Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-257-2014.pdf
PDF · 102.46 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/257/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa M. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Dagmar Slafkovskou, so sídlom M. G., U. O. XX, proti odporcom 1. N. N., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, 2. N. M., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, 3. mal. Q. M., nar. X.X.XXXX, bytom F. XX, v konaní zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Liptovský Mikuláš, za účasti zákonnej zástupkyne - matky K. T., bytom F. XX, 4. G. E., nar. X.X.XXXX, bytom M. T., N.. A. H. XXX/XX, právne zastúpenej advokátom JUDr. Jiřím Martausom, so sídlom M. G., M. D. XXX/XX, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, na základe odvolania odporkyne 4/ proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 5C/64/2009-272 zo dňa 21. januára 2014, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o určení, že rodinný dom súpisné č. XX, pozemky parcelné č. KN-C 170 a 171 v kat. úz. C. (všetky nehnuteľnosti zapísané na LV č. XX) spolu s vedľajšími stavbami: garáž, sypáreň, stodola, maštaľ, oplotenie a vonkajšie úpravy patria do dedičstva po N. M., nar. XX.X.XXXX, zomrelom X.XX.XXXX, ktorý v čase smrti bol ich výlučným vlastníkom a vo výroku o trovách konania.
Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o zamietnutí návrhu v zostávajúcej časti.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd učil, že nehnuteľnosti - rodinný dom súp. číslo XX, postavený na pozemku KN-C parc. č. 170 a pozemky KN-C parc. č. 170 a 171, zapísané na LV č. XX, kat. úz. C., spolu s vedľajšími stavbami - garážou, sypárňou, maštaľou, oplotením a vonkajšími úpravami, patria do dedičstva po N. M. st., nar. XX.X.XXXX, ktorý zomrel X.XX.XXXX. a v čase smrti bol ich výlučným vlastníkom. Konštatoval, že navrhovateľ ako dedič po menovanom má naliehavý právny záujem na určení, že veci patria do dedičstva po poručiteľovi, čím dosiahne ich zahrnutie do masy dedičstva. Účastníkmi konania sú dedičia po darcovi N. M. st. (navrhovateľ a odporcovia 1/ až 3/), ako aj dedička po obdarovanej M. M. (odporkyňa 4/), ktorá je aktuálne zapísaná ako výlučný vlastník predmetných nehnuteľností. Východiskovo súd I. stupňa vymedzil dobré mravy ako súhrn etických, všeobecne uznávaných a zachovávaných zásad, ktorých dodržiavanie je zabezpečované normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Následne ako predbežnú otázku posúdil (ne)platnosti darovacej zmluvy medzi darcom N. M. st. a obdarovanou M. M., pričom dospel k záveru, že táto je absolútne neplatná (práve) pre rozpor s dobrými mravmi - § 39 Obč. zák. Predmetný právny úkon z hľadiska dlhodobého práva na bývanie, ktoré má existenčný charakter, likvidačným spôsobom zaťažil všetkých najbližších členov rodiny darcu, t.j. manželku K. M. a deti
(predovšetkým navrhovateľa), keďže nemali zabezpečené iné bývanie. V prípade navrhovateľa a jeho matky - manželky darcu K. M. nebola ani možnosť iného riešenia bývania, lebo ich vklad a možnosti boli vyčerpané. K. M. spoločne s manželom dlhodobo financovali spoločnú domácnosť, údržbu, rozsiahlu rekonštrukciu a prístavbu rodinného domu, vytvorili domov pre svoje tri spoločné deti. K. M. prispievala do rodiny predovšetkým svojou osobnou starostlivosťou o chod domácnosti, o deti a manžela, pričom spolužitie s N. M. st., vzhľadom na jeho prchkú povahu a konzumáciu alkoholu, bolo náročné. Nesporné bolo aj opakované porušenie zásady manželskej vernosti N. M. st. Okresný súd zdôraznil, že navrhovateľ sa v značnom rozsahu spolupodieľal na financovaní rozsiahlej rekonštrukcie a prístavby rodinného domu. Na projektovej dokumentácii rodinného domu sa výslovne uvádzalo označenie oboch manželov ako stavebníkov, pričom N. M. st. vo svojej výpovedi jednoznačne uviedol, že nadstavba patrí manželke a navrhovateľovi, resp. deťom. Aj M. M. potvrdila, že N. M. st. nároky týchto osôb z nadstavby uznával. Podľa svedeckej výpovede svedka D. v súvislosti s prístavbou malo dôjsť k prevodu vlastníctva na navrhovateľa. Rozsiahlou rekonštrukciou rodinného domu a prístavbou, ktorou sa vytvorila nová bytová jednotka pozostávajúca z troch izieb, kuchyne a príslušenstva, sa dom zveľadil v značnom rozsahu. V prístavbe býval aj ďalší syn N. M. st. - odporca 2/ a v roku 2005 sa vrátila do domu aj dcéra - odporkyňa 1/ so svojím synom. Podiel obdarovanej M. M. na prestavbe nebol preukázaný ani v minimálnom rozsahu, pričom menovaná bola zároveň vyplatená z pôvodného rodičovského domu spoločne so svojou sestrou - odporkyňou 4/. Okresný súd pripomenul, že predmetom darovania nebol pôvodný rodičovský dom N. M. st., ale rodičovský dom navrhovateľa, odporcov 1/ a 2/ ako detí N. M. st., ako aj manželky K. M., ktorá v ňom prežila svoj život. Z vykonaného dokazovania podľa prvostupňového súdu vyplynulo, že darovacia zmluva bola uzatvorená s cieľom vyhnúť sa budúcemu vyporiadaniu BSM manželov - darcu a K. M.. M. M. v konaní vedenom pred tamojším súdom pod sp. zn. 8C/132/2008 uviedla, že šlo o jej nápad, lebo brat N. M. st. sa šiel rozvádzať. Preto, pokiaľ obdarovaná, ako aj rodina odporkyne 4/, radili darcovi uzavretie darovacej zmluvy, nemohli im vzniknúť legitímne očakávania na platné nadobudnutie „cudzieho“ rodinného domu. Podľa vyjadrenia samotnej odporkyne 4/ uzavretím predmetnej darovacej zmluvy N. M. st. prakticky privodil následky vydedenia svojich detí, ktorý následok len zosilňuje rozpor predmetného právneho úkonu s dobrými mravmi. Na vydedenie detí (ako neopomenuteľných dedičov) sa totiž vyžadujú mimoriadne závažné dôvody, ktorých existencia zrejme nebola daná; inak by bol namiesto darovacej zmluvy spísaný prostredníctvom „právneho radcu“ N. M. st. právny úkon vydedenia. Právny úkon darovacej zmluvy viedol k neprimeraným dôsledkom pre manželku a deti darcu a slúžil k ich oddeleniu od spoločne nadobudnutého majetku značnej hodnoty. Nebolo preto možné mu poskytnúť právnu ochranu, naopak, bolo ho nutné kvalifikovať ako hrubo rozporný s dobrými mravmi, následkom čoho je jeho absolútna neplatnosť. Okresný súd uzavrel, že dispozičné právo vlastníka nemá nič spoločné s hrubo nečestným, nepoctivým a amorálnym správaním zmluvných strán (ako tomu bolo v danom prípade). V zostávajúcej časti - o určenie, že vodovodná a elektrická prípojka patria do dedičstva - návrh zamietol. Vychádzal z toho, že predmetné veci neboli vymedzené v dotknutej darovacej zmluve, ako ani v zmluve, na základe ktorej nadobudol nehnuteľnosti N. M. st. Rozhodnutie o trovách konania si okresný súd vyhradil na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.).
Proti tomuto rozsudku vo výroku o určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po N. M. st., podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporkyňa 4/, ktorá sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Tvrdila, že právny úkon, ktorým brat daruje do výlučného vlastníctva svojej sestre (blízkej osobe podľa § 116 Obč. zák.) veci, ktoré sú v jeho výlučnom vlastníctve, nie je v rozpore s dobrými mravmi. Zároveň ani jedno z ustanovení predmetnej darovacej zmluvy neodporuje dobrým mravom. Odvolateľka argumentovala, že zo znakov definujúcich právny úkon, má zásadný význam jednota vôle a prejavu. Predmetná darovacia zmluva spĺňa všetky obsahové i formálne náležitosti darovacej zmluvy. Je nepochybné, že N. M. st. chcel urobiť právny úkon - darovaciu zmluvu, ktorou prevedie nehnuteľnosti v jeho vlastníctve do vlastníctva sestry. V tej súvislosti poukazovala na to, že vzťahy N. M. st. s (jeho) deťmi a manželkou boli v danom čase vážne narušené, preto je logické, že jeho vôľa bola taká, aby sa vlastníkmi jeho majetku nestali uvedené osoby, ale osoba, s ktorou si rozumel a mal s ňou úprimne blízky vzťah - jeho sestra M. M.. Odvolateľka zdôraznila, že nech už bola pohnútka (motív) darcu akákoľvek, pre posúdenie platnosti právneho úkonu je irelevantná. N. M. st. neurobil právny úkon ani v úmysle vyhnúť sa vyporiadaniu BSM, pretože predmetom daru neboli nehnuteľnosti v BSM, ale v jeho výlučnom vlastníctve. Ak by aj konal s pohnútkou ukrátiť uspokojenie pohľadávky rozvedenej manželky na vyplatenie jej podielu z finančných prostriedkov investovaných manželmi do jeho výlučného vlastníctva, uvedené nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu, len možnosť rozvedenej manželky takémuto právnemu úkonu odporovať.
Z hľadiska platnosti právneho úkonu je podľa odvolateľky tiež bezpredmetné, či o ňom jeho zmluvné strany informovali aj iné blízke osoby. Rovnako irelevantné je, kto navrhol uzatvorenie darovacej zmluvy; podstatné je, že zodpovedala slobodnej vôli oboch jej účastníkov. Každý má právo počas svojho života nadobúdať majetok a tento na základe vlastného rozhodnutia scudzovať s vedomím, že scudzený majetok nebude po ňom predmetom dedenia. Neopomenuteľnosť dedičov (osôb), nemožno zamieňať s neopomenuteľnosťou predmetu dedenia, t.j. vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt. V demokratickom a právnom štáte má každý právo konať tak, aby v čase jeho smrti nič nevlastnil a nikoho nemožno nútiť konať tak, aby svoj majetok zanechal dedičom. V opačnom prípade by každý dedič mohol namietať neplatnosť právnych úkonov urobených poručiteľom za jeho života, čím by došlo k narušeniu princípu právnej istoty. Pokiaľ ide o právo na bývanie v nehnuteľnosti, odvolateľka uviedla, že toto nevzniká na základe dobrých mravov, ale na základe vlastníckeho, nájomného alebo podnájomného vzťahu; tiež z titulu vecného bremena alebo osobného záväzku vlastníka nehnuteľnosti, prípadne na základe práva v zákone neuvedeného, odvodeného od práva vlastníka, nájomcu alebo podnájomcu. Uzavrela, že nakoľko N. M. st. previedol počas života sporné nehnuteľnosti zákonným spôsobom do vlastníctva právnej predchodkyne odporkyne 4/, v čase smrti už nebol ich vlastníkom, preto nemôžu patriť do dedičstva po ňom.
Navrhovateľ žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že nie je vylúčené, že zmluva bude neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, hoci obsahuje ustanovenia, ktoré formálne napĺňajú znaky zákona. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi je potrebné posudzovať vždy komplexne, so zreteľom na konkrétnu situáciu - nielen z pohľadu osôb vykonávajúcich určité právo, ale aj osôb týmto úkonom dotknutých, s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti, čo okresný súd vykonal. Navrhovateľ k tejto časti argumentácie uzavrel, že právny úkon darovacej zmluvy nespĺňal jednu z náležitostí predmetu, a to jeho dovolenosť. Ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že vzťahy medzi deťmi a otcom boli dobré do roku 2005 a výrazne sa zhoršili až zistením prevodu nehnuteľnosti na M. M., čomu nasvedčujú aj konania vedené pred políciou a orgánom prejednávajúcim priestupok z rokov 2008, 2009. Nie je preto pravdou, že v čase uskutočnenia právneho úkonu boli vzťahy N. M. st. s deťmi a manželkou vážne narušené. Už len samotná okolnosť neoznámenia darovania rodinného domu, resp. zlomyseľné oznámenie odporkyňou 4/ až po roku je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Bol preukázaný aj dôvod darovania - vyhnúť sa budúcemu vyporiadaniu BSM, preto je bezpredmetné sa zaoberať odporovateľnosťou právnemu úkonu; (absolútne) neplatnému právnemu úkonu nemožno odporovať. N. M. st. daroval dom za stavu, keď ho obývali viacerí ľudia - jeho manželka a deti, odkázaní na bývanie v ňom, s vedomím, že v dôsledku tohto právneho úkonu sa z nich stanú bezdomovci, o čom dobre vedeli aj obdarovaná a jej právna nástupkyňa
- odporkyňa 4/. Naopak, M. M. - ako nevydatá osoba bez detí - nebola odkázaná na nadobudnutie uvedených nehnuteľností, a už vôbec nie darovaním. Z tohto dôvodu ani jedna zo zmluvných strán (a ani odporkyňa 4/ a jej manžel) nebola v čase urobenia úkonu dobromyseľná. Kolízny opatrovník maloletej odporkyne 3/ vo vyjadrení k odvolaniu (len) žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Obdobné stanovisko zaujala i K. T. - matka mal. odporkyne 3/. Dodala, že darovacia zmluva bola urobená pod nátlakom sestier N. M. st. s úmyslom vyhnúť sa vyporiadaniu BSM a aby „nemali z toho domu deti nárok“. Odporcovia 1/ a 2/ rade zostali v odvolacom konaní nečinní.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. (z toho titulu nedotknutým zostal rozsudok okresného súdu v odvolaním nenapadnutom výroku o zamietnutí návrh v zostávajúcej časti) a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasného použitia § 156 ods. 3 O.s.p.) v preskúmavanej časti napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
Odvolací súd sa stotožnil so všetkými podstatnými závermi okresného súdu a v konkrétnostiach na ne odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a v reakcii na odvolacie dôvody dodáva, že (síce) je možné súhlasiť s tvrdením odvolateľky, že právny úkon, ktorým brat daruje do výlučného vlastníctva svojej sestre veci v jeho výlučnom vlastníctve, bez ďalšieho nie je v rozpore s dobrými mravmi. Medzi účastníkmi nebolo sporné ani to, že by predmetná darovacia zmluva spĺňala všetky obsahové a formálne náležitosti darovacej zmluvy týkajúcej sa nehnuteľností. Voľa, jej prejav v príslušnej forme a zhoda tohto prejavu s voľou sú náležitosťami platnosti právneho úkonu; v tej súvislosti nebolo sporné,
že N. M. st. chcel darovať dotknuté nehnuteľnosti svojej sestre M. M., ani že ohľadom uvedenej vôle došlo k jej zhodnému prejavu (obdobne tak na strane obdarovanej). V okolnostiach súdenej veci je však nesprávnou argumentácia odvolateľky, že motív (pohnútka) nie je z hľadiska platnosti právneho úkonu (vôbec) právne významný. V prejednávanom prípade, ako to vyplynulo z dokazovania - z výpovedí samotných zmluvných strán predmetnej darovacej zmluvy - darca N. M. st. previedol vlastnícke právo k rodinnému domu v snahe vyhnúť sa uspokojeniu očakávaných, predpokladaných nárokov svojej manželky K. M. z titulu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. K darovaniu došlo na podnet obdarovanej M. M., ktorá tak chcela bratovi/darcovi, ktorý sa šiel rozvádzať, pomôcť vyhnúť sa uspokojeniu nárokov jeho manželky; bola si teda daných okolností plne vedomá. Darca si uvedomoval aj eventuálne nároky navrhovateľa - svojho syna M. M. z titulu ním vložených nemalých investícií do rodinného domu vo výlučnom vlastníctve darcu. Darca pritom nedisponoval iným majetkom takej hodnoty, z ktorého by bolo možné uspokojiť predmetné nároky manželky a navrhovateľa, a to či už v rámci BSM alebo vo svojom výlučnom vlastníctve (ako to vyplýva z rozhodnutia o vyporiadaní BSM č. k. 5C/35/2008-233 zo dňa 1.12.2010, resp. z obsahu dedičského spisu po poručiteľovi - darcovi). Napokon, obom zmluvným stranám zároveň muselo byť zrejmé, že pokiaľ darca scudzí predmetný rodinný dom, podstatným spôsobom sa zmenší predmet dedičstva po ňom.
V tejto spojitosti považuje odvolací súd za vhodné poukázať na plne aplikovateľné závery (tak z hľadiska rozhodnej právnej úpravy, ako aj z hľadiska výraznej podobnosti skutkových okolností) vyplývajúce z rozsudku Nejvyššího soudu ČR sp.zn. 30 Cdo 1693/2013 zo dňa 30.7.2013. V ich zmysle k neplatnosti zmluvy v zmysle § 39 Obč. zák. môže dôjsť i vtedy, pokiaľ k jej uzavretiu došlo v dôsledku správania kolidujúceho s dobrými mravmi, ktoré (správanie) je možné pričítať obom účastníkom zmluvy (k tomu napr. rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 871/2000 a sp. zn. 30 Cdo 2677/2011, ktoré sú k dispozícii verejnosti na webových stránkach www.nsoud.cz <http://www.nsoud.cz>). V okolnostiach danej veci to znamená, že ak bola platná nepomenovaná zmluva uzavretá medzi navrhovateľom (ktorému malo prináležať užívacie právo záväzkového charakteru k predmetnému domu) a odporkyňou 2/ (vlastníčkou, ktorá sa zaviazala navrhovateľovi umožniť užívanie predmetného domu v dohodnutom rozsahu a za ďalej dohodnutých podmienok), pričom odporkyňa 2/ (ako darkyňa) následne uzavrela s odporcom 1/ (ako obdarovaným) darovaciu zmluvu, ktorej predmetom bolo darovanie predmetných nehnuteľností odporcovi 1/ s úmyslom znemožniť navrhovateľovi výkon jeho predmetného užívacieho, ktorý mal v medziobdobí do týchto nehnuteľností (v rámci rekonštrukčných prác) investovať vysoké finančné čiastky, musel by sa súd dôsledne zaoberať otázkou aplikácie § 39 Obč. zák. vo vzťahu k uzavretej darovacej zmluve z dôvodu, či sa tento dvojstranný právny úkon - z dôvodu predmetného konania účastníkov darovacej zmluvy - neprieči dobrým mravom. Pokiaľ odvolací súd opomenul pri rozhodnutí veci vyššie pripomenutú judikatúru dovolacieho súdu a ani relevantným spôsobom nevyvrátil súdom prvého stupňa (rovnako) prijatý právne kvalifikovaný záver, že (ešte raz citované z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa) „Darovacia zmluva je podľa názoru súdu neplatná tiež pre rozpor s dobrými mravy podľa § 39 Obč. z., lebo jej zmyslom bola snaha odporkyne 2/ vyhnúť sa splneniu záväzku strpieť doživotné užívanie budovy navrhovateľom…“, potom je potrebné uzavrieť, že rozsudok odvolacieho súdu nie je vecne správny.
Okresný súd v danej spojitosti náležite vyhodnotil jednak rozhodujúce okolnosti predchádzajúce predmetnému darovaniu, ale predovšetkým jeho následky na najbližšiu rodinu darcu - jeho manželku a deti. Celkom opodstatnene zohľadnil, že o manželka K. M.ila s darcom (svojím manželom) v predmetnom dome vyše 30 rokov, starala sa o spoločnú domácnosť, v ktorej vyrastali od narodenia ich tri spoločné deti, o manžela. Pokiaľ aj dochádzalo k nezhodám medzi manželmi, resp. došlo k zhoršeniu vzájomných vzťahov, udialo sa tak kvôli nevere N. M. st. a jeho častej konzumácii alkoholických nápojov a dôsledkom s tým spojených; o navrhovateľovi bolo zo strany darcu v minulosti sľúbené, predovšetkým v súvislosti s vynaloženými investíciami do rodinného domu, že dôjde k prevodu vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam na neho (minimálne v časti); o predmetný rodinný dom bol rodičovským domom detí darcu; o sa na zhodnotení dotknutých nehnuteľností v rámci rekonštrukcie a nadstavby podieľali manželka i deti darcu (minimálne navrhovateľ), pričom, na druhej strane, sa obdarovaná M. M. nepodieľala na ich zhodnotení nijako; so súhlasom N. M. st. pritom v predmetnom dome bývala; o obdarovaná M. M. bola vyplatená z (predmetného) rodinného domu, ktorý po spoločných rodičoch pripadol jej bratovi N. M. st.
Zásadným (a správnym) je následne záver okresného súdu o rozpore právneho úkonu darovania s dobrými mravmi predovšetkým z hľadiska dvoch jeho dôsledkov - reálnej straty bývania (bývalej) manželky darcu a jeho detí v dôsledku uvedeného právneho úkonu, ako aj faktického vydedenia detí darcu. O uvedených skutočnostiach, resp. následkoch obe zmluvné strany vedeli. Preto ich konanie, ktoré bolo zavŕšené uzatvorením darovacej zmluvy, možno charakterizovať ako kolidujúce s dobrými mravmi, a to prioritne vzhľadom na blízke rodinné väzby darcu na jednej strane a jeho manželky a detí na strane druhej a na spoločnosťou očakávaný a požadovaný spôsob fungovania takých vzťahov. Je plne opodstatnený záver o neprimeranom, ba až likvidačnom dôsledku darovania na najbližších členov rodiny darcu N. M. st., keď títo nemali zabezpečené iné bývanie; a to aj v tom kontexte, že na rekonštrukciu a zhodnotenie predmetného rodinného domu boli vynaložené prostriedky z bezpodielového spoluvlastníctva manželov (významné z hľadiska manželky darcu) i z vlastníctva navrhovateľa (významné z hľadiska navrhovateľa). Vzhľadom na blízke príbuzenské vzťahy s darcom i vynaložené investície tieto osoby mohli dôvodne očakávať, že budú mať zabezpečené bývanie v predmetom rodinnom dome. Odvolací súd poznamenáva, že v čase uzatvorenia darovacej zmluvy v ňom (tiež) bývala dcéra darcu aj s maloletým dieťaťom. Odvolateľka nenamietala závery okresného súdu, že manželka darcu a ich spoločné deti nemali zabezpečené iné bývanie, a v prípade navrhovateľa a manželky darcu ani nebol dôvod na iné riešenie bývania, keďže ich vklad a možnosti boli vyčerpané. Len na zvýraznenie náležitosti predmetného záveru (o rozpornosti s dobrými mravmi) možno poukázať na konanie obdarovanej a jej rodiny v súčinnosti s darcom po uzatvorení darovacej zmluvy, keď ako vlastníčka domu zrealizovala jeho dlhodobé odpojenie od elektrickej energie, hoci bol dom obývaný manželkou, deťmi, resp. maloletým vnúčaťom darcu. Zároveň obdarovaná nebola závislá na bývaní v predmetom rodinnom dome a nebola odkázaná na darovanie z hľadiska uspokojenia jej bytových (či iných) potrieb, o čom svedčí i jej snaha o následný predaj domu. Namieste je aj záver, že darovaním nehnuteľností sa potomkovia darcu fakticky ocitli v postavení, akoby došlo k ich vydedeniu. Tento následok bol pritom spôsobený za situácie, keď sa deti manželov N. M. st. a K. M. vzhľadom na správanie ich otca (nevera) z morálne očakávateľných pohnútok priklonili na stranu matky, voči ktorej sa manžel nevery dopúšťal. Tiež je logické, že ich vzťahy s otcom boli zlé vzhľadom na darovanie domu M. M.. Zavinenie na zhoršení vzájomných vzťahov detí a otca teda nemožno pričítať deťom, ale otcovi. Úmyslu darcu oddeliť členov najbližšej rodiny od spoločne nadobudnutého majetku značnej hodnoty za spolupráce obdarovanej svedčí súčasné zriadenie vecného práva zodpovedajúceho vecnému bremenu - práva doživotného užívania (bývania) v darovanom rodinnom dome v prospech darcu, čo správne konštatoval už okresný súd.
Za uvedeného súhrnu skutkových okolností možno konanie zmluvných strán pri uzatváraní darovacej zmluvy jednoznačne kvalifikovať ako rozporné s dobrými mravmi, t.j. so základnými všeobecne rešpektovanými zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti (slušnosť, poctivosť, čestnosť, vzájomná úcta, tolerancia, dôvera a pod.). Predmetný výkon práva - uzavretie darovacej zmluvy (ako argumentuje i odvolateľka) preto síce (sám osebe) neodporuje zákonu, ocitá sa však (čo už odvolateľka opomína) v rozpore s dobrými mravmi, v dôsledku čoho mu v súdnom konaní nie je možné poskytnúť právnu ochranu. Použitie inštitútu „dobrých mravov“ je v tomto chápaní spôsobom realizácie idei spravodlivosti ako potrebnej väzby medzi písanými normami a mravným poriadkom spoločnosti. Jeho náležité využitie, pri citlivom hodnotení konkrétnych okolností individuálneho prípadu (ako vykonal okresný súd v súdenej veci) preto neznamená narušenie princípu právnej istoty, naopak ide o spravodlivý vyrovnávací prostriedok riešenia občiansko-právnych vzťahov, vlastný právnemu poriadku. Nadväzne, vzhľadom na úmrtie darcu, okresný súd správne určil, že dotknuté nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi N. M. st.,v ktorej meritórnej časti odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Vecne správnym a zodpovedajúcim stavu konania a veci je i (procesné) rozhodnutie o trovách konania v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. V jeho dôsledku okresný súd rozhodne aj o trovách aktuálneho odvolacieho konania (§ 224 ods. 4 O.s.p.).
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.