Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Co-141-2013.pdf
PDF · 105.61 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/141/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Petra Tutka a JUDr. Jána Slebodníka, v právne veci žalobkyne O.. V. T., D.. XX.X.XXXX, N. O., Š. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. O. C., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v O., D. Z. XX, proti žalovaným X./. N. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., V..Z..A. XXXX/X a 2./. L. O., D.. X.X.XXXX, bytom O.I., V..Z.. A. XXXX/X, o zaplatenie 5 756,13 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných v 1. a 2.rade proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 31.10.2012, č.k. 19C/43/2012-83 jednohlasne takto:
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o splatnosti prisúdenej sumy vo vzťahu k žalovanému v 1. rade.
P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku voči žalovanej v 2. rade s tým, že plnením žalovaného v 1. rade zaniká v rozsahu plnenia povinnosť žalovanej v 2. rade.
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o trovách konania medzi žalobkyňou a žalovanou v 2. rade.
Žalovaný v 1. rade je povinný nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v sume 37,85 € a tieto zaplatiť advokátovi M.. O. C. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa konanie voči žalovanej v 2.rade v časti do výšky 2 878,06 € a v časti uplatnených úrokov z omeškania od 29.12.2011 do 15.3.2012 vo výške 9 % ročne zo sumy 2 583,98 € a vo výške 9 % ročne zo sumy 294,08 € za obdobie od 28.3.2012 do 6.6.2012 zastavil (výrok I.). Kkonanie voči žalovanému v 1.rade v časti uplatnených úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 5 168,97 € od 29.12.2011 do 15.3.2012 a zo sumy 588,16 € za obdobie od 28.3.2012 do 6.6.2012 zastavil (výrok II.).
Žalovaného v 1.rade zaviazal zaplatiť žalobkyni 5 756,13 €, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 5 168,97 € od 16.3.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 588,16 € od 7.6.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením žalovanej v 2.rade v rozsahu jej plnenia zaniká povinnosť žalovaného v 1.rade (výrok III.). Žalovanú v 2.rade zaviazal zaplatiť žalobkyni zo sumy 5 756,13 € sumu 2 878,06 € ako svoj podiel na ručiteľskom záväzku voči veriteľovi žalovaného v 1.rade, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2 583,98 € od 16.3.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 294,08 € od 7.6.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením žalovaného v 1.rade nad sumu 2878,06 € zaniká v rozsahu plnenia nad túto sumu povinnosť plnenia žalovanej v 2.rade (výrok IV.). Žalovaného v 1.rade zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania 345,00 € a trovy právneho zastúpenia 1 399,60 € a
to do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet jeho právneho zástupcu (výrok V.). Súd účastníkom konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou v 2.rade trovy konania nepriznal (VI.).
Týmto rozsudkom súd prvého stupňa v celom rozsahu vyhovel žalobkyňou upravenému nároku, ktorý zakladala na tvrdení, že za žalovaného v 1.rade ako dlžníka uhradila z titulu svojho ručiteľského záväzku časť jeho dlhu na úvere v sume 5 756,13 € a nárok voči žalovanej v 2.rade odvodzovala od jej postavenia ručiteľky, ktorá za záväzok žalovaného v 1.rade ručí v rovnakom pomere ako ona.
Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 14.7.2004 uzavrel žalovaný v 1.rade so Slovenskou sporiteľňou, a.s. zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorého mu bol poskytnutý úver v sume 250 000,- Sk, pričom tento úver bol žalovaný v 1.rade povinný splácať v mesačných splátkach po 3580,- Sk počínajúc dňom 20.8.2004. Konečná splatnosť úveru bola dňa 20.6.2013. Konštatoval, že išlo o spotrebný úver, a to na úhradu investície do nehnuteľností. Ďalej konštatoval, že v rovnaký deň, teda 14.7.2004 uzavrela žalobkyňa a veriteľ žalovaného v 1.rade Slovenská sporiteľňa, a.s. dohodu o ručení podľa § 303 a nasl. Obchodného zákonníka, na základe ktorej sa žalobkyňa zaviazala uspokojiť pohľadávku veriteľa žalovaného v 1. rade z úverovej zmluvy, pokiaľ ju nesplní dlžník. Poukázal na to, že podľa čl. III. bod 4 dohody sa účastníci dohodli, že právne vzťahy vzniknuté z tejto dohody sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami všeobecných obchodných podmienok, Obchodným zákonníkom, a ostatnými právnymi predpismi. V ten istý deň uzavrela dohodu o ručení rovnakého úveru aj žalovaná v 2.rade. Konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný od roku 2009 ako dlžník prestal úver splácať a žalobkyňa ako ručiteľka príkazom na úhradu zo dňa 28.12.2011 uhradila na účet Slovenskej sporiteľne, a.s. sumu 5 167,97 € ako splátku úveru za žalovaného v 1.rade. Na rovnaký účet bola zo strany žalobkyne vykonaná dňa 23.2.2012 ďalšia úhrada v sume 166,00 €, dňa 24.1.2012 suma 166,00 € a dňa 27.3.2012 suma 256,16 €. Na základe toho s poukazom na ust. § 303, § 306 ods.1, § 307 a § 308 Obch. zák. dospel súd prvého stupňa k záveru, že nárok žalobkyne tak voči žalovanému v 1.rade ako aj voči žalovanej v 2.rade v rozsahu upravenom po čiastočných späťvzatiach žaloby je dôvodný. Mal za to, že zo strany žalobkyne bolo preukázané, že táto ako ručiteľka úveru, ktorý poskytla banka žalovanému v 1.rade uhradila sumu, ktorú uplatňuje v konaní ako aj skutočnosť, že za uvedený úver ručila rovnako aj žalovaná v 2.rade. Za právne bezvýznamnú považoval obranu žalovaného v 1.rade spočívajúcu v tvrdení, že v čase poskytnutia úveru žil so žalobkyňou v partnerskom vzťahu a prostriedky z úveru boli použité na ich spoločné potreby. Mal totiž za to, že z obsahu samotnej úverovej zmluvy nesporne vyplýva, že úver bol poskytnutý iba v prospech žalovaného v 1.rade a bol účelovo poskytnutý na úhradu investícii do nehnuteľností. S poukazom na ust. § 308 Obch. zák. mal za to, že žalobkyňa vo vzťahu k žalovanému v 1.rade preukázala, že ako ručiteľka splnila záväzok žalovaného v 1.rade vo vzťahu k veriteľovi. Na základe toho nadobudla vo vzťahu k žalovanému v 1.rade práva veriteľa a mala právo požadovať od neho to, čo na úvere zaplatila. Výpismi z účtu a príkazmi na úhradu preukázala aj výšku takto uhradenej sumy a to 5 756,13 €.
Za dôvodný uzavrel súd prvého stupňa nárok žalobkyne aj vo vzťahu k žalovanej v 2.rade. Mal za to, že pokiaľ sa úverový vzťah medzi žalovaným v 1.rade a bankou spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, čo vyplýva zo záhlavia ako aj samotného textu úverovej zmluvy spravujú sa ustanoveniami Obchodného zákonníka aj právne vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečovaní záväzkov z uvedenej zmluvy. V prípade ručenia ide o zabezpečovací inštitút úveru, pričom z obsahu dohody o ručení mal za preukázané, že žalovaná v 2.rade mala vedomosť o tom, že ide o obchodný záväzkový vzťah, preto aj jej vzťah k žalobkyni ako spoluručiteľke musel súd posudzovať podľa ust. § 307 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak za dlh ručí viac ručiteľov, ručí každý z nich za celý dlh, pričom voči sebe navzájom majú práva ako spoludlžníci. Z toho vyvodil záver, že pokiaľ žalobkyňa ako ručiteľka zaplatila dlh na úvere v sume 5 756,13 €, má táto právo od žalovanej v 2.rade ako spoluručiteľky požadovať, aby sa podieľala na úhrade dlhu vo výške jej podielu, čo predstavuje 1/2 zo žalovanej sumy. Na základe toho vo vzťahu k žalovanej v 2.rade vyhovel žalobe do sumy 2 878,06 €. Vzhľadom k tomu, že vo vzťahu k obom žalovaným išlo o samostatné nároky so samostatným právnym a skutkovým stavom, nejde o solidárny záväzok, obaja účastníci sú však zaviazaní na rovnaké plnenie, avšak každý z nich v inom rozsahu. Mal za to, že výrokom rozsudku majú byť chránené práva žalobkyne, keďže v jednom rozhodnutí je uložená povinnosť obom žalovaným, pričom bolo potrebné zabezpečiť, aby žalobkyňa nedostala plnenie vyššie ako jej patrí, t.j. aby nedošlo k duplicitnému plneniu. Preto u žalovaného v 1. rade vyslovil, že
jeho povinnosť zaniká v rozsahu plnenia žalovanej v 2.rade a u žalovanej 2. rade uviedol, že plnením žalovaného v 1.rade nad sumu 2 878,06 € zaniká v rozsahu plnenia nad túto sumu povinnosť žalovanej v 2.rade.
Nevyhovel žiadosti žalovaného v 1.rade, aby mu bola poskytnutá možnosť splácať uvedený dlh žalobkyni v splátkach, keďže mal za to, že jeho mesačný príjem je iba 160,20 , nemá úspory a okrem osobného motorového vozidla a domu nevlastní hodnotnejší majetok. Ním navrhované splátky vo výške 150,00 € mesačne by teda nebol spôsobilý splácať a pri určení nižších splátok by vzhľadom na výšku záväzku bola jej splatnosť neúmerne dlhá. Navyše mal za to, že voči žalovanému v 1.rade sú vedené iné exekučné konania, v rámci ktorých má uzavreté dohody o splátkach. Uzavrel preto, že platobná neschopnosť žalovaného v 2.rade je dlhodobého charakteru a vymožiteľnosť práva žalobkyne povolením splátok by sa neúmerne zhoršila. S poukazom na omeškanie oboch žalovaných priznal žalobkyni aj konkrétne nešpecifikovanú výšku úrokov z omeškania. Rozhodnutie o trovách konania medzi žalobkyňou a žalovaným v 1.rade založil na ust. § 142 ods.3 O.s.p. a s poukazom na nepatrný neúspech žalobkyne priznal tejto plnú náhradu trov konania, ktorú aj položkovite vyčíslil. Vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou v 2.rade založil rozhodnutie o trovách na ust. § 142 ods.2 O.s.p. s poukazom na to, že pôvodne žalobkyňa vo vzťahu k nej uplatnil nárok vo výške 5756,13 € a počas konania tento do výšky 1/2-ice zobrala späť a z toho vyvodil záver o pomere úspechu a neúspechu 50 : 50.
Proti rozsudku podali včas odvolanie žalovaná v 2.rade aj žalovaný v 1.rade.
Žalovaná v 2.rade žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu voči nej v celom rozsahu zamietnuť. Opätovne poukazovala na skutočnosť, že sa v konaní necíti byť pasívne legitimovanou, keďže so žalobkyňou nebola nikdy v žiadnom právnom vzťahu. Má za to, že ani z odôvodnenia rozsudku nevyplýva presvedčivý opak. Súd prvého stupňa vec správne posúdil podľa zákonných ustanovení Obchodného zákonníka, opomenul však bližšie špecifikovať, ktorý z účastníkov tohto konania vystupoval ako dlžník, ručiteľ, či veriteľ. Uviedla, že veriteľom v tomto prípade je Slovenská sporiteľňa, a.s., splatnosť úveru ešte do dnešného dňa nenastala. Žalobkyňa neplnila sporiteľni z dôvodu, že dlžník (žalovaný v 1.rade) neplnil svoj záväzok, ale z dôvodu, že sama chcela ďalší úver. Poukázala na to, že ona je ručiteľkou dlžníka, avšak iba vo vzťahu k Slovenskej sporiteľni a nie vo vzťahu k žalobkyni, ktorá bola taktiež ručiteľkou.
Žalovaný v 1.rade napadol odvolaním výrok prvostupňového rozsudku ohľadne splatnosti jeho povinnosti, keď mal za to, že súd prvého stupňa v tejto časti nesprávne aplikoval ust. § 160 ods.1 O.s.p. V odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa sa v dôvodoch rozsudku nevyporiadal dostatočne s jeho žiadosťou o umožnenie splácať prisúdenú pohľadávku v splátkach. Má za to, že nebolo jeho povinnosťou v konaní akýmkoľvek spôsobom vysvetľovať, ako si zabezpečí do budúcna prostriedky na hradenie mesačných výdavkov a predmetom tohto konania nie je skúmanie jeho majetkových pomerov. Súd mal v závislosti od zistenia všetkých potrebných skutočností (jeho majetkové možnosti) skúmať, či je takýto postup odôvodnený a pokiaľ súd takýto návrh odmietne, musí ho primerane odôvodniť, t.j. poukázať na dôvody, pre ktoré nie je takýto postup vhodný. Pripustil, že postoj žalobkyne k možnosti úhrady dlhu v splátkach bol negatívny, má však za to, že je na posúdení súdu, či takéto plnenie v splátkach umožní, a takýto postup nie je podmienený súhlasom účastníka konania. Uviedol, že jeho situácia sa medzičasom výrazne zlepšila a v prípade umožnenia úhrady dlhu v splátkach by bol schopný uhrádzať tieto splátky vo výške 200 € mesačne. Za súčasného uloženia doložky, podľa ktorej v prípade nesplnenia jednej splátky by sa stal splatným celý dlh. Súdu prvého stupňa taktiež vytýkal nesprávne použitie zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na vzájomné vzťahy jeho, resp. žalovanej v 2.rade a žalobkyne, že sa nesprávne vyporiadal s aplikáciou Obchodného, resp. Občianskeho zákonníka. Má za to, že skutočnosť, že sa tieto vzťahy majú spravovať ust. § 307 a nasl. Obchodného zákonníka mali vyplývať z čl. III. bodu 4 Dohody o ručení. Má za to, že voľba Obchodného zákonníka sa v tomto konkrétnom prípade týkala výlučne vzťahov medzi veriteľom a dlžníkom. Vzájomné vzťahy medzi žalobkyňou ako spoluručiteľkou a ním ako dlžníkom a žalovanom v 2.rade ako spoludlžníčkou sa riadia jednotlivými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, keďže nejestvuje dohoda medzi dlžníkom a ručiteľmi, ktorá by určovala inak.
K odvolaniam žalovaných sa vyjadrila žalobkyňa. Táto žiadala rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a uplatnila si náhradu trov konania výlučne iba voči žalovanému v 1.rade. Vo
vzťahu k možnosti súdu poskytnúť žalovanému možnosť splácať prisúdenú pohľadávku v splátkach podľa § 160 ods.1 O.s.p. uviedla, že z dokazovania bolo zrejmé, že žalovaný v 1.rade mal určené splátky pri úverovom vzťahu už v roku 2004, pričom tieto nedodržiaval od roku 2009 a Slovenskej sporiteľni za uvedené obdobie neuhradil ani jednu splátku. Považuje za správne závery súdu prvého stupňa, pokiaľ tento prihliadol na skutočnosť, že žalovaný dlhodobo nemá žiadny pravidelný príjem, od roku 2005 je dlhodobo zaťažený značnými ťarchami, keď na ním vlastnenej nehnuteľnosti viaznu dve záložné práva. Mala za to, že pokiaľ žalovaný mal záujem splácať dlh v splátkach, mohol tak urobiť už v priebehu súdneho konania. Napriek tomu jej za celé obdobie neuhradil ani jednu splátku. Pri posudzovaní pomerov žalovaného považuje za rozhodujúci stav, ktorý bol v čase rozhodovania súdu. Má za to, že účelové a nepravdivé tvrdenia žalovaného ohľadne jeho majetkových pomerov preukazuje aj skutočnosť, že v roku 2012 založil obchodnú spol. Bomox, s.r.o., ktorej je jediným zakladateľom a konateľom. Základné imanie tejto spoločnosti je 5 000 € a bolo splatené pri založení spoločnosti. Poukazuje na to, že uvedenú skutočnosť žalovaný v 1.rade neuviedol ani pred súdom prvého stupňa ani v odvolaní, pričom to preukazuje, že mal k dispozícii finančnú hotovosť. Takýto jeho postoj osvedčuje jeho charakter a priznanie splátok by bolo v rozpore s pravidlami morálky a zároveň neprimeraným ukrátením veriteľa.
K odvolaniu žalovanej v 2.rade uviedla, že vzťahy medzi účastníkmi konania upravuje Obchodný zákonník, ktorý má v tomto prípade prednosť pred úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku. Účastníci konania si okrem zákonnej úpravy dohodli, akými ustanoveniami a právnymi predpismi sa budú ich právne vzťahy spravovať, pričom na prvom mieste je uvedený Obchodný zákonník.
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch, teda vo vyhovujúcom výroku vo vzťahu k žalovanej v 2.rade ako aj vo výroku ohľadne splatnosti záväzku žalovaného v 1.rade a v naväzujúcich výrokoch o trovách konania a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovaných v 1. ani v 2.rade nie sú dôvodné.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v súlade s ust. § 120 ods.1 O.s.p., keď vykonal dôkazy označené účastníkmi v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci. Skutkový stav vyhodnotil podľa § 132 O.s.p., vec aj správne právne posúdil aj vecne správne vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvého stupňa.
Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvostupňového rozsudku, na ktoré odkazuje v súlade s ust. § 219 ods.2 O.s.p. a s poukazom na obsah odvolacích námietok žalovaných považuje k týmto za potrebné dodať.
Za nedôvodnú považuje odvolaciu námietku žalovanej v 2.rade, v ktorej táto poukazuje na nesprávne právne posúdenie vykonané súdom prvého stupňa, pokiaľ na právny vzťah medzi účastníkmi konania aplikoval ust. Obchodného zákonníka. Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa totiž vyplýva, že nárok žalobkyne je založený na právnom vzťahu vyplývajúceho z jej ručiteľského postavenia vo vzťahu k zabezpečeniu povinnosti dlžníka vyplývajúcej mu zo zmluvy o úvere.
Podľa ust. § 261 ods.4 Obch. zák. touto časťou zákona sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa predchádzajúcich odsekov ako aj záložné práva k nehnuteľnostiam pri zabezpečení práv spojených s dlhopismi a záložné právo k cenným papierom v rozsahu ustanovenom osobitným zákonom.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že vzťahy vznikajúce zo zabezpečenia sa spravujú rovnakým právnym predpisom ako právne vzťahy na zabezpečenie ktorých slúžia.
Podľa ust. § 261 ods.3 písm.d/ Obch.zák. touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere (§ 497).
Týmto zákonným ustanovením sú upravené tzv. absolútne obchody, teda právne vzťahy, ktoré sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na to, aký je charakter ich účastníkov. Pokiaľ sa teda zmluva o úvere ako absolútny obchod spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, rovnakým právnym predpisom sa spravuje aj subsidiárny ručiteľský vzťah. Správny bol preto postup súdu prvého stupňa, pokiaľ na právny vzťah medzi účastníkmi konania aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka. V náväznosti na to nepovažuje odvolací súd za dôvodnú ani odvolaciu námietku žalovanej v 2.rade, pokiaľ táto v konaní namietala svoju pasívnu hmotnoprávnu legitimáciu vychádzajúc z tvrdenia, že so žalobkyňou nie je v žiadnom právnom vzťahu. Tento právny vzťah totiž vyplýva z ust. § 307 ods.1 Obch.zák.
Podľa tohto ustanovenia, ak sa za ten istý záväzok zaručí viac ručiteľov, ručí každý z nich za celý záväzok. Ručiteľ má voči ostatným ručiteľom rovnaké práva ako spoludlžník.
Citované zákonné ustanovenie teda umožňuje, aby riziko, ktoré vyplýva z prevzatého ručenia preniesol ručiteľ v zodpovedajúcej miere aj na ostatných ručiteľov. Tento môže od ostatných ručiteľov vymáhať tú časť záväzku, ktorú splnil za dlžníka, ktorá prípadne na každého iného ručiteľa s prihliadnutím na rozsah jeho ručenia. Pokiaľ teda žalobkyňa ako jedna z ručiteľov uhradila za dlžníka konkrétnu sumu, svedčí jej právo vymáhať od žalovanej v 2.rade ako ďalšej ručiteľky tú časť ňou uhradeného záväzku, ktorá pripadá na žalovanú v 2.rade ako spoluručiteľku. Pokiaľ teda bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobkyňa v 1.rade z tohto titulu uhradila veriteľovi dlžníka sumu 5 756,13 €, má táto zákonný nárok uplatňovať voči žalovanej v 2.rade ako spoluručiteľke v rovnakom rozsahu sumu predstavujúcu 50% sumy, ktorú uhradila. S poukazom na tieto dôvody považuje odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku vo vzťahu k žalovanej v 2.rade za vecne správny.
Za správne považuje odvolací súd aj závery súdu prvého stupňa o tom, že zodpovednosť žalovaných v 1. a 2.rade nezakladá ich solidaritu, obaja majú povinnosť uhradiť rovnaké plnenie, avšak každý v inom rozsahu. Z dôvodu, aby sa predišlo duplicitnému plneniu správne súd prvého stupňa ich vzájomnú povinnosť upravil tak, že povinnosť žalovaného v 1.rade, ktorý zodpovedá za uhradenie sumy 5 756,13 € zanikne v rozsahu plnenia žalovanej v 2.rade, teda v rozsahu jej povinnosti, do sumy 2 878,06 €. Na druhej strane však prípadným plnením žalovaného v 1.rade zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť žalovanej v 2.rade, ktorá jej svedčí do sumy 2 878,06 €. Súd prvého stupňa teda nesprávne túto povinnosť vo výroku rozsudku upravil, pokiaľ konštatoval zánik záväzku žalovanej v 2.rade iba v prípade plnenia žalovaného v 1.rade nad sumu 2 878,06 €. Povinnosť žalovanej totiž zaniká v rozsahu akéhokoľvek plnenia zo strany žalovaného v 1.rade, za ktoré zodpovedá aj žalovaná v 2.rade. Povinnosť ďalšej úhrady nad uvedenú sumu by už totiž svedčila iba žalovanému v 1.rade. V súlade s týmto záverom preto odvolací súd upravil aj rozsah zániku záväzku žalovanej v 2.rade.
Za vecne správny považuje odvolací súd aj rozsudok súdu prvého stupňa v časti ohľadne splatnosti povinnosti žalovaného v 1.rade.
Podľa ust. § 160 ods.1 O.s.p., ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť lehotu dlhšiu alebo určiť, či peňažné plnenie sa môže vykonať v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že základná lehota na plnenie vyplývajúce zo súdneho rozhodnutia je lehota 3 dní. Poskytnutie lehoty na dlhšie plnenie ako aj plnenie v splátkach predstavuje určitú výnimku z tejto základnej zásady a aktuálnosť jej poskytnutia je na úvahe súdu. Súdna prax v tejto otázke zaujala názor, že ak má súd za to, že je na mieste v konkrétnom prípade určiť na plnenie lehotu dlhšiu alebo stanoviť, že plnenie sa má vykonať v splátkach, musí byť táto časť výroku rozhodnutia súdu podložená zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré by presvedčivo zdôvodňovali záver súdu, že je vzhľadom k povahe prejednávanej veci, priznanému nároku a osobným pomerom účastníka vhodné určiť na splnenie lehotu dlhšiu než tri dní od právoplatnosti rozsudku alebo stanoviť, že peňažné plnenie sa môže vykonať v splátkach (R 87/1966).
Z dôvodu prvostupňového rozsudku vyplýva, že súd sa otázkou posúdenia možnosti splácať prisúdenú pohľadávku v splátkach zaoberal, pričom prihliadol na osobné pomery žalovaného na neúmerne dlhú dobu splácania prisúdenej pohľadávky podľa ním navrhovaných splátok ako aj na to, že na žalobkyni nemožno spravodlivo požadovať, aby sa jej situácia neúmerne zhoršila počas takto dlhej doby napriek tomu, že plnila dlh za žalovaného v 1.rade.
Odvolací súd má za to, že skutočnosti uvedené súdom prvého stupňa odôvodňujú dostatočný záver o tom, že nie sú splnené podmienky pre poskytnutie výnimky z povinnosti uhradiť súdom prisúdenú pohľadávku v lehote dlhšej ako 3 dni. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že práve v dôsledku zanedbania si povinnosti zo strany žalovaného v 1.rade sa žalobkyňa ocitla v nepriaznivej situácii, keď ako ručiteľka musela splniť záväzok za neho a nemožno od nej spravodlivo požadovať, aby za takejto situácie nemohla svoju pohľadávku voči žalovanému vymáhať v primeranej lehote.
Ostatné dôvody odvolania sa netýkajú výroku ohľadne splatnosti, ktorý bol napadnutý odvolaním, preto k ním odvolací súd neprihliadal.
S poukazom na tieto dôvody odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutých výrokoch vrátane správneho výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou v 2.rade podľa § 219 ods. 1 O.s.p..
Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 142 ods.1 O.s.p. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej patrí náhrada trov konania. Tieto si uplatnila iba vo vzťahu k žalovanému v 1.rade a to z titulu odmeny za jeden úkon právnej pomoci (písomné vyjadrenie k odvolaniu) vo výške 208,66 €. Odvolací súd preskúmal takto uplatnený nárok na náhradu za uplatnený úkon právnej pomoci a dospel k záveru, že za výpočtový základ pre ustálenie výšky odmeny advokáta za tento úkon je treba považovať predmet odvolacieho konania vo vzťahu medzi uvedenými účastníkmi, za ktorý je potrebné považovať iba napadnutú otázku splatnosti prisúdenej pohľadávky. Vyjadriť hodnotu takéhoto predmetu konania nie je možné, a preto je potrebné základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej pomoci vyčísliť podľa § 11 ods.1 písm.a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z., teda vo výške 1/13-iny výpočtového základu. Výpočtový základ pre rok 2013 predstavuje sumu 781 € a 1/13-ina sumu 60,07 €. Vzhľadom k tomu, že nejde o vyjadrenie k odvolaniu vo veci samej, znižuje sa uvedená odmena na 1/2-icu podľa ust. § 13a ods.2 písm.b/ citovanej vyhl., teda na sumu 30,04 € a s pripočítaním režijného paušálu v sume 7,81 € to predstavuje sumu 37,85 €.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.