Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Sp-4-2015.pdf
PDF · 122.56 KB
Case nature
Area
Subarea
3Sp/4/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, samosudkyňou JUDr. Evou Stykovou, v právnej veci navrhovateľa: O. D., R. XX.XX.XXXX, T. D. D. T. T., Š. N. O., R. D., D. P. A., toho času umiestnený v Ú. N. U. N. P., D. XX, XXX XX I., zastúpený: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina, proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce, ul. Ľudovíta Štúra 1, 071 01 Michalovce, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-008/2015 zo dňa 12.01.2015, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-008/2015 zo dňa 12.01.2015.
Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-008/2015 zo dňa 12.01.2015 v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 12.01.2015 o 12:30 hod. na účel výkonu trestu vyhostenia a podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre výkon trestu vyhostenia na 110 dní do 01.04.2015. Lehota začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení, rozhodnutie je vykonateľné doručením. V zmysle § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce“) v čase o 14:30 hod. dňa 12.01.2015.
V predmetnom rozhodnutí odporca uviedol, že dňa 09.09.2014 v čase o 19:40 hod. bol účastník konania kontrolovaný hliadkou Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné na ulici K. v H., kde počas kontroly nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť. Príslušným informačným systémom v MV SR bolo zistené, že na územie SR ma zakázaný vstup do 11.06.2019 rozhodnutím o administratívnom vyhostení z územia SR, vydaným Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. PPZ- HCP-BA6-3-092/2014-AV zo dňa 30.01.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.06.2014. Dňa 10.09.2014 bolo Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce (ďalej len „OCP PZ Michalovce“) vznesené obvinenie za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona, pre ktorý bol dňa 12.09.2014 trestným rozkazom Okresného súdu Humenné sp. zn. OT/68/2014 odsúdený na trest odňatia v trvaní 6 mesiacov, s určením skúšobnej doby v trvaní dvoch rokov a zároveň podľa § 65 ods. 1, 3 Trestného zákona mu bol uložený trest vyhostenia na tri roky.
Po spísaní zápisnice o podaní vyjadrenia, za prítomnosti tlmočníka, bolo vydané rozhodnutie o zaistení účastníka konania č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-008/2014 podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a navrhovateľ bol umiestnený v ÚPZC Sečovce. Dňa 22.09.2014 podal navrhovateľ žiadosť
o udelenie azylu na území SR. Nakoľko vo veci žiadosti o udelenie azylu účastníka konania nebolo rozhodnuté v lehote do 60 dní, správny orgán postupoval v zmysle III. časti článok 4 odsek 11 písmeno a/ rozkazu RÚHCP-V-PZ č. 24/2014 a vydal príkaz na prepustenie účastníka konania, nakoľko odpadol účel zaistenia.
Dňa 20.11.2014 bol účastník konania predvedený na OCP PZ Michalovce v súvislosti s výkonom trestu vyhostenia a za prítomnosti tlmočníka sa vyjadril v Zápisnici o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-PO7- ZVC-57-025/2014 zo dňa 22.11.2014. Toho istého dňa bolo vydané rozhodnutie o zaistení účastníka konania podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-028/2014 a bol umiestnený v ÚPZC Sečovce na čas potrebný na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu na 60 dní - do 18.01.2015.
Dňa 12.01.2015 bola správnemu orgánu prostredníctvom faxovej komunikácie doručená informácia, že účastníkovi konania bolo toho istého dňa vyhlásené rozhodnutie Migračného úradu ČAS: MU-274-17/ PO-Ž-2014 zo dňa 15.12.2014, ktorým bolo konanie o udelenie azylu zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle. Tým odpadol účel zaistenia účastníka konania a preto bol spracovaný príkaz na prepustenie účastníka konania. Po prepustení bol predvedený hliadkou OCP PZ Michalovce v súvislosti s výkonom trestu vyhostenia, ktorý mu bol uložený dňa 12.09.2014 a ktorého výkon bol pozastavený z dôvodu podania žiadosti o udelenie azylu účastníkom konania. Za prítomnosti tlmočníka sa vyjadril v zápisnici o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-004/2015.
Odporca v napadnutom rozhodnutí sa zaoberal podmienkami ustanovenia § 89 zákona o pobyte cudzincov a zistil, že účastník konania nemá na území SR žiadne rodinné väzby, nemá dostatočné finančné prostriedky, rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a tak dospel k záveru, že vzhľadom na osobu zaisteného a jeho osobné pomery nie je možné mu uložiť peňažnú záruku. Ďalšou skutočnosťou bol fakt, že sa účastník konania dopustil trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia, keďže nerešpektoval uložený zákaz vstupu na územie SR.
Efektívnosť a účelnosť zaistenia považoval odporca za jednoznačne preukázanú vzhľadom na situáciu účastníka konania po uložení trestu vyhostenia s tým, že v ÚPZC Sečovce má zabezpečenú zdravotnú starostlivosť, ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni, pričom je obmedzená jeho protiprávna činnosť, ktorej sa v minulosti dopustil.
Po čiastočnej citácii ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov odporca uviedol, že pri dĺžke zaistenia účastníka konania vychádzal zo skutočností, že doteraz bol zaistený na dobu 70 dní a zo stanoviska ÚPZC Medveďov, týkajúceho sa dĺžky návratovej procedúry štátnych príslušníkov O. Ľ. W. zo dňa 04.12.2014 č. PPZ-HCP-ME-2014/012778-005, v obdobných prípadoch je na vybavenie náhradných cestovných dokladov pre štátnych príslušníkov O. potrebná doba zaistenia až 6 mesiacov a z toho dôvodu správny orgán pristúpil ku dobe zaistenia na 110 dní, nakoľko je potrebná na overovanie totožností štátneho príslušníka tretej krajiny, zaslanie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu na príslušný zastupiteľský úrad, prostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia.
Na záver správny orgán poukázal tiež na povinnosť správneho orgánu v zmysle § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
Proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu podal včas odvolanie navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu a žiadal zrušiť rozhodnutie odporcu o zaistení, s nariadením bezodkladného prepustenia navrhovateľa zo zaistenia s tým, že odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa považoval napadnuté rozhodnutie odporcu za nezákonné z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. d/, e/ a f/ O. s. p.. Uviedol niekoľko odvolacích dôvodov:
i/ Nezrozumiteľnosť výroku rozhodnutia - z dôvodu, že sa odporca riadil neúčinným právnym predpisom a zaistil navrhovateľa bez vykonateľného rozhodnutia.
Poukázal na to, že odporca vo výroku rozhodnutia uviedol, že „lehota začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení. Rozhodnutie je vykonateľné doručením.“ Táto citácia je v rozpore s platným ustanovením § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Z týchto dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie odporcu za nezákonné, nakoľko určil počiatok plynutia lehoty zaistenia cudzinca podľa neúčinného predpisu. Vzhľadom na ustanovenie § 25 ods. 5 a § 51 ods. 1 Správneho poriadku v zmysle nesprávneho výroku napadnutého rozhodnutia je odporca pozbavený osobnej slobody bez existencie vykonateľného rozhodnutia, ktoré nebolo do toho dňa v súlade so zákonom doručené jeho právnemu zástupcovi. Z toho dôvodu pokiaľ odporca uvádza, že v zmysle § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov účastníka konania dňom 12.01.2015 v čase o 14:30 hod. umiestnil v ÚPZC Sečovce, tento výrok je nesprávny, nakoľko odporca nemohol navrhovateľa pozbaviť osobnej slobody, pretože v čase vydania rozhodnutia neexistovalo podľa výroku tohto rozhodnutia vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého by tak odporca mohol urobiť.
ii/ K dĺžke lehoty zaistenia
V opravnom prostriedku sa namieta, že pri dĺžke lehoty zaistenia navrhovateľa policajný útvar vychádzal zo skutočností, že doteraz bol účastník konania v predmetnej veci zaistený na dobu 70 dní a zo stanovisko ÚPZC Medveďov, týkajúceho sa dĺžky návratovej procedúry štátnych príslušníkov O. W.. S týmito závermi odporcu nesúhlasil poukazom na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.
a) Dĺžka lehoty štátneho príslušníka tretej krajiny
Navrhovateľ namietal, že odporca pri určovaní dĺžky lehoty zaistenia opomenul skutočnosť, že rozhodnutím odporcu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-028/2014 zo dňa 20.11.2014 bol navrhovateľ podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zaistený na 60 dní, kedy naďalej bol štátnym príslušníkom tretej krajiny v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, čo neovplyvnila ani jeho žiadosť o azyl. Namietal, že celková dĺžka lehoty zaistenia dosahuje 240 dní, čo je v rozpore s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko lehota zaistenia navrhovateľa nebola nikdy predĺžená z dôvodu, že dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v príslušnej lehote. V tomto smere odcitoval prvé dve vety § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.
b) Žiadateľ o azyl a dĺžka zaistenia
Odvolateľ namietal, že dĺžka lehoty zaistenia je určená správnym orgánom v rozpore so zákonom aj z dôvodu, že navrhovateľ je naďalej žiadateľom o azyl, pretože jeho azylové konanie nebolo právoplatne ukončené. S poukazom na § 88a ods. 4 zákona o pobyte cudzincov by záver odporcu, že navrhovateľa nie je možné považovať za žiadateľa o azyl na základe neprávoplatného rozhodnutia v azylovom konaní, odporoval zmyslu a účelu poskytnutia medzinárodnej ochrany. Maximálna možná dĺžka lehoty zaistenia navrhovateľa ako žiadateľa o azyl bola rozhodnutím odporcu prekročená.
iii/ Záver - navrhovateľ zhrnul všetky uvedené dôvody.
V doplnení opravného prostriedku zo dňa 26.01.2015, doručenom krajskému súdu dňa 29.01.2015, v zákonnej lehote, doplnil navrhovateľ opravný prostriedok zo dňa 14.01.2015 o ďalšie skutočnosti. S poukazom na § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok (ďalej len „Správny poriadok“), na § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/9/2014 zo dňa 09.04.2014, v zmysle ktorého v čase vypracovania znaleckého posudku zo dňa 07.07.2013 bol u navrhovateľa zistený nadmerný škodlivý konzum alkoholu a navrhovateľ v minulosti trpel príznakmi adaptačnej, neskôr posttraumatickej stresovej poruchy pri emočne nestabilnej poruche osobnosti, namietal, že odporca o tomto rozhodnutí mal vedomosť, nakoľko na toto rozhodnutie bolo odkazované v konaní o preskúmaní rozhodnutia odporcu sp. zn. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-008/2014 zo
dňa 12.09.2014. Odporcovi boli všetky podania navrhovateľa doručené na vyjadrenie a tak nepochybne nadobudol vedomosť o tom, že u navrhovateľa je vysoká miera pravdepodobnosti, že s nim musí byť konané ako so zraniteľnou osobou v dôsledku jeho psychických problémov. Namietal, že skutočnosť, že navrhovateľ pri spisovaní zápisnice neuviedol, že by mal akékoľvek zdravotné problémy, nemôže zbavovať správny orgán povinnosti zistiť skutočný stav veci - skúmať, či je potrebné považovať navrhovateľa za zraniteľnú osobu, pretože správny orgán preukázateľne o zdravotných problémoch navrhovateľa vedel z predchádzajúcich konaní. Práve psychické problémy navrhovateľa ho mohli viesť k tomu, že sa o nich pri spisovaní zápisnice nezmienil. K tomu tiež namietal, že vzhľadom na to, že správny orgán neumožnil právnemu zástupcovi využiť právo na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia, nemohol právny zástupca ani zdôrazniť túto závažnú skutočnosť, ktorá má vplyv na zákonnosť rozhodnutia. V dôsledku toho odporca nebral pri zaistení a stanovení dĺžky lehoty zaistenia do úvahy § 88 ods. 9 zákona o pobyte cudzincov a vzhľadom na tieto skutočnosti považoval rozhodnutie odporcu za nezákonné.
Odporca vo svojom vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 20.01.2015 sa vyjadril ku všetkým uvedeným námietkam navrhovateľa s tým, že nesúhlasí s námietkami a odmieta tvrdenia právneho zástupcu navrhovateľa. Vo svojom vyjadrení zotrval na predchádzajúcich dôvodoch svojho rozhodnutia, ktoré podrobnejšie vysvetlil.
K námietkam uvedeným pod i/ - nezrozumiteľnosť výroku rozhodnutia, odporca poukázal na ustanovenie § 51 ods. 1 Správneho poriadku, ako aj § 25 ods. 5 Správneho poriadku, v zmysle ktorého „ak účastník konania má osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť jeho zástupcovi, ale aj jemu. Účastníkovi konania dal správny orgán možnosť vyjadriť sa a bol osobne prítomný pri úkone vydania rozhodnutia o jeho zaistení a po pretlmočení bolo rozhodnutie doručené účastníkovi konania. Odporca nepostupoval podľa neúčinného predpisu, pričom v uvedenom odseku výrokovej časti nepoukázal na znenie ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, ale v predchádzajúcom odseku výroku napadnutého rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie bolo zaslané právnemu zástupcovi účastníka hneď v deň vydania prostredníctvom mailovej komunikácie, po pretlmočení rozhodnutia účastníkovi konania, ktorý odmietol napadnuté rozhodnutie podpísať.
K námietkam uvedeným v oddiely ii/ - k dĺžke lehoty zaistenia v bode a) - dĺžka lehoty zaistenia u štátneho príslušníka tretej krajiny, odporca poukázal na to, že neopomenul skutočnosť, že účastník konania bol rozhodnutím správneho orgánu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-028/2014 zaistený na dobu 60 dní, ale podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov ako žiadateľ o udelenie azylu a preto doba zaistenia podľa tohto ustanovenia sa nezarátava do doby zaistenia spoločne k dobe zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzinca, ale započítavajú sa osobitne.
K bodu b) - žiadateľ o azyl a dĺžka zaistenia, odporca uviedol, že podanie rozkladu proti rozhodnutiu Migračného úradu o zastavení konania nemá odkladný účinok, čiže s účastníkom konania je potrebné viesť ďalšie úkony. Zdôraznil, že doba zaistenia podľa ustanovenia § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, sa nezarátava do doby zaistenia spoločne k dobe zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, ale započítavajú sa osobitne.
Napokon k odvolaniu v oddiely iii/ - záver, zastáva odporca názor, že pri vydávaní napadnutého rozhodnutia sa riadil účinnými právnymi predpismi, rozhodnutie bolo právnemu zástupcovi účastníka konania zaslané v deň vydania prostredníctvom mailovej komunikácie, o čom svedčí potvrdenie, priložené k napadnutému rozhodnutiu v spisovom materiáli a k dĺžke zaistenia sa vyjadril v predchádzajúcich odsekoch.
Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p.. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1 O. s. p.. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 02.02.2015 v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O. s. p.. Dospel k záveru, že opravný prostriedok splnomocneného zástupcu navrhovateľa nie je dôvodný a napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke.
Pri rozhodovaní krajský súd prihliadol na jednotlivé odvolacie dôvody, súc viazaný dispozičnou zásadou v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p., § 250l O. s. p..
Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že navrhovateľ bol zaistený rozhodnutím odporcu z 12.09.2014 podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, nakoľko trestným rozkazom Okresného súdu Humenné zo dňa 12.09.2014 sp. zn. OT/68/2014 bol navrhovateľovi uložený trest vyhostenia na tri roky. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Sp/50/2014 zo dňa 15.10.2014 a následne potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/45/2014 zo dňa 05.12.2014 (predtým už rozhodoval Najvyšší súdu SR rozsudkom sp. zn. 1Sža/9/2014 zo dňa 09.04.2014). Nakoľko vo veci žiadosti o udelenie azylu účastníka konania zo dňa 22.09.2014 nebolo rozhodnuté v lehote do 60 dní, správny orgán postupoval v zmysle III. časti článok 4 odsek 11 písm. a/ rozkazu RÚHCP PZ č. 54/2013 v znení rozkazu RÚHCP PZ č. 24/2014 a vydal príkaz na prepustenie účastníka konania, nakoľko odpadol účel zaistenia, ktorým bol výkon trestu vyhostenia, vzhľadom na podanú žiadosť o azyl. Dňa 20.11.2014 bol navrhovateľ opätovne zaistený rozhodnutím odporcu sp. zn. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-028/2014 zo dňa 20.11.2014, ktorým bol navrhovateľ podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zaistený na 60 dní - do 18.01.2015. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Sp/58/2014 zo dňa 10.12.2014. V čase rozhodovania krajského súdu v predmetnej veci o odvolaní navrhovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky ešte nerozhodol.
V preskúmavanej veci k jednotlivým odvolacím dôvodom krajský súd uvádza nasledovné:
K bodu i/ - nezrozumiteľnosť výroku rozhodnutia - navrhovateľ namietal vo výroku rozhodnutia uvedené, že „lehota začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení. Rozhodnutie je vykonateľné doručením.“ V tomto smere je potrebné súhlasiť s tým, že sa jedná o citáciu z predchádzajúceho znenia plynutia lehoty a zaistenia podľa už neúčinného predpisu. Sám odvolateľ však poukazuje na platné znenie ustanovenia § 88 ods. 4, v zmysle ktorého štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Napriek tomu ďalej odvolateľ poukázal na § 25 ods. 5 Správneho poriadku, ako aj § 51 ods. 1 Správneho poriadku s námietkou, že napadnuté rozhodnutie nebolo do dňa podania opravného prostriedku v súlade so zákonom doručené právnemu zástupcovi.
Odporca vo svojom vyjadrení opätovne poukázal na ustanovenia § 51 ods. 1 Správneho poriadku a § 25 ods. 5 Správneho poriadku len s tým, že ak má účastník konania osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nie len zástupcovi, ale aj jemu, zároveň s tvrdením, že mailovou komunikáciou bolo v deň vydania rozhodnutia toto doručené aj zástupcovi navrhovateľa.
K týmto odvolacím námietkam, ako aj k vyjadreniu odporcu, krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť niekoľko skutočností. Esenciálnou náležitosťou výroku rozhodnutia o zaistení je okrem údajov o osobe zaisteného uvedenie účelu zaistenia (v danom prípade podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov), stanovenie začiatku plynutia lehoty zaistenia a stanovenie dňa, ktorým dôjde ku
skončenia zaistenia. V danom prípade vo výroku rozhodnutia odporca stanovil začiatok plynutia lehoty zaistenia dňom 12.01.2015 (ktorým bol zároveň navrhovateľ umiestnený v ÚPZC Sečovce), a to od 12:30 hod. a stanovil tiež deň, ktorým dôjde k skončeniu zaistenia - do 01.04.2015.
Vo výroku rozsudku odporca nadbytočne uvádzal spôsob začatia plynutia lehoty a vykonateľnosti rozhodnutia, navyše, ako to namietal zástupca navrhovateľa, podľa neúčinného zákona. Krajský súd už v predchádzajúcom rozhodnutí poukázal na nadbytočnosť citácie zákona o pobyte cudzincov o spôsobe začatia plynutia lehoty rozhodnutia o zaistení a o vykonateľnosti tohto rozhodnutia vo výroku rozhodnutia. Túto skutočnosť krajský súd považuje za formálne pochybenie, ktoré nemá vplyv na účelnosť a zákonnosť zaistenia v zmysle platného zákona. Ako to už bolo uvedené a uvádza to i zástupca navrhovateľa v opravnom prostriedku, v zmysle platného ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov je „štátny príslušník tretej krajiny zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.“ Je nepochybné, že v predmetnom prípade rozhodnutie bolo vydané dňa 12.01.2015, ktorým v zmysle výroku rozhodnutia odporcu bol navrhovateľ zaistený na účel výkonu trestu vyhostenia na čas nevyhnutne potrebný. V tomto smere preto neobstojí ani odvolacia námietka, že v čase podania opravného prostriedku rozhodnutie nebolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa. Z návratky vyplýva, že rozhodnutie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 16.01.2015 a napriek tomu opravný prostriedok bol odporcovi doručený dňa 15.01.2015 a preto považuje krajský súd za pravdivé, že rozhodnutie bolo splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa doručené emailovou poštou a následne písomnou formou. Čakanie na doručovanie rozhodnutia zástupcovi navrhovateľa by znamenalo zmarenie samotného zaistenia a možnosti zaistenia účastníka konania.
K odvolacej námietke pod ii/ - dĺžka lehoty zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny (bod a), respektíve žiadateľa o azyl (písm. b)) krajský súd poukazuje na to, že navrhovateľ bol v priebehu minulého roka niekoľkokrát zaistený, prepustený zo zaistenia po skončení účelu zaistenia a opätovne zaistený pre iný účel zaistenia. Z dôvodu, pre ktorý je navrhovateľ zaistený v predmetnej veci, bol zaistený rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-008/2014 zo dňa 12.09.2014, a to z dôvodu § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, v ktorom doba zaistenia bola stanovená na 180 dní. V dôsledku podania žiadosti o azyl bol navrhovateľ z tohto zaistenia prepustený a znova zaistený rozhodnutím odporcu č. PPZ- HCP-PO7-ZVC-57-028/2014 zo dňa 20.11.2014, ktorým bol zaistený na čas potrebný na rozhodnutie o jeho žiadosti o udelenie o azyl do 18.01.2015. Ako to vyplýva z napadnutého rozhodnutia odporcu, aj z administratívneho spisu odporcu, dňa 15.12.2014 bolo navrhovateľovi vyhlásené rozhodnutie Migračného úradu ČAS:MU-274-17/PO-Ž-2014, ktorým bolo konanie o udelenie azylu zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle. V súvislosti s tým považuje krajský súd za nedôvodnú odvolaciu námietku, že navrhovateľ je naďalej žiadateľom o azyl, pretože jeho azylové konanie nebolo ešte právoplatne skončené. Krajský súd poukazuje na to, že v zmysle § 22 ods. 1 zákona o azyle žiadateľ je do rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území SR, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
Odporca preto v tomto smere postupoval správne, keď vzhľadom na vydané rozhodnutie Migračného úradu preskúmaval účel zaistenia a po skončení dôvodnosti účelu zaistenia navrhovateľa ako žiadateľa o azyl, opätovne rozhodol o zaistení navrhovateľa pre pokračovanie výkonu trestu vyhostenia, pre ktorý bol prvýkrát zaistený 12.09.2014.
Na základe uvedených skutočností v predmetnom prípade, vzhľadom na účel zaistenia z dôvodu § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o azyle, po zohľadnení doby predchádzajúceho zaistenia z tohto dôvodu v rozmedzí 70 dní (na predmetný prípad sa nevzťahuje ustanovenie § 88a ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, ale § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov v plnom znení).
Krajský súd k tomu udáva, že sa stotožňuje s názorom odporcu, že stanovená doba zaistenia, so zohľadnením predchádzajúcej doby zaistenia, nepresahuje stanovenú zákonnú lehotu na zaistenie. Pre krajský súd je nepreskúmateľná námietka navrhovateľa, že celková dĺžka lehoty jeho zaistenia dosahuje 240 dní, keďže to nezodpovedá jednotlivým dobám zaistenia a navrhovateľ túto lehotu bližšie nešpecifikoval.
K odvolacej námietke, že dĺžka zaistenia navrhovateľa nikdy nebola predlžená z dôvodu, že navrhovateľ dostatočne nespolupracuje alebo že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote, krajský súd navyše uvádza, že v napadnutom rozhodnutí odporca sa zaoberal aj týmito skutočnosťami, keď poukázal na stanovisko ÚPZC Medveďov, týkajúceho sa dĺžky návratovej procedúry štátnych príslušníkov O. Ľ. A. W. zo dňa 04.12.2014, ktorá tvorí obsah spisového materiálu s tým, že na vybavenie náhradných cestovných dokladov pre štátnych príslušníkov O. je potrebná doba zaistenia až 6 mesiacov, a to na overovanie totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny, zaslanie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu na príslušný zastupiteľský úrad prostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky a samotný proces výkonu vyhostenia. Z administratívneho spisu odporcu jednoznačne vyplýva, že odporca podnikol potrebné kroky k realizácii trestu vyhostenia, no svedčí to tiež o ťažkostiach najmä s komunikáciou so zastupiteľským úradom O.. Vzhľadom na tieto skutočnosti je dôvodné trvanie zaistenia v zákonnej lehote podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, ktorá nebola prekročená v posudzovanom prípade ani pri zohľadnení predchádzajúceho zaistenia navrhovateľa pre rovnaký zákonný dôvod.
Napokon k odvolacej námietke v doplnení opravného prostriedku, že v osobe navrhovateľa sa jedná o zraniteľnú osobu podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, vzhľadom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/9/2014 zo dňa 09.04.2014, krajský súd uvádza, že o takejto odvolacej námietke už krajský súd rozhodoval rozsudkom zo dňa 15.10.2014 sp. zn. 5Sp/50/2014, ktorým potvrdil rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-008/2014 zo dňa 12.09.2014. Uvedený rozsudok krajského súdu bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 05.12.2014 sp. zn. 5Sp/50/2014, v ktorom i Najvyšší súd SR zaujal názor, že keď navrhovateľ v posudzovanom správnom konaní neuviedol, ani nenaznačil, že má nejaké zdravotné problémy, nebolo možné mu vyčítať, že sa nezaoberal otázkou jeho postavenia ako zraniteľnej osoby v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Je nemysliteľné, aby správny orgán sám domýšľal a zaoberal sa dohadmi, prečo navrhovateľ takéto námietky neuplatnil. Takúto námietku mal možnosť uplatniť i splnomocnený zástupca navrhovateľa, ktorý bol upovedomený o termíne vypočutia navrhovateľa pred rozhodnutím o jeho zaistení, a to už aj v predchádzajúcich konaniach. Je potrebné tiež zdôrazniť, že v prípade navrhovateľa sa jednalo o deviatu žiadosť o udelenie azylu a jedná sa o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území SR napriek tomu, že bol minulého roku jednak administratívne vyhostený, ale tiež právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia s uložením trestu vyhostenia na tri roky. Z toho pohľadu považoval krajský súd, s prihliadnutím na článok 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, zaistenie za zákonné, keďže ho považoval za efektívne a účelné. Pochybenie, na ktoré poukázal navrhovateľ v opravnom prostriedku a ktorým sa zaoberal krajský súd v tomto rozhodnutí, považoval krajský súd za formálne pochybenie, ktoré nemôže mať vplyv na zákonnosť zaistenia v zmysle zákona o pobyte cudzincov, ani s prihliadnutím na znenie článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Krajský súd zdôrazňuje, že štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych migrantov, zlúčiteľne s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Pokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť, pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré nemá, môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo nepovolenému vstupu na územie štátu“.
Z predmetného rozhodnutia odporcu o zaistení, ako aj z predchádzajúcich rozhodnutí o zaisteniach navrhovateľa v priebehu predchádzajúceho roku z rôznych dôvodov, jednoznačne vyplýva, že odporca si plnil povinnosť skúmať podmienky zaistenia v jeho priebehu v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov.
Z uvedených dôvodov teda krajský súd považuje za nedôvodné všetky uvedené odvolacie námietky, zhrnuté v bode iii/ - záver a rozhodnutie odporcu považuje za vecne a právne správne a zákonné.
Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocneného zástupcu navrhovateľa za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach a argumentácii dôvodov zaistenia krajský súd poukazuje na písomné odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd námietkam navrhovateľa a jeho splnomocneného zástupcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO7- ZVC-1-008/2015 zo dňa 12.01.2015 v zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. ako zákonné potvrdil.
O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca boli v konaní neúspešní, nemajú preto právo na náhradu trov konania a odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.