Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_14Er-33-2012.pdf
PDF · 131.35 KB
No categories available
14Er/33/2012
Uznesenie
Okresný súd Zvolen v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zast. Advocate s.r.o., IČO: 36 865 141, so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, proti povinnému L. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom, A. B. XXX/XX, XXX XX Y., vedenej pod spisovou značkou EX 19054/12 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1 840,83 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 31.08.2012 z a m i e t a .
odôvodnenie:
Návrhom zo dňa 27.08.2012 sa oprávnený domáha vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 1 840,83 Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave zo dňa 12.08.2011, sp. zn. SR 07614/11, ktorý podľa vyznačenej doložky nadobudol právoplatnosť dňa 30.08.2011 a vykonateľnosť dňa 02.09.2011. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu dňa 16.10.2012. Uznesením č. k. 14Er/33/2012-11 zo dňa 29.10.2012 súd žiadosť súdneho exekútora zamietol. Voči rozhodnutiu podal odvolanie oprávnený. Krajský súd v Banskej Bystrici odvolaniu vyhovel, uznesenie Okresného súdu Zvolen zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (uznesenie č. k. 2CoE/71/2013-26 zo dňa 04.07.2013.
V exekučnom titule bola povinnému uložená povinnosť na zaplatenie sumy 1 840,83 Eur spolu so zmenkovým úrokom 0,25 % denne zo sumy 1 840,83 Eur od 2.4.2011 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 1 840,83 Eur od 4.5.2011 do zaplatenia a náhradou trov konania vo výške 429,92 Eur, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti. Z príloh, ktoré oprávnený priložil k návrhu na vykonanie exekúcie súd zistil, že oprávnený a povinný uzatvorili dňa 22.10.2010 zmluvu o úvere. Z návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že povinný po vydaní rozhodcovského rozsudku nezaplatil oprávnenému žiadnu splátku. Ako vyplýva z odôvodnenia predmetného rozhodcovského rozsudku, oprávnený a povinný zabezpečili svoj iný záväzkový vzťah (zmluvu o úvere) neúplnou zmenkou (blankozmenka) vystavenou dňa 22.10.2010. V odôvodnení sa ďalej uvádza, že účastníci sa v zmysle rozhodcovskej zmluvy dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Tento rozhodol a priznal oprávnenému hore špecifikované plnenia.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z., o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
V predmetnej exekučnej veci je pokladom pre vykonanie exekúcie rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovskému súdu však jeho právomoc rozhodovať spor neplynie priamo zo zákona, ale získava ju až na základe dohody medzi účastníkmi sporu obsiahnutej v rozhodcovskej zmluve. Práve rozhodcovská zmluva je aj základom právomoci rozhodcovského súdu, ktorý je na jej základe povolaný právne aprobovaným spôsobom k prejednaniu a rozhodnutiu sporu v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva je dobrovoľný akt súkromnoprávnej povahy, pričom výsledkom rozhodcovského konania je rozhodnutie, ktorému zákon priznáva silu exekučného titulu a teda spôsobilosť byť podkladom na vykonanie exekúcie. Exekučný titul musí byť vykonateľný po formálnej aj materiálnej stránke.
Pri právnom posudzovaní predmetného vzťahu, t.j. či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podkladom pre vykonanie exekúcie, má atribúty exekučného titulu, na podklade ktorého je možné vykonať exekúciu, súd vychádzal jednak z vnútroštátnych právnych noriem a jednak z noriem európskeho práva a judikatúry Súdneho dvora.
Podľa článku 2 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej prípadne len „smernica 2008/48/ES“), táto smernica sa vzťahuje na zmluvy o úvere.
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere (ďalej len ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa čl. 2. písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ako „smernica 93/13/EHS“), spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.
Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa § 52 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej prípadne len „OZ“), spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa čl. 3 písm. a) smernice 2008/48/ES, „spotrebiteľ“ je fyzická osoba, ktorá pri transakciách, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná s cieľom, ktorý nesúvisí s jej obchodnou, podnikateľskou ani profesijnou činnosťou.
Podľa § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Súd preskúmal predmetnú žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom zistil nasledovný stav: Oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli dňa 22.10.2010 zmluvu o úvere. Súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský s ohľadom na predmet činnosti oprávneného na výpise z Obchodného registra, ktorý sa zaoberá v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytovaním úverov z vlastných zdrojov, ako aj vzhľadom k tomu, že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v obdobných prípadoch rovnakého druhu a neurčitého počtu vystupuje opätovne. Z okolností utvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy - subjektov právneho vzťahu je zrejmé, že veriteľ pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Okolnosť, že formulár na ktorom je zmluva uzatvorená, má názov „Zmluva o úvere“, ktorej právna úprava je v systéme vnútroštátneho práva SR obsiahnutá v Obchodnom zákonníku, nemá za následok skutočnosť, že na predmetný právny vzťah sa nevzťahuje pôsobnosť príslušných vnútroštátnych a európskych noriem o ochrane spotrebiteľa. V zmysle § 52 ods. 2 OZ sa ustanovenia o ochrane postavenia spotrebiteľa použijú vždy pokiaľ je účastníkom právneho vzťahu spotrebiteľ. Táto zmluva má povahu spotrebiteľskej zmluvy nielen s poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu a okolnosti uzatvorenia, ale aj s poukazom na znenie § 52 ods. 1 a nasl. OZ, ako aj s poukazom na znenie § 1 a § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom týmto zákonom bola v zmysle jeho prílohy č. 1 prebratá do právneho poriadku SR smernica 2008/48/ES. Smernica 2008/48/ ES v článku 2 ods. 2 obsahuje negatívne vymedzenie, na ktoré druhy úverov sa nevzťahuje, táto úprava smernice je v podstate zhodná s ustanovením § 1 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa článku 2 ods. 1 smernice 2008/48/ES sa táto smernica vzťahuje na zmluvy o úvere, teda na všetky úvery s výnimkou tých, ktoré sú z jej pôsobnosti vylúčené článkom 2 ods. 2. Z uvedeného teda vyplýva, že na základe zásady nepriameho účinku je bez výnimky na právny vzťah zo zmluvy o úvere daná pôsobnosť ustanovení predmetnej smernice 2008/48/ES, ale aj predpisu, ktorým bola do právneho poriadku SR implementovaná - zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej s poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu je na uvedený právny vzťah v súlade so zásadou nepriameho účinku daná aj pôsobnosť ustanovení smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a príslušných ustanovení OZ, prostredníctvom ktorých bola implementovaná do právneho poriadku SR. Pôsobnosť smernice 93/13/EHS je daná bez ohľadu na to, že predmetná zmluva bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, nakoľko pri vymedzení svojho cieľa smernica v článku 6 ods. 1 výslovne uvádza, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli pre spotrebiteľa záväzné. Nakoľko Obchodný zákonník je nepochybne súčasťou vnútroštátneho práva SR, aj na zmluvy podľa neho uzatvorené je daná pôsobnosť smernice 93/13/EHS, ak sú účastníkmi na jednej strane osoba konajúca s cieľom vzťahujúcim sa k svojim obchodom, podnikaniu a povolaniu a na druhej strane spotrebiteľ, tak ako je tomu v prípade predmetnej zmluvy o úvere.
Pokiaľ ide o skutočnosť, že povinný v zmluve o úvere zaškrtol políčko, že „Dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania“, súd považuje za podstatné na tomto mieste uviesť, že výkladom ustanovenia obsiahnutého v § 52 ods. 4 OZ možno dospieť k záveru, že „nespotrebiteľom“ je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa (konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Ako vyplýva z legálneho vymedzenia pojmu spotrebiteľ v znení § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ochrana patriaca spotrebiteľom nie je odňatá fyzickým osobám, ktoré sú držiteľmi oprávnenia na podnikanie. Táto však nepatrí osobám, ktoré pri uzatváraní a plnení zmluvy konajú v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Na tomto mieste tunajší súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn. 10CoE/70/2010, podľa ktorého „...v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ) a že existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti.“ a ako súd dôvodí ďalej „...bezpečným preukázaním nemôže byť (nie je) len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s týmto povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má“. V posudzovanej veci však oprávnený toto nepreukázal a preto uvedenú okolnosť nemožno
hodnotiť inak, ako formálny pokus o vyňatie posudzovaného právneho vzťahu spod ochranného režimu spotrebiteľského práva.
Pri posudzovaní predmetnej veci je vo všeobecnosti potrebné vychádzať z toho, že obsah záväzku rozsahom môže byť zhodný so znením zmluvy, avšak môže byť užší, napr. ak je zmluva čiastočne neplatná, ale môže byť aj širší, ako v tomto prípade, keď obsah záväzku tvorí nielen Zmluva o úvere a Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ale aj predmetné kogentné právne normy majúce za cieľ ochranu spotrebiteľa. Súd pri posudzovaní daného vzťahu ako spotrebiteľského zobral do úvahy povahu poskytnutého úveru, postavenie zmluvných strán, ale aj okolnosti, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy, keď zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom predtlačenom formulári, ktorý oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa opakovane. Na základe toho mal súd jednoznačne preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, na ktoré sa odôvodnenie rozhodcovského rozsudku odvoláva, aplikovať aj príslušné ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, smernice 2008/48/ES, Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán a bez ohľadu na to, či zmluva bola uzatvorená podľa Obchodného alebo Občianskeho zákonníka.
Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné zmluvné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 2 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa § 53 ods. 4 písm. k) OZ, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.
Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 ods. 1 prvá veta OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (predtým čl. 153 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva), únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov.
Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (predtým čl. 249 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, pôvodne čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení EHS), smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Spôsob, akým majú členské štáty Európskej únie plniť svoje povinnosti, ktoré im vyplývajú z primárneho unijného práva, teda zo Základných zmlúv, vyplýva a je konkretizovaný v judikatúre Súdneho dvora. Napríklad v rozsudkoch vo veciach C-334/92 Teodoro Wagner Miret proti Fondo de Garantía Salarial zo dňa 16.12.1993, 14/83 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen zo dňa 10.4.1984 alebo 79/83 Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH zo dňa 10.4.1984 Súdny dvor uviedol, že keď sa vykladá a aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Pri použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere vo svetle znenia a účelu smernice, aby dosiahol cieľ sledovaný smernicou v súlade s odsekom 3 článku 189 Zmluvy o založení EHS (dnešný čl. 288 ods. 3
Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Hoci toto ustanovenie ponecháva členským štátom možnosť voľby spôsobov a prostriedkov na zabezpečenie, že smernica je implementovaná, táto sloboda nemá vplyv na povinnosť všetkých členských štátov, ktorým je smernica určená, prijať v rámci ich vnútroštátnych právnych poriadkov všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že smernica je plne účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje. Táto povinnosť je záväzná pre všetky orgány členských štátov v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov.
Podľa čl. 6 ods. 1 smernice 93/13/EHS, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa čl. 2 písm. a) smernice 93/13/EHS, na účely tejto smernice „nekalé podmienky znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3.
Podľa čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.
Podľa čl. 3 ods. 3 smernice 93/13/EHS, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.
Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods. 1 písm. e), nekalé sú podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je požadovať od spotrebiteľa, ktorý neplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu.
K okolnostiam výkladu a aplikácie vnútroštátneho práva, ktoré je výsledkom implementácie smernice 93/13/EHS, v záujme toho, aby tento výklad a aplikácia boli konzistentné s cieľmi smernice, sa Súdny dvor vo svojej judikatúre opakovane vyjadroval a dosiaľ vyjadruje. Z relevantnej judikatúry Súdneho dvora (najmä rozsudok v spojených veciach C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial SA v Roció Murciano Quintero zo dňa 27.06.2000, rozsudok vo veci C-168/05 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL zo dňa 26.10.2006 a rozsudok vo veci C-243/08 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi zo dňa 04.06.2009) vyplýva niekoľko zásadných požiadaviek na interpretáciu vnútroštátneho práva, ktoré je nutné vziať do úvahy aj v prejednávanej veci. Systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Cieľ čl. 6 smernice 93/13/EHS, ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok. Prostriedkom na dosiahnutie výsledku, stanoveného v čl. 6 smernice, je preto možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, čím je zároveň presadzovaný verejný záujem, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica 93/13/EHS zaisťuje spotrebiteľom. Vnútroštátnemu súdu prislúcha posúdiť, či možno zmluvnú podmienku kvalifikovať v zmysle čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS ako nekalú a je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, zabezpečiť potrebný účinok ochrany, ktorú sledujú ustanovenia smernice.
Pri posúdení ne/prijateľnosti konkrétneho dojednania obsiahnutého v spotrebiteľskej zmluve je z hľadiska ustanovenia § 53 ods. 1 OZ rozhodujúci obsah tohto zmluvného dojednania, ktoré nesmie spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ak však ide o dojednanie, ktoré takúto nerovnováhu medzi účastníkmi spotrebiteľskej zmluvy v neprospech spotrebiteľa spôsobuje, nie je rozhodujúce, či ho možno podradiť pod niektorú z neprijateľných podmienok obsiahnutých v demonštratívnom neuzavretom výpočte v ustanovení § 53 ods. 4 OZ, pretože aj také zmluvné dojednanie, ktoré sa v tomto výpočte nenachádza, možno posúdiť ako neprijateľnú podmienku v zmysle tzv. generálnej klauzuly obsiahnutej v ustanovení § 53 ods. 1 OZ. Výnimkami z generálnej klauzuly sú na prvom mieste zmluvné dojednania týkajúce sa hlavného
predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak boli v zmluve vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo na druhom mieste, ak ide o zmluvné dojednania, ktoré síce z hľadiska svojho obsahu spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ale tieto boli z hľadiska kontraktačného procesu dojednané individuálne. To znamená, že spotrebiteľ mal možnosť spotrebiteľskú zmluvu uzatvoriť bez zmluvného dojednania, spôsobujúceho značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jeho neprospech, inak povedané spotrebiteľ sa v rámci kontraktačného procesu môže reálne, a nielen iluzórne, rozhodnúť, či si zmluvné ustanovenie s takýmto obsahom želá do obsahu zmluvy zahrnúť alebo nie. Ďalšou možnosťou je, že spotrebiteľ má možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah zmluvného dojednania, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jeho neprospech, t.j. má reálnu možnosť ovplyvniť a formulovať obsah tohto zmluvného dojednania.
Ako už bolo uvedené, súd je pri posudzovaní neprijateľných zmluvných podmienok viazaný nielen výpočtom obsiahnutým v § 53 ods. 4 OZ, ale aj obsahom generálnej klauzuly obsiahnutej v § 53 ods. 1 OZ; rozhodujúce sú ciele, účinky a dôsledky posudzovaných zmluvných podmienok. Pri výklade súd teda vychádza aj z ustanovení smernice 93/13/EHS, nakoľko cieľ citovaných ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách, ako aj smernice 93/13/EHS je zhodný a je ním dosiahnutie toho, aby spotrebiteľ nebol neprijateľnými zmluvnými podmienkami viazaný. Z hľadiska zásady nepriameho účinku sú rozhodujúce citované rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach 14/83 von Colson a 79/83 Harz, v zmysle ktorých sú členské štáty povinné prijať v rámci ich vnútroštátnych právnych poriadkov, všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že smernica je plne účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje, pričom vnútroštátny súd je povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice. Pri výklade predmetnej smernice, ale aj implementujúcich predpisov súd vychádza z teleogického výkladu a teda vychádza z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel.
Vzhľadom k tomu, že v predmetnej veci ide medzi účastníkmi exekučného konania o právny vzťah, ktorý vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy, venoval súd pozornosť skúmaniu, či predmetná zmluva o úvere, ktorú oprávnený a povinný uzatvorili dňa 22.10.2010, neobsahuje neprijateľné podmienky, pričom zvýšenú pozornosť venoval dojednaniu rozhodcovskej zmluvy a dohode o vyplnení zmenky. Zo Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere zo dňa 22.10.2010, bodu 13 „Dohoda o vyplnení zmeniek“ súd zistil, že „na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmeniek vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystavil vystaviteľ dve zmenky, v ktorých nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto vystavených zmeniek zaviazaný ako zmenkový ručiteľ. Remitent má právo uplatniť si celý svoj peňažný nárok vyplnením ktorejkoľvek zmenky. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na prvej zo zmeniek remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia prvej zo zmeniek. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na prvej zo zmeniek remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že remitent je oprávnený vyplniť druhú nevyplnenú zmenku v prípade, ak zmenka, ktorá bola vyplnená ako prvá, bola zničená alebo stratená, a to tak, že zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia druhej zo zmeniek. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na druhej zo zmeniek remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. Zmluvné strany sa dohodli, že takto vyplnená zmenka bude predstavovať samostatný zmenkový nárok veriteľa voči dlžníkovi a ručiteľovi.“
Exekučný súd vyhodnotil dohodu o vyplnení zmenky obsiahnutú v bode 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako jednu z neprijateľných podmienok obsiahnutých v spotrebiteľskej zmluve. Z predloženej zmenky súd zistil, že predmetnou zmenkou sa dlžník ako vystaviteľ zmenky zaviazal veriteľovi ako remitentovi zaplatiť okrem zmenkovej sumy aj zmenkový úrok 0,25 % denne. Pri posudzovaní uvedeného zmluvného ustanovenia súd vychádzal z toho, že primárnym účelom predmetnej zmenky je zabezpečenie záväzku dlžníka z uzavretej úverovej zmluvy, tak ako sa to uvádza v bode 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Ako sa však uvádza v dohode o vyplnení zmenky, zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na prvej zo zmeniek remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite. Zmenka bola vystavená
dňa 22.10.2010, teda v ten istý deň ako boli uzatvorené zmluva o úvere a rozhodcovská zmluva. Z uvedeného vyplýva, že zmenku vystavil dlžník ako vystaviteľ v deň uzatvorenia úverovej zmluvy. K vyplneniu zmenky veriteľom, a tým aj počiatku plynutia zmenkového úroku, však došlo až v príčinnej súvislosti s neplnením záväzku zo strany spotrebiteľa. Samotná dohoda o vyplnení zmenky je obsiahnutá vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, teda jej obsah a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté. V zmysle zmenky sa zmenková suma úročí zmenkovým úrokom 0,25 % denne od 02.04.2011, teda odo dňa, kedy sa stal v zmysle čl. 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru splatný celý dlh. K samotnému vyplneniu zmenky teda veriteľ ako remitent pristúpil až v príčinnej súvislosti so zosplatnením celého dlhu, pričom k zosplatneniu dlhu došlo z dôvodu neplnenia zmluvných záväzkov zo strany spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené možno v kontexte posudzovaného právneho vzťahu považovať toto zmluvné dojednanie - dohodu o vyplnení zmenky za také, ktoré umožňuje v rozpore s ustanovením § 53 ods. 4 písm. k) OZ požadovať od spotrebiteľa neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Podľa názoru súdu teda uvedené zmluvné dojednanie predstavuje neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve.
Dojednanie dohody o vyplnení zmenky je podmienkou, ktorá je v zmysle čl. 2 písm. a) v spojení s ustanovením prílohy ods. 1 písm. e) smernice 93/13/EHS, ako aj v zmysle § 53 ods. 4 písm. k) OZ výslovne nekalá, nakoľko ide o podmienku, ktorej účinkom a dôsledkom bolo to, že rozhodcovský súd oprávnenému priznal ako náhradu za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysoké príslušenstvo pohľadávky - zmenkový úrok 0,25 % denne zo sumy 1 840,83 Eur od 02.04.2011 do zaplatenia, tak ako si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil.
Podľa čl. 3 ods. 2 smernice 93/13/EHS, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
Podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.
Podľa § 25 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch, na zabezpečenie nárokov veriteľa zo spotrebiteľského úveru zmenkou alebo šekom sa do 31. decembra 2010 vzťahujú ustanovenia doterajších predpisov.
Podľa § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, účinného do 10.06.2010, v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.
Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Vo všeobecnosti o obchádzanie zákona ide vtedy, ak je právnym úkonom dohodnuté niečo, čo síce nie je so zákonom v priamom rozpore, ale vo svojich dôsledkoch vedie k tomu aby zákon dodržaný nebol. Ide v podstate o vylúčenie záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, resp. inštitútu, ktorý sám
osebe nie je zákonom zakázaný, pričom cieľom je to, aby bol tento stav z hľadiska pozitívneho práva nespochybniteľný. Právny úkon obchádzajúci zákon predstavuje teda postup, keď sa niekto správa podľa práva, avšak tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou zakázaný a/alebo nežiadúci.
V posudzovanej veci sa oprávnený domáha návrhom na vykonanie exekúcie vymoženia sumy 1 840,83 Eur spolu so zmenkovým úrokom 0,25 % denne zo sumy 1 840,83 Eur od 02.04.2011 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 1 840,83 Eur od 04.05.2011 do zaplatenia. Sadzba zmenkového úroku 0,25 % denne predstavuje 91,25 % ročne. Plnenie v tejto výške súd považuje za rozporné s dobrými mravmi. Tu je potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z., ktoré sa uplatní v prípade predmetnej zmluvy o úvere, je zakázané splniť dlh zmenkou alebo šekom a veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru len ak ide o zabezpečovaciu zmenku. Na základe uvedeného má súd za to, že je v rozpore s citovaným kogentným zákonným ustanovením, v zmysle ktorého má zabezpečovacia zmenka slúžiť len na zabezpečenie nárokov vyplývajúcich z poskytnutého úveru, aby bol v zabezpečovacej zmenke obsiahnutý zmenkový úrok v neprimeranej sadzbe 91,25 % ročne. Ako už bolo uvedené, je zrejmé a nepochybné, že k plynutiu zmenkového úroku nedochádza automaticky, pokiaľ dlžník - spotrebiteľ plní svoje záväzky obsiahnuté v zmluve o úvere, ale v zmysle dohody o vyplnení zmenky až vtedy, keď dlžník neplní včas a/alebo riadne. Svojou podstatou ide teda o sankčné plnenie, k plynutiu ktorého dochádza výlučne na základe (následkom) porušenia zmluvných povinností zo strany dlžníka. Tu je však potrebné uviesť, že podľa právnej úpravy účinnej v SR od 15.01.2009, konkrétne ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka (resp. od 01.02.2013 podľa ust. § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka) platí, že ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva, t.j. zákonnej výšky úrokov z omeškania stanovenej nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. Z uvedeného je teda zrejmé, že pri vystavení neúplnej zmenky s úrokom 0,25 % denne ide o obchádzanie uvedeného zákonného ustanovenia so zámerom získať v prípade porušenia zmluvných povinností dlžníka sankčné plnenia v uvedenej neprimeranej výške. Avšak sankčné plnenie v tejto výške je nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou. Sankcia v uvedenej výške je sama osebe v hrubom nepomere vo vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti plniť včas a/alebo riadne a vzbudzuje odôvodnené pochybnosti, či skutočnou kauzou právneho úkonu nie je práve získanie takéhoto neprimeraného plnenia. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR č.k. 33 Cdo 1682/2007: „Právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak sa jeho obsah ocitne v rozpore so všeobecne uznávanou mienkou, ktorá vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi určuje, aký má byť obsah ich konania, aby bolo v súlade so základnými zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti. Dobré mravy netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú skôr meradlom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého jednania a pod. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných.“ Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že dohoda o vyplnení zmenky, obsiahnutá vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, je právnym úkonom obchádzajúcim zákon (§ 369 ods. 1, resp. súčasný ods. 3 Obchodného zákonníka), ktorý je teda v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný.
Ďalej súd zistil, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN), pričom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch ide o jednu z obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere, ktorej účastníkom je spotrebiteľ a zákon sankcionuje absenciu tejto náležitosti tým, že v takom prípade sa poskytnutý úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov. Preskúmaním exekučného titulu a zmluvy o úvere súd zistil, že dotknutý rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného nielen na zaplatenie istiny poskytnutého úveru, ale aj na zaplatenie odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru, a to v zjavnom rozpore so znením zákona o spotrebiteľských úveroch.
Záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu obchádzajúceho zákon platí aj pre rozhodcovskú zmluvu, ktorá bola v prejednávanej veci z hľadiska formy uzatvorená na samostatnej listine. Napriek tomu však išlo v prípade tejto rozhodcovskej zmluvy v zmysle terminológie smernice 93/13/EHS (čl. 3 ods. 2) o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Povaha zmluvy je adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, alebo odmietnuť. Záver, že predmetná rozhodcovská zmluva bola
dojednaná individuálne v kontexte posudzovaného zmluvného vzťahu podľa názoru súdu spochybňuje ustanovenie všeobecných podmienok poskytnutia úveru, bod 14 veta prvá a druhá, podľa ktorých „Veriteľ, dlžník a ručiteľ (ďalej aj „zmluvné strany“) prejavili vôľu využiť mimosúdne inštitúty riešenia sporov vznikajúcich z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, dohody o vyplnení zmeniek a zmenky. Zmluvné strany sa dohodli, že pred rozhodnutím sporu v konaní pred rozhodcovským súdom môže ktorákoľvek zmluvná strana využiť mediáciu, pri ktorej zmluvné strany pomocou mediátora riešia spor, ktorý vznikol z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, dohody o vyplnení zmeniek a zmenky vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie.“ Teda vopred pripravené formulárové zmluvné ustanovenie Všeobecných podmienok poskytnutia úveru priamo predpokladá rozhodcovské konanie medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Podľa názoru súdu aj keď by dodávateľ a spotrebiteľ rozhodcovskú zmluvu uzavreli skutočne individuálne, pričom adhézna forma rozhodcovskej zmluvy a jej previazanosť s vopred stanoveným predpokladom použitia rozhodcovského konania tomu nenasvedčujú, aj v takom prípade by vôľa zmluvných strán rozhodcovskej zmluvy mohla smerovať len k dojednaniu náležitostí a obsahu rozhodcovskej zmluvy v súlade s požiadavkami zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z.z. Je však vylúčené, aby vôľa jednej zo zmluvných strán uzavretím rozhodcovskej zmluvy (v tomto prípade spotrebiteľa) smerovala k tomu, aby sa vzdala svojho práva na spravodlivý proces. V uvedenom prípade však bolo dôsledkom a účinkom rozhodcovského konania práve to, že konajúci rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenia v zjavnom rozpore s právnymi predpismi a spotrebiteľovi bola odopretá ochrana ktorú mu poskytujú príslušné ustanovenia smernice 93/13/EHS a smernice 2008/48/ES, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch, čo je zrejmé a preukázateľné vzhľadom na priznané plnenie a absolútne nerešpektovanie príslušných kogentných európskych a vnútroštátnych noriem o ochrane spotrebiteľa. Horeuvedené dôsledky dojednania rozhodcovskej zmluvy sú teda z hľadiska predmetných noriem nežiadúce, nepredpokladané a zakázané. Prostredníctvom využitia inštitútu právom dovoleného a predvídaného (rozhodcovskej zmluvy) došlo v predmetnej veci k dosiahnutiu výsledku právom zakázanému. Podľa názoru súdu je teda z hľadiska vnútroštátneho práva dojednanie rozhodcovskej zmluvy v posudzovanom právnom vzťahu právnym úkonom obchádzajúcim zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, na čo má súd povinnosť prihliadnuť ex offo.
Na základe uvedeného súd po zvážení a zohľadnení všetkých uvedených okolností uzatvárania zmluvy, povahy účastníkov zmluvy, predmetnej právnej úpravy a judikatúry Súdneho dvora dospel k záveru, že dojednanie dohody o vyplnení zmenky obsiahnutej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, na základe ktorej veriteľ získal oprávnenie vyplniť zmenku so zmenkovým úrokom 0,25 % denne, je neprijateľnou podmienkou, ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch viedla k tomu, že oprávnenému ako veriteľovi boli priznané plnenia, ktoré sú v rozpore s jeho zákonnými nárokmi vyplývajúcimi mu z Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch. Keďže exekučný súd z vyššie uvedených dôvodov vyhodnotil rozhodcovskú zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania ako neplatnú, rozhodcovský rozsudok na jej základe vydaný nemôže spĺňať a ani nespĺňa podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti, a teda nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Na základe uvedeného súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 31.08.2012 zamietol a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde, a to písomne v troch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Podľa § 374 ods. 4 prvá a druhá veta O.s.p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.