Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/816/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. -40 zo dňa 18. júna 2014, takto

rozhodol:

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Okresný súd Námestovo rozsudkom č. k. -40 zo dňa 18. 06. 2014 žalobu zamietol (výrok I.), návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 13. 06. 2014 zamietol (výrok II.) a žalovanej náhradu trov konania nepriznal (výrok III.). V odôvodnení konštatoval, že žalobným návrhom žalobca žiadal od žalovanej zaplatenie čiastky 175,- eur ako náhrady majetkovej škody predstavujúcej účelne vynaložené náklady na správu a vymáhanie jeho pohľadávky a čiastky 276,60 eur ako náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré mu mali byť spôsobené nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. (súdnym exekútorom pod č. EX 1217/2003) tým, že o návrhu na zmenu súdneho exekútora nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase. Súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 13. 06. 2014, ktorým žalobca navrhol prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorú žalobca podal z dôvodu objektívneho porušenia jeho práv na zákonného sudcu a nestranný súd. Okresný súd mal zato, že otázka zákonného sudcu nie je svojím charakterom takou predbežnou otázkou ako to má na mysli ust. , ani (ďalej len „“), teda otázkou, od ktorej závisí rozhodnutie v merite veci. Okrem toho bola výhrada žalobcu smerujúca k zaujatosti zákonného sudcu vyriešená nadriadeným Krajským súdom v Žiline uznesením č. k. -17 zo dňa 21. 03. 2013, ktorým rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Námestovo JUDr. Monika Kurjaková je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci a ostatní sudcovia Okresného súdu Námestovo nie sú z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení. Súd preto nevidel dôvod pre prerušenie konania. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že na podklade žiadosti súdneho exekútora, návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie a notárskej zápisnice ako exekučného titulu je na Okresnom súde Námestovo vedené exekučné konanie pod sp. zn. . Okresný súd ako exekučný súd poveril vykonaním exekúcie súdnu exekútorku Bc. Máriu Krasňanovú. Žalobca ako oprávnený dňa

22. 11. 2010 požiadal o zmenu súdneho exekútora. V tom čase účinné ust. Exekučného poriadku () určovalo, že oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu súdneho exekútora, pričom súd rozhodne o zmene súdneho exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Uznesením č. k. -24 zo dňa 11. 05. 2011 súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil, pričom v odôvodnení skonštatoval, že o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodoval, lebo v prípade, že dôjde k zastaveniu exekúcie bola by zmena súdneho exekútora neúčelná. V danom prípade tak síce došlo k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom určenej lehoty, v dôsledku čoho možno konštatovať nesprávny úradný postup exekučného súdu, súd však nemal preukázané splnenie ani jednej z ďalších dvoch podmienok vyžadovaných na vznik zodpovednosti žalovanej za žalobcom tvrdené ujmy. Žalobca v tomto smere napriek riadnemu poučeniu o dôkaznej povinnosti podľa nepredložil, ale ani neoznačil, žiadne dôkazy, ktoré by mal súd vykonať, a ktoré by podporovali to, že práve v dôsledku nesprávneho úradného postupu v súvislosti s rozhodovaním o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora utrpel konkrétne vyčísliteľnú a preukázateľnú majetkovú škodu či ujmu nemajetkového charakteru, ktorú by bolo namieste odškodniť v peniazoch podľa , Za škodu, pri vzniku ktorej sa nahrádza skutočná škoda a ušlý zisk, nemožno podľa názoru súdu považovať iba subjektívne vyčíslené (a ničím neobjektivizované) paušálne náklady na správu pohľadávky pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania. Skutočnou škodou je totiž ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného predstavujúca zníženie majetkového stavu poškodeného v porovnaní s jeho majetkovým stavom pred škodnou udalosťou. Preto pri náhrade skutočnej škody možno kompenzovať iba tie účelne vynaložené výdavky, ktoré by nebolo nutné vynaložiť nebyť škodnej udalosti. Subsumpcia žalobcom uvedených nákladov pod ušlý zisk neprichádza potom do úvahy už len vzhľadom na samotnú definíciu ušlého zisku, ktorým je zmarený majetkový prospech očakávaný s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ktorý však nenastal v dôsledku škodnej udalosti (v danom prípade v dôsledku nesprávneho úradného postupu). Žalobca nielenže nepreukázal, ale ani nijako bližšie nevysvetlil ako paušálne náklady na správu pohľadávky voči povinnej súvisia s nesprávnym úradným postupom súdu. Medzi nesprávnym úradným postupom a škodou musí existovať príčinná súvislosť, pričom je logické, že určité administratívne náklady na správu pohľadávky by žalobca mal i v prípade, ak by k rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora došlo v rámci zákonom určenej lehoty. Vo vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy žalobca tiež nijako nepreukázal žiaden nepriaznivý dopad (ujmu) na jeho právne postavenie ako veriteľa pohľadávky voči povinnej v dôsledku toho, že súd nerozhodol o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote 30 dní. V žalobe síce poukázal na určité riziká vo vzťahu k povinnej, no nijako netvrdil ani nedokázal, že k takýmto následkom aj skutočne došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Súd tak nemal preukázaný ani vznik škody na strane žalobcu, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a ani vznik nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu. O trovách konania súd rozhodol podľa a žalovanej ako úspešnej účastníčke v konaní nepriznal náhradu trov konania, pretože jej účasťou v konaní žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu. V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav; súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného (správne malo byť uvedené žalobcu) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. preto, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Riadne a včas však požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.

Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Podľa žalobcu konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ust. , proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podáva odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Ďalej vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. a viedol pojednávanie, na ktorom za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom. V konkrétnostiach napr. žalobca uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Žalobca v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Podľa žalobcu, ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ust. , mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa Skutkovým základom sa mal stať ním tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti, v odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Uviedol, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa

ods. 4 a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným znaleckým posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške. Ak okresný súd v odôvodnení rozsudku konštatuje, že nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, potom nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného , ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva na zákonného sudcu a na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (, ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania (, ) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ( ) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil ( ).

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k chybám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V súvislosti so žalobcom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd poukazuje na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania domnieva, že sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Žalobca, kvalifikovane zastúpený advokátom, v priebehu konania uviedol, že námietku zaujatosti podľa nepodal (č. l. 10 spisu). Napriek tomu okresný súd podľa predložil vec Krajskému súdu v Žiline ako súdu nadriadenému na rozhodnutie, a to na základe oznámenia sudcov okresného súdu s poukazom na skutočnosti uvedené žalobcom v návrhu na začatie konania. Krajský súd v Žiline uznesením č. k. -17 zo dňa 21. 03. 2013 vylúčil sudkyňu Okresného súdu Námestovo JUDr. Moniku Kurjakovú z prejednávania a rozhodovania danej veci, ostatných sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Uznesenie krajského súdu bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 18. 04. 2013 (č. l. 19 p. v. spisu). Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky žalobcu, odvolací súd opätovne uvádza, že ustanovenia a nasl. predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci ešte nezakladá bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu

nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. ). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý podľa žalobcu svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za spôsobenú škodu a nemajetkovú ujmu v zmysle Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

K odvolaciemu dôvodu, že neboli splnené podmienky pre konanie podľa je potrebné uviesť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 18. 06. 2014 (neobstojí preto námietka žalobcu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania), kedy bolo pojednávanie i uskutočnené (ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní z č. l. 38 spisu). Splnomocnený zástupca žalobcu prevzal predvolanie na dané pojednávanie dňa 28. 05. 2014 (č. l. 21 spisu). Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobca požiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane brániacej mu v účasti na pojednávaní ( ). Žalobca podaním zo dňa 13. 06. 2014 požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že vo veci koná vylúčený sudca, o ktorej otázke však už nadriadený súd právoplatne rozhodol. Boli teda splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu v zmysle ust. a pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní dňa 18. 06. 2014 prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom. Žalobca sa tejto možnosti zbavil sám tým, že sa na pojednávanie nedostavil. Neúčasťou na pojednávaní si žalobca a jeho splnomocnený zástupca zároveň zmarili aj možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia, najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. ako aj , ktoré sa spravidla realizujú práve na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom). Pokiaľ ide o dokazovanie, okresný súd na pojednávaní vykonal dokazovanie prečítaním listín z príslušného exekučného spisu Okresného súdu Námestovo sp. zn. , vykonanie ktorého dôkazu navrhol samotný žalobca, a ktoré preto slúžili ako dôkaz v konaní.

Nedôvodná je i odvolacia námietka žalobcu, že nemal možnosť oboznámiť sa s tvrdeniami žalovanej, z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaná sa v danej veci k žalobe nevyjadrila, a teda súd nemal z akého vyjadrenia žalovanej vychádzať. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti v odvolaní vytýkal, že okresný súd nerozhodol rozsudkom pre zmeškanie podľa , odvolací súd poukazuje na to, že rozhodnúť vec rozsudkom pre zmeškanie v zmysle nie je povinnosťou súdu, ale možnosťou, aj to však len za predpokladu, že skutkový stav tvrdený žalobcom považuje súd za nesporný. Je zrejmé, aj vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, že v danom prípade tomu tak nebolo.

Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že dokazovanie v danej veci bolo okresným súdom vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania. Okresný súd umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, a preto jeho postupom nedošlo k odňatiu práva žalobcu konať pred súdom.

Jednou z odvolacích námietok žalobcu bola aj skutočnosť, že súd s rozhodnutím vo veci samej rozhodol zároveň o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ust. , proti ktorému legálne pripustil odvolanie, a proti ktorému odvolanie i podáva, majúc zato, že ak bol podaný návrh na prerušenie konania, bolo povinnosťou súdu pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Pokiaľ žalobca namietal nemožnosť vydania meritórneho rozhodnutia pred právoplatným rozhodnutím o návrhu na prerušenie konania, žiadne zákonné ustanovenie takémuto postupu nebráni, najmä keď otázka, ktorá je dôvodom návrhu na prerušenie konania (otázka nestrannosti sudcu), už bola právoplatne vyriešená (rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č. k. -17 zo dňa 21. 03. 2013). Prerušenie konania prichádza do úvahy v prípade, ak počas konania nastane prekážka postupu konania, ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Žalobca navrhol prerušiť konanie

podľa (z dôvodu, že rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť), ako aj (prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet), s poukazom na podanú ústavnú sťažnosť, ktorej predmetom je rozhodovanie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Žalobca však v návrhu na prerušenie konania, ani v odvolaní, neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať vylúčenie sudcu (ktorému bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie), než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeným súdom. Podanie ústavnej sťažnosti (ktorej podanie žalobca nepreukázal, či už odtlačkom prijímacej pečiatky Ústavného súdu SR na sťažnosti, podacím lístkom preukazujúcim podanie sťažnosti na poštovú prepravu alebo potvrdením Ústavného súdu o vedení príslušného konania) navyše podľa názoru odvolacieho súdu samo o sebe nezakladá zákonný dôvod na prerušenie konania. Predmetom konania o ústavnej sťažnosti nie sú vecné otázky konkrétneho sporu, ale skúmanie, či nedošlo v danom konaní postupom a rozhodnutím súdu k porušeniu ústavne zaručených základných práv alebo slobôd účastníka konania. Preto pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola zo strany žalobcu podaná, začatie konania pred ústavným súdom v tomto prípade nepredstavuje konanie, v ktorom sa riešia konkrétne vecné otázky, ktoré má na mysli ust. (ktoré nie je súd v tomto konaní oprávnený riešiť, kedy ide predovšetkým o otázky uvedené v ust. ) alebo Vzhľadom na možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu, zároveň okresný súd vhodne uprednostnil požiadavku hospodárnosti a rýchlosti konania, keď práve na jej (údajnom) nedodržaní v inom konaní je založený aj meritórny nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní. V danom prípade, ako je to zrejmé i z vyššie uvedeného, súdy o otázke nestrannosti a nezaujatosti sudcu právoplatne rozhodli, pričom ide nesporne o otázku, ktorú sú súdy v zmysle príslušných ustanovení oprávnené posudzovať. Okresnému súdu teda nič nebránilo pokračovať v konaní. Pokiaľ ide o skutkové a právne závery okresného súdu vo vzťahu k zamietnutiu návrhu žalobcu na prerušenie konania, tieto nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s (právo na súdnu ochranu) a odôvodnenie rozsudku v tejto časti spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ), s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom rozsahu stotožnil. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil s poukazom na ust. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa okresný súd riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. Námietka žalobcu, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, nie je dôvodná. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nič také nevyplýva. Samotný súd konštatoval, že o návrhu žalobcu na zmenu súdneho exekútora bolo rozhodnuté po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, v dôsledku čoho možno konštatovať nesprávny úradný postup. Súd však nemal preukázané splnenie ďalších dvoch podmienok vyžadovaných na vznik zodpovednosti žalovanej za žalobcom tvrdené ujmy. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že okresný súd rozhodnutie nezaložil na absencii nesprávneho úradného postupu súdu, ale práve na nepreukázaní vzniku majetkovej škody v súvislosti s oneskoreným rozhodnutím exekučného súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora a príčinnej súvislosti medzi oneskoreným rozhodnutím a vznikom škody, a nepreukázaní vzniku nemajetkovej ujmy. Okresný súd sa dostatočne zaoberal aj týmito ďalšími atribútmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, z ktorého dôvodu odvolací súd nepovažoval za veci zodpovedajúce tvrdenia žalobcu, že prvostupňový súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá súvisela so správou pohľadávky počas nečinnosti exekučného súdu a ignoroval všetky ostatné tvrdenia týkajúce sa uplatnenej škody, čím sa stalo jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. V súvislosti so žalobcom tvrdenou škodou, ktorá mala vzniknúť oneskoreným rozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora, zároveň odvolací súd poukazuje na to, že ak je podaný návrh na zmenu súdneho exekútora, pôvodný súdny exekútor je povinný naďalej vykonávať úkony exekučného konania, a teda pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktoré mal poverenie, a to až do doby kým nie je rozhodnuté o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote nemohlo dôjsť vytýkaným postupom súdu k vzniku žiadnej materiálnej škody oprávnenému, z ktorého dôvodu nebolo vykonanie ďalších dôkazov (znaleckým posudkom) pre rozhodnutie veci potrebné a ani v záujme hospodárnosti konania.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním, ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. v spojení s ust. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorá si však náhradu trov odvolacieho konania postupom podľa neuplatnila a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by jej tieto boli vznikli. Odvolací súd preto žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.