Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Cb-10-2014.pdf
PDF · 86.32 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
VK-7Cb/10/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Veľký Krtíš samosudkyňou JUDr. Dagmar Komadovou v právnej veci navrhovateľa DKV EURO SERVICE GmbH+CO. KG, so sídlom Balcke-Dürr-Alle 3, Ratingen, Nemecká republika, zastúpeného JUDr. Vladimírom Muzikářom, advokátom so sídlom Piešťany, Teplická 7434/147, proti odporkyni Ing. Ingrid Kálazyová - KARIM, Konopisková 407, Nenince, IČO: 37 268 449, o zaplatenie 68.919,13 Eur istiny s prísl. takto
rozhodol:
Odporkyňa je p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi 68.919,13 Eur istiny spolu s úrokom z omeškania vo výške 7.745,97 Eur a úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 65.956,74Eur od 15. 02. 2012 do zaplatenia, zo sumy 2.962,39 Eur od 16. 12. 2013 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Navrhovateľovi sa p r i z n á v a náhrada trov konania vo výške 100% potrebných na účelné uplatňovanie práva.
odôvodnenie:
Podaným návrhom navrhovateľ v znení jeho zmeny uplatnenej podaním zo dňa 11. 03. 2014, doručenej tunajšiemu súdu dňa 17. 03. 2014 a pripustenej následne Okresným súdom vo Veľkom Krtíši uznesením zo dňa 16. 12. 2014 č. k. 7Cb/10/2014-211 sa domáhal voči odporkyni zaplatenia 68.919,13 Eur istiny spolu s úrokom z omeškania vo výške 7.745,97 Eur a úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 65.956,74 Eur od 15. 02. 2012 do zaplatenia a zo sumy 2.962,39 Eur od 16. 12. 2013 do zaplatenia a náhrady trov konania a to na tom skutkovom základe, že odporkyni na základe žiadosti o kartu DKV zo dňa 16. 09. 2008, ktorú navrhovateľ akceptoval listom „přijetí obchodního vztahu“ poskytol takzvané DKV karty, ktoré odporkyňu oprávňovali na bezhotovostné nadobúdanie tovaru, alebo platenie mýtneho a využívanie dielenských výkonov a služieb ako aj ostatných výkonov u zmluvných partnerov navrhovateľa a to jednak v Slovenskej republike ako aj v zahraničí. V návrhu navrhovateľ ďalej uviedol, že konkrétne práva a povinnosti zmluvných strán vyplývali zo Všeobecných obchodných podmienok, ktoré odporkyňa akceptovala a s nimi súhlasila podpisom žiadosti o DKV Card, taktiež podpisom týchto Všeobecných obchodných podmienok. Zároveň ďalej navrhovateľ uviedol, že prostredníctvom poskytnutých DKV kariet uskutočňovala odporkyňa, resp. odporkyňou oprávnené osoby bezhotovostné úhrady za čerpané pohonné hmoty u zmluvných partnerov navrhovateľa, ako aj úhrady poplatkov za používanie pozemných komunikácii (mýtne) a úhrady za vykonané servisné služby u zmluvných partnerov navrhovateľa. Uvedené bezhotovostné úhrady za vyššie uvedený tovar a služby boli následne navrhovateľom odporkyni pravidelne fakturované a jednotlivé faktúry boli odporkyni zasielané spoločne s tzv. súhrnnými faktúrami (SUMMARY INVOICE), z ktorých vyplývajú čísla a výšky jednotlivých faktúr ako aj splatnosť jednotlivých čiastočných pohľadávok navrhovateľa. V návrhu navrhovateľ ďalej uviedol, že voči odporkyni eviduje nezaplatené splatné súhrnné faktúry a to v celkovej výške 65.956,74 Eur a zároveň si uplatňuje aj v dôsledku omeškania splatením niektorých súhrnných faktúr úrok z omeškania
vo výške 8 % ročne a uvedený úrok z omeškania kapitalizuje ku dňu splatnosti poslednej súhrnnej faktúry, t. j. ku dňu 14. 02. 2012 a takto kapitalizovaný úrok predstavujúci 8 % ročne predstavuje čiastku 7.745,97 Eur, zároveň si navrhovateľ návrhom na pripustenie zmeny návrhu uplatnil zaplatenie faktúry z roku 2013 a to na sumu 2.962,39 Eur a to na tom skutkovom základe, že má zaevidovanú ešte jednu neuhradenú súhrnnú faktúru, ktorú nezohľadnil v návrhu na začatie konania pôvodne, pričom sa jedná o faktúru č. 13/596750394/000 zo dňa 15. 11. 2013 splatnú 15. 12. 2013 s príslušenstvom, čo predstavuje 8 %-tný ročný úrok z omeškania z uvedenej sumy. V návrhu navrhovateľ ďalej uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že sa odporkyňa dostala do omeškania so zaplatením niektorých súhrnných faktúr došlo zo strany navrhovateľa k ukončeniu zmluvného vzťahu a to listom zo dňa 08. 09. 2010- (ukončení obchodního vztahu). Podľa článku 12 písm. c) Všeobecných obchodných podmienok je preto navrhovateľ oprávnený pre prípad omeškania odporcu s platením požadovať úrok z omeškania vo výške 8 percentuálnych bodov nad základnou úrokovou sadzbou stanovenou podľa § 247 Občianskeho zákonníka NSR, avšak s prihliadnutím na zjednodušenie uplatňovaného nároku si navrhovateľ uplatňuje len úrok z omeškania dohodnutý a to vo výške 8 % ročne čo predstavuje základný dohodnutý úrok. Na pojednávaní navrhovateľ zotrval na podanom písomnom návrhu a ďalej uviedol, že napriek odporkyňou tvrdených skutočností, že navrhovateľovi zaplatila, k úhradám žalovanej sumy nedošlo, poukázal na tú skutočnosť, že sumy, ktoré ona preukázala ako sumy zaplatené z titulu úhrady faktúr, navrhovateľ nezahrnul do svojho návrhu na začatie konania o zaplatenie z titulu neuhradených faktúr.
Odporkyňa sa na termín pojednávania nedostavila, táto mala doručenie predvolania riadne vykázané, neúčasť na pojednávaní neospravedlnila riadne a včas, preto potom súd v súlade s ustanovením § 101 ods. 2 O. s . p. vec prejednal a rozhodol v jej neprítomnosti.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s výpisom zo živnostenského registra navrhovateľa, faktúrami, Všeobecnými obchodnými podmienkami, Prijatím obchodného vzťahu, oznámením o ukončení obchodného vzťahu, sumárom faktúr, odporom odporkyne, výzvami pre odporkyňu na predloženie dôkazu.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že navrhovateľ je komanditnou spoločnosťou založenou podľa právnych predpisov Nemeckej spolkovej republiky poskytujúcou služby v oblasti nákladnej dopravy a to hlavne prostredníctvom tzv. DKV kariet, zároveň mal preukázané, že na základe žiadosti o kartu DKV zo dňa 16. 09. 2008, ktorú žiadosť podala odporkyňa, navrhovateľ akceptoval jej žiadosť a poskytol jej 28.000 Eur ako dispozičný rámec pre je bežnú potrebu, zároveň z vyjadrenia navrhovateľa zo dňa 08. augusta 2010 súd zistil, že navrhovateľ v dôsledku, že i napriek opakovým výzvam odporkyňa neuhradila faktúry DKV, pričom z uvedeného listu z 08. augusta súd zistil, že navrhovateľ nemá záujem na pokračovaní obchodného vzťahu a tento už naďalej nie je možný, pričom v dôsledku neúhrady faktúr došlo zo strany navrhovateľa k zablokovaniu poskytnutých kariet. Z predložených listinných dôkazov- jednotlivých faktúr, ktorými si navrhovateľ uplatnil žalovanú sumu mal súd preukázané, že navrhovateľ faktúrami vyfakturoval odporkyni za uskutočňovanie bezhotovostných úhrad za čerpané pohonné hmoty, pričom odporkyňa zaplatila za uvedené služby a vyfakturované sumy len čiastočne a to z faktúry 10/591982443/000 na sumu 10.347,35 Eur navrhovateľ uznal v dôsledku ňou vykonaných úhrad čiastku 3.500 Eur + 1.220,61 Eur v dôsledku zaúčtovania zvyšku kaucie zo dňa 08. 09. 2010 a z uvedenej faktúry preto potom ostáva zaplatiť a túto sumu si navrhovateľ aj uplatnil v návrhu na začatie konania vo výške 5.626,74 Eur. Z výpisov z účtov, ktoré predložila odporkyňa mal súd preukázané, že odporkyňa zaplatila navrhovateľovi z faktúry 10/591982443 zo dňa 15. 06. 2010, ktorá bola splatná dňom 15. 07. 2010 a bola na sumu 10.347,35 Eur, 3.500 Eur a to čiastočnými úhradami tejto faktúry dňa 17. 12. 2010 500 Eur, 06. 01. 2011 500 Eur, 19. 01. 2011 500 Eur, 08. 02. 2011 500 Eur a 20. 05. 2011 1.000 Eur, pokiaľ sa týka faktúry na sumu 2.962,39 Eur, ktorá bola vystavená v novembri 2013 mal súd preukázané, že v danom prípade sa jednalo o vyfakturovanie služieb a tovaru za obdobie štvrtého kvartálu 2010. Zo Všeobecných obchodných podmienok súd zistil, že pokiaľ sa týka voľby práva, v danom prípade platí právo Spolkovej republiky Nemecko, pričom však v prípade právneho sporu má DKV, teda navrhovateľ právo zvoliť za základ právo platné v krajine zákazníka (bod 21), v tejto súvislosti si navrhovateľ zvolil v súlade s bodom 21 Všeobecných obchodných podmienok právo Slovenskej republiky, pričom voľba rozhodného práva bola vykonaná v súlade s Dohovorom o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky účinným v Slovenskej republike od 01. 08. 2006 do 17. 12. 2009, teda v čase uzavretia zmluvy medzi navrhovateľom a odporkyňou.
Podľa ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.
Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z vyššie citovaného ustanovenia zákona. Ako bolo vyššie uvedené, v súlade s Dohovorom o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky a v súlade so Všeobecnými obchodnými podmienkami navrhovateľa, navrhovateľ zvolil za základ právo platné v Slovenskej republike, z čoho teda nesporne vyplýva, že v danom prípade, pokiaľ sa týka záväzkových vzťahov medzi podnikateľmi, tieto sú upravené v zmysle ustanovenia § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, Obchodným zákonníkom. Podľa tohto zákonného ustanovenia táto časť zákona (Obchodného zákonníka) upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Pokiaľ sa týka zmluvy, ktorú uzatvoril navrhovateľ s odporkyňou, aj vyššie citované ustanovenie zákona zvýrazňuje potrebu určitosti zmluvy a ide o všeobecnú požiadavku určitosti právnych úkonov a ani Obchodný zákonník nepripúšťa vznik zmluvy ak predmet záväzkov strán nebude dostatočne určitý. Zmluva vznikne len ak sa zmluvné strany dohodnú na celom jej obsahu a ak má byť platne uzavretá podľa Obchodného zákonníka, musí dôjsť k dohode o náležitostiach, ktoré sú obsiahnuté v základných ustanoveniach. Súd mal nesporne preukázané tak, ako to je vyššie uvedené, že odporkyňa požiadala o kartu DKV (návrh na uzavretie zmluvy), ktorú navrhovateľ akceptoval listom Přijetí obchodního vztahu (akceptácia návrhu) zo dňa 07. 11. 2008, kedy došlo k uzavretiu zmluvy, získala oprávnenie na bezhotovostné nadobúdanie tovarov, alebo platenia mýtneho a využívanie dielenských výkonov a služieb ako aj ostatných výkonov u zmluvných partnerov navrhovateľa v Slovenskej republike i v zahraničí, pričom konkrétne práva a povinnosti zmluvných strán vyplývali zo Všeobecných obchodných podmienok, ktoré boli súčasťou uzatvorenej zmluvy, ktorú skutočnosť odporkyňa potvrdila svojim podpisom ako aj podpisom potvrdila skutočnosť, že zo Všeobecnými obchodnými podmienkami súhlasí. Súd mal zároveň preukázané, že na základe takto uzatvorenej zmluvy odporkyňa prostredníctvom DKV kariet uskutočňovala bezhotovostné úhrady za čerpané pohonné hmoty u zmluvných partnerov navrhovateľa, uhrádzala poplatky za používanie pozemných komunikácii (mýtneho) a vykonávala úhrady za servisné služby u zmluvných partnerov navrhovateľa. Navrhovateľ predložil v konaní listinné dôkazy, ktorými preukazoval dodanie tovaru ako aj fakturáciu za dodaný tovar, pričom odporkyňa v písomne podanom odpore (na č. l. 52) uviedla, že pokiaľ sa týka tvrdenia navrhovateľa, že ona nezaplatila fakturované sumy, že tieto tvrdenia sú nepravdivé nakoľko ona tieto faktúry riadne platila a preto ani nemohol vniknúť akýkoľvek nedoplatok, pričom na výzvu súdu predložila výpisy z účtu, ktorými preukázala zaplatenie sumy 3.500 Eur z faktúry č. 10/591982443/00, pričom však je potrebné uviesť, že úhradu uvedených jednotlivých čiastkových úhrad navrhovateľ akceptoval a uvedené odporkyňou zaplatené čiastky z uvedenej faktúry tento ani nepoňal do návrhu na začatie konania, pričom však ako už bolo vyššie uvedené, navrhovateľ si z uvedenej faktúry s prihliadnutím na vykonané úhrady zo strany odporkyne vo výške 3.500 Eur a čiastky 1.220,61 Eur v dôsledku zaúčtovania zvyšku kaucie uplatnil v návrhu na začatie konania čiastku 5.626,74 Eur (faktúra bola vystavená na sumu 10.347,35 Eur), ďalšie úhrady uvedených jednotlivých faktúr odporkyňa nepreukázala. Súd zároveň neakceptoval tvrdenie odporkyne v tom smere, že pokiaľ sa týka žalovanej sumy 2.962,39 Eur z návrhu navrhovateľa nesporne vyplýva, že zmluvný vzťah medzi ním a odporkyňou bol ukončený a to v dôsledku omeškania odporkyne s plnením svojich peňažných záväzkov a to dňom 08. 09. 2010, pričom však žalovaná suma a navrhovateľom uplatnená faktúrou č. 13/596750394/000 zo dňa 15. 11. 2013 na sumu 2.962,39 Eur splatnú dňom 15. 12. 2013 súd zistil, že v danom prípade sa jedná o faktúru, ktorá bola vystavená síce v novembri 2013, pričom sa však jednalo o vyfakturovanie služieb a tovarov za obdobie štvrtého štvrťroku roku 2010, t. j. v čase kedy bol navrhovateľ s odporkyňou v zmluvnom vzťahu, preto potom súd tvrdenie odporkyne o neexistencii dôvodu na uplatnenie uvedenej sumy neakceptoval a návrhu navrhovateľa v plnom rozsahu vyhovel. Súd zároveň priznal navrhovateľovi v dôsledku omeškania odporkyne aj príslušný úrok z omeškania, ktorý si uplatnil navrhovateľ v návrhu na začatie konania, jedná sa o 8 %-tný ročný úrok z omeškania, ktorého výška korešponduje s ustanovením § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku, alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve a to bez potreby osobitného upozornenia. Je nesporné, že účastníci konania (účastníci zmluvy) si dohodli úrok pre prípad omeškania vo výške predstavujúcej 8 percentuálnych bodov nad základnú úrokovú sadzbu, pričom však navrhovateľ si uplatnil len základný úrok z omeškania vo výške 8 % ročne, preto potom súd, keďže je nesporné, že odporkyňa je v omeškaní so splnením peňažného záväzku, keďže si navrhovateľ splnil svoje zákonné i zmluvné povinnosti, uvedený úrok z omeškania v tejto výške mu priznal.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 151 ods. 7 O. s. p., podľa ktorého súd môže o náhrade trov konania rozhodnúť aj tak že namiesto určenia výšky trov prizná účastníkovi náhradu trov konania vyjadrenú zlomkom, alebo percentom, po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd samostatným uznesením. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ bol v konaní úspešný, súd mu priznal náhradu trov konania vo výške 100 % potrebných na účelné uplatňovanie práva, pričom o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd do Banskej Bystrice a to v písomne v štyroch o vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. l, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená, možno navrhnúť exekúciu.