Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-436-2014.pdf
PDF · 84.32 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/436/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 16C/220/2012-61 zo dňa 9. júla 2013 takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd (v celom rozsahu) zamietol návrh navrhovateľa. Vychádzal z toho, že k prieťahom (a tým ani k nesprávnemu úradnému postupu) v dotknutom exekučnom konaní (sp. zn. Okresného súdu Čadca 13Er/223/2004) nedošlo. Zdôraznil, že predmetná exekúcia prebiehala od vydania poverenia do podania žiadosti o zmenu súdneho exekútora 6 rokov, v ktorom období navrhovateľ v pozícii oprávneného nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní súdneho exekútora. Exekučný súd pritom návrh na zmenu súdneho exekútora zamietol, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, ktoré rozhodnutie bolo potvrdené i odvolacím súdom. Okresný súd uviedol, že konajúci súd nemá právo konštatovať prieťahy v konaní (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Taktiež v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR nie každý prieťah možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní a nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Okresný súd uzavrel, že navrhovateľ nepreukázal ani vznik škody. Touto nemôžu byť vyčíslované režijné náklady, ktoré vynakladá na celkovú podnikateľskú činnosť. Rovnako navrhovateľ nekonkretizoval, prečo (prípadné) samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Okresný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že navrhovateľ opakovane v rozpore so zákonom, resp. s predpismi na ochranu spotrebiteľa poskytoval úvery neplatičom (v predmetnej exekúcii dokonca osobe, ktorá už predtým nesplácala iné ním poskytnuté úvery); nadväzne takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Napokon, za naplnený nemal ani tretí z kumulatívnych predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu, a to príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením právnej povinnosti (nesprávnym úradným postupom) a škodou, ktorá ním mala vzniknúť. Samostatným výrokom okresný súd zamietol návrh na prerušenie konania do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa pre porušenie práva na zákonného sudcu a
nestranný súd. Prioritne zdôraznil, že dňa 31.5.2013 prevzal navrhovateľ uznesenie Krajského súdu v Žiline, ktorým zákonná sudkyňa nebola vylúčená z prejednania a rozhodovania súdenej veci. Následne dospel k záveru, že nebol daný dôvod pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a taktiež neprebieha konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre súdenú vec. Rovnako nebol dôvod ani odročiť nariadené pojednávanie; takýto procesný návrh navrhovateľ uplatnil až dňa 8.7.2013 (pojednávanie bolo vytýčené na 9.7.2013 a predvolanie odvolateľ prevzal už dňa 31.5.2013). Zároveň okresný súd oznámil podľa § 119 O.s.p. navrhovateľovi nevyhovenie jeho návrhu na odročenie pojednávania; dodal, že daný procesný návrh bol podaný oneskorene a nemal ani predpísané náležitosti. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v spore úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko tieto si v zákonom stanovenej lehote nevyčíslil.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Namietal, že okresný súd nesprávne na pojednávaní prejednal vec v jeho neprítomnosti, hoci predložil riadne zdôvodnenú žiadosť o zrušenie pojednávania. Pokiaľ súd ignoroval predmetnú žiadosť, odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. V tejto spojitosti nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam a prednesom odporcu, k vykonaným dôkazom a ani sám nemohol navrhnúť dôkazy na podporu jeho tvrdení, čím došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti. Súčasne však namietal, že okresný súd rozhodol bez vykonania dokazovania, len na základe notoriet. Doplnil, že on (odvolateľ) navrhol vykonanie dokazovania, čo nebolo akceptované; osobitne nebol vykonaný „esenciálny dôkaz“ - oboznámenie s exekučným spisom. Taktiež mienil predložiť znalecký posudok ohľadne výšky škody, ktorý sa aktuálne spracováva. Navrhovateľ (opakovane) tvrdil, že konajúceho sudcu bolo potrebné z rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Dotknuté rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v obdobných veciach a tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva. Odvolateľ nesúhlasil s aplikáciou „novej“ právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá sa na prejednávaný prípad vzhľadom na okamih vzniku škody nevzťahuje. Taktiež neakceptoval výklad § 44 ods. 2 EP v tom smere, že lehota 15 dní platí len v prípade vydania poverenia na vykonanie exekúcie; nie však už pri zamietajúcom uznesení. V otázke nesprávneho úradného postupu uviedol, že bolo potrebné sa zaoberať nielen zbytočnými prieťahmi, ale aj nerozhodnutím v zákonnej lehote a neodôvodnenou nečinnosťou.
Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je (práve) pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný. Svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť. V tejto súvislosti sú potom ďalšie jeho námietky dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.
Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 9.7.2013) prvostupňový súd určil 20.5.2013 a právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 31.5.2013. Až dňa 4.7.2013 o 19.04 hod., t.j. po úradných hodinách bol konajúcemu súdu doručený elektronickým podaním návrh navrhovateľa „na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo zodpovedá nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a konať i v neprítomnosti účastníkov. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by
viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/1993) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Obsah spisu neosvedčuje konštatovanie okresného súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že navrhovateľa upovedomil o neakceptovaní jeho žiadosti o odročenie pojednávania. Bez ohľadu na uvedené je dôležitým, že navrhovateľ túto žiadosť podal v krátkom časovom predstihu - z hľadiska pracovných dní doslova niekoľko hodín - pred jeho termínom, čím s poukazom (aj) na vzdialenosť jeho sídla, resp. sídla jeho právneho zástupcu od sídla konajúceho súdu (cca 230km) sám v nemalej miere zmaril efektívne využitie ustanovenia § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Zároveň je plne dôvodným záver okresného súdu, že navrhovateľ podal predmetnú žiadosť oneskorene (ústavnú sťažnosť podal 20.6.2013 a žiadosť o odročenie pojednávania až 4.7.2013). Obdobne nie je vadou, ktorá by v bezprostrednej kauzálnej súvislosti mohla spôsobiť vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nedoručenie vyjadrenia protistrany navrhovateľovi. Jednak odporca toto vyjadrenie učinil až po nariadení termínu pojednávania okresným súdom a jednak nemeniaca sa protiargumentácia odporcu je navrhovateľovi chronicky známa z tisícok identických sporov.
Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa o nevykonaní dokazovania (vôbec), či osobitne o nevykonaní dokazovania exekučným spisom (sp. zn. Okresného súdu Čadca 13Er/223/2004). Zo zápisnice o pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané (aj) oboznámením podstatného obsahu dotknutého exekučného spisu; ktorý dôkaz výslovne požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
Čiastkové závery prvostupňového rozhodnutia ohľadne otázok nevylúčenia zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania súdenej veci zodpovedajú doterajšiemu priebehu konania a stavu veci. Zákonná sudkyňa (správne) postupovala v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ ani v žiadosti o odročenie pojednávania a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 4Cdo 228/2013 z 28.4.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Navyše, navrhovateľom spomínané rozhodnutia iných krajských súdov (bez ohľadu na to, že sa jednalo o minoritný prístup) nie sú pre súdy konajúce v prejednávanom prípade záväzné (§ 135, resp. § 226 O.s.p.)
Okresný súd náležite zdôraznil, že podmienkou zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci je kumulatívne naplnenie všetkých zákonom vymedzených predpokladov. Zároveň zodpovedajúco judikatúre Ústavného súdu SR (ako orgánu prioritne posudzujúceho otázku prieťahov v konaní pred všeobecnými súdmi) konštatoval, že nie každé nedodržanie zákonnej lehoty predstavuje automaticky neopodstatnený prieťah v konaní (napr. I.ÚS16/02). V nemalej miere tendenčne vyznieva vyjadrenie odvolateľa, že je nutné samostatne sa vysporiadať nielen s tým, či v prípade postupu exekučného súdu nešlo o zbytočné prieťahy, ale tiež s tým, či sa nejedná o nerozhodnutie v zákonnej lehote alebo o neodôvodnenú nečinnosť. Z vyššie vymedzených všeobecných východísk i konkrétností súdenej veci je zrejmé, že konajúce súdy vyhodnocovali namietaný postup exekučného súdu komplexne, teda zahŕňajúc všetky dotknuté pojmy. Navyše, pojmy nerozhodnutie v zákonnej lehote, či neodôvodnená nečinnosť sú z obsahového hľadiska súčasťou všeobecnejšieho pojmu prieťahy v konaní. Naopak, v rámci vecnej časti odvolania navrhovateľ (vôbec) nereagoval na zásadné východiská a konkrétne závery okresného súdu viažuce sa k prejednávanej veci. Keďže predmetom posúdenia bolo rozhodovanie exekučného súdu o zmene súdneho exekútora, je bezpredmetnou i odvolateľova polemika o platnosti 15-dňovej lehoty aj na prípady zamietnutia vydania poverenia.
Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli v rozhodujúcej časti neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je odvolací súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), napadnutý rozsudok vo veci samej potvrdil. Dôvodnou bola síce odvolateľova námietka o neprimeranej aplikácii aktuálneho znenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., táto nepresnosť však nemala vplyv na
vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na opodstatnenosť záveru okresného súdu o neexistencii nesprávneho úradného postupu a kumulatívnosť predpokladov zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci bolo neúčelné bližšie sa zaoberať (ne)splnením ďalších podmienok. Viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi dôvodmi odvolania bola významná i pre potvrdenie výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Odvolateľ síce výslovne uvádzal, že napáda rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k predmetnému výroku neposkytol žiadnu konkrétnejšiu argumentáciu. Nedôvodnosť tvrdenia navrhovateľa o konaní a rozhodovaní vylúčeným sudcom (ktorá hypoteticky okrajovo mohla spochybňovať daný výrok) je vysvetlená a konštatovaná vyššie. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.
O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.