Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_11Co-201-2014.pdf
PDF · 113.66 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/201/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov Mgr. Fedora Benku a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci navrhovateľa: CEE COLLECT FUND 1 LTD, so sídlom Agiou Nikolaou 67-69, 1st floor, Flat/Office 103, Egkomi, 2408, Nikózia, Cyprus, reg. č. HE 308237, zastúpený splnomocnencom: BBH advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Bratislava, Gorkého 3, proti odporkyni: Q. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. L., P. XXXX/X, zastúpená opatrovníčkou: Z. Y., zamestnankyňa Okresného súdu Galanta, o zaplatenie sumy 564,65 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Galanta, zo dňa 04. februára 2014 č. k. 17C/118/2013-67, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti úroku z omeškania m e n í tak, že zaväzuje odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 3,5 % ročne zo sumy 564,65 eur od 26.06.2013 do zaplatenia a v časti náhrady trov konania tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 110,38 eur titulom trov právneho zastúpenia k rukám jeho advokáta a iné trovy vo výške 34,50 eur a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške 55,46 eur k rukám jeho advokáta a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 564,65 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne z dlžnej sumy od 26.06.2013 do zaplatenia a k rukám právneho zástupcu navrhovateľa, náhradu trov konania vo výške 33,50 eur titulom súdneho poplatku a vo výške 110,38 eur titulom trov právneho zastúpenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, keď vo zvyšnej časti súd návrh zamietol. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 101 O.s.p., § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 1 ods. 2 písm. d), § 2 písm. a), § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 až 6 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb., § 524 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., § 142 ods. 3 O.s.p., § 149 ods. 1 O.s.p., keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po oboznámení sa s úverovou zmluvou mal súd za preukázané, že táto obsahovala všetky zákonné náležitosti ako aj písomnú formu, bola teda uzatvorená platne. Súd mal za preukázané, že právny predchodca navrhovateľa si svoju povinnosť poskytnúť úver splnil, odporca však neuhradil mesačné splátky úveru v mesiacoch, ako je uvedené v predchádzajúcom odseku, a následne si svoju povinnosť splácať úver úplne prestal plniť od septembra 2009. Navrhovateľ pred podaním žalobného návrhu vyzval odporcu na zaplatenie dlhu (istina a príslušenstvo 1227,66 eura). Výzva bola doručovaná na adresu odporcu, ako je uvedené v záhlaví tohto rozsudku, pričom navrhovateľ pri doručovaní postupoval podľa čl. VIII bod 1 Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s., ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
uzavretej zmluvy. Keďže sa v danom prípade jedná o spotrebiteľskú zmluvu, v prípade porušenia zmluvných povinností neplnenia splátok riadne a včas (omeškanie dlžníka) je potrebné postupovať podľa § 517 OZ. K prvému dňu omeškania - 26. 6. 2013 (deň spísania žalobného návrhu), bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky určená vo výške 0,5 % ročne, čo o päť percentuálnych bodov viac predstavuje potom úrok z omeškania vo výške 5,5 % ročne. Úroky z omeškania uplatnené nad 5,5 % ročne súd zamietol (t.j. vo výške 3 % p.a.), nakoľko takto požadované úroky z omeškania sú v rozpore so zákonom (§ 517 ods. 2 v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.). Navrhovateľ sám požaduje úrok z omeškania až od 26. 6. 2013, teda sám považuje za prvý deň omeškania tento dátum, preto mu nebolo možné priznať úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne tak, ako to žiadal v návrhu. V návrhu sám neuviedol, kedy sa odporca skutočne dostal do omeškania a súd podľa § 153 ods. 2 O.s.p. nemôže prekročiť jeho návrh a priznať mu viac, ako žiadal. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrenej časti. Trovy konania pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 33,50 eura a trov právneho zastúpenia (vyčíslené v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z.z.), pričom podľa § 10 ods. 1 cit. vyhl. základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby z tarifnej hodnoty je 38,18 eura (16,60 eura + 1,66 eura za každých aj začatých 33,19 eura prevyšujúcich sumu 165,97 eura). Právny zástupca si vyčíslil trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 110,38 eura, v čom je zahrnuté - dva úkony právnej pomoci - prevzatie a príprava, podanie na súd, každý úkon po 38,18 eur, 2 x režijný paušál po 7,81 eura; spolu 91,98 eur + 20 % DPH.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie a to v časti zamietnutia návrhu, keď žiadal, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 564,65 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 26.06.2013 do zaplatenia a taktiež si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby a to podanie na súd á 38,18 eur + režijný paušál 8,04 eur a 20 % DPH spolu vo výške 55,46 eur. Navrhovateľ odôvodnil podanie odvolania podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. z dôvodu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Uviedol, že navrhovateľ uzatvoril s odporcom dňa 10.08.2004 zmluvu o splátkovom úvere, ktorá sa riadi príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka z dôvodu, že je to práve Obchodný zákonník, ktorý jediný komplexne upravuje zmluvu o úvere ako takú a ide teda o absolútny obchod. Zmluva uzatvorená medzi navrhovateľom a odporcom obsahuje však všetky náležitosti v súlade so Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Navrhovateľ nesúhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že úroky z omeškania uplatnené nad 5,5 % ročne nie sú dôvodné, nakoľko takto požadované úroky z omeškania sú v rozpore so zákonom a to ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Navrhovateľ má za to, že vzťah založený zmluvou o úvere je síce spotrebiteľským vzťahom podľa § 2 písm. b) zák. č. 258/2001 Z.z., avšak v súlade s ust. § 261 ods. 6 písm. b) Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere. Navrhovateľ si v návrhu uplatnil úroky z omeškania v súlade so zmluvou o splátkovom úvere, právnymi predpismi ako i súdnou praxou. Navrhovateľ si v návrhu vyčíslil peňažný záväzok voči odporcovi ku dňu 26.06.2013 vo výške 564,65 eur pozostávajúci z istiny spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 26.06.2013 do zaplatenia a trovy konania v celkovej výške 143,88 eur. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola v deň podania predmetného návrhu na vydanie platobného rozkazu vo výške 0,5 %. Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z. v ust. § ods. 1 sa uvádza, že výška úrokov z omeškania je o 8 % bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Podľa Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov, ust. § 10c prechodné ustanovenia k úprave účinnej od 01. februára 2013 hovorí, že ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013 výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013. Rozhodnou skutočnosťou teda pre určenie právnej úpravy je deň vzniku záväzkového vzťahu bez ohľadu na to, či omeškanie nastalo pred alebo po účinnosti nariadenia. Pri zmluvách uzavretých do 31.01.2013 sa pri omeškaní vzniknutom po 01.02.2013 aplikuje Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z. účinné k 31.01.2013 t.j. maximálny úrok z omeškania bude 8 % bodov + základná úroková sadzba ECB. Z vyššie uvedeného ustanovenia nariadenia vlády berúc do úvahy základnú úrokovú sadzbu Európskej centrálnej banky aktuálnu v čase podania návrhu na vydanie platobného rozkazu vyplýva, že zákonná výška úrokov z omeškania je 8,50 % ročne. Vzhľadom na skutočnosť, že Okresný súd Galanta nevykonal správne právne posúdenie v problematike úrokov z omeškania má navrhovateľ za to, že súd v tejto časti nedostatočne zistil skutkový stav a preto je v tejto časti rozhodnutie nepreskúmateľné. Ďalej navrhovateľ podal odvolanie v časti náhrady trov konania
a žiadal, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a zaviazal odporcu na zaplatenie súdneho poplatku za spracovanie hromadného podania pripadajúceho vo výške 1,- euro na predmetný návrh. Navrhovateľ uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že mal v konaní v súdnom spore úspech v plnom rozsahu má za to, že Okresný súd Galanta má odporcu rozsudkom zaviazať na úhradu všetkých trov konania, ktoré navrhovateľ za účelom uplatňovania svojho práva v rámci predmetného súdneho konania účelne vynaložil. Dňa 19.07.2013 obdržal uznesenie Okresného súdu Galanta, ktorým súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie poplatku za spracovanie hromadného podania vo výške 11,- eur (11,- x 1, - eur za každé podanie). Na základe tohto uznesenia uhradil navrhovateľ dňa 22.07.2013 súdny poplatok za spracovanie hromadného podania pripadajúci vo výške 1,- euro na predmetný návrh. Súdny poplatok za spracovanie hromadného podania navrhovateľ považuje za účelné uplatnenie svojho práva.
Odporkyňa odvolací návrh nepodala, k odvolaniu navrhovateľa písomné vyjadrenie nezaslala.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa v zamietajúcej časti úroku z omeškania a v časti náhrady trov konania je dôvodné a preto je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa v tejto napadnutej časti a v časti náhrady trov konania zmeniť.
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa je návrh navrhovateľa, ktorým sa domáha od odporcu zaplatenia sumy 564,65 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 26.06.2013 do zaplatenia a náhradu trov konania.
Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý v časti úroku z omeškania vo výške 3,5 % ročne zo sumy 564,65 eur od 26.06.2013 do zaplatenia a v napadnutom výroku o trovách konania.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu na zistenie skutkového stavu, avšak vec nesprávne právne posúdil, nakoľko súd prvého stupňa síce použil správnu právnu normu, ale nesprávne ju vyložil, na základe čoho dospel k nesprávnemu právnemu názoru o nedôvodnosti nároku navrhovateľa v napadnutej zamietajúcej časti úroku z omeškania.
Právne posúdenie veci je činnosťou súdu spočívajúcou v podriadení zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu, ktorá vedie k záverom o právach a povinnostiach účastníkov. Právne posúdenie je nesprávne v prípade, ak súd na správne zistený skutkový stav aplikoval inú právnu normu, než ktorú mal správne použiť alebo ak použil síce správnu právnu normu, ale nesprávne ju vyložil alebo pokiaľ zo zistených skutočností vyvodil nesprávne právne závery, alebo pokiaľ právnu normu aplikoval pri absencii zisteného skutkového stavu.
V preskúmavanej veci odvolateľ nesúhlasil s právnym posúdením záväzkového vzťahu účastníkov konania vzniknutého dňa 10.08.2004 na základe zmluvy o splátkovom úvere, keď bol toho názoru, že ide o absolútny obchod v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka a preto aj úrok z omeškania je potrebné posúdiť podľa Obchodného zákonníka, ktorý má komplexnú úpravu zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 a násl. Obchodného zákonníka.
Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca navrhovateľa - VÚB a.s., so sídlom Mlynské Nivy 1, Bratislava ako veriteľ uzatvoril s odporkyňou ako dlžníčkou zmluvu o poskytnutí flexipôžičky dňa 10.08.2004, ktorej predmetom bolo poskytnutie peňažných prostriedkov odporkyni ako spotrebný úver a odporkyňa ako dlžníčka sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, zaplatiť úroky, odplatu za poskytnutie úveru a ďalšie záväzky v zmysle zmluvy. Výška úveru predstavovala sumu 75.000,- Sk s lehotou splatnosti 60 - mesiacov v druhom úrokovej sadzby pevnej s mesačnou anulitnou splátkou
1.900,43 eur pri celkovom počte splátok 60, keď dátum prvej splátky 10.09.2004 a poslednej anulitnej splátky 10.08.2009, ročná percentuálna miera nákladov 9,33 eur a celkové náklady dlžníka predstavujú sumu 117.175,80 Sk a výška úrokov s poplatkami vo výške 42.175,80 Sk. v zmysle čl. III predmetnej zmluvy bod 6 neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú obchodné podmienky, ktorými sa riadia zmluvné strany vo veciach, ktoré nie sú osobitne upravené v tejto úverovej zmluve.
Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Jeho ust. § 23a účinné v období od 01.01.2000 do 24.11.2004 teda v čase uzavretia zmluvy o bežnom účte, zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) cit. zákona spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti. Predávajúcim podnikateľom podľa písm. b) je podnikateľ, ktorý spotrebiteľovi predáva výrobky alebo poskytuje služby.
S účinnosťou od 25.11.2004 do 30.06.2007, citovaný zákon v § 23a definoval spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od 01.04.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. Ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka v znení v období od 01.04.2004 do 31.12.2007 zakotvovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
S účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust. § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.
Právny predchodca navrhovateľa je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že odporkyňa pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ju v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa. Bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), s poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka.
Napriek tomu, že v prípade zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka ide o tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), jedná sa, ako už bolo uvedené vyššie, o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, čím je založený občianskoprávny charakter daného zmluvného vzťahu. Z uvedeného vyplýva, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy zmluvy o bežnom účte, zmluvy o úvere, či úrokov z omeškania) sú v takomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a v predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Medzi troma zákonmi prichádzajúcimi do úvahy (1. Zákon o ochrane spotrebiteľa, 2. Občiansky zákonník a 3. Obchodný zákonník) tak v prípadoch naznačených vyššie panuje ten pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny (Zákon o ochrane spotrebiteľa) a ak tento určitú otázku neupravuje, resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe Občiansky zákonník nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného (čo v praxi znamená, že Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a vo vykonávacích predpisoch k nemu).
Odvolací súd v tejto súvislosti iba podporne poukazuje aj na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom až od 15.01.2009, teda po vzniku daného právneho vzťahu, podľa ktorého, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.
Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.
Dlžník, ktorý nesplní svoj dlh riadne a včas, je v zmysle ust. § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka v omeškaní. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Týmto vykonávacím predpisom je Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len "Nariadenie vlády").
Podľa znenia § 3 ods. 1 Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z. účinného ku dňu 26.06.2013 (odkedy navrhovateľ žiada úrok z omeškania) je výška úrokov z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Podľa § 10c (prechodné ustanovenie k úprave účinnej od 1. februára 2013) cit. nariadenia vlády, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.
Na základe uvedeného, je tak odvolací súd toho názoru, že ust. § 10c cit. nariadenia jasne definuje rozhodnú skutočnosť určujúcu právnu úpravu výšky úroku z omeškania a tou je deň vzniku záväzkového vzťahu s tým, že ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, čo je aj v preskúmavanej veci, tak sa výška úrokov z omeškania riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 a to aj za dobu omeškania po 31. januári 2013. Pri zmluvách uzavretých do 31.01.2013 sa tak aj pri omeškaní vzniknutom po 01.02.2013 aplikuje Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z. účinné k 31.01.2013 t.j. maximálny úrok z omeškania bude 8 % bodov + 0,50 % - základná úroková sadzba ECB, platná ku dňu 26.06.2013, odkedy si navrhovateľ uplatnil úrok z omeškania.
V zmysle uvedeného, tak navrhovateľovi vznikol voči odporkyni nárok na zaplatenie úroku z omeškania v celej jeho uplatnenej výške 8,5 % ročne zo sumy 564,65 eur od 26.06.2013 do zaplatenia a preto odvolací súd v súlade s ust. § 220 O.s.p. zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti
úroku z omeškania a priznal navrhovateľovi tento zamietnutý úrok z omeškania vo výške 3,5 % zo sumy 564,65 eur od 26.06.2013 do zaplatenia.
Ďalej sa odvolací súd zaoberal odvolaním navrhovateľa v časti náhrady trov konania, kde žiadal okrem súdom prvého stupňa priznanej náhrady vo výške 110,38 eur titulom trov právneho zastúpenia a iných trov vo výške 33,50 eur priznať náhradu za zaplatený súdny poplatok za spracovanie hromadného podania vo výške 1,- euro považujúc ho za účelný.
Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 19.07.2013 obdržal navrhovateľ uznesenie Okresného súdu Galanta, ktorým súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie poplatku za spracovanie hromadného podania vo výške 11,- eur (11,- x 1, - eur za každé podanie). Na základe tohto uznesenia uhradil navrhovateľ dňa 22.07.2013 súdny poplatok za spracovanie hromadného podania pripadajúci vo výške 1,- euro na predmetný návrh v tomto konaní.
Podľa § 137 O.s.p. trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, odmena správcu dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou súdneho rozhodnutia ako celku a je samo osebe spôsobilé zasiahnuť do práva účastníka podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) v rozhodnutí zo dňa 6. 2. 1954 vo veci B. proti R., resp. v rozhodnutí zo dňa 7. 10. 2004 vo veci B. proti R. (č. 30428/96, resp. 7689/01).
Základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov civilného sporového procesu, je zásada úspechu vo veci vyjadrená v ust. § 142 ods. 1 O.s.p. V tejto zásade sa premieta myšlienka, že ten, kto dôvodne uplatňoval alebo bránil svoje subjektívne právo alebo právom chránený záujem, mal by mať právo na náhradu trov, ktoré pri tejto procesnej činnosti účelne vynaložil proti účastníkovi, ktorý do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahoval. Súd v takomto prípade uplatňuje zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu). Predpokladmi, za splnenia ktorých vznikne nárok na náhradu trov konania, sú : a) plný úspech vo veci, ktorý sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, b) účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva, c) čiastočný úspech vo veci zakladá nárok na pomerné rozdelenie náhrady trov konania alebo na to, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pričom nárok na čiastočnú náhradu trov konania sa vypočíta tak, že úspech účastníka konania, ktorému vzniká povinnosť na náhradu trov konania, sa odpočíta od úspechu účastníka, ktorému vzniká právo na náhradu trov konania a výsledok zakladá pomerný nárok na náhradu trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva a d) neúspech v pomerne nepatrnej časti veci zakladá nárok na celú náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, pričom pomerne nepatrná časť sa môže týkať nároku na príslušenstvo v časti uplatneného nároku, ktorá podľa súdnej praxe neprevýši 5 až 10 % z uplatneného nároku vyjadreného v peniazoch.
V prejednávanej veci bolo návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovené a preto bolo dôvodné o náhrade trov konania rozhodovať podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v celom rozsahu úspešnému navrhovateľovi priznať náhradu trov konania účelne vynaložených na bránenie práva.
Súd prvého stupňa týmto spôsobom postupoval správne, keď navrhovateľovi priznal náhradu trov konania jednak titulom zaplateného súdneho poplatku za návrh vo výške 33,50 eur, ako aj titulom trov právneho zastúpenia vo výške 110,38, a to za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava veci, podanie na súd) po 38,18 eur, 2 krát režijný paušál po 7,81 eur a DPH vo výške 18,40 eur.
Odvolací súd rovnako ako odvolateľ je však v preskúmavanej veci toho názoru, že aj súdny poplatok za spracovanie hromadného podania vo výške 1,-euro je treba považovať za účelný na uplatnenie práva navrhovateľa v tomto konaní. Keďže navrhovateľ ho na základe uznesenia súdu prvého stupňa zaplatil, má tak ako plne procesne úspešný účastník konania v zmysle ust.§ 142 ods. 1 O.s.p. právo na jeho náhradu.
Vzhľadom na uvedené, odvolací súd v súlade s ust. § 220 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a v súlade s ust. § 149 ods. 1 O.s.p. priznanú náhradu trov konania uložil odporkyni zaplatiť k rukám splnomocnenca navrhovateľa.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 55,46 eur pozostávajúce z odmeny za úkon právnej služby - podanie odvolania vo výške 38,18 eur a režijného paušálu k úkonu právnej služby vo výške 8,04 eur, spolu s 20 % DPH vo výške 9,24 eur a to v zmysle ust. § 10 ods. 1, ust. § 13a ods. 1 písm. c), § 18 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
Uvedený rozsudok bol prijatý v senáte pomerom 3 : 0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.