Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11Co-269-2013.pdf
PDF · 83.27 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/269/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu K.T.I. družstvo, so sídlom v L., L. 2, A.: 35 714 689, zast. JUDr. Milanom Švecom, advokátom, Bratislava, Vajnorská 98/D, proti žalovanému E. s.r.o., so sídlom F., R. Xa, IČO: 36 582 468, o zaplatenie 214,75 € istiny s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 25C 9/2013-51 z 9.4.2013 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 214,75 € istiny s prísl. na tom skutkovom základe, že je správcom bytového domu na ul. O.. J.. X až X v L. na základe zmluvy o výkone správy uzavretej so žalovaným, ktorý nezaplatil ani napriek zaslaným písomným výzvam predpísané mesačné preddavky za služby spojené s užívaním bytu v stanovenej výške, ani platby do fondu prevádzky, údržby a opráv a paušálny poplatok za výkon správy za rok 2009, v dôsledku čoho vznikol nedoplatok vo výške 214,75 € a žalobca uplatnil i úroky z omeškania 9,5 % ročne z dlžnej sumy od 6.8.2011 do zaplatenia.
Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení veci podľa ust. § 7b ods. 5 , § 8a ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov súd dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., nakoľko nepredložil súdu vyúčtovanie plnení spojených s užívaním bytu vo vlastníctve žalovaného za r. 2009, z ktorého by vyplývala výška nedoplatku za plnenia spojené s užívaním bytu, a zároveň nepreukázal doručenie samotného vyúčtovania žalovanému. Na základe uvedených skutočností žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Rozsudok napadol žalobca včas podaným odvolaním, ktoré odôvodnil odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O.s.p. Poukázal na to, že v konaní spolu s návrhom na začatie konania predložil súdu nasledovné listiny týkajúce sa predmetu sporu: výpis z obchodného registra žalobcu a žalovaného, zmluvu o výkone správy č. 3190143/08 uzatvorenú medzi účastníkmi, výpis z LV č. XXXX v k. ú. X. H. a sumárnu analýzu platieb, ktorá súčasne predstavovala upomienku na úhradu dlhu žalovaného. Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že neuniesol v konaní dôkazné bremeno podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a poukázal na to, že na výzvu súdu písomne dňa 7.2.2013 oznámil, že súhlasí s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania, avšak súd napriek tomu vytýčil pojednávanie na deň 9.4.2013, aj keď v danom prípade sa jedná o drobný spor, ktorého hodnota je 214,75 €, a preto v súlade s § 115a ods. 2 O.s.p. nie je potrebné nariaďovať pojednávanie. Žalobca v záujme zefektívnenia a hospodárnosti konania dňa
8.4.2013 faxom i poštou zaslal súdu ospravedlnenie svojej neúčasti a žiadal o rozhodnutie v jeho neprítomnosti, keďže nemal záujem zvyšovať trovy súdneho konania, pretože vzhľadom na hodnotu sporu by jeho náklady súvisiace s účasťou právneho zástupcu na pojednávaní v Košiciach predstavovali viac, než predstavuje hodnota žalovanej istiny. Súd prvého stupňa nárok považoval za nepreukázaný z dôvodu, že žalobca nepreukázal doručenie samotného vyúčtovania plnení spojených s užívaním bytu za r. 2009 žalovanému. K tomuto záveru uviedol, že upomienky jednotlivým vlastníkom bytov a nebytových priestorov zasiela nie doporučene, ale obyčajnou poštou, v súlade so zmluvou o výkone správy č. 3190143/08, pričom zásielka obsahujúca upomienku - výzvu na úhradu dlhu žalovanému zasielaná ako obyčajná listová zásielka sa mu ani raz nevrátila. Žalovaný uvedenú sumu nikdy nerozporoval a žalobca v sumárnej analýze platieb - dôkaz predložený súdu, a ktorý je súčasne upomienkou, žiadal žalovaného o úhradu dlhu v termíne do 5.8.2011. Bol toho názoru, že k návrhu predložil všetky listinné dôkazy, ktoré mal toho času k dispozícii a pokiaľ súd nepovažoval určitú skutočnosť za preukázanú, prichádzal do úvahy postup podľa § 122 ods. 3 O.s.p. a súd mohol rozhodnúť, aby dôkazy doplnil a rozhodnúť vo veci bez pojednávania. Uviedol ďalej, že nemohol predvídať, ktorú skutočnosť súd prvého stupňa nepovažuje za preukázanú, keďže ho na predloženie uvedených dvoch listinných dôkazov nevyzval a návrh v celom rozsahu zamietol. Poukázal na to, že k návrhu predložil listiny, na základe ktorých v obdobných súdnych sporoch súdy o jeho nároku bez ďalšieho obvykle rozhodli, a navyše žalovaný v celom súdnom konaní uplatnený nárok nerozporoval, nespochybňoval, nevyjadril sa k návrhu ani k predloženým dôkazom a nevyužil svoju zákonnú možnosť obrany v súdnom konaní. Žalobca teda skutočne nemal pochybnosti o tom, že sa jeho nárok v súdnom konaní javí ako preukázaný, čo do dôvodu i výšky. Pokiaľ súd prvého stupňa mal na základe predložených listín nárok za nepreukázaný, mal ho vyzvať na predloženie listín, čo nie je postup v súdnom konaní neobvyklý a rozhodnúť o veci bez nariadenia pojednávania, pretože ide o drobný spor. Pokiaľ by si žalobca svoju povinnosť nesplnil a súd by teda naďalej považoval jeho nárok za nepreukázaný, mohol žalobu zamietnuť. Uvedeným postupom súdu podľa jeho názoru došlo na jednej strane k nehospodárnosti konania, na druhej strane k ujme na jeho právach. Vzhľadom na uvedené navrhol rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania pred súdom prvého stupňa i trov odvolacieho konania, prípadne rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a v medziach žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov a zistil, že postupom súdu prvého stupňa bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom a v konaní došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie, preto odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/, ods. 2 O.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Podstatnú časť odvolania a argumentácie žalobcu predstavuje najmä námietka smerujúca proti postupu súdu prvého stupňa v konaní a v procese dokazovania a nesúhlas s posúdením otázky dôkazného bremena (dôkaznej povinnosti) na strane účastníkov v tomto spore. Odvolací súd odvolanie žalobcu a námietky v ňom obsiahnuté považuje v celom rozsahu za opodstatnené, stotožňuje sa s nimi a v podrobnostiach odkazuje na dôvody odvolania.
Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu.
Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.).
Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. l O.s.p.).
V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada, podľa ktorej je zásadne vecou účastníkov konania tvrdiť rozhodujúce skutočnosti (povinnosť tvrdenia) a označiť (navrhovať) dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť, dôkazné bremeno). Zákon ukladá účastníkom povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti. Potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto právna norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodujúce preukázané, a súčasne určuje aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka konania, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Právna teória pripúšťa tzv. presúvanie dôkazného bremena, pri ktorom ide o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu.
Povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a povinnosť navrhnúť dôkazy k preukázaniu tvrdení sú povinnosti, ktoré určuje procesné právo, preto je súd povinný účastníka o týchto povinnostiach poučiť (§ 5, § 120 ods. 4 O.s.p.). Povinnosť účastníka navrhnúť dôkazy na preukázanie tých právne významných skutočností, ohľadne ktorých má bremeno tvrdenia (ktoré sú podľa hmotného práva v jeho záujme), je v konkrétnom procesnom postupe účastníkov a súdu spojená s požiadavkou určitosti dôkazného návrhu. Súd je tiež povinný dbať na to, aby bolo vždy nepochybné, na preukázanie akej konkrétnej skutkovej okolnosti (relevantnej z hľadiska skutkovej podstaty aplikovanej právnej normy) je dôkaz navrhovaný, a prípadné nejasnosti v tomto smere v súčinnosti s účastníkom odstrániť. Túto požiadavku rešpektuje a uplatňuje v procese prípravy pojednávania a pri vykonávaní jednotlivých dôkazov na pojednávaní. Pri dokazovaní v sporovom konaní však súd nie je odkázaný iba na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazov. Zákon pripúšťa, aby i v tomto konaní súd vykonal aj iné než účastníkmi navrhnuté dôkazy, ak v konaní vyšla najavo potreba vykonania týchto dôkazov predovšetkým v situácii, keď skutkový stav navrhnutými a vykonanými dôkazmi nebol dostatočne objasnený a vykonanie dôkazov je takto nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak totiž rozhodnutie má zodpovedať hmotnému právu, potom súd musí mať možnosť zistiť aj tie skutočnosti rozhodujúce podľa relevantného hmotného práva, na preukázanie ktorých účastníci nenavrhli všetky potrebné dôkazy, ktoré sú pre súd ľahko dosiahnuteľné a vyplývajú z obsahu spisu alebo doterajšieho konania.
Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva a má tiež jedine procesný účel. Jeho zmyslom je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., dostal sa do situácie dôkaznej núdze, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Zákon vymedzuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý je určovaný výsledkami vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nebolo preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je nepriaznivé rozhodnutie v neprospech toho účastníka, v záujme ktorého bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. Dôkazné bremeno je teda typicky inštitútom, ktorý súdu umožňuje rozhodnúť v tzv. dôkaznej núdzi.
Súd prvého stupňa nepostupoval v konaní podľa relevantných ustanovení procesného predpisu (Občianskeho súdneho poriadku) a v súlade s uvedenými zásadami ustálenými súdnou praxou. Nevykonal všetky dôkazy potrebné pre objasnenie skutkového stavu (základu) veci, ktoré boli nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, nevyzval žalobcu na predloženie potrebných dôkazov a nesprávne
posúdil otázku dôkazného bremena na strane účastníkov konania (žalobcu) v tomto súdnom spore. Neprihliadol na to, že žalovaný v konaní nespochybnil nárok uplatnený žalobou, nevyjadril sa k žalobe ani k predloženým dôkazom a nevyužil zákonnú možnosť svojej obrany v súdnom konaní, a v danej procesnej (dôkaznej) situácii, ktorá neumožňovala záver o tzv. dôkaznej núdzi na strane žalobcu, súd dospel k nesprávnemu (predčasnému) záveru, že žalobca nemôže byť v spore úspešný, lebo neuniesol dôkazné bremeno.
Nesprávnym postupom v konaní a v procese dokazovania (vykonávania dôkazov) súd odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a vady konania mali za následok nesprávne rozhodnutie o zamietnutí žaloby, preto z uvedených dôvodov musel byť napadnutý rozsudok zrušený a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude odstrániť vytýkané nedostatky doterajšieho rozhodovania a postupovať v konaní a v procese dokazovania (vykonávania dôkazov) v súlade s procesným predpisom. Za účelom náležitého objasnenia skutkového základu prejednávanej veci súd vykoná žalobcom navrhnuté dôkazy, príp. aj iné relevantné dôkazy spôsobilé preukázať právne významné skutočnosti, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a všetky vykonané dôkazy vyhodnotí podľa zásad vyplývajúcich z § 132 a nasl. O.s.p., prihliadajúc tiež na to, že žalovaný nevyužil zákonnú možnosť svojej obrany v súdnom konaní a nespochybnil nárok uplatnený žalobou. O uplatnenom nároku súd prvého stupňa opätovne rozhodne a v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.