Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Co-111-2022.pdf
PDF · 283.9 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/111/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobkyne: Z.. J.. J. H., Q.. XX. XX. XXXX, W. U. T. X, XXX XX T., zastúpenej Mgr. Zuzanou Zajíčkovou, advokátkou so sídlom Dostojevského rad 17, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, IČO: 00 681 156, Špitálska 4, 6 a 8, 816 43 Bratislava, zastúpenému: Martin Pavle s.r.o., IČO: 36 860 450, advokátska kancelária so sídlom Pribinova 4, Bratislava, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a iné, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 08. februára 2022, č.k. 11C/115/2011-2864, takto
rozhodol:
Odvolací súd späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 37.500 eur a v časti náhrady odňatého osobného príplatku v sume 2.090,32 eur p r i p ú š ť a , rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti z r u š u j e a konanie v tejto časti z a s t a v u j e .
Rozšírenie žalobného nároku v časti náhrady odňatého osobného príplatku po októbri 2015 nepripúšťa.
V napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru doručená žalobkyni dňa 30. 03. 2011 je neplatná, v časti o určenie, že štátnozamestnanecký pomer medzi žalobkyňou a žalovaným aj naďalej trvá žalobu zamietol, v časti uplatnených antidiskriminačných nárokov a nároku na zaplatenie osobného príplatku s príslušenstvom žalobu zamietol, v časti neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania, v časti antidiskriminačných nárokov a nárokov na zaplatenie osobného príplatku s príslušenstvom žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Poukázal na to, že žalobkyňa sa žalobou v spojení s v konaní pripustenou zmenou žaloby voči žalovanému domáha vydania rozhodnutia, ktorým by súd: a) určil, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru doručená 30. 03. 2011 je neplatná a štátnozamestnanecký pomer medzi žalobkyňou a žalovaným aj naďalej trvá, b) žalovanému uložil povinnosť ospravedlniť sa žalobkyni formou zaslania ospravedlňujúceho listu za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu iného postavenia, ktorého sa dopustil tým, že za prácu rovnakej hodnoty platil žalobkyni nižší plat a nevytváral jej vhodné pracovné podmienky, čím porušil zásadu rovnakého zaobchádzania z dôvodu iného postavenia vo vzťahu k žalovanému a zasiahol do jej práv vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ďalej ospravedlniť sa s nasledovným znením: "Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Špitálska 4, 6, 8, Bratislava sa týmto ospravedlňuje zamestnankyni Z.. J.. J. H., U. T. za diskriminačné konanie voči jej osobe z
dôvodu jej veku a zdravotného postihnutia vo forme priamej diskriminácie tým, že- jej od 01. 10. 2010 ponúkol miesto po pani Č., ktorej miesto však nebolo zaradené do odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí, najviac na 5 rokov, napriek tomu, že v odbore rodovej rovnosti bolo k 01. 12. 2010 osem štátnozamestnaneckých miest, z toho jedno neobsadené (uvoľnené po pani H., ktorá obsadila miesto riaditeľky odboru) - jej 27. 01. 2011 doručil nedôvodné upozornenie z 25. 01. 2011 na porušenie služobnej disciplíny, ktoré následne doručil do spisu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava ako prílohu k žiadosti o predchádzajúci súhlas s daním výpovede pani H. a hoci sťažnosť pani H. vo veci upozornenia na porušovanie služobnej disciplíny bola odôvodnená, o spôsobe vybavenia príslušný úrad práce neinformoval,- jej bol s účinnosťou od 26. 01. 2011 neoprávnene odňatý osobný príplatok, - jej bola daná výpoveď bez predchádzajúceho súhlasu príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a napriek tomu, že na odbore rodovej rovnosti bolo v čase doručenia výpovede jedno voľné neobsadené štátnozamestnanecké miesto, - bola vedená ako nezaradená zamestnankyňa za obdobie od 01. 02. 2011 do 31. 07. 2012 (18 mesiacov), - napriek prekážkam v práci na strane zamestnávateľa musela pani H. do práce dochádzať, - bol jej odňatý prístup na internet počas obdobia 23. 06. až 04. 10. 2011, zablokovaná jej bola telefonická linka z kancelárie na miestne a medzimestské telefonické spojenia, - jej bola doručená výpoveď dohody o vykonaní práce uzavretej s Národným projektom Inštitút rodovej rovnosti zo dňa 23. 05. 2013, - vo forme nepriamej diskriminácie tým, že pani H. žalovaný 07. 02. 2011 zadal pokyny na vybavenie práce s kratšou lehotou než iným zamestnancom odboru, - vo forme obťažovania tým, že bývalá nadriadená p. H. počas celého obdobia pôsobenia vo funkcii riaditeľky odboru s pani H. nepriateľsky a ponižujúco zaobchádzala, - vo forme neoprávneného postihu tým, že - jej žalovaný neumožnil zúčastňovať sa v dňoch 17. až 21. februára 2014 v rámci aktivity Národného projektu Inštitút rodovej rovnosti na vzdelávaní a - 25. 06. 2012 odporúčal žalovaný ustanoviť odborného garanta plnenia dohody o spolupráci medzi žalovaným a Fakultou práva Paneurópskej vysokej školy iného zamestnanca odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí ministerstva z dôvodu, že p. H. má status nezaradeného zamestnanca", c) žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v podobe ujmy na dôstojnosti v dôsledku diskriminačného konania vo výške 50.000,- eur, d) žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu škody vo výške 529,50 eur mesačne od 25. 01. 2011 do odstránenia následkov porušenia a úrok z omeškania na základe neoprávnene odňatého osobného príplatku. Skutkový stav vykonaný dokazovaním posúdil po právnej stránke podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § § 2 ods. 1, § 2a ods.1, ods.2, ods.3, ods.4, ods.8, ods.11, § 3 ods. 1, ods.2, § 6 ods.1, ods. 2 písm. b), § 9 ods.1, ods.2, ods. 3, § 11 ods.1, ods.2 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len "AZ"), podľa § 1 ods. 1, 3, § 4 ods. 1, ods.3, ods.4, ods. 5, ods.6, § 5 ods. 1,3, § 6 ods.1, §12 ods.1, ods.2, § 14 ods.1, § 20 ods.1, § 43 ods.1, § 47 písm. b), § 50, § 59 ods.1, § 60 ods.1, § 62 ods.1, § 81, § 83 ods.1 písm. c), § 89 ods.1, § 89 ods. 2, § 120 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zák. č. 400/2009 Z.z) a § 77 Zákonníka práce, a dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby len v časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou. V časti antidiskriminačných nárokov žalovaný v konaní uniesol obrátené dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní zaťažovalo a riadne súdu preukázal, že žalobkyňou vymedzené skutkové podstaty diskriminácie neboli naplnené a vychádzajú z jej subjektívneho a skresleného vnímania skutočností bez vzájomného vzťahu príčinnej súvislosti s označenou diskriminačnou pohnútkou. Ako nedôvodnú vyhodnotil súd žalobu aj v časti nároku vyplývajúceho z odňatia osobného príplatku žalobkyni. V konaní bolo nesporné, že štátnozamestnanecký pomer žalobkyne bol založený služobnou zmluvou zo dňa 01. 02. 2004 a u žalovaného žalobkyňa pracovala od mája 2007 na Odbore rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí (ďalej len "ORRaRP") po preložení z jej pôvodného pracoviska na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny. Dňa 30. 03. 2011 jej bola na osobnom úrade doručená výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru datovaná 21. 03. 2011, odôvodnená ust. § 47 písm. b) zák. č. 400/2009 Z.z. a nadbytočnosťou žalobkyne v dôsledku zrušenia jej štátnozamestnaneckého miesta v ORRaRP na základe Rozhodnutia č. 31/2010 podpredsedu vlády a ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 27. 09. 2010, č. 19074/2010-II/1, ktorým došlo k zmene Organizačného poriadku žalovaného v spojení s rozhodnutím č. 9/2011 zo dňa 26. 01. 2011. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa bola v čase doručenia výpovede osobou so zdravotným postihnutím, platnosť tohto právneho úkonu bola v zmysle ust. § 50 zák. č. 400/2009 Z.z. podmienená právoplatným rozhodnutím príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny udeľujúcim súhlas s výpoveďou. Žalovaný sa v texte výpovede odvolal na prerokovanie výpovede so zástupcami odborovej organizácie zamestnancov ako aj na súhlas Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava vyslovený v rozhodnutí zo dňa 02. 03. 2011, ktoré však v danom čase nebolo právoplatné, nakoľko žalobkyňa si uvedené rozhodnutie prevzala na pošte práve v deň doručenia výpovede a v
zákonnej lehote ho napadla odvolaním. Žalobkyňa túto skutočnosť spolu s neexistenciou deklarovaného výpovedného dôvodu riadne namietala v liste doručenom žalovanému dňa 11. 04. 2011, v ktorom ho súčasne požiadala o ďalšie zamestnávanie a prideľovanie práce. Žalovaný uznal neplatnosť výpovede z dôvodu absencie právoplatného a výpoveď predchádzajúceho rozhodnutia úradu práce sociálnych vecí a rodiny udeľujúceho súhlas s výpoveďou, a to tak vo vzájomnej komunikácii so žalobkyňou (listy zo dňa 28. 04. 2011, 13. 05. 2011), ako aj v konaní pred súdom a dôvodnosť žalovaného nároku v tejto časti nesporoval. Vzhľadom na v konaní nespornú skutočnosť, že žalovaná v čase uskutočnenia výpovede nedisponovala právoplatným rozhodnutím ÚPSVaR Bratislava udeľujúcim súhlas s výpoveďou žalobkyne ako osoby so zdravotným postihnutím, ktoré je v zmysle ust. § 50 zák. č. 400/2009 Z.z. obligatórnou podmienkou platnosti výpovede žalovaného, žalobe v časti určenia neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru vyhovel. Ako nedôvodnú zamietol žalobu v časti požadovaného určenia, že štátnozamestnanecký pomer medzi žalobkyňou a žalovaným aj naďalej trvá, keď tento skončil v priebehu súdneho konania dohodou strán sporu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru k dátumu 27. 03. 2018 (č. l. 1954). Poukázal na to, že žalobkyňa žalovanému vyčítala pomerne rozsiahle diskriminačné konanie, ktoré ju malo znevýhodňovať pre jej vek a zdravotný stav, ako označený diskriminačný motív zamestnávateľa. Pod diskriminačné konanie však subsumovala každé ňou nepriaznivo pociťované konanie zo strany žalovaného, resp. jej nadriadených na pracovisku bez ohľadu na to, či malo spojitosť s diskriminačnými znakmi alebo pôvod v jej vlastnom správaní. Pokiaľ sa týka diskriminácie namietanej v súvislosti so skončením štátnozamestnaneckého pomeru skutočnosť, že žalobkyni bola daná výpoveď bez predchádzajúceho súhlasu ÚPSVAR zakladá dôvod neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nie diskriminačné konanie. Predchádzajúci súhlas ÚPSVAR pri výpovedi danej občanovi so zdravotným postihnutím je zákonom stanovená podmienka, ktorá slúži na ochranu zamestnanca znevýhodneného zdravotným postihnutím. Pokiaľ zamestnávateľ nedodrží takýto zákonom stanovený "rozdielny" postup pri ukončení štátnozamestnaneckého pomeru so zamestnancom s ťažkým zdravotným postihnutím, je jeho právny úkon v prípade jeho včasného napadnutia zo strany zamestnanca postihnutý neplatnosťou. V danom prípade žalovaný disponoval súhlasným rozhodnutím ÚPSVaR, avšak toto nebolo v čase dania výpovede právoplatným. V konaní sa nepreukázalo, že by žalovaný mal v čase dania výpovede žalobkyni vedomosť o tom, že žalobkyňa napadla rozhodnutie ÚPSVaR odvolaním, resp., že by v čase výpovede jej uvedené rozhodnutie ani nebolo riadne doručené, a teda že by jeho konanie voči žalobkyni bolo zámerné a cielené. Odhliadnuc od toho, že žalobkyňa ani nekonkretizovala žiadneho zamestnanca žalovanej s ťažkým zdravotným postihnutím, t. j. v porovnateľnej situácii so žalobkyňou, voči ktorému by bol postup pri výpovedi zo štátnozamestnaneckého pomeru rozdielny, ako nevyhnutný predpoklad pre posúdenie diskriminácie, a vyslovil názor, že diskriminačné konanie nemôže byť bez ďalšieho odvodzované od samotných účinkov právneho úkonu v podobe neplatnosti. Akýkoľvek diskriminačný základ nemá ani žalobkyňou namietaná skutočnosť, že žalovaný neoznámil Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny výsledok prešetrenia sťažnosti žalobkyne voči upozorneniu na porušenie služobnej disciplíny, čo nebolo jeho povinnosťou, a pokiaľ žalobkyňa považovala za vhodné a potrebné, aby týmto údajom disponoval úrad práce, nič jej v správnom konaní nebránilo predložiť predmetný dokument správnemu orgánu. Uvedené platí aj vo vzťahu k namietanej diskriminácii odôvodnenej doručením kópie urgencie žalovaného na vybavenie žiadosti o udelenie súhlasu s prepustením žalobkyne riaditeľovi Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. Rovnako ani z ponúknutia dočasného miesta žalobkyni po p. Č., ktorá nebola zaradená v rovnakom odbore ako žalobkyňa, nemožno usudzovať dôvodné zdanie diskriminácie zo strany žalovaného, keď uvedeným spôsobom sa žalovaný snažil zamedziť skoršiemu prepusteniu žalobkyne ponukou iného vhodného miesta a žalobkyňa s preradením na uvedené miesto súhlasila. Ak žalobkyňa v spojení s diskrimináciou namietala, že bez ponuky vhodného miesta bola z dôvodu organizačným zmien prepustená len ona, tak v tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že výber nadbytočného zamestnanca a kritériá s tým spojené sú výlučne a len na zamestnávateľovi, a do tohto výberu nemôže zasiahnuť ani súd, a to ani v prípade antidiskriminačnej žaloby. Zamestnávateľ musí aj v pracovnoprávnom spore preukázať nadbytočnosť zamestnanca a rozhodnutie o organizačnej zmene, z ktorého vyplynula, nie dôvody, z ktorých vychádzal pri výbere nadbytočného zamestnanca, čo platí aj vo vzťahu k argumentácii žalobkyne o uprednostnení kolegyne Botošovej (pozn. súdu vo veku príbuznom žalobkyni) pred žalobkyňou pri ponuke iného vhodného miesta. Žalovaný v konaní naviac preukázal, že v rozhodnom období z dôvodu objektívnych organizačných zmien skončil štátnozamestnanecký pomer aj s osobami výrazne mladšími ako žalobkyňa (rok narodenia 1980, 1984), ktoré mali vysokoškolské vzdelanie a aktívnu znalosť anglického jazyka. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že riešenie skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne malo súvislosť s organizačnými zmenami, a nie zdravotným postihnutím či vekom žalobkyne, kedy na rovnakom odbore žalovaný k týmto krokom pristúpil aj voči
iným zamestnancom pričom výber nadbytočného zamestnanca bol v jeho výlučnej dispozícii. Žalobkyňa, ktorá sa konaním žalovaného cítila byť diskriminovaná vôbec nereflektuje skutočnosť, že žalovaný jej aj napriek avizovanému prepusteniu z dôvodu nadchádzajúcich organizačných zmien ponúkol iné pracovné miesto, aj keď len na kratšiu dobu (zastupovanie najviac na 5 rokov), ktoré žalobkyňa dobrovoľne prijala. Pokiaľ žalobkyňa ako diskrimináciu vnímala aj to, že napriek prekážkam v práci na strane zamestnávateľa musela ako nezaradená zamestnankyňa chodiť do zamestnania, tak je potrebné uviesť, že žalobkyňu k tomuto nikto nenútil, a pokiaľ bola toho názoru, že zo strany zamestnávateľa sú dané prekážky, ktoré jej bránia vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy (na čo samotná žalobkyňa zamestnávateľa neupozorňovala), mohla uvedenú skutočnosť oznámiť zamestnávateľovi s tým, že pokiaľ by bola jej argumentácia dôvodná, nemusela do času zjednania nápravy chodiť na pracovisko a aj napriek tomu by mala zo strany zamestnávateľa nárok na náhradu mzdy z titulu prekážok v práci. Žalobkyňa však do práce v danom čase riadne chodila, neavizovala nemožnosť vykonávania práce, a aj podľa výpovede svedkov prácu riadne vykonávala, za čo jej bol vyplácaný služobný plat, avšak nie podľa predstáv žalobkyne, nakoľko jej nebol priznaný osobný príplatok. Z vykonaného dokazovania nakoniec vyplynulo, že žalobkyňa nebola jediná zamestnankyňa vykonávajúca pre žalovaného prácu ako nezaradená, keď v pozícii nezaradenej zamestnankyne bolo aj ďalších 16 zamestnancov žalovaného a dôvod nezaradenia žalobkyne vyplynul z organizačným zmien a nedodržania zákonného postupu pri výpovedi danej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, avšak pri platnej organizačnej zmene, v dôsledku ktorej jej miesto zaniklo, t. j. namietaná skutočnosť nemala žiadnu spojitosť s vekom či zdravotným postihnutím ako žalobkyňou uvádzanými diskriminačnými znakmi, čo zodpovedá aj tomu, že žalobkyňa ani v tejto časti namietanej diskriminácie neuviedla žiadneho zamestnanca v obdobnej situácii, s ktorým by žalovaný za obdobnej skutkovej situácie zaobchádzal priaznivejšie. Žalovanému žalobkyňa vyčítala aj nerovné zaobchádzanie z dôvodu odňatia prístupu na internet v období od 23. 06. 2011 do 04. 10. 2011 a zablokovanie telefonickej linky z kancelárie na miestne a medzimestské telefonické spojenia oproti iným zamestnancom žalovaného. V tejto časti bolo v dôsledku obráteného dôkazného bremena povinnosťou žalovaného vyvrátiť žalobkyňou namietané konanie, ktoré by mohlo zakladať priamu diskrimináciu. Žalovaný v konaní predložil dôkaz v podobe vyjadrenia odboru informačno- komunikačných technológií k chybovému hláseniu predloženému žalobkyňou, z ktorého vyplynula chyba na pracovnej stanici servera, ktorej kódovanie (502) nezodpovedá kódovaniu pre úmyselné znemožnenie prístupu na internet (401,403). Predmetný odbor žalovaného, ktorý mal na starosti informačno- komunikačné technológie, uviedol, že nikdy žiadnemu zamestnancovi u žalovaného nebol úmyselne znemožnený prístup do verejnej siete internet, internej siete rezortu, či informačných systémov potrebných pre výkon práce zamestnanca, a to ani žalobkyni za obdobie roku 2011 až po súčasnosť. Uvedené nepriamo potvrdzuje aj žalobkyňou predložená komunikácia napr. z júla a septembra 2011, z ktorej vyplýva, že priamo z konta žalobkyne boli odoslané maily adresované K. R. G. J. F.. Ako absurdné vníma súd v tejto súvislosti poukazovanie žalobkyne v mailoch zo dňa 23. 06. 2011 a 24. 06. 2011 na obmedzenie prístupu na stránky B..U..sk, B..R..sk, B..Y..sk a iné, t. j. stránky nepotrebné pre plnenie pracovných úloh. V tejto súvislosti je potrebné poukázať tiež na to, že použitie prístupu na internet na súkromné účely bolo aj v zmysle čl. 7 ods. 2 t) Služobného poriadku viazané na predchádzajúci súhlas zamestnávateľa, a to u každého zamestnanca. Rovnako celkom mylne až absurdne žalobkyňa ako diskriminačné vníma nemožnosť prístupu na internet za účelom hľadania si nových možností zamestnania, nakoľko zamestnávateľ takúto povinnosť nemá voči žiadnemu zamestnancovi, keď do plnenia služobných úloh a ani služobného času zamestnanca rozhodne nepatrí hľadanie si iného zamestnania. Zo samotných vyjadrení žalobkyne a ňou predložených dôkazov spočívajúcich vo vzájomnej mailovej komunikácii s kolegami v rozhodnom období vyplýva, že žalobkyňa mala v rozhodnom období prístup na internet pričom sama uviedla, že sa jej stávalo, že niekedy jej maily išli a niekedy nie, čo svedčí o technických chybách potvrdených odborom informačno- komunikačných technológií, ktoré žalobkyňa zjavne účelovo pripisovala diskriminačnému konaniu žalovaného. Ani v konaní vypočutí svedkovia nepotvrdili cielené znemožnenie prístupu žalobkyni na internet zamestnávateľom, nakoľko touto informáciou disponovali len sprostredkovane od žalobkyne, bez toho, aby ju akýmkoľvek spôsobom verifikovali. Skutočnosť, že žalobkyňa mala zamestnávateľom zablokovaný internet nevyplynula ani z výpovede svedka F., ako sa žalobkyne mylne domnieva. K blokácii služobného telefónu svedkyňa H. potvrdila, že v určitom čase boli blokované medzimestské hovory, avšak dôvodom bolo pretelefonovanie vysokej sumy, pričom k takýmto šetriacim krokom dochádzalo aj na iných odboroch, čo predstavuje legitímne zdôvodnenie namietaného konania. Súd sa nezaoberal tvrdenou diskrimináciou odvodzovanou od doručenia výpovede dohody o vykonaní práce uzatvorenej s Národným projektom Inštitút rodovej rovnosti, nakoľko sa jedná o výpoveď, resp. konanie, od ktorého je odvodzované nerovné zaobchádzanie inej osoby ako žalovanej, t. j. žalovaný v tejto časti
správne namieta, že voči tomuto údajne diskriminačnému konaniu nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom. Aj napriek tomu žalovaný predložil listinné dôkazy, z ktorých vyplynulo, že k obdobným výpovediam došlo aj u ďalších 9 zamestnancov, a to bez ohľadu na žalobkyňou uvádzané diskriminačné znaky. Pokiaľ žalobkyňa spojitosť tejto výpovede dávala do súvislosti s iniciovaním tohto súdneho konania, dodal, že ani uvedené tvrdenie nemá reálny skutkový základ, keď k výpovedi dohody došlo cca po viac ako dvoch rokoch od začatia tohto súdneho konania. V neprospech žalovaného nevyhodnotil ani námietku vo vzťahu k neoznačeniu žalobkyne ako odborného garanta plnenia dohody o spolupráci medzi žalovaným a Fakultou práva Paneurópskej VŠ, nakoľko ako žalovaný uviedol, dôvodom nebol ani vek, ani zdravotné postihnutie, ale faktická skutočnosť nezaradenia žalobkyne v danom odbore. Obstáť nemohlo ani tvrdenia žalobkyne spočívajúce v znemožnení účasti na vzdelávacích aktivitách, nakoľko táto v rozhodnom čase absolvovala viaceré, a to aj zahraničné vzdelávacie aktivity, a účasť na žiadnej jej nebola odopretá pre označené diskriminačné znaky. Pokiaľ sa týka nepriamej diskriminácie žalobkyne tým, že dostala od žalovaného (konkrétne nadriadenej zamestnankyne H.) dňa 07. 02. 2011 pokyny na vybavenie práce s kratšou lehotou ako p. U. G. H., tak uviedol, že uvedené sa vykonaným dokazovaním potvrdilo, avšak dôvodom nebolo rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku či zdravotného postihnutia žalobkyne ako objektívne a neprípustné dôvody pre založenie nerovného správania sa, ale jednak obsahové zameranie zadanej úlohy, ktorej výstup bol predpokladom pre spracovanie stanoviska uvedenými zamestnankyňami s tým, že vzhľadom na najdlhšiu služobnú prax bola finálnym výstupom poverená práve p. H., a tiež doterajšie pracovné výsledky žalobkyne, ktoré odôvodňovali odlišný prístup zamestnávateľa. Svedkyňa U. v tejto súvislosti potvrdila, že uvedený postup bol volený zo strany nadriadenej aj vo vzťahu k iným zamestnancom nielen k žalobkyni, a to z dôvodu potreby odstránenia prípadných nedostatkov ich práce. Žalovaným vyvrátená bola aj žalobkyňou namietaná diskriminácia spočívajúca v tom, že ostatní zamestnanci neboli povinní predkladať reporty, keď aj z mailovej komunikácie p. H.Í. zo dňa 13. 12. 2010 vyplýva pravý opak a rovnako aj svedkyňa U. potvrdila, že v určitom období robili reporty všetci zamestnanci, čo vyplývalo z interného nariadenia a nie príkazu p. H.. Vypracovávanie výkazov o práci zhodne potvrdili aj svedkovia S. G. F.. Ako diskriminačný nehodnotil ďalšieho hodnotiť ani postup zamestnávateľa, príp. nadriadených zamestnancov zamestnávateľa na kontrolu pracovnej činnosti zamestnancov, a to aj pokiaľ sa jedná len o určitých zamestnancov, a pokiaľ dôvodom takéhoto rozdielneho postupu je objektívny faktor, napr. podozrenie z nedostatočného plnenia služobných úloh. Aj namietanú diskrimináciu vo forme obťažovania zo stany p. H. ako nadriadenej žalobkyne, za konanie ktorej na pracovisku a pri výkone služobných úloh nesie zodpovednosť žalovaný, posúdil len ako subjektívne, ničím nepreukázané tvrdenia a vnímanie žalobkyne, ktoré neodôvodňovala skutočnosťami, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že by bola diskriminovaná. Žalobkyňa tvrdila, že p. H. ponižujúcu zaobchádzala so žalobkyňou počas celého obdobia jej pôsobenia na odbore, čo sa ukázalo ako nepravdivé, keď vypočutí svedkovia (napr. svedkyňa U.) uviedli, že určitý čas mala žalobkyňa s nadriadenou nadštandardné vzťahy, ktoré sa odzrkadlili aj v neformálne povolených skorších odchodoch žalobkyne z pracoviska v piatok a neskorších príchodoch do práce v pondelok. Z výpovede svedkov A., F. G. H. tiež vyplynulo, že žalobkyňa zo vzájomných interakcií vyvodzovala skreslené, zaujaté a zavádzajúce subjektívne závery, ktoré sa následne premietli do osobných atakov a invektív žalobkyne voči menovaným svedkom. V tejto súvislosti súd tiež uvádza, že nie každé správanie nadriadeného zamestnanca voči podriadenému, ktoré sa ho subjektívne dotýka automaticky zakladá diskriminačnú charakteristiku a súd takéto konanie vždy musí posudzovať vo vzťahu k uvedeným diskriminačným znakom, ktorým v danom prípade bol vek a zdravotné postihnutie. Z výpovede zamestnancov žalovanej vyplynulo, že títo (vrátane priamej nadriadenej H.) v rozhodnom čase nemali žiadnu vedomosť o tom, že žalobkyňa je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nebolo navonok pozorovateľné. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že akékoľvek žalobkyňou pociťované "iné" správanie zamestnancov žalovaného voči žalobkyni nebolo spojené s označenými diskriminačnými znakmi, ale konaním samotnej žalobkyne, jej dochádzkou (konfrontačná situácia s kolegom F.), plnením jej pridelených úloh, a teda žalobkyňa neponúkla ani žiadnu osobu, ktorá by na základe obdobného správania bola zvýhodňovaná, príp. neznevýhodňovaná oproti nej, čo je základný predpoklad úspechu diskriminačnej žaloby. Za tendenčné a nepreukázané v súvislosti s popisovaným diskriminačným konaním považuje súd aj tvrdenie žalobkyne, že žalovaný jej tým sťažil možnosti ďalšieho pracovného uplatnenia. Súd tiež poukazuje na to, že intenzita a následky, ktoré mala žalobkyňa z opisovaného diskriminačného konania mať, celkom nekorešpondujú so skutočnosťou, že do času začatia tohto súdneho konania žalobkyňa neupozorňovala žalovaného (predovšetkým nadriadených H.) na nerovné zaobchádzanie na pracovisku a nevyužila interné možnosti s tým spojené a rovnako, že žiaden z vypočutých svedkov a kolegov žalovanej z ORRaRP, pracujúcich pod vedením riaditeľky odboru H. si ani len v náznakoch nevšimli diskrimináciu žalobkyne a pracovné prostredie na odbore zhodne označovali
ako priateľské. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že nikomu inému nebola u žalovaného daná výpoveď bez ponuky vhodného pracovného miesta či upozornenie na porušenie služobnej disciplíny, tak žalobkyňa ani neponúkla osobu v porovnateľnej situácii, voči ktorej by žalovaný postupoval inak, čo by mohlo zakladať diskrimináciu, t. j. osobu, voči ktorej by na základe rovnakých alebo obdobných skutkových okolností zamestnávateľ postupoval inak. Diskriminácia v akejkoľvek forme nebola preukázaná ani vo vzťahu k jednaniu zamestnávateľa pri schvaľovaní dovolenky, ktoré žalobkyňa označila za šikanózne, a ktoré rovnako vyplynulo z jej vlastného konania, keď žalobkyňa predložila na schválenie dva dovolenkové lístky a jeden si odniesla mimo pracoviska, čím vyvolala zvláštnosť vzniknutej situácie. Žalobkyňa poukazovala na priamu diskrimináciu aj v dôsledku ňou dosiahnutého vzdelania a výšku a zloženie jej funkčného platu, keď zamestnanci s nižším vzdelaním a pracovnými skúsenosťami boli zaradení do vyššej platovej triedy, na čo uviedol, že tieto ukazovatele automaticky nezakladajú nárok na zaradenie do vyššej platovej triedy, ktoré je založené na opise najnáročnejších činností vykonávaných štátnym zamestnancom. Žalobkyňa ako pohnútku nerovného správania sa žalovaného voči nej, ktoré sa jej dotklo, vnímala vek a zdravotné postihnutie, no žalovaný v konaní uniesol obrátené dôkazné bremeno a úspešne preukázal, že správanie, ktoré žalobkyňa označila za diskriminačné, malo pôvod dodržiavaní pracovnej disciplíny, jej osobnom správaní, kvalite plnenia služobných úloh, príp. že z neho nebolo vôbec možné dôvodne usudzovať diskriminačné konanie. Svedkyňa U. T.o výpovedi uviedla, že prístup k osobe žalobkyne na pracovisku mal pôvod v samotnom správaní žalobkyne a jej prístupe k práci. Žalobkyňa s odkazom na diskrimináciu napadla viaceré konania žalovaného, ktoré ho oprávňovali z titulu jeho postavenia ako zamestnávateľa, t. j. nadriadeného. Žalobkyňa celkom opomína vzťah nadriadenosti a podriadenosti ako základný charakteristický znak či už pracovného alebo štátnozamestnaneckého pomeru, ktorý sám o sebe predznačuje určitú nerovnosť, ktorá dopadá na každého zamestnanca bez rozdielu a nemá bez ďalšieho pôvod v diskriminačnom konaní pre niektorý zo zákonom označených chránených dôvodov. Za kľúčovú považoval aj skutočnosť, že tak svedkyňa H., ako aj iní zamestnanci žalovaného, konanie ktorých v mene zamestnávateľa malo zakladať nerovné zaobchádzanie, nemali žiadnu vedomosť o zdravotnom postihnutí žalobkyne, t. j. o jednom z dvoch namietaných a antidiskriminačným zákonom chránených dôvodoch, a to za stavu, kedy zdravotné postihnutie žalobkyne nebolo navonok badateľné. Podľa predloženej mailovej komunikácie zo dňa 07. 09. 2011 to bola práve žalobkyňa, ktorá ironizovala situáciu so svojim pracovným nezaradením (samotná sa v mailoch označovala priezviskom "Nezaradená"). Z výpovede v konaní vypočutých svedkov vyplynulo, že na odbore rodovej rovnosti pracovali aj zamestnankyne vekovo príbuzné žalobkyni, pričom žalobkyňa neponúkla tvrdenie o tom, že by niektorej z týchto kolegýň v príbuznom veku pristupoval žalovaný v porovnateľnej situácii inak. Prisvedčil žalovanému aj v tom smere, že tento nemôže niesť zodpovednosť za osobné medziľudské vzťahy medzi kolegami mimo plnenia služobných úloh. Z výpovedí svedkov F., H., U., A. pritom zhodne vyplynulo naštrbenie kolegiálnych vzťahov práve v dôsledku správania sa a invektív samotnej žalobkyne a jej prístupu k práci. Ako irelevantné pre rozhodnutie v časti namietanej diskriminácie vyhodnotil subjektívne tvrdenie svedkyne Č. o diskriminácii u žalovaného vo vzťahu k prideľovaniu elektronickej parkovacej karty, nakoľko uvedené nie je predmetom tohto konania a nedokazuje diskriminačné konanie vo vzťahu k žalobkyni. Naviac výpoveď uvedenej svedkyne nevyznievala dôveryhodne vzhľadom na jej priateľský vzťah k žalobkyni a rovnako aj zjavné informovanie svedkyne žalobkyňou pred výpoveďou. Nepochopiteľným je aj poukazovanie žalobkyne na rozdielny prístup žalovaného k zamestnancovi Š., s ktorým sa mal mimosúdne dohodnúť, nakoľko uvedené sa nielenže nijako netýka nároku žalobkyne, ale menovaný zamestnanec sa voči žalovanému domáhal len nárokov v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, nie diskriminačných nárokov. Neprihliadol ani na dôkaz predložený žalobkyňou bez vysvetlenia až v závere konania, a to poznámky, ktoré si mala v rozhodnom období zapisovať do kalendára, a ktoré mali odzrkadľovať diskriminačné konanie žalovaného v danom čase a jeho vplyv na žalobkyňu. Akékoľvek subjektívne zápisky žalobkyne, ktoré si z nepochopiteľných a svedkyňou racionálne nevysvetliteľných dôvodov vo vzťahu k žalobkyni mala v rozhodnom čase robiť a pri výpovedi z nich čerpať napr. aj svedkyňa E., čomu neuveril, nemôžu predstavovať relevantný dôkaz diskriminačného konania. Uvedené platí aj o záveroch svedkyne E. o diskriminácii vyplývajúcich zo žalobkyňou jednostranne podaných informácií a bez toho, aby menovaná svedkyňa bola priamo účastná aspoň niektorého z označených diskriminačných konaní. Vzhľadom na nedôvodnosť základu antidiskriminačnej žaloby sa v ďalšom nezaoberal odvodenými nárokmi na ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa si dôvodiac neoprávneným odňatím osobného príplatku, ktoré nebolo sprevádzané zmenou opisu práce, uplatnila voči žalovanému aj nárok na náhradu škody. Neviazaný právnou kvalifikáciou nároku prezentovanou stranou sporu (zásada iura novit curia) tento nárok právne kvalifikoval ako mzdový nárok, nakoľko priznaním osobného príplatku sa tento stáva nárokovateľnou
časťou funkčného platu, nedôvodné nevyplatenie ktorej je súdne vymáhateľné. Služobný plat štátneho zamestnanca je zložený z dvoch zložiek, pričom nemennou je len tarifný plat, keďže osobný príplatok ako fakultatívna zložka služobného platu je (alebo mal by byť) závislý od kvality plnenia služobných úloh, hodnotenie ktorej môže mať vplyv na variabilitu tejto zložky platu, čoho si musí byť vedomý každý štátny zamestnanec pri zakladaní služobného pomeru. Priznanie a odňatie osobného príplatku je spojené s plnením služobných úloh a povinností a je plne v kompetencii zamestnávateľa. Pokiaľ má uvedená zložka platu pôsobiť na zamestnancov aj a predovšetkým motivačne, je pri dobrom pracovnom manažmente možné prehodnocovať poskytnutie osobného príplatku v závislosti od kvality plnenia služobných úloh, v opačnom prípade sa stráca zmysel tejto zložky funkčného platu, čo môže pôsobiť vo vzťahu k zamestnancom podávajúcim kvalitné služobné výkony demotivačne. Z ust. § 89 zák. č. 400/2009 Z.z. pritom expressis verbis vyplýva, že osobný príplatok je fakultatívnou zložkou platu štátneho zamestnanca, o ktorej priznaní rozhoduje výlučne zamestnávateľ, a ktorá nie je zo strany štátneho zamestnanca nárokovateľná (obdobne viď rozsudok NS ČR zo dňa 27. 02. 2013, sp. zn. 21Cdo/832/2012, sp. zn. 21Cdo/1752/2013 zo dňa 22. 12. 2014, sp. zn. 21Cdo/237/2004 z 08. 11. 2004). Žalobkyňa opačný záver nesprávne vyvodzuje z izolovanej interpretácie ust. § 83 zák. o štátnej službe. V štátnozamestnaneckých pomeroch je priznanie osobného príplatku veľakrát viazané, resp. závislé nielen od kvalitného plnenia služobných úloh, ale predovšetkým aj od objektívnej skutočnosti v podobe výsledku štátneho hospodárenia a množstva finančných prostriedkov schválených na platy štátnych zamestnancov v tom- ktorom rezorte a v tom- ktorom období. Súdna prax sa v otázkach osobného príplatku štátnych zamestnancov zhodla na názore, že ak zamestnávateľ prizná štátnemu zamestnancovi osobný príplatok, tento sa v dôsledku konštitutívneho rozhodnutia zamestnávateľa stáva povinnou a nárokovou zložkou platu. Z uvedeného je tiež možné vyvodiť, že, ak zamestnávateľ po priznaní osobného príplatku zníži, príp. odníme už nárokovú zložku platu, zamestnanec má právo domáhať sa súdnou cestou preskúmania dôvodnosti tohto postupu. Nakoľko zmyslom osobného príplatku je motivačne pôsobiť na kvalitatívnu stránku plnenia služobných úloh tak vo vzťahu k jednotlivcovi, ako aj pracovnému kolektívu, zákonodarca ponechal možnosť reagovať na zmenu v kvalite plnenia služobných úloh práve možnosťou zníženia, príp. odňatia tejto zložky platu štátneho zamestnanca. Zákon o štátnej službe pritom nepredpisuje ani formu ani náležitosti takéhoto úkonu a z dôvodovej správy k § 89 zák. o štátnej službe vyplýva, že priznanie, zvýšenie, zníženie či odňatie osobného príplatku by malo byť viazané na pribežné hodnotenie kvality plnenia úloh štátnym zamestnancom príslušným vedúcim zamestnancom. Možnosť zníženia či odňatia osobného príplatku pomáha naplniť jeho cieľ a oceniť dlhodobo kvalitné, nadštandardné pracovné výsledky, príp. výkon práce nad rozsah pracovných činností. Pokiaľ preto vedúci zamestnanec dospeje k záveru, že uvedené skutočnosti sa u zamestnanca zmenili, môže dôjsť k zníženiu či odňatiu osobného príplatku. Žalovaný túto možnosť využil, keď žalobkyni odňal osobný príplatok pre nespokojnosť s ňou vykonávanou prácou vykonávanou, čím realizoval výkon jemu prislúchajúceho oprávnenia v zmysle ust. § 89 ods. 2 zák. č. 400/2009 Z.z. Úlohou súdu bolo zistiť, či vo veci bol splnený zákonom prezumovaný predpoklad pre takýto krok zo strany žalovaného ako zamestnávateľa, a teda či sa z jeho strany nejedná o svojvôľu alebo či dôvodom takéhoto konania nebola žalobkyňou namietaná diskriminácia z dôvodu veku alebo zdravotného postihnutia. Priznanie osobného príplatku žalobkyni nebolo sporné a vyplýva z oznámenia o výške a zložení funkčného platu zo dňa 26. 01. 2011, č. 3416/2011. K jeho odňatiu došlo na základe návrhu priamej nadriadenej žalobkyne pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh zo dňa 25. 01. 2011, na ktoré mala byť žalobkyňa upozorňovaná ústne, t. j. nie na základe upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 27. 01. 2011, o čom bola žalobkyňa vyrozumená už v reakcii na sťažnosť adresovanú vedúcemu služobného úradu. Uviedol, že zákonodarca v § 89 ods. 2 zák. č. 400/2009 Z.z. nepredpísal žiaden kogentný postup, ktorý musí predchádzať odňatiu či zníženiu osobného príplatku, rovnako ani náležitosti návrhu na úpravu funkčného platu a v prípadnom spore týkajúcom sa peňažných nárokov spojených s osobným príplatkom je rozhodujúcim len preukázanie poklesu kvality plnenia služobných štátnym zamestnancom, ako materiálneho dôvodu pre takýto postup. Za jediné hodnotiace a smerodajné kritériom stanovil úroveň kvality plnenia služobných úloh alebo zmenu štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 32. V danom prípade žalovaný odňatie osobného príplatku žalobkyni odôvodňoval práve nedostatočnou kvalitou plnenia služobných úloh žalobkyňou a v konaní predložil viacero dôkazov preukazujúcich, že dôvodom pre odňatie osobného príplatku bolo dlhodobé neuspokojivé plnenie služobných úloh, a nie vek či zdravotné postihnutie žalobkyne (napr. žiadosť o nápravu odpočtu NAPu zo dňa 16. 11. 2010 a jej urgencie, vrátenie listu adresovaného štátnej tajomníčke na prepracovanie). Aj vzhľadom na už spomínanú fakultatívnosť tejto zložky služobného platu a jej cieľ, ktorým je motivácia k vysokej úrovni kvality plnenia služobných úloh, z ktorej možno vyvodiť charakter analogický odmenám a benefitom za pracovný prístup a dosahovanie určitej zamestnávateľom nastavenej a v rámci pracovného
kolektívu komparovateľnej kvality plnenia pracovných úloh, je súd toho názoru, že pokiaľ sú splnené podmienky spočívajúce minimálne v poklese kvality plnenia služobných úloh oproti stavu priznania osobného príplatku, je vo výlučnej právomoci zamestnávateľa rozhodnúť, či pristúpi k zníženiu alebo odňatiu osobného príplatku. Súdu nepatrí preskúmavať v akej výške prizná služobný úrad osobný príplatok štátnemu zamestnancovi, čo vyplýva aj zo skutočnosti, že odmeňovanie zamestnancov v štátnozamestnaneckom pomere je viazané na disponibilné finančné prostriedky v štátnom rozpočte vyčlenené pre tú- ktorú rozpočtovú kapitolu. Žalovaný v konkrétnom prípade nepristúpil k zníženiu osobného príplatku, ale rovno k jeho odňatiu s poukazom na racionálny a ním hodnotiteľný argument, že žalobkyňa neuspokojivo plnila služobného úlohy za situácie, keď iní zamestnanci pracujúci na rovnakom odbore, ktorí mali nižší osobný príplatok, dosahovali vyššiu odbornosť a s tým spojenú kvalitu práce. Uvedené vyplynulo z výpovede svedkyne H., ako priamej nadriadenej žalobkyne, ktorá poukázala na to, že prístup žalobkyne k práci sa výrazným spôsobom zmenil práve po jej preložení na miesto p. Č.. Svedkyňa vo výpovedi poukázala na viacero nedostatkov pri plnení pracovných úloh žalobkyne, čo prejavila aj na zázname o riešení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne zo dňa 27. 01. 2011. Uvedené však nezohľadňuje žalobkyňa, ktorá bez akejsi sebareflexie vo vzťahu k vytýkaným nedostatkom kvality plnenia služobných úloh, požaduje vyplatenie osobného príplatku, ku ktorého odňatiu došlo nie z diskriminačných, ale subjektívnych dôvodov na jej strane spočívajúcich v zákonom hodnotenom dôvode (kvalite plnenia služobných úloh). Potrebné je tiež uviesť, že kvalitu plnenia služobných úloh nie je možné hodnotiť len na základe dosiahnutého vzdelania, počtu odpracovaných rokov či predchádzajúcej pracovnej pozície žalobkyne, ktorú vykonávala na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny, ako sa nesprávne domnieva žalobkyňa a ako to pomerne expresívne a zjavne zaujato prezentovala svedkyňa Z.. J.. U. vo svojej výpovedi, ktorá opisovala žalobkyňu ako veľmi erudovanú a spoľahlivú osobu neoprávnene šikanovanú žalovaným, avšak výpoveď svedkyne v tejto časti je z pohľadu súdu irelevantná, nakoľko menovaná nebola spolupracovníčkou žalobkyne u žalovaného. Inými slovami povedané ani roky služobnej praxe nemusia samy o sebe vypovedať o kvalite plnenia služobných úloh zamestnanca a jeho prístupe k práci. Dodať je tiež potrebné to, že kvalitu plnenia služobných úloh prináleží hodnotiť nadriadenému žalobkyne, ktorý zodpovedá za jej pracovné výstupy a tieto má možnosť komparovať aj s prácou ostatných zamestnancov na danom odbore. Súd nemôže v tomto smere vychádzať zo žalobkyňou subjektívne prezentovaného vnímania a hodnotenia vlastnej práce (pozn. súdu veľakrát vychádzajúceho len zo samotného splnenia úlohy v podobe výstupu bez zreteľa na jeho obsah a kvalitu), resp. z hodnotenia jej kamarátky svedkyne Z.. J.. U., ktorá v rozhodnom čase ani nepracovala so žalobkyňou a vzhľadom na pobyt v zahraničí bola s ňou len v telefonickom kontakte. Rovnako za nesprávnu považuje súd argumentáciu žalobkyne, v ktorej poukazuje na absenciu predchádzajúceho upozornenia na možnosť zníženia alebo odňatia osobného príplatku, nakoľko ako už súd uviedol, zákon takýto postup nepredpisuje a z výpovede svedkyne H.X. vyplynulo, že žalobkyňa bola priebežne upozorňovaná na nedostatočnú kvalitu plnenia služobných úloh, a túto skutočnosť možno vyvodiť aj z predloženej mailovej komunikácie medzi žalobkyňou a p. H.. Súd tiež dodáva, že služobná disciplína zamestnanca z pohľadu jeho dochádzky nie je sama o sebe relevantná pre odňatie osobného príplatku podľa § 89 zák. o štátnej službe, avšak môže mať výrazný vplyv aj na kvalitatívnu stránku plnenia služobných úloh. Pokiaľ žalobkyňa v tejto súvislosti za vykonštruované označila problémy s dochádzkou, ktoré mali byť jedným z dôvodov upozornenia na závažné porušenie služobnej disciplíny, súd len okrajovo uvádza, že problémy žalobkyne s dochádzkou potvrdilo viacero vypočutých svedkov nezávisle od výpovede svedkyne H., ktorí uviedli, že tieto problémy mala žalobkyňa už pred tým, ako vedenie odboru prevzala p. Janíková, a na čo opakovane bola upozorňovaná aj zo strany p. Y.. Uviedol, že súd nepreskúmava návrh na úpravu funkčného platu z hľadiska náležitostí, ale z pohľadu materiálnej stránky, t. j. či boli dané dôvody pre legitimitu zásahu do tejto zložky funkčného platu. V intenciách uvedeného potom ako irelevantné pre záver o legitimite odňatia osobného príplatku vyhodnotil námietky žalobkyne týkajúce sa podpisu návrhu na úpravu funkčného platu zastupujúcou vedúcou p. Y., ktoré následne odsúhlasil aj vedúci služobného úradu H.. X., ktorého zastupovala a rovnako aj nesúhlas svedkyne H.. U. s výsledkom prešetrenia sťažnosti vo vzťahu k žalobkyňou namietanému odobratiu osobného príplatku, a to s poukazom na to, že zákon nestanovuje žiaden kogentný postup, na základe ktorého je možné pristúpiť k odňatiu tejto zložky služobného platu a v konaní bol preukázaný skutkový základ pre takýto krok v podobe neuspokojivého plnenia služobných úloh zadaných priamou nadriadenou žalobkyne, p. H.. Z organizačného poriadku žalovaného nevyplýva ani to, že by návrh na úpravu funkčného platu žalobkyne mala podpisovať aj štátna tajomníčka. Z výpovede svedkyne S.K. mal súd za preukázané, že priama nadriadená žalobkyne, p. H., upozorňovala niektorých zamestnancov odboru formou vzájomnej mailovej komunikácie na nekvalitné plnenie úloh, konkrétne aj svedkyňu. Svedkyňa H. ako priama nadriadená žalobkyne vo svojej výpovedi opakovane uviedla, že žalobkyňu
upozorňovala na nedostatočnú kvalitu plnenia služobných úloh, čo vyplynulo aj z predloženej mailovej komunikácie medzi svedkyňou a žalobkyňou. Právne nepodložená je aj argumentácia žalobkyne, v ktorej žalovanému vytýkala neprejednanie návrhu na odňatie osobného príplatku, keď zákon o štátnej službe žalovanému neukladal a ani v súčasnosti neukladá povinnosť predbežne prerokovať takýto postup so zamestnancom. Odňatie osobného príplatku vzhľadom na nespokojnosť s plnením úloh preukázanú minimálne v rozsahu mailovej komunikácie žalobkyne a jej nadriadenej, nemožno voči žalobkyni označiť ani za prekvapivé. Pokiaľ žalovaná dôvodne odňala žalobkyni pôvodne priznaný osobný príplatok a vzhľadom na už spomínanú nenárokovateľnosť tejto zložky platu štátneho zamestnanca je potom irelevantné, že k jeho opätovnému priznaniu došlo až 01. 04. 2014. Žalovaný naviac v tejto súvislosti poukázal aj na to, že v rozhodnom čase od 01. 02. 2011 do 31. 07. 2012 bola žalobkyňa práve v dôsledku namietaných organizačných zmien nezaradenou zamestnankyňou bez konkrétneho opisu štátnozamestnaneckého miesta, v spojení s ktorým zamestnávateľ hodnotí kvalitu plnenia služobných úloh a v závislosti od ktorého by (fakultatívne) mohol pristúpiť k priznaniu osobného príplatku. Pokiaľ sa týka nepriznania osobného príplatku v čase po opätovnom pridelení žalobkyne na ORRaRP, žalovaný poukazoval práve na nedostatok finančných prostriedkov, pre ktorý v danom období nebol žiadnemu zamestnancovi pridelený osobný príplatok, čo vylučuje dôvodnosť diskriminačného konania voči žalobkyni vo vzťahu k tejto skutkovej podstate. Uvedené potvrdila aj svedkyňa U., ktorá aj napriek tomu, že nebola nezaradenou zamestnankyňou, v určitom časovom období u žalovaného rovnako nedostávala žiaden osobný príplatok. Žalobkyňa sa však opäť mylne domnieva, že žalovaný konal protiprávne a diskriminačne, keď žalobkyňa počas 18 mesiacov nezaradenia riadne chodila do práce, zdržiavala sa tam, a aj napriek tomu osobný príplatok (pozn. súdu nenárokovateľný a nezávislý od dochádzky štátneho zamestnanca) nedostala. Pri posudzovaní diskriminačného zásahu do práv z pohľadu odňatia osobného príplatku nie je možné vychádzať z individuálneho a subjektívneho prežívania vzniknutej ujmy dotknutej osoby. V konaní žalovaný preukázal, že odňatie osobného príplatku žalobkyni nebolo v priamej príčinnej súvislosti so žalobkyňou vymedzenými diskriminačnými dôvodmi, ale korešpondovalo so zákonom predpokladaným znížením kvality plnenia služobných úloh. Doplnil, že len samotná skutočnosť, že pre nedodržanie postupu a prekluzívnej lehoty stanovenej v § 63 ods. 3 zák. č. 3111/2001 Z.z. nebolo opodstatnené upozornenie na závažné porušenie pracovnej disciplíny, v dôsledku čoho nakoniec ani nedošlo k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru či odňatiu osobného príplatku, neznamená, že uvedené konanie žalobkyne, ktoré malo byť dôvodom k takémuto kroku, sa nemohlo odraziť práve aj na neuspokojivom plnení služobných úloh, ako zákonnému predpokladu pre odňatie služobného príplatku. Uviedol, závery uvedené v stanovisku organizačno-právneho odboru vo veci písomného upozornenia žalobkyne pre závažné porušenie pracovnej disciplíny a žiadosti o zníženie osobného príplatku zo dňa 07. 03. 2011 by mali vplyv na prípadný postih žalobkyne spojený so závažným porušením pracovnej disciplíny, ktoré po právnej stránke bolo vyhodnotené ako právne neúčinné pre nedodržanie zákonného postupu, lehôt a neurčitosť. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1,2 C.s.p. V časti neplatnosti skončenia služobného pomeru mala každá zo strán úspech len čiastočný, keď súd vyhovel žalobe v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a žalobu zamietol v časti určenia, že štátnozamestnanecký pomer medzi stranami sporu trvá. Nepriznanie nároku na náhradu trov konania v tejto časti plne zodpovedá aj požiadavke spravodlivosti, keď žalovaný už v predsúdnom konaní uznal neplatnosť výpovede danej žalobkyni a pokračoval v prideľovaní práce, v dôsledku nespornosti čoho dokazovanie, zdĺhavý priebeh a s tým spojená nákladovosť konania neboli v priamej príčinnej súvislosti s neplatnosťou tohto právneho úkonu. V časti uplatnených antidiskriminačných nárokov a nároku na refundáciu osobného príplatku bola žalobkyňa v celom rozsahu neúspešná, v dôsledku čoho žalovanému vznikol a priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Proti tomuto rozsudku, do jeho zamietajúcej časti podala odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala čiastočného späťvzatia petitu žaloby vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy a k výške osobného príplatku s príslušenstvom a vyhovenia žaloby. Namietala, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (neuskutočnenie výsluchu svedkyne H. za prítomnosti procesných strán, namietanie zaujatosti sudkyne, zvukový záznam z výsluchu svedkyne s iným dátumom, ako sa uskutočnil procesný úkon súdu), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Upravila žalobu v časti petitu uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy na dôstojnosti v dôsledku diskriminačného konania žalovaného v sume 12.500 eur, a vo zvyšnej časti nemajetkovej ujmy (37.500 eur) zobrala žalobu žalobkyňa späť z dôvodu, že je starobnou dôchodkyňou a z dôvodu,
že súdny poplatok za podanie odvolania z diskriminačnej ujmy nie je zo zákona oslobodený a nemôže si dovoliť platiť takú čiastku, čo by však nemalo byť na úkor uplatnenia si práva a na prístup k súdu. Upravila žalobu v časti petitu uplatnenej náhrady odňatého osobného príplatku v zmysle úpravy postupného navyšovania osobného príplatku. Žiadal tiež v prípade neúspech neuložiť jej náhradu trov konania voči žalovanému, ktorý je štátnym orgánom a má dostatočné kapacity a právne útvary, a preto nie je na mieste uplatňovať si náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré zároveň nie je v súlade s uznesením vlády SR: Pravidlá, ktorými sa pre štátne orgány upravujú transparentné zásady využívania právnych služieb advokátov zo strany štátu vrátane ich výberu a odmeňovania (uznesenie vlády SR č. 181 zo 17. apríla 2019). Bolo jednoznačne preukázané, že sa žalovaný dopustil protiprávneho konania - diskriminácie z dôvodu veku a zdravotného postihu žalobkyne spočívajúcom v postupnom časovom slede konaní rôznych zamestnancov žalovaného konajúcich za žalovaného, najmä riaditeľky odboru H. a vedúceho služobného úradu žalovaného X. a neskôr T. a iných zamestnancov žalovaného, ktorí konaním v mene žalovaného priamo ale aj navonok neutrálnymi rozhodnutiami znevýhodňovali žalobkyňu v pracovnoprávnych vzťahoch v porovnaní s inými zamestnancami. Správanie žalovaného považovala za zvláštne najmä z dôvodu, že predtým žiadne nedostatky žalobkyni vytýkané neboli, dokonca došlo k poskytnutiu odmeny za mesiac november 2010. Preto nie je možné, aby si žalobkyňa dlhodobo neplnila svoje služobné úlohy. Žalovaný so žalobkyňou zaobchádzal inak, ako s ostatnými zamestnancami, nikomu nebolo doručené písomné upozornenie na údajné porušenie služobnej disciplíny, ani nebol odňatý osobný príplatok, nebola daná výpoveď bez ponuky miesta, neexistovali iní nezaradení zamestnanci za obdobie 18 mesiacov, ktorí by napriek prekážkam v práci na strane zamestnávateľa museli do práce dochádzať, iným zamestnancom nebol odňatý prístup na internet, iným zamestnancom nebolo zakazované zúčastňovať sa na vzdelávaní a spolupracovať s inými kolegami a s inými organizáciami. Súd viaceré rozpory riadne nevyhodnotil a v dôsledku ktorých nesprávne vyhodnotil dôkazy a nesprávne vec právne posúdil. Na záverečnú reč, ani na viaceré vyjadrenia žalobkyne súd vôbec neprihliadol, ani sa s jednotlivými dôkazmi v rozsudku vôbec nezaoberal. Mala za to, že súd mal preskúmať skutkový stav, pretože v tomto prípade došlo okrem neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru aj k diskriminačnému konaniu. Žalovaný nútil žalobkyňu napriek prekážkam v práci na strane zamestnávateľa, aby chodila do práce pod vyhrážkou, že neospravedlnená absencia bude považovaná za porušenie služobnej disciplíny. Hoci žalobkyňa upozorňovala na existenciu prekážky na strane zamestnávateľa (aj v konaní pred úradom práce za účasti žalovaného), žalovaný uvedené skutočnosti vôbec nebral do úvahy. Súd v bode 153 nesprávne uvádza, že žalobkyňu nikto nenútil chodiť do zamestnania, čo je v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním. Poukázala na list žalobkyne p. X. z 12.5.2011. Opakovane upozorňovala na voľné štátnozamestnanecké miesta u žalovaného, ako aj na výberové konania, čiže u žalovaného boli voľné miesta, ktoré mohol ponúknuť žalobkyni, ale tak neurobil z dôvodu, že čakal na súhlas úradu práce s prepustením žalobkyne, a teda jednoznačne z dôvodu jej zdravotného postihnutia jej voľné miesta neponúkol. Aj z uvedeného dôvodu (voľné pracovné miesta) nebol daný súhlas úradu práce. Je teda tiež zarážajúce, že súd v bode 146 rozsudku, v absolútnom rozpore s vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalovaný uniesol obrátené dôkazné bremeno. Mala preukázané, že žalobkyni bol zablokovaný internet od 23.6.2011 do 4.10.2011, z dôvodu, že jej nie je možné prideľovať prácu. Ale to bolo zrejme v poriadku, že žalobkyňa po zrušení štátnozamestnaneckého miesta teda aj jeho opisu vykonávala odbornú prácu pre žalovaného, ktorú jej zadávala svojvoľne p. H.X., za obdobie január 2011 až začiatok apríla 2011, kedy skončila na neurologickom oddelení v nemocnici. Po PN-ke v júni si žiadala prideľovať prácu, tak jej zablokovali i prístup na internet a často aj znefunkčnilo emailové spojenie prostredníctvom Outlook pošty. A to napriek tomu, že tieto služby pre žalobkyňu ktorá bola stále zamestnankyňou žalovaného, nespôsobovali žalovanému žiadny finančný náklad navyše. Ale žalobkyňa bola potrestaná odpojením aj prístupu na internet aj na emailovú poštu. Súd nevzal do úvahy obsah emailu z útvaru kvality emailovou poštou rozoslané oznámenia žalovaného pod názvom Free Wifi zóna, adresované všetkým zamestnancom, zo dňa 4. novembra 2011. Písomné prehlásenie vedúceho zamestnanca odboru informatiky žalovaného o tomto konaní žalovaného voči žalobkyni, predložil žalovaný ako dôkaz na súd, keď tvrdil, že nikdy nikomu nezakázal žalovaný a ani neodpojil prístup na internet. A toto písomne prehlásil iba súčasný zamestnanec odboru informatiky žalovaného, ktorý v čase zablokovania internetu žalobkyni nebol ešte zamestnancom žalovaného a teda nemal vedomosti ani oprávnenie sa k takému konaniu spred takmer 10 rokov vyjadrovať, čím bol porušená nestrannosť svedka a hodnovernosť jeho výpovede z dokumentu ním podpísaného. Pred úradom práce prebiehalo konanie o udelenie súhlasu s prepustením žalobkyne, a o tomto konaní bola informovaná aj H.. H., G. Z.. F.. Vyjadrila sa k výpovedi svedka F.. Okrem toho z vykonaného dokazovania ako aj zo svedeckej výpovede pána F. vyplynulo tiež, že bývalý kolega a neskôr riaditeľ p. X. bol spokojný s prácou žalobkyne,
poveril ju prípravou odborného seminára na téme násilia na ženách, s termínom konania ešte v roku 2010, s p. H. od októbra 2010 žalobkyňa komunikovala, rovnako aj s Akadémiou Policajného zboru a Prešovskou univerzitou v Prešove, ako partnerskými organizáciami v tejto odbornej téme, kde žalobkyňa bola odborná garantka. Riaditeľ má právo mať po čase iný názor na materiál, ktorý dal spracovať, alebo na formuláciu listu, ktorý pripravil zamestnanec odboru. Takáto osobná komunikácia bola bežná medzi všetkými zamestnancami, vrátenie p. F., ktorý vo výpovedi priznal, že mu boli vytknuté chyby a materiály na opravu. To však neznamenalo nespokojnosť s kvalitou plnenia úloh, ako to nesprávne vyhodnotil súd. Nesúhlasila s tvrdením žalovaného, ktoré súd uviedol v bode 47 rozsudku. Nešlo o substanovisko, pridelené úlohy boli totožné, ale žalobkyňa mala od p. H. určený o 1 deň kratší termín na splnenie úlohy. P. H. v tom čase už nebola jej nadriadenou, napriek tomu jej prideľovala odborné práce ako iným zamestnancom odboru, pozývala ju na porady až do 6. apríla, kedy bola žalobkyňa hospitalizovaná. Vykonávala odborné práce aj po zrušení jej miesta. Po spracovaní viacerých verzií záverov zo seminára na základe stále sa meniacich požiadaviek p. H.X. ohľadne rozsahu, typu písma, a pod. Následne p. H. sa v emailovej odpovedi pre žalobkyňu vyjadrila, že závery chcela za iným účelom, ako do zborníka zo seminára. Vydanie zborníka zo seminára bolo úspešné. Závery zo seminára však neboli nikde využité odborom a nikdy sa neuvažovalo s ich zverejnením na web stránku. Rovnako nesúhlasila so súdom, ktorý vyhodnotil tvrdenia žalovaného uvedeného v bode 52 rozsudku ako dôveryhodné. Za úroveň odborného seminára, ktorý organizoval odbor pod vedením p. H. nezodpovedala žalobkyňa, ktorá mala za úlohu pripraviť termín konania seminára, financie od partnerských subjektov, zistiť záujem aj zverejnenie príspevkov aj účastníkov, spracovať a rozposlať pozvánku, spracovať prezenčné listiny, zabezpečiť občerstvenie, tanieriky a navariť čaj a kávu, kúpiť štrúdle aj tyčinky, požičať šálky aj termosky, ozvučenie miestnosti a mnoho podobných činností, ktoré boli časovo náročné. Pre prihlásených cca 70 ľudí, čo bola maximálna kapacita zasadačky. Žalobkyňa nezodpovedala ani vytýkané nie vhodné moderovanie seminára inou osobou, ani za obsah a vystúpenie rektora Akadémie Policajného zboru, ani za to, že po skončení seminára bolo potrebné zasadačku upratať. Večer po skončení seminára musela ísť v rámci príkazu na služobnú cestu, podpísaný p. H. na vlak, aby mohla na druhý deň ráno plniť zadané úlohy na služobnej ceste. A v tomto období prípravy seminára, príspevkov do zborníka zo seminára bola zadaná od p. H. ešte neštandardná úloha na spracovanie odpočtu NAP-u tak, ako je to uvedené vyššie v texte. Vyjadrila sa k tvrdeniam svedkov o tom, že nevedeli, že je žalobkyňa osobou so ZŤP. Svedok F. mal tiež takúto vedomosť, pretože práve on zastupoval p. H. na prerokovaní zrušenia jej miesta a danie výpovede žalobkyni dňa 30.3.2011, na ktorom p. Y. čítala dôvody aj uviedla že je právoplatný súhlas úradu práce s výpoveďou žalobkyne ako osoby so ZŤP. Navyše žalobkyňa mala zo zdravotných dôvodov písomne povolenie vydané osobným úradom, že na obedňajšiu prestávku môže opustiť pracovisko na 30+30 minút, bez toho, aby na túto dobu spolu do 1 hodiny potrebovala osobitnú priepustku, celý čas obeda sa považoval za súkromné voľno. Takéto povolenia mali u žalovaného desiatky zamestnancov, a bolo to všeobecne známe. Navyše žalobkyňa uviedla tieto skutočnosti p. F. v ním vyžadovanom čestnom prehlásení, že nefotila si svoj dovolenkový lístok v júni 2011, keď lístok vyniesla cez obedňajšiu prestávku mimo budovy a vrátila sa v čase do 1 hodiny. Vyjadrila sa k výpovedi svedkyni U. G. R.. Súd tiež dospel k nesprávnemu právnemu záveru v bode 165 rozsudku, kde uvádza, že svedkyňa E. čerpala zo zápiskov žalobkyne, čo nie je v súlade s vykonaným dokazovaním, svedkyňa E. si robila vlastné poznámky, ktoré súd bez akéhokoľvek vysvetlenia spochybňuje. Rovnako súd bez akéhokoľvek odôvodnenia spochybňuje svedkyňu U.. Nesprávny právny názor súd vyslovil aj v bode 171 rozsudku. Súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, že za rovnakú prácu sa má prideľovať rovnaká odmena, keďže nepripustil ako dôkaz preukázanie skutočnosti zo strany žalovaného, koľko boli základné triedy plus osobné príplatky iných zamestnancov na odbore v rozhodnom čase, čim žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, že k diskriminácii zo strany zamestnávateľa nedošlo. Napriek tomu žalovaný nútil žalobkyňu, aby v stave, keď bola 18 mesiacov nezaradená bez opisu pracovnej činnosti chodila zo svojho bydliska na pracovisko a zdržiavala sa tam, nebol jej priznaný osobný príplatok ani odmeny, čím žalovaný postupoval protiprávne a diskriminačne týmto spôsobom výlučne voči žalobkyni, aby ju prinútil, aby sama dala výpoveď, keďže žalovaný nezískal predchádzajúci súhlas Úradu práce. Uviedla, že žalovaný podal na po sebe tri žiadosti, ktorými žiadal o súhlas s výpoveďou svojej ZŤP zamestnankyne. Konal tak bez toho, aby jej ponúkol akékoľvek z množstva voľných miest ktorými v tom čase disponoval, aj priamo na odbore, alebo aké sám na základe vlastného zváženia vytváral. Žalovaný nedopĺňal Úradom práce Bratislava požadované doklady a skutočnosti o povinnej ponuke voľných miest žalobkyni, ale podával ďalšiu a ďalšiu žiadosť o súhlas s výpoveďou ZŤP žalobkyne. Vybavenie prvej žiadosti žalovaného o predchádzajúci súhlas s výpoveďou žalobkyne (z 28.9.2010) bol urgovaný listom žalovaného adresovaný na Úrad a kópia urgencie bola adresovaná a zaslaná aj generálnemu riaditeľovi Ústredia, čo považovala za znevýhodnenie
a diskrimináciu žalobkyne v súvislosti s rozhodovacím konaním, týkajúcim sa žalobkyne. Žalovaný priznal, že žalobkyňu poznali na Ústredí Žalobkyňa na ústredí pracovala ako riaditeľka odboru s cca 26 zamestnancami, a metodickým riadením úradov práce vo zverenej oblasti 3 roky (marec 2004 až máj 2007) a práve u zamestnancov, ktorí poznali žalobkyňu, poškodil žalovaný jej dobré meno zaslaním na obidve organizácie ešte v deň odovzdania žalobkyni v januári 2011 Upozornenie na porušenie služobnej disciplíny, ako aj ničím nepreukázaného tvrdenia o údajnom predčasnom odchode z práce, aj o údajnom neplnení úloh a iných nepreukázaných a nepravdivých skutočnosti, ktoré výrazne poškodzovali, znevýhodňovali a diskriminovali žalobkyňu, neboli v súlade s dobrými mravmi. Ani po tom, čo žalovaný uznal neoprávnenosť Upozornenia na porušenie služobnej disciplíny voči žalobkyni, na základe oprávnenej sťažnosti, bývalého zamestnávateľa žalobkyne ani Úrad o tejto skutočnosti už neinformoval. O všetkých týchto okolnostiach sa žalobkyňa dozvedela až v konaní pred Úradom práce nahliadnutím do administratívneho spisu. Žalobkyňa podala odvolanie, na základe toho, keďže ešte vo veci nebolo právoplatne rozhodnuté, poslal Úrad práce žalobkyni žiadosť zo dňa 19.01.2012 o stanovisko k zastaveniu správneho konania. Toto stanovisko súviselo s tým, že žalovaný podal späťvzatie žiadosti zo dňa 10.06.2011 o udelenie predchádzajúceho súhlasu so skončením štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou so žalobkyňou ako so štátnou zamestnankyňou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR (Z.. J. H., Q.. D. XX.XX.XXXX, občan so zdravotným postihnutím). Žalobkyňa so zastavením správneho konania v zmysle ustanovenia §30 ods. 1 písm. b) v predmetnej veci nesúhlasila a žiadala Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, aby vydal rozhodnutie vo veci. Vo vzťahu k ZŤP žalobkyni sa jednalo o jednoznačnú účelovosť rozhodnutia o organizačných zmenách. Pretože ak po prijatí rozhodnutia o organizačných zmenách pred podaním výpovede zamestnancovi nastane iná zmena v počte zamestnancov, napr. iný zamestnanec podá výpoveď alebo sa dohodne na skončení pracovného pomeru, počet pracovných miest a zamestnancov sa vyrovná a zamestnanec prestáva byť nadbytočný. Znižovanie či rušenie počtu miest u žalovaného, bolo v tom čase robené systemizáciou počtu miest, v členení na štátnozamestnanecké miesta a verejnú službu, neboli predpísané počty miest zamestnancov podľa platových tried, iba štátne a verejné miesta. Bolo na žalovanom, aké štátnozamestnanecké miesta vytvorí a bola povinnosť žalobkyni voľné ponúknuť. Žalovaný však pre žalobkyňu úmyselne vytváral nepriaznivejšie prostredie pri opakovanom zrušení miesta na ktorom bola zaradená, aj pri ponuke voľného štátnozamestnaneckého miesta, oproti tomu, ako konal v prípade p. U.. Toto preukazuje priamu diskrimináciu žalobkyne voči inej pracovníčke žalovaného, v porovnateľnej situácii. Navyše, k zmene služobnej zmluvy so žalobkyňou došlo až po zmene služobnej zmluvy pani U., to znamená, že žalovaný mal voľné štátnozamestnanecké miesto na odbore, ale ponúkol ho pani U. z iného odboru, a nie žalobkyni z rovnakého odboru. Napriek tomu jej žalovaný ponúkol len dočasné štátnozamestnanecké miesto na max. 5 rokov s tvrdením, že iné miesto pre ňu nemá, hoci mal 1 voľné miesto po p. H. ďalšie 1 voľné po p. X., ktoré mohol žalovaný upraviť opisom podľa možností a požiadaviek tak, aby vytvoril podmienky žalobkyni ako ZŤP zamestnankyni odboru. To že tak neurobil, potvrdzuje, že sa chcel zbaviť žalobkyne ako nechcenej zamestnankyne, lebo konal priaznivejšie k p. U., teda zamestnankyni z iného útvaru žalovaného ako voči žalobkyni. Žalobkyni so ZŤP ponúkol len dočasné miesto, ktoré po 2 mesiacoch v januári 2011 zrušil, a p. U. ponúkol trvalé miesto s tým, že p. U. hneď po preložení na odbor zvýšil triedu aj plat osobným príplatkom. V tom čase žalobkyni ani nemohla byť daná výpoveď, lebo žalovaný vtedy nemal právoplatný súhlas s výpoveďou od bratislavského úradu práce. Nakoľko ani po urgencii súhlas nezískal, žalovaný sa rozhodol v januári 2011 označiť žalobkyňu za nespoľahlivú Upozornením na porušenie služobnej disciplíny a neoprávneným odňatím celého osobného príplatku a opakovaným zrušením aj jej dočasného miesta, vytváraním nepriaznivej atmosféry a zahanbujúcich situácií pre žalobkyňu, aj porušením dobrých mravov voči nej, chcel dosiahnuť, aby žalobkyňa sama odišla. Navyše žalobkyni na prerokovaní zrušenia aj dočasného miesta jej ponúkol, že v prípade jej odchodu dohodou, zruší účelovo neregistrované Upozornenie na porušenie služobnej disciplíny aj vráti späť proces odňatia celého osobného príplatku vo výške 529,50€, ako výhodu pre výpočet odstupného. Právoplatný súhlas s výpoveďou pre žalobkyňu žalovaný nemal ani v marci 2011 a napriek tomu jej doručil výpoveď, nariadil jej čerpať dovolenku aby sa jej zbavil za čo najnevýhodnejších a zahanbujúcich podmienok, bez zákonom garantovanej ochrany ako osoby so ZŤP. Žalovaný ignoroval všetky postupy a nariadenia ktoré obsahuje Služobný poriadok žalovaného - preukázať pochybenia a dať možnosť obrany aj nápravy zo strany zamestnanca ešte pred odňatím osobného príplatku. Ani k porušeniu Služobného poriadku zo strany žalovaného sa súd nevyjadril a žiadnym spôsobom sa s týmto dôkazom nevysporiadal. Podľa stanoviska zo dňa 12.10.2010 nie je správny postup služobného úradu, pokiaľ k zníženiu resp. odňatiu osobného príplatku dôjde bez odôvodnenia a predchádzajúceho upozornenia zamestnanca na túto možnosť. Takéto upozornenie musí mať skutkový aj právny základ, čo v prípade žalobkyne s poukazom na stanovisko odboru k jej veci
nebolo splnené. Takže aj v tomto prípade žalovaný postupoval voči žalobkyni menej priaznivo, ako k iným zamestnancom pri odňatí osobného príplatku. Žalovaný však nepostupoval voči žalobkyni v súlade so stanoviskami jeho vlastného a kľúčového odboru pre oblasť štátnej služby a aplikácii Zákona o štátnej službe voči zamestnancom z 24.04.2019 a 12.10.2010, spracovanými riaditeľkou odboru štátnej služby p. J.. Namietali zaujatosť sudkyne, ktorá osobne v byte svedkyne H. vypočúvala svedkyňu bez prítomnosti sporových strán, čo považujeme za odňatie práva konať pred súdom, na čo sme už počas konania upozorňovali. Súd absolútne slepo dôveruje vyjadreniam svedkyne H., ktorej konanie v mene žalovaného zapríčinila porušenie zákona, hoci nebola na súdnom konaní v prítomnosti sporových strán konfrontovaná a mohla sa na svoje písomné odpovede pripraviť. Považovala za preukázané v konaní, že tlačivo Návrh na úpravu funkčného platu žalobkyne zo dňa 25.1.2011 bez registratúrnej značky, ako aj Poverenie na p. Y.G. z 25.1.2011, zaregistrované netransparentným spôsobom, boli vypracované až dodatočne, až niekedy v mesiaci marec 2011 na základe riešenia sťažnosti žalobkyne, keď sa vecou začala zaoberať ustanovená komisia. O dôvodoch uvedených p. H. v Návrhu na úpravu funkčného platu žalobkyne z 25.1.2011 nebola nikdy žalobkyňa informovaná. Žalobkyňa preukázala, že tam uvedené dôvody sa nezakladajú na skutočnosti. Návrh na úpravu funkčného platu žalobkyne bol až do času vyžiadania súdom v roku 2014 pred žalobkyňou utajený, nebola o ňom informovaná, hoci podľa vyjadrenia žalovaného bol v osobnom spise žalobkyne. Nakoľko žalovaný neviedol chronologické číslovanie dokumentov osobného spisu žalobkyne, nie je možné zistiť ani preukázať, kedy bol Návrh na úpravu funkčného platu vytvorený a vložený do osobného spisu žalobkyne, ktorá o existencii návrhu a dôvodoch nevedela a ani nemala ako vedieť. To je zarážajúce, nakoľko takýmto neregistrovaným predtlačeným dokumentom, ktorý podpísali iba dve osoby, iba p. H. a nikto nevie preukázať kedy aj p. Y., ani kedy podpísala ako oprávnená v zastúpení p. X., podpisy sú bez dátumu, preto je aj zarážajúce, že v bode 53 rozsudku sa uvádza, že návrh podpísala pani H. 25.1.2011 a až následne 26.1.2011, t.j. v čase zastupovania, p. Y.. Súd konštatoval nepravdivú skutočnosť, nakoľko podpis p. X. na Návrhu na úpravu funkčného platu a ani na novom Oznámení o výške a zložení platu podpis ako znak odsúhlasenia p. X. nenachádza, p. X. nikdy tento návrh nepodpísal a jeho súhlas nemožno vyvodiť ani z nasledujúceho konania, pretože by takýto postup nekorešpondoval so Služobným poriadkom žalovaného. Návrh na úpravu funkčného platu žalobkyne zo dňa 25.1.2011, zostal iba vo forme návrhu p. H.X.. Preto na tomto tlačive nie je žiadny iný dátum. A nie je žiadne stanovisko osôb, ktoré mali alebo podpísali tento návrh. Na základe takéhoto tlačiva, roky utajeného pred žalobkyňou, bola úmyselne poškodená žalobkyňa na obdobie celého ďalšieho výkonu práce u žalovaného až do marca 2018, kedy bola nútená zo zdravotných dôvodov ukončiť štátnozamestnanecký pomer u žalovaného. Spolu to predstavuje rôznu mieru poškodenia žalobkyne počas 86 mesiacov priamo na nižšej mzde, nižšej náhrade za dovolenku aj dávky nemocenského a dôchodkového poistenia, čím ju žalovaný poškodil a znevýhodnil doživotne, a to nielen zdravotne, psychickou ujmou, ale aj finančne. Svedkyňa H., ako nadriadená a hodnotiteľka práce žalobkyne, nepochopila vec, ktorá je zásadná v texte Návrhu Dohovoru o predchádzaní a boji proti násiliu a domácemu násiliu, a to, že toto násilie je chápané ako rodovo podmienené násilie mužov voči ženám a dievčatám, teda nie voči deťom (chlapcom a dievčatám) tak, ako to v odpovedi za kľúčový odbor MPSVR SR napísala a p. H.Q.. Z listinných dôkazov je zrejmé, že Upozornenie na porušenie služobnej disciplíny musí byť v súlade so Služobným poriadkom, dokument sa mal registrovať ako oficiálny v registratúre je nutné uvádzať v ňom konkrétne porušenia a pravdivé skutočnosti, čo nebolo dodržané zo strany žalovaného. V texte Upozornenia sa uvádza, že žalobkyňa nedodržala "nariadenie ministra PSVR SR", bez uvedenia čísla a názvu nariadenia. Žiadne číslo nariadenia nemohol žalovaný uviesť, nakoľko takým typom normy, akým je "nariadenie ministra" nikdy žalovaný nedisponoval, existoval len Služobný poriadok 3/2010, ktorý v čase písania textu Upozornenia na porušenie služobnej disciplíny nadobudol účinnosť od 1.1.2011. Týmito skutočnosťami sa súd nezaoberal. K nedostatkom písomného upozornenia sa vyjadrila p. Mrázová v liste zo 7.3.2011. V texte p. H. ďalej uviedla že "uvedené konania porušenie služobnej disciplíny navrhuje úpravu funkčného platu za závažné porušenie služobnej disciplíny", čo nemá oporu v zákone. Súd nebral do úvahy listinný dôkaz Služobný poriadok MPSVR SR zo dňa 17.decembra 2010 účinnú od 1.1.2011. Záväzný postup žalovaného nebol voči žalobkyni dodržaný. Žalovaný menil dôvody, prečo nedal žalobkyni k zaradeniu na štátnozamestnanecké miesto a novému Opisu miesta aj Oznámenie o výške a zložení funkčného platu. Niekedy podľa svedkyne A. to nebolo potrebné, lebo platil platový dekrét z pôvodného trvalého miesta žalobkyne, vrátila sa na rovnaké miesto na odbore aj s rovnakým opisom a platovým dekrétom. Inokedy sa odvolávali na ekonomické obmedzenia, na nedostatok pridelených finančných prostriedkov pre žalovaného, ale aj vyčlenené financie iba na odbor. Pridelenie finančných prostriedkov na odbor závisí od rozhodnutia žalovaného, teda už nie od kvality plnenia úloh žalobkyne. Keď p. U. G. R.. R. robili kontrolu sťažnosti k odňatiu celého osobného
príplatku žalobkyne, tak zistili nedôvodnosť odňatia a nepredloženie žiadnych hodnoverných podkladov k problematickej dochádzke zo strany žalobkyne. Preto pri prerokovaní Zápisnice o prešetrení sťažnosti p. U. odmietla Zápisnicu podpísať. Pre zistenie skutkového stavu je rozhodujúce, čo potvrdila svedkyňa p. U.Á. ako zástupkyňa žalovaného z odboru štátnej služby a verejnej služby. Žalobkyňa nemala prístup k informáciám o okolnostiach šetrenia jej sťažnosti, čo možno považovať za postup žalovaného v rozpore s dobrými mravmi. Z dôkazov vyplýva, že svedkyňa H. účelovo uviedla ako nesplnené tie úlohy, ktoré v skutočnosti žalobkyňa splnila a svedkyňa H. ich schválila a podpísala. Súd však tejto skutočnosti nevenoval pozornosť, resp. nesprávne právne posúdil materiálny základ odňatia osobného príplatku. Z priebehu konania je zrejmé, že miesto žalobkyne v skutočnosti nebolo zrušené, ale bolo premiestnené navýšením počtu na Odbor dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou, ktorému šéfovala práve p. X., súčasne aj predsedníčka odborov u žalovaného. A práve táto p. X. odsúhlasila a nenamietala zrušenie miesta žalobkyne v septembri 2010, rovnako súhlasila aj 27.1.2011 a to takým spôsobom, že dodatočne dopísala spolu s p. H. G. R.. Y. do už žalobkyňou podpísaného hárku z prejednania na osobnom úrade, že súhlasí s výpoveďou žalobkyne, osoby so ZŤP. Stalo sa tak po tom, čo sa v ten deň žalobkyňa vrátila od lekára a na pokračovanie rokovania ju už na osobnom úrade nepotrebovali, text čo diktovala p. H. dopísali akoby súhlasili. Žalobkyňu nepovažovali za potrebné informovať, veď nechcela odísť dohodou sama. Takéto konanie zamestnávateľa cíti žalobkyňa ako hrubé a úmyselné poškodenie jej mena u mnohých kolegov a kolegýň nielen na odbore, zneváženie žalobkyne ako zamestnankyne, zníženie právnej istoty aj spoločenského uplatnenia v tejto alebo inej oblasti. Navyše takto žalovaný nepristupoval k iným zamestnancom, len k žalobkyni, aby sa jej zbavil, pretože ju ako osobu zdravotne ťažko postihnutú nevedel prepustiť. Od 1. februára 2011 bola žalobkyňa nezaradená, vykonávala prácu pre žalovaného bez opisu miesta až do 31.07.2012. Za existencie prekážky v práci na strane zamestnávateľa nemá zamestnanec povinnosť dostavovať sa na pracovisko a zotrvávať na ňom po celý pracovný čas. Napriek tomu sa musela žalobkyňa do práce dostavovať a na pracovisku zotrvávať na základe príkazu žalovaného (H.. X.). Žalovaný vedel, že žalobkyňa dochádza do práce na týždňovky s jednou cestou 250 km a platí si privátne ubytovanie, hoci bola nezaradená a z dôvodu prekážky na strane zamestnávateľa a neprideľovania práce zo strany zamestnávateľa ju žalovaný nemal dôvod žiadať, aby chodila do práce, čím jej vznikali navyše náklady a devastovala sa jej psychika. Na internete boli zverejňované inzeráty na výberové konania (napr. 15-17/2011), a to aj na miesto v odbore 2.11., v ktorom mala dohodnutý druh práce žalobkyňa. Zamestnávateľ nemohol so žalobkyňou skončiť platne pracovný pomer z dôvodu, že je zdravotne postihnutá a musel mať predchádzajúci súhlas Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, ktorý nebol udelený, a tak žalovaný žalobkyňu najskôr neoprávnene upozornil na porušenie služobnej disciplíny (chcel zneužiť možnosť, že iba vtedy nepotrebuje zamestnávateľ na skončenie pracovného -štátnozamestnaneckého pomeru s osobou so zdravotným postihnutím súhlas úradu práce), v ktorom jej oznámil, že v dôsledku tohto údajného porušenia jej odníme osobný príplatok, následne zastrel tento úkon oznámením o výške funkčného platu, v ktorom bol žalobkyni osobný príplatok odňatý údajne na základe návrhu na úpravu funkčného platu, na čo má síce žalovaný právo, ale svoje právo nesmie vykonávať svojvoľne a svojim konaním nemá sledovať poškodenie zamestnanca. Išlo teda len o zdanlivý výkon práva zamestnávateľa a v skutočnosti išlo o diskrimináciu z dôvodu zdravotného postihnutia, ako aj z dôvodu veku. Ak ostatným zamestnancom osobný príplatok vyplácaný bol a jediným dôvodom jeho odňatia žalobkyni bola skutočnosť, že nepodpísala pripravenú dohodu o skočení štátnozamestnaneckého pomeru a dôvodom jeho následného nevyplácania bola skutočnosť, že žalobkyňa podala proti žalovanému žalobu, takýto postup je diskriminačným konaním voči žalobkyni odporujúcim ustanoveniu § 4 ods. 5 zákona o štátnej službe. Diskriminácia zo strany zamestnávateľa je pokračujúcim činom, dlhodobo pretrvávala. Viktimizačné konanie voči žalobkyni bolo založené snahou ovplyvniť jej rozhodnutie domáhať sa spravodlivosti na súde, v snahe zastrašovať ju využitie na to aj iné inštitúcie. To jej sťažilo prípadné rozhodnutie uplatniť sa inde na trhu práce. Riziku sa vystavovali a vystavujú aj osoby, ktoré sa rozhodli sa so žalobkyňou kontaktovať, pomôcť jej zaradiť sa do pracovného kolektívu resp. jej poradiť alebo podporiť jej ochranu pred neoprávneným postihom. Žalovaný vytvoril nepriateľské, zastrašujúce, zahanbujúce a ponižujúce až urážajúce prostredie s úmyslom znížiť dôstojnosť žalobkyne tak, aby ju donútil odísť z práce. Pri "preložení" na nové ŠZ miesto na odbore v auguste 2012 žalovaný len fingoval preloženie, lebo zákon nepozná preloženie nezaradeného zamestnanca, len preloženie z existujúceho systemizovaného miesta na iné existujúce miesto a žalobkyňa bola 18 mesiacov nezaradená. Navyše žalovaný pri prevzatí Opisu nového miesta nedal žalobkyni platový dekrét - Návrh na plat, s prísľubom, že neskôr jej ho vydá, ale taká situácia nenastala. Takže žalobkyňa na novovytvorenom mieste na odbore, kde bola zaradená, plnila od augusta 2012 odborné úlohy a poberala základný plat T9 (od neoprávneného odňatia celého osobného príplatku v januári 2011 aj celý rok 2011, 2012, 2013 až do apríla 2014). Postup žalovaného má aj finančné dopady
na žalobkyňu, odňatím osobného príplatku jej klesol vymeriavací základ na účely výpočtu starobného dôchodku, a tento zásah sa neodstráni ani priznaním náhrady škody, pretože náhrada škody nie je vymeriavacím základom v zmysle § 138 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. V dôsledku toho má žalobkyňa nižší starobný dôchodok, ako by mala, keby sa žalovaný nedopustil diskriminačného odňatia osobného príplatku. Dlhodobým diskriminačným konaním žalovaného je teda žalobkyňa aj druhotne viktimizovaná, nakoľko aj v prípade doplatenia neoprávnene odňatého osobného príplatku žalobkyne sa už neupraví odvedená čiastka za roky 2011 až do skončenia štátnozamestnaneckého pomeru 27.3.2018 na dôchodkové zabezpečenie a takto bude neoprávnene postihnutá doživotne na výške starobného dôchodku, v prípade smrti žalobkyne to bude mať dosah aj na výšku vdovského dôchodku pre jej manžela. Žalobkyňa uviedla konkrétne skutočnosti, z ktorých je možné dôvodne usudzovať, že k diskriminácii došlo. Keby nebola žalobkyňa zdravotne postihnutá, žalovaný by s ňou mohol skončiť štátnozamestnanecký pomer aj bez predchádzajúceho súhlasu príslušného úradu práce, ktorý však žalovaný nevedel získať, a preto so žalobkyňou zaobchádzal inak ako s ostatnými zamestnancami. Žalobkyňa sa zamestnávateľovi aj sťažovala na diskriminačný postup zamestnávateľa, porušujúci zásadu rovnakého zaobchádzania. Táto sťažnosť z 22.2.2014 doručená 3.marca 2014 bola však zamestnávateľom (žalovaným) odložená v zmysle § 6 ods. 1 písm. d) zákona 9/2010 Z.z. o sťažnostiach, tá však bola odložená z dôvodu prebiehajúceho súdneho sporu, čo však následne napadol sám žalovaný tým, že napadol pasívnu legitimitu vo vzťahu k inému subjektu. Z uvedeného konania žalovaného tiež vyplýva, že o sťažnosti zamestnávateľovi nebolo právoplatne rozhodnuté dodnes. Záverom poukázala na relevantnú judikatúru.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol, aby napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalobkyňu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania žalovaného v plnom rozsahu. Mal za to, že odôvodnenie rozsudku podáva ucelenú a dostatočne vyčerpávajúcu odpoveď na všetky podstatné skutkové a právne otázky nastolené v tunajšom konaní. Povinnosťou súdov nie je uvádzať ako sa vysporiadali so všetkými tvrdeniami uvádzanými sporovými stranami v priebehu konania, ale majú poukázať len na tie, ktoré považovali za podstatné z hľadiska svojho rozhodnutia vo veci samej. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku jasne a úplne vysporiadal s otázkami k namietanej diskriminácii aj k nároku za odňatý osobný príplatok. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku zrozumiteľným spôsobom uviedol (jasne a výstižne) dôvody svojho rozhodnutia pri výklade a aplikácii zákonných ustanovení a zmluvných dojednaní vzťahujúcich sa na právny základ sporu a zároveň sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a dojednaní a nepoprel ich význam ani účel. Vzhľadom na to, odôvodnenie rozsudku spĺňa požiadavky ústavnosti a zákonnosti a je rozsudok dostatočne náležite odôvodnený. Preto námietky žalobkyne voči odôvodneniu rozsudku pokladáme za neopodstatnené. Žalobkyňa vo svojom odvolaní opakovane uvádza skutočnosti, ktoré tvrdila už počas konania pred súdom prvej inštancie. Žalovaný sa k týmto namietaným skutočnostiam počas konania pred súdom prvej inštancie riadne vyjadril a súčasne listinnými dôkazmi vyvrátil ich pravdivosť a opodstatnenosť. Žalobkyňa sa snaží zavádzajúcou interpretáciou odôvodnenia rozsudku vyvolať dojem jeho vadnosti, avšak jej námietky nemajú skutkový a ani právny základ. Žalobkyňa napísala Odvolanie bez akéhokoľvek logického alebo systematického členenia v jednom celku so zjavným úmyslom zahltiť odvolací súd (rovnako postupovala aj pred súdom prvej inštancie) a napísať čo najviac, bez toho, aby rozlíšila svoje jednotlivé žalobné nároky. Uvedený postup vnímame ako výrazné narúšanie základnej zásady hospodárnosti konania. Väčšina tvrdení žalobkyne v odvolaní sa zakladá na dojmoch a pocitoch žalobkyne, pričom tieto nemajú oporu v dôkazoch (či listinných alebo vo výpovediach svedkov). Poukázal na svoju záverečnú reč zo dňa 28.01.2022, v ktorej sa okrem iného vyjadril k všetkým nárokom žalobkyne a k výsluchu všetkých svedkov v tunajšom konaní. Svedkovia nepotvrdili tvrdenia žalobkyne. Odvolal sa na vyjadrenie k vyjadreniu navrhovateľa a záverom z pojednávania zo dňa 27.11.2015 datované na 05.02.2016, v ktorom sa vyjadril ku každému tvrdeniu žalobkyne ohľadom tvrdenej diskriminácie. Tiež poukázal na vyjadrenie k vyjadreniam žalobcu na pojednávaní a k záverom z pojednávania zo dňa 23.06.2016 datovanému na deň 30.08.2016, v ktorom sa okrem iného v bode 1. vyjadril k postupu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave. V ďalšom sa vyjadril k čiastočnému späťvzatiu žaloby. Poukázal na to, že Uznesenie Vlády SR č. 181 bolo zo 17. apríla 2019 a právne zastúpenie žalovaného bolo udelené ešte v roku 2015, a preto predmetné uznesenie je irelevantné.
4. Vzhľadom na to, že žalobkyňa vzala čiastočne späť žalobu (o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 37.500 eur a v časti náhrady odňatého osobného príplatku v sume 2.090,32 eur) po tom, čo už rozhodol súd prvej inštancie, avšak jeho rozsudok nenadobudol ešte právoplatnosť, odvolací súd prejednal vec podľa § 370 ods. 1,2 C.s.p. tak, že čiastočné späťvzatie žaloby vo výroku III. pripustil, rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku III. v tejto časti zrušil a keďže týmto dispozitívnym úkonom žalobkyne zanikol v tomto rozsahu predmet konania, konanie v tejto časti zastavil. Rozšírenie žalobného nároku v časti náhrady odňatého osobného príplatku po októbri 2015 odvolací súd nepripustil vzhľadom na to, že podľa § 371 C.s.p. žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.
5. Odvolací súd vo zvyšnej zamietajúcej časti preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
6. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby; ktorou sa žalobkyňa v súvislosti so štátnozamestnaneckým pomerom u žalovaného domáhala ochrany pred diskrimináciou; z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobkyňa preukazovala dôvodnosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku, správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 C.s.p. v spojení s § 191 C.s.p.); správne vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. v spojení so zákonom o štátnej službe č. 400/2009 Z.z., ktoré aj správne vyložil a svoje závery, pre ktoré žalobe nevyhovel; vzhľadom na to, že žalobkyňa neoznačila relevantné skutočnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať na porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a žalovaný uniesol obrátené dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo; aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a náležite posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán sporu súvisiacich s predmetom konania. Odvolanie žalobkyne nie je; z hľadiska ňou uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia; spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie.
7. Žalobkyňa vo svojom odvolaní zopakovala svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvej inštancie, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol. Súd prvej inštancie precízne poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto odôvodnenie jeho rozhodnutia možno považovať za presvedčivé. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach odkazuje na dôvody obsiahnuté v písomnom vyhotovení rozhodnutia. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.
8. Zásada rovnakého zaobchádzania je v tej najširšej a najvšeobecnejšej rovine upravená antidiskriminačným zákonom č. 365/2004 Z.z. (lex generalis), podľa ktorého sa uplatňuje len v spojení s právami osôb, ktoré sú upravené osobitnými zákonmi (lex specialis) v jednotlivých oblastiach, ktoré vymedzuje antidiskriminačný zákon. Podľa antidiskriminačného zákona je potrebné pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania prihliadnuť aj na dobré mravy z hľadiska zabezpečenia ochrany pred diskrimináciou. Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona sa vzťahuje okrem iných aj na oblasť pracovnoprávnych vzťahov a zamestnávania, v ktorých sa zakazuje diskriminácia z vymedzených diskriminačných dôvodov v § 2 ods. 1, a to len v spojení s konkrétnymi právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi v presne vymedzených oblastiach v ust. § 6 ods. 2 zákona. Osobitný zákon č. 400/2019 Z.z. o štátnej službe garantuje v ust. § 4 rovnaké zaobchádzanie najmä pokiaľ ide o podmienky vykonávania štátnej služby, odmeňovanie a iné plnenia peňažnej hodnoty a nepeňažnej hodnoty poskytované v súvislosti s vykonávaním štátnej služby, vzdelávanie, príležitosti na funkčný postup v štátnej službe a o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru. V
štátnozamestnaneckých vzťahoch je zakázaná diskriminácia štátnych zamestnancov a občanov, ktorí sa uchádzajú o štátnu službu, z dôvodu pohlavia, sexuálnej orientácie, náboženského vyznania alebo viery, rasového pôvodu, národnostného pôvodu alebo etnického pôvodu, farby pleti, jazyka, sociálneho pôvodu, majetku, rodu, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, veku, manželského stavu, rodinného stavu, povinností k rodine, členstva alebo činnosti v politickej strane alebo v politickom hnutí, v odborovej organizácii, v inom združení alebo z dôvodu iného postavenia.
9. Priama diskriminácia je aktívne konanie alebo opomenutie konania niečo urobiť, ktorým niekto ( diskriminujúci) znevýhodňuje inú osobu (diskriminovaný) z určitého dôvodu, ktorý je v zákone označený ako diskriminačný, a teda neprípustný, zákonom zakázaný, čiže keď niekto zaobchádza s niekým pre tento dôvod horšie ako s niekým iným, kto tento dôvod nemá, v rovnakej či porovnateľnej situácii v zákonom stanovených oblastiach, bez súčasnej existencie k tomu ospravedlniteľných dôvodov. Diskriminácia znamená vylúčenie alebo obmedzenie reálneho prístupu k právam, k ich efektívnemu uplatňovaniu, ak s dvoma skupinami v porovnateľnej situácii je zaobchádzané odlišne na základe zakázaných diskriminačných dôvodov. Pri priamej diskriminácii je potrebné porovnať spolu aspoň dve konania či zaobchádzania, a až vo vzťahu k druhému, odlišnému - výhodnejšiemu zaobchádzaniu, možno vyhodnotiť konanie ako diskriminačné. Je potrebné preukázať, že situácia, v ktorej sa nachádza diskriminovaný, je podobná situácii osôb, s ktorými bolo lepšie zaobchádzané. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, možno za diskrimináciu považovať iba také rozdielne zaobchádzanie, ktoré nemá objektívne a rozumné zdôvodnenie, nesleduje legitímny cieľ a zároveň neexistuje primeraná proporcionalita medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Právna úprava je koncipovaná tak, že z hľadiska diskriminácie je irelevantné, či dôvody, ktoré k nej viedli, vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky, teda nezáleží na tom, či diskriminovaná osoba aj v skutočnosti spĺňa určitý diskriminačný dôvod, pre ktorý je diskriminovaná alebo či ide v tomto ohľade o omyl diskriminujúceho; je nerozhodné, či ten kto sa dopustil diskriminácie si počínal úmyselne, či z nedbanlivosti.
10. Nepriama (skrytá) diskriminácia je navonok neutrálne zaobchádzanie (vyzerajúce ako zaobchádzanie založené na princípe rovnosti), ktoré má znevýhodňujúci (nepriaznivý) efekt na osobu alebo skupinu osôb v spojení s určitou (zakázanou diskriminačnou) charakteristikou. Môže to byť nejaký predpis, rozhodnutie, pokyn alebo aj zaužívaný postup, ktorý bez objektívnej príčiny znevýhodňuje nejakého človeka alebo určitú skupinu ľudí, hoci na prvý pohľad nie je proti nikomu namierený. Diskriminácia osôb so zdravotným postihnutím má prevažne podobu fyzických prekážok v dostupnosti práce, informácií, vzdelávania, či iných aktivít.
11. Obťažovanie je nechcené správanie, ktoré narúša dôstojnosť a integritu osoby (z niektorého zo zakázaných dôvodov diskriminácie, resp. v súvislosti s ním)
12. Súdny dvor ES definoval "zdravotné postihnutie" ako dlhotrvajúce telesné, mentálne, intelektuálne alebo zmyslové znevýhodnenia, ktoré v interakcii s rôznymi prekážkami môže brániť plnému a účinnému zapojeniu dotknutej osoby do pracovného života na rovnoprávnom základe s ostatnými pracovníkmi. V zmysle smernice týkajúcej sa rovnosti zaobchádzania v zamestnaní a práci tak ide o obmedzenie vyplývajúce najmä z fyzického, mentálneho alebo psychického postihnutia, ktoré bráni účasti dotknutej osoby na profesijnom živote.
13. Osobitosťou procesného konania je, že dôkazné bremeno sa prenáša na diskriminujúcu osobu v štádiu, keď je dosť pravdepodobné, že zásada rovnakého zaobchádzania bola porušená, ktoré podozrenie musí diskriminujúci vyvrátiť, resp. preukázať ospravedlniteľné dôvody pre nerovnaké zaobchádzanie, čo znamená preukázanie legitímneho cieľa, teda objektívnej súvislosti medzi sledovaným cieľom a rozdielnym zaobchádzaním a prijateľne proporčný vzťah medzi rozdielnym zaobchádzaním a legitímnym cieľom. Európsky súdny dvor vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že je na žalobcovi najskôr preukázať na základe pravdepodobnosti skutočností, podľa ktorých môže súd usúdiť, že došlo k namietanému diskriminačnému konaniu a žalovaný musí potom čo žalobca preukáže prima facie zásahu, poskytnúť objektívne zdôvodnenie namietaného rozdielneho zaobchádzania. Navrhujúca strana teda musí preukázať "na prvý pohľad" prípad diskriminácie, teda, že s ňou bolo zaobchádzané rozdielne pre niektorý z diskriminačných dôvodov. Nemusí tak žalobca s úplnou istotou preukázať, že došlo k diskriminácii, postačuje len určitá miera pravdepodobnosti. Len samotný pocit či
vnútorné presvedčenie žalobcu nemožno považovať bez ďalšieho na prvý pohľad za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. 14. V preskúmavanej veci žalobkyňa postavila svoj žalobný návrh na tvrdení o porušení zásady rovnakého zaobchádzania žalovaným pokiaľ ide o podmienky vykonávania štátnej služby, odmeňovanie v štátnej službe, vzdelávanie a skončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Ako dôvody diskriminácie označila vek a zdravotný stav. Žalobkyňa však bola zároveň povinná identifikovať skupinu, s ktorou sa zaobchádzalo rozdielne a musela preukázať porovnateľnosť svojej situácie so situáciou danej skupiny. Je totiž potrebné, aby existovali dve skupiny v porovnateľnej situácii, s ktorými je zaobchádzané rozdielne. Žalobkyňa na opodstatnenosť svojej žaloby vo väčšine prípadov vôbec neuviedla, že by sa s ňou z dôvodu jej veku či zdravotného stavu zaobchádzalo horšie ako s niekým iným, kto tieto dôvody nemá, a je v rovnakej či porovnateľnej situácii. Žalobkyňa vo väčšine prípadov neoznačila iné osoby v porovnateľnej situácii, s ktorými by bolo zaobchádzané odlišne, teda výhodnejšie. Žalobkyňa nepreukázala, že situácie, v ktorých sa nachádzala, boli podobné situáciám osôb, s ktorými bolo lepšie zaobchádzané. Žalobkyňa bola povinná tvrdiť rozdiel v zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou, teda znevýhodnenie v zamestnaní oproti ostatným zamestnancom. Z väčšiny tvrdení žalobkyne pri absencii označenia vhodného komparátora tak nebolo možné usudzovať, že k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo; tvrdenia žalobkyne neboli spôsobilé objektívne vyvolať dôvodné presvedčenie, že došlo zo strany žalovaného k porušeniu povinnosti zaobchádzať so žalobkyňou rovnako.
15. V posudzovanej veci žalovaný preukázal, že po tom, ako žalobkyni zrušil štátnozamestnanecké miesto rozhodnutím č. 9/2011 dal žalobkyni dňa 30.3.2011 výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti zo dňa 21.3.2011 vychádzajúc z rozhodnutia úradu práce zo dňa 2.3.2011, ktorým mu bol udelený súhlas so skončením pracovného pomeru so žalobkyňou ako osobou ZŤP. Žalovaný nemal vedomosť o tom, že žalobkyňa podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie dňa 8.4.2011, a teda že rozhodnutie o predchádzajúcom súhlase nenadobudlo právoplatnosť. Týmto nastala neštandardná situácia, keď štátnozamestnanecké miesto žalobkyne bolo zrušené, ale súhlas so skončením jej štátnozamestnaneckého pomeru nebol žalovanému udelený, v dôsledku čoho sa stala výpoveď neplatnou a na strane žalovaného tak vznikli prekážky v práci. Čerpanie dovolenky; ktoré sa napokon ani nerealizovalo; bolo žalobkyni nariadené dňa 7.4.2011 a malo súvislosť so skončením služobného pomeru výpoveďou k 31.5.2011. Vzhľadom na to žalovaný v súlade so zákonom o štátnej službe vypracúva opisy činností štátnozamestnaneckého miesta ku každému miestu, zostala žalobkyňa bez opisu činností štátnozamestnaneckého miesta v dôsledku jeho zrušenia a bola od 1.6. 2011 ( po nástupe z PN) vedená ako nezaradená zamestnankyňa a bol jej vyplácaný plat vo výške, ktorý jej patril pred zrušením jej miesta. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že žalobkyňa bola vedená ako nezaradená z objektívnych dôvodov a nie z dôvodu jej veku či zdravotného stavu. Ako na to správne poukázal i súd prvej inštancie, v konaní vyšlo najavo, že nezaradených bolo u žalovaného viacej zamestnancov. Postup žalovaného v súvislosti so skončením štátnozamestnaneckého pomeru nevykazoval žiadne znaky diskriminačného konania. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že so žalobkyňou bol skončený pracovný pomer v súvislosti s organizačnými zmenami a nie jej zdravotným postihnutím či vekom. Správne poukázal súd prvej inštancie na to, že výber nadbytočného zamestnanca a kritériá s tým spojené sú vo výlučnej dispozícii zamestnávateľa.
16. Žalovaný preukázal, že vykonával rozsiahle organizačné zmeny na rôznych úrovniach, nielen na odbore rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí, vzhľadom na uznesenie vlády SR č. 805/2010 k návrhu opatrení na zvýšenie efektívnosti fungovania verejného sektora a zlepšenie stavu verejných financií. Nešlo preto o svojvoľné či účelové zmeny v snahe prepustiť žalobkyňu. Uvedenému nasvedčuje aj skutočnosť, že hoci nemal iné vhodné miesto, v súvislosti s organizačnou zmenou na základe rozhodnutia č. 31/2010, ktorým bolo zrušené miesto žalobkyne, ponúkol jej dočasné preloženie na iné miesto, na ktoré dňa 11.11.2010 H.. H. žiadala o dočasnú zmenu opisu činností štátnozamestnaneckého miesta aby ho žalobkyňa mohla obsadiť. Tvrdenia žalobkyne o cielenom a diskriminačnom konaní a o účelových organizačných zmenách tak nemôžu obstáť. Tvrdenie žalobkyne, že žalovaný nezískal súhlas úradu práce s jej prepustením, a preto pristúpil k šikanóznemu a diskriminačnému zaobchádzaniu, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný preukázal, že v rámci organizačných zmien boli z odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí prepúšťaní k 31.10.2010 a 30.11.2020 štátni zamestnanci s vysokoškolským vzdelaním, ovládajúci anglický jazyk, rôznych vekových skupín bez ohľadu na ich zdravotný stav a vek.
17. Pokiaľ bola uprednostnená kolegyňa U.Š. pred žalobkyňou pri ponuke iného vhodného miesta, správne poukázal súd prvej inštancie na to, že žalobkyňa prijala ponúknuté iné pracovné miesto a z ničoho nevyplývalo, že by jej toto dočasné miesto bolo ponúknuté z dôvodu jej veku či zdravotného stavu; navyše žalovaný uviedol, že p. U. bola uprednostnená z dôvodu, že spĺňala požiadavku aktívnej znalosti anglického jazyka, ktorá bola pre odbor nevyhnutná. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní poukazovala na výpoveď svedkyne U., je bez právneho významu, či táto svedkyňa vedela alebo nevedela o svojej nadbytočnosti. Diskrimináciou nie je ak bola zásahom p. H. uprednostnená p. U. z dôvodu, že bola susedou p. H. v panelákovom dome v Petržalke. Výsledky vykonaného dokazovania neposkytujú podklad pre záver, že by žalobkyni bolo ponúknuté len dočasné preloženie na štátnozamestnanecké miesto na dobu max. 5 rokov z dôvodu, že bola nechcená osoba, ktorej sa nemohli ako ZŤP zbaviť nadbytočnosťou. Nič nenasvedčuje tomu, že by pohnútkou diskriminačného konania žalovaného bolo zbaviť sa žalobkyne ako osoby so zdravotným postihnutím a že je potrebný súhlas úradu práce na jej prepustenie.
18. Treba poukázať na to, že dĺžka nezaradenia žalobkyne sa odvíjala od trvania procesu rozhodovania úradu práce o udelení predchádzajúce súhlasu. Na základe rozhodnutia úradu zo dňa 16.4.2012 o neudelení súhlasu bolo žalobkyni ponúknuté dňa 31.7.2012 voľné miesto od 1.8.2012 vytvorené na základe rozhodnutia ministra č. 35/2012. Žalovaný v žiadnom prípade neviedol ako nezaradenú žalobkyňu z ňou tvrdených diskriminačných dôvodov, ale z dôvodu, že jej miesto bolo s účinnosťou od 1.2.2011 zrušené a čakal do rozhodnutia o udelení súhlasu so skončením štátnozamestnaneckého pomeru na základe zrušenia tohto miesta. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by mal žalovaný pre žalobkyňu vhodné miesto ku dňu udelenia výpovede 30.3.2011, na ktoré by sa vzťahovala jeho ponuková povinnosť, a že by jej toto neponúkol z niektorého z tvrdených diskriminačných dôvodov; zúčastniť sa výberových konaní, na ktoré žalobkyňa poukazovala, jej nič nebránilo.
19. V konaní nebolo preukázané ani tvrdenie žalobkyne, že na základe požiadavky H.. H. na riaditeľa informatiky, jej bol odo dňa 23.júna 2011 zablokovaný prístup na internet a intranet a bola jej odpojená telefonická linka. Nič nenasvedčuje tomu, že by v tejto súvislosti išlo o nabádanie na diskrimináciu žalobkyne zo strany odboru informačno-komunikačných technológií s cieľom poškodiť ju. Zámerné blokovanie liniek žalobkyni nebolo preukázané, žiaden takýto príkaz nebol vydaný a nepreukazuje to ani skutočnosť, že žalobkyni 23.6.2011 nefungovali webové stránky B..R..sk, B..M. Q., B..R..sk, B.B..U..sk, B..Y.; prístup však zostal na B..P..E..sk, B..E..sk a z konania vyplynulo najavo, že žalobkyňa mohla posielať emaily. Z vykonaného dokazovania vyplýva len nefunkčnosť prístupu na niektoré webové stránky a nie cielené a svojvoľné zablokovanie prístupu k internetu. Navyše je zarážajúce, že žalobkyňa sa sťažuje na odpojenie od internetu predovšetkým v súvislosti s nefungovaním webových stránok, ktoré nemali vzťah k plneniu služobných úloh. Na uvedené závery nemá vplyv ani list z 4.11.2011 o tom, že ministerstvo sprístupnilo WIFI zónu.
20. Skutočnosť, že žalovaný nemal vedomosť o zablokovaní prístupu k internetu, preukázal listom riaditeľa J.. Y. zo dňa 23.12.2015, z ktorého vyplývalo, že chyba nastala na strane servera, a za odbor sa vyjadril, že za obdobie od roku 2011 nemá vedomosť o odňatí prístupu žalobkyni na internet či intranet. Žalovaný tiež preukázal odpoveďou riaditeľa odboru informačno-komunikačných technológií zo dňa 18.1.2016, že klapka žalobkyne nebola blokovaná za posledné 4 roky vzhľadom na dobu archivácie. Rovnako z čestného vyhlásenia J.. F. zo dňa 17.10.2018 vyplýva, že nemal vedomosť o obmedzení pripojenia žalobkyne na internet a intranet. Správne súd prvej inštancie z týchto listinných dokladov pri svojich záveroch vychádzal.
21. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil výpoveď svedka F. a žalobkyňa vo svojom odvolaní neuvádza, ktoré skutkové zistenia alebo skutkové závery súdu považuje za nesprávne v súvislosti s týmto vykonaným dôkazom. Rovnako žalobkyňa neuvádza v podanom odvolaní, aké skutkové závery súdu napáda pokiaľ sa odvoláva na bod 47, 52, 65 rozsudku. Správne konajúci súd prihliadol pri svojich skutkových záveroch aj na výpoveď svedkyne R. a tvrdenie žalobkyne o jej obave o svoju existenciu v pozícii riaditeľky odboru u žalovaného, nebolo v konaní objektivizované. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na to, že Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny vykazovalo formálne nedostatky, tieto nemali vplyv na správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, a preto aj nedôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že sa týmito skutočnosťami nezaoberal. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na nedodržanie služobného poriadku žalovaným pri vypracovaní Upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny neuviedla, ako sa mali tieto skutočnosti - nedodržanie záväzného postupu, premietnuť do
skutkových či právnych záverov súdu prvej inštancie. Tvrdenia žalobkyne o šikanóznom spôsobe jednania pri schvaľovaní dovolenky a nútenie k napísaniu čestného prehlásenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní; tieto tvrdenia boli vyvrátené prehlásením J.. F. zo dňa 1.7.2011 a jeho svedeckou výpoveďou. Len na základe listu zo dňa 23.5.2011, ktorým vedúci služobného úradu vyzval žalobkyňu na to, aby po PN nastúpila do práce, nemožno usudzovať, že bola nútená k výkonu práce. Žalobkyňa udelila s dočasným preložením od 1.12.2010 súhlas dňa 24.11.2010, a nie je preto zrejmé, z čoho usudzuje, že išlo o plánovaný krok poškodiť ju a zvýšiť tlak na jej neistotu a psychikou s cieľom donútiť ju odísť.
22. Správny je záver súdu prvej inštancie, že zamestnanci nemali vedomosť o tom, že žalobkyňa je osobou ZŤP pokiaľ im to sama nepovedala. Tvrdenie žalobkyne, že H.. H. G. F. boli o konaní pred úradom práce o udelení súhlasu informovaní, nemá oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Svedok F. sa túto skutočnosť mohol najskôr dozvedieť až 30.3.2011 v súvislosti s podpísaním záznamu o riešení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne v zastúpení p. H.. Skutočnosť, že p. H. M.ískala vedomosť o ZŤP žalobkyne na rokovaní o jej preložení na dočasné štátnozamestnanecké miesto, nebola spoľahlivo preukázaná vykonaným dokazovaním.
23. Žalovaný vysvetlil zadanie úlohy žalobkyni s o jeden deň kratšou lehotou ako dvom ďalším kolegyniam tým, že pani H.Á., ktorá bola najdlhšou zamestnankyňou odboru a bola prítomná pri tvorbe predchádzajúcej Rady vlády pre rodovú rovnosť, pripravovala finálny výstup návrhu štatútu Rady a stanovisko pripravované žalobkyňou bolo potrebné zahrnúť do tohto finálneho výstupu. Vzhľadom na obsiahlosť problematiky kreovania Rady vlády SR zadanie úlohy rozdelil medzi viacerých zamestnancov; že u žalovaného bolo bežné zadať rovnakú úlohy s rôznymi lehotami vybavenia viacerým zamestnancom napokon potvrdil svedok F..
24. Pokiaľ žalobkyňu zamestnávateľ upozornil na porušenie služobných povinností, nemožno na základe ničoho usudzovať, že by tak bolo svojvoľne so zakázaných dôvodov, resp. v snahe ukončiť štátnozamestnanecký pomer bez súhlasu úradu práce. Z rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 23.5.2011 nevyplýva, že k zrušeniu rozhodnutia o udelení súhlasu došlo z dôvodu nesplnenia si ponukovej povinnosti žalovaným. Napokon ani rozhodnutím zo dňa 16.4.2012 nebol udelený súhlas žalovanému z dôvodu nesplnenia ponukovej povinnosti, hoci tým žalobkyňa argumentovala keď poukazovala na výberové konania u žalovaného listom zo dňa 20.2.2012. Žalobkyňa nepoukázala na takého iného zamestnanca žalovaného, ktorému by za porušenie služobnej disciplíny nebolo dané upozornenie. Sťažnosť žalobkyne bola v tomto smere posúdená ako opodstatnená avšak z dôvodu oneskoreného uplatnenia dôvodov vedúcich k porušeniu služobnej disciplíny, nie z dôvodu, že sa vytýkaného konania nedopustila.
25. Napokon nemá oporu vo vykonanom dokazovaní ani tvrdenie žalobkyne, že žalovaný cielene vytváral pre ňu zahanbujúce, nepriateľské a ponižujúce prostredie, že by zo strany H.. H. boli dlhodobo praktizované svojské verbálne a neverbálne prejavy, že by ju jej postoje cielene zneucťovali, až zosmiešňovali. Bola to práve žalobkyňa, ktorá si robila posmešky z toho, že je nezaradená, keď sa označovala ako "J. Q..
26. Nebolo preukázané, že by výpoveďou dohody o vykonaní práce dňa 23.5.2012 Centrom vzdelávania bol priamy príkaz vedúceho služobného úradu p. T. z dôvodu prebiehajúceho súdneho sporu proti žalovanému. Ani z dôvodu, že sa žalobkyňa domáha svojich práv súdnou cestou, jej nebolo bránené v odbornom vzdelávaní. Žalovaný preukázal listom zo dňa 10.6.2015 ukončenie dohôd o vykonaní práce výpoveďou s viacerými pracovníkmi.
27. Za obťažovanie či za ponižujúce a diskriminačné zaobchádzanie nemožno bez ďalšieho považovať Upozornenie na porušovanie pracovnej disciplíny či zadávanie pokynov na plnenie služobných úloh. Kritické (negatívne) poznámky o kvalite vykonanej práce zamestnanca alebo kolegu, bez odkazovania na osobné charakteristiky (chránené dôvody diskriminácie), nepredstavujú obťažovanie.
28. Pokiaľ žalobkyňa podala námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni z dôvodu vypočutia svedkyne Janíkovej v domácom prostredí v neprítomnosti strán, táto bola vybavená vrátením spisu nadriadeným súdom z dôvodu, že sa na ňu neprihliada. Súd prvej inštancie urobil všetky potrebné opatrenia na to, aby sa strany mohli k výsluchu svedkyne vykonanom v domácom prostredí vyjadriť, zaslal stranám zápisnicu
z výsluchu ako i zvukový záznam, oboznámil obsah zápisnice o výsluchu na pojednávaní 23.6.2016, ku ktorému mali strany priestor vyjadriť sa, stranám bolo zároveň uložené zaslať súdu písomne otázky na svedkyňu. Následne konajúci súd zopakoval výsluch svedkyne H. tak, že uznesením zo dňa 27.10.2016 nariadil jej výsluch písomne a uznesením zo dňa 31.1.2017 vyzval svedkyňu na zodpovedanie otázok strán uložených jej uznesením. Žalobkyňa sa k výpovedi svedkyne následne písomne vyjadrila dňa 10.10.2017. Nedôvodne tak žalobkyňa vytýka súdu prvej inštancie, že bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces nesprávnym postupom konajúceho súdu.
29. Zníženie funkčného platu o osobný príplatok bolo vykonané na návrh nadriadenej žalobkyne H.. H. s účinnosťou od 26.1.2011, v ktorý deň oprávňoval p. Y. na podpis návrhu na úpravu funkčného platu vyhotoveného dňa 25.1.2011 za vedúceho služobného úradu na základe poverenia zo dňa 25.1.2011 na zastupovanie v dňoch 26.1. a 27.1.2011. Že by ho mala podpísať štátna tajomníčka, nevyplýva ani z predtlače formulára. Napokon ani návrh na úpravu funkčného platu na základe rovnakého formulára zo dňa 4.4.2007 nebol podpísaný 4 osobami; v prípade žalobkyne vyšlo v konaní najavo, že pokiaľ chýbal podpis GR sekcie - odbor nespadal pod žiadnu sekciu. Navyše zákon ponecháva zamestnávateľovi voľnosť pri postupe odňatia osobného príplatku, nepredpisuje žiaden záväzný postup následkom nedodržania ktorého by bola jeho neplatnosť či nezákonnosť. Vysporiadanie sa s nesúladom medzi registratúrnymi číslami Oznámenia o výške platu a Poverenia nepovažoval ani odvolací súd za potrebné; tvrdenia žalobkyne o dodatočnom vypracovaní návrhu na úpravu funkčného platu a Poverenia neboli výsledkami vykonaného dokazovania dostatočne objektivizované. Podklad vo vykonanom dokazovaní nemá ani tvrdenie žalobkyne o tom, že odňatie osobného príplatku bolo vytvorené účelovo, zjavne s cieľom donútiť ju odísť z práce, nakoľko sa nepodarilo získať súhlas úradu práce.
30. Zhodne so súdom prvej inštancie zastáva aj odvolací súd názor, že žalovaný preukázal objektívne a rozumné dôvody odňatia osobného príplatku, jeho postup nevykazoval znaky diskriminačného konania. Ani výpoveďou svedkyne H.. U. nebolo preukázané nedôvodné odobratie osobného príplatku, svedkyňa uviedla, že tam bola krátko, žalobkyňu vôbec nepoznala, a preto posudzovať kvalitu plnenia jej služobných úloh jej neprináležalo; navyše svedkyňa potvrdila, že zamestnanec ani nemusí byť upozorňovaný na nekvalitné plnenie služobných úloh a rovnako potvrdila, že zamestnávateľ nie je povinný oboznámiť zamestnanca s tým, že bol podaný návrh na odňatie osobného príplatku a zákon tiež neumožňuje sa k návrhu vyjadriť. Žalobkyňa preto tak nebola vopred oboznámená s odňatím osobného príplatku nie z niektorého zo zakázaných diskriminačných dôvodov, ale preto, že to nevyplývalo zo zákona a ani taká prax u žalovaného zavedená nebola. Je potrebné poznamenať, že ani sťažnosť žalobkyne zo dňa 27.2.2011 voči odobratiu osobného príplatku nebola odborom kontroly, vládneho auditu a štátneho dozoru vyhodnotená ako opodstatnená.
31. Zamestnávateľ odňal žalobkyni osobný príplatok z dôvodu nespokojnosti s kvalitou plnenia jej úloh, a nie pre porušovanie služobnej disciplíny, ktoré však mohlo mať vplyv aj na včasnosť a kvalitu plnenia úloh. Nemá v ničom oporu tvrdenie žalobkyne, že jej bol osobný príplatok odňatý z dôvodu, že nesúhlasila s dohodou o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, a ani že dôvodom jej ďalšieho nevyplácania bolo podanie žaloby.
32. Žalovaný preukázal nespokojnosť nadriadenej žalobkyne H.. H. s kvalitou plnenie služobných úloh zápisom z porady (odpočet plnenia Národného akčného plánu), zápisom z porady 14.2.2011 (nepredloženie záverov z konferencie o násilí do 30.11.2010), emailovou komunikáciou (16.11.2010, 17.11.2010, 19.11.2010,) vrátením listu z 13.1.2011. Na uvedenom zistení nič nemení skutočnosť, že k Druhému návrhu Dohovoru o predchádzaní a boji proti násiliu na ženách a domácemu násiliu nepodala žalobkyňa pripomienky na základe konzultácie s p. E. a že pripomienky k Tretiemu návrhu Dohovoru nepodala po dohode. Odňatím osobného príplatku sa zaoberal aj vedúci služobného úradu na základe sťažnosti žalobkyne z 27.2.2011, čo vyplýva z jeho listu zo dňa 23.mája 2011, keď ju vyhodnotil ako neopodstatnenú v tejto časti. Nespokojnosť H.. H. s kvalitou práce vyplývala z pracovnej porady zo dňa 6.12.2010 a výhrady k organizácii seminára Násilia na ženách napokon vyplynula aj z mailu p. F. zo dňa 8.12.2010. Žalobkyňa nedôvodne namieta, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil materiálny základ odňatia osobného príplatku. Súd prvej inštancie pri svojich záveroch správne zohľadnil skutočnosť, že osobný príplatok a jeho priznanie (vrátane zmien) je prostriedkom na motiváciu zamestnancov a rozhodovanie je plne v kompetencii zamestnávateľa. V danom prípade bolo odňatie osobného príplatku objektivizované nespokojnosťou nadriadenej žalobkyne s plnením služobných úloh, postup zamestnávateľa nevykazoval žiadne znaky rozporu s dobrými
mravmi, resp. neviedol ho diskriminačný dôvod alebo iný rozpor s právnym predpisom. Na základe rozsiahleho dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo strany žalovaného nešlo o svojvôľu ani diskrimináciu v súvislosti s odňatím osobného príplatku.
33. H.. H. si plnila voči žalobkyni povinnosti vedúceho zamestnanca riadiť a kontrolovať vykonávanie štátnej služby podriadenými zamestnancami a viesť ich k dodržiavaniu služobnej disciplíny a žalobkyňa bola povinná plniť pokyny vydané v súlade s právnymi predpismi. Žalobkyňa sa voči pokynom nadriadenej nesťažovala z dôvodu, že by bola nimi vystavená nerovnakému zaobchádzaniu zo zakázaného diskriminačného dôvodu. Z výpovede svedka F. nevyplynulo, tak ako to uvádza žalobkyňa v odvolaní, že p. X. bol spokojný s prácou žalobkyne. Na správnosti záveru súdu prvej inštancie o nedostatočnej kvalite plnenia služobných úloh žalobkyňou nič nemení skutočnosť, že predchádzajúci nadriadení nemali výhrady voči kvalite jej práce.
34. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil konanie žalovaného pri odňatí osobného príplatku keď dospel k záveru, že dôvodom jeho odňatia bolo neuspokojivé plnenie služobných úloh a nie vek či zdravotné postihnutie žalobkyne. Nebolo preukázané ani tvrdenie žalobkyne, že skutočným dôvodom odňatia osobného príplatku malo byť porušovanie služobnej disciplíny. Nie je pravdou tvrdenie žalobkyne, že jediným dôvodom jeho odňatia bolo nepodpísanie dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru a že jeho následným nevyplácaním bola skutočnosť, že podala žalobu voči žalovanému. Pokiaľ žalovaný nepostupoval voči žalobkyni v súlade so stanoviskami z 24.4.2019 a 12.10.2010, nemá to za následok nezákonnosť odňatia osobného príplatku. Rovnako postoj p. U. k odňatiu osobného príplatku pri kontrole sťažnosti žalobkyne nie je rozhodujúci pre posúdenie zákonnosti odňatia osobného príplatku. Obvinenia žalovaného o manipulovaní a falšovaní zápisnice o prešetrení sťažnosti považoval odvolací súd za nenáležité. Žalobkyňa netvrdila , že by žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania pri odmeňovaní tým, že jej bol osobný príplatok odňatý za nekvalitné plnenie služobných úloh oproti iným zamestnancom, ktorí rovnako ako ona si nekvalitne plnili služobné úlohy, ale im nebol osobný príplatok odňatý. Nie každé subjektívne znevýhodnenie sa považuje za diskrimináciu, pre konštatovanie pravdepodobnosti výskytu diskriminačného konania je potrebná existencia zakázaného dôvodu diskriminácie, ktorý je motiváciou (pohnútkou) k subjektívnemu znevýhodneniu. V prípade odňatia osobného príplatku žalobkyni neexistovala dôvodná pochybnosť o tom, že ňou tvrdené dôvody boli skutočne motívom odobratia osobného príplatku a viedol k negatívnym následkom.
35. Súd prvej inštancie nepochybil ani pri hodnotení výpovede svedkýň E. G. U., a uviedol dôvody, pre ktoré nevzal ich svedecké výpovede za základ pre svoje skutkové závery. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že hoci dodržiavanie pracovného času nemá vplyv na osobný príplatok zamestnanca, môže sa odraziť v kvalite plnenia služobných úloh, správne tiež konajúci súd v tejto súvislosti s odvolaním sa na viaceré svedecké výpovede vyhodnotil dochádzku žalobkyne tak, že s ňou mala problémy. Bližšie preverovanie dochádzky žalobkyne v tomto konaní je bez právneho významu.
36. Ako vyplýva z emailu p. H. zo dňa 30.11,2010 požiadala všetky zamestnankyne odboru o napísanie zdôvodnenia odmien, a pretože vianočné odmeny bez ďalšieho nemožno prideliť, teda je opodstatnené tvrdenia žalovaného, že odmeny boli priznávané všetkým zamestnancom odboru ako tzv. vianočné odmeny; nešlo o výlučné ohodnotenie kvality práce žalobkyne. Uvedené potvrdzuje aj vyhlásenie riaditeľky osobného úradu zo dňa 12.1.2018.
37. Žalovaný poukázal na to, že osobný príplatok môže byť vyplatený z finančnej úspory napr. odchodom štátneho zamestnanca, a že minister schválil od 1.4.2014 finančné prostriedky na zvýšenie osobných príplatkov štátnych zamestnancov, na základe čoho bol žalobkyni priznaný osobný príplatok 239 eur, pričom išlo o celú čiastku, ktorá bola daná pre celý odbor. Svedkyňa R. potvrdila, že osobné príplatky sa prideľujú podľa sumy, ktorú možno rozdeliť. V konaní bolo preukázané, že v čase od 1.8.2012 do 1.4.2014 nebol priznaný ani zvýšený osobný príplatok žiadnemu zamestnancovi odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí (list zo dňa 11.11.2015).
38. Žalovaný preukázal listom zo dňa 7.9.2018, že žalobkyni sa od 1.8.2012 funkčný plat nezmenil z dôvodu, že bol platný dovtedy určený funkčný plat keďže vytvorené štátnozamestnanecké miesto bolo v tom istom odbore štátnej služby v tej istej funkcii a s tou istou najnáročnejšou činnosťou ako miesto obsadené žalobkyňou, ktoré bolo zrušené rozhodnutím č. 31/2010. Dôvodom nevystavenie nového oznámenia o výške funkčného platu tak nebol vek žalobkyne ani jej zdravotné postihnutie. Náležité
zaradenie žalobkyne do platovej triedy potvrdila listom zo dňa 7.9.2018 a stanoviskom zo dňa 29.11.2018 riaditeľka odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí Z.. R.. Nedôvodné sú tvrdenia žalobkyne, že v súvislosti s jej zaradením to platovej triedy došlo k jej diskriminácii z dôvodu veku či zdravotného postihnutia.
39. Pokiaľ žalobkyňa žiadala, aby žalovaný uviedol, aké osobné príplatky resp. platy poberajú ostatní zamestnanci odboru, poukázala na pojednávaní dňa 15.10.2015 na to, že uvedené je potrebné vzhľadom na to, že žalobkyňa je zaradená do tarifnej triedy 9. a ostatné zamestnankyne do tarifnej triedy 10., čiže aj ich základná suma je vyššia a osobný príplatok mal slúžiť na kompenzáciu tohto rozdielu vzhľadom na to, že zamestnávateľ je povinný dodržiavať zásadu rovnakého odmeňovania za prácu rovnakej hodnoty. Odvolací súd zastáva názor, že zachovanie uvedenej zásady nezakladá nárok žalobkyne na dorovnanie funkčného platu osobným príplatkom. 40. Tvrdenia žalobkyne o poškodení jej dobrého mena zaslaním na úrad práce, resp. ústredie Upozornenie na porušenie služobnej disciplíny a nezaslaním neoprávnenosti Upozornenia na tieto úrady, rovnako nenasvedčuje porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.
41. Na základe dokazovania si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Hodnotenie dôkazov je myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej vykonaným dôkazom prisudzuje určitú hodnotu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má dôkazy hodnotiť; uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 v spojení s § 191 C.s.p.); iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (§ 186, § 193, § 205 C.s.p.). Pri hodnotení dôkazu z hľadiska jeho závažnosti (dôležitosti) súd posudzuje, či je dôkaz významný na preukazovanie takých skutkových zistení, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie, pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti súd skúma, či bol dôkaz vykonaný zákonu zodpovedajúcim spôsobom a napokon z hľadiska jeho pravdivosti, teda či dôkaz preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce, hodnotí dôkaz na základe jeho vierohodnosti.
42. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak samostatne, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi súd hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k stranám sporu, k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej prihliada na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých udalostí, na spôsob akým ich reprodukuje, na celkové správanie sa pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom súd porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.
43. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie dôkladne vysvetlil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov, ktoré považoval za rozhodujúce pre posúdenie v danej veci riadil; nemožno mu vytýkať, že by hodnotil vykonané dôkazy v rozpore s pravidlami logického myslenia, a ani to, že by považoval za zistené niečo, čo sa v spise nenachádzalo, resp. že by opomenul niečo podstatné, čo z obsahu spisu vyplývalo. Len odlišný názor žalobkyne na hodnotenie vierohodnosti svedeckých výpovedí a listinných dôkazov, nie je, s ohľadom na zásadu voľného hodnotenia dôkazov, spôsobilý spochybniť správnosť skutkových záverov súdu prvej inštancie.
44. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie by odvolací súd posudzovaním odvolacích námietok žalobkyne už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou. Žalobkyňa len zopakovala skutočnosti, na ktoré poukazovala a ktoré odprezentovala aj pred súdom prvej inštancie, pričom na dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvoinštančným súdom vydaný rozsudok.
45. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v časti antidiskriminačných nárokov a nároku na zaplatenie osobného príplatku rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1,2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, z dôvodu, že v časti zastavenia konania žalobkyňa procesne zavinila zastavenie konania a v ostatnej zamietajúcej časti bol rozsudok potvrdený, priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom na rozsiahlosť konania a závažnosť námietok, ktorým žalovaný čelil zo strany žalobkyne a na ktoré musel skutkovo a právne argumentovať v dôsledku obráteného dôkazného bremena, bolo zastúpenie žalovaného advokátom plne opodstatnené, a preto nebol dôvod odoprieť žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu uznesenia vlády SR, na ktoré žalobkyňa poukazovala vo svojom odvolaní s poukazom na § 257 C.s.p., ktorého aplikácie sa v tejto súvislosti dovolávala. Odvolací súd sa stotožnil so žalovaným aj v tom, že zastúpenie nestrannou a objektívnou osobou nepôsobiacou na pracovisku žalovaného bolo v danom spore nevyhnutné (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 M Cdo 16/2012 z 26.júna 2013). V časti výroku IV. odvolací súd; vzhľadom na čiastočný úspech strán; rozsudok ako vecne správny potvrdil
46. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).