Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2S-26-2021.pdf
PDF · 142.12 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/26/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a členov senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD., v právnej veci žalobcu: M.P.L. TRADE s.r.o., IČO: 36 732 176, Rampová č. 4, 040 01 Košice, právne zastúpeného JUDr. Jozefom Vaškom, advokátom, Szakkayho č. 1, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, IČO: 42499500, Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 26. marca 2021 číslo: 100496645/2021 na základe všeobecnej správnej žaloby jednohlasne takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Zhrnutie napadnutého rozhodnutia a priebeh administratívneho konania
Z administratívneho spisu žalobcu a správcu dane je zrejmé, že správca dane, pobočka Humenné vykonal u žalobcu daňovú kontrolu so zameraním na zistenie a preverenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane z pridanej hodnoty podľa zákona č.222/2004 Z.z. o DPH v platnom znení a to so zameraním na splnenie zákonných podmienok na odpočítanie sane podľa § 49 a § 51 cit. zákona a na zaplatenie dane z dodania tovaru a služieb v zmysle § 69 ods.1 a § 19 cit. zákona, tiež na vedenie záznamov DPH v zmysle § 70 cit. zákona. Daňová kontrola kontrolovaného subjektu – žalobcu začala 10. októbra 2019. Správca dane o výsledku daňovej kontroly s uvedením svojich záverov informoval náležite žalobcu a doručil mu protokol č. 101393596/2020 zo dňa 4. septembra 2020, ktorého obsah, vrátane hodnotenia dôkazov, v relevantnej miere tvorí odôvodnenie tak napadnutého rozhodnutia žalovaného ako nadriadeného orgánu v konaní odvolaní ako aj odôvodnenia rozhodnutia správcu dane o určení povinnosti žalobcovi zaplatiť rozdiel dane.
Žalovaný v správnom súdnom konaní napadnutým rozhodnutím zo dňa 26. marca 2021 číslo: 100496645/2021 potvrdil podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej Daňový poriadok) rozhodnutie Daňového úradu Prešov číslo 101718140/2020 zo dňa 11. novembra 2020, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil daňovému subjektu - žalobcovi rozdiel dane v sume 7 274,20 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2019.
V dôvodoch rozhodnutia žalovaný poukázal na záver prvostupňového správneho orgánu, ktorý vo svojom rozhodnutí konštatoval, že daňový subjekt nepreukázal, že predmetný tovar bol skutočne dodaný platiteľom Keram KE s.r.o. a že platiteľovi Keram KE s.r.o. vznikla daňová povinnosť z dodania predmetného tovaru v zmysle § 19 ods.1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Daňový subjekt tak neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok, ktoré sa na odpočítanie dane viažu. Po preskúmaní rozhodnutia správcu dane v rozsahu odvolacích námietok konštatoval skutkový stav, za ktorého Daňový úrad Prešov vykonal u daňového subjektu – žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2019 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 102118381/2019 zo dňa 9. septembra 2019. Kontrolovaný subjekt v zdaňovacom období jún 2019 uplatnil odpočítanie dane z faktúr (uvedených na strane 10 rozhodnutia) za rôzne príslušenstvo výťahov v celkovej výške 43 645,20 Eur, z toho základ dane 36 371,- Eur a DPH 7 274,20 Eur od deklarovaného dodávateľa Keram KE s.r.o. v likvidácii (od 26. februára 2020). Na základe údajov z kontrolného výkazu správca dane zistil že deklarovaný dodávateľ Keram KE s.r.o. v likvidácii v kontrolnom výkaze nevykázal dodanie tovaru a služieb pre odberateľa M.P.L. TRADE s.r.o., keďže za zdaňovacie obdobie jún 2019 podal negatívne daňové priznanie DPH a negatívny KV DPH. O týchto skutočnostiach bol spísaný úradný záznam č. 102793079/2019 zo dňa 4. decembra 2019. Správca dane skonštatoval, že kontrolovaný platiteľ M.P.L. TRADE s..o. v zdaňovacom období jún 2019 porušil § 51 od.1 písm. a/ nadväzne na § 49 ods.1,2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. tým, že v zdaňovacom období jún 2019 neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej výške 7 274,90 Eur z faktúr od deklarovaného dodávateľa Keram KE s.r.o. v likvidácii. Daňový úrad Prešov vyhotovil o výsledku daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie jún 2019 protokol č. 101393596/2020 zo dňa 4. septembra 2020, ktorého súčasťou bola výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Protokol bol kontrolovanému daňovému subjektu doručený dňa 23. septembra 2020. Daňový subjekt sa v lehote určenej správcom dane k zisteniam uvedeným v protokole nevyjadril. O tejto skutočnosti správca dane spísal úradný záznam č. 101689433/2020 zo dňa 6. novembra 2020. Následne vydal rozhodnutie č. 101718140/2020 zo dňa 11. novembra 2020, ktorým daňovému subjektu vyrubil rozdiel dane v sume 7 274,20 Eur pre porušenie § 51 ods. 1 písm. a/ v nadväznosti na §49 ods. l, 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, pretože nepreukázal, že predmetný tovar bol skutočne dodaný platiteľom Keram KE s.r.o. v likvidácii, a že tomuto platiteľovi vznikla daňová povinnosť z dodania tovaru v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok, na ktoré sa odpočítanie dane viaže. Žalovaný v kontexte odvolacích námietok žalobcu v správnom konaní poukázal na to, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3Sžf 1/2011 zo dňa 15. marca 2011 je založený na právnom názore, že u správcu dane vznikli pochybnosti výlučne z dôvodu preverovania účtovnej evidencie žalobcových dodávateľov, na ktorú žalobca ako daňový subjekt nemá vplyv. V danom prípade však správca dane vypočul A. A., konateľa dodávateľa Keram KE s.r.o. v likvidácii, a tiež konateľa kontrolovaného daňového subjektu A. B., kedy okrem iného im položil otázky ohľadne realizácie deklarovaných obchodov, t. j., ako konkrétne obchody prebiehali, kto bol pri ich uskutočnení, ako aj otázky ohľadne činností spoločností, ktoré zastupovali. Z odpovedí A. A. v zápisnici č. 101200607/2020 zo dňa 21. júla 2020 je možné vyvodiť relevantný záver, že tento nemal základné vedomosti o spoločnosti, ktorej bol konateľom. Konateľom, podľa vlastných slov sa stal tak, že hľadal na internete spoločnosť, ktorú by kúpil. Predmetom činnosti spoločnosti bola kúpa a predaj toho, čo bolo komu treba. Konateľom sa stal podľa výpisu z obchodného registra dňa 29. mája 2019. Nevedel uviesť adresu sídla a meno účtovníčky, ktorú uviedol do zápisnice, sa nezhoduje s údajmi osoby, ktorá podávala daňové priznania a elektronicky komunikovala s finančnou správou. Pritom táto osoba podľa vyjadrenia A. A. na základe ním zaslaných podkladov podávala daňové priznania a kontrolné výkazy, vyhotovovala faktúry, ktoré on doma vytlačil a podpísal. Na otázku správcu dane, či faktúry boli zaúčtované v účtovníctve, odpovedal, že určite áno, a bolo podané aj daňové priznanie za zdaňovacie obdobie jún 2019, čo sa nezhoduje so skutočnosťou (spoločnosť podala za zdaňovacie obdobie jún 2019 negatívne daňové priznanie DPH a negatívny KV DPH), z čoho je zrejmý jeho pomer k preskúmavanej veci. Predmet dodania opísal ako nejaké súčiastky, náhradné diely na výťahy, tiahlo, resp. „dačo na výťah". Objednávky mu boli dané od konateľa kontrolovaného subjektu v sídle spoločnosti M.P.L. TRADE s.r.o., ktoré však nevedel uviesť. Jednoznačne uviedol, že jeho dodávateľ vozil tovar priamo do sídla spoločnosti M.P.L. TRADE s.r.o., no nevedel uviesť, či tam boli skladové priestory, aj keď podľa vlastných slov, rokoval v sídle tejto spoločnosti. Podstatnou je aj skutočnosť, ktorú uviedol do zápisnice, že pri odovzdávaní tovaru nebol za jeho spoločnosť nikto prítomný. Toto je v rozpore s výpoveďou konateľa kontrolovaného daňového subjektu, ktorý do zápisnice č. 100583707/2020 zo dňa 3. marca 2020 podrobne opísal dodanie tovarov tak, že pri odovzdávaní tovaru bol prítomný aj A. A..
Tiež uviedol, že si spoločnosť Keram KE s.r.o. v likvidácii overil na stránke Finstat. Uvedené nie je možné považovať za konanie v zmysle § 135a ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, keďže z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že na základe stretnutia pri údajnom predávaní auta a overení na stránke Finstat A. B. dospel k záveru, že to stačí, aby uzavrel obchod v zdaňovacom období jún 2019 na tak úzko profilovaný tovar s konateľom spoločnosti Keram KE s.r.0. v likvidácii, ktorý sa navyše stal konateľom 29. mája 2019. Správca dane veľmi jasne a presne vyjadril svoje pochybnosti v zmysle § 46 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov vo výzve č. 101273001/2020 zo dňa 7. augusta 2020, ktoré daňový subjekt neodstránil, a v podstate použil totožnú argumentáciu ako v odvolaní. Na splnenie podmienok na odpočítanie dane je podľa žalovaného potrebné splniť kumulatívne podmienky v zmysle § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov v nadväznosti na §49 ods.l a 2 písm. a/ citovaného zákona. Daňovým subjektom namietaná nesprávna aplikácia § 19 ods. l a § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov správcom dane je však neopodstatnená. V danom prípade neboli spochybnené dodávateľsko - odberateľské vzťahy medzi daňovým subjektom a jeho odberateľmi, ale skutočnosť, že deklarovaný tovar nedodal dodávateľ Keram KE s.r.o. v likvidácii, ktorému tým logicky nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, a teda ani kontrolovaný subjekt nesplnil jednu z podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 citovaného zákona.
Citujúc ustanovenia § 19 ods.1, § 49 ods.1, 2 písm. a/, § 51 ods.1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. a § 3 ods.1,3, § 24 ods.1,2,4, § 44 a § 46 ods.1 zákona č. 563/2009 Z.z. v platnom znení a napokon s odkazom na § 135a ods.1 zákona č.513/1991 Zb. Obchodný zákonník, žalovaný v závere rozhodnutia uviedol, že v rozhodnutí správcu dane nezistil rozpor s právnymi predpismi, ani rozpor so zistenými skutočnosťami. S poukazom na ustanovenie § 3 ods. 6 Daňového poriadku podľa neho správca dane postupoval v danom prípade v súlade s uvedeným ustanovením a odvolací orgán považuje všetky námietky odvolávajúceho sa uvedené v odvolaní za neopodstatnené.
II.
Argumenty žalobcu v podanej žalobe
Včas podanou správnou žalobou zo dňa 2. júna 2021 podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. o Správnom súdnom poriadku (S.s.p.) sa žalobca domáha v celom rozsahu zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného (doručeného žalobcovi dňa 6. apríla 2021 prostredníctvom jeho právneho zástupcu) a tiež rozhodnutia správcu dane, pobočky v Humennom, v predmetnom správnom konaní a vrátenia veci správnemu orgánu na ďalšie konanie, vrátane priznania náhrady trov konania a právneho zastúpenia. Žalobca namietal, že ako účastník administratívneho konania (daňového konania) bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch tým, že správca dane a následne žalovaný napriek splneniu zákonných podmienok zo strany žalobcu v rozpore so zákonom, t.j. nezákonne, nepriznal žalobcovi právo na odpočet dane z pridanej hodnoty vo výške 7.274,20 Eur za mesiac jún 2019 a naopak, vyrubil mu rozdiel na dani z pridanej hodnoty v rovnakej sume. Správnu žalobu žalobca odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov; ďalej žalovaný neúplne zistil skutkový stav a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozhodnutie žalovaného podľa žalobcu vychádza z rozhodnutia správcu dane zo dňa 11. novembra 2020, vydaného na základe výsledkov daňovej kontroly, z ktorej bol vyhotovený protokol dňa 4. septembra 2020 pod číslom 101393596/2020. Tento protokol obsahuje všetky skutkové zistenia, ktoré správca dane zistil pri posudzovaní oprávnenosti nadmerného odpočtu DPH za mesiac jún 2019. Podľa žalobcu správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie s jediným cieľom – nepriznať žalobcovi nadmerný odpočet DPH faktúry, ktorú prijal žalobca od dodávateľa Keram KE s.r.o., so základom dane v sume 36.371,00 Eur a 20 % DPH v sume 7.274,20 Eur a to z dôvodu, že dodávateľ komponentov pre výťahy túto daňovú operáciu neuviedol v daňovom priznaní a príslušné DPH neodviedol. Spoločnosť Keram KE s.r.o. za kontrolované obdobie vykázala nulové daňové priznanie. Správca dane nebral absolútne v zreteľ skutočnosti, že v tomto sledovanom období žalobca tovar, ktorý mu bol fakturovaný od dodávateľa, odpredal resp. dodal a následne fakturoval pre odberateľov a to C. A. a RAPČAN SERVIS DETVA s.r.o.
Z takto fakturovaného tovaru žalobca odviedol príslušnú DPH. Takéto závery správcu dane v plnom rozsahu akceptoval aj žalovaný, čo je v rozpore s elementárnou právnou logikou, nakoľko žalobca predsa nemohol zaplatiť za niečo, čo mu nebolo dodané a zároveň nemohol zaplatiť DPH z faktúr, ktoré vystavil odberateľom za komodity, ktoré mu boli dodané od subjektu, ktorý nezaplatiť DPH, t.j. Keram KE s.r.o. Takéto vykonávanie kontroly, resp. právne závery sú svojvôľou správneho orgánu, ktorý postihuje subjekt, ktorý konal v intenciách zákona a ktorý v žiadnom prípade nemohol ovplyvniť konanie tretieho subjektu, t.j. že tento nevykázal vo výkaze DPH za mesiac jún 2019 DPH z faktúry, ktorú vystavil tento subjekt a ktorú zaplatil žalobca.
Žalovaný neúplne zistil skutkový stav, resp. jeho zistenia boli iba polovičaté, vychádzali z výpovedí subjektov, ktoré v tomto období pre chorobu si nemohli pamätať na detaily tohto obchodného prípadu a tak dospel k záveru, ku ktorému chcel dospieť, t.j. nepriznať žalobcovi odpočet dane z faktúry, ktorú preukázateľne zaplatil pre spoločnosť Keram KE s.r.o.
Žalobca je toho názoru, že skutočnosti, ktoré uviedol žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Jeho argumentácia je v rozpore s ustanovením § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. Zo strany správcu dane bolo nesprávne aplikované zákonné ustanovenie a to § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Logicko-právnym výkladom tohto zákonného ustanovenia je, že rozhodujúcou právnou skutočnosťou je dodanie tovaru in natura. Neobstojí teda tvrdenie žalovaného, že žalobca nepreukázal žiadnymi relevantnými dôkazmi, že táto právna skutočnosť nastala. Je preukázané, že žalobca za dodaný tovar od spoločnosti Keram KE s.r.o. zaplatil a následne preukázateľne tovar predal ďalším subjektom C. A. a RAPČAN SERVIS DETVA s.r.o. Skutočnosti nepriznania a neodvedenia DPH zo strany spoločnosti Keram KE s.r.o. logicky žalobca nemohol ovplyvniť a aplikačná prax, ktorá je podložená rozhodnutiami súdov jasne dokazuje, že táto povinnosť nie je daná daňovému subjektu. Svoje tvrdenie opiera žalobca o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3Sžf 1/2011 zo dňa 15. marca 2011, s odkazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House), kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následným udalosťami. Najvyšší súd preto dospel k záveru, ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Ak tieto skutočnosti budú uplatnené proti daňovému subjektu, účasť na dokazovaní mu musí byť umožnená. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného dokazovania. Vyššie uvedený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsahuje aj ďalšie ustanovenia, týkajúce sa dôkazného bremena s tým, že zo strany daňového orgánu pri daňovej kontrole, ako aj čo sa týka odôvodnenia rozhodnutia, bolo porušené ustanovenie § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Na základe vyššie uvedených skutočností ako aj skutočností, ktoré sú uvedené v administratívnom spise vystáva podľa žalobcu jednoznačný záver, že rozhodnutie správneho orgánu ako aj žalovaného je nezákonné, je v rozpore s hmotným právom ako aj v rozpore s procesnoprávnymi predpismi.
III.
Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe
Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 19. júla 2021 k správnej žalobe uviedol, že námietky žalobcu sa podstatne zhodujú s jeho námietkami v odvolacom konaní pred správnym orgánom. Podľa žalovaného, správca dane v prvostupňovom rozhodnutí detailne popísal zistený skutkový stav veci, popísal, z ktorých dokladov a dôkazov vychádzal, vyhodnotil všetky zistené skutočnosti a zaoberal sa aj námietkami
žalobcu. Rovnako aj sám žalovaný na stranách 2 až 4 napadnutého rozhodnutia popisuje zistený skutkový stav a na stranách 5 až 7 uvádza svoje vysporiadanie sa s odvolacími námietkami žalobcu.
Žalovaný aj vo vzťahu k žalobným námietkam trvá na tom, že v konaní správca dane získal dostatok dôkazov na vyslovenie záveru, že žalobca nesplnil zákonné podmienky na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, keďže jeho dodávateľovi nevznikla z deklarovaného obchodu daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 citovaného zákona. Na základe obsahu žaloby žalovaný uviedol, že na svojich záveroch trvá a jeho vyjadrenie k žalobným námietkam sa zhoduje s jeho vysporiadaním sa s odvolacími námietkami uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
Navyše považoval žalovaný za potrebné uviesť, že v danom prípade správca dane vypočul A. A., konateľa dodávateľa Keram KE s.r.o. v likvidácii, a tiež konateľa žalobcu A. B.. Z odpovedí A. A. v zápisnici č. 101200607/2020 zo dňa 21. júla 2020 je možné vyvodiť relevantný záver, že tento nemal základné vedomosti o spoločnosti, ktorej bol konateľom, popisujúc ďalej skutočnosti ako v napadnutom rozhodnutí, uvedené vyššie. Fakt, že dodávateľ Keram KE s.r.o. v likvidácii podal negatívny kontrolný výkaz a aj daňové priznanie za zdaňovacie obdobie jún 2019, len podľa žalovaného dopĺňa celkový obraz o deklarovanom obchode.
Napadnuté rozhodnutie považuje žalovaný za správne a navrhuje žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Správnemu súdu bol žalovaným zároveň doručený originál spisu, týkajúci sa predmetného správneho konania pred žalovaným a Daňovým úradom Prešov.
Žalovaný súčasne predložil správnemu súdu spisový materiál a to originál administratívneho spisu, vrátane originálu administratívneho spisu Daňového úradu Prešov.
IV.
Replika žalobcu
Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe replikoval žalobca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 2. augusta 2021, v ktorom trval na svojich vyjadreniach a namietal tvrdenia žalovaného. Uviedol, že správca dane získal dostatok dôkazov na vyvodenie záveru, že žalobca nesplnil zákonné podmienky na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, keďže jeho dodávateľovi nevznikla z deklarovaného obchodu daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 cit. zákona. Namieta tieto tvrdenia žalovaného, nakoľko vychádzajúc z ustanovení § 49 ods. 1 zákona právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Aplikujúc ďalšie zákonné ustanovenie § 19 ods. 1 zákona daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. A finálne podľa § 51 ods. 1 písm. a/ právo na odpočítanie dane podľa § 49 zákona môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 zákona.
Žalobca neporušil ani jedno z vyššie uvedených zákonných ustanovení, naopak bolo preukázané, že žalobca na základe vystavených faktúr od spoločnosti Keram KE, s.r.o., ktoré riadne zaevidoval v účtovníctve a na základe ktorých podal daňové priznanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2019, si uplatnil v zmysle § 51 ods. 1 zákona právo na odpočítanie dane. Opätovne poukazuje na to, že žalobca nemôže niesť zodpovednosť za iný daňový subjekt, konkrétne Keram KE s.r.o., ktorá podala negatívne daňové priznanie DPH za obdobie jún 2019 a teda nemôže znášať dôkazné bremeno iného daňového subjektu.
Ďalej chce žalobca upriamiť pozornosť súdu aj na skutočnosti, že následní odberatelia žalobcu a to C. A. a RAPČAN SERVIS DETVA s.r.o. na základe výziev správcu dane doručili požadované doklady (faktúry
vystavené žalobcom za zdaňovacie obdobie 2019), ktoré preukazovali uskutočnenie obchodných transakcií medzi nimi a žalobcom, čo správca dane vo svojom rozhodnutí nepopiera. V žalobnom návrhu uvádza judikatúru, týkajúcu sa otázky dôkazného bremena na strane daňového subjektu a pripomína závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý uvádza, že „Nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy, týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu.“
Žalobca konštatuje, že splnil všetky zákonné podmienky na uplatnenie svojho práva na odpočítanie dane v zmysle § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o dani z pridanej hodnoty a z uvedeného dôvodu, nakoľko žalovaný nepreukázal u žalobcu ako kontrolovaného subjektu opak, trvá na podanej správne žalobe v celom rozsahu a navrhuje, aby súd rozhodol v zmysle žalobného návrhu.
V.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
Správny súd rozhodoval v súlade s príslušnými ustanoveniami S.s.p. účinného od 01.07.2016.
Podľa § 2 ods. 1 S.s.p., v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chránených záujmov fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 2 ods. 2 S.s.p. , každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
Podľa § 177 ods. 1 S.s.p., správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Správny súd na podklade správnej žaloby a v intenciách ustanovení S.s.p. preskúmal zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného, ktorých predmetom bolo rozhodnutie správcu dane podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty v sume 7 274,20 Eur za zdaňovacie obdobie jún 2019 daňovému subjektu - žalobcovi, pri dani vyrubenej podaným daňovým priznaním, doručeným dňa 25. júla 2019 v sume 465,10 Eur a dani zistenej správcom dane vo vyrubovacom konaní v sume 7 739,30 Eur. Správny súd na prejednanie veci v zmysle § 107 ods.1 písm. a/ S.s.p. nariadil pojednávanie.
Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, predmetom dane je poskytnutie služby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
Podľa § 19 ods. 2 citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
Podľa § 49 ods. 1,2 písm. a/citovaného zákona, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, aj je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 1 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti sa daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Podľa § 3 ods. 3 citovaného zákona, správca dane hodnotí dôkazy podľa svoje úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 3 ods. 6 citovaného zákona, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
Podľa § 24 ods. 1 citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje:
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitný predpisov, b)skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 citovaného zákona, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
Podľa § 46 ods. 5 citovaného zákona, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim
vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
Podľa § 63 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byt' vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 63 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
V kontexte preskúmavaného predmetu správnej žaloby, správny súd ďalej poukazuje na príslušnú judikatúru, v intenciách ktorej je potrebné sa i v danom prípade pri posudzovaní predmetného nároku riadiť.
V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Článok 167, článok 168 písm. a/, článok 178 písm. a/, článok 220 ods. 1 a článok 226 Smernice Rady 2006/112 z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. (V tejto veci zo skutkových okolností súd konštatoval zistenie o priamom prevzatí tovaru daňovým subjektom vo vlastnej prevádzkarni od dodávateľa v zmysle faktúr, uistenie sa o kvalite).
Správny súd tiež poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/12/2014 z 18.6.2015, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôraznil, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, žalobcu, ktorý zodpovedá aj za to, že vo svojom účtovníctve má doklady vystavené v súlade s ustanovením § 71 ods. 1 a 2 zákona o DPH.
Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp. zn. 1Sžf/46/2016 zo dňa 27. júna 2017 uviedol, že „...daňovo účtovné doklady ako sú faktúry, dodacie a príjmové listy, potvrdené protokoly o vykonaní prác, či zhotovení diela, prepravné dokumenty, potvrdenia z mýtneho systému a iné, sú na jednej strane významnými dôkaznými prostriedkami pre oblasť súkromného práva, ale na druhej strane ide o listiny s daňovo-právnym charakterom, ktoré sú iba logickým následkom, ktoré vytvárali a formovali obsah a charakter toho ktorého zdaniteľného obchodu, pri realizácií ktorého správca dane absentoval. Preto ak správcovi dane vzniknú pochybnosti, že určitá udalosť (časť) zdaniteľného obchodu sa nezrealizovala, potom je dôkazným bremenom, ktoré má oporu v hore uvedenej zásade poctivého obchodného styku v spojení s pravidlom obozretného podnikania, žalobca je potom povinný ako daňový subjekt v súlade s § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. preukázať, že nielen v spochybnenej časti sa zdaniteľný obchod zrealizoval, ale aj jeho výsledky použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ...“
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/80/2013 zo 14. januára 2014 v obdobnej právnej veci, v dôvodoch konštatuje, že „uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie
dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Vzhľadom na to, že dodávateľ žalobcu nevedel identifikovať svojich dodávateľov (subdodávateľov žalobcu), pričom nemal ani žiadnych zamestnancov, a jeho účtovníctvo nie je k dispozícii, dodanie služieb žalobcovi je pochybné. Za danej situácie dôkazné bremeno preukázania zdaniteľných plnení zaťažuje žalobcu. Preukázanie zdaniteľných plnení uskutočnených subdodávateľským spôsobom môže byť pre žalobcu problematické, keďže nejde o služby, ktorých výstupom by bol konkrétny hmotný produkt. Avšak je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu služieb skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok na odpočet dane.“
Závermi uvádzanej judikatúry tak správny súd precizuje právny názor, vyjadrený v žalobcom v rámci námietok, uvádzanom rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15. marca 2011, z ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne a správca dane pričítal (v tamojšom konaní) daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno. Správny súd sa stotožňuje so závermi daňových orgánov, ktoré poukazujú na prejednávaciu zásadu daňového konania, že pri žiadosti daňového subjektu o vrátenie nadmerného odpočtu, je jeho zákonnou povinnosťou nárok na vrátenie dane preukázať. Zároveň je správca dane oprávnený a aj povinný, s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnené vrátenie nadmerného odpočtu. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil, inak nie je možné priznať nárok na vrátenie dane.
K výkladu daňových noriem daňovými orgánmi zaujal stanovisko aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp.zn. II. ÚS 389/2018 zo dňa 5. septembra 2018, v ktorom vyslovil, že sa stotožňuje so záverom správnych súdov, podľa ktorého iba v prípade splnenia podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH vzniká nárok na odpočet a ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani v prípade, ak vady dokladu spôsobila iná osoba. Pritom je vecou platiteľa prijímajúceho zdaniteľné plnenie a uplatňujúceho nárok na odpočet, aby preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil; musí vedieť najmä preukázať, že zdaniteľný obchod (dodaná služba) bol reálne uskutočnený, a to práve osobou ako platiteľom DPH uvedenou na faktúre, ktorá si zároveň voči odberateľovi uplatňuje DPH. Dokazovanie správcu dane slúži až na následnú verifikáciu dokladov daňového subjektu.
Rozhodujúce žalobné námietky žalobcu poukazovali na rozpornosť záverov žalovaného, ktorý prevzal závery správcu dane, pričom tento nebral do úvahy v sledovanom období, že žalobca tovar, ktorý mu bol fakturovaný od dodávateľa, odpredal, resp. dodal a fakturoval pre ďalších svojich odberateľov a z takto fakturovaného tovaru žalobca odviedol príslušnú DPH. Následní odberatelia žalobcu a to C. A. a RAPČAN SERVIS DETVA s.r.o.na základe výziev správcu predložili požadované doklady a to faktúry vystavené žalobcom za zdaňovacie obdobie roku 2019, ktoré preukazovali uskutočnenie obchodných transakcií medzi nimi a žalobcom. K tomuto považuje správny súd za nevyhnutné uviesť, že odpočítanie dane z pridanej hodnoty je viazané na obchodný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom. Následné obchodné transakcie, ktorých predmetom je hoc ten istý tovar, nepreukazujú v danom prípade existenciu žalobcom deklarovaného dodávateľa v kontrolovanom obchode, resp. jeho účasť na ňom. Pri dani z pridanej hodnoty ide o osobný charakter zdaniteľných plnení, pri ktorom stotožnenie osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného platiteľa vo faktúre musí zodpovedať skutočnému stavu, čo znamená, že daňový subjekt, ktorý si uplatní odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí predložiť taký dôkaz o tom, že fakturovaný tovar, resp. služby boli skutočne realizované dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre. Iba formálna existencie faktúry, prípadne preukázanie zaplatenia týchto súm nie je predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona o DPH. Preukázanie dodávky tovaru len účtovnými faktúrami nie je tak podľa správneho súdu ako ani ustálenej judikatúry v prípade pochybností správcu dane dostačujúce tak, ako to má na mysli citované ustanovenie § 24 ods.1 Daňového poriadku.
V tomto poukazuje správny súd na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa 23. februára 2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu...“ Správny súd považuje za dôležité zdôrazniť tiež, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydané v konaní pod sp. zn. 8Sžf/26/2014). Pre záver o splnení zákonných podmienok pre uplatnenie práva na odpočet DPH sú kumulatívne nevyhnutné reálna fyzická existencia tovaru, ale aj „fakturačná, listinná“ prítomnosť tohto. Pritom obchodná transakcia tovaru, reálna aj fakturačná, sa musí zhodovať v pôvode, subjektoch obchodovania, subjektoch skladovania, totožnosti medzičlánkov transakčnej, resp. sprostredkovateľskej reťaze. Len za takéhoto stavu je možné hovoriť o existencii tovaru v zmysle zákona o DPH a o následnej možnosti uplatniť si právo v zmysle § 49 zákona o DPH.
Preto považuje správny súd za nie s istotou preukázané splnenie zákonných podmienok na uplatnenie si práva na nadmerný odpočet DPH v súvislosti s predmetnou obchodnou transakciou, týkajúcou sa tovaru, ktorý konateľ dodávateľskej spoločnosti nedokázal vo výpovedi pred správcom dane ani špecifikovať, pričom o samotnej dodávke tovaru vypovedal rozporne, čo súčasne s pôsobením dodávateľskej spoločnosti v aktuálnom relevantnom období (spoločnosť nemala zamestnancov, jediný konateľ a spoločník do tejto vstúpil podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I Oddiel: Sro, Vložka číslo: 43304/V dňa 29. mája 2019 bez preukázanej nadväznosti na špecifický druh dodávaného tovaru), oprávnene vzbudzuje pochybnosti o predmetnej obchodnej transakcii, ktoré ani následne žalobca – kontrolovaný daňový subjekt neodstránil. Správca dane sa pri tom v danom prípade v procese dokazovania neobmedzil iba na predložené doklady, ale zisťoval skutkový stav so zreteľom na preverenie materiálneho základu žalobcom deklarovaného zdaniteľného plnenia. Z dôkazov získaných v predmetnom daňovom konaní a tiež z ďalších dôkazov, majúcich pôvod v iných daňových konaniach vyplynuli závažné pochybnosti o reálnom uskutočnení dodávok tovaru tak, ako boli žalobcom deklarované. Správny súd má tak za preukázané tvrdenie žalovaného, že v danom prípade je spochybňovaná samotná existencia dodaného tovaru, Aj podľa súdu nebola splnená materiálna podmienka samotného obchodu medzi žalobcom a jeho dodávateľom – spoločnosťou Keram KE s.r.o. v likvidácii. Pokiaľ nesplnil žalobca jednu z hmotno-právnych podmienok daňového subjektu, správca dane vo veci rozhodol správne a v súlade so zákonom. Neboli spochybňované len dodávateľsko- odberateľské vzťahy medzi daňovým subjektom – žalobcom a dodávateľom Keram KE s.r.o. v likvidácii, ale že v danom prípade nedošlo k dodaniu tovaru tými subjektami, ktoré sú uvedené na faktúrach, t. j. že nedošlo k dodaniu tovaru zo strany deklarovaného dodávateľa. Žalobca k tomuto vo svojej správnej žalobe argumentačne zotrval len v rovine všeobecných tvrdení, pričom nepredložil žiadny ďalší dôkaz, ktorý by mal oporu v administratívnom spise, resp. že nepredložil akýkoľvek dôkaz, ktorý by spochybňoval záver žalovaného a orgánu verejnej správy prvého stupňa vo vzťahu k posúdeniu nároku na odpočet DPH.
Správny súd poukazuje v súvislosti s obchodnoprávnymi vzťahmi na zásadu poctivého obchodného styku, ktorú je potrebné vo všeobecnosti od obchodujúcich subjektov legitímne očakávať a je predpokladom riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. I preto je povinnosťou každej zmluvnej strany preukázať maximálnu možnú opatrnosť pri výbere obchodného partnera v nadväznosti na dodávanie tovarov a služieb, ďalej povinnosťou účastníkov akéhokoľvek deklarovaného zdaniteľného
plnenia zachovávať zákonnosť obchodnej transakcie, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na jej preukázanie, vrátane oprávnenosti uplatnenia nároku na odpočet DPH (s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/66/2016 zo dňa 31. mája 2018) .
K námietke žalobcu, týkajúcej sa výkladu ustanovenia § 49 ods.1 zákona o DPH, ktoré podľa žalobcu logicko-právnou úvahou považuje za rozhodujúcu právnu skutočnosť dodanie tovaru in natura, kedy neobstojí tvrdenie žalovaného, že žalobca nepreukázal relevantnými dôkazmi, že táto skutočnosť nastala, správny súd už len s poukazom na vyššie konštatované závery dopĺňa, že samotné dodanie tovaru nie je na účely preukázania nároku na uplatnenie zákonného odpočtu DPH postačujúce bez súčasného preukázania splnenia ďalších zákonných podmienok zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z.
Správny súd pri preskúmavaní rozhodnutí daňových orgánov vychádzal z obsahu žalovaným predloženého administratívneho spisu, z ktorého predovšetkým považoval za preukázaný záver, že rozhodnutia daňových orgánov boli vydané v súlade so zákonom, na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci, z ktorého daňové orgány vyvodili správny právny záver, ktorý v rozhodnutiach náležite zdôvodnili a zároveň dospel k záveru, že dôvody uvádzané žalobcom v žalobe neboli takými relevantnými skutočnosťami, ktoré by spochybnili správnosť postupu a rozhodnutí daňových orgánov.
Správny súd preto na základe uvedených skutočností, ktoré správca dane, ako aj následne žalovaný verifikovali vo svojich rozhodnutiach s poukazom na príslušné ustanovenia tak zákona o DPH, ako aj Daňového poriadku, správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 Správneho súdneho poriadku.
Správny súd v predmetnej veci rozhodol na pojednávaní dňa 10.01.2023 s poukazom na zásadu hospodárnosti pojednávania, ako aj s poukazom na obsah ustanovenia § 115 S.s.p. a komentára súvisiaceho s uvedeným ustanovením. Vzhľadom k tomu, že vec už bola odročovaná z nariadeného termínu 30.08.2022, správny súd žiadané odročenie právneho zástupcu zo dňa 10.01.2023 neakceptoval.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 S.s.p., v spojení s ustanovením §168 a § 175 ods. 1 S.s.p. Žalobca nebol v konaní úspešný a neboli splnené ani podmienky uvedené v § 168 S.s.p., podľa ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania. Preto správny súd rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 S.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 444 ods. 1 Správneho súdneho poriadku).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno zmeniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.