Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9Er-102-2007.pdf
PDF · 121.69 KB
Case nature
Area
Subarea
9Er/102/2007
Uznesenie
Okresný súd Prievidza v exekučnej veci oprávneného: K. U. N. N., /predtým pod obchodným menom K. N. spol. N..) so sídlom K. XX, G., F.: XX XXX XXX, proti povinnému: S. I., nar. XX.XX.XXXX, X. č. XXX, XXX XX X., pre vymoženie istiny vo výške X XXX,XX eur s prísl., takto
rozhodol:
I. Exekúciu vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú a exekúciu z a s t a v u j e.
II. Oprávnený je p o v i n n ý nahradiť súdnemu exekútorovi Mgr. Drahomírovi Kriváňovi, Exekútorský úrad Bratislava, Ružová dolina č. 6, 821 08 Bratislava, trovy exekúcie vo výške 63,71 eur do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie, doručeným súdnemu exekútorovi dňa XX.XX.XXXX, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny vo výške XXX XXX.- Sk /X.XXX,XX eur/ s prísl., na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. RK-XXX/ XX/GR zo dňa XX.XX.XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa XX.XX.XXXX a vykonateľnosť dňa XX.XX.XXXX. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi Mgr. Drahomírovi Kriváňovi udelené exekučným súdom dňa XX.XX.XXXX.
Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 41 Exekučného poriadku, exekúciu možno vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodcovských rozsudkov.
Podľa § 45 ods.1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
(1) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
(2) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Z predloženého exekučného titulu- vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku súd zistil nasledovné skutočnosti. Dňa XX.XX.XXXX uzatvoril oprávnený ako veriteľ s povinným ako dlžníkom zmluvu o revolvingovej pôžičke č. XXXXX-XXXXX (ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Zmluvné dojednania), na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému pôžičku XX XXX.- Sk a povinný sa zaviazal splatiť poskytnutý úver v XX mesačných splátkach vo výške XXXX,-Sk v termínoch splatnosti podľa splátkového kalendára, ktorý je prílohou zmluvy.
Súd po preskúmaní pripojeného exekučného titulu a zmluvy o revolvingovej pôžičke aj bez návrhu exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že i keď vo veci bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, súd opätovne, z podnetu súdneho exekútora, prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a po tom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil.
Podľa ustanovenia § 52 ods. 1-3 zákona č. 40/1964 Z.z. Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa ustanovenia § 2 písm.a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme; zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa ustanovenia § 3 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Súd v prvom rade skúmal samotnú zmluvu o úvere, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny vzťah založený zmluvou je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Nevyhnutnou súčasťou tejto zmluvy sú „Zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovej pôžičke spoločnosti PROFIREAL Slovakia spol. s r.o.“ ďalej len ako „Zmluvné dojednania“. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra, kde týmto predmetom (okrem iných) je „poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov“. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy má súd za to, že úver bol povinnému poskytnutý ako spotrebiteľovi. Zmluva medzi oprávneným a povinným má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) zákona č.258/2001 Z.z.
Vzhľadom k vyššie uvedenému, bez ohľadu na označenie zmluvy a bez ohľadu na povahu účastníkov, súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva.
Podľa § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 53 ods.4 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 ods.1,2 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa čl. 2 písm.a) Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné podmienky definované v čl.3.
Podľa čl. 3 ods.1-3 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.
Podľa bodu 1 písm.q) prílohy k Smernici Rady 93/13/EHS (podmienky uvedené v článku 3 ods.3) za nekalé podmienky možno považovať podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Podľa čl. II zák. č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) (ďalej len smernica ). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F., v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným zmluvným podmienkam. Smernicu je potrebné aplikovať tiež vtedy, keď bola zmluva spísaná vopred a povinný (ako spotrebiteľ) nemohol mať žiadny vplyv alebo dosah na obsah jednotlivých ustanovení zmluvy.
V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v bode 16.2 Zmluvných dojednaním, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok.
Preskúmaním predmetných Zmluvných dojednaní, ako neoddeliteľnej časti zmluvy o revolvingovej pôžičke, konkrétne článku 16 označeného ako „Riešenie sporov - rozhodcovská doložka“ vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku k čomu ho viedli nasledovné dôvody.
V zmluvných dojednaniach v článku 16 bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy o revolvingovej pôžičke, jednak cestou súdu alebo v rozhodcovskom konaní, pričom výber spočíval na žalobcovi. Možnosť výberu je podľa názoru súdu len zdanlivá. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu Veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej úpravy nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, v čom súd vzhliadol nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov.
Tu sa súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o revolvingovej pôžičke ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu resp. postup jeho dodatočného ustanovenia.
V danom prípade bola voľba rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy o revolvingovej pôžičke povinný vôbec pristúpil. Nekalú povahu má aj samotné znenie rozhodcovskej doložky podľa ktorej „Akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto Zmluvy o RÚ, s porušením, ukončením a neplatnosťou Zmluvy o RÚ budú riešené a s konečnou platnosťou rozhodnuté v písomnom rozhodcovskom konaní pred jedným z nasledujúcich rozhodcov (JUDr. Gustáv Ret, JUDr. Ján Smetana, JUDr. Marianna Mochnáčová).“ Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom je v tomto prípade Veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve.
Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že Veriteľov výber rozhodcov zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako Veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, kde vystupujú opakovane rovnaký rozhodcovia (obdobne v konaniach vedených na tunajšom súde pod sp.zn.: XEr/XXXX/XXXX, XEr XXXX/XXXX, 9Er XXX/XXXX, 9Er XXX/XXXX a pod.). V tomto smere sa preto vynárajú aj určité pochybnosti o nezaujatosti rozhodcov určených v takto predtlačených zmluvných dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere. Pokiaľ by zrejme takto určený rozhodca posudzoval prípadné spory vzniknuté z týchto zmlúv tak, že by neboli celkom v súlade s predstavou, s akou boli tieto zmluvy zostavované, o ktoré sa opierajú žaloby v rozhodcovskom konaní, bolo by pre veriteľa dlhodobo výhodnejšie obrátiť sa na iného rozhodcu, ktorý s Veriteľom zaujíma zhodný výklad práva. Prípadná argumentácia opierajúca sa o zákonnú možnosť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a to predpojatosť ustanoveného rozhodcu namietať z dôvodov, o ktorých sa dozvedeli po jeho ustanovení do funkcie, podľa názoru súdu neobstojí. Ak by aj druhá strana - dlžník - spotrebiteľ osobu rozhodcu namietal, resp. všetkých v rozhodcovskej doložke uvedených, je výber náhradného rozhodcu znova na Veriteľovi, teda oprávnenom.
Podľa ustanovenia rozhodcovskej doložky upravenej v článku 16 Zmluvných dojednaní v prípade, že postupne alebo naraz nastane situácia, že ani jeden z hore uvedených rozhodcov nebude môcť prevziať funkciu rozhodcu v sporoch podľa tejto rozhodcovskej doložky, určí náhradného rozhodcu žalobca. Tu si Veriteľ znovu uzurpuje právo rozhodcu vybrať, bez toho, aby spotrebiteľ mal možnosť sa k tomu vyjadriť, čo považuje súd za výrazne jednostrannú a pre spotrebiteľa poškodzujúcu úpravu rozhodcovskej doložky. Veriteľ čiže oprávnený si v danej veci poisťuje nielen situáciu v prípade, ak na strane vopred určených rozhodcov dôjde k zmene pomerov znemožňujúcich im výkon funkcie rozhodcu od uzatvorenia doložky k vzniku sporu, ale aj prípad, kedy k sporu už došlo, kde je na strane spotrebiteľ, ktorý je na rozdiel od väčšiny aktívnym, a doručil v stanovenej lehote rozhodcovi žalobnú odpoveď, kedy rozhodca vydá rozhodcovský rozsudok na základe vykonaného dokazovania.
V predmetnej veci vydal rozsudok JUDr. Gustáv Ret, ktorého vopred stanovil oprávnený. Rozhodca, ktorého si vyberá oprávnený je oprávnený vydať aj bez vypočutia žalovaného rozhodcovský rozsudok, ak sa v žalobnom návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúcej zo skutočností uvedených žalobcom. Žalovaný, teda spotrebiteľ, nemal žiadnu možnosť ovplyvniť tak výber rozhodcu a vyjadriť sa k návrhu. Pri garantovanej rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní) dochádza k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa.
Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25).
Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dáva súd do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.
Podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní je rozhodcovský rozsudok možné za podmienok ustanovených v ustanoveniach § 40 - 43 tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom súde, a tak dosiahnuť jeho zrušenie. Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Posudzujúc komplexnú úpravu rozhodcovskej doložky v danom prípade od „možnosti“ výberu riešenia sporu, cez jej vopred pripravené znenie, jednostranný výber rozhodcu, ako aj náhradného rozhodcu, rozhodcu, ktorý rozhodcovský rozsudok preskúmava až po v nej upravené postupy, ktorými sa strany v rozhodcovskom konaní mali riadiť, považuje súd takto upravenú rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola individuálne dohodnutá, a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred výlučne v každej situácii Veriteľom vopred určeným rozhodcom záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu.
Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Výpočet neprijateľný podmienok môže a má dopĺňať judikatúra. Súdny dvor v prípade Pannon GSM Zrt./Erzsébet Sustikine Győrfi C-243/08 dokonca dospel k záveru, že podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky tak z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva) kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti.
Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia.
S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Pokiaľ ide o trovy exekúcie oprávneného, vzhľadom k tomu, že súd zastavuje exekúciu ako celok z dôvodu, že oprávnený vymáha plnenie na základe nespôsobilého exekučného titulu, nemá oprávnený ani právo na náhradu trov exekúcie.
Udelením poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi vzniklo právo na náhradu trov exekúcie.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Podľa § 14 ods. 1, 2, 3 Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov účinného v čase začatia exekučného konania, ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje
a/ podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu,
b/ paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti.
Základná hodinová sadzba podľa odseku 1 písm. a/ je 6,64 eura (200,-- Sk) za každú aj začatú hodinu a podľa odseku. Paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 3,32 eura (100,-- Sk).
Podľa § 22 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov / účinný do 30.4.2008/, súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky.
Podľa § 15 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov /účinný do 30.4.2008/, paušálnou sumou sa odmeňujú tieto úkony exekučnej činnosti:
a) získanie poverenia na vykonanie exekúcie,
b) doručenie príkazu na začatie exekúcie,
c) doručenie upovedomenia o začatí exekúcie,
d) doručenie exekučného príkazu,
e) doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie,
f) doručenie rozhodnutia súdu vydaného v exekučnom konaní,
g) každé zisťovanie bydliska povinného,
h) každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného,
i) každé zisťovanie účtu povinného,
j) každé ďalšie zisťovanie majetku povinného.
V predmetnej veci si poverený súdny exekútor uplatnil trovy exekúcie spolu vo výške 167,99 eur. Tieto trovy špecifikoval ako hotové výdavky vo výške 61,64 eur a paušálnu náhradu za úkony vo výške 106,65 eur. Keďže súdny exekútor je platcom DPH, v odmene je zahrnuté aj navýšenie o 19% DPH.
Odmenu podľa § 14 ods. 1 písm. b) cit. vyhlášky špecifikoval súdny exekútor nasledovne:
- 15.01.2007 žiadosť o udelenie poverenia 3,95 eur
- 13.02.2007 príkaz na z. ex. úč. ban. 11 x 3,95 eur
- 13.02.2007 súčinnosť DI 3,95 eur
- 13.02.2007 súčinnosť Soc. poisťovňa 3,95 eur
- 13.02.2007 upovedom o začatí ex. 3,95 eur
- 29.10.2008 súčinnosť Soc. poisťovňa 3,95 eur
- 29.10.2008 súčinnosť Soc. poisťovňa 3,95 eur
- 27.11.2009 súčinnosť Soc. poisťovňa 3,95 eur
- 10.10.2008 prík. na zača. exek. prikáz. pohľ. z účtu banke 8x 3,95 eur
- 10.10.2010 súčinnosť Soc. poisťovňa 2x 3,95 eur
- 10.12.2010 návrh na zastav. exe. 3,95 eur
Hotové výdavky podľa § 22 cit. vyhlášky špecifikoval súdny exekútor nasledovne:
- poštovné žiadosť o udelenie poverenia 1,86 eur
- poštovné prík. z. ex. úč. ban. 11 x 20,42 eur
- poštovné upoved. o zač. exek. 2 x 1,86 eur
- poštovné prík. z. ex. úč. ban. 11 x 20,46 eur
- žiadosť o poskyt. súčinnosti 6 x 1,86 eur
- poštovné aplik. § 57 ods.4 EP 1,86 eur
- poštovné návrh na zast. 1,86 eur
Sumarizácia
podľa § 14 ods. 3 106,65eur
podľa § 22 61,64 eur
spolu: 167,88 eur
Súd nie je povinný prevziať bez ďalšieho špecifikáciu trov exekúcie tak, ako ju súdny exekútor predloží.
Z popisu jednotlivých úkonov uplatnených súdnym exekútorom, preštudovaním exekučného spisu EX 029/07, súd dospel k záveru, že mu prináležia trovy exekúcie v celkovej výške 63,71 eur.
Z pohľadu účelnosti súd považuje postup súdneho exekútora, ktorý vyhotovil 11 x príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, následne 7 x príkaz na začatie exek. prikázaním pohľad. z účtu v banke, /povinný už pod menom PROFI CREDIT/, ktoré doručil bankám bez predchádzajúceho zistenia, či povinný má účet v týchto bankách, za nesprávny a nehospodárny. V zmysle § 95 odst. 1 písm. a/ Exekučného poriadku súdny exekútor prikáže banke, ktorá vedie účet povinného, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zablokovala sumu vo výške pohľadávky a jej príslušenstva z účtu povinného. Podľa názoru súdu, súdny exekútor má doručiť príkaz na začatie exekúcie len tej banke, v ktorej po predchádzajúcom zistení /napr. prostredníctvom Daňového úradu/ má preukázané, že táto vedie účet povinného. V opačnom prípade doručovanie príkazov na začatie exekúcie, resp. exekučných príkazov na jednej strane zvyšuje hotové výdavky vo forme poštovného, pretože je takmer vylúčené, aby povinný mal účet v každej banke, a na druhej strane aj neprimerane zaťažuje bankové subjekty, ktoré častokrát príkazy vracajú späť s tým, že povinný účet v banke zriadený nemá. V predmetnej exekúcií súd z exekučného spisu nezistil, že by súdny exekútor zisťoval účty povinného a príkazy na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, resp. exekučného príkazu doručoval až následne. Preto mu nepriznal paušálnu odmenu 18 x 3,95 eur, spolu 71,10 eur za tieto úkony.
Súd rovnako potom z dôvodu nehospodárnosti nepriznal súdnemu exekútorovi ani poštovné z doručovania uvedených príkazov 18x 1,86 eur, spolu 33,48 eur. Naviac, z exekučného spisu súd zistil, že vo viacerých prípadoch je na uvedených príkazoch pečiatka podateľne banky, z čoho vyplýva, že tieto boli doručované osobne do podateľne príslušnej banky. V zostávajúcej časti trov exekúcie, tak paušálnej odmeny, ako aj hotových výdavkov, súd uznal tieto za opodstatnené, z exekučného spisu za preukázateľné, a preto ich súdnemu exekútorovi priznal. Na základe všetkých horeuvedených skutočností súd priznal súdnemu exekútorovi paušálnu odmenu za úkony exekučnej činnosti vo výške 35,55 eur, hotové výdavky vo 28,16 eur (§ 22 cit. vyhl.- poštovné), spolu 63,71 eur. V odmene súdneho exekútora je zahrnutá aj 19% DPH, pretože osvedčením o registrácií pre daň z pridanej hodnoty má súd za preukázané, že súdny exekútor je platcom DPH.
S poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v platnom znení k náhrade nevyhnutných trov exekúcie súd zaviazal oprávneného, pretože tento zavinil zastavenie exekúcie, pričom pri podávaní návrhu podľa Exekučného poriadku musel predpokladať, že súdnemu exekútorovi vzniknú trovy.
Poučenie:
Proti výroku I. o zastavení exekúcie možno v zmysle § 58 ods. 4, 5 Exekučného poriadku podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa doručenia, cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne v troch vyhotoveniach.
Proti výroku II o náhrade trov exekúcie možno v zmysle § 58 ods. 6 Exekučného poriadku podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa doručenia uznesenia, cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne, v troch vyhotoveniach. V zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny. V zmysle § 243b Exekučného poriadku exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.