Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-856-2013.pdf
PDF · 131.3 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/856/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek JUDr. Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: RECLAIM, a.s., so sídlom Prievozská 2/A, Bratislava, IČO 46 076 760, právne zast. Mgr. Gabrielou Hrbáňovou, advokátkou so sídlom Malý trh 2/A, Bratislava, proti odporcovi: O. T., nar. XX. X. XXXX, bytom D., S. XX/XX, občan SR, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie legionárov 5, Prešov IČO 42 176 778, zast. JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom Lučenec, J. Kráľa 5/A, v konaní o zaplatenie 8.000,- eur s prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 21. októbra 2013, č. k. 4C/284/2012-110, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
Navrhovateľ j e p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy odvolacieho konania v sume 245,15 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia k rukám právneho zástupcu vedľajšieho účastníka.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh o zaplatenie sumy 8.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 12,99% ročne od 01.04.2011 do zaplatenia, odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal, navrhovateľa zaviazal k povinnosti nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy právneho zastúpenia vo výške 1.407,- eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Svoje rozhodnutie odôvodnil popisom vykonaných dôkazov, z ktorých vyplynulo, že na základe zmluvy o mimoriadnom úvere a stavebnom úvere zo dňa 29.12.2006 poskytol právny predchodca navrhovateľa, a to Prvá stavebná sporiteľňa ako veriteľ, dlžníkovi C. G., nar. XX.XX.XXXX medziúver, vo výške 500.000,- Sk. Podľa úverovej zmluvy sa dlžník zaviazal do nasporenia 40% cieľovej sumy vkladať na účet zmluvy o stavebnom sporení pravidelné mesačné vklady minimálne vo výške 2.500,- Sk, platiť poplatky a zároveň splácať do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení úroky z mimoriadneho medziúveru 7,99% ročne pravidelnými mesačným splátkami vo výške 3.330,- Sk so splatnosťou splátok prvého dňa každého mesiaca a povinnosťou ich uhradenia veriteľovi do 15. dňa v mesiaci. V tomto konaní vystupujúci odporca O. T. prevzal svojim podpisom na seba povinnosť ručením uspokojiť pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí dlžník. Dlžník si svoje zmluvné povinnosti riadne neplnil, keď riadne a včas nesplácal svoj dlh navrhovateľovi. Prvá stavebná sporiteľňa zaslala dlžníkovi listom zo dňa 20.06.2007 výzvu na úhradu omeškaných splátok pred odstúpením od zmluvy do 15.07.2007, ktorá
výzva bola zaslaná na vedomie aj odporcovi ako ručiteľovi, ktorú prevzal dňa 28.06.2007. Keďže dlžník v stanovenej lehote dlh neuhradil, Prvá stavebná sporiteľňa odstúpila listom zo dňa 11.10.2007 od úverovej zmluvy a zároveň požiadala o vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov v lehote 7 dní od doručenia odstúpenia od zmluvy. Dlžník prevzal toto odstúpenie od úverovej zmluvy dňa 17.10.2007, rovnakým listom bolo toto odstúpenie od zmluvy zaslané i odporcovi. Na základe zmlúv o postúpení pohľadávok zo dňa 01.04.2011 a 18.05.2011 bola pohľadávka veriteľa Prvej stavebnej sporiteľne postúpená na spoločnosť Majetkový holding so sídlom v Bratislave a následne na navrhovateľa. Ku dňu účinnosti odstúpenia od zmluvy, za ktorý považoval navrhovateľ, ako vyplýva z výpisu z účtu medziúveru deň 08.11.2007, predstavoval dlh sumu 14.361,87 eur (430.234,60 Sk). Ku dňu 31.03.2011 špecifikoval navrhovateľ svoju pohľadávku voči odporcovi v celkovej výške 20.689,62 eur, pozostávajúcu z istiny 14.361,87 eur a úrokov 6.327,75 eur.
Súd prvého stupňa na danú vec aplikoval ust. § 497, § 261 ods. 4, § 303, § 306 ods. 1, § 310, § 334, § 387 ods. 1, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka, § 23a ods. 1 zákona č. 634/92 Zb. o ochrane spotrebiteľa, s odkazom na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že právny vzťah medzi účastníkmi založený zmluvou považoval za zmluvu o úvere, uzatvorenú podľa § 497 Obchodného zákonníka, spadajúcu pod právnu úpravu tohto právneho predpisu, s poukazom na čo ide v danom prípade o tzv. absolútny obchod. Súčasne ju však vzhľadom na ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/92 Zb. o ochrane spotrebiteľa, považoval za zmluvu spotrebiteľskú, napriek povahe ktorej zmluvy však dospel k záveru, že vzhľadom k tomu, že ide o zmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka, je potrebné ju tomuto režimu podriadiť. Keďže vedľajší účastník na strane odporcu vzniesol námietku premlčania navrhovateľom uplatneného nároku, prioritne sa súd prvého stupňa zaoberal touto otázkou. Z vykonaného dokazovania vyvodil záver, že navrhovateľ si uplatnil voči odporcovi nárok na zaplatenie postúpenej pohľadávky právneho predchodcu navrhovateľa voči odporcovi ako ručiteľovi, ktorú dlžník, ktorý nie je účastníkom konania riadne nesplácal a ktorá ku dňu podania návrhu mala predstavovať sumu 8.000,- eur s príslušenstvom. Keďže dlžník dlh riadne nesplácal, navrhovateľ ho vyzval na zaplatenie celého dlhu aj s prísl.. Na predmetný vzťah a právo navrhovateľa podľa názoru súdu prvého stupňa, bolo potrebné aplikovať premlčaciu dobu podľa Obchodného zákonníka, ktorá je štvorročná. Odstúpenie od zmluvy sa stalo účinným dňa 17.10.2007, návrh navrhovateľa sa stal splatným 24.10.2007, najneskôr však dňa 08.11.2007, ktorý dátum účinnosti odstúpenia od zmluvy uvádza vo výpise z účtu medziúveru navrhovateľ, pričom návrh v tejto veci bol podaný na súd dňa 14.06.2012, teda po uplynutí štvorročnej premlčacej doby na jeho uplatnenie a preto bol jeho návrh z dôvodu premlčania zamietnutý. K obrane navrhovateľa, že právo veriteľa voči ručiteľovi sa nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi, súd prvého stupňa uviedol, že je potrebné rozlišovať situácie, kedy sa právo môže vykonať po prvý raz, t. j. podať návrh na súd a tak si ho uplatniť od situácie, kedy je právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu. Právny predchodca navrhovateľa si uplatnil svoje právo voči dlžníkovi podaním návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu a následne po právoplatnosti zmenkového platobného rozkazu návrhom na exekúciu. V tomto konaní si však navrhovateľ uplatňoval svoj nárok len voči ručiteľovi, a to podaním návrhu na súd. Vo vzťahu k dojednaniu zmluvných strán o predĺžení premlčacej doby na 10 rokov uviedol, že predmetná zmluva má všetky znaky typovej zmluvy podľa zákona č. 634/92 Zb. o ochrane spotrebiteľa, charakteristickou črtou ktorých zmlúv je, že nesmú obsahovať neprimeranú podmienku, teda ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, za akú podmienku možno považovať dojednanie predĺženia premlčacej doby na 10 rokov, ktoré dojednanie spotrebiteľ ovplyvniť nemohol, ide o dojednanie nepriaznivé pre spotrebiteľa, a preto neplatné. Poukázal na to, že v súvislosti so vstupom SR do EÚ boli do Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 01.04.2004 vložené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až 60), ktorá právna úprava má základ v smernici Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Poukázal na prechodné ustanovenie § 879e ods. 2, 3 zákona č. 150/2004 Z. z., s poukazom na ktoré spotrebiteľské zmluvy uzatvorené predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a § 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu, alebo jej časť v časových úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy s ust. § 57 zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s týmito ustanoveniami, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Keďže vychádzajúc z ust. § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, nemôže sa tento vzdať vopred svojich práv, ktoré mu zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie, pričom v prípade pochybnosti platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší, preto zmluvnú podmienku o dojednaní desaťročnej premlčacej doby považoval za neprijateľnú.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol tak, že odporcovi, ktorý mal v konaní úspech, náhradu trov konania nepriznal, pretože tento náhradu trov konania nepožadoval a o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu, aplikujúc ust. § 142 ods. 1 O.s.p. , vzhľadom na plný úspech odporcu v konaní rozhodol tak, že mu priznal náhradu trov konania z titulu náhrady trov právneho zastúpenia v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z. a to za 4 úkony právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 27.8.2012 (§ 14 ods. 1 písm. a/ uvedenej vyhlášky), za písomné podanie na súd vo veci samej - odpor zo dňa 12.10.2012 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z. z.), zastupovanie na pojednávaní dňa 13. 8. 2013(§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z. z.), za písomné podanie - vyjadrenie zo dňa 30. 9. 2013 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z. z.). Priznané trovy právneho zastúpenia pozostávajú z odmeny za uvedené 4 úkony právnej služby á 237,34 eur (z tarifnej hodnoty 8.000,- eur), režijného paušálu za 2 úkony á 7,63 eur ( za úkony vykonané v roku 2012) a za 2 úkony á 7,81 eur (úkony vykonané v roku 2013), náhrady cestovného pri použití osobného motorového vozidla, pri ceste z Lučenca do Prievidze a späť - 240 km pri základnej náhrade za 1 km 0,183 eur, pri spotrebe litrov na 100 km 7,0, pri cene za liter paliva 1,490 eur pri zastupovaní na pojednávaní dňa 13. 8. 2013
- spolu 68,95 eur a náhrady za stratu času za 8 polhodín á 13,01 eur (§ 17 ods. 1 uvedenej vyhlášky) - spolu 104,08 eur, z toho 1/5 pri zastupovaní v daný deň na 5 pojednávaniach, t. j. 34,61 eur (/68,95 eur + 104,08 eur/ : 5), čo je spolu 1.014,85 eur. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú ďalej z odmeny za 1 úkon právnej služby substitučného splnomocneného zástupcu M.. O. U. - zastupovanie na pojednávaní dňa 1. 10. 2013 a to vo výške 237,34 eur + RP vo výške 7,81 eur + 20 % DPH vo výške 49,03 eur, t. j. odmena spolu 294,18 eur, ďalej z náhrady cestovného pri použití osobného motorového vozidla, pri ceste z Lučenca do Prievidze a späť - 240 km pri základnej náhrade za 1 km 0,183 eur, pri spotrebe litrov na 100 km 6,5, pri cene za liter paliva 1,41 eur pri zastupovaní na pojednávaní dňa 1. 10. 2013 - spolu 65,84 eur a náhrady za stratu času za 10 polhodín po 13,01 eur (§ 17 ods. 1 uvedenej vyhlášky)
- spolu 195,94 eur, z toho 1/2 pri zastupovaní v daný deň na 2 pojednávaniach, t. j. 97,97 eur (/65,84 eur + 130,10 eur/ : 2). Trovy právneho zastúpenia substitučného zástupcu JUDr. O. U. sú 392,15 eur. Trovy právneho zastúpenia považoval za vyčíslené v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z. , spolu vo výške 1.407,- eur.
Rozsudok súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol navrhovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne a žiadal odvolací súd o jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že si súčasne uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, a to za zaplatený súdny poplatok z podaného odvolania 480,- eur a trov právneho zastúpenia vo výške 294,18 eur. Dôvodil nesprávnym právnym posúdením veci, čím uplatnil dôvod odvolania uvedený v ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. a existenciou vady konania, spočívajúcej v tom, že postupom súdu sa mu odňala možnosť konať pred súdom, čím uplatnil dôvod odvolania uvedený v ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. Nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu prvého stupňa videl v tom, že napriek tomu, že tento ním uplatnený nárok posúdil ako vyplývajúci z absolútneho obchodnoprávneho vzťahu s tým, že na otázku premlčania v dôsledku tejto skutočnosti je potrebné aplikovať kogentné zákonné ustanovenia upravujúce premlčanie v Obchodnom zákonníku, na strane druhej na daný stav neaplikoval všetky potrebné ustanovenia § 387 až 408 Obchodného zákonníka, týkajúce sa ručiteľského záväzku, resp. tieto nesprávne interpretoval. Na prvom mieste poukazoval na to, že pohľadávka zo zmluvy o úvere je voči obligačnému dlžníkovi C. G. od roku 2008 neúspešne vymáhaná v exekučnom konaní, vedenom pred súdnym exekútorom JUDr. O. O. pod sp. zn. EX 250/08, začatím ktorého konania došlo v zmysle § 402 Obchodného zákonníka k spočívaniu plynutia premlčacej doby voči obligačnému dlžníkovi, a teda pohľadávka voči obligačnému dlžníkovi nie je premlčaná. V súvislosti s touto skutočnosťou poukázal na ust. § 310 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého, ak nedošlo k premlčaniu práva voči dlžníkovi, nemôže sa ani jeho ručiteľ úspešne brániť námietkou premlčania. V tomto smere poukázal na judikatúru NS ČR, ktorý vo svojom rozhodnutí zo dňa 19.04.2010 pod č. k. 33Cdo 3445/2008 konštatoval, že pokiaľ nedôjde k premlčaniu záväzku u dlžníka, nemôže ručiteľ úspešne namietnuť premlčanie práva z ručiteľského záväzku, pričom vychádzal práve z dikcie ustanovenia § 310 Obchodného zákonníka, ktoré je tzv. špeciálnou úpravou k všeobecnej úprave premlčania v obchodnom práve, obsiahnutej v ust. § 387 a nasl. Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že odporca bol na túto skutočnosť výslovne v zmluve upozornený, čo vyplýva z čl. 8 bod 4 úverovej zmluvy, v zmysle ktorej tento vzal ako ručiteľ na vedomie práve zákonnú úpravu
obsiahnutú v ustanovení § 310 ObchZ, vychádzajúc z ktorej sa voči nemu právo veriteľa nemôže premlčať, pred právom dlžníka. Právny vzťah ručenia je konštruovaný ako vzťah akcesorický, vznikajúci na základe vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, pričom ručenie je jeho zabezpečovacím mechanizmom, v súvislosti s čím poukázal na odbornú literatúru, a to komentár prof. P. P. k Obchodnému zákonníku
- Iura Edition spol. s r.o. Lístkovnica, vychádzajúc z ktorého je právny názor prvostupňového súdu, podľa ktorého malo dôjsť k premlčaniu jeho práva voči ručiteľovi napriek tomu, že nedošlo k premlčaniu práva voči obligačnému dlžníkovi, za neakceptovateľný a jednoznačne súdnou praxou aj právnou teóriou odmietnutý. Tiež namietal, že prvostupňový súd neprihliadal na dojednanie zmluvných strán o predĺžení premlčacej doby, obsiahnuté v čl. VIII bod 6 úverovej zmluvy, keď toto dojednanie považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podľa jeho názoru vzhľadom na absolútny obchodnoprávny charakter vzťahu medzi účastníkmi konania a na zákonom danú možnosť v obchodnoprávnych vzťahoch takto predĺžiť dĺžku premlčacej doby, nie je možné toto dojednanie posudzovať ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, pričom poukázal na rozhodnutie iného odvolacieho súdu. Podľa jeho názoru, vychádzajúc z explicitného znenia čl. 1 ods. 2 smernice Rady č. 93/13/EHS, nie je možné aplikovať ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS na práva a povinnosti, ktoré vyplývajú zmluvným stranám z ustanovení zákonných noriem a obchádzať tým kogentnú zákonnú úpravu premlčania, obsiahnutú v Obchodnom zákonníku. Podľa jeho názoru, súd prvého stupňa žiadnym spôsobom neodôvodnil svoje rozhodnutie v tom, prečo považuje dohodnutú desaťročnú premlčaciu dobu za neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda v čom vidí nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, v čom videl vadu konania spočívajúcu v tom, že mu bolo odňaté právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Záverom poukázal na to, že právny predchodca navrhovateľa Prvá stavebná sporiteľňa a.s., určite nepatrí do skupiny tzv. nebankových spoločností, ktoré často poskytujú úvery spotrebiteľom pokútnym spôsobom a používajú zakázané neprijateľné podmienky, ale vždy postupovala v súlade s platným právnym poriadkom a dodržiavala svoje povinnosti, vyplývajúce z platnej právnej úpravy ochrany spotrebiteľa, pričom pri riešení zmluvných vzťahov, napr. v prípade omeškania, pristupovala k veci vždy individuálne s ohľadom na konkrétne okolnosti a situáciu klienta. Jej prístup podľa jeho názoru možno považovať za výrazne prospotrebiteľský.
Odporca nevyužil svoju zákonnú možnosť písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.
Vedľajší účastník na strane odporcu vo svojom písomnom vyjadrení podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a zaviazať navrhovateľa nahradiť mu trovy odvolacieho konania, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v celkovej výške 245,15 eur. Predovšetkým bez ohľadu na to, či právny predchodca navrhovateľa uzatváral zmluvu podľa ust. Obchodného či Občianskeho zákonníka, považoval predmetnú zmluvu jednoznačne za spotrebiteľskú, v zmysle čl. 2 smernice Rady 93/13/EHS, § 23a zákona č. 634/92 Zb. resp. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, účinného od 01.01.2008. Poukázal na to, že je pravdou, že existencia dvoch civilnoprávnych kódexov v SR vnáša do veci dilemu, ktorý z týchto právnych predpisov je potrebné používať pri riešení spotrebiteľských vzťahov. V období prijatia Obchodného zákonníka neboli na území vtedajšieho Československa známe nebankové úvery, ktorých začiatky poskytovania mali živelný charakter a negatívny dopad na nemalú časť na to nepripravenej, neskúsenej populácie, pretože nebolo možné očakávať resp. prezumovať u akéhokoľvek spotrebiteľa, že bude dostatočne právne a odborne pripravený a skúsený vyjednať s finančným resp. iným dodávateľom všetky podmienky úverovej zmluvy a postupovať kvalifikovane a so znalosťou veci. Teória absolútneho obchodu pri posudzovaní úverových vzťahov tak musí ustúpiť špeciálnej záväznej spotrebiteľskej právnej úprave, ktorá má svoj základ v smernici Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorej výklad vo svojich rozhodnutiach prináša a upresňuje Európsky súdny dvor. Dňom 01.05.2004, t. j. dňom vstupu SR do EÚ sa stali na území SR záväznými právne akty EÚ, vrátane aj zmienenej smernice. Dogmatickú teóriu absolútneho obchodu považoval v kontexte kogentnej a špeciálnej spotrebiteľskej úpravy, pri dnešnom stave spoločenského vývoja za prekonanú. Pokiaľ sa generálne pri posudzovaní spotrebiteľských vzťahov rešpektuje aplikácia všeobecnej právnej úpravy záväzkov podľa Občianskeho zákonníka, v súvislosti s čím poukázal na uznesenie NS SR 5Mcdo 20/2009 zo dňa 25.01.2011, nie je žiaden dôvod postupovať inak, ani v prípade, ak sa spotrebiteľská zmluva ako typová zmluva uzatvára podľa Obchodného zákonníka tak ako aj v tomto prípade, pretože pokiaľ by sa to pripustilo, vytvorila by sa dvojkoľajnosť pri posudzovaní spotrebiteľských vzťahov. Dojednanie o použití všeobecnej úpravy záväzkov podľa Obchodného zákonníka vrátane možnosti
zmluvného vylúčenia viacerých dispozitívnych ustanovení na škodu spotrebiteľa, napr. započítanie plnenia dlžníka, inštitút premlčania, inštitút ručenia, t. j. právneho kódexu určeného pre podnikateľov, je potrebné posúdiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko koncepcii filozofie spotrebiteľských vzťahov, ktorá predpokladá laický prístup k uzatváraniu zmlúv zo strany spotrebiteľa, zodpovedá a je prirodzenejšia právna úprava Občianskeho zákonníka. Rovnako obsah pojmu dobré mravy, spájajúci sa s Občianskym zákonníkom a so vzťahom medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je širší ako obsah pojmu férový obchodný styk, spájajúci sa so zákonníkom obchodným. Podľa jeho názoru použitie Obchodného zákonníka ako podpornej právnej úpravy pri spotrebiteľských vzťahoch je jednoznačne pre spotrebiteľa znevýhodňujúce a naopak, dodávateľa stavia do výhodnejšieho postavenia. Pokiaľ by mal zákonodarca v úmysle vylúčiť z pôsobnosti smernice 93/13/EHS iba spotrebiteľské úvery, alebo poskytovanie všetkých ostatných úverov, ktoré nespĺňajú charakter spotrebiteľských úverov, bol by tak výslovne urobil. Uviedol, že plynutie času je objektívnou skutočnosťou a nakoľko navrhovateľ svoj nárok uplatnil až po uplynutí premlčacej doby, bolo namieste jeho návrh po aplikácii relevantného právneho kódexu, teda Občianskeho zákonníka v celom rozsahu zamietnuť. Podľa jeho názoru bolo potrebné jednoznačne aj na otázku premlčania aplikovať Občiansky zákonník. V súvislosti s poukazom navrhovateľa na českú judikatúru, uviedol, že je potrebné zdôrazniť, že platná česká právna úprava spotrebiteľského práva nie je totožná s úpravou slovenskou, a preto nemožno vôbec absolutizovať pri danej problematike použitie českej judikatúry pri rozhodovaní slovenských súdov tak, ako sa to snaží v konaní presadiť navrhovateľ. Do pozornosti dal uznesenie ESD C-76/10 vo veci Pohotovosť s.r.o. c/a Iveta G., ktoré v bode 50 a v bode 52 vo vzájomnom výklade stanovili, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13/ EHS je kogentným imperatívom postaveným na roveň normám vnútroštátneho poriadku. Dojednanie o pôsobnosti Obchodného zákonníka považoval na nekalú zmluvnú podmienku. S poukazom na to, že uplatnený nárok sa stal splatným najneskôr 18.10.2007, a žaloba bola podaná na súd dňa 14.06.2012, možno jednoznačne konštatovať, že vznesená námietka premlčania bola uplatnená dôvodne. Aplikácia ust. Občianskeho zákonníka, je iba prirodzeným dôsledkom použitia kogentnej právnej úpravy, ktorú je nutné použiť pri každej spotrebiteľskej zmluve vrátane zmluvy úverovej a ručiteľskej. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, ktorá mu bola súdom prvého stupňa priznaná, aj v tomto smere považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne, pretože jeho trovy boli vynaložené účelne.
Krajský súd Trenčín po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas, v zákonnej lehote na podanie odvolania, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods. 3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods. 1 O.s.p., s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými navrhovateľom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods. 1 O.s.p.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., v rozsahu navrhovateľom podaného odvolania, bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci vyhlásil verejne rozsudok podľa § 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné ako vo výroku vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.
Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej, možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a) až f) citovaného zákonného ustanovenia.
Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., spočívajúce v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a písm. a) v spojitosti ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Navrhovateľ v priebehu prvostupňového ako aj odvolacieho konania zotrvával na tom, že vzťah medzi účastníkmi je vzťahom obchodnoprávnym, a preto sa naň majú primerane vzťahovať ustanovenia Obchodného zákonníka, a to nielen vo vzťahu k všeobecnej úprave premlčania, ktorú podľa jeho názoru správne na danú vec aplikoval súd prvého stupňa, ale aj ust. § 310 Obchodného zákonníka, ktoré podľa jeho názoru je tzv. špeciálnou úpravou k všeobecnej úprave premlčania, v zmysle ktorého, ak nedošlo k premlčaniu práva voči dlžníkovi, nemôže sa ani jeho ručiteľ úspešne brániť námietkou premlčania,
na ktoré ustanovenie podľa jeho názoru, správne súd prvého stupňa neprihliadol, v dôsledku čoho aj nesprávne rozhodol.
Odvolací súd predovšetkým, ani v najmenšom nespochybňuje tvrdenia navrhovateľa, že úver je tzv. absolútnym obchodom a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Súčasne však z obsahu spisového materiálu vyplýva, že zmluvný vzťah vznikol za účinnosti zákona č. 634/92 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Na účely tohto zákona, vychádzajúc z ust. § 2 ods. 1 tohto zákona v znení ku dňu zavretia zmluvy, sa spotrebiteľom rozumela fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky, alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb. Za zmluvu typovú sa v zmysle tohto zákona považuje zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. V preskúmavanej veci je nepochybné, že predmetná zmluva je zmluvou typovou a že dlžník ňou použil predmet plnenia na podnikanie, pričom súčasne pôvodný veriteľ je podnikateľom a predmet konania sa jednoznačne týka jeho podnikateľskej činnosti. Povaha predmetnej právnej veci ako spotrebiteľskej sa nemohla zmeniť v dôsledku postúpenia pohľadávky. Súdna prax považuje spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne vzťahy. Je to vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, teda typický občianskoprávny vzťah.
Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy, a preto je plne súladné s princípmi ochrany spotrebiteľa, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva dôvodne bola aplikovaná právna úprava o občianskych právach, teda Občiansky zákonník a nie právo podnikateľské upravené v Obchodnom zákonníku (rozsudok NS SR vo veci sp. zn. 5 Mcdo 20/2009). Vychádzajúc aj z judikatúry súdneho dvora je spotrebiteľ pri uzatvorení zmluvy v nevýhodnejšom postavení a to jednak z dôvodu sťaženej vyjednávacej pozície, ako aj z dôvodu informovanosti. Uvedené závery a názory akceptoval aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení zo dňa 19. júna 2013, č. k. I. ÚS 402/2013-10. V súlade so zásadou, že pokiaľ súd rieši právnu otázku tú istú, alebo analogickú, ktorá už bola právoplatne vyriešená, je v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR pri rozhodovaní súdov nižších stupňov takéto rozhodnutie rešpektovať.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného je odvolacia námietka navrhovateľa, ktorou sa domáhal posúdenia ručiteľského záväzku odporcu z hľadiska príslušných ustanovení Obchodného zákonníka túto problematiku upravujúcich, nedôvodnou.
Keďže zák. ustanovenia § 546 a § 548, upravujúce ručiteľský záväzok v Občianskom zákonníku, ktorý právny predpis je podľa vysloveného názoru odvolacieho súdu potrebné na daný vzťah aplikovať, pri doterajšom rozhodovaní neboli použité, vyzval odvolací súd vychádzajúc z ust. § 213 ods. 2 O.s.p. účastníkov konania, aby sa k ich možnému použitiu vyjadrili. Predmetná výzva je plnením osobitného druhu tzv. mandukačnej povinnosti opravného súdu, podstatou ktorej poučovacej povinnosti, je zabrániť tzv.prekvapivým rozhodnutiam a tým odňatiu možnosti účastníkom konania, konať pred odvolacím súdom, a teda im zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu účastníci konania toto svoje právo nevyužili. Z podaní a prednesov účastníkov v priebehu prvostupňového, ako aj odvolacieho konania však jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ zotrváva na svojom stanovisku o opodstatnenosti aplikácie na daný vzťah účastníkov (či už v otázke dĺžky premlčacej doby, či ručiteľského záväzku) príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, vedľajší účastník na strane odporcu naopak sa domáha aplikácie Občianskeho zákonníka.
Podľa § 546 Občianskeho zákonníka, dohodou účastníkov možno zabezpečiť pohľadávku ručením. Ručenie vzniká písomným vyhlásením, ktorým ručiteľ berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník.
Podľa § 548 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ručiteľ je povinný dlh splniť, ak ho nesplnil dlžník, hoci ho na to veriteľ písomne vyzval.
Podľa § 548 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ručiteľ môže popri veriteľovi uplatniť všetky námietky, ktoré by mal proti veriteľovi dlžník.
Podľa § 548 ods. 3 Občianskeho zákonníka, uznanie dlhu dlžníkom je účinné voči ručiteľovi len, keď s ním vysloví súhlas.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že veriteľ si môže zabezpečiť splnenie záväzku ručením. Ručenie je subsidiárny a akcesorický právny vzťah medzi ručiteľom, t. j. osobou odlišnou od dlžníka a veriteľom, ktorý slúži na zabezpečenie veriteľovej pohľadávky z hlavného právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, a ktorého obsahom je záväzok ručiteľa, uspokojiť konkrétnu pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí dlžník. Na akcesorickú povahu ručiteľovej povinnosti, nadväzuje ďalšia zákonná úprava tejto inštitúcie, ktorá v ust. § 548 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznáva ručiteľovi právo uplatniť voči veriteľovi všetky námietky, ktoré by mal proti veriteľovi dlžník, čo znamená, že ručiteľovi patria tak námietky smerujúce proti pohľadávke, napr. že je premlčaná, ako aj námietky týkajúce sa osoby hlavného dlžníka. Na rozdiel od právnej úpravy ručenia zakotvenej v Obchodnom zákonníku, ručiteľ sa môže brániť proti veriteľovi aj námietkou premlčania hlavného dlhu aj v prípade, že dlžník premlčanie sám nenamietne. Ručiteľ sa v takom prípade dovoláva premlčania hlavného dlhu len s účinkami pre seba. V prípade, že námietku premlčania vznesie hlavný dlžník, účinky premlčania nastávajú nielen voči nemu samotnému, ale aj voči ručiteľovi. Rovnako tak vychádzajúc z ust. § 548 ods. 3 Občianskeho zákonníka, pokiaľ ide o účinky uznania dlhu dlžníkom na záväzok ručiteľa, z cit. ustanovenia vyplýva, že bez súhlasu ručiteľa právne účinky uznania dlhu voči nemu nenastávajú. Ručiteľ, ktorý s uznaním dlhu dlžníkom nevyslovil súhlas, môže už po uplynutí všeobecnej premlčacej doby namietať premlčanie. Ako už bolo uvedené, Obchodný zákonník má v tomto smere odchylnú úpravu, keď priamo zo zákona pôsobia účinky uznania záväzku aj voči ručiteľovi (§ 323 Obchodného zákonníka), ako aj v tom smere, že právo veriteľa voči ručiteľovi sa nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi (§ 310 Obchodného zákonníka).
Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku navrhovateľa smerujúcu proti nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v časti dohody účastníkov o predĺžení premlčacej doby na desať rokov, tiež smerujúcu proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia čo do tejto časti, považujúc ho zo strany navrhovateľa za nepreskúmateľné, čím podľa jeho názoru konanie trpelo vadou, spočívajúcou v odňatí mu možnosti konať pred súdom.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Samotné súdne rozhodnutie musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania a pri jeho vydaní musia byť zachované všetky náležitosti tak formálne, ako aj obsahové s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku. Z hľadiska ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa domáha navrhovateľ, odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Dbá na to, aby odôvodnenie bolo presvedčivé.
Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v navrhovateľom namietanej časti, týkajúcej sa dôvodov neakceptovania predĺženia premlčacej doby na 10 rokov, zodpovedá citovanému ustanovenia a právu účastníkov na spravodlivé súdne konanie. Súd prvého stupňa dostatočne akceptovateľným a zreteľným spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu neprihliadol na dojednanie zmluvných strán o predĺžení premlčacej doby, ktorý záver aj odvolací súd považuje za správny. Kogentné ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka nedovoľuje účastníkom spotrebiteľskej zmluvy platne dojednať zmluvné podmienky, ktoré by sa odchyľovali od uvedeného zákona v neprospech spotrebiteľa, preto neobstojí argumentácia navrhovateľa, že odporca platne vyhlásil, že súhlasí s predĺžením zákonnej premlčacej doby na 10 rokov od doby, keď začne prvý raz plynúť a tiež, že ručiteľ vzal na vedomie, že sa voči nemu právo veriteľa nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi (čl. VIII bod 4 úverovej zmluvy). Táto dohoda účastníkov spotrebiteľskej zmluvy, jednoznačne uzatvorená v neprospech spotrebiteľa, je pre rozpor s ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná.
Vychádzajúc teda zo súdom prvého stupňa zisteného skutkového stavu, spočívajúceho v tom, že navrhovateľ účinne odstúpil od zmluvy o úvere uzatvorenej medzi ním a dlžníkom C. G., pri existencii ručiteľského záväzku odporcu, aj pri akceptovaní najneskorších účinkov odstúpenia dňom 08.11.2007, tvrdených navrhovateľom, došlo k zániku práv a povinností zo zmluvy a vznikli práva a povinnosti z porušenia práva a medzi účastníkmi nastúpil právny režim bezdôvodného obohatenia. Za situácie, že vedľajší účastník na strane odporcu vzniesol námietku premlčania navrhovateľom uplatneného nároku voči odporcovi ako ručiteľovi, posudzujúc ručiteľský záväzok podľa všeobecného právneho predpisu upravujúceho spotrebiteľské právo a to Občianskeho zákonníka, vychádzajúc z ktorého sa ručiteľ môže brániť proti veriteľovi námietkou premlčania hlavného dlhu aj v prípade, že dlžník premlčanie sám nenamietne, pri neakceptovaní dohody účastníkov týkajúcej sa predĺženia premlčacej doby na 10 rokov, ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, je záver súdu prvého stupňa o nemožnosti zaviazať odporcu na zaplatenie navrhovateľom uplatneného nároku z dôvodu jeho premlčania v celom rozsahu správny. Je síce pravdou, že súd prvého stupňa, skúmajúc dôvodnosť vznesenej námietky premlčania vychádzal nesprávne z príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, upravujúcich komfortnejšie dĺžku premlčacej doby, čo vyznieva nie v prospech spotrebiteľa, ale naopak v prospech dodávateľa, namiesto posúdenia jej dĺžky z hľadiska ust. § 107 Občianskeho zákonníka, upravujúceho premlčanie práva z bezdôvodného obohatenia, ktoré nesprávne právne posúdenie však v konečnom dôsledku nemalo vplyv na správnosť výroku napadnutého rozhodnutia, keďže premlčacia doba v danom prípade uplynula nielen podľa občianskeho práva, ale aj podľa práva podnikateľského, vychádzajúc z ktorého je táto štvorročná.
Za vecne správne považoval odvolací súd aj rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania, keď tento aplikujúc ust. § 142 ods. 1 O.s.p. s poukazom na plný úspech odporcu v konaní, síce tomuto náhradu trov konania nepriznal, pretože tento si náhradu trov konania neuplatnil, avšak zaviazal navrhovateľa nahradiť trovy konania vedľajšiemu účastníkovi vystupujúcemu na strane odporcu v celkovej výške 1.407 eur, posúdiac tieto z hľadiska ich účelnosti a súladu s vyhláškou č. 655/2004 Z. z..
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako vo výroku vecne správny, za použitia ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Na podanie navrhovateľa, doručené odvolaciemu súdu dňa 21.01.2015 odvolací súd neprihliadal s poukazom na skutočnosť, že toto bolo odvolaciemu súdu doručené až po tom, ako o odvolaní navrhovateľa vecne rozhodol.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol za použitia § 224 ods. 1 v spojitosti s § 142 ods. 1 O.s.p., § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní trovy nevznikli, zaviazal však navrhovateľa nahradiť trovy konania vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu, vzniknuté mu z titulu trov právneho zastúpenia, v celkovej výške 245,15 eur, a to za 1 úkon á 237,34 eur (z hodnoty 8.000,- eur, § 13a ods. 1 písm. c/ AT za vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 5.12.2013), 1x režijný paušál á 7,81 eur (k úkonu v roku 2013), spolu trovy právneho zastúpenia 245,15 eur.
Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .