Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Co-456-2013.pdf
PDF · 103.14 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/456/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, v právnej veci žalobkyne Československá obchodná banka a.s., Michalská 18, Bratislava, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanej K. R., Q. XXX/XX, V.K., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. Legionárov 5, Prešov, IČO: XX XXX XXX, v konaní o zaplatenie 3 208,43 eur s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 17C/190/2012-72 z 1.7.2013 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom vrátane vedľajšieho účastníka nepriznáva.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa (ďalej len súd) návrh zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi (ďalej len VÚ) trovy konania v sume 251,30 eur titulom trov právneho zastúpenia na účet právnej zástupkyne R.. H. L., vedený v Poštovej banke a.s., č. účtu: XXXXXXXX/XXXX, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení rozsudku uviedol čoho sa žalobkyňa návrhom domáhala, že žiadala, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy vo výške 3 208,43 eur s prísl. a náhrady trov konania. Uviedol ako žalobkyňa svoj návrh odôvodnila, poukázal na to, že právny predchodca žalobkyne, spoločnosť ISTROBANKA, a.s., uzavrela dňa 13.3.2003 so žalovanou zmluvu o vydanie a používanie pôžičkovej karty Quatro - domácej úverovej karty MasterCard Electronic č. XXXXXX, že na základe Zmluvy o zlúčení spísanej vo forme notárskej zápisnice N 281/2009, Nz 13065/2009, NCR1s 13235/2009 notárkou Ľubicou Floriánovou zo dňa 23.4.2009 sa žalobkyňa stala právnym nástupcom spol. ISTROBANKA a.s., a prevzala všetky jej práva a záväzky s účinnosťou od 1.7.2009. Uviedol, že konania zúčastnil VÚ na strane žalovanej, ktorý navrhoval žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať VÚ trovy právneho zastúpenia, nakoľko mal za to, že celý uplatňovaný nárok aj napriek uznaniu záväzku zo dňa 21.6.2010 žalovanou je premlčaný, čo odôvodnil tým, že zmluva bola uzatvorená 13.3.2003 na sumu 2.489,54 eur pod č. 31866, že mesačné splátky boli určené sumou 82,98 eur splatné k 15. dňu kalendárneho mesiaca, počet splátok bol stanovený 30, čo znamená, že žalovaná, ak by riadne splácala celý úver k jeho splateniu by došlo dňa 15.10.2005. Žalobkyňa mala teda možnosť uplatniť svoje nároky vyplývajúce zo zmluvy najneskôr 15.10.2008 v zákonnej 3 ročnej premlčacej lehote a k uznaniu záväzku uviedol, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala skutočnosť, že žalovaná mala vedomosť o premlčaní splatnej pohľadávky v zmysle § 558 OZ, že uznať možno aj premlčaný dlh, no len v prípade, že dlžník mal vedomosť o jeho premlčaní. Ďalej uviedol, že zmluva má charakter spotrebiteľskej zmluvy a preto je nutné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva tak, ako aj na všetky úkony vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy a v danom prípade pri uznaní dlhu došlo podľa VÚ na strane žalovanej k nekalej obchodnej praktike zo strany žalobkyne, ktorá je v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá
podstatne narušuje ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa, že žalobkyňa nepreukázala, že žalovaná mala vedomosť o premlčaní dlhu. Zároveň VÚ poukázal na to, že v tomto prípade sa jedná o bezúročný úver, nakoľko v zmluve o úvere nie je stanovená RPMN ani výška úrokov. Iné návrhy na vykonanie dokazovania právna zástupkyňa VÚ na strane žalovanej nemala.
Súd vykonaným dokazovaním zistil, že právny predchodca žalobkyne, spoločnosť ISTROBANKA, a.s., uzavrela 13.3.2003 so žalovanou zmluvu o vydanie a používanie pôžičkovej karty Quatro - domácej úverovej karty MasterCard Electronic č. XXXXXX (ďalej v texte len „zmluva“), ktorej predmetom bola dohoda účastníkov o poskytnutí úveru vo výške úverového limitu 2 489,54 eur a o vydaní pôžičkovej karty, prostredníctvom ktorej bolo možné úver čerpať, že žalovaná sa zaviazala vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v splátkach spolu s úrokmi podľa obchodných podmienok ISTROBANKY a.s., že 25.6.2010 uznala žalovaná svoj záväzok voči žalobkyni a zaviazala sa ho splatiť v splátkach 80 eur, počnúc dňom 15.7.2010, že žalovaná si svoje povinnosti neplnila a žalobkyňa podala 29.5.2012 žalobu na súd, ktorý následne vydal platobný rozkaz č. k. 20Ro/357/2012-29 z 2.7.2012, ktorý bol ale ex lege zrušený potom, čo podala žalovaná v zastúpení Združením na ochranu občana spotrebiteľa HOOS odpor, v ktorom namietala premlčanie a spochybnila uznanie dlhu. Poukázal na to, že Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS deklarovalo, že pôvodne v konaní vystupoval ako zástupca žalovanej ale, že ďalej vystupuje ako VÚ na strane žalovanej. Poukázal na vyjadrenie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, v ktorom vzniesol námietku premlčania, že ohľadom úrokov uviedol, že zmluva z 13.3.2003 má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto táto zmluva podlieha ust. zák. č. 258/2011 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (zrejme z. č. 258/2001 Z. z.). Keďže v predmetnej zmluve absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a rovnako o výške úrokov v súlade s ust. § 4 ods.2 písm. g) zák. č. 258/2011 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (zrejme z. č. 258/2001 Z. z.), predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Poukázal na vyjadrenie VÚ v časti uznania záväzku, v ktorom VÚ uviedol, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala skutočnosť, že žalovaná mala vedomosť o premlčaní splatnej pohľadávky tak, ako to vyžaduje ust. § 558 OZ a preto takéto uznanie nemôže mať v tomto prípade právne účinky. Citoval §§ 497, 499, 502 ods.1 Obch. z., §§ 1 ods.1 písm. a) - e), 3 ods. 1,2, 4 ods.2 písm. g) z. č. 258/2001 Z. z., §§ 100 ods.1, 101, 122 ods.2, 588 OZ a vzťah účastníkov konania posúdil ako občianskoprávny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy podľa príslušných ustanovení zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodov, že z obsahu zmluvy vyplynulo, že ju uzavreli právny predchodca žalobkyne, spol. ISTROBANKA a.s. (poskytovateľ úveru) ako podnikateľ v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti (v súlade s výpisom z obchodného registra) a žalovaná (klient) ako fyzická osoba nepodnikateľ v súlade s ust. § 3 ods.2 zák. o spotrebiteľských úveroch, že zo samotnej Zmluvy a obchodných podmienok je zrejmé, že boli už vopred pripravené právnym predchodcom žalobkyne a žalovaná nemohla ovplyvniť ich obsah. Uviedol, že na základe vykonaného dokazovania a s použitím citovanej právnej úpravy dospel k záveru, že návrh žalobkyne je potrebné zamietnuť z dôvodu márneho uplynutia trojročnej premlčacej doby na uplatnenie práva. Považoval za nesporné, že medzi právnym predchodcom žalobkyne (ISTOBANKA a.s.) a žalovanou bola 13.3.2003 uzavretá zmluvu o vydanie a používanie pôžičkovej karty Quatro
- domácej úverovej karty MasterCard Electronic č. XXXXXX, ktorá bola posúdená ako zmluva o spotrebiteľskom úvere, že mesačné splátky boli vyčíslené vo výške 82,98 eur splatné vždy k 15. dňu bežného kalendárneho mesiaca, počet mesačných splátok bol 30. Uviedol, že ak by žalovaná splácala od 15.3.2003, istina by bola splatená najneskôr 15.10.2005 (30 mesiacov). Žalobkyňa si mala možnosť uplatniť svoje nároky vyplývajúce zo zmluvy najneskôr 15.10.2005 a trojročná premlčacia lehotu uplynula dňom 15.10.2008. Žalobkyňa návrh na začatie konania doručila súdu dňa 29.5.2012, a teda návrh podala po uplynutí trojročnej premlčacej doby. K vyhláseniu o splatnosti úveru z 8.9.2009, ktoré žalobkyňa pripojila k žalobe, uviedol, že toto je neurčité nakoľko samo o sebe neobsahuje žiaden údaj, podľa ktorého malo dôjsť k zosplatneniu úveru práve k dátumu 8.9.2009 a žalobkyňa počas celého konania nepredložila žiadne iné doklady, ktoré by preukazovali splatnosť úveru práve k dátumu 8.9.2009. Stotožnil sa s argumentáciou VÚ a to, že predmetný úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko zmluva neobsahovala RPMN, že zmluva dokonca neobsahovala ani výšku úroku z úveru a to ani v spojení s pripojenými obchodnými podmienkami (podľa čl. IV bod 3 obchodných podmienok ISTROBANKY a.s., úroková sadzba je pohyblivá, jej výška je určená bankou a je uverejnená vo verejne prístupných priestoroch banky alebo prostredníctvom elektronických služieb alebo na internetovej stránke banky). Posúdil uznanie dlhu žalovanou 25.6.2010 ako právne neúčinné, nakoľko v tomto uznaní dlhu nie je žiadna zmienka o tom, že dlh je už premlčaný, žalobkyňa počas konania nepredložila žiadny doklad preukazujúci, že žalovaná mala vedomosť o premlčaní dlhu, naopak táto v odpore proti platobnému rozkazu, aj vo vyjadrení sa k žalobe (prostredníctvom právneho zástupcu
VÚ) výslovne uviedla, že nevedela o premlčaní dlhu, preto v súlade s ust. 558 OZ posúdil toto uznanie dlhu ako právne neúčinné. Mal za to, že žalovaná platným spôsobom vzniesla námietku premlčania, a že nemohol premlčané právo žalobkyni priznať, preto návrh v celom rozsahu zamietol. Uviedol, že priznal náhradu trov konania VÚ na účet jeho právneho zástupcu VÚ, nakoľko tento vstúpil do konania na strane žalovanej a v konaní mu vznikli trovy titulom právneho zastúpenia vo výške 251,30 eur a s poukazom na § 141 ods.2 O. s. p. (správne § 142 ods.1) a § 149 ods.1 O. s. p. (ich znenie citoval) zaviazal na náhradu týchto trov žalobkyňu v súlade s § 10 ods.1, 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb počítané z tarifnej hodnoty 3.208,43 eura, za jeden úkon právnej služby 117,84 eura a bola určená z vyššie uvedenej tarifnej hodnoty, za dva úkony právnej služby á 117,84 eura (prevzatie a príprava zastúpenia a účasť na pojednávaní dňa 1.7.2013), režijný paušál za dva úkony právnej služby v roku 2013 á 7,81 eura, teda spolu vo výške 251,30 eur. Žalovanej nepriznal voči žalobkyni náhradu trov konania, nakoľko jej žiadne trovy konania nevznikli.
Rozsudok napadla včas odvolaním žalobkyňa z dôvodu, rozhodnutie súdu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní popísala v zhode so žalobou právny titul vzniku žalovaného nároku, opakovane tvrdila, že žalovaná poslednú úhradu vykonala 18.3.2009 a že v dôsledku toho vyhlásil 8.9.2009 splatnosť celého úveru vrátane príslušenstva, že žalovaná po vyhlásení splatnosti úveru (8.9.2009) vykonala čiastočné úhrady dlhu vo výške 60,- eur 29.01.2010, vo výške 120,- eur 22.02.2010, vo výške 60,- eur 15.03.2010, vo výške 60,- eur 14.04.2010 a vo výške 60,- eur 21.05.2010, ktoré žalobkyňa v súlade s § 330 ods.2 Obch. zák. započítala na úroky. Uviedla, že z vykonaného dokazovania nebolo zistené, že by žalovaná ako dlžník vymedzila účel platby a za danej situácie je nepochybné, že žalobkyňa správne započítala plnenie najskôr na úroky. Je toho názoru, že v danom prípade platí § 407 ods. 2 Obch. zák., keď platenie úrokov sa považuje za uznanie záväzku ohľadne sumy, z ktorej sa úroky platia, potom v zmysle odseku 1 od takého uznania plynie nová štvorročná premlčacia doba. Tvrdí, že žalovaná si bola vedomá svojho záväzku voči žalobcovi, tak 25.6.2010 v zmysle § 323 zákona č. 513/1991 Zb. Obch. zák. v platnom znení uznala záväzok (listinný dôkaz založený v súdnom spise) a zaviazala sa ho zaplatiť žalobcovi v pravidelných mesačných splátkach. Poukázala na § 407 ods.1 a 4 Obch. zák., že je nespochybniteľné, že žalobkyňa uplatnila svoj nárok na príslušnom súde pred uplynutím premlčacej doby, že námietku premlčania vznesenú žalovanou, ktorú súd prijal ako dôvodnú, žalobkyňa považuje za nedôvodnú a v rozpore s kogentnými ustanoveniami Obchodného zákonníka a samotné odôvodnenie rozsudku okresným súdom za výsledok nesprávneho právneho posúdenia. Uviedla, že čase uzavretia úverovej zmluvy bola zmluva o úvere upravená len v zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a v § 497 a nasl. Obch. zák., ktorý v súlade s § 261 ods. 1 písm. b) Obch. zák. úverovú zmluvu upravoval ako absolútny bankový obchod bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Je toho názoru, úverovú zmluvu nemožno posudzovať podľa § 52 až 54 OZ, pretože až do 31.12.2007, sa ustanovenia § 52 až 54 OZ o spotrebiteľských zmluvách nevzťahovali na zmluvy o úvere. Výslovne to vyplýva z definície spotrebiteľskej zmluvy uvedenej v § 52 ods.1 OZ v znení platnom do 31.12.2007. Podľa tohto ustanovenia sú spotrebiteľskými zmluvami len kúpna zmluva, zmluva o dielo a iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka a zmluva podľa § 55 OZ. V dôsledku § 879e ods.3 OZ sa preto na úverovú zmluvu nevzťahovala povinnosť zosúladiť úverovú zmluvu s ustanoveniami § 53 a 54 OZ, ani sankcia neplatnosti vyplývajúca z odseku 4 § 879e OZ. Uviedla, že medzi spotrebiteľské zmluvy bola úverová zmluva začlenená s účinnosťou od 1.1.2008 novelizovaným ustanovením § 52 ods.1 OZ. Podľa § 879j Občianskeho zákonníka sa však vznik záväzkov uzavretých pred 1.1.2008 a nároky z nich vyplývajúce posudzujú podľa dovtedajších predpisov, že zmluva o úvere v zmysle § 497 je komplexne upravená Obch. zák., preto sa na dané vzťahy aplikuje Obchodný zákonník, nevynímajúc ani úpravu premlčania a uznania záväzku, ktorá je taktiež komplexne upravená. Poukázala na § 397 Obch. zák. je premlčacia doba 4 roky, že Obchodný zákonník obsahuje ucelenú úpravu inštitútu premlčania odlišnú od inštitútu premlčania v Občianskom zákonníku nemá nič spoločné so spotrebiteľskou ochranou. Je len výsledkom dvoch rôznych legislatívnych procesov, ktoré vyústili do dvoch rôznych kódexov bez ďalšej súvislosti, že ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú inštitút premlčania, nie sú ustanoveniami smerujúcimi na ochranu spotrebiteľa, a to tak z hľadiska ich prijatia, ako aj z hľadiska obsahu ako celku, pretože Občiansky zákonník neobsahuje oproti Obchodnému zákonníku všeobecné obmedzenie, premlčacie lehoty a pod. Ochrana spotrebiteľa je v právnom poriadku dostatočne zabezpečená ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách a cieľom zákonodarcu nie je chrániť spotrebiteľa naviac tým, že nepripustí použitie tých ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré sú prísnejšie, ako im podobné ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože inak
by sa stratil zmysel absolútnych obchodov. Občiansky zákonník pre spotrebiteľské vzťahy neurčuje konkrétne vzťahy, neurčuje konkrétne podmienky premlčania, odlišné od všeobecnej úpravy v samotnom Občianskom zákonníku alebo Obchodnom zákonníku, že Občiansky zákonník ani v § 100 a nasl. neupravuje premlčanie pre prípad spotrebiteľských zmlúv, a preto nejde o ustanovenia, ktoré by nejakým spôsobom vytvárali obmedzenie vo vzťahu k ustanoveniam Obchodného zákonníku v prípade úverovej zmluvy podľa § 497 Obchodného zákonníka. Uviedla, že jej nárok nemôže byť premlčaný, keďže sa aplikuje štvorročná premlčacia doba podľa Obchodného zákonníka a na návrhu trvá v celom rozsahu. Ďalej uviedla, že považuje za výsledok nesprávneho právneho posúdenia aj to, že súd sa stotožnil s argumentáciou zástupcu VÚ ohľadom toho, že ak zmluva neobsahovala údaj o RPMN, tak úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov. Má zato, že vzhľadom k technike poskytnutia tohto úveru nebolo možné určiť ročnú percentuálnu mieru nákladov a žalovaná bola ako spotrebiteľ pred uzavretím zmluvy informovaná v súlade s § 3 ods.6 z. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon") o úverovom limite (informácia v úverovej zmluve), o nákladoch žalovanej ako spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, o spôsobe výpočtu RPMN (informácie zverejňované výveskou a v Sadzobníku poplatkov ISTROBANKY, a.s. v obchodných priestoroch ISTROBANKY, a.s. a na internetovej stránke ISTROBANKY, a.s.), o podmienkach, za ktorých môže byť zmluva zmenená a o spôsobe a termíne skončenia zmluvného vzťahu (informácie uvedené v Obchodných podmienkach ISTROBANKY). O zmene RPMN bola žalovaná informovaná výveskou v obchodných priestoroch právneho predchodcu žalobkyne (ISTROBANKY). Žiadala, aby Krajský súd v Košiciach aby zrušil rozhodnutie Okresného súdu Košice II.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne.
Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.
Na zdôraznenie správnosti poukazuje na skutočnosť, že uzatvorená zmluva o vydanie a používanie pôžičkovej karty Quatro - domácej úverovej karty MasterCard Electronic č. 318166, ktorej predmetom bola dohoda účastníkov o poskytnutí úveru vo výške úverového limitu 2 489,54 eur a o vydaní pôžičkovej karty, prostredníctvom ktorej bolo možné úver čerpať sa spravovala ust. z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov platnom v čase jej uzatvorenia t. j. 13.3.2003 a to v zmysle § 1 ods. 1,2.
Podľa § 1 ods.1 tento zákon upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.
Podľa § 1 ods.2 písm. a) zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru 1) na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu.
V poznámke pod bodom 1 je odkaz na § 497 až 507 Obch. zák., § 1 ods. 2 písm. b) zákona č. 21/1992 Zb. o bankách v znení neskorších predpisov. Na základe uvedeného je zrejmé, že na ktoré úverové zmluvy sa z. č. 258/2001 Z. z. nevzťahuje a rovnako je zrejmé, že sa vzťahuje na ostatné úverové zmluvy, teda aj na zmluvu uzatvorenú so žalovanou.
Podľa § 4 ods.2 zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí 6) obsahuje najmä a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť, b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby, d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom, e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, f) meno a adresu spotrebiteľa, g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná percentuálna miera nákladov, i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad. V poznámke pod bodom 6 k citovanému § je odkaz na § 43 OZ. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že zák. č. 258/2001 Z. z. ako lex specialis upravuje osobitné občianskoprávne vzťahy, ktoré v základnom predpise, Občianskom zákonníku ako lex generalis nie sú upravené. Treba uviesť, že tie vzťahy, ktoré nie sú upravené v osobitnom predpise spravujú sa všeobecnými normami upravenými v Občianskom zákonníku. Je vylúčené, aby zmluva, ktorá má obsahovať všeobecné náležitosti podľa Občianskeho zákonníka sa v niektorých prípadoch riadila Obchodným zákonníkom a teda premlčanie a rovnako uznanie záväzku sa riadia predpismi Občianskeho zákonníka. Súd správne vec právne posúdil, keď vznesenú námietku premlčania posudzoval podľa § 101 ods.1 OZ a považoval právo uplatnené žalobkyňou za premlčané a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil a odôvodnenie má podklad v zistenom skutkovom stave. Rovnako nie je dôvodná námietka žalobkyne, že k zosplatneniu pohľadávky došlo k 8.9.2009 z dôvodu, že žalovaná naposledy plnila splátku úveru 18.3.2009. Plnenia, ktoré žalovaná vykonávala po 15.10.2008 (po uplynutí trojročnej premlčacej doby) boli plnenia premlčaného záväzku, ktoré žalobkyňa prijala ale nedošlo tak ako to žalobkyňa tvrdí k uznaniu záväzku podľa § 407 ods. 2 Obch. zák., keď platenie úrokov sa považuje za uznanie záväzku ohľadne sumy, z ktorej sa úroky platia, potom v zmysle odseku 1 od takého uznania plynie nová štvorročná premlčacia doba. Na základe uvedeného odvolací dôvod uplatnený žalobkyňou nie je daný.
Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.
Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Žalobkyňa v odvolacom konaní nemala úspech, preto nemá právo na náhradu trov konania a úspešnej žalovanej a rovnako VÚ náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná, pretože im žiadne nevznikli.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.