalovaného, pretože namietaný nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a to aj z dôvodu absencie údajov týkajúcich sa počtu administratívnych spisov a ich rozsahu, správny súd vyhodnotil ako dôvodný.
35. Na podklade vyššie uvedených skutočností tak správny súd dospel k záveru o dôvodnosti žaloby, zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
36. Správny súd neaplikoval žalobcom navrhovaný postup podľa § 193 SSP, keďže z obsahu žaloby a ani z administratívneho spisu nezistil také mimoriadne dôvody (napr. verejný záujem, záujem na ochrane životného prostredia, riziko omeškania alebo premlčania nárokov, ktorých uplatnenie je viazané na požadovanú informáciu a pod.), pre ktoré by bolo potrebné, aby správny súd vykonal vlastné dokazovanie ohľadne dôvodnosti nesprístupnenia informácie povinnou osobou a vstúpil tak do rozhodovacej právomoci povinnej osoby. Správny súd posudzoval, či vzhľadom na okolnosti veci je možné návrhu vyhovieť alebo nie. Z dikcie § 193 SSP („môže“ uložiť žalovanému) vyplýva, že je na zvážení / úvahe správneho súdu, či sa rozhodne postupovať v zmysle návrhu žalobcu podľa tohto ustanovenia. Avšak je potrebné zdôrazniť, že ani v tomto druhu súdneho prieskumu nemôže správny súd nahrádzať postup a rozhodovanie orgánu verejnej správy. Z uvedených dôvodov tak správny súd nepristúpil k aplikácii § 193 SSP.
37. V ďalšom konaní bude žalovaný viazaný právnym záverom vyjadreným v tomto rozsudku a svoje rozhodnutie presvedčivo a dostatočne odôvodní. Správny súd konštatuje, že týmto rozsudkom neprejudikuje to, či žalobcovi bude požadovaná informácia sprístupnená alebo nie, ale žalovaný bude povinný svoj záver dostatočne a zrozumiteľne odôvodniť a bude povinný aplikovať príslušné ustanovenia zákona o slobode informácií tak, aby bolo garantované právo žalobcu na prístup k informáciám,
a to predovšetkým s prihliadnutím na znenie druhej vety § 16 ods. 1 zákona o slobode informácií. S ohľadom na aplikáciu zákona na ochranu osobných údajov žalovaný zváži povahu žalobcom požadovaných informácie v kontexte § 9 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, či sú požadované informácie spôsobilé priamo alebo nepriamo identifikovať jednotlivých žiadateľov, ktorých sa tieto údaje týkajú. Prípadne, či aj pri aplikácii § 12 zákona o slobodnom prístupe k informáciám a zabezpečení anonymizácie osobných údajov nebude účel požadovaných informácii úplne zmarený, čo bude žalovaný povinný riadne a dostatočne odôvodniť v novom rozhodnutí.
38. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník podľa § 175 ods. 2 SSP.
39. Toto rozhodnutie senát prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 v spojení s § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).