Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_19Co-94-2023.pdf
PDF · 99.38 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/94/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., A. D. XXX/XX, zastúpenej JUDr. Matejom Valjentom, advokátom so sídlom v Partizánskom, Jesenského 232, IČO: 42 025 753, proti žalovanému E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XX, zastúpenému KOTRUSZ - BENČÍK, s.r.o., so sídlom v Nitre, Štefánikova 57, IČO: 47 237 252, o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prievidza (pracovisko Partizánske) č. k. PE-6C/25/2019-365 zo 6. septembra 2023, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovaný m á proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým, po predchádzajúcom zrušení rozsudku zo dňa 28.3.2022 č. k. 6C/25/2019-255 odvolacím súdom) vo výroku I. žalobu o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom, zamietol a vo výroku II. priznal žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v prvej inštancii a trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % vo výške, o ktorej rozhodne samostatným uznesením súdny úradník. V odôvodnení uviedol, že nebolo sporné, že žalobkyňa ako záložca a žalovaný ako záložný veriteľ uzavreli dňa 9.1.2012 zmluvu o zriadení záložného práva, pričom ako záloh bol dohodnutý pozemok vo vlastníctve žalobkyne. V spore žalobkyňa tvrdila, že neexistuje medzi stranami žiadna zmluva o pôžičke, teda ak neexistuje zabezpečovaná pohľadávka (zmluva o pôžičke), nemôže byť platná záložná zmluva. Žalovaný tvrdil, že zmluva o pôžičke existuje a záložná zmluva zabezpečuje plnenie z tejto zmluvy o pôžičke. Listinou obsahujúcou zmluvu nedisponuje, pretože mu ju žalobkyňa vzala (v minulosti boli partnermi). Po zrušení predchádzajúceho rozsudku súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, doplnil dokazovanie okrem iného výsluchom žalobkyne, výsluchom svedka H. D., ako aj oboznámením nepodpísaného vyhotovenia zmluvy o pôžičke. Aplikujúc ustanovenia § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 41a ods. 2, § 657, § 552, § 151a, § 151b ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 151c ods. 1, ods. 2, § 151e ods. 2 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že záložná zmluva zo dňa 9.1.2012 má všetky náležitosti zmluvy o zriadení záložného práva. Má písomnú formu, je v nej určená zabezpečovaná pohľadávka a je jasne a zrozumiteľne špecifikovaný záloh. Z formálneho hľadiska ide o platnú zmluvu a na jej podklade bol vykonaný aj vklad do katastra nehnuteľností.
1.1 K sporu o existenciu alebo neexistenciu zabezpečovanej pohľadávky (zmluvy o pôžičke) súd prvej inštancie uviedol, že zmluva o pôžičke nemá povinne písomnú formu, pričom v tomto prípade existenciu
zmluvy o pôžičke preukazujú iné dôkazy. Zo samotnej zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 9.1.2012 vyplýva, že žalovaný ako záložný veriteľ poskytol žalobkyni ako dlžníčke pôžičku vo výške 40 000 eur, splatnú do 4.1.2032. Samotná žalobkyňa pritom toto vyhlásenie (v rámci zmluvy o zriadení záložného práva) podpísala, pričom svoj podpis aj úradne osvedčila. Nemožno síce podľa názoru súdu toto vyhlásenie považovať za uznanie dlhu (taký prejav výslovne v zmluve o zriadení záložného práva urobený nebol), ale možno ho považovať za významný dôkaz preukazujúci existenciu zmluvy o pôžičke. Žalobkyňa sama uviedla, že zmluvu podpísala, aby uspokojila potrebu žalovaného „byť v kolónke ťarchy“, chcela teda záložné právo zriadiť. Vznik záložného práva teda podľa súdu prvej inštancie zodpovedá úmyslu oboch strán.
1.2 Okrem toho existenciu zmluvy o pôžičke medzi žalobkyňou a žalovaným podľa súdu prvej inštancie potvrdzujú aj výpovede svedkov. Z výsluchu svedkov G. a I. bezpečne vyplýva, že k stretnutiu žalobcu a žalovanej v pálenici vo Veľkých Bieliciach došlo. Svedkovia I. a C. od strán sporu vedeli, že strany majú medzi sebou takú zmluvu, „aby nikto neprišiel nakrátko“, resp. „keby sa niečo stalo, aby žalovaný voľačo mal“. Svedok D. potvrdil, že pripravoval pre strany zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bola pôžička vo výške 40 000 eur, ktorú mal poskytnúť žalovaný žalobkyni. Návrh zmluvy priniesol 4.1.2012 do pálenice vo J. I.. Svedkovia G., I. a D. potvrdili aj výšku požičanej sumy 40 000 eur.
1.3 Napokon súd prvej inštancie s odkazom na zásady platnosti prípadného disimulovaného právneho úkonu dodal, že aj keby pripustil tvrdenie žalobkyne, že zmluva o pôžičke v skutočnosti uzavretá nebola (hoci zmluva o zriadení záložného práva i uvedené svedecké výpovede nasvedčujú opaku), žalobkyňa v žalobe uvádzala, že záložnú zmluvu podpísala z dôvodu, že žalovaný mal vynaložiť určité náklady na kúpu materiálu na rozostavanú stavbu a vo výpovedi na pojednávaní uviedla, že účelom uzavretia zmluvy o zriadení záložného práva bolo zabezpečenie žalovaného pre prípad jej smrti – aby mu za prácu na dome niečo ostalo. Samotná žalobkyňa teda potvrdila, že mala úmysel zriadiť záložné právo v prospech žalovaného ako záložného veriteľa. Teda aj keby skutočná pohľadávka bola čo do dôvodu iná, než je uvedené v zmluve o zriadení záložného práva, pre platnosť zmluvy o zriadení záložného práva postačuje uvedenie najvyššej hodnoty istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje, nevyžaduje sa uvedenie dôvodu vzniku pohľadávky. Žalobkyňa na jednej strane tvrdila, že nemala dôvod požičiavať si peniaze od žalovaného, na druhej strane ale uviedla, že keby zmluvu (o zriadení záložného práva) nepodpísala, dom by sa prestal stavať, lebo žalovaný odmietol dať svoje investície. Uviedla tiež, že stavať sa prestalo, lebo žalovaný nemal financie. Priebeh stavby teda evidentne bol závislý na finančnom vklade žalovaného. Tieto „investície“ mohli byť zabezpečené zriadením záložného práva na pozemok žalobkyne. Takisto nie je vylúčené, aby tieto „investície“ mali formu pôžičky.
2. Proti uvedenému rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) Civilného sporového poriadku. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie. Odvolanie zdôvodnila tým, že záložná zmluva musí zabezpečovať reálnu pohľadávku. Je podľa nej nepochybné, že žiadna reálna pohľadávka žalovaného voči nej neexistuje. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by jej žalovaný požičal finančné prostriedky. Súd prvej inštancie považoval za „významný“ dôkaz o existencii pôžičky uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, ktorá obsahuje odkaz na zmluvu o pôžičke. Takýto odkaz tam skutočne je, ale bolo preukázané, že zmluva o pôžičke je fiktívna, ide o simulovaný právny úkon, a ako taká ani zmluva o pôžičke vzniknúť nemohla, nakoľko ide o reálny kontrakt a nebolo preukázané, že by žalovaný poskytol žalobkyni akékoľvek finančné prostriedky a to z titulu pôžičky. Ak by záložné právo malo zabezpečovať inú pohľadávku ako pôžičku, tak by išlo o simulovaný právny úkon a ani v takomto prípade záložné právo nemohlo vzniknúť.
2.1 Podľa žalobkyne je bez právneho významu tvrdenie obsiahnuté v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, v ktorej sa uvádza, že bola uzatvorená Zmluva o pôžičke. Z tvrdenia v jednom právnom úkone nie je možné vyvodiť záver o existencii iného právneho úkonu, keď tomuto druhému právnemu úkonu nesvedčí prakticky žiadny iný dôkaz. Ak zmluva o zriadení záložného práva uvádza, že bola uzatvorená zmluva o pôžičke, je to tak preto, že ide o podstatnú náležitosť takého právneho úkonu podľa § 151b ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka. Aj tvrdenie žalovaného, že mu zmluvu o pôžičke mala vziať žalobkyňa, je bez právneho významu a taktiež nie je žiadnym spôsobom verifikované.
2.2 Ďalej žalobkyňa uviedla, že je tiež bez právnej relevancie, kedy žalobkyňa podala žalobu o určenie neexistencie záložného práva (že ju podala po siedmich rokoch od vzniku záložného práva). Žalobkyňa poukázala na to, že pre zásadné rozpory vo výpovediach svedkov I., G. a E. ich nie je možné považovať za dôveryhodné. Okrem toho ak svedkovia uvádzajú, že zmluva o zriadení záložného práva mala byť podpísaná v pálenici vo Veľkých Bieliciach, tak zo zmluvy samotnej nepochybne vyplýva, že žalobkyňa túto zmluvu podpisovala na E. K. C., na matričnom úrade. K hodnovernosti svedka H. D. žalobkyňa uviedla, že jeho výpoveď je potrebné hodnotiť so zreteľom na jeho priateľský vzťah so žalovaným. Je prakticky nemysliteľné, aby si svedok po viac ako 11 rokoch úplne podrobne pamätal situáciu ohľadne údajného uzatvorenia zmluvy o pôžičke, pričom svedok začal rozprávať podrobnosti spontánne. Bez toho, aby mu boli kladené otázky, si pamätal úplne všetko nielen podstatné, ale aj nepodstatné. Jediným vysvetlením obsahu takejto svedeckej výpovede je podľa žalobkyne koordinácia obsahu zo strany žalovaného. Okrem toho, ak svedok D. pripravil na základe žiadosti žalovaného zmluvu o pôžičke, z akého dôvodu by nebol požiadaný, aby pripravil aj zmluvu o zriadení záložného práva?
2.3 Žalobkyňa v odvolaní zdôraznila, že neexistuje podklad vo vykonanom dokazovaní pre tvrdenie súdu prvej inštancie, že „vznik záložného práva zodpovedá úmyslu oboch strán“. Zmluva o zriadení záložného práva uvádza, že zabezpečuje pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o pôžičke, avšak v skutočnosti zabezpečovala len investície žalovaného do nehnuteľnosti žalobkyne, a teda vôľa zmluvných strán zmluvy o zriadení záložného práva nesmerovala k zabezpečeniu pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o pôžičke, ale mala zabezpečovať len investície žalovaného do nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne. Je teda nepochybné, že zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti nezabezpečuje pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o pôžičke, a z uvedeného dôvodu nemohlo platne vzniknúť ani záložné právo, a to z dôvodu neexistencie zabezpečovanej pohľadávky.
2.4 Napokon žalobkyňa poukázala na princípy sudcovskej a zákonnej koncentrácie a na to, že žalovaný sa prvýkrát písomne vyjadril k žalobe až dňa 18.10.2021, teda žalovaný po poučení podľa § 153 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) neuplatnil prostriedky procesnej obrany včas. Dala tiež do pozornosti, že svedok H. D. vystupoval ako zástupca žalovaného a následne bol vypočutý ako svedok, pričom na predbežnom prejednaní sporu neuviedol žiadne tvrdenie, ktoré uvádzal ako svedok na pojednávaní dňa 7.8.2023. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevysporiadal sa dostatočne s výsledkami vykonaného dokazovania, resp. osvojil si výklad právnej normy, ktorý je v rozpore so základnými metódami výkladových pravidiel právnej normy. Okrem toho považuje žalobkyňa napadnutý rozsudok za nedostatočne odôvodnený, odôvodnenie rozsudku je podľa nej nejasné, nezrozumiteľné a zmätočné.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že s odvolacími dôvodmi obsiahnutými v odvolaní nesúhlasí a napadnutý rozsudok považuje za vecne správny. Žalobkyňa v odvolaní neuviedla, akým nesprávnym procesným postupom jej súd znemožnil uplatňovanie procesného práva. Žalovaný nemá vedomosť o návrhu žalobkyne na dokazovanie, ktorý by súd zamietol a nevykonal by navrhnutý dôkaz a táto skutočnosť nevyplýva ani z podaného odvolania, preto aj tento odvolací dôvod považuje za nepreskúmateľný. Ďalej žalovaný uviedol, že na pojednávaní žalobkyňa potvrdila, že mala úmysel zriadiť záložné právo v jeho prospech. Žalobkyňa v tom čase potrebovala pôžičku 40 000 eur, ktorú jej on poskytol. Ak by nepotrebovala finančné prostriedky, stavbu by dofinancovala zo svojich zdrojov a stavba by nemusela chátrať. Poskytnutie finančnej pôžičky potvrdili aj svedkovia. Vo všetkých výpovediach je zhodné stretnutie žalobkyne so žalovaným, existencia zmluvy o pôžičke, výška pôžičky, ako aj podmienky a splatnosť. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o nepravdivosti ňou podpísanej listiny, keď sama podpísala zmluvu o zriadení záložného práva a dala overiť svoj podpis. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Jeho odôvodnenie je dostatočné, súd v ňom jasne a zrozumiteľne uviedol podstatu žaloby, tvrdenia oboch strán, vykonané dôkazy, ich vyhodnotenie a na základe vykonaného dokazovania zistený skutkový stav, ako aj právne posúdenie veci.
5. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní poukázala na to, že žalovaný neuplatnil prostriedky procesnej obrany včas, odvolací súd uvádza, že žalovaný uplatnil návrhy na vykonanie dokazovania do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (§ 154 CSP), zákonná koncentrácia konania bola teda dodržaná. K sudcovskej koncentrácii konania a k poučeniu procesných strán o nej sa odvolací súd vyjadroval už v zrušujúcom uznesení z 30.11.2022 č. k. 19Co/53/2022-316. Na tomto mieste stačí uviesť, že aj keď sa žalovaný prvýkrát písomne vyjadril k žalobe až dňa 18.10.2021 (čo namietala žalobkyňa v odvolaní), v tom čase z dôvodu pandemickej situácie a tiež z dôvodu, že spis bol u znalca, bolo nariadené len prvé pojednávanie (ktoré bolo dňa 20.10.2021 odročené z dôvodu návrhu žalobkyne na doplnenie dokazovania), takže vyjadrenie žalovaného k žalobe s návrhmi na vykonanie dokazovania, aj keď bolo podané po dlhšom čase od doručenia žaloby, nemožno považovať za také, ktoré by vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.
6. K námietke, že H. D. vystupoval ako zástupca žalovaného, pričom neuvádzal žiadne relevantné skutočnosti, a následne bol vypočutý ako svedok, odvolací súd uvádza, že zo súdneho spisu skutočne vyplýva, že H. D. prišiel na súd prvej inštancie v priebehu predbežného prejednania sporu dňa 14.9.2020 a predložil splnomocnenie od žalovaného na jeho zastupovanie v tomto spore. Podľa zápisnice o predbežnom prejednaní sporu založenej v súdnom spise však bolo v tom čase predbežné prejednanie sporu prakticky skončené, po vstupe H. D. do pojednávacej miestnosti sudca len overil jeho totožnosť, založil do spisu ním predložené splnomocnenie a vyhlásil uznesenie, ktorým určil termín pojednávania (ktorý bol neskôr zrušený). V rámci predbežného prejednania sporu sa teda H. D. k veci nijako nevyjadroval. Následne podaním zo dňa 18.10.2021 (doručeným súdu dňa 19.10.2021) žalovaný oznámil súdu odvolanie plnomocenstva na jeho zastupovanie, pričom H. D. dovtedy nevykonal v mene žalovaného žiaden procesný úkon.
7. Je potrebné uviesť, že zákon (CSP) výslovne nestanovuje nemožnosť vypočuť ako svedka osobu, ktorá bola predtým zástupcom procesnej strany. Z uznesenia Ústavného súdu SR z 19.1.2017 sp. zn. II. ÚS 58/2017 (hoci obiter dictum) vyplýva, že ako svedok nemôže byť vypočutá „osoba, ktorá je v konkrétnom súdnom konaní v postavení právneho zástupcu (advokáta) účastníka konania“, avšak súčasne tu ústavný súd konštatoval, že výsluch zástupcu účastníka konania ako svedka prichádza do úvahy potom, čo prestane účastníka konania zastupovať. To bola aj procesná situácia v preskúmavanej veci. Súd prvej inštancie pripustil výsluch H. D. ako svedka až po tom, keď už tento nebol zástupcom žalovaného. Odvolací súd pripúšťa, že za takýchto okolností je potrebné venovať osobitnú pozornosť otázke, či svedok nebol ovplyvnený predchádzajúcimi procesnými úkonmi, na ktorých sa zúčastnil v pozícii zástupcu strany. V okolnostiach preskúmavanej veci, ako už bolo uvedené vyššie, H. D. nebol pred vypočutím v pozícii svedka prítomný na žiadnom pojednávaní (§ 199 ods. 1 CSP) ani na inom procesnom úkone, ktorý by mohol ovplyvniť jeho svedeckú výpoveď. Je zrejmé, že v čase, keď bol procesným zástupcom žalovaného, sa od žalovaného mohol dozvedieť niektoré skutkové okolnosti veci (je možné rozumne predpokladať, že spolu o veci komunikovali, keď mu žalovaný dal splnomocnenie na svoje zastupovanie), to však samo o sebe nespochybňuje dôveryhodnosť jeho svedeckej výpovede. Napokon súčasný procesný predpis predpokladá zabezpečenie prítomnosti svedka na pojednávaní procesnou stranou (§ 197 ods. 1 CSP) a v takejto situácii je tiež potrebné rátať s tým, že strana poskytne potenciálnemu svedkovi nejaké informácie o veci, v ktorej ho žiada o svedeckú výpoveď.
8. V preskúmavanej veci je však podstatné tiež to, že súd prvej inštancie nevychádzal výlučne z výpovede svedka H. D.. Naopak, z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že poskytnutie pôžičky (ako reálneho kontraktu, bez ohľadu na existenciu alebo neexistenciu písomnej zmluvy o pôžičke) potvrdzovali aj (a najmä) výpovede svedkov G. a I., z ktorých vyplynulo nielen to, že došlo k stretnutiu žalobcu a žalovanej v pálenici vo Veľkých Bieliciach, ale aj odovzdanie sumy 40 000 eur (svedkovia videli peniaze a počuli, ako túto sumu uviedol priamo počas odovzdávania peňazí v pálenici žalovaný resp. aj žalobkyňa).
9. Nemožno súhlasiť so žalobkyňou v tom, že z tvrdenia v jednom právnom úkone nie je možné vyvodiť záver o existencii iného právneho úkonu. Súd prvej inštancie z takéhoto tvrdenia (z tvrdenia v záložnej zmluve o existencii zmluvy o pôžičke) nevyvodzoval právne, ale len skutkové závery, t. j. považoval zmluvu o zriadení záložného práva za listinný dôkaz (podpísaný žalobkyňou) svedčiaci v prospech existencie v ňom uvádzanej pôžičky, pričom tento dôkaz správne vyhodnotil samostatne aj v kontexte s inými vykonanými dôkazmi (najmä s vyššie uvedenými svedeckými výpoveďami). Pokiaľ na základe toho dospel k skutkovému záveru o existencii pôžičky medzi procesnými stranami vo výške
40 000 eur, tento záver zodpovedá pravidlám hodnotenia dôkazov a vyznieva aj pre odvolací súd ako logický.
10. Pokiaľ žalobkyňa uvádzala, že záložnou zmluvou nemala byť zabezpečená pôžička, ale investície žalovaného do stavby domu, neuviedla k tomu, o aké investície malo ísť, v akej výške, kedy mali byť vynaložené, a najmä prečo podpísala záložnú zmluvu práve v takom znení, v akom ju podpísala (prečo neuviedli v záložnej zmluve skutočnú pôžičku určenú na stavbu domu, prečo súhlasila s uvedením pôžičky v hotovosti a práve vo výške 40 000 eur) a neuviedla ani žiadne iné okolnosti, ktoré by svedčili v prospech nezhody prejavov vôle uvedených v záložnej zmluve so skutočnou vôľou zmluvných strán.
11. K tvrdeniu žalobkyne, že svedkovia uvádzali, že zmluva o zriadení záložného práva mala byť podpísaná v pálenici vo J. I., avšak ona túto zmluvu podpisovala na matričnom úrade v Partizánskom, sa odvolací súd vyjadril už v uznesení z 30.11.2022 č. k. 19Co/53/2022-316. Treba zopakovať, že svedkovia neuvádzali, že v pálenici došlo k podpisu zmluvy o zriadení záložného práva, ale len „nejakej zmluvy“ (a k odovzdaniu peňazí v hotovosti). Súd prvej inštancie to (opäť v kontexte s inými dôkazmi) vyhodnotil tak, že mohlo ísť o zmluvu o pôžičke. O tom, že zmluvu o zriadení záložného práva podpísala žalobkyňa v Partizánskom, nebol žiaden spor. Žiadne ďalšie ňou namietané „zásadné rozpory vo výpovediach svedkov I., G. a E.“ žalobkyňa v odvolaní nešpecifikovala.
12. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní odkazovala aj na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d) a e), neuviedla žiadnu konkrétnu inú vadu, ktorou bolo podľa nej postihnuté konanie na súd prvej inštancie, ani nešpecifikovala, aké konkrétne navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd nevykonal. Preto odvolací súd tieto odvolacie dôvody nemohol preskúmať.
13. Na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie nepostupoval procesne nesprávne a neznemožnil strane uskutočňovať jej procesné práva, dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne tiež vec právne posúdil (aplikoval správne ustanovenia hmotného práva a tieto aj správne interpretoval). Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
14. K výroku o trovách konania žalobkyňa neuviedla v odvolaní žiadne samostatné odvolacie dôvody. Odvolací súd uvádza, že v civilnom konaní sa o náhrade trov konania rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za výsledok konania alebo zodpovednosti za zavinenie alebo za náhodu. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobkyňa bola v spore neúspešná, pričom zodpovedá aj tú časť predmetu konania, kde vzala žalobu späť bez zavinenia žalovaného. Preto súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia § 255 ods. 1, ods. 2 a § 256 ods. 1, ods. 2 CSP a priznal náhradu trov konania v celom rozsahu (100 %) úspešnému žalovanému proti neúspešnej žalobkyni. Ako vecne správny preto odvolací súd potvrdil aj výrok o trovách konania.
15. Aj v odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, preto mu odvolací súd v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP priznal proti neúspešnej odvolateľke (žalobkyni) nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania, rovnako ako o výške náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie, rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).
16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).