Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-21-2014.pdf
PDF · 86.52 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/21/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: Intrum Justitia Debt Finance AG, Zug, Alpenstrasse 2, Švajčiarsko, zast. advokátom: JUDr. Ján Šoltés, Bratislava, Karadžičova 8, proti žalovanej: B. D., nar. XX. B. XXXX, bytom M. K., D. XXXX/XX, o 464,47 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 29. júla 2013 č. k. 12C/433/2012 - 32 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov konania p o t v r d z u j e .
Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 120,98 eur s 9%-ným úrokom z omeškania ročne od 21. mája 2009 do zaplatenia a to do 3 dní; II. vo zvyšku žalobu zamietol a III. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 3 ods. 5 a § 4 ods. 1 - 3 ZoSÚ (zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, platného a účinného v čase uzavretia zmluvy žalovanej a právnej predchodkyne žalobkyne v osobe obchodnej spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s., Kežmarok, Hlavné námestie 12); § 39, § 52 ods. 1, § 54 ods. 1, § 517 ods. 2 a § 544 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 115a ods. 2, § 156 ods. 3 a § 200ea ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. (ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z.), ako i poukazom na ust. § 497 a nasl. a § 261 ods. 3 písm. d/ Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne mal za to, že „účastníci“ (správne právna predchodkyňa žalobkyne a žalovaná) tu uzavreli zmluvu o úvere, ktorá síce má charakter tzv. absolútneho obchodu (rozumej obchodnoprávneho vzťahu, majúceho sa riadiť režimom Obch. z.), ak však žalovaná takúto zmluvu uzavrela ako spotrebiteľ, vzťahovali sa na ňu aj ustanovenia ZoSÚ a O. z. Absencia náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. g/ ZoSÚ, predstavovanej údajom o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (majúcim sa uviesť presne bez možnosti nahradenia ho údajom, nútiacim spotrebiteľa dopracovať sa k výsledku za pomoci výpočtu, ktorý v tejto veci ani nebol možným pre neuvedenie začiatočného termínu splácania) spôsobovala bezúročnosť úveru a nemožnosť jeho spoplatnenia. Žalobkyni preto vzniklo iba právo na tzv. istinu, na ktorú (v sume 529,41 eur) už bolo zaplatených 408,43 eur a priznať tak šlo len rozdiel takýchto súm, zvlášť ak požiadavka na zmluvnú pokutu bola opretá o všeobecné podmienky právnej predchodkyne žalobkyne a prejav vôle žalovanej, preukazujúci pristúpenie aj na ne, tu absentoval; dôvodil potom súd prvého stupňa, ktorý rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 2 O. s. p. a vecne prevažným úspechom žalovanej, ktorej však v konaní žiadne trovy nevznikli.
Proti tomuto rozsudku len čo do tzv. zvyškového zamietnutia žaloby a trov konania podala včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom na zmenu rozsudku vyhovením žalobe i tam, kde tak súd prvého stupňa urobiť odmietol (spolu s uplatnením požiadavky na priznanie jej tiež plnej náhrady trov konania). Namietala predovšetkým nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ktorý podľa nej nevzal do úvahy, že všeobecné podmienky jej právnej predchodkyne tvoria so zmluvou jeden celok a jej neoddeliteľnú súčasť. Údaj majúci v zmluve podľa súdu prvého stupňa absentovať, bol uvedený práve v takýchto podmienkach, pričom ona (žalobkyňa) sa s názorom o nemožnosti jeho uvedenia spôsobom nútiacim spotrebiteľa k výpočtu nestotožňuje. Nepriznaná zmluvná pokuta je okrem toho zabezpečovacím inštitútom slúžiacim na to, aby dlžník plnil svoje povinnosti zo zmluvy riadne a včas, pričom je nesporné, že žalovaná z prejednávanej veci povinnosť splácať úver riadne a včas porušila.
Žalovaná odvolací návrh nepodala.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolania, teda v zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov konania (kde malo rozhodnutie povahu rozhodnutia závislého na čo i len čiastočne napadnutom rozhodnutí vo veci samej i nebyť spochybnenia odvolaním aj takejto časti rozsudku) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nešlo o žiaden zo zákonom predpokladaných prípadov, vyžadujúcich si prejednanie aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba opakovania ani doplnenia dokazovania, súd prvého stupňa mal možnosť vec s charakterom drobného sporu prejednať a rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania a takúto možnosť i využil, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a na pojednávaní odvolacieho súdu nebol ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej časti treba považovať za správny, keď súd prvého stupňa si pred jeho vydaním opatril (úmerne procesnej aktivite oboch strán sporu) dostatok skutkových zistení (potrebných pre rozhodnutie) a vec tiež správne posúdil po právnej stránke.
Odvolací súd totiž nemal dôvod principiálne nesúhlasiť s úvahami podporujúcimi záver o potrebe rozhodnutia práve v tejto veci zvoleným spôsobom (tak ako tieto okresný súd i formuloval v odôvodnení napádaného rozsudku). U dôvodov podaných takto objektívne presvedčivo by zásadne bolo namieste (zo strany odvolacieho súdu) aj len konštatovanie ich správnosti a odvolanie sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), na tomto nič nemenili menej závažné nedostatky odôvodnenia rozsudku (akým bolo či už zjednodušené uvažovanie o účastníčkach konania aj ako o účastníčkach zmluvy alebo chýbajúca právna argumentácia v časti odôvodnenia tzv. aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne) a iba pre zacelenie vyššie spomenutej argumentačnej medzery a nutnosť vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami sa tak žiada doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :
Podľa § 524 ods. 1 O. z. veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
Práve odcitované ustanovenie predstavuje právny základ na to, aby po založení zmluvného vzťahu mohlo dôjsť k jednej zo zmien v okruhu subjektov záväzkového vzťahu a to konkrétne k zmene v osobe veriteľa. Podmienkou na to je písomná zmluva o postúpení pohľadávky, ktorá nevyžaduje súhlas dlžníka (na prípad inak možného vymienenia si dlžníkom nemožnosti postúpenia či existenciu iných zákonných prekážok, brániacich postúpeniu, o aké ale v tejto veci nešlo, pamätá pritom ustanovenie § 525 O. z.) a postúpením sa postupca zbavuje (a postupník naopak nadobúda) nielen samotnej pohľadávky (tu rozumej tzv. istiny), ale aj jej príslušenstva a všetkých práv s ňou spojených (čo samozrejme znamená, že postupník sa takto stáva nositeľom práv, o ktorých je reč, len vtedy, ak nimi disponoval a teda nárok na ne platne založil už pri zakladaní právneho vzťahu postupca).
Žalobkyni tak síce vzniklo právo vymáhať pohľadávku nadobudnutú postúpením od jej právnej predchodkyne (na neplatnosť postúpenia tu nebolo z čoho usudzovať), to však neznamenalo, žeby žaloba ako celok mohla byť po práve, keď odvolací súd najmä nemal dôvod nesúhlasiť so súdom prvého
stupňa v tom, ako sa tento vyporiadal s problémom, kde ležia hranice (ešte) akceptovateľného a (už) neakceptovateľného dojednania náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, reprezentovanej údajom o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
Tunajší odvolací súd sa totiž obdobným problémom zaoberal už v minulosti, nech aj analyzujúc inú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa čl. I § 4 ods. 2 písm. a/ ZoSÚ (v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2007 vrátane), resp. podľa písmena i/ rovnakého ustanovenia (v znení platnom a účinnom v neskoršom čase, v tejto súv. por. najmä zákon č. 568/2007 Z. z.) a v exekučnej veci (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10CoE/313/2010-44, vydané vo veci Okresného súdu Galanta sp. zn. 26Er/344/2010) a výsledkom takejto jeho analýzy bol záver sformulovaný tak, že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana tohto - z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu) zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. (pred jeho novelizáciou, čo ale rovnako je použiteľným aj na písmeno i/ ustanovenia počnúc 1. januárom 2008), ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „suma“ (dnes „výška“), „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich jednotlivé čiastkové položky, čo je navzdory odchylnosti takejto úpravy spotrebiteľských úverov od úpravy úverov všeobecne práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý by pri rozhodovaní sa, či zmluvu uzavrie, nemal byť zavádzaný ani problematickými údajmi, z ktorých nemusí byť schopný vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková cena, za ktorú si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť).
Takýto výklad nie je dôvod neuplatniť ani v prípade zákonnej požiadavky na údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ktorá taktiež predstavuje súčasť rámca právnej istoty spotrebiteľa, že za predpokladu riadneho plnenia si ním zmluvných povinností uplynutím v zmluve určenej doby budú jeho záväzky voči veriteľovi vyporiadané (a nepríde tak napríklad k uplatňovaniu ďalších požiadaviek, odôvodňovaných napr. tak, ako to býva nedobrým zvykom u bánk, čiže tým, že v priebehu trvania zmluvného vzťahu sa bez výslovného prejavu vôle dlžníka zmenila výška úrokovej sadzby alebo niektoré poplatky a zaplatené by malo byť ešte niečo, či tým, že už v pôvodných zmluvných dojednaniach je niečo, čo si dlžník „nevšimol“ a čo ho zaťažuje ďalšou ním skôr subjektívne nevnímanou povinnosťou).
Na práve uvedené treba usudzovať predovšetkým preto, že vyššie spomínanému záujmu na čo najväčšej prehľadnosti dojednaní pre spotrebiteľa doslova odporujú formulácie, vyžadujúce od spotrebiteľa uvažovať s matematickými operáciami a navyše za použitia viacerých pojmov, nezriedka „roztrúsených“ v rôznych častiach listín spotrebiteľovi predkladaných (ale aj nepredkladaných) na podpis, v ktorých sa tak logicky možno „stratiť“.
Na margo polemiky odvolateľky so súdom prvého stupňa na tému potreby (či nepotrebnosti) opatrenia podpisom aj dojednania o zmluvnej pokute, resp. nemožnosti (či naopak možnosti) zahrnutia takéhoto dojednania aj do všeobecných zmluvných podmienok dodávateľa pritom odvolací súd môže len zopakovať to, na čo poukázal už v inej skôr ním prejednanej veci, hoc aj za účasti inej veriteľky (tu por. rozsudok Krajského súdu v Trnave z 26. novembra 2014 č. k. 10Co/223/2013-85, vydaný vo veci Okresného súdu Senica sp. zn. 6C/219/2012) a síce, že v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania zakladajúce zmluvnú pokutu alebo iné obdobne znevýhodňujúce ustanovenia zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale iba spotrebiteľskej zmluvy samotnej, teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripojuje svoj podpis (v ktorom smere ide inak len o riadenie sa názorom, vysloveným už v náleze Ústavného súdu Českej republiky z 11. novembra 2013 sp. zn. I. ÚS 3512/11).
Odvolací súd pri riadení sa týmito úvahami a pre stotožnenie sa aj so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej aj v časti trov konania podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil (pričom tu v časti trov konania bolo bez významu neodôvodnenie okresným súdom aj miery úspechu a neúspechu oboch strán sporu, ak muselo byť zjavné, že úspech žalobkyne bol menší než tretinový a žalovaná sa procesného
práva na náhradu trov prvostupňového konania vzdala najneskôr nepodaním vlastného odvolania proti rozsudku - v časti trov konania).
Pri takomto výsledku odvolacieho konania žalobkyňa s odvolaním nezaznamenala žiadny úspech a aj v odvolacom konaní tak právo na náhradu trov konania vzniklo žalovanej (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Pretože však žalovaná nepodala návrh na priznanie jej náhrady a ani neskôr v lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu takýto návrh nespojila s vyčíslením požadovanej náhrady (§ 151 ods. 1 O. s. p.), odvolací súd rozhodol tak, že žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.