Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Sa-2-2017.pdf
PDF · 146.67 KB
Case nature
Area
Subarea
8Sa/2/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Petrou Vysaníkovou v právnej veci žalobcu: N.. D. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v Y., B. XX, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Oddelenie peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP a posudkových činností Košice, so sídlom v Košiciach, Zádielska 2, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. UPS/US6/ SSVOdPPKPC1/SOC/2016/11537 zo dňa 05.12.2016 takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou zo dňa 30.01.2017 doručenou Krajskému súdu v Košiciach ako správnemu súdu (ďalej aj súd) dňa 01.02.2017 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného sp. zn. UPS/ US6/SSVOdPPKPC1/SOC/2016/11537 zo dňa 05.12.2016 a vrátenia mu veci na nové prejednanie a rozhodnutie.
administratívne konanie
2. Žalovaný rozhodnutím č. UPS/US6/SSVOdPPKPC1/SOC/2016/11537 zo dňa 05.12.2016 (ďalej aj napadnuté rozhodnutie alebo preskúmavané rozhodnutie) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice (ďalej aj správny orgán prvého stupňa) č. KE1/OPPnKŤZPaPČ/SOC/2016/119410-0020 zo dňa 03.08.2016, ktorým správny orgán prvého stupňa nevyhovel žiadosti žalobcu a nepriznal mu peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia.
3. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že správny orgán prvého stupňa vychádzal z komplexného posudku Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice č. KE0/RPČ/SOC/2016/122945 č. z. 2016/122945 zo dňa 22.07.2016 vydaného podľa § 15 ods. 1/ zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia (ďalej aj zákon č. 447/2008 Z. z. alebo zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu), ktorým bola žalobcovi stanovená miera funkčnej poruchy 70 % a bol mu navrhnutý peňažný príspevok na zvýšené výdavky súvisiace s hygienou alebo s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia, no vzhľadom na to, že príjem žalobcu je vyšší ako trojnásobok sumy životného minima a žalobca vlastní majetok v hodnote presahujúcej 39 833
eur, správny orgán prvého stupňa žalobcovi nepriznal peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia. S uvedeným sa žalobca nestotožnil a proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím.
4. Žalovaný pokračoval, že posudkový lekár žalovaného po preskúmaní predloženej spisovej dokumentácie vydal lekársky posudok č. UPS/US6/SSVODPPKPC2/SOC/2016/12300 zo dňa 11.11.2016, a následne žalovaný vydal dňa 29.11.2016 komplexný posudok č. UPS/US6/ SSVODPPKPC2/SOC/2016/12300. Posudkovým lekárom žalovaného bola miera funkčnej poruchy žalobcu stanovená na 70 % a z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia je žalobca odkázaný na sprievodcu, pričom termín opätovného posúdenia zdravotného stavu posudkový lekár ústredia nestanovil.
5. Ďalej žalovaný uviedol, že v rámci sociálnej posudkovej činnosti, ktorá bola vykonaná dňa 29.11.2016 bolo zistené, že žalobca je poberateľom invalidného dôchodku (z úrovne Sociálnej poisťovne mu bola stanovená miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť na 75%) a zároveň odo dňa 29.11.2016 vykonáva advokátsku činnosť. Na základe predložených odborných lekárskych nálezov žalobca podľa § 14 ods. 8 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu nie je odkázaný na kompenzáciu v súvisiacich s hygienou, nakoľko jeho zdravotné postihnutie nie je uvedené v prílohe I., II., III. Chronický stav uvedený v prílohe č. 7 skupiny I. u žalobcu nie je prítomný, avšak v dôsledku používania technicky náročnej pomôcky - mechanický vozík, spĺňa podmienky prílohy č. 7 skupiny II. písm. b/ a pre používanie protézy pravej dolnej končatiny spĺňa podmienky prílohy č. 7 skupiny II. písm. g/ bodu 2/. Podľa ustanovenia § 14 ods. 9 zákona č. 447/2008 Z.z. je odkázaný na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s opotrebením šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia.
6. Ďalej žalovaný uviedol, že opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 186/2013 Z. z. bola s účinnosťou od 01.07.2013 ustanovená suma životného minima pre plnoletú fyzickú osobu na sumu 198,09 eur (od 01.07.2016 sa suma životného minima nemenila). Priemerný mesačný príjem žalobcu za rok 2015 činil 3 105,76 eur, bol teda vyšší ako trojnásobok sumy životného minima. Z vyhlásenia žalobcu zo dňa 08.04.2016 je zrejme, že vlastní majetok v hodnote presahujúcej 39 833 eur. S poukazom na ustanovenia § 38 ods. 17, § 41 ods. 12 a § 18 ods. 18 zákona č. 447/2008 Z. z. žalovaný konštatoval, že správny orgán prvého stupňa postupoval pri rozhodovaní v súlade so zákonom o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, a vzhľadom na právne podmienky zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, žalobcovi nie je možné požadovaný príspevok priznať.
súdne konanie
7. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 05.12.2016 správnu žalobu, v ktorej navrhol rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie, a tiež žiadal prerušiť predmetné súdne konania z dôvodu podania návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania o súlade právnych predpisom podľa § 100 ods. l písm. b/ SSP o ústavnej konformite právneho predpisu, ktorý bol vo veci aplikovaný, konkr. o súlade ustanovení § 38 ods. 17, § 41 ods. 12, § 18 ods.18 zákona č. 477/2008 Z. z. s čl. 5 ods. l Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Žiadal tiež priznať náhradu trov konania.
8. Žalobca v dôvodoch správnej žaloby uviedol, že Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím bol inkorporovaný do nášho právneho poriadku, a teda je jeho súčasťou s režimom prednostnej aplikácie vo vzťahu k vnútroštátnemu právu, bolo preto povinnosťou správnych orgánov vykladať jednotlivé ustanovenia zákona v súlade s Dohovorom OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, prípadne správne orgány mohli priamo aplikovať pravidlá medzinárodného práva obsiahnuté v Dohovore. Tým, že správny orgán vylúčil v danej veci priamu aplikovateľnosť čl. 5 ods. l Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím porušil čl. 154c ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.
9. Pokračoval, že podľa čl. 5 ods. l Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné strany uznávajú, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona a majú nárok
na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie. Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím v čl. 5 zakotvuje zákaz akejkoľvek diskriminácie. Dohovor teda neustanovuje kvalifikované kritéria - zakázané dôvody diskriminácie. Priznáva však nárok na výhody zo zákona všetkým osobám v identickej situácii - teda osobám posúdeným za zdravotne ťažko postihnutým. Považoval preto za potrebné uviesť, že zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia nepriznáva osobám s ťažkým zdravotným postihnutím s vyšším príjmom a majetkom nárok na rovnaký úžitok zo zákona, ako osobám s nižším príjmom a majetkom. A pripomenul, že Dohovor v žiadnom ustanovení neumožňuje vylúčiť určitú skupinu zdravotne ťažko postihnutých osôb z nároku na úžitok zo zákona. Žalobca preto tvrdí, že napadnutým rozhodnutím žalovaného došlo k porušeniu čl. 5 ods. l Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.
10. V závere žalobca zhrnul, že čl. 5 ods. l Dohovoru zakotvuje nárok na rovnaký úžitok zo zákona každej osobe zdravotne ťažko postihnutej bez akejkoľvek diskriminácie. Dohovor zmluvnému štátu neumožňuje vylúčiť z práva na výhody zo zákona určitú skupinu osôb a to s vyšším príjmom a majetkom, nakoľko zakotvuje nárok na rovnaký úžitok zo zákona pre každú zdravotne postihnutú osobu.
11. K správnej žalobe sa písomným podaním zo dňa 23.10.2017 vyjadril žalovaný. K námietkam žalobcu žalovaný s poukazom na ustanovenie § 4 zákona č. 477/2008 Z. z. poznamenáva, že ich nie je možné akceptovať vzhľadom na právne podmienky zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, kde sú presne stanovené podmienky pre priznanie peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia.
12. Žalobca v replike zo dňa 28.11.2017 opätovne uviedol, že čl. 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím zakotvuje nárok na rovnaký úžitok zo zákona každej osobe zdravotne ťažko postihnutej bez akejkoľvek diskriminácie. Dohovor zmluvnému štátu neumožňuje vylúčiť z práva na výhody zo zákona určitú skupinu osôb a to s vyšším príjmom a majetkom, nakoľko zakotvuje nárok na rovnaký úžitok zo zákona pre každú zdravotne postihnutú osobu. Predmetný dohovor je záväzný aj pre orgány verejnej správy a tieto orgány pri aplikácii zákonov nemôžu pôsobnosť dohovoru vylúčiť. V závere žalobca dodal, že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
13. Žalobca, ako uviedol, v danej veci uplatnil svoje právo na to, aby v jeho veci súd vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej medzinárodnej zmluvy na zistený stav veci.
14. Žalovaný v duplike zo dňa 04.01.2018 uviedol, že v plnom rozsahu zotrval na svojom vyjadrení zo dňa 23.10.2017, a má za to, že v danom konaní ustanovenia zákona č. 447/2008 Z. z., na ktoré žalobca poukazuje sú v súlade s čl. 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.
15. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 8Sa/2/2017-41 zo dňa 21.07.2021 bol návrh žalobcu na prerušenie konania zamietnutý. Na základe žalobcom podanej kasačnej sťažnosti, Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 7Ssk/40/2021 zo dňa 26.01.2022 uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 8Sa/2/2017-41 zo dňa 21.07.2021 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; druhým výrokom návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. Kasačný súd skonštatoval, že v ďalšom konaní bude úlohou správneho súdu riadne ďalej konať o správnej žalobe žalobcu a pokiaľ po prejednaní veci
nezistí, že sú tu dôvody na prerušenie konania a podania návrhu ústavnému súdu podľa čl. 125 Ústavy SR, rozhodne o zamietnutí návrhu žalobcu v rozhodnutí vo veci samej.
16. Vo veci bolo nariadené pojednávanie na deň 10.11.2022. Žalobca svoju účasť na pojednávaní ospravedlnil. Pojednávania sa zúčastnil zástupca žalovaného, ktorý sa pridržal svojich písomných vyjadrení k veci a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Vzhľadom na to, že poukázal na rozsudky kasačného súdu ako i Krajského súdu v Košiciach, súd odročil pojednávanie z dôvodu oboznámenia sa s predmetnými rozhodnutiami. O veci bolo rozhodnuté na pojednávaní konanom dňa 28.12.2022, bez účasti žalobcu, ktorý svoju neprítomnosť opätovne ospravedlnil, čo súd akceptoval.
názor správneho súdu
17. Správny súd konajúc v súlade s ustanoveniami zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. SSP, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia správnych orgánov, ako aj priebeh administratívneho konania, ktoré predchádzalo ich vydaniu a vo veci rozhodol rozsudkom na pojednávaní konanom dňa 28.12.2022, keď dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, preto ju zamietol a účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal. Zamietol tiež návrh žalobcu na prerušenie konania.
18. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
19. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
20. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.
21. Podľa § 199 ods. 1 písm. c/ a d/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny a Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.
22. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
23. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
24. Podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP, správny súd konanie uznesením preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu.
25. Podľa § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, kompenzácia sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia (ďalej len „kompenzácia“) je zmiernenie alebo prekonanie sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia poskytovaním peňažných príspevkov na kompenzáciu podľa tohto zákona alebo poskytovaním sociálnych služieb podľa osobitného predpisu. Za kompenzáciu sa na účely tohto zákona považuje aj osobitná starostlivosť podľa osobitného predpisu. Sociálny dôsledok ťažkého zdravotného postihnutia je znevýhodnenie, ktoré má fyzická osoba z dôvodu jej ťažkého zdravotného postihnutia v porovnaní s fyzickou osobou bez zdravotného postihnutia rovnakého veku, pohlavia a za rovnakých podmienok a ktoré nie je schopná z dôvodu ťažkého
zdravotného postihnutia prekonať sama. Ťažké zdravotné postihnutie je zdravotné postihnutie s mierou funkčnej poruchy najmenej 50 %.
26. Podľa § 15 ods. 1 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, na základe lekárskeho posudku podľa § 11 ods. 11 a na základe posudkového záveru podľa § 13 ods. 9 príslušný orgán vypracúva komplexný posudok na účely kompenzácie, ktorý obsahuje a/ mieru funkčnej poruchy, b/ vyjadrenie, že ide o fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, c/ sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia vo všetkých oblastiach kompenzácie, d/ návrh druhu peňažného príspevku na kompenzáciu, e/ vyjadrenie, či fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaná na sprievodcu, f/ vyjadrenie, či fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, g/ termín opätovného posúdenia zdravotného stavu, ak ho určí posudkový lekár, h/ odôvodnenie komplexného posudku.
27. Podľa § 55 ods. 6 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, podkladom na rozhodnutie o peňažnom príspevku na kompenzáciu je komplexný posudok.
28. Podľa § 55 ods. 13 veta prvá zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, príslušný orgán doručí účastníkovi konania spolu s rozhodnutím aj komplexný posudok alebo lekársky posudok, ktoré sú podkladom tohto rozhodnutia.
29. Podľa § 53 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, na konanie vo veciach kompenzácie, na konanie o preukaze a na konanie o parkovacom preukaze sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní s odchýlkami uvedenými v odseku 2, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia § 18 ods. 3, § 33 ods. 2, § 60, § 61 až 68 všeobecného predpisu o správnom konaní sa nevzťahujú na konanie vo veciach kompenzácie, na konanie o preukaze a na konanie o parkovacom preukaze.
30. Podľa § 38 ods. 1 písm. b/ bod 1. zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá je podľa komplexného posudku vypracovaného podľa § 15 ods. 1 odkázaná na kompenzáciu zvýšených výdavkov, možno poskytnúť peňažný príspevok na zvýšené výdavky, ak tento zákon neustanovuje inak, súvisiace s hygienou alebo s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia.
31. Podľa § 18 ods. 8 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, príjem na účely poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu sa zisťuje ako priemerný mesačný príjem za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, v ktorom fyzická osoba požiadala o peňažný príspevok na kompenzáciu. Takto zistený príjem sa prehodnocuje pri opakovaných peňažných príspevkoch na kompenzáciu vždy v júli bežného roka a platí do konca júna nasledujúceho roka; za obdobie, za ktoré sa príjem prehodnocuje, sa považuje kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa prehodnocovanie vykonáva.
32. Podľa § 38 ods. 17 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, peňažný príspevok na zvýšené výdavky nemožno poskytnúť, ak príjem fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím je vyšší ako trojnásobok sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanoveného osobitným predpisom.
33. Podľa § 18 ods. 18 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, fyzická osoba, ktorá žiada o peňažný príspevok na kompenzáciu okrem fyzickej osoby, ktorá žiada o peňažný príspevok na opatrovanie, a fyzická osoba, na ktorej opatrovanie sa príspevok žiada, vyhlasuje na osobitnom tlačive uvedenom v prílohe č. 15, či hodnota majetku, ktorý vlastní, je vyššia ako 39 833 eur. Podpis fyzickej osoby a fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na vyhlásení overí príslušný orgán bez poplatku.
34. Podľa § 41 ods. 12 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, ak hodnota majetku fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím je vyššia ako 39 833 eur, peňažný príspevok na kompenzáciu sa neposkytne alebo sa odníme a zastaví sa jeho výplata.
35. Cieľom Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím (ďalej aj Dohovor OSN) je presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv a základných
slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti. Osoby so zdravotným postihnutím zahŕňajú osoby s dlhodobými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému a účinnému zapojeniu do života spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými (čl. 1 Dohovoru OSN).
36. Podľa čl. 2 Dohovoru OSN „diskriminácia na základe zdravotného postihnutia“ je každé robenie rozdielov, vylúčenie alebo obmedzenie na základe zdravotného postihnutia, ktorých cieľom alebo účinkom je narušiť alebo znemožniť uznávanie, využívanie alebo uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd v politickej, hospodárskej, sociálnej, kultúrnej, občianskej alebo inej oblasti na rovnakom základe s ostatnými; zahŕňa všetky formy diskriminácie vrátane odmietnutia primeraných úprav.
37. Podľa čl. 4 ods. 1 písm. a/, b/, d/ a e/ Dohovoru OSN, zmluvné strany sa zaväzujú zabezpečiť a podporovať plné uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd pre všetky osoby so zdravotným postihnutím bez akéhokoľvek diskriminovania na základe zdravotného postihnutia. Na tento účel sa zmluvné strany zaväzujú prijať všetky príslušné legislatívne, správne a iné opatrenia na uplatňovanie práv uznávaných v tomto dohovore; prijať všetky príslušné opatrenia vrátane zákonodarstva na úpravu alebo zrušenie existujúcich zákonov, predpisov, zvykov a praktík, ktoré predstavujú diskrimináciu osôb so zdravotným postihnutím; zohľadniť ochranu a podporu ľudských práv osôb so zdravotným postihnutím v každej politike a v každom programe; zdržať sa akéhokoľvek konania alebo praktík, ktoré sú v rozpore s týmto dohovorom, a zabezpečiť, aby verejné orgány a inštitúcie konali v súlade s týmto dohovorom; prijať všetky primerané opatrenia na odstránenie diskriminácie na základe zdravotného postihnutia zo strany akejkoľvek osoby, organizácie alebo súkromného podniku.
38. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru OSN, zmluvné strany uznávajú, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona a majú nárok na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie.
39. Podľa čl. 28 ods. 1 Dohovoru OSN, zmluvné strany uznávajú právo osôb so zdravotným postihnutím na primeranú životnú úroveň pre ne aj pre ich rodiny vrátane dostatočnej výživy, oblečenia a ubytovania a na ustavičné zlepšovanie životných podmienok a podniknú príslušné kroky, ktorými zaručia a presadia uplatňovanie tohto práva bez diskriminácie na základe zdravotného postihnutia.
40. Podľa čl. 28 ods. 2 písm. a/ - e/ Dohovoru OSN, zmluvné strany uznávajú právo osôb so zdravotným postihnutím na sociálnu ochranu a na využívanie tohto práva bez diskriminácie na základe zdravotného postihnutia a podniknú príslušné kroky, ktorými zaručia a presadia uplatňovanie tohto práva vrátane týchto opatrení s cieľom zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím rovnaký prístup k službám zásobovania obyvateľstva čistou vodou a zabezpečiť im prístup k vhodným a cenovo dostupným službám, pomôckam a k iným formám pomoci pre potreby súvisiace so zdravotným postihnutím; zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím, najmä ženám a dievčatám so zdravotným postihnutím a starším osobám so zdravotným postihnutím, prístup k programom sociálnej ochrany a k programom znižovania chudoby; zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím a ich rodinám, ktoré žijú v chudobe, prístup k pomoci od štátu s úhradou výdavkov súvisiacich so zdravotným postihnutím vrátane vhodného vzdelávania, poradenstva, finančnej pomoci a odľahčovacích služieb; zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím prístup k programom verejnej bytovej výstavby; zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím rovnaký prístup k dávkam a programom dôchodkového zabezpečenia.
41. Podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
42. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
43. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
44. Podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
45. Podľa čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.
46. Podľa čl. 39 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví zákon.
47. Podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
48. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu. Jeho úlohou je preskúmať ich rozhodnutia, či príslušné orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok, vymedzených žalobou, rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Úlohou súdu je posudzovať, či si orgán verejnej správy zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho vydaniu rozhodnutia (záver NS SR sp. zn. 2 Sžo32/2014).
49. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo v medziach podanej správnej žaloby a dospel k záveru, že oba správne orgány postupovali v súlade s platnou právnou úpravou, a preto aj preskúmavané rozhodnutia sú vecne správne a zákonné. Podľa názoru súdu v správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav veci a z neho bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa súd stotožňuje.
50. Predmetom prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného č. UPS/US6/ SSVOdPPKPC1/SOC/2016/11537 zo dňa 05.12.2016 o zamietnutí odvolania žalobcu a potvrdení rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice (ako správneho orgánu prvého stupňa) č. KE1/OPPnKŤZPaPČ/SOC/2016/119410-0020 zo dňa 03.08.2016, ktorým tento nevyhovel žiadosti žalobcu a nepriznal mu peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia. Vychádzajúc z oboch rozhodnutí správnych orgánom, dôvodom nepriznania peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia žalobcovi bolo s poukazom na § 38 ods. 17, § 41 ods. 12 a § 18 ods. 18 zákona č. 447/2008 Z. z. nesplnenie zákonných podmienok zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, a to vzhľadom na príjem žalobcu a na hodnotu jeho majetku.
51. Žalobca, vychádzajúc zo správnej žaloby a repliky, výhrady ani námietky k posúdeniu jeho zdravotného stavu, k určeniu miery funkčnej poruchy, k určeniu oblastí, v ktorých mu sociálne dôsledky vznikajú a ani k navrhovaným druhom kompenzácií či k vykonanej sociálnej posudkovej činnosti nemal. Námietky žalobcu nespočívali ani v spôsobe výpočtu príjmu žalobcu na účely konania o peňažnom príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia, a ani vo vyhodnotení výšky hodnoty majetku, ktorý žalobca vlastní.
52. Žalobca vidí pochybenie správnych orgánov v aplikácii ustanovení § 38 ods. 17 a § 41 ods. 12 zákona č. 447/2008 Z. z. v konaní a rozhodovaní o jeho žiadosti o peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia, pretože je presvedčený, že tieto ustanovenia sú v priamom rozpore s čl. 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Namietal, že v danej veci správne orgány ignorovali
aplikáciu Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím (konkr. čl. 5 ods. 1), ktorý bol do nášho právneho poriadku inkorporovaný a je jeho súčasťou s režimom prednostnej aplikácie vo vzťahu k vnútroštátnemu právu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.
53. Správny súd k žalobnej námietke žalobcu podotýka, že niet pochýb o tom, že Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím je medzinárodnou zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonmi podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Nie je však možné stotožniť sa s tvrdením žalobcu, že zákon č. 447/2008 Z. z. (vo svojich ustanoveniach § 38 ods. 17 a § 41 ods. 12) poskytuje výhody len určitej skupine zdravotne ťažko postihnutých osôb, kde kritériom je ich majetok a príjem, čím dochádza k neodôvodnenej diskriminácii (a vylúčeniu z poskytovania príspevkov) skupiny zdravotne ťažko postihnutých osôb s vyšším príjmom a majetkom, čo podľa názoru žalobcu je porušením čl. 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotnom postihnutím.
54. Vzhľadom na tú skutočnosť, že o predmetnej problematike už rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. XSžsk/X/XXXX dňa 29.05.2019, i keď predmetom prieskumu je rozhodnutie o nepriznaní iného peňažného príspevku (konkr. na kúpu osobného motorového vozidla), správny súd odkazuje a cituje odôvodenie uvedeného rozsudku, s ktorým sa stotožnil v celom rozsahu:
„53. Na úvod najvyšší súd uvádza, že systém sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike je založený na troch pilieroch, ktorými sú poisťovací systém, systém štátnej sociálnej podpory a systém sociálnej pomoci. Poisťovací systém je príspevkovým systémom viažucim sa na výkon ekonomickej činnosti umožňujúcej fyzickej osoby byť poistencom, a teda aj plniť si povinnosti súvisiace s odvodovými povinnosťami pre prípad vzniku sociálnej udalosti, v dôsledku ktorej dochádza k strate výkonu zárobkovej činnosti. Účastník poistného vzťahu teda nárok na dávku za predpokladu, že si platí poistné (prípadne za neho platí poistné štát - napríklad poistné na starobné poistenie). V tomto systéme sa uplatňuje predovšetkým princíp zásluhovosti. Systém štátnej sociálnej podpory je systém, v rámci ktorého, ak nastane určitá a štátom uznaná sociálna situácia sa poskytnú štátne dávky. Na rozdiel od poisťovacieho systému sa nevyžaduje plnenie odvodovej povinnosti, nárok na tento typ dávky nie je podmienený účasťou na sociálno-poisťovacích právnych vzťahoch a ani príjmovými pomermi oprávnených osôb; platí zásada rovnakého zabezpečenia pre všetkých. Systém sociálnej pomoci vychádza predovšetkým z príjmových pomerov, ide o tzv. testované dávky poskytované tým osobám, ktoré to vzhľadom na svoju sociálnu a ekonomickú situáciu reálne potrebujú. Účel tohto systému spočíva v sociálnej pomoci a to tak, aby príjemcu tejto pomoci a jeho spoločenské prostredie čo možno najviac podnecovali k aktívnemu riešeniu nepriaznivej tak sociálnej ako aj materiálnej situácie. V tomto type systému sa uplatňuje princíp subsidiarity, čo znamená, že sociálna pomoc sa poskytne iba tomu, kto si nevie pomôcť sám alebo nedostáva potrebnú pomoc z inej strany. Zároveň dotvára systém náhradných zdrojov a je založená na preukázaní nielen jej opodstatnenosti (potrebnosti), ale zároveň aj na preukázaní chýbajúcej schopnosti zabezpečiť sa vlastným pričinením. Sociálna pomoc je financovaná zo štátneho rozpočtu pre osoby so zdravotným postihnutím a osoby v hmotnej núdzi na základe životného minima, ktoré je upravené v zákone č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V tomto prípade životné minimum ako spoločensky uznaná hranica príjmov fyzickej osoby predstavuje kľúčový pojem, od ktorého sa odvodzuje určovanie hmotnej núdze ako aj poskytovanie dávky a príspevkov podľa zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ale predovšetkým aj výška peňažných príspevkov podľa zákona č. 447/2008 Z. z.
54. Z hľadiska ústavného možno subsumovať danú problematiku pod kategóriu základných práv a slobôd druhej kategórie, ktoré sú z hľadiska slovenského ústavného práva zaradené v Piatom oddiele, Druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky a nazvanom Hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ktoré vyžadujú skôr intervenciu štátu než jeho zdržanie sa (oproti základným právam a slobodám generácie prvej), a to za účelom zabezpečenia (v kontexte prejednávaneho prípadu) predovšetkým materiálnej stránky jednotlivca. V porovnaní s prvou generáciou ľudských práv konkrétna podoba a podmienky uplatnenia práv druhej generácie podliehajú podstatne širšej miere uváženia zákonodarcu v závislosti od ekonomickej situácie štátu, či aktuálnej hospodárskej, sociálnej alebo kultúrnej politiky. Uvedené sa potom zásadne prejavuje v obsahu a v rozsahu týchto práv. Z vyššie citovaného Článku 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V kontexte s Článkom 39 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého občania majú právo na primerané
hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa (ods. 1) a tiež, že každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok (ods. 2) Ústava Slovenskej republiky splnomocnila zákonodarcu, aby zákonom (zákonmi) bližšie upravil samotnú realizáciu týchto ústavných práv. Týmito zákonmi sú najmä Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z. z.), zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení, zákon č. 650/2004 Z. z. o doplnkovom dôchodkovom sporení, zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení, zákon č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi, zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách, zákon č. 601/2003 Z. z. o životnom minime, zákony upravujúce príspevky (štátu) na podporu starostlivosti a výchovy dieťaťa v (náhradnej) rodine. Vzhľadom na uvedené, možno konštatovať, že esenciálny obsah sociálnych práv nie je zaručený ústavou, ale zákonom, t. j. zákonná právna úprava ustanovuje obsah a rozsah práva jednotlivca na sociálne zabezpečenie a zaručuje aj jeho uplatnenie.
55. Medzi tieto zákony je nutné zaradiť aj tu aplikovaný zákon č. 447/2008 Z. z. cieľom ktorého je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti za podmienok a v oblastiach ustanovených týmto zákonom. Postupom a pravidlami plynúcimi z tohto zákona sa predovšetkým kompenzujú sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia, teda zmierňujú sa sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia formou poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu podľa tohto zákona alebo poskytovaním sociálnych služieb podľa osobitného predpisu (zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) s tým, že za sociálny dôsledok ťažkého zdravotného postihnutia je nutné v zmysle platnej legislatívy považovať znevýhodnenie, ktoré má fyzická osoba z dôvodu jej ťažkého zdravotného postihnutia v porovnaní s fyzickou osobou bez zdravotného postihnutia rovnakého veku, pohlavia a za rovnakých podmienok a ktoré nie je schopná z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia prekonať sama. Zákon č. 447/2008 Z. z. upravujúci tzv. testované dávky (kam teda patrí aj peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla) okrem splnenia zákonnej podmienky odkázanosti na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom (§ 14 ods. 6 zákona), pre splnenie ktorej je relevantným lekársky posudok, okrem tohto (zdravotného hľadiska) stanovil aj ďalší limit - nastavenie stropu (výšky) príjmu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, nad ktorý už nie je možné objektívne konštatovať, že peňažný príspevok bude náležite plniť svoju esenciálnu kompenzačnú funkciu, pretože potenciálny žiadateľ o príspevok preukázateľne disponuje takým príjmom, z ktorého sa vie v tomto ohľade zabezpečiť sám. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca v pozícii žiadateľa na osobitnom a predpísanom tlačive z 8. apríla 2016 vyhlásil, že vlastní majetok v hodnote presahujúcej 39.833 eur. Zároveň na základe dokladov predložených žalobcom, respektíve doložených do spisu na dožiadanie správneho orgánu bolo preukázané, že príjem žalobcu za rok 2015 činil spolu 37.269,12 eur; takto zistený príjem pozostával z invalidného dôchodku, nemocenských dávok (za obdobie od 1. januára 2015 do 31. januára 2015), príplatku za výkon funkcie prokurátora a čistého príjmu za rok 2015. Vzhľadom na tieto zistené skutočnosti, aj podľa názoru najvyššieho súdu bol správny postup správnych orgánov, keď nevyhoveli žiadosti žalobcu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla mu nepriznali. Výška príjmu žalobcu a jednak aj hodnota jeho majetku, mu objektívne umožňuje, aby si dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia vykompenzoval z vlastných finančných zdrojov. Znevýhodnenie, ktoré v oblasti mobility skutočne má, dokáže (i napriek svojmu skutočne ťažkému zdravotnému postihnutiu) prekonať vlastnou zásluhou a vlastným pričinením. Žalobca ako fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím nie je v situácii hmotnej ani sociálnej núdze, čo v konečnom dôsledku ani sám žalobca nenamietal. Nerozporoval spôsob výpočtu jeho príjmu na účely konania o peňažnom príspevku na kúpu osobného motorového vozidla a ani vyhodnotenie výšky hodnoty majetku, ktorý vlastní. Nemal teda výhrady k záveru správnych orgánov, že jeho priemerný mesačný príjem v roku 2015 bol vyšší ako päťnásobok sumy životného minima a ani k záveru, že vlastní majetok v hodnote prevyšujúcej 39.833 eur.
56. K namietanej diskriminácii najvyšší súd uvádza, že zákonodarca v zákone č. 447/2008 Z. z. upravil právne vzťahy pri poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, právne vzťahy pri vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom, parkovacieho preukazu pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím a právne vzťahy
na účely posudzovania potreby osobitnej starostlivosti poskytovanej podľa osobitného predpisu (zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Zákon sa vzťahuje na ochranu fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím s tým, že hlavný cieľ spočíva v podpore ich sociálneho začlenenia do spoločnosti za súčasne ich aktívnej účasti pri zachovaní ľudskej dôstojnosti za podmienok a v oblastiach ustanovených týmto zákonom. Z obsahu jeho právnej úpravy jednoznačne vyplýva, že práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako každému v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou osobitným predpisom; týmto zákonom je zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), ktorý v odseku 2 ods. 1 upravuje, že dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia (zdravotné postihnutie; pozn. súdu) alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti 1a) (zákon č. 583/2008 Z. z. o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Zákonodarca ustanovuje kritériá, podľa ktorých sa posudzuje oprávnenosť žiadateľov o jednotlivé kompenzácie sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia, aby sa predišlo jej zneužívaniu neoprávnenými osobami. Kladie základy inštitucionálneho zabezpečenia posudzovania žiadostí a samotného poskytovania peňažných príspevkov, teda zakotvuje jednotlivé oblasti, v ktorých sa sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia kompenzujú, posudkovú činnosť, zisťovane príjmu a majetku, druhy peňažných príspevkov, príslušné orgány a ch pôsobnosť, konanie a povinnosti a zodpovednosť fyzickej osoby vo veciach kompenzácie, preukazu a parkovacieho preukazu. Ako jednu z podmienok na priznanie peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla stanovuje aj limit
- nastavenie stropu (výšky) príjmu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, nad ktorý už nie je možné objektívne konštatovať, že peňažný príspevok bude náležite plniť svoju esenciálnu kompenzačnú funkciu (prejav ekonomickej a sociálnej politiky štátu). Týmto spôsobom však štát v žiadnom prípade nezasahuje do ochrany a postavenia osôb so zdravotným postihnutím. Práve naopak, preberá na seba pozitívny záväzok vo vzťahu k občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, a to v rozsahu, ktorý je prijateľný z hľadiska dlhodobej udržateľnosti, keďže by bolo neúnosné, aby štát na základe univerzálnej a absolútnej solidarity garantoval poskytovanie peňažných príspevkov, prípadne ďalších výhod plynúcich z tohto zákona v absolútne všetkých prípadoch, t.j. systémom „každému a vo všetkom“. Možno v tejto súvislosti poukázať i na Článok 13 bod 1 Európskej sociálnej charty, podľa ktorého na zabezpečenie účinného výkonu práva na sociálnu a lekársku pomoc sa zmluvné strany zaväzujú zabezpečiť, aby sa ktorejkoľvek osobe bez dostačujúcich finančných prostriedkov, ktorá nie je schopná si ich zabezpečiť či už vlastným úsilím, alebo z iných zdrojov, najmä dávkami zo systému sociálneho zabezpečenia, poskytla primeraná pomoc a v prípade choroby nevyhnutná starostlivosť, ktorú si jej stav vyžaduje.
57. Tiež nebolo preukázané (a žalobca ani nenamietal), že by správne orgány rozhodujúce o priznaní peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla rozhodovali vo veci žalobcu vzhľadom na jeho pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie (napríklad zdravotné postihnutie) odlišne, ako rozhodovali o žiadostiach iných žiadateľoch o peňažný príspevok tohto typu, ktorí boli vzhľadom na ich ťažké zdravotné postihnutie v identickej situácii (t. j. že by títo iní žiadatelia mali rovnaké zdravotné postihnutie, rovnakú mieru zdravotného postihnutia, rovnaké ekonomické zázemie, poberali rovnaké dávky, mali obdobné sociálne zázemie, vo veci by boli vypracované obdobné odborné posudky a podobne, a na rozdiel od žalobcu im bol priznaný peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla). Najvyšší súd z uvedených dôvodov nemohol prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že v danej veci bolo vo vzťahu k jeho osobe rozhodnuté diskriminačne a tým aj v rozpore s Článkom 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a prípadne aj s Článkom 5 ods. 1 Dohovoru OSN. Navyše vo vzťahu k Dohovoru OSN najvyšší súd (odhliadnuc od už vyššie uvedeného) považuje za potrebné uviesť, že rozpor s menovaným článkom ani nie je daný, nakoľko žalobca namietal výlučne tú skutočnosť, že vo vzťahu k jeho osobe došlo k diskriminácii, kritérium ktorej mal predstavovať majetok (príjem), teda, že v konaní správnych orgánov dochádzalo k neodôvodnenej diskriminácii (vylúčeniu z poskytovania príspevkov) skupiny zdravotne ťažko postihnutých osôb s vyšším príjmom a majetkom. Žalobcom namietaná diskriminácia sa teda nedotýkala žalobcu ako fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ale výlučne ako fyzickej osoby s vyšším príjmom, respektíve majetkom vyššej hodnoty, než ktorú určuje zákon č. 447/2008 Z. z.“
55. S poukazom na uvedené považuje súd rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu za vecne správne a zákonné, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
56. K návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa vyššie citovaného § 100 ods. 1 písm. b/ SSP súd uvádza, že podľa jeho názoru nie sú splnené podmienky na konanie o súlade zákona č. 447/2008 Z. z. (jeho ustanovení § 38 ods. 17 a § 41 ods. 12) s ustanovením čl. 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, a preto tento návrh ako neopodstatnený zamietol s poukazom na vyššie uvedené argumenty.
57. O trovách konania rozhodol súd podľa § 167 a nasl. SSP tak, že účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože žalobca nemal vo veci celkom ani sčasti úspech, a preto nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný.
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia rozsudku na Krajský súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.