Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27Co/77/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Martiny Trnavskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu X., proti žalovanému H., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 22. októbra 2020 č. k. -505 v spojení s opravným uznesením zo dňa 8.apríla 2022 č.k. -580, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom zo dňa 22. októbra 2020 č. k. - 505 súd prvej inštancie výrokom I. určil, že Darovacia zmluva N XXX/XX, Nz XXXXX/XX, uzavretá dňa 22.05.2014 medzi P. T., nar. XX.XX.XXXX, ako darkyňou a žalovaným ako obdarovaným, na základe ktorej previedla P. T. na žalovaného nehnuteľnosti, a to záhradnú chatu Y., súpisné číslo XXX, nachádzajúcu sa na parcele č. XXXXX/X a parcely registra „C“, parcelné číslo XXXXX/X, druh pozemku - zastavaná plocha a nádvorie, výmera 531 m2 a parcelné číslo XXXXX/X, druh pozemku - záhrady, výmera 37m2, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území O., v obci O., okres P. a sú zapísané v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXX vedenom Okresným úradom P., katastrálny odbor, je vo vzťahu k žalobcovi právne neúčinná. Výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu peňažnú náhradu vo výške 30.000,- Eur, a to všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, zamietol. Výrokom III. žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení súd prvej inštancie poukázal, že vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 09.02.2017 č. k. - 292 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania. Proti vyššie uvedenému rozsudku podal žalobca odvolanie. Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 28.02.2019 č. k. -345 napadnutý predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi dlžníčkou P. T. a žalovaným bol nielen vzťah tety a synovca, ale aj vzťah krstnej mamy a krstného syna. Keďže šlo o iné osoby v rodinnom pomere, v takomto prípade je podmienkou, aby ujma vzniknutá jednej z týchto osôb bola druhou z nich dôvodne pociťovaná ako jej vlastná. Záver o tom je založený predovšetkým na citových väzbách týchto osôb a na ich intenzite. Takže nie je podstatné, či medzi dlžníčkou P. T. a žalovaným bol alebo nebol vzťah dôverný, tak ako to konštatoval súd prvej inštancie, ale je podstatné, aké citové väzby a akej intenzity medzi nimi boli. Súd prvej inštancie na základe uvedeného nepostupoval správne pri hodnotení otázky, aký citový vzťah a akej intenzity bol v čase uzavretia darovacej zmluvy medzi žalovaným a dlžníčkou P. T. a nezaoberal sa argumentáciou žalobcu, že ak sa preukáže, že P. T. a žalovaný nie sú blízke osoby, tak v tomto prípade preukázal úmysel dlžníčky P. T. ukrátiť

žalobcu odporovateľným právnym úkonom a vedomosť žalovaného o tomto úmysle P. T.. V novom napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie uviedol, že pre úspešnosť žalobcu je potrebné, aby boli kumulatívne splnené štyri zákonné podmienky. Splnenie troch zákonných podmienok bolo preukázané vykonaným dokazovaním a strany sporu splnenie nenamietali. Štvrtá podmienka, preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, ak žalovanému (druhej strane odporovaného právneho úkonu) musel byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, teda, že o ňom vedel alebo musel vedieť, zostalo medzi stranami sporné. S poukazom na stanovisko odvolacieho súdu bolo pre rozhodnutie vo veci významné vyriešenie právnej otázky, za akých podmienok môžu byť teta a synovec osobami sebe navzájom blízkymi Po doplnení dokazovania konštatoval, že k uzatvoreniu darovacej zmluvy došlo medzi P. T. a žalovaným, ktorý je synovcom P. T., pričom dané osoby podľa neho nemožno považovať za osoby blízke v súlade s , pretože medzi P. T. a žalovaným bol úplne bežný vzťah, ktorý nemožno hodnotiť ako dôverný a citovo obojstranne sýtený. P. T. rovnakým spôsobom pristupovala ku všetkým svojim synovcom. Stretávali sa 1 - 2 krát ročne na rodinných oslavách a venovali sa svojmu okruhu známych. Nekomunikovali spolu o dôverných veciach a počas pobytu žalovaného na chate bola P. T. u svojej susedy. Podľa výpovede S. X. zaslala P. T. svojmu synovcovi sms alebo mu zavolala. Žalovaný hodnotil, že pri stavbe chaty išlo o budovanie vzťahu medzi P. T. a jej bratom C. T., otcom žalovaného. Vykonaným dokazovaním nebola preukázaná obojstranná kvalita a intenzita vzájomných vzťahov. U P. T. možno hovoriť o tom, že by ujmu spôsobenú žalovanému považovala ako ujmu vlastnú, čo aj sama potvrdila. U žalovaného v rozhodnom čase nebola preukázaná rovnaká intenzita vzťahu k P. T., svojej tete. Nedošlo k vytvoreniu blízkej citovej väzby. Žalovaný mal vzťah k svojej tete prostredníctvom svojho otca, teda žalovaný prostredníctvom svojho otca pomáhal svojej tete. K preukázaniu úmyslu dlžníka a vedomosti žalovaného o úmysle dlžníka, súd uviedol, že podľa ustáleného názoru súdov nezaváži pre zdôvodnenie úmyslu neukrátiť veriteľa ani to, že dlžník si pri uzatváraní odporovateľného právneho úkonu plní svoju morálnu alebo právnu povinnosť. Z vykonaného dokazovania boli zistené objektívne skutočnosti, ktoré do seba navzájom zapadali a odkryli skutočnosti, z ktorých v rozhodnom čase je možné konštatovať, že žalovaný mohol mať vedomosť o úmysle svojej tety a vynaložiť úsilie na zistenie skutočného úmyslu P. T. darovať žalovanému nehnuteľnosti. Zvlášť za situácie, keď väzby medzi nimi neboli v takej intenzite, že by zdôvodňovali darovanie nehnuteľnosti. Darovanie nehnuteľností, ktoré majú vyššiu hodnotu, nie je bežnou vecou a preto sa predpokladá, že k darovaniu dôjde v prípade, že medzi účastníkmi darovacej zmluvy, teda medzi darcom a obdarovaným je blízky vzťah. Žalovaný si vysvetlil konanie P. T. v rozhodnom čase jej zdravotným stavom a psychickým rozpoložením, rodinnou situáciou, sľubom, ktorý mu v minulosti dala a že z darovacej zmluvy nevyplývalo, že by P. T. mala dlhy, resp. nehnuteľnosti boli zaťažené právom v prospech tretích osôb. Žalovaný uviedol, že v kontexte všetkých udalostí v rodine nemal dôvod týmto informáciám neveriť. Z objektívnych okolností, za ktorých došlo k uzatvoreniu darovacej zmluvy, možno usudzovať, že žalovaný mal vedomosť o úmysle P. T. a dostatočne sa nesnažil zistiť skutočný dôvod darovania nehnuteľností. Objektívne skutočnosti a súslednosť jednotlivých krokov spojených s prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nasvedčujú vedomosti žalovaného o konaní P. T.. Súd z vykonaného dokazovania mal preukázané, že došlo ku kumulatívnemu splneniu všetkých štyroch podmienok, teda žalobca uniesol dôkazné bremeno a preukázal úmysel P. T. a vedomosť žalovaného o úmysle, a preto súd v danej časti vyhovel žalobne a určil, že darovacia zmluva je vo vzťahu k žalobcovi právne neúčinná. Doteraz nedošlo k právoplatnému určeniu neúčinnosti právneho úkonu, preto zamietol žalobu v časti nároku na zaplatenie peňažnej pohľadávky vo výške 30.000,- Eur. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §, a - 4, a . O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa .

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku I. podal žalovaný včas odvolanie z dôvodov podľa , , a . Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne. Žalovaný súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že medzi žalovaným a darkyňou nebol blízky vzťah. Namieta však, že v konaní nebolo preukázané, že mal vedomosť o úmysle P. T., súd prvej inštancie podľa neho len konštatuje, že žalobca uniesol dôkazné bremeno, hoci podľa súdneho spisu ten nepredložil žiadne dôkazy, z ktorých by sa dalo dospieť k záveru, že žalovaný o úmysle darkyne musel vedieť a súd sa ani na žiadne dôkazy v tomto smere neodvoláva, z rozsudku nie je zrejmé, z akých dôkazov k tomuto názoru dospel, z akých konkrétnych objektívnych skutočností to mal vedieť. Poukazoval, že zákon vyžaduje len od blízkej osoby, aby preukázala, že ani pri vynaložení náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať úmysel dlžníka. Ak žalovaný nebol blízkou osobou, tak nemal preukazovať vynaloženie náležitej starostlivosti. Zákon

vyžaduje povinnosť tvrdiť a aj preukázať, že v čase darovania musel byť žalovanému známy úmysel dlžníka ukrátiť pohľadávku, u veriteľa. Táto podmienka zo strany žalobcu nebola splnená, preto nemohol byť žalobca ani v konaní úspešný a vec je zo strany súdu nesprávne právne posúdená. Žalovaný si preveril dôvody darovania u tety pred podpisom darovacej zmluvy, či nemá dlhy, či chatu nebude v budúcnosti potrebovať, či si je istá svojim darovaním, či má všetko poplatené. Tiež z listu vlastníctva vyplynulo, že nie je žiadna prekážka k prevodu. Pochybenie vidí u žalobcu, ktorý ku dňu podpisu darovacej zmluvy nekonal tak, aby zabránil prevodu majetku dlžníčky na tretie osoby, zaslal mu síce list, ale neskoro, až v čase, keď chata bola prevedená na neho, resp. v čase, keď bol prevádzaný zápis vlastníckeho práva na bratranca z dôvodu chýbajúcich peňazí v rodine. Zároveň tvrdil, že ani žalobca nevedel o protiprávnej činnosti P. T., čomu podľa neho nasvedčuje aj to, že podanie trestného oznámenia prepracovával na niekoľkokrát a nevedel jednoznačne vyčísliť škodu v trestnom konaní, čo podľa neho jednoznačne vyplynulo z trestného spisu, preto ho žiadal predložiť, no súd tento dôkaz nevykonal. Poukazoval, že s dlžníčkou P. T. nežil v jednej domácnosti, nepracoval na jednom pracovisku, zásielky jej boli doručované na inej adrese, takže v skutočnosti sa nemal ako dozvedieť o jej trestnej činnosti. P. T. a C. T. vypovedali, že mu nehovorili, čo sa deje. Ďalej spochybňoval zistený úmysel dlžníčky ukrátiť pohľadávku veriteľa s poukazom na to, že ak by chcela, aby sa žalobca k jej majetku nedostal, stačilo, aby nechala predmet darovania bez zápisu vlastníckeho práva na list vlastníctva.

3. Žalobca navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a k odvolaniu uviedol, že s tvrdeniami žalovaného nesúhlasí, považuje ich za účelové a v konaní nepreukázané. V prípade odvolacieho dôvodu podľa z obsahu odvolania nie je zrejmé, akú inú vadu má konanie, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. K námietkam žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie nehovorí o potrebe preukázania vynaloženia náležitej starostlivosti zo strany žalovaného. Pokiaľ súd prvej inštancie uvádza, že žalovaný sa nesnažil zistiť skutočný dôvod darovania nehnuteľností, nejde tu o podmienku preukázania vynaloženia náležitej starostlivosti a ani o nejakú ďalšiu (samostatnú) podmienku v rámci „testu vedomosti druhej strany“, ale je jednou z okolností, za ktorých došlo k uzavretiu právneho úkonu s dlžníkom. Ide teda o jednu z okolností v rámci zisťovania vedomosti tretej osoby o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa. Súd prvej inštancie spomína túto okolnosť v kontexte toho, že medzi dlžníkom a žalovaným neboli väzby v takej intenzite, že by zdôvodňovali darovanie nehnuteľnosti. Ak teda darovanie nehnuteľnosti nie je bežnou vecou, ale predpokladá existenciu určitého blízkeho vzťahu medzi darcom a obdarovaným, potom v prípade, ak medzi dvoma osobami nie je blízky vzťah, je darovanie nehnuteľnosti neštandardným úkonom. Súd prvej inštancie je v odôvodnení svojho rozsudku konzistentný. Dospel k záveru, že medzi P. T. a žalovaným nie je vzťah blízkych osôb, a preto k darovaniu nehnuteľností medzi nimi nemohlo dôjsť len tak. Skutočnosti, ktorými si žalovaný vysvetľoval konanie P. T., t. j. jej zdravotný stav a psychické rozpoloženie, rodinná situácia, udalosti v rodine, sľub, ktorý mu v minulosti dala, nemôžu obstáť. To všetko sú totiž skutočnosti, ktoré patria do rámca blízkeho vzťahu medzi dvoma osobami. P. T. a žalovaný tvrdia, že nie sú blízkymi osobami, pritom sa však pri darovaní nehnuteľností vyhovárajú skutočnosťami, ktoré naopak svedčia o ich blízkom vzťahu. Súd prvej inštancie si to veľmi správne všimol. Súd prvej inštancie jasne hovorí o tom, že žalobca preukázal vedomosť žalovaného o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa. Úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa a vedomosť druhej strany o tomto úmysle sa nedokazujú priamo, ale prostredníctvom okolností, za ktorých došlo k uzavretiu odporovateľného právneho úkonu. Nemožno od žalobcu požadovať akýsi absolútny dôkaz napríklad v tomto zmysle, že dlžníčka by priznala svoj úmysel ukrátiť veriteľa a žalovaný by priznal vedomosť o tomto úmysle. Pokiaľ žalovaný poukazuje na svoje čestné vyhlásenie zo dňa 13.01.2020, to znamená viac ako 5 rokov od začatia konania, v čase kedy žalovaný už poznal výpovede svedkov, obsah písomnej a ústnej argumentácie v konaní, ako aj obsah súdnych rozhodnutí, ktoré už boli dovtedy v konaní vydané (rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 09.02.2017, uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 28.02.2019), možno hodnotiť, že žalovaný formuloval svoje závery v čestnom vyhlásení pod vplyvom týchto skutočností. Z objektívnych skutočností, zo správania P. T. a žalovaného v rozhodujúcom období a z časových súvislostí vyplýva úmysel P. T. ukrátiť žalobcu a vedomosť žalovaného o tomto úmysle. Žalobca preukázal tieto skutočnosti v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj relevantné časové súvislosti medzi nimi. Tvrdenie žalovaného, že žalobca nemal využívať dôkazné prostriedky žalovaného, ale mal si dať vlastné dôkazné prostriedky, označil za absurdné, pretože je na každej strane, aké dôkazné prostriedky bude produkovať v konaní, pritom je úplne jedno, či pre svoj útok alebo obranu strana čerpá aj z dôkazov protistrany. Pokiaľ súd prvej inštancie hovorí o objektívnych skutočnostiach a súslednosti jednotlivých krokov spojených s prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, tieto súd prvej inštancie uvádza v bodoch 11. až 17. napadnutého rozsudku. Aj z časového hľadiska choroby rodinných príslušníkov nemohli byť dôvodom na to, aby P. T. práve dňa 07.05.2014 podala

žiadosť o zápis chaty do katastra nehnuteľností, t. j. bezprostredne potom, ako dňa 24.04.2014 bolo zistené, že vykonala množstvo neoprávnených platieb, čím spôsobila žalobcovi škodu veľkého rozsahu, bezprostredne potom, ako dňa 25.04.2014 prišli do sídla žalobcu C. T. a P. T. s tým, že sa im P. T. priznala, čo urobila a bezprostredne potom, ako P. T. prestala chodiť do práce. Pokiaľ P. T. poukazuje na svoj zlý zdravotný stav, potom táto skutočnosť logicky núti človeka starať sa len o svoje zdravie a nemyslieť na nič iné, sama tvrdí, že jej problémy s krvným tlakom boli dlhodobé. V konaní neboli preukázané žiadne finančné problémy, ktoré by odôvodňovali prevod chaty zo žalovaného na jeho bratranca a predaj bytu v S.. Tvrdenie žalovaného, že P. T. nemohla mať takýto úmysel, inak by chatu nezapísala do katastra nehnuteľností, je hypotetické a špekulatívne. Tvrdenie žalovaného, že na liste vlastníctva neboli žiadne poznámky, z ktorých by mal usúdiť, že teta má úmysel ukrátiť niečiu pohľadávku, nemôže obstáť, list vlastníctva nie je publikačnou platformou o dlhoch vlastníka nehnuteľnosti. Tvrdenia, že žalovaný nežil s P. T. v jednej domácnosti, nepracoval s ňou na jednom pracovisku a všetky zásielky v trestnom konaní boli doručované P. T. do W. a nie do S., nie sú nijako podstatné pre toto konanie. Ak žalovaný tvrdí, že P. T. a C. T. vypovedali, že mu nehovorili, čo sa deje, vzhľadom na situáciu v rodine, lebo žalovaný bol dosť stresovaný ťažkou chorobou matky a následne jej úmrtím, výpovede P. T. a C. T. v tejto otázke označil za tendenčné a motivované snahou pomôcť žalovanému. Od žalobcu nemožno požadovať, aby zabránil odporovateľnému právnemu úkonu. Veriteľ má právo odporu vo vzťahu k právnemu úkonu, ktorý dlžník už urobil. Otázka, či veriteľ mohol predísť vykonaniu odporovateľného právneho úkonu je bezpredmetná, pretože právo odporu sa viaže k už uskutočnenému právnemu úkonu. Podľa žalovaného má veriteľ zabrániť vykonaniu odporovateľného právneho úkonu, o ktorom ani nevie, či vôbec nastane, o aký právny úkon pôjde, akého konkrétneho majetku dlžníka sa bude týkať. Argumentáciu žalovaného označil za neudržateľnú. Požiadavka žalovaného, aby si dal podpísať uznanie dlhu od dlžníčky, nezodpovedá podmienkam reálneho života. P. T. prestala chodiť do práce a komunikovať so žalobcom. Návrh na zaistenie majetku ani nemôže byť zabraňovacím úkonom zo strany veriteľa, pretože závisí od rozhodnutia príslušného orgánu, či takémuto návrhu vyhovie. Poznámka o súdnom konaní nebráni prevodu nehnuteľnosti. Napokon žalobca uviedol, že k vecnej správnosti výroku napadnutého rozsudku môže odvolací súd dospieť aj na základe celkom alebo čiastočne odlišných skutkových a právnych dôvodov ako súd prvej inštancie. Zotrváva na svojom stanovisku, že P. T. a žalovaný boli blízkymi osobami. P. T. a žalovaný boli nielen vo vzťahu teta - synovec, ale zároveň aj vo vzťahu krstná mama - krstný syn. K darovaniu nehnuteľnosti takmer vždy dochádza práve medzi blízkymi osobami, pretože akékoľvek darovanie nehnuteľnosti nie je bežnou vecou, ale predpokladá existenciu určitého blízkeho vzťahu medzi darcom a obdarovaným, v dôsledku ktorého darca bez akejkoľvek protihodnoty dobrovoľne znižuje svoj majetok v prospech obdarovaného.

4. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu uviedol, že vzhľadom na opakované námietky žalobcu preukázal, že peniaze z predaja bytu jeho otca a jeho v S. boli reálne banke vyplatené, zo zvyšku kúpnej ceny sa vyrovnali iné dlhy - pôžičky a časť peňazí sa ponechala na živobytie. Námietka žalobcu smerujúca k tomu, že veď sa aj otec žalovaného zbavoval majetku, preto neobstojí. Žalobca konal v zjavnom oneskorení, pričom nič právne nespravil tak, aby sa žalovaný reálne mal možnosť dozvedieť o tom, že tu môže byť úmysel darkyne ukrátiť jeho pohľadávku. To, že si žalovaný a darkyňa mali dávať darčeky, čo v konaní ani nebolo preukázané, pričom, ak sa videli na životnom jubileu, to nezakladá ich blízky vzťah. V konaní vyšlo opakovane najavo, že darkyňa a obdarovaný neboli blízkymi osobami. To bolo súdom v odôvodnení rozsudku vysvetlené. Žalobca aj napriek tomu snaží sa tento názor súdu neuznať, lebo nechce dokazovať. Bolo vecou žalobcu, aké konkrétne budú predložené dôkazy v zmysle , tak aby preukázal, že žalovanej strane musel byť známy úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa. Žalobca sa však snaží preniesť dôkazné bremeno na žalovaného. Nemožno mu vyčítať, že by sa nezaujímal o dôvody darovania, alebo opomenul zistiť okolnosti, prečo mu teta ide darovať chatu, čo ju k tomu motivuje, pričom mu bol potvrdený len dávno spomenutý úmysel tety v budúcnosti mu chatu darovať (lebo brat - otec žalovaného pomáhal pri základoch chaty, so sestrou udržiavali dobrý vzťah, tak mohla vzniknúť myšlienka, že veď chata v budúcnosti môže byť jeho syna, teda žalovaného). V skutočnosti žiadne vyšetrovanie nemusel urobiť, lebo nešlo o vzťah blízkych osôb. Svedkovia vypočúvaní v konaní boli na jeho návrh, trestný spis dával on, dôkazy písomné na zameranie sociálnej situácie v rodine dával on, čestné vyhlásenie dával on. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že žalovaný musel o úmysle svojej tety vedieť. Súd sa touto otázkou nezaoberal, keďže len vo všeobecnej rovine následne po tom, čo sa vyporiadal s otázkou, či išlo, alebo nešlo o blízky vzťah osôb, ustálil skutkový stav a na tom v podstate odôvodnil svoje rozhodnutie, s nesprávnym právnym posúdením dôkaznej povinnosti, ktorá pripadá podľa zákona žalobcovi.

5. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca a zopakoval svoje predchádzajúce tvrdenia. Súd prvej inštancie podľa neho správne právne posúdil otázku dôkazného bremena. Zopakoval svoj poukaz na rozpor v konaní a v argumentácii žalovaného ohľadom blízkych osôb a ním tvrdeného dôvodu darovania. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že zistil dôvod darovania, je to len jeho ex post reakcia na rozsudok súdu prvej inštancie a na vyjadrenie žalobcu zo dňa 15.03.2021 a nezodpovedá konaniu žalovaného v reálnom čase, t. j. v čase uzavretia darovacej zmluvy. Žalovaný urobil len to, že sa (nekriticky) spoľahol na to, že P. T. ho uistila, že nemá žiadne dlhy a že si pozrel list vlastníctva. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že peniaze z predaja bytu v S. boli použité na vyrovnanie iných dlhov, žiadne iné dlhy (okrem dlhu voči S..) neboli v konaní preukázané. Taktiež nebolo preukázané, že časť z týchto peňazí bola ponechaná na živobytie. Tvrdenia žalovaného sú v rozpore s účelom inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov, ktorým je ochrana veriteľa a nie ochrana dlžníka a osoby, ktorá mala z odporovateľného právneho úkonu prospech. Žalovaný tvrdí, že vzťah blízkych osôb nie je len o darčekoch a jubileách. Žalobca k tomu uviedol, že záver o tom, že P. T. a žalovaný boli blízkymi osobami odôvodnil a preukázal nielen touto skutočnosťou, ale aj ďalšími skutočnosťami. Tieto ďalšie skutočnosti žalovaný nijako nespochybnil. Všetky tieto skutočnosti vo svojej vzájomnej spojitosti preukazujú, že P. T. a žalovaný boli blízkymi osobami.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § a 380 (ďalej len ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa 387 ods. 1, 2 ako vo výroku vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:

7. Odvolací súd na prvom mieste uvádza, že sa stotožnil s vyjadrením žalobcu, pokiaľ ten na prvom mieste svojho vyjadrenia uvádza, že zotrváva na svojom stanovisku, že P. T. a žalovaný boli blízkymi osobami. To znamená, že sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že blízkosť vzťahu medzi žalovaným a jeho tetou P. T. nemožno v posudzovanej veci dovodiť. Aj ohľadne tety žalovaného je odvolací súd toto názoru, že ide o osobu, ktorá je vo vzťahu k žalovanému osobou blízkou v zmysle ustanovenia , a to vzhľadom na citové väzby a ich intenzitu v čase úkonu darovania, ktoré v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení uložil súdu prvej inštancie zistiť. Tento blízky vzťah možno dovodiť z existencie dlhoročného úzkeho rodinného vzťahu medzi uvedenými osobami (o seba sa vzájomne starajúceho a pomáhajúceho) a tomuto záveru nasvedčuje i faktické spoločné užívanie, ako aj podieľanie sa na povinnostiach práve ohľadom majetku, ktorý je predmetom daného konania, pozemku a chaty v O.. Nemožno v tejto súvislosti prehliadnuť ani fakt, ktorý si všimol a konštatoval súd prvej inštancie aj v odôvodnení, že k prevodu majetku z dlžníčky P. T. na žalovaného došlo bezodplatne. Túto skutočnosť súd prvej inštancie správne vyhodnotil, keď v ods. 25 odôvodnenia uviedol, že s poukazom na judikatúru darovanie nehnuteľností, ktoré majú vyššiu hodnotu, nie je bežnou vecou, a preto sa predpokladá, že k darovaniu dôjde v prípade, že medzi účastníkmi darovacej zmluvy, teda medzi darcom a obdarovaným je blízky vzťah. Napriek tomuto konštatovaniu záverom uviedol, že medzi účastníkmi darovacej zmluvy nie je blízky vzťah. Odvolací súd poukazuje, že súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že teta P. T. potvrdila blízky vzťah k obdarovanému, keď vypovedala, že by ujmu spôsobenú žalovanému považovala ako ujmu vlastnú. Dospel však k záveru, že táto väzba nebola obojstranná.

8. Odvolací súd prihliadol na skutočnosti, ktoré vzišli z výpovedí nielen svedka S. X. ako tretej osoby mimo rodinného kruhu, ale aj samotných aktérov udalostí spojených s prevodom majetku, teda P. T., otca žalovaného a brata dlžníčky C. T., a žalovaného, ktoré si neodporovali, ale navzájom sa dopĺňali a tak vytvárali ucelený obraz o vzťahoch a väzbách v rodine T.. Z ich výpovedí vyplynulo, že členovia tejto širšej rodiny, súrodenci, tety, synovcovi žili príkladným rodinným vzťahom, vzájomne si pomáhali, o seba sa dlhoročne starali. Treba zohľadniť, že P. T. nebola len tetou, ale aj krstnou matkou žalovaného, ako upozorňoval odvolací súd už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, že P. T. je slobodná a bezdetná, že sa žalovanému od jeho detského veku venovala, brávala ho na i zahraničné dovolenky práve z dôvodu starostlivosti o jeho zdravotný stav, blahoželala mu k sviatkom, zakupovala dary, čo potvrdila svedkyňa X., že žalovaný nebol len synovcom, ale aj krstným dieťaťom P. T. (na rozdiel od ostatných synovcov), že sa tiež tete venoval a o ňu sa zaujímal, minimálne osobným stretnutím pri príležitosti jej sviatkov, pomocou s prácami pri starostlivosti o jej pozemok, pri výstavbe jej chaty, že aj počas týždňa na chatu prišiel, dokonca teta P. T. chatu opustila, aby ju žalovaný mohol nerušene užívať v spoločnosti svojich priateľov. Dôkaz o stave mysle držiteľa sa vytvára len nepriamo, úsudkom z iných dôkazov. Všetky tieto zistené vonkajšie objektívne okolnosti, len z ktorých možno usudzovať na vnútorné prežívanie osoby, pretože dôkaz o stave a intenzite citových väzieb osôb možno vytvoriť

len nepriamo, úsudkom z iných dôkazov, spochybňujú subjektívne tvrdenie žalovaného, že on blízky intenzívny vzťah k tete nemal a že šlo skôr o vzťah jeho otca k sestre. Rozhodne nemožno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že takto sa prejavujúci vzťah možno hodnotiť ako úplne bežný vzťah aký mala P. T. aj k svojim ostatným synovcom. Nebolo zistené, že by sa rovnakým spôsobom venovala všetkým ostatným synovcom, prinajmenšom nebolo ani tvrdené, že by ostatných synovcov brávala na dovolenky, že by im umožňovala požívať jej majetok - chatu (opak vyplynul z výpovede svedkyne X.), že by jej títo pomáhali. Medzi P. T. a žalovaným existoval ku dňu, keď k darovacej zmluve došlo, vzťah blízky, obojstranne sýtený. Zo všetkých uvedených okolností dospel odvolací súd k záveru, že žalovaný je osobou blízkou k dlžníkovi žalobcu, a preto sa môže ubrániť odporovacej žalobe, len ak preukáže, že o dlžníkovom úmysle ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedel a ani nemohol vedieť, hoci vyvinul „starostlivosť“ na rozpoznanie tohto úmyslu a šlo o „náležitú starostlivosť“.

9. Žalovaný pri svojej obrane namieta aj existenciu úmyslu dlžníčky. V tejto súvislosti správne súd prvej inštancie poukázal na chronológiu prípadu, z ktorej možno úmysel dlžníčky P. T. bez ďalšieho abstrahovať. Veľmi krátke časové obdobie medzi zistením tety žalovaného, že veriteľ, resp. jej vtedajší zamestnávateľ odhalil jej trestnú činnosť, ktorou mu spôsobila značnú škodu (24.04.2014), a prvými úkonmi dlžníčky sledujúcimi dosiahnutie prevodu nehnuteľností v prospech žalovaného (07.05.2014 zápis vlastníckeho práva k chate do katastra nehnuteľností, naviac po 8 rokoch od jej stavby) jednoznačne nasvedčuje úmyslu P. T. realizovať kroky smerujúce k zbaveniu sa exekúciou postihnuteľného majetku a tým k ukráteniu svojho veriteľa. Následne uzatvorená zmluva tento ukracujúci úmysel potvrdzuje. Úmysel ukrátiť žalobcu a vedomosť žalovaného o tejto skutočnosti sa v zmysle ex lege prezumujú. Pokiaľ sa žalovaní chcú odporovacej žalobe ubrániť, sú povinní preukázať činnosť (snahu), ktorú vynaložili za účelom ubezpečenia sa, že pri predmetnom prevode nekonajú v úmysle ukrátiť svojho veriteľa. To, že dlžníkovi blízka žalovaná osoba o úmysle dlžníka ukrátiť odporovateľným právnym úkonom veriteľa nevedela, alebo nemusela vedieť, samo o sebe nepostačuje na kvalifikované preukázanie náležitej starostlivosti pri poznávaní úmyslu v súlade s . Z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti zo strany blízkej osoby dlžníka, nemôže odkaz na vzájomnú dôveru medzi blízkymi osobami nahrádzať dôkaznú povinnosť žalovanej strany preukázať vynaloženie určitých konkrétnych úkonov náležitej starostlivosti tak, ako to predpokladá ust. (R 67/2017). Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba dlžníkovi blízka vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu (náhly záujem dlžníčky previesť urýchlene na žalovaného svoj jediný hodnotný nezaťažený nehnuteľný majetok) a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu (bezplatný prevod) takú činnosť (aktivitu), aby dlžníkov úmysel veriteľa, ktorý tu bol v dobe odporovaného právneho úkonu, z ich výsledkov poznala. To kladie vo všeobecnosti zvýšené nároky na blízke osoby a osoby s rovnakým postavením pri uzatváraní právnych úkonov, ktoré sú v záujme ochrany vlastnej právnej sféry povinné verifikovať hrozbu vzniku odporovateľného právneho úkonu. Tvrdenie blízkej osoby, že sa nezaujímala o podnikanie darcu, že ju darca o vlastnej činnosti a jej výsledkoch neinformoval, ani odkaz na dobré vzájomné vzťahy v rodine a dôveru medzi darcami a žalovaným ako obdarovaným, nenahrádza dôkaz o vyvinutí náležitej starostlivosti na rozpoznanie úmyslu dlžníka (Najvyšší súd ČR, sp. zn. ). Bolo povinnosťou žalovaného informovať sa pred uzavretím zmluvy, či týmto úkonom nedôjde k ukráteniu (prípadných) veriteľov jeho tety. Žalovaný sa však o dlhy tety nezaujímal. Jedna otázka žalovaného položená tete pre zistenie úmyslu nestačí. Je totiž ťažko uveriteľné, že by sa žalovaný nedozvedel resp. si minimálne nevšimol náhlu zmenu správania jemu blízkych osôb vo svojom okolí a to nielen tety, ale aj otca, s ktorým žil v spoločnej domácnosti a tety P., ktorý preukázateľne ihneď po prevalení trestnej činnosti ich sestry vyhľadali žalobcu za účelom urovnania sporu a pomoci svojej sestre. Žalovaný vzhľadom na okolnosti prípadu nevyvinul žiadnu aktivitu za účelom rozpoznania úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa. Za tejto situácie sa žalovaný nemôže žalobe na vyslovení neúčinnosti právnych úkonov ubrániť. Každý žalovaný v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu sa primárne bráni tým, že o takomto úmysle dlžníka nemal vedomosť. Pokiaľ by bez ďalšieho postačovalo tvrdenie žalovaného, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohol ani pri náležitej starostlivosti poznať, podanie odporovacej žaloby by nemalo pre veriteľa prakticky žiadny význam. To platí aj vtedy, keď dlžník uzavretím zmluvy plní svoju morálnu či právnu povinnosť tak, ako v tomto prípade tvrdil žalovaný i dlžníčka, že sa tak dialo na základe sľubu, ktorý mu dala teta v minulosti. Z hľadiska odporovateľnosti právneho úkonu je rozhodné, že odporovaný úkon (objektívne) ukracuje veriteľa dlžníka (a že je s tým dlžník aspoň uzrozumený); prípadný motív, pohnútka dlžníka pre taký úkon, či to, že týmto úkonom plní nejaký iný svoj (skôr vzniknutý) záväzok, pritom nie sú rozhodné. Aj v prípade, že dlžník plní uzatvorením zmluvy s treťou osobou svoj morálny alebo právny záväzok, môže uzatvorením zmluvy sledovať úmysel

ukrátiť svojich veriteľov (porov. napríklad rozsudok Nejvyššího soudu České republiky sp. zn. ). Aj keby P. T. skutočne mala morálny alebo aj právny záväzok na uzatvorenie darovacej zmluvy (jej sľub daný v minulosti), nevypovedá taký záväzok nič o tom, aký úmysel mala vo vzťahu k žalobcovi ako svojmu veriteľovi (k uspokojenou jeho pohľadávky) pri uzatvorení darovacej zmluvy, a ani o tom, či žalovaný mohol či nemohol - keby vynaložil náležitou starostlivosť - úmysel dlžníka ukrátiť žalobcu poznať. Pretože aj v prípade, že dlžník plní uzavretím zmluvy svoj záväzok, môže uzavretím zmluvy sledovať úmysel ukrátiť svojich veriteľov, zákon po osobe blízkej dlžníkovi aj v takejto situácii požaduje, aby vynaložila náležitú starostlivosť a týmto spôsobom sa presvedčila, že zmluva (právny úkon) neukracuje veriteľa dlžníka, lebo nemá povinnosť, aby - ak predstavuje zmluva (právny úkon) skutočne naplnenie úmyslu dlžníka ukrátiť svojich veriteľov - na splnení záväzku zo strany dlžníka trvala a zmluvu s ním uzavrela (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 23.05.2001, sp. zn. , uverejnený v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek Nejvyššího soudu České republiky pod číslem 35, ročník 2002).

10. Žalovaným uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

11. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.

12. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

13. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu priznal náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

15. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).