Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_8Er-39-2007.pdf
PDF · 89.28 KB
Case nature
Subarea
8Er/39/2007
Uznesenie
Okresný súd Levice v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava 811 09, IČO: 35 807 598, zastúpený Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava a Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava 811 09, IČO: 36 864 421, proti povinnému: U. Q., H. O., A. XX.XX.XXXX, S. W. J.. O.. P. XXXX/X, D., vedenej u súdneho exekútora , so sídlom Exekútorského úradu pod sp. zn. EX 395/07, o vymoženie 192,19 eura , o návrhu oprávneného na prerušenie konania, o trovách exekúcie, takto
rozhodol:
Súd zamieta návrh oprávneného na prerušenie konania.
Súd ukladá oprávnenému, aby zaplatil súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 41,30 eura, a to do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
Na Okresnom súde Levice sa vedie exekučné konanie vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava 811 09, IČO: 35 807 598, zastúpený Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava a Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava 811 09, IČO: 36 864 421, proti povinnému: U. Q., H. O., A. XX.XX.XXXX, S. W. J.. O.. P. XXXX/X, D., o vymoženie 192,19 eura , kde bol súdny exekútor poverený vykonaním exekúcie poverením číslo 5402 039590* zo dňa 16.4.2007.
Oprávnený doručil súdu dňa 7.9.2012 návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej ako OSP) a predložiť vec Súdnemu dvoru EÚ. Návrh by mal podľa oprávneného smerovať k zodpovedaniu otázok, či: Má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Ďalej, či v prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. A tiež, či je v súlade s čl. 17 a či. 47 Charty základných práv EU také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré, aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Podľa § 2 OSP, v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pri tom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu31) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa § 36 ods. 5 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len EP), Ak osobitný zákon 4c) neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Jedným z dôvodov na obligatórne prerušenie súdneho konania je situácia, keď vec prejednávací súd rozhodne, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke. Niet pochybností, že konštrukcia ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP prikazuje súdu prerušiť konanie, avšak túto povinnosť má len v prípade ak rozhodne o tom, že predloží vec Súdnemu dvoru ES na rozhodnutie o predbežnej otázke. Vnútroštátny súd rozhodne o potrebe predložiť vec súdnemu dvoru vtedy, ak v konaní sám z vlastnej činnosti, alebo na návrh účastníka konania „rozpozná" potrebu predložiť predbežnú otázku, pretože v konaní vidí existenciu rozporu vnútroštátneho práva s právom komunitárnym, ktoré je pre použitie v konaní potrebné, resp. rozhodujúce. Ak však súd posudzujúci potrebu rozhodnutia rozhodnúť, že predloží vec súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke nevzhliadne existenciu takejto potreby, teda takúto potrebu nerozpozná, nie je na mieste obligatórne konanie prerušiť. Súd, pri posudzovaní odôvodnenosti prerušenia konania z navrhovaného dôvodu má za to, že v tomto prípade neexistuje dôvod rozpornosti národných právnych predpisov s komunitárnym právom, či ich rozporný výklad, preto návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol, keďže nezistil dôvody na to, aby prerušil konanie a požiadal súdny dvor o rozhodnutie o uvedenom práve.
V tejto súvislosti súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 206/08, v ktorom uviedol: „Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa či. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t.j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok (výnimkou z povahy veci je návrh na obnovu konania). Skúmanie, či ide o súd, proti ktorého rozhodnutiu už nie je prípustný žiaden opravný prostriedok, treba vykonať s ohľadom na konkrétny spor alebo inú právnu vec, rešpektujúc platný Občiansky súdny poriadok, jeho systém opravných prostriedkov a súčasne judikatúru Najvyššieho súdu SR (ďalej aj „najvyšší súd") riešiacu prípustnosť opravných prostriedkov, najmä dovolania. Z uvedeného vyplýva, že podľa platného právneho poriadku SR sa súdom poslednej inštancie rozumie najvyšší súd alebo ústavný súd".
Vzhľadom na to, že Okresný súd Levice nie je súdom poslednej inštancie v tejto veci, nemal ani povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES.
Z ustanovenia § 20 ods. 1 a § 37 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde") v spojení s ustanovením § 109 ods. 1 písm. b) OSP vyplýva, že prerušenie konania je procesným predpokladom pre podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov všeobecným súdom. Tento procesný predpoklad všeobecný súd preukazuje uznesením, ktoré obsahuje výrok o prerušení konania. Iný spôsob preukázania tejto procesnej podmienky (napríklad iba tvrdenie o prerušení konania) nie je prípustný. Pretože od prijatia tohto záveru (PL. US 3/98) nedošlo k zmene právnej úpravy, ústavný súd zotrváva na tomto stanovisku jeho rozhodovacej praxe (PL. ÚS 16/02 zo dňa 20.05.2002). Konštatoval ďalej, že možnosť exekučného súdu podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov nevyplýva priamo z čl. 144 ods. 2 ústavy. Podľa tohto článku ústavy, ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré
sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Tento článok ústavy je však vykonaný obyčajnými zákonmi, tak ako to vyplýva z § 109 ods. 1 OSP a § 224 Trestného poriadku. Ak niet takejto zákonnej úpravy (a to je prípad civilnej exekúcie podľa Exekučného poriadku), nemožno splniť predpoklad uvedený v čl. 144 ods. 2 ústavy, t.j. konanie prerušiť a až potom podať návrh na konanie pred ústavným súdom. Je potrebné ešte dodať, že na prerušenie konania všeobecný súd nemôže oprávniť iba text ústavnej normy. Uvedené sa podľa názoru súdu vzťahuje aj na prerušenie konania žiadané pre predloženie veci Súdnemu dvoru EU na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke.
Jedným z dôvodov na obligatórne prerušenie súdneho konania je situácia, keď súd rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Predchádzajúce platí pre občianske súdne konanie, v ktorom sú plne aplikovateľné tie časti občianskeho súdneho poriadku, ktoré možnosť prerušiť konanie rozhodnutím súdu, ktorý vo veci koná, umožňujú.
V zmysle ust. § 251 ods. 4 OSP sú v exekučnom konaní použiteľné ustanovenia jednotlivých častí OSP v prípade, ak Exekučný poriadok úpravu príslušných otázok neupravuje. Možnosť súdne konanie prerušiť rozhodnutím súdu obligatórne, či fakultatívne vyplýva z § 109 OSP. V EP však z možnosti v exekučnom konaní, konanie prerušiť, vylučuje uplatnenie zásady „lex specialis, derogat lex generali", pretože osobitný zákon - Exekučný poriadok, ktorý je zákonom špeciálnym k všeobecnému zákonu (zák. č. 99/1963 Zb.) stanovuje v ust. § 36 ods. 5 EP, že exekučné konanie nemožno prerušiť. Z vyššie uvedeného ústavného rámca vyplýva, že exekučné konanie nemožno prerušiť rozhodnutím súdu tak, ako to predpokladá § 109 OSP. Rozhodnutím súdu možno súdne konanie (a teda aj exekučné konanie) prerušiť podľa podmienok čl. 11 ods. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu. Uvedeným nie je dotknuté napríklad ani zákonné prerušenie exekučného konania podľa zák. č. 328/1991 Zb., resp. zák. č. 7/2005 Z. z., o konkurze a reštrukturalizácii. Vzhľadom na to, že v tomto prípade sa nejedná ani o možnosť, kedy o prerušení súdneho - exekučného konania môže rozhodnúť svojím rozhodnutím súd, ani prípad, kedy sa exekučné konanie prerušuje zo zákona, je potrebné sa riadiť zákonným ust. § 36 ods. 5 EP.
Uznesením Okresného súdu Levice č.k. 7Er/39/2007-18 zo dňa 17.10.2011 bolo toto exekučné konanie zastavené a oprávnený bol zaviazaný úhradou trov exekúciu v sume 41,30 eura súdnemu exekútorovi. Voči danému uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, pričom o ňom rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 15CoE/337/2012-39 zo dňa 31.1.2013. Týmto uznesením odvolacieho súdu bol výrok, ktorým súd zaviazal úhradou trov exekúcie oprávneného zrušený a vrátený prvostupňovému súdu na opakované rozhodnutie.
Podľa § 196 EP za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.
Ustanovenie § 200 ods. 1 EP uvádza, že trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonávaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 203 ods. 2 EP, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. V situácii, kedy povinný zomrie a dedičské konanie po ňom je zastavené pre jeho nemajetnosť, súd má za to, že v tejto exekúcii je potrebné zaviazať úhradou trov exekúcie oprávneného.
Oprávnený ako dodávateľ spôsobil stav, že sa domáhal na rozhodcovskom súde nedôvodného plnenia, preto táto skutočnosť bola rozhodujúca pri rozhodovaní o trovách konania. Sám oprávnený spôsobil, že sa domáhal nezákonných nárokov a nárokov v rozpore s dobrými mravmi a tomu predchádza z jeho strany nedostatok odbornej starostlivosti. Toto malo význam pri rozhodovaní o trovách exekučného konania, a preto súd uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť náhradu trov súdnemu exekútorovi JUDr. Alene Szalayovej sume 41,30 eura (vrátane DPH), ktoré pozostávajú: § z odmeny 15,94 eura (vrátane DPH) za 2 hodiny účelne vynaložené na exekúciu podľa § 14 ods. 1 písm. a), ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Zb. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len Vyhlášky).- t.j. 2 x 6,64 eura, pričom súd spočítal časové trvanie
jednotlivých úkonov, ktoré považoval za také, ktoré účelne viedli k výkonu exekúcie = 2 začaté hodiny krát 6,64 eura + 20 % DPH = 15,94 eura, § z odmeny za úkony podľa §-u 14 ods. 1 písm. b), ods. 3 a §-u 15 ods.1 písm. a), b), c), d), e), h) a j) Vyhlášky v sume 23,90 eura (vrátane DPH) (9 x 3,32 eura), pričom súd vynásobil počet úkonov, ktoré považoval za také, ktoré účelne viedli k výkonu exekúcie paušálnou sumou 3,32 eura, ktorou sú tieto úkony v zmysle Vyhlášky odmeňované = 6 x 3,32 eura + 20 % DPH = 23,90 eura, § z náhrady hotových výdavkov podľa § 22 cit. vyhl. (poštovné) v sume 1,46 eura (bez DPH).
Podľa § 14 ods. 1 Vyhlášky (v znení do 30.4.2008), ak súdny exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje a) podľa počtu hodín účelne vynaložených ma exekúciu, b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti.
Podľa ods. 3 cit. ustanovenia, paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 3,32 eura.
Podľa § 15 ods. 1 Vyhlášky, paušálnou sumou sa odmeňujú tieto úkony exekučnej činnosti: a) získanie poverenia na vykonanie exekúcie, b) doručenie príkazu na začatie exekúcie, c) doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, d) doručenie exekučného príkazu, e) doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie, f) doručenie rozhodnutia súdu vydaného v exekučnom konaní, g) každé zisťovanie bydliska povinného, h) každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného, i) každé zisťovanie účtu povinného, j) každé ďalšie zisťovanie majetku povinného.
Podľa § 22 ods. 1 Vyhlášky, súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky.
V zmysle § 160 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP), ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť lehotu dlhšiu alebo určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí.
Podľa § 167 ods. 2 OSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
Na základe vyššie uvedených dôvodov v súvislosti s citovanými zákonnými ustanoveniami, súd rozhodol tak, že návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania zamietol a zaviazal ho, aby zaplatil súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 41,30 eura v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia podľa § 160 ods. 1 OSP..
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia v 2-och písomných vyhotoveniach prostredníctvom podpísaného súdu na Krajský súd v Nitre.
Podľa § 205 ods. 1 OSP, v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť; proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 OSP, odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 OSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.