Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Co-248-2014.pdf
PDF · 87.35 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/248/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a členov senátu JUDr. Martina Fiľakovského a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: J. V., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX/XX, U., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Nám. legionárov 5, zastúpený advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom vo Svidníku, Sov. hrdinov 163/66, o zaplatenie 131,82 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 28.4.2014 č. k. 2C/19/2014-51 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada nepriznáva.
Vedľajšiemu účastníkovi sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania pozostávajúca z trov právneho zastúpenia vo výške 29,57 eur a žalobca je povinný ju zaplatiť JUDr. Igorovi Šafrankovi, advokátovi, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania vo výške 88,70 eur.
Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou bola dňa 18.8.2005 uzatvorená zmluva o splátkovom úvere. Poskytnutý úver sa žalovaná zaviazala splácať v mesačných splátkach vo výške po 662,- Sk (21,97 eur) so splatnosťou k 20. dňu v mesiaci. Splatnosť prvej splátky nastala dňa 20.9.2005 a splatnosť poslednej splátky dňa 20.7.2010. K podaniu žaloby na súde došlo dňa 29.1.2014, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby stanovenej v ustanovení § 101 Občianskeho zákonníka.
Právny vzťah medzi účastníkmi konania je od svojho vzniku právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou. Právny predchodca žalobcu sa nachádzal v čase uzatvorenia zmluvy v postavení dodávateľa a žalovaná v postavení spotrebiteľa. Takto vzniknutý právny vzťah sa preto posudzoval podľa noriem spotrebiteľského práva a to podľa zákona č. 258/2001 Z.z. a Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.
V priebehu konania došlo zo strany vedľajšieho účastníka k vzneseniu námietky premlčania. Súd prvého stupňa preto žalobu žalobcu zamietol.
Výrok o trovách odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p..
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby žalobe žalobcu bolo vyhovené. Alternatívne požadoval rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že pri rozhodovaní sa nesprávne aplikovali ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko na prejednávanú vec mali byť aplikované ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jedna zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Predmetný záväzkový vzťah sa tak mal posudzovať v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. Podľa ustanovenia § 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba 4 roky. Pri posudzovaní otázky premlčania nie je možné vychádzať ani z ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 13.6.2014. Podľa ustanovenia § 879p Občianskeho zákonníka ustanoveniami § 53 ods. 4 písm. s) a t), § 53 ods. 7 a § 614a sa spravujú právne vzťahy vzniknuté pred 13.6.2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 13.6.2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 12.6.2014, ak nie je ustanovené inak.
Čo sa týka trov konania priznaných vedľajšiemu účastníkovi, pri rozhodovaní o nich sa malo vychádzať z ustanovenia § 150 ods. 2 O.s.p., nakoľko ide o drobný spor. Toto ustanovenie sleduje hlavne jednoduchosť a nákladovú efektívnosť vedenia súdnych sporov, aby strana, ktorá nemala v konaní úspech bola povinná zaplatiť len trovy konania, ktoré sú úmerné hodnote pohľadávky a ktoré sú nevyhnutné. Pritom je potrebné vychádzať zo zásady primeranosti a úmernosti vo vzťahu k výške žalovanej istiny, ale aj vo vzťahu k povahe veci, posúdenia jej zložitosti a obsahu podaní. Vedľajší účastník v obdobných veciach vystupuje opakovane s obsahovo rovnakými jednoduchými podaniami. Vzhľadom na to vedľajšiemu účastníkovi trovy právneho zastúpenia priznané byť nemali. Okrem toho vedľajší účastník musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach, ako to vyplýva z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z.. Cieľom novelizácie Občianskeho súdneho poriadku bolo posilniť ochranu spotrebiteľa v sporoch vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv a umožniť širšiu ochranu práv osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby, najmä združenia na ochranu spotrebiteľov. Úmyslom zákonodarcu bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktorý bude spôsobilý poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc a ktorý bude v danej oblasti aj materiálne a personálne vybavený a odborne kompetentný. Na priznanie náhrady trov konania je nevyhnutné splnenie podmienok vyžadovaných ustanovením § 142 O.s.p., a to najmä účelnosť vynaložených trov konania. Nárok na náhradu trov právneho zastúpenia nemožno priznať, ak sa určité procesné podanie nadbytočne opakuje bez uvedenia nových procesne významných skutočností. Uvedené možno aplikovať aj na podania advokáta, ktoré neobsahujú žiadne skutočnosti vzťahujúce sa na predmet sporu, na skutočnosti, ktoré zostali medzi účastníkmi konania sporné a treba ich dokazovať a sú významné pre posúdenie veci samej. Činnosť vedľajšieho účastníka rozhodne nemožno považovať za tak odborne náročnú, že by si vyžadovala úplné právnické vzdelanie. Vedľajší účastník pritom nevstupuje do všetkých konaní, v ktorých je jedným z účastníkov konania spotrebiteľ, ale len do tých konaní, kde má záruky úspechu vo veci prostredníctvom jednoduchých opakovaných podaní, čo vedie k nehospodárnemu a neúčelnému priznaniu trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi.
Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenia § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.
Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej ochrana spotrebiteľa v čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Tento právny predpis účinný v čase uzatvorenia zmluvy v ust. § 23a ods. 1 za spotrebiteľské zmluvy považoval zmluvy uzatvorené podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárali vo viacerých prípadoch a bolo obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňoval. Uvedené
ustanovenie teda nevylučovalo, aby charakter spotrebiteľskej zmluvy nemohla mať i zmluva o úvere uzatvorená v súlade s ustanoveniami § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.
Základnou črtou spotrebiteľskej zmluvy je to, že je pre spotrebiteľa vopred pripravená a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva uzatvorená s právnym predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné obchodné podmienky, ktoré spotrebiteľ ovplyvniť nemohol, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov.
Novela Občianskeho zákonníka uskutočnená zákonom č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004 zakotvila do nášho súkromného práva právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv. Uvedenou novelou bola prebratá i Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách čo je zrejmé z ustanovenia § 879 g Občianskeho zákonníka. Aj keď Občiansky zákonník účinný od 1.4.2004 v ustanovení § 52 ods. 1 za spotrebiteľské označil len odplatné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka a zmluvy podľa § 55 Občianskeho zákonníka, táto okolnosť nevylučuje aplikáciu ustanovení § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka pri posudzovaní neprijateľných podmienok aj v iných spotrebiteľských zmluvách napr. v úverových zmluvách. Obchodný zákonník účinný v čase uzatvorenia zmluvy právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv a ani právnu úpravu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách vôbec neobsahoval. Tento právny predpis v širšom rámci súkromnoprávnej úpravy, ktorej základným všeobecným predpisom je Občiansky zákonník má postavenie predpisu špeciálneho. Ustanovenie § 1 ods. 2 Obchodného zákonník priamo ukladá riešiť otázky Obchodným zákonníkom neupravené podľa predpisov Občianskeho práva.
V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého občianskoprávne vzťahy pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Vychádzajúc z uvedeného v dôsledku nedostatku inej právnej úpravy neprijateľných podmienok pri úverových zmluvách je potrebné vychádzať z ustanovení § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka upravujúcich analogický prípad. Inak by sa minula účinkom do nášho právneho poriadku implementovaná Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Čo sa týka právnej úpravy premlčania táto bola obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch a to v Obchodnom zákonníku a v Občianskom zákonníku. Obchodný zákonník pri premlčaní určuje v ustanovení § 397 4 - ročnú premlčaciu dobu. Na rozdiel od tejto úpravy je v ustanovení § 101 Občianskeho zákonníka stanovená 3 - ročná všeobecná premlčacia doba. Zákonná úprava premlčania je teda v Občianskom zákonníku pre žalovanú ako spotrebiteľku výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa žalovaná vzdať nemohla. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Možnosť aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka, t. j. i ustanovení o premlčaní na vzniknutý spotrebiteľský právny vzťah priamo vyplýva zo záverečných ustanovení zmluvy o splátkovom úvere. Takéto dojednanie vylučujúce použitie ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní je neplatné pre rozpor s ustanovením § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Keďže ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu vyplývajúcu z ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka a pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.
Okrem toho ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní nemožno, ako to už bolo skôr konštatované, aplikovať na zmluvu o úvere uzatvorenú síce podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ale majúcu charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Nebolo by totiž logické, aby pri spotrebiteľských zmluvách uzatvorených podľa Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy sa premlčanie riadilo Občianskym zákonníkom a v iných spotrebiteľských zmluvách uzatvorených podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, Obchodným zákonníkom. Takýmto prístupom by došlo k znevýhodneniu veľkej skupiny spotrebiteľov v porovnaní so skupinou druhou.
Keďže žaloba bola podaná až po uplynutí 3 - ročnej premlčacej doby vyplývajúcej z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, súd prvého stupňa správne postupoval, ak po vznesení námietky premlčania nárok uplatnený žalobcom zamietol podľa ustanovenia § 100 ods. 1 veta tretia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Vo veci sa nedá stotožniť ani s argumentáciou o nemožnosti priznania náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi, z dôvodu ich neúčelovosti a nehospodárnosti.
Vedľajší účastník už vo svojom vyjadrení zo dňa 4.4.2014 vzniesol voči uplatnenému nároku námietku premlčania. Vznesením námietky premlčania tak bez akýchkoľvek pochybností podstatnou mierou prispel k úspechu žalovanej v spore.
Vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, čo je zrejmé z ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p. Vstupom do konania mu vznikajú i práva a povinnosti súvisiace s náhradou trov konania upravenou v ustanovení § 142 a nasledujúcich O.s.p. To znamená, že v prípade úspechu v spore mu môže byť priznaná náhrada trov konania a v prípade neúspechu môže byť zase zaviazaný na náhradu trov konania.
V prejednávanej veci žalobca v konaní úspech nemal, a preto pri rozhodovaní o trovách sa muselo vychádzať z ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. S prihliadnutím na výsledok sporu žalobca je preto povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi vystupujúcemu na strane úspešnej žalovanej trovy konania.
Občiansky súdny poriadok v ust. § 24 a nasledujúcich umožňuje každému účastníkovi dať sa zastúpiť v konaní zástupcom, ktorého si zvolí. Takýmto zástupcom môže byť i advokát. Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach pritom nevylučuje, aby účastník odborne spôsobilý hájiť svoje záujmy v konaní pred súdom sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto dôvodu mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. Náklady s tým spojené sú vždy potrebné. Vyššie uvedené sa v plnej miere vzťahuje tiež na možnosť vedľajšieho účastníka dať sa zastupovať v konaní advokátom. Právo každého na právnu pomoc v konaní pred súdmi je pritom základným ústavným právom upraveným v čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky. Právnu pomoc advokáti poskytujú za odmenu, a preto je na mieste, aby v prípade, ak vzniknú zákonné predpoklady pre priznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi, táto náhrada trov konania vedľajšiemu účastníkovi aj priznaná bola. V opačnom prípade by ústavné právo vedľajšieho účastníka na právnu pomoc pôsobilo odradzujúco, nakoľko všetky trovy s tým spojené by musel znášať zo svojich prostriedkov.
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd preto postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a z tohto titulu úspešnému vedľajšiemu účastníkovi priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 29,57 eur. Tieto trovy pozostávajú z odmeny právneho zástupcu vedľajšieho účastníka za jeden úkon právnej služby (spísanie vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 11.8.2014) vo výške 16,60 eur (§ 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov), z režijného paušálu za úkon vykonaný v roku 2014 vo výške 8,04 eur a z 20 % DPH uplatnenej v sume 4,93 eur.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.