Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/382/2012

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa O., zastúpeného A. proti odporcovi A., zastúpenému W., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu D., o zaplatenie 14.145,50 Eur, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 3. septembra 2012, č.k. -44, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Okresný súd svojím rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť mu 14.145,50 Eur a trovy konania. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že odporca dňa 02.01.2009 ako vodič osobného motorového vozidla v dôsledku nesprávneho spôsobu jazdy, a to neprispôsobenia rýchlosti jazdy vzdialenosti, na ktorú mal dohľad, zrazil chodca - navrhovateľa, pričom následkom dopravnej nehody utrpel navrhovateľ viaceré zranenia. Rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č.k. -182 zo dňa 27.10.2009 bol odporca uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona a z prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona. Rozsudkom, č.k. -182 súd odkázal poškodeného s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Lekárskou správou Sociálnej poisťovne, vypracovanou 14.07.2009 posudkovým lekárom A.. A. G., bolo konštatované, že navrhovateľ je invalidný od 04.06.2009, pričom miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v percentách je 50 %. Lekárskym posudkom o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia, vypracovaným dňa 07.09.2010 lekárom A.. U. J., bolo sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľa hodnotené celkovým počtom bodov 1900. Odborným posudkom o invalidite, vyhotoveným 13.09.2010, bolo konštatované, že miera poklesu schopnosti navrhovateľa vykonávať zárobkovú činnosť v percentách nie je už 50 %, ale je 60 %. Navrhovateľ dňa 28.06.2011 podal na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou proti odporcovi žalobu o zaplatenie 14.145,50 Eur titulom zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (sp. zn. ), túto žalobu však podaním zo dňa 16.11.2011 vzal späť a následne súd uznesením konanie zastavil. Dňa 07.10.2011 zaslal navrhovateľ vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu výzvu na uzatvorenie dohody o vyrovnaní, v ktorej požiadal vedľajšieho účastníka o zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50 % s odôvodnením, že sa stal v dôsledku dopravnej nehody invalidným. Vedľajší účastník dňa 07.11.2011 v odpovedi na túto výzvu uviedol, že ponecháva rozhodnutie o zvýšení sťaženia spoločenského uplatnenia na súde. Okresný súd konštatoval, že navrhovateľ uplatňoval v tomto konaní nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Zvýšenie náhrady podľa uvedeného ustanovenia má akcesorickú povahu vo vzťahu k samotnému nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 4 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z., preto súd môže priznať zvýšenie náhrady len vtedy, ak už predtým bola priznaná náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, resp. ak sa navrhuje priznanie náhrady najneskôr súčasne s priznaním zvýšenia náhrady. V tomto konaní navrhovateľ nežiadal priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ani v návrhu a ani vo

vyjadreniach na pojednávaní. Navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca neuviedli, že by navrhovateľ bol už skôr obdržal, resp. aspoň žiadal samotnú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 4 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z. Z písomnej komunikácie navrhovateľa s vedľajším účastníkom na strane odporcu (najmä z návrhu na uzatvorenie dohody o vyrovnaní zo dňa 07.10.2011) však vyplýva, že vedľajší účastník ešte pred podaním žaloby (v presne neuvedenom čase) vyplatil navrhovateľovi sumu 27.474 Eur - z kontextu tohto dokumentu mal okresný súd za to, že išlo o náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, preto považoval podmienku predchádzajúceho priznania náhrady pred uplatnením nároku na zvýšenie náhrady, prípadne súčasného uplatnenia oboch nárokov, za splnenú. Dôvodom, pre ktorý navrhovateľ uplatňoval v tomto konaní nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, je práve skutočnosť, že bol uznaný za invalidného. Žiadne iné dôvody hodné osobitného zreteľa navrhovateľ neuviedol ani v návrhu, ani na pojednávaní. Svoj nárok teda navrhovateľ odôvodnil výlučne uznaním invalidity. Odporca a vedľajší účastník vzniesli námietku premlčania nároku navrhovateľa. Navrhovateľ v návrhu na začatie toho súdneho konania tvrdil, že bol posúdený ako invalidný podľa odborného posudku zo dňa 13.09.2010. Z vykonaného dokazovania však vyplýva, že navrhovateľ bol posúdený ako invalidný už lekárskou správou Sociálnej poisťovne zo dňa 14.07.2009, v ktorej sa uvádza (v časti „Výrok posudku“): „Je invalidný podľa § 71 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (…). Miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v percentách: 50 %“. Navrhovateľ v návrhu neoznačil, ani nepredložil ako dôkaz rozhodnutie Sociálnej poisťovne o uznaní za invalidného, okresný súd preto posúdil skutkový stav tak, že navrhovateľ vedel o tom, že je posúdený ako invalidný najneskôr dňom vyhotovenia ním predloženej lekárskej správy, teda dňom 14.07.2009. Týmto dňom sa navrhovateľ dozvedel o škode v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O tom, kto za škodu zodpovedá, sa navrhovateľ dozvedel dňom, keď bol odporca právoplatne uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č.k. -182, teda dňom 27.10.2009 (deň nadobudnutia právoplatnosti uvedeného rozsudku), resp. najneskôr dňom, keď mu bol uvedený rozsudok doručený, čo podľa priloženého trestného spisu bolo 20.11.2009. Najneskôr dňom 20.11.2009 preto začala plynúť premlčacia doba podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podaním výzvy vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu na uzatvorenie dohody o vyrovnaní zo dňa 07.10.2011 sa premlčacia doba prerušila, keďže návrh na uzavretie dohody je podmienkou uplatnenia nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia na súde podľa ustanovenia § 6 ods. 3 zákona č. 437/2004 Z. z., ktoré sa analogicky dá aplikovať aj vo vzťahu k nároku na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Premlčacia doba však po podaní návrhu na uzavretie dohody neplynula len počas troch mesiacov - to je obdobie ustanovené v § 6 ods. 3 na dobrovoľné plnenie zo strany povinného subjektu. Po uplynutí troch mesiacov premlčacia doba ďalej pokračovala a uplynula dňom 20.02.2012. Pretože navrhovateľ podal návrh na súde až 01.06.2012, považoval okresný súd námietku premlčania, vznesenú odporcom a vedľajším účastníkom na strane odporcu, za oprávnenú a návrh zamietol ako premlčaný. K argumentácii navrhovateľa, že súdny znalec, pribratý v trestnom konaní A.. O. X., uviedol, že o tom, či a v akom rozsahu zostanú u poškodeného trvalé následky, sa bude možné vyjadriť až po roku od skončenia liečby, súd uvádza, že dôvodom, o ktorý navrhovateľ opieral svoj návrh, bolo uznanie invalidity. Preto pre začatie plynutia premlčacej doby je rozhodujúce práve toto uznanie invalidity a nie prípadné neskoršie posúdenie trvalých následkov. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 4 ods. 1, § 5 ods. 5, § 6 ods. 1, ods. 3 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, § 100 ods. 1, § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľovi uložil zaplatiť odporcovi trovy konania, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia vo výške 1.120,93 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že námietka premlčania odporcom vznesená dôvodne nebola. Uznanie invalidity je uvedené ako prípad hodný osobitného zreteľa v § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Nárok podľa citovaného zákonného ustanovenia je možné priznať iba v prípade, ak je u oprávnenej osoby preukázané a zistené sťaženie spoločenského uplatnenia. V jeho prípade k tomu došlo na základe lekárskeho posudku o sťažení spoločenského uplatnenia A.. U. J. a A.. M. D. zo dňa 07.09.2010, pričom náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia bez zvýšenia mu zaplatil vedľajší účastník po predĺžení tohto posudku. Uviedol, že pojem „dozvie sa o škode“ vyjadruje nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom konaní, ale aj to, že mu vznikla škoda určitého druhu, ktorú možno vyjadriť v peniazoch, pričom o tejto škode sa poškodený dozvie v prípade sťaženia spoločenského uplatnenia až vtedy, keď je možné objektívne ohodnotiť bodové ohodnotenie. Posúdenie

tejto otázky je odborné a závisí od lekára. Poukázal na znalecký posudok A.. O. X. č. X/XXXX v trestnom konaní, ktorý uviedol dňa 10.01.2009, že u neho prebieha intenzívna liečba, postupne je vypúšťaný z umelého spánku a nebol ešte úplne ukončený diagnostický proces, preto či a v akom rozsahu u neho zostanú trvalé následky, sa bude možné vyjadriť až po roku od skončenia liečby. Z uvedeného vyjadrenia vyplýva, že súd prvého stupňa posúdil začiatok plynutia premlčacej lehoty nesprávne, keďže jeho liečba tak, ako sa uvádza v lekárskom posudku o sťažení spoločenského uplatnenia A.. U. J. a A.. M. D. zo dňa 07.09.2010 v E. D. a trvala až do 04.06.2009 a bolo možné jeho sťaženie spoločenského uplatnenia skutočne posúdiť až po 04.06.2010, teda v čase, keď bol vypracovaný tento znalecký posudok. Až po oboznámení sa s týmto lekárskym posudkom sa dozvedel, že mu vznikla ujma určitého druhu, konkrétne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré je možné vyjadriť v peniazoch. Považoval za nelogické uplatňovať nárok na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia ešte predtým, ako bolo možné z lekárskeho hľadiska posúdiť, či k takému sťaženiu dochádza. Mal za to, že jeho nárok nie je možné premlčať skôr ako samotný nárok na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia, na ktorý je zvýšenie viazané, a ktorým je tiež, spolu s preukázateľnými okolnosťami hodnými osobitného zreteľa, medzi ktorými zákonodarca príkladom uvádza invaliditu, podmienené. Uznanie invalidity je preto v prípade, ak je možné sťaženie spoločenského hodnotenia hodnotiť až po takomto uznaní pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty, irelevantné. Naviac, do plynutia premlčacej lehoty sa nemôže započítavať 3-mesačná lehota, počas ktorej prebiehalo jeho rokovanie s vedľajším účastníkom o uzavretí dohody o urovnaní podľa § 6 ods. 3 zákona č. 427/2004 Z. z., čo konštatoval i súd prvého stupňa. Mal za to, že nie je možné do tejto doby započítať ani dobu vedenia konania pred Okresným súdom Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. medzi tými istými účastníkmi, keď k späťvzatiu návrhu došlo z dôvodu mimosúdneho rokovania s vedľajším účastníkom. Záverom uviedol, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že dôvodom, pre ktorý navrhovateľ uplatňoval v konaní svoj nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, je skutočnosť, že bol uznaný za invalidného. Súd prvého stupňa správne ustálil, že za invalidného bol navrhovateľ posúdený už lekárskou správou Sociálnej poisťovne zo dňa 14.07.2009, v ktorej bola vyjadrená i miera poklesu schopnosti navrhovateľa vykonávať zárobkovú činnosť v percentách. Súd prvého stupňa preto správne vyhodnotil, že navrhovateľ o tom, že je posúdený ako invalidný, vedel najneskôr dňom vyhotovenia lekárskej správy zo dňa 14.07.2009 a týmto dňom sa dozvedel o škode v zmysle § 206 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Kto za škodu zodpovedá, sa dozvedel dňom, keby bol právoplatne uznaný za vinného v konaní vedenom pod sp. zn. , a to dňom právoplatnosti rozsudku, t. j. najneskôr dňa 20.11.2009, čiže dňom 20.11.2009 začala plynúť premlčacia lehota podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Je teda nesporné, že k vzniku invalidity navrhovateľa došlo dňa 04.06.2009, o čom sa dozvedel navrhovateľ najneskôr dňa 14.07.2009 z lekárskej správy zo dňa 14.07.2009. Z tejto lekárskej správy vyplýva, že navrhovateľ sa stal invalidným dňa 04.06.2009, kedy bola ukončená rehabilitačná liečba a boli využité všetky doterajšie medicínske možnosti. Od tohto dátumu je možné považovať zdravotný stav navrhovateľa za stabilizovaný, nakoľko došlo k ukončeniu jeho liečebného procesu. Nemôže mať oporu v zákone navrhovateľovo odvolávanie sa na odborný posudok zo dňa 13.09.2010, keď tento je už len opätovným posúdením jeho invalidity. Nie je možné od tejto doby posudzovať plynutie premlčacej doby, nakoľko začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby by bol takto ponechaný na svojvôli poškodeného, v tomto prípade navrhovateľa. Mal za to, že súd prvého stupňa správne posúdil, že pre začatie plynutia premlčacej doby je rozhodujúce uznanie invalidity a nie prípadné neskoršie posúdenie trvalých následkov. Nič nebránilo navrhovateľovi podať návrh na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia po vyhotovení posudku o sťažení spoločenského uplatnenia, nakoľko od vyhotovenia tohto posudku do uplynutia premlčacej doby bola doba dlhšia ako jeden a pol roka. Súhlasil s tým, že podaním výzvy vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane na uzatvorenie dohody o vyrovnaní zo dňa 07.10.2011 sa premlčacia doba prerušila, neplynula počas týchto troch mesiacov a po jej uplynutí opätovne pokračovala a uplynula dňom 20.02.2012. Nemožno považovať za predĺženie premlčacej doby dobu, počas ktorej bolo vedené konanie medzi tými istými účastníkmi pod sp. zn. , nakoľko konanie bolo zastavené pre späťvzatie návrhu. V tomto smere poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že ak konanie bolo zastavené v dôsledku späťvzatia návrhu, nedochádza k spočívaniu premlčania.

Vedľajší účastník na strane odporcu vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že sa s rozsudkom súdu prvého stupňa stotožňuje. Poukázal na lekársku správu, ktorá je prílohou návrhu na začatie konania, z ktorej vyplýva, že invalidita u navrhovateľa vznikla dňom 04.06.2009, kedy bola ukončená rehabilitačná liečba a boli využité všetky doterajšie medicínske možnosti a od tejto doby je navrhovateľ invalidný. V deň nasledujúci po uvedenom dni začala plynúť premlčacia lehota na uplatnenie nároku na zvýšenie jeho sťaženia spoločenského uplatnenia, pretože v tento deň sa navrhovateľ dozvedel o skutočnosti, že spĺňa predpoklady pre priznanie zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. a môže si podľa vlastnej úvahy určiť percentuálne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré bude súdnou cestou požadovať. Na základe uvedeného mal za to, že nárok navrhovateľa je premlčaný a žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.

V danej veci sa navrhovateľ domáhal zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Súd prvého stupňa jeho návrh v celom rozsahu zamietol, keď dospel k záveru, že námietka premlčania, uplatnená odporcom a vedľajším účastníkom, je dôvodná. Vychádzal zo skutočnosti, že navrhovateľ sa dozvedel o tom, že je posúdený ako invalidný, z lekárskej správy Sociálnej poisťovne zo dňa 14.07.2009, ktorým dňom sa dozvedel o škode (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka). O tom, kto za škodu zodpovedá, sa navrhovateľ dozvedel dňom, kedy bol odporca právoplatne uznaný vinným v rámci trestného konania, najneskôr dňa 20.11.2009, kedy mu bol doručený rozsudok a týmto dňom začala plynúť premlčacia doba podľa § 106 ods. 1, ktorá bola prerušená na dobu troch mesiacov na základe výzvy navrhovateľa vedľajšiemu účastníkovi na uzavretie dohody o vyrovnaní. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa ustálil, že premlčacia doba uplynula najneskôr dňa 20.02.2012, a pretože navrhovateľ podal návrh na súde až dňa 01.06.2012, považoval jeho nárok za premlčaný.

Odvolací súd považuje záver súdu prvého stupňa za minimálne predčasný.

V danej veci medzi účastníkmi nie je sporné, že odporca dňa 02.01.2009 ako vodič osobného motorového vozidla v dôsledku nesprávneho spôsobu jazdy a neprispôsobenia rýchlosti jazdy vzdialenosti, na ktorú mal dohľad, zrazil navrhovateľa, pričom tento utrpel následkom dopravnej nehody viaceré zranenia. Spornou otázkou nebolo, že navrhovateľovi vznikol voči odporcovi (okrem iného) nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z. Na základe lekárskeho posudku, vyhotoveného A.. U. J. dňa 07.09.2010, ktorým bolo sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľa obodované na 1900 bodov, bola vedľajším účastníkom na strane odporcu vyplatená navrhovateľovi suma 27.474 Eur. Navrhovateľ sa domáhal podaným návrhom zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50 % s poukazom na ust. § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. s tým, že dôvodil svojou invaliditou.

Spornou otázkou medzi účastníkmi zostalo, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nároku navrhovateľa odporcom a vedľajším účastníkom, či začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 106 ods. l Občianskeho zákonníka dopadá na deň, v ktorý bola vyhotovená lekárska správa Sociálnej poisťovne zo dňa 14.07.2009, v ktorej je konštatované lekárom A.. U. G., že navrhovateľ je invalidný od 04.06.2009, pričom miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je 50 % (tento záver prijal i súd prvého stupňa) alebo subjektívna premlčacia doba začala plynúť až na základe lekárskeho posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia, vypracovaným dňa 07.09.2010 lekárom A.. U. J., ktorý sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľa ohodnotil celkovým počtom bodom 1900.

Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Pre právo na náhradu škody spôsobenej na zdraví platí len subjektívna premlčacia doba, počiatok ktorej sa viaže k vedomosti účastníka o vzniku škody a zodpovednej osobe. Správne navrhovateľ poukazoval

na pojem „dozvie sa o škode“, ktorý vyjadruje nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale i tom, že mu vznikla ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú je možné objektívne vyjadriť (vyčísliť) v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť na súde. O škode, spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia, sa poškodený dozvie v dobe, keď je možné objektívne uviesť bodové ohodnotenie sťaženia jeho spoločenského uplatnenia, lebo až vtedy má k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých môže škodu, resp. jej rozsah zistiť. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil, je závislé na vyjadrení lekára.

Či a aké zmeny v zdravotnom stave poškodeného nastali, ktoré by boli dôvodom pre uplatnenia sťaženia spoločenského uplatnenia, je možné zistiť, ak je možné považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený, teda v dobe, kedy je možné vykonať jeho posúdenie.

V danej veci vyjadrenie lekára o ustálení zdravotného stavu navrhovateľa absentuje.

Odvolací súd tiež poukazuje na znenie ust. § 71 ods. 1 , ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, z ktorého vyplýva, že poistenec je invalidný, ak pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav je taký zdravotný stav, ktorý spôsobuje pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, a ktorý má podľa poznatkov lekárskej vedy trvať dlhšie ako jeden rok. To je i prípad danej veci, keď liečebný proces u navrhovateľa mal predpoklad dlhodobosti. Pokiaľ Sociálna poisťovňa postupovala podľa citovaných zákonných ustanovení, uznala navrhovateľa za invalidného odo dňa 04.06.2009 na základe lekárskeho posudku zo dňa 14.07.2009, nie je možné z jej rozhodnutia, bez ďalšieho, uzavrieť, že v tejto dobe bol zdravotný stav navrhovateľa ustálený. Tomuto záveru nasvedčuje jednak skutočnosť, že na základe odborného posudku o invalidite zo dňa 13.09.2010 bol navrhovateľ uznaný za invalidného s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v percentách 60 % (na základe predchádzajúceho posudku zo dňa 14.07.2009 bola miera poklesu vykonávať zárobkovú činnosť u navrhovateľa v percentách 50 %), ako i skutočnosť, že k výplate náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zo strany vedľajšieho účastníka navrhovateľovi došlo až na základe lekárskeho posudku A.. U. J. zo dňa 07.09.2010, kedy bolo sťaženie navrhovateľa obodované celkovo na 1900 bodov.

Pokiaľ súd prvého stupňa v danej veci posudzoval počiatok plynutia premlčacej lehoty výlučne od uznania invalidity lekárskou správou zo dňa 06.07.2009 a lekárskeho posudku zo dňa 14.07.2009, vyhotovenom O.. A. G., odvolací súd zdôrazňuje, že účelom zákona č. 437/2004 Z. z. je stanoviť podmienky na priznanie a poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom v § 5 ods. 5 tohto zákona je daná možnosť súdu v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je ústavne konformným výkladom tohto zákonného ustanovenia záver o tom, že iba priznanie invalidného dôchodku poškodenému zakladá ako dôvod hodný osobitného zreteľa nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zo strany súdu a takýto záver nemožno vyvodiť ani pri gramatickom a logickom výklade citovaného ustanovenia. Obsah citovaného zákonného ustanovenia hovorí o prípadoch osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, ale nevyplýva z neho podmienka, že postup podľa tohto zákonného ustanovenia je možný iba v prípade rozhodnutia o invalidnom dôchodku, a že by sa jednalo o jediný dôvod, pre ktorý je možné zvýšenie priznať. Proces dokazovania predpokladov pre záver súdu, že sa jedná o dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý súd musí vykonať, a ktorý podľa § 5 ods. 5 tohto zákona je oprávnený rozhodnúť, by mal viesť k tomu, že súd zisťuje podmienky zdravotného stavu poškodeného vo vzťahu k nároku na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia. Pri opačnom výklade by súdne konanie o takomto nároku bolo zúžené iba na konštatovanie, či poškodený je alebo nie je invalidným dôchodcom (v zmysle rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku), čo by bezpochyby bola oblasť skôr práva verejného ako súkromného, na ktorom je však koncipované oprávnenie súdu podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Aj z logického výkladu nasledujúceho ust. § 6 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z., ktoré umožňuje uzavretie dohody o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, a to aj nad výšku stanovenú týmto zákonom, najviac však do výšky náhrady stanovenej v § 5 ods. 5, je podporne zrejmé, že zákonodarca túto možnosť dohody o vyrovnaní, a to až do výšky navýšenia o 50 % nepodmieňuje uznaním invalidity, ale len dohodou medzi poskytovateľom náhrady a poškodeným limitovanou v § 5 ods. 5. V prípade, že k dohode nedôjde, dáva potom zákon možnosť poškodenému uplatniť svoj nárok na súde, ktorý musí k nemu pristúpiť v zmysle týchto ústavných zásad, ktoré sú

premietnuté do súdneho konania. Uznanie invalidity preto v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. je jedným, nie však jediným prípadom osobitného zreteľa, pri splnení ktorého môže (ide o možnosť nie povinnosť) súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %. Neznamená to však, že je povinnosťou súdu v prípade priznania invalidity poškodenému v každej veci priznať zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tiež vyplýva, že všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť, alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov vyžaduje. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.

Pokiaľ ide o sťaženie spoločenského uplatnenia a jeho mimoriadne zvýšenie podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., je možné k tomuto pristúpiť len v prípadoch hodných osobitného zreteľa, pričom z dlhodobej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že sa jedná o prípady, v ktorých kultúrne, športové alebo iné zapojenie poškodeného pred úrazom bolo na osobitne vysokej úrovni a mimoriadne, pričom výška odškodnenia závisí jednak od bodového hodnotenia, jednak od toho, či a v akom rozsahu a akými prejavmi došlo k zmene stavu pred vznikom škody a po ňom. Je teda nevyhnutné súdom zistiť, aké mal poškodený predpoklady pre svoje uplatnenie v živote a v spoločnosti pred vznikom škody a aké má predpoklady po vzniku škodovej udalosti a po porovnaní týchto predpokladov možno potom vyvodiť záver, či a do akej miery boli touto udalosťou zúžené alebo stratené možnosti uplatnenia navrhovateľa v spoločnosti. Už priznanie základného odškodnenia teda predpokladá, že doterajšie možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti sú v dôsledku poškodenia zdravia objektívne obmedzené. Pri určení základného bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatňovania je v rámci sadzby zohľadňovaný i vek poškodeného v dobe vzniku škody, ako to výslovne stanovuje § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa bol predčasný. Jeho úlohou bude ustáliť na základe vyjadrenia lekára, resp. súdneho znalca, kedy bol zdravotný stav navrhovateľa ustálený do takej miery, že bolo možné bodovo ohodnotiť sťaženie jeho spoločenského uplatnenia, následne opätovne posúdiť dôvodnosť námietky premlčania vznesenej odporcom a vedľajším účastníkom a podľa výsledku svojich zistení vo veci rozhodnúť, alebo vykonať ďalšie dokazovanie v naznačenom smere v zmysle návrhov účastníkov.

Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .