Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Cob-74-2022.pdf
PDF · 110.82 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/74/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: VRADOM s. r. o.., so sídlom Soblahovská 2019/16, Trenčín 911 01, IČO: 51 132 389, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Eckmann, s. r. o., so sídlom Mierové námestie 14, Trenčín 911 01, IČO: 47 241 110 proti žalovanému: Virgin Building s. r. o. so sídlom Trenčianska Turná 3037, Trenčianska Turná 913 21, IČO: 46 553 762, právne zastúpeného: Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Kpt. Jaroša 1312/29, Trenčín 911 01, IČO: 47 256 907, o zaplatenie 1.977,48 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 22Cb/71/2021-80 zo dňa 30. marca 2022, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobcovi sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.977,48 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.977,48 Eur odo dňa 16.10.2019 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo výroku II. žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením. Vyhovel tak v celom rozsahu žalobe, ktorou sa žalobca proti žalovanému domáhal úhrady ceny za vykonané práce a dodávku materiálu s tým spojenú, vyúčtovanej faktúrou č. 2019010 zo dňa 01.10.2019, splatnou dňa 15.10.2019.
1.2. Z dokazovania vykonaného výsluchom konateľov žalobcu a žalovaného a oboznámením obsahu listinných dôkazov prvoinštančný súd zistil, že faktúru č. 2019010 zo dňa 01.10.2019 odovzdal konateľ žalobcu O. L. priamo konateľovi žalovaného E. A., ktorý jej prevzatie podpísal, jedno vyhotovenie faktúry si prevzal a jedno vyhotovenie ostalo konateľovi žalobcu. Konateľ žalobcu vo svojej výpovedi tvrdil, že práce vyúčtované predmetnou faktúrou boli vykonané na základe ústnej objednávky, že žalovaný k faktúre nemal žiadne námietky ani reklamácie, že faktúra mu nebola vrátená a žalovaný nenamietal ani nereklamoval práce touto faktúrou vyúčtované. Žalovaný nereagoval ani na upomienky na úhradu dlžnej faktúry, pričom medzi konateľmi žalobcu a žalovaného prebehla SMS komunikácia, v rámci ktorej žalovaný prisľúbil úhradu faktúry, ku ktorej však nedošlo a neskôr už s konateľom žalobcu nekomunikoval a ani mu nedvíhal telefón. Z výpovede konateľa žalobcu ďalej vyplynulo, že cena za vykonané práce bola dohodnutá a že faktúra obsahovala zoznam vykonaných
prác. To si konateľ žalovaného vždy kontroloval, a ak by s tým nesúhlasil, faktúru by neprevzal. Konateľ žalovaného vo svojej výpovedi potvrdil, že prevzatie predmetnej faktúry podpísal, avšak konal v zhone a pod tlakom, keďže faktúru preberal na kapote auta, čo spätne hodnotil ako chybné. Pokiaľ ide o kvalitu vykonaného diela, túto nikdy nenamietal, mal však výhrady voči dodržiavaniu termínov, resp. priebehu realizácie diela. Podľa neho v prípade spornej faktúry išlo o práce naviac, teda bolo potrebné preukázať zo strany žalobcu, aké mal náklady. V rámci SMS komunikácie sa pokúšal dať veci do poriadku, pretože v tom čase mal viacero problémov. Taktiež mal snahu o osobné stretnutie, ktoré však nebolo konštruktívne. Podľa neho bola smerodajná objednávka a náklady naviac mohli byť žalobcovi uhradené len po vzájomnom konsenze. V predmetnom zmluvnom vzťahu on práce naviac neodsúhlasil. Poprel, že by žalovaný spornú faktúru evidoval vo svojom účtovníctve a počas SMS komunikácie s konateľom žalobcu nevedel, že predmetom komunikácie je sporná faktúra. Z faktúry číslo 2019010 zo dňa 01.10.2019 prvoinštančný súd zistil, že bola vystavená na sumu 1.977,48 Eur so splatnosťou k 15.10.2019 a bolo ňou fakturované: oplechovanie balkónov, 2 krát hydroizolácie, pokládka dlažby, soklov, špárovanie. V objednávke zo dňa 15.04.2019 vystavenej žalovaným adresovanej žalobcovi bolo uvedené, že žalovaný si u žalobcu objednal práce na balkónoch bytového domu na ulici I. XXXX/XX, J., v množstve 243,92 m2/27,70 Eur v celkovej sume 6.756,69 Eur. Z bankových výpisov z účtu žalovaného vyplynulo, že žalovaný zaplatil žalobcovi dňa 20.12.2019 sumu 1.976,20 Eur a dňa 31.12.2019 zaplatil sumu 4.780,49 Eur. Z obsahu SMS komunikácie medzi konateľmi žalobcu a žalovaného vyplynulo, že komunikovali o neuhradených faktúrach. V rámci tejto komunikácie konateľ žalobcu na zaplatenie faktúry konateľa žalovaného vyzýval, pričom konateľ žalovaného prisľúbil situáciu ohľadom platieb riešiť.
1.3. Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa ustanovení § 269 ods. 2, § 369 ods. 1, 2, § 369c ods. 1 a § 502 ods. 1, 2 Obch. zák., pričom zmysle § 150 ods. 1 a § 151 ods. 1 CSP poukázal na kontradiktórnosť civilného sporového konania a v tej súvislosti na povinnosť sporových strán uviesť relevantné skutkové tvrdenia a na ich preukázanie navrhnúť alebo označiť dôkazy.
1.4. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca preukázal ním uvádzané skutkové tvrdenia o tom, že práce fakturované predmetnou faktúrou riadne vykonal na základe objednávky žalovaného, pričom vykonanie prác žalobcom nebolo zo strany žalovaného reklamované, vystavená faktúra nebola žalovaným žalobcovi vrátená a až do začatia konania ani namietaná. Skutkové tvrdenie žalovaného o tom, že predmetnou faktúrou mali byť fakturované práce naviac, teda práce nad rámec pôvodnej objednávky, preukázané nebolo. Žalovaný síce predložil ním podpísanú objednávku na vykonanie prác v celkovom množstve 243,92 m2, žalobca však výslovne poprel, že by uvedenú objednávku prevzal. Na predmetnej objednávke sa podpis žalobcu nenachádza, z výsluchu konateľa žalobcu ako i konateľa žalovaného vyplynulo, že zmluva o vykonaní predmetných prác v predmetnej veci bola tak, ako v predchádzajúcich prípadoch, uzavretá ústne. Skutkové tvrdenie žalovaného o existencii písomnej objednávky, ktoré bolo popreté tvrdením žalobcu, preukázané nebolo. Prvoinštančný súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného o tom, že prevzatie faktúry, zaplatenia ktorej sa žalobca v tomto konaní domáha, prebehlo tak, že ju podpísal v zhone na kapote auta, čím mal byť uvedený do omylu. Podpis konateľa žalovaného na predmetnej faktúre nebol spochybnený, naopak, konateľ žalovaného výslovne potvrdil, že predmetnú faktúru podpísal. Z uvedeného je zrejmé, že predmetnú faktúru prevzal a mal o nej vedomosť. Predmetnú faktúru tak mal žalovaný k dispozícii a prípadné, až v tomto spore tvrdené skutočnosti, spochybňujúce dôvodnosť jej vystavenia, tak žalovaný mohol namietať bezprostredne po jej prevzatí. Prvoinštančný súd preto uzavrel, že obrana žalovaného, spochybňujúca žalobou uplatnený nárok, preukázaná nebola. Nakoľko žalobca svoj nárok na zaplatenie žalovanej istiny vrátane úrokov z omeškania preukázal, žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť mu sumu 1.977,48 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.977,48 Eur odo dňa 16.10.2019 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP a plným úspechom žalobcu v predmetnom spore.
2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písmeno d), f), h), CSP. Namietol nesprávne skutkové zistenia prvoinštančného súdu ohľadne existencie právneho titulu vystavenej faktúry a odôvodnenie napadnutého rozsudku označil za nedostatočné, nepreskúmateľné a zmätočné. Uviedol že v konaní pred súdom prvej inštancie predložil objednávku zo dňa 15.04.2019, v ktorej bola stanovená dohodnutá cena za vykonanie diela a že túto cenu žalobcovi uhradil na základe faktúr č.: 2019004, 2019005, 2019006, 2019008 a 2019009.
Hoci žalobca počas celého konania túto objednávku spochybňoval, v konaní nepredložil žiadnu inú objednávku, na základe ktorej mal podľa jeho tvrdení dohodnuté práce vykonať. Aj napriek tejto skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca preukázateľne spornou faktúrou vyfakturoval práce vykonané na základe objednávky. Pokiaľ súd prvej inštancie v odseku 55. odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že skutkové tvrdenie žalobcu o neexistencii písomnej objednávky on, žalovaný účinne nepoprel predložením objednávky podpísanej žalobcom, žalovaný zdôraznil že v zmysle ním predloženej jedinej objednávky zo dňa 15.04.2019 mali byť vykonané len tie práce, za ktoré on zaplatil, a to úhradou vyššie uvedených faktúr, a preto akékoľvek práce, vykonané nad rámec tejto objednávky, boli prácami naviac. Skutočnosť, že žalobca poprel prevzatie objednávky, nemožno bez ďalšieho stotožniť so záverom, že objednávka v danej veci nie je relevantná. Nie je tiež pravdou, že by práce boli objednané za vyššiu cenu ako je uvedená v objednávke. Podľa názoru žalovaného sa súd prvej inštancie bezdôvodne stotožnil len s vyjadreniami žalobcu, pričom svoje závery náležite neodôvodnil. Okrem toho, žalobca doposiaľ nepoprel, že cena za dielo nebola stanovená vo vyššej sume, ako v tej, aká je uvedená v objednávke a taktiež doposiaľ neuviedol, aká mala byť podľa neho výška ceny za dielo. Za nedostačujúce označil žalovaný dôvody uvedené súdom prvej inštancie v odseku 56. napadnutého rozsudku, v ktorom prvoinštančný súd vôbec neuviedol, prečo sa nestotožnil s jeho tvrdeniami o tom, že nakoľko prevzatie faktúry prebehlo v zhone na kapote auta, mohol byť uvedený do omylu. Za zavádzajúce žalovaný označil konštatovanie prvoinštančného súdu, podľa ktorého ak mal spornú faktúru k dispozícii, mohol všetky skutočnosti namietať bezprostredne po jej prevzatí. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že opakovane v konaní pred súdom prvej inštancie uvádzal, že on nemal vedomosť o podpísaní prevzatia faktúry číslo 2019010. To zistil až vtedy, keď mu bol doručený platobný rozkaz. V SMS komunikácií pritom uvádzal, že danú faktúru neeviduje, takže skutočnosti, že spornú faktúru podpísal v omyle, nasvedčuje nielen výpoveď jeho konateľa v predmetnom spore, ale aj SMS komunikácia a písomná objednávka. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že žalobca nepreukázal právny titul faktúry vystavenej žalobcom pod č. 2019010. V prípade, ak bola uzatvorená zmluva o dielo s cenou dohodnutou vo výške 6.756,69 Eur, pri zvýšení nákladov na vykonanie diela išlo o naviac práce, takže je neprijateľné, aby k schváleniu prác naviac zo strany žalovaného ako objednávateľa došlo dodatočne až na základe vystavenej faktúry zo strany žalobcu ako zhotoviteľa. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky a Českej republiky, v zmysle ktorej objednávateľ nie je povinný zaplatiť zhotoviteľovi inú ako zmluvne dohodnutú cenu diela, ak nedôjde k zmene zmluvy dohodou medzi zmluvnými stranami. V zmysle uvedeného by žalobca mohol požadovať úhradu naviac prác len po vzájomnom konsenze zmluvných strán, čo v danom prípade nebolo preukázané. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobcovi uloží povinnosť nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100 %, alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 06.06.2022 k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že prvoinštančný súd rozhodnutie náležite odôvodnil, vec správne skutkovo aj právne posúdil a dôsledne sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami. Čo sa týka objednávky zo dňa 15.04.2019, ktorú žalovaný predložil v konaní, žalobca zotrval na tvrdení, že táto objednávka mu nikdy nebola doručená a podľa jeho názoru ju žalovaný vyhotovil dodatočne. Na predmetnej objednávke sa totiž nenachádza ani odtlačok pečiatky žalobcu a ani podpis akejkoľvek osoby oprávnenej konať v mene žalobcu. Žalovaný doručenie tejto objednávky žalobcovi nepreukázal. Bolo pritom výlučne na žalovanom, aby uniesol dôkazné bremeno ohľadne pravosti objednávky zo dňa 15.04.2019, keďže z nej v konaní vyvodzoval pre seba priaznivé právne dôsledky. Nakoľko žalovaný v konaní nepreukázal, že by sa jeho údajná objednávka zo dňa 15.04.2019 dostala do sféry dispozície jeho, žalobcu, nemožno na ňu ako celok vôbec prihliadať a nemožno ju považovať za dôkaz o rozsahu a dôvodnosti fakturovaného plnenia, ktoré je predmetom tohto sporu. Okrem toho, žalovaný sa odkazom na obsah objednávky zo dňa 15.04.2019 dostáva do zjavného vnútorného rozporu, nakoľko už z obsahu faktúr, ktoré jemu, žalobcovi uhradil, je zrejmé, že uhradil ďaleko väčší rozsah prác, ako bolo uvedené v objednávke. K obrane žalovaného o jeho údajnej nevedomosti o prevzatí žalovanej faktúry žalobca uviedol, že niet pochybností o tom, že konateľ žalovaného vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 30.03.2022 potvrdil prevzatie a podpísanie predmetnej faktúry, čo je v priamom rozpore s tvrdením žalovaného v podanom odpore proti platobnému rozkazu, kde tvrdil, že žalovaná faktúra mu nikdy nebola doručená. Žalobca ďalej poukázal na to, že v konaní nebol zo strany žalovaného spochybnený obsah vzájomnej SMS komunikácie medzi konateľmi sporových strán v období od 19.12.2019 do 29.03.2021 a e- mailovej komunikácie zo dňa 10.11.2019 resp. zo dňa 11.11.2019. Zo vzájomnej komunikácie pritom vyplýva, že konateľ žalovaného SMS zo dňa 19.02.2019 informoval konateľa žalobcu o úhrade jednej
faktúry s tým, že poslednú úhradu vykonaná medzi sviatkami, s čím korešpondovala aj žalovaným vykonaná úhrada vo výške 1.976,20 Eur zo dňa 20.12.2019 s uvedeným variabilným symbolom 2019009. Vzhľadom na skutočnosť že uvedenou platbou boli uhradené všetky zostávajúce faktúry s výnimkou spornej faktúry, je nepochybné, že vzájomná komunikácia ohľadne poslednej faktúry sa mohla týkať výlučne žalovanej sumy, nakoľko faktúry č.: 2019004, 2019005, 2019006 a 2019008 boli uhradené už dňa 06.12.2019. Okrem toho, v SMS zo dňa 19.02.2021 konateľ žalovaného požiadal o opätovné zaslanie žalovanej faktúry a ani po jej opakovanom doručení nerozporoval dôvodnosť jej vystavenia tak, ako sa o to snaží účelovo v konaní pred súdom. Taktiež v rámci predloženej komunikácie ani raz nerozporoval rozsah vykonaných prác, a teda dôvodnosť žalovanej faktúry s ohľadom na údajnú objednávku zo dňa 15.04.2019. Naopak, žalovaný v rámci komunikácie dokonca žiadal žalobcu o neakceptovateľný postup spočívajúci v návrhu, aby on, žalobca vystavil na predmetnú faktúru dobropis s následným vystavením dvoch nových faktúr do nového účtovného obdobia. Aj v e- mailovej správe zo dňa 11.11.2019 ho žalovaný ubezpečoval, že čoskoro bude schopný splniť svoje peňažné záväzky voči nemu, a to bez toho, aby namietol existenciu a dôvodnosť žalovanej faktúry. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní poukazoval na rozhodnutia iných súdov, žalobca zdôraznil, že tieto vychádzali z celkom odlišného skutkového a právneho stavu veci. Uviedol, že medzi ním a žalovaným nebola sporná existencia zmluvy o dielo a zmluvne dohodnutá odmena a nebolo sporné ani vykonanie naviac prác oproti rozsahu prác podľa uzatvorenej zmluvy o dielo. Žalovaný nepreukázal, že žalobca by v jeho prospech vykonal akékoľvek práce naviac, nakoľko nepreukázal ani rozsah ním tvrdených „pôvodne“ objednaných prác.
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 14.06.2022 k vyjadreniu žalobcu zo dňa 06.06.2022 zotrval na dôvodoch odvolania. Uviedol, že objednávka zo dňa 15.04.2019 neobsahuje žiadne potvrdenie o jej odoslaní žalobcovi, a to z dôvodu, že táto bola odovzdaná žalobcovi osobne a on netrval na jej podpise zo strany žalobcu. Aj keď žalobca túto objednávku spochybňoval, sám inú objednávku nepredložil a ani nepreukázal dohodnutý rozsah vykonaných prác a dohodnutú cenu za vykonané práce. Tvrdenie žalobcu o dodatočnom vyhotovení objednávky podľa nesporných faktúr s uvedeným uvedením rozdielneho rozsahu objednaných a vykonaných prác odporuje podľa žalovaného elementárnej logike, pretože ak by prispôsoboval objednávku vystaveným faktúram až dodatočne, prispôsobil by rozsah objednaných prác skutočne fakturovanému rozsahu. Uvedené teda nasvedčuje pravosti objednávky. V súvislosti s obsahom SMS komunikácie, na ktorú poukazoval žalobca, žalovaný zdôraznil že tvrdenie žalobcu o nerozporovaní spornej faktúry z jeho strany sa nezakladá na pravde, nakoľko konateľ žalovaného konateľovi žalobcu opakovane oznamoval vo svojich správach, že žalovaný spornou faktúrou nedisponuje a v účtovníctve ju neeviduje. Sporná faktúra bola vystavená bez akéhokoľvek právneho titulu, a len samotné vykonanie prác nemôže nahrádzať riadny právny titul. Vo vzťahu k rozsahu a cene za vykonané práce žalovaný uviedol rovnaké argumenty ako vo svojom odvolaní proti napadnutému rozsudku. 5. Žalobca v písomnom stanovisku zo dňa 20.06.2022 k vyjadreniu žalovaného zo dňa 14.06.2022 poukázal na to, že žalovaný sa naďalej snaží účelovo prezentovať, že predmetom sporu je zaplatenie akýchsi naviac prác, avšak bolo výlučne na ňom, aby uniesol dôkazné bremeno ohľadne pravosti objednávky zo dňa 15.04.2019 a jej doručenia jemu, žalobcovi. Ďalej tiež poukázal na to, že žalovaný doposiaľ neodstránil zjavný rozpor medzi ním predloženou objednávkou zo dňa 15.04.2019 a faktom, že z obsahu faktúr č.: 2019004, 2019005, 2019006, 2019008, a 2019009 vyplynulo, že on mu už týmito faktúrami fakturoval ďaleko väčší rozsah prác, než bolo uvedené v údajnej objednávke. Preto neobstojí argumentácia žalovaného, že naviac vykonaný rozsah prác je dôkazom o pravosti ním predloženej objednávky zo dňa 15.04.2019. Ak žalovaný namietal rozsah prác vo vzťahu k žalovanej faktúre, logicky mal namietať potom aj rozsah fakturovaného plnenia vo vzťahu k ostatným faktúram, ktoré však bez výhrad uhradil. Keďže to bol žalovaný, kto pre seba v konaní vyvodzoval priaznivé dôsledky z objednávky zo dňa 15.04.2019, bolo jeho povinnosťou, aby uvedené rozpory v konaní náležite vyčerpávajúco vysvetlil. Žalobca zotrval na svojich vyjadreniach vo vzťahu k SMS komunikácii a za ťažko uveriteľné označil to, že by mu žalovaný v prípade nesúhlasu s faktúrou číslo 2019010 navrhol jej nahradenie dvoma novými faktúrami v súhrnnej rovnakej výške v rámci nového účtovného obdobia. Navrhol preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
6. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nepodali.
7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov.
8. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalovaného nariaďovať pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani to nevyžadoval dôležitý záujem.
9. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
10. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
12. Žalovaný v odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), a h) CSP, teda, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a podobne) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.
14. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
15. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
16. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
17. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu možno konštatovať, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.
18. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil.
Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP.
19. Tvrdenia žalovaného uvedené v odvolaní boli v zásade totožné s tvrdeniami, ktoré žalovaný uplatnil pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie zaoberal, správne a vyčerpávajúco sa s nimi vysporiadal a nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli tvrdené a preukázané také skutočnosti, ktoré by ma mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Preto si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku, v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.
20. Len na zdôraznenie správnosti právneho záveru prvoinštančného súdu o dôvodnosti nároku žalobcu na zaplatenie žalobou uplatnenej pohľadávky titulom ceny za vykonané práce a dodaný materiál vyúčtovanej faktúrou číslo 2019010 zo dňa 01.10.2019 odvolací súd uvádza, že tvrdenia žalobcu o existencii záväzkového vzťahu založeného ústnou formou boli preukázané nielen tým, že žalovaný preukázateľne prostredníctvom svojho konateľa bez výhrad prevzal uvedenú faktúru a potvrdil jej prevzatie svojím podpisom, ale podporne boli preukázané aj SMS komunikáciou medzi konateľmi žalobcu a žalovaného. Z tejto komunikácie - ako správne argumentoval žalobca, vyplynulo, že žalovaný mal vedomosť o neuhradenej faktúre číslo 2019010, pričom objednávku zo dňa 15.04.2019 v tejto komunikácii v súvislosti s rozsahom vykonaných prác a následne vystavenými faktúrami vôbec nespomínal. Konštatovanie prvoinštančného súdu, podľa ktorého nebola preukázaná pravdivosť skutkového tvrdenia žalovaného o záväznosti objednávky zo dňa 15.04.2019, má oporu v zistenom skutkovom stave, z ktorého je zrejmé, že žalovaný na tieto svoje tvrdenia nepredložil žiaden relevantný dôkaz. Zo žiadneho dôkazu nachádzajúceho sa v spise totiž nevyplýva, že by predmetná objednávka bola žalobcom akceptovaná akýmkoľvek spôsobom - teda že by ju podpísal, alebo že by akýmkoľvek relevantným spôsobom potvrdil jej prevzatie. Za uvedenej dôkaznej situácie súd prvej inštancie správne ustálil, že vykonanie prác nebolo realizované v zmysle žalovaným predloženej objednávky tak, ako to prezentoval žalovaný, ale na základe ústnej dohody tak, ako to tvrdil žalobca.
21. Vzhľadom na skutočnosti vyššie uvedené je správny záver prvoinštančného súdu, že nakoľko dôvodnosť vystavenia faktúry číslo 2019010 zo dňa 01.10.2019 žalovaným nebola relevantne spochybnená neuhradením tejto faktúry sa žalovaný dostal do omeškania so splnením povinnosti zaplatiť cenu za vykonané práce ňou vyúčtované.
22. Odvolací súd po zistení, že napadnutý rozsudok je vecne správny, vychádzajúci z riadne zisteného skutkového stavu a zo správneho právneho posúdenia veci, potvrdil ho podľa § 387 ods. 1 CSP. 23. Keďže žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, odvolací súd mu podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).