Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8CoE-462-2014.pdf
PDF · 75.35 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoE/462/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa, pobočka Topoľčany, so sídlom Nám. M. R. Štefánika 2269/18, Topoľčany, proti povinnému: Y. T., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom X. - G., o vymoženie 675,26 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č. k. 2Er/812/2008-23, zo dňa 15.októbra 2014, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e.
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o trovách exekúcie m e n í tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 30,47 Eur do troch dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa poveril súdneho exekútora dňa 15.10.2001 vykonaním exekúcie na základe vykonateľných rozhodnutí Národného úradu práce Okresného úradu práce Bánovce nad Bebravou - Rozhodnutie č. 19/99 zo dňa 11.03.1999, č. 20/99 zo dňa 11.03.1999. Dňa 13.10.2014 bol súdu prvého stupňa doručený návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný zomrel dňa 04.03.2014 a dedičské konanie bolo uznesením Okresného súdu Bratislava II č.k. 46D/198/2014 zo dňa 15.04.2014 zastavené z dôvodu, že poručiteľ nezanechal majetok. Vzhľadom na skutočnosť, že povinný zomrel a teda stratil spôsobilosť byť účastníkom konania súd prvého stupňa zistil, že dedičské konanie bolo zastavené z dôvodu nemajetnosti poručiteľa, teda nie sú žiadni právni nástupcovia, ktorí by vstúpili do konania namiesto povinného a preto súd prvého stupňa exekúciu zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Trovy súdneho exekútora predstavujú spolu s hodnotou DPH sumu 30,47 Eur, na ktorých náhradu súd prvého stupňa zaviazal v zmysle § 203 ods. 2 EP oprávneného vzhľadom na skutočnosť, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a v takom prípade znáša trovy oprávnený.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na ustanovenie § 235 ods. 2 Exekučného poriadku a na to, že exekučné konanie začalo pred 01.02.2002. Oprávnený mal za to, že v danom prípade nemožno aplikovať ustanovenie § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, ale je tu daný dôvod na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Uviedol, že zastavenie exekúcie procesne nezavinil a nesúhlasil s uložením povinnosti platiť trovy exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil.
K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril súdny exekútor. Uviedol, že súd prvého stupňa správne rozhodol o zastavení exekúcie, pretože hlavným dôvodom zastavenia bola nemajetnosť povinného.
Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 212 ods. 1 OSP na základe podaného odvolania oprávneným, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné v časti výroku o zastavení exekúcie potvrdiť podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne a v časti výroku o trovách exekúcie zmeniť v súlade s § 220 OSP.
Podľa § 19 OSP spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.
Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku (účinný do 31.01.2002) exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 203 Exekučného poriadku (účinný do 31.01.2002) ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Preskúmaním obsahu spisu mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa poveril súdneho exekútora Mgr. Martina Čekana so sídlom v Bánovciach nad Bebravou, poverením č. 5301*001984 zo dňa 15.10.2001 vykonaním exekúcie. Jeho náhradníkom bol ustanovený Mgr. Bernard Janík so sídlom v Žiline. Súdny exekútor podal dňa 13.10.2014 návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný zomrel ako nemajetný, a zároveň si vyčíslil trovy exekúcie v celkovej výške 52,81 Eur.
V danej veci povinný v priebehu konania zomrel, t.j. stratil právnu subjektivitu. Povinnosti vyplývajúce z exekučných vzťahov však smrťou povinného nezanikajú (§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku), ale prechádzajú na dedičov, ktorí sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektom jeho práv a povinností a veritelia môžu od nich žiadať uspokojenie svojich pohľadávok do výšky nadobudnutého dedičstva. V tomto prípade však poručiteľ nezanechal žiaden majetok, keď dedičské konanie bolo ukončené uznesením Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15.04.2014, č.k. 46D/198/2014-45, ktorým súd konanie pre nemajetnosť poručiteľa zastavil. V predmetnej veci však exekučné konanie začalo dňa 04.09.2001, a preto ho bolo v súlade s § 235 ods. 2 Exekučného poriadku potrebné dokončiť podľa doterajších predpisov. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa mal exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, nakoľko podľa Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie, nebolo možné exekúciu zastaviť pre nemajetnosť povinného.
Pochybenie súdu prvého stupňa v rozhodnutí o dôvode zastavenia však malo vplyv aj na správnosť napadnutého rozhodnutia o uložení povinnosti zaplatiť trovy exekúcie oprávnenému.
Ustanovenie § 197 ods. 1 Exekučného poriadku určuje zásadu, že odmenu patriacu súdnemu exekútorovi za výkon exekučnej činnosti, náhradu jeho hotových výdavkov a náhradu za stratu času uhrádza povinný. V danej veci však súd nemohol na zaplatenie trov exekúcie zaviazať povinného, keďže tento zomrel a dedičské konanie bolo zastavené vydaním z dôvodu, že povinný nezanechal žiadny majetok, a teda ako subjekt práv a povinností zanikol. Výnimočne, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Vychádzajúc zo znenia § 203 Exekučného
poriadku v znení účinnom do 31.01.2002 v spojení s § 235 ods. 2 Exekučného poriadku súd môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Použitie uvedeného ustanovenia teda prichádza do úvahy iba pri splnení zákonných predpokladov, teda ak exekúcia bola zastavená a oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že oprávnený v priebehu konania nemohol ani pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie - smrť povinného. Návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému podal oprávnený u súdneho exekútora dňa 04.09.2001 a povinný zomrel dňa 04.03.2014, t. j. až po viac ako 12 rokoch po začatí exekučného konania. Odvolací súd ďalej konštatuje, že ustanovenie § 203 ods. 2 Exekučného poriadku bolo do Exekučného poriadku zavedené až zákonom č. 32/2002 Z. z. s účinnosťou od 01.02.2002, pričom predmetné exekučné konanie začalo dňa 04.09.2001. Podľa Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, ktorý je nutné na danú vec aplikovať vzhľadom na citované prechodné ustanovenie § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, nebolo možné zaviazať oprávneného k náhrade trov exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného.
Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že nie je daný dôvod na to, aby súd na zaplatenie trov exekúcie zaviazal oprávneného podľa § 203 Exekučného poriadku, poukazuje pritom na citované ustanovenie v znení účinnom do 31.01.2002, ktoré predpokladá možnosť, nie povinnosť súdu uložiť povinnosť zaplatiť trovy exekúcie oprávnenému, a teda obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať súdnemu exekútorovi trovy zastavenej exekúcie. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 13.01.2005, sp. zn. II. ÚS 12/2005, konštatoval, že ustanovenie § 203 Exekučného poriadku vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť súdu nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie. Uvedené vyplýva z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúcu sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, mieru jeho zavinenia a napokon aj to, že keby tu aj bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita.
S poukazom na uvedené dôvody, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v časti výroku o zastavení exekúcie potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne a v časti výroku o trovách exekúcie zmenil v súlade s § 220 OSP tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.