Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6S-268-2012.pdf
PDF · 124.03 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/268/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach rozhodol v senáte zloženom z predsedu JUDr. Milana Končeka, členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Valérie Mihalčínovej v právnej veci žalobcu MINIMAX SK s.r.o., 076 34 Ladmovce 170, IČO: 44011326, zast. JUDr. Pavlom Gombosom, advokátom, Moldavská cesta č. 21/ A, 040 11 Košice proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR Banská Bystrica, Lazovná č. 63, v konaní o žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 04.07.2012, č. 1020507/1/1067209/2012, jednomyseľne takto
rozhodol:
Žalobu zamieta.
Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice zo dňa 28. 03. 2012, č. 9818301/1/682389/2012, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej iba zákon o správe daní a poplatkov) žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty, nebol priznaný nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie december 2010 v sume 26 765,30 eur.
V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že predmetom obchodovania žalobcu v kontrolovanom zdaňovacom období december 2010 boli sudové kly v množstve 33200 ks, ktoré podľa predloženej faktúry č. 081210/J1 zo dňa 08.12.2010 žalobca nakúpil od dodávateľa - JOMADO s.r.o., Hlavná 600, 076 31 Streda nad Bodrogom, ako aj prenájom skladovacieho priestoru, na základe faktúry č. 311210/D19 vystavenej dňa 31.12.2010 daňovým subjektom DREVO SK s.r.o., 076 32 Veľká Bara 5, ďalej tokajské víno samorodné suché v množstve 10000 litrov, ktoré podľa faktúry č. 081210/DS1 zo dňa 08.12.2010 žalobca nakúpil do dodávateľa DREVO SK s.r.o., 076 32 Veľká Bara č. 5 a ďalší prenájom skladovacieho priestoru , na základe faktúry č. 311210/B6 vystavenej dňa 31.12.2010 daňovým subjektom BARAVIN s.r.o., 076 32 Veľká Bara. Spoločným znakom týchto obchodov bolo to, že za dodávateľa, ako aj za odberateľa vystupovala tá istá osoba, osoba A. K. S.. Tento dodávateľské a odberateľské zmluvy medzi spoločnosťami, v ktorých bol konateľom a SZČO uzatváral sám so sebou ústne. Platby za nakúpený a predaný tovar prebiehali zásadne v hotovosti a zásadne sám sebe. Bankový účet bol používaný iba na prijatie nadmerného odpočtu DPH z daňového úradu a jeho následný výber v hotovosti. Vo všetkých preverovaných prípadoch absentuje existencia konečného spotrebiteľa mimo okruhu firiem personálne, majetkovo a organizačne spojených s osobou A.Š. K. S... Tovar vo všetkých fakturovaných prípadoch nikdy neopustil sklady predávajúcich spoločností, ale zmenil iba vlastníka.
Žalovaný napokon konštatoval, že žalobca ani na opakované výzvy nepreukázal realizáciu zdaniteľných obchodov medzi ním a jeho dodávateľmi a tým nepreukázal, že splnil podmienky vyplývajúce z ust. § 49 ods. 1 a 2 zák. č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Žalobca počas výkonu daňovej kontroly nespolupracoval s kontrolnou skupinou, nereagoval na jej výzvy, nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by deklarované dodávky tovaru zachytili čo do priebehu a výsledku, nepreukázal vierohodnosť a pravdivosť svojich tvrdení a o realizovaní deklarovaných obchodov, a preto neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vznik práva na odpočítanie dane podľa zák. č. 222/2004 Z. z.
Žalovaný konanie správcu dane, ktorým zabezpečoval dôkazné prostriedky považoval za vykonané v súlade s ustanoveniami zák. č. 511/1992 Zb. a výsledky šetrenia je možné použiť ako dôkaz v súlade s ustanovením § 29 ods. 4 tohto zákona. Konštatoval, že správca dane vychádzal zo základných zásad daňového konania, upravených v ust. § 2 cit. zákona, dostatočne zistil skutkový stav, jednotlivé dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Kontrolný orgán nezaťažoval žalobcu viac, ako bolo nevyhnutné pre správny výkon daňovej kontroly, cieľom ktorej bolo úplne zistiť skutkový stav a správnu výšku dane.
Žalovaný zdôraznil, že v prvom rade malo byť v záujme žalobcu a v nadväznosti na to povinnosťou aktívne sa starať o to, aby svoje procesné práva v daňovom konaní využil. Správca dane poskytol žalobcovi dostatok príležitostí nielen na predkladanie dôkazov, ale aj na podávanie vyjadrení a vysvetlení k zisteniam správcu dane. Na základe týchto skutočností preto žalovaný napadnutý dodatočný platobný výmer potvrdil.
Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Tvrdil, že bol vyzývaný správcom dane na predloženie dokladov a podanie vysvetlení v čase, kedy sa už vtedajší štatutárny zástupca spoločnosti nachádzal vo väzbe a dokumenty žalobcu a subjektov personálne prepojených Z.. A. K. boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonávaných domových prehliadok. Žalobca namietal, že jeho doklady boli zaistené hromadne bez spísania odovzdávajúceho a preberajúceho protokolu a daňový subjekt do dnešného dňa nemá vedomosť, aké doklady mu boli odňaté. Zaistenie dokladov žalobcu je úkonom trestného konania, o ktorom mala byť bezprostredne po ňom spísaná zápisnica, ktorá mala obsahovať všetky náležitosti v zmysle § 58 zákona č. 301/2005 Z.z. (Trestný poriadok). Pri zaistení dokladov bola prítomná Z.. W. P., ktorá pre daňový subjekt spracovala účtovníctvo, ale podľa jej udania jej nebola odovzdaná žiadna kópia zápisnice o predmetnom úkone. Súčasnej konateľke žalobcu policajné orgány odmietli vydať kópiu tejto zápisnice z dôvodu, že nie je procesnou stranou v trestnom konaní vedenom proti bývalému konateľovi žalobcu Z.. A. K..
Nemožnosť si splniť výzvy správcu dane na predloženie dôkazov preukazujúcich uskutočnenie zdaniteľných plnení bola spôsobená aj tým, že žalobcu zastupovala advokátska kancelária Kolesár a partneri, s.r.o., pričom toto zastúpenie zaniklo dňa 30.05.2011 smrťou štatutárneho zástupcu. Do dňa podania žaloby žalobcovi napriek opakovaným výzvam uvedenou advokátskou kanceláriou neboli vydané odovzdané podklady.
Podľa žalobcu je žalobou napadnuté rozhodnutie neodôvodnené a tým aj nepreskúmateľné, pretože nezodpovedá ustanoveniam § 30 ods.1,3 a § 46 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. Podľa žalobcu odôvodnenie obsahuje len opísaný obsah spisu, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie, že správca dane postupoval v danom prípade v súlade so zákonom.
Žalobca ďalej namietal porušenie zásady úzkej súčinnosti v zmysle § 2 ods.2 zákona č. 511/1992 Zb. zo strany správcu dane a nerešpektovanie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.1 Ústavy SR. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv tým subjektom, ktorým boli priznané. Zákonnou povinnosťou žalovaného v tomto prípade bolo poskytnúť žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť dôkaznú povinnosť, nevytvárať stav, ktorým sa žalobca neprimerane zaťažil a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Súčasťou zámeru žalovaného zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené Z.. A. K. boli aj stovky výziev, miestne zisťovanie ústnych pojednávaní, kde daňové orgány vyžadovali účasť Z.. A. K. ako osoby
nezastupiteľnej a vyžadovali od neho tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Dôkazom tejto skutočnosti je aj napr. fakt, že 30.03.2010 bolo Z.. A. K. doručených 13 protokolov o výsledku daňovej kontroly v 12 obchodných spoločnostiach personálne prepojených jeho osobou. V septembri 2009 sa u subjektov personálne prepojených Z.. A. K. vykonávalo viac ako tristo daňových kontrol.
Podľa žalobcu ťažiskovým a jediným dôkazom, na ktorom správca dane postavil svoje rozhodnutie, je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľných plnení. Výlučné konštatovanie, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali medzi spoločnosťami, ktoré majú totožnú osobu v postavení spoločníka a konateľa, priamo ani nepriamo bez ďalšieho nepreukazuje, že k zdaniteľnému plneniu nedošlo. Z.. A. K. v súlade s článkom 2 ods.3 Ústavy SR bol oprávnený založiť si viacero obchodných spoločností. Tým neporušil žiadne zákonné ustanovenie, naopak využil právo slobodne podnikať. Teda skutočnosť, že Z.. A. K. bol štatutárnym zástupcom viacerých obchodných spoločností mu nemôže byť na ťarchu, čo ale nekorešponduje s postupom daňového úradu.
Žalobca ďalej uviedol, že jeho aktivity ako aj aktivity ďalších spoločností nemožno označiť za fiktívne, ide o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty. Nie je zakázané obchodovať s personálne prepojenými podnikateľskými subjektmi, ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred bezhotovostným platobným stykom. Skutočnosť, že žalobca neúčtuje o režijných nákladoch ( vodné, stočné, spotreba elektrickej energie), neznamená, že žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemá vytvorené reálne podmienky na uskutočňovanie reálnych zdaniteľných plnení. Keďže Z.. A. K. riadil ako štatutárny zástupca niekoľko spoločností, nebolo v tomto prípade účelné, aby každá z týchto spoločností bola osobitne odberateľom telekomunikačných služieb, energie, vody a plynu, prípadne ďalších služieb, ktoré obvykle využívajú podnikateľské subjekty pri svojej podnikateľskej činnosti. Tieto podnikateľské subjekty v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu. Z faktu, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu a nemal zamestnancov, prípadne, že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné automaticky vyvodiť, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne.
S poukázaním na rozsudok súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax“ žalobca uviedol, že žalovaný dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový správny orgán, a to, že hlavným cieľom predmetným plnením bolo získanie daňovej výhody pre žalobcu bez toho, aby žalobca mal reálnu možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam.
Žalobca mal výhrady aj k úvahám žalovaného o skutočnosti, že Z.. A. K. ako bývalý konateľ a spoločník žalobcu ako aj iných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe. Obchodné spoločnosti, teda aj spoločnosti personálne prepojené osobou Z.. A. K. sú samostatnými právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi ako aj od osôb, prostredníctvom ktorých konajú. Pripustil možnosť vzniku drobných nedostatkov pri veľkom rozsahu podnikateľskej činnosti spoločnosti personálne prepojených Z.. A. K., ale tieto pochybenia mohli viesť iba k uloženiu sankcie za porušenie právnych predpisov. Nemohli viesť k záveru, že predmetné zdaniteľné obchody neboli uskutočnené. Žalobca nepovažoval za preukázaný a ani riadne odôvodnený záver správcu dane, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný, t.j. že prostredníctvom dodávky tovaru fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva v rámci svojich spoločností vytvoril Z.. A. K. podmienky, na základe ktorých získal neoprávnený prospech, pričom predstieral ekonomickú podstatu podnikania. Žalobca zvyšoval objem realizovaných obchodov a zisky z podnikateľskej činnosti boli následne investované do zveľaďovania spoločnosti. Strata spoločnosti neodráža skutočný stav efektivity podnikania spoločnosti, išlo len o účtovnú stratu (spôsobenú napr. podpismi nadobudnutého majetku). Napokon žalobca vytýkal správcovi dane nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne vyhodnotenie zistených skutočností.
Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Vo svojom vyjadrení k žalobe z 28. 03. 2013 opätovne uviedol to, čo už vyjadril v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a to, že žalobca neuniesol dôkaznú povinnosť nakoľko nijakým spôsobom nereagoval na výzvy správcu dane, nepredložil doklady a nepodal vysvetlenia týkajúce sa možnosti žalobcu odpočítať daň z dodávateľských faktúr. Správca dane skúmal reálnosť dodania tovaru bez súčinnosti žalobcu a zistil, že tento nemal v účtovníctve zaevidované žiadne režijné náklady súvisiace s podnikaním, a preto sa so žiadosťami o súčinnosť obrátil na dodávateľov vody, plynu , elektriny, mobilných operátorov a z ich odpovedí vyplynulo, že žalobcovi žiadne náklady ani nevznikli. Preverovaný tovar sa pohyboval v spoločnostiach prepojených osobou A. K., či už na strane dodávateľa alebo odberateľa. Vyhodnotenie dôkazných prostriedkov je obsahom protokolu o kontrole,
dodatočného platobného výmeru a tiež žalobou napadnutého rozhodnutia. Obchodné operácie v reťazci vzájomne prepojených firiem sa javia ako účelové a neboli vytvorené za ekonomickým účelom, ale výlučne s cieľom získania daňovej výhody - odpočítania DPH. Vzatie A. K. do väzby nie je dôvodom, aby nemohol reagovať na výzvy kontrolnej skupiny a podávať požadované vyjadrenia a vysvetlenia týkajúce sa deklarovaného obchodu. Z obsahu rozhodnutia správcu dane, ako aj žalovaného je zrejmé z akých skutočností vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Zámerom správcu dane nebolo zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené osobou A. K. vyžadovaním veľkého počtu dokladov, ale zámerom správcu dane, ako aj jeho povinnosťou bolo dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Do situácie kedy bol žalobca, ako on uvádza maximálne zaťažený, sa dostal sám, založením väčšieho množstva spoločností, v ktorých v každej z nich bol konateľom, a teda na seba prevzal povinnosť predkladania dôkazných prostriedkov za jednotlivé spoločnosti. V rámci kontroly vykonala kontrolná skupina rozsiahle dokazovanie a žalobca bol ten, kto neuniesol dôkazné bremeno. Dôkazné prostriedky predložené žalobcom neboli spôsobilé preukázať, že k deklarovanému plneniu fakticky došlo a teda, že žalobcovi vzniklo právo na odpočítanie dane podľa ust. § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. Žalobca, ako aj jeho obchodní partneri v kontrolovanom zdaňovacom období, ako aj ostatných rokoch v daňových priznaniach k dani z pridanej hodnoty vykazovali len nadmerné odpočty a na dani z príjmu právnickej osoby straty, hoci tržby rástli.
Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice, oboznámil sa s pripojeným administratívnym spisom a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
Daňové riaditeľstvo SR vykonalo u žalobcu kontrolu oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2010, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 9813401/5/2365/2012 zo dňa 20. 02. 2012 a dodatok k protokolu zo dňa 26. 03. 2012. Prerokovania protokolu vrátane jeho dodatku sa zástupca žalobcu nezúčastnil. Žalobca v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2010 vykázal nadmerný odpočet vo výške 26.765,30 eur. Táto suma sa skladala z dodávateľskej faktúry č. 081210/J1 zo dňa 08.12.2010, ktorou žalobca nakúpil sudové kly v množstve 33200 ks od dodávateľa - JOMADO s.r.o., Hlavná 600, 076 31 Streda nad Bodrogom, ako aj faktúry č. 311210/D19 vystavenej dňa 31.12.2010 daňovým subjektom DREVO SK s.r.o., 076 32 Veľká Bara 5 za prenájom skladovacieho priestoru, faktúry č. 081210/DS1 zo dňa 08.12.2010, na základe ktorej žalobca nakúpil do dodávateľa DREVO SK s.r.o., 076 32 Veľká Bara č. 5 tokajské víno samorodné suché v množstve 10000 litrov a faktúry č. 311210/B6 vystavenej dňa 31.12.2010 daňovým subjektom BARAVIN s.r.o., 076 32 Veľká Bara za prenájom skladovacieho priestoru. Kontrolou správca dane preveril oprávnenosť nároku na odpočítanie DPH z týchto faktúr a vykonanými dôkazmi dospel k záveru, že žalobca nemá nárok na odpočítanie dane. Na základe výsledkov daňovej kontroly bol vydaný dodatočný platobný výmer Daňovým úradom Košice, ktorý žalobca napadol odvolaním a žalovaný rozhodnutím zo dňa 04.07.2012 č. 1020507/1/1067209/2012 napadnuté rozhodnutie daňového úradu potvrdil.
Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a) zák. 222/2004 Z. z. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) cit. zákona právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 2 ods. 1, 2, 3, 5, 7 a 8 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovane práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.
Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti.
Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní.
Podľa § 29 ods. 1, 2, 4 a 8 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie.
Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovedí na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a ohliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 15 ods. 5 písm. f) cit. zákona daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim.
Podľa § 30 ods. 3 cit. zákona rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.
Podľa § 48 ods. 2 cit. zákona odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové, či právne okolnosti odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri rozhodovaní prihliadnuť. Pritom nie je odvolací orgán viazaný len návrhmi odvolávajúceho sa a môže zmeniť rozhodnutie odvolaním napadnuté v neprospech odvolávajúceho sa. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.
Podľa § 48 ods. 6 cit. zákona rozhodnutie o odvolaní musí obsahovať odôvodnenie, ak sa v ňom nevyhovuje odvolaniu v plnom rozsahu. V odôvodnení sa musí odvolací orgán vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní.
V preskúmavanom prípade ide o nepriznanie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie december 2010 v sume 26.765,30 eur z faktúr č. 081210/J1 zo dňa 08.12.2010, ktorou žalobca nakúpil sudové kly v množstve 33200 ks od dodávateľa - JOMADO s.r.o., Hlavná 600, 076 31 Streda nad Bodrogom, ako aj faktúry č. 311210/D19 vystavenej dňa 31.12.2010 daňovým subjektom DREVO SK s.r.o., 076 32 Veľká Bara 5 za prenájom skladovacieho priestoru, faktúry č. 081210/DS1 zo dňa 08.12.2010, na základe ktorej žalobca nakúpil do dodávateľa DREVO SK s.r.o., 076 32 Veľká Bara č. 5 tokajské víno samorodné suché v množstve 10 000 litrov a faktúry č. 311210/B6 vystavenej dňa 31.12.2010 daňovým subjektom BARAVIN s.r.o., 076 32 Veľká Bara za prenájom skladovacieho priestoru. Pretože žalobca okrem faktúr nepredložil žiadne iné dokumenty, ktorými by preukazoval
reálne uskutočnenie dodávky, napriek tomu, že bol na to správcom dane viackrát vyzvaný ( výzvy zo dňa 13.04.2011, 16.11.2011 a 13.12.2011 ) kontrolná skupina vykonala dokazovanie za účelom preverenia, či deklarované obchody boli aj reálne uskutočnené. Uskutočnený nákup tovaru od už uvedeného dodávateľa žalobca preukazoval iba dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi, pričom faktúry ako aj pokladničné doklady vystavoval Z.. A. K. S.., ktorý bol konateľom žalobcu ako aj dodávateľov. Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane a žalovaného, že posudzované plnenia a transakcie týkajúce sa komodít uvedených v sporných faktúrach nesledovali skutočný obchodný účel a boli len nástrojom na získanie daňovej výhody - finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu.
Nesplnenie povinnosti žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu v zmysle § 15 ods.6 písm.e/ zákona č. 511/1992 Zb. (povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce tvrdenia kontrolovaného daňového subjektu) nie je možné ospravedlniť a tolerovať s poukázaním na nesplnenie si povinnosti zo strany advokátskej kancelárie, ktorú žalobca poveril svojim zastupovaním v daňovom konaní. Vzťah medzi zástupcom (advokátska kancelária Kolesár a partneri, s.r.o., Púpavová 61, Bratislava) a zastúpeným (žalobcom) je súkromnoprávnym vzťahom, ktorý priamo nedopadá na vzťah orgánu verejnej moci (kontrolný orgán realizujúci daňovú kontrolu) a kontrolovaným daňovým subjektom (žalobca) upraveným zákonom č. 511/1992 Zb. ako normu verejného práva.
K žalobnej námietke týkajúcej sa nerešpektovania ustanovení v § 58 zákona č. 301/2005 Z.z. v súvislosti so zaistením dokladov žalobcu pri prehliadke v dňoch 01.03.2011 a 02.03.2011 súd uvádza, že v tomto konaní nie je oprávnený posudzovať zákonnosť postupu policajných orgánov v súvislosti s výkonom domovej prehliadky. Naviac už z uvedeného listu vyšetrovateľa policajného zboru zo dňa 23.12.2011 vyplýva, že kópie zápisníc o zaistení dôkazov boli odovzdané zamestnancom spoločnosti, obvinenému A. K. a jeho obhajcom. Neposkytnutie informácií požadovaných terajšou konateľkou žalobcu orgánmi polície nemá právny význam z pohľadu splnenia si dôkaznej povinnosti zo strany žalobcu, pretože terajšia konateľka žalobcu žiadala o poskytnutie tejto informácie už po ukončení daňovej kontroly (daňová kontrola bola ukončená dňom 10.11.2011).
Ako nedôvodnú hodnotí súd žalobnú námietku, v zmysle ktorej rozhodnutie žalovaného neobsahuje dostatok dôvodov, je nepreskúmateľné a nezodpovedá požiadavkám v zmysle § 30 ods.1, 3 zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného obsahuje podrobné konštatovanie skutkového stavu zisteného vykonanou daňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval z pohľadu žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. V dôvodoch svojho rozhodnutia sa žalovaný podrobne vyporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia, zdôvodnil, akými úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a aplikácii relevantnej právnej úpravy.
Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že nemohol splniť svoju dôkaznú povinnosť a ani realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods.2 zákona č. 511/1992 Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, pretože výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, v ktorých konateľom bol A. K. S.., vytvorili zamestnanci správcu dane úmyselne stav, v ktorom žalobca nemohol reálne splniť požiadavky zamestnancov správcu dane a svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje zákonné práva. V dôsledku toho sa žalobca dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Tvrdil, že týmto postupom daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení § 2 ods.2 zákona č. 511/2992 Zb., ktorá patrí medzi základné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.1 Ústavy SR. Tento princíp podľa žalobcu znamená primeraný vzťah medzi cieľom ( účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.
K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku 52 ods.2 Charty základných práv v EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi súdneho dvora EÚ ako aj Ústavného súdu SR. Ten v náleze č. PL ÚS 3/00 poskytol výklad tejto zásady:
„Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný; prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.
Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade s prostriedkom.
Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za uskutočnený. Inými slovami cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným ale menej zaťažujúcim prostriedkom“.
Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL. ÚS 67/07 tak, že „obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné len vtedy ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom“.
Nespornou skutočnosťou je, že A. K. S.. bol spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Vtedajší konateľ žalobcu A. K. S.. súčasne vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme najúplnejšieho zistenia skutkového stavu.
Tento dôvod súbežného výkonu daňových kontrol u viacerých obchodných spoločností, ktorých spoločníkom a konateľom bol A. K. S.. bol dostatočne zdôvodnený v dodatočnom platobnom výmere správcu dane ako aj v rozhodnutí žalovaného.
Žalobca ako daňový subjekt, ktorého konateľ bol konateľom aj veľkého počtu ďalších obchodných spoločností, nemohol byť z tohto dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie je konateľom aj v iných obchodných spoločnostiach. Žalobca preto nemôže namietať nezákonnosť postupu správcu dane len z dôvodu, že jeho konateľ je nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými kontrolami daňových subjektov - obchodných spoločnostiach, ktoré sú personálne prepojené osobou konateľa. Pritom nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových subjektov takto personálne prepojených osobou A. K. S.. žalovaný ako aj správca dane zdôvodnili. Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné preukazovať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločnosti, v ktorých A. K. S.. bol konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t.j. kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností, v ktorej je A. K. S.. konateľom, sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť opustil tento reťazec obchodných spoločností. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou proporcionality. Cieľom (účelom) sledovaným štátom bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu žalobcovi so štátneho rozpočtu, pričom použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu bolo potrebné a nevyhnutné - dospieť k uvedenému cieľu bolo možné len súbežným výkonom kontrol v reťazci obchodných spoločností personálne prepojených osobou A. K. S.., ale nie samostatnými izolovanými daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností.
A. K. S.. ako konateľ žalobcu a konateľ ďalších obchodných spoločností si musel byť vedomý toho, že pri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť uplatnených nárokov predmetov daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane. Pri týchto daňových kontrolách správcovia dane realizujú svoje zákonné oprávnenie.
Nemožno preto akceptovať námietku týkajúcu sa veľkého počtu súčasne vykonávaných daňových kontrol v obchodných spoločnostiach, ktorých konateľom bol p. A. K. S.. Veľkému počtu spoločností personálne a majetkovo prepojených osobou A. K. S.. musel zodpovedať aj počet daňových kontrol.
Je nesporné, že Z.. A. K. S.. založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený realizovať ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy orgánov daňovej správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.
Z rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa nevyplýva záver tvrdený žalobcom, podľa ktorého jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie je totožnosť A. K. S.. ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo v uskutočnení predmetných zdaniteľných plnení. Zamestnanci Daňového riaditeľstva SR vykonávajúci daňovú kontrolu vykonali veľmi rozsiahle dokazovanie v záujme zistenia, či došlo k sporným zdaniteľným plneniam. Žalobca nakúpil tovary v rámci zdaniteľných plnení deklarovaných už uvedenými faktúrami. Žalovaný svoj záver o fiktívnosti žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení nevyvodil iba zo skutočností, že žalobca neúčtoval o režijných nákladoch (vodné, stočné, spotreba elektrickej energie, plyn a pod.). Týmito zisteniami popri iných dôkazoch dokumentoval, že žalobca nevykonával aktívnu podnikateľskú činnosť, ale podnikateľské aktivity iba predstieral.
Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane, podľa ktorého obchodné spoločnosti založené p. A. K. S.. nepodnikajú štandardným spôsobom a podnikateľskú aktivitu iba predstierajú v záujme získania daňových výhod - čerpania nadmerných odpočtov. Tieto závery správcu dane ako aj žalovaného mohol žalobca vyvrátiť navrhnutím a predložením dôkazov, ktoré by preukázali reálnosť predmetných plnení. Argumentácia žalobcu závermi rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 je podľa názoru súdu neadekvátna, pretože konateľ žalobcu A. K. S.. je konateľom vo všetkých svojich obchodných spoločnostiach, ktoré boli zapojené do obchodného reťazca s tovarom a službami, a preto objektívne musel mať vedomosť o tom, že ide o fiktívne obchody s cieľom získať daňovú výhodu.
Úvahy žalovaného v skutočnosti, že Z.. A. K. S.. ako bývalý konateľ a spoločník žalobcu ako aj iných obchodných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe sú plne odôvodnené za situácie, keď Z.. A. K. S.., ako to výslovne sám zdôrazňoval, výlučne sám uzatváral obchody medzi daňovými subjektmi, ktorých bol konateľom , dodanie tovaru fakturoval, uhrádzal a prijímal platby za tovary a služby a zabezpečoval všetky organizačné a výrobné činnosti spojené s podnikaním. Je nesporné, že jednotlivé obchodné spoločnosti sú samostatnými právnymi subjektmi, ale všetky popísané činnosti realizoval výlučne Z.. A. K. S...
Žalobca v podanej žalobe namietal, že z faktu, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu a nemal zamestnancov, prípadne nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné vyvodiť, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne, pretože podnikateľské subjekty prepojené osobou A. K. S.. fungovali vo forme blízkej holdingu. Žalobcovi v súvislosti s deklarovanou ekonomickou činnosťou režijné náklady vôbec nevznikali, čo potvrdili odpovede dodávateľov energie, vody, plynu a nezamestnával zamestnancov, čiže nemal mzdové náklady. Výsledky kontrol vykonávaných v spoločnostiach prepojených osobou p. K. preukazujú, že okrem spoločnosti JOMADO, s.r.o., ktorá účtovala mzdové náklady (zamestnávala pracovníkov v pracovnoprávnom vzťahu) žiadnej z ďalších spoločností nevznikali režijné náklady.
Pretože rozhodnutie žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade so zákonom, súd žalobu podľa § 250j ods.1 O.s.p. zamietol.
Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.1 O.s.p.). Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.