Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/782/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudcov JUDr. Stanislavy Markovej a JUDr. Romana Hargaša v právnej veci navrhovateľky: P. W., nar. XX.XX.XXXX, občianka SR, bytom F. N. M., W. S.. XXXX/XX, práv. zast. Mgr. Tomášom Balážom, advokátom so sídlom v Žiline, Štúrova č. 1, proti odporcovi: V. A., nar. XX.X.XXXX, občan SR, bytom D., D.K. I. XXX/X, v konaní o zaplatenie 7.000,- Eur s prísl., na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 26. júna 2013 č.k. -78 jednohlasne, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Napadnutým v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke 3.000,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V zostávajúcej časti návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka sa podaným návrhom domáhala zaplatenia 7.000,- Eur zo strany odporcu a náhrady trov konania. Uviedla, že postupne v rokoch 2009 - 2010 požičiavala odporcovi po čiastkach peňažné prostriedky z čoho 1.100,- Eur malo byť na zaplatenie hypotéky, 800,- Eur na daň z príjmu a zvyšok na jeho výdavky, ktorých výška dosiahla 3.000,- Eur, o čom navrhovateľka s odporcom uzatvorili dohodu o uznaní dlhu zo dňa 23.11.2010. Uviedla, že jej vrátil v septembri 2011 len sumu 20,- Eur, čo nepovažuje za splátku istiny, ale len za dohodnutý úrok. V roku 2009 mu požičala ďalšie sumy, v celkovej výške 4.000,- Eur, ktoré mu poslala na 3x na jeho účet. Tieto peniaze požičala ona niekedy v roku 2009, v celkovej sume cca 4.200,- Eur a poslala ich odporcovi, za účelom úhrady pokuty za ilegálne napálené CD a na zaplatenie DPH za auto, pričom z týchto súm jej nevrátil odporca ani len časť napriek jej výzvam. Odporca uznal pohľadávku za opodstatnenú len do výšky 500,- Eur a zvyšok neuznal ani čo do dôvodu ani čo do výšky, s odôvodnením, že išlo o finančné prostriedky, ktoré boli použité na spoločné výdavky počas ich spolužitia v spoločnej domácnosti. Poprel tiež, že si požičal sumu 3.000,- Eur, a dohodu o uznaní dlhu podpísal len preto, lebo mu tento doklad podstrčila navrhovateľka a on ho podpísal z dôvodu zachovania ich vzťahu. Účet, na ktorý mu navrhovateľka poslala 4.000,- Eur je jeho, avšak nešlo o pôžičku, ale o peniaze určené na splatenie DPH za auto dovezené zo zahraničia, poplatky na kontrolu originality, STK a ďalšie poplatky súvisiace s týmto autom. S navrhovateľkou uzatvorili ústnu dohodu o tom, že ona prispeje na tieto výdavky a on bude splácať leasing na ich spoločné auto, avšak v žiadnom prípade sa s navrhovateľkou nedohodli na tom, že jej 4.000,- Eur vráti.

Vykonaným dokazovaním prvostupňový súd zistil, že navrhovateľka a odporca uzatvorili písomne dňa 23.11.2010 dohodu o uznaní dlhu, v ktorej odporca ako dlžník uznal dlh voči navrhovateľke ako veriteľke v sume 3.000,- Eur spolu s 5% úrokom ročne z tejto sumy od 1.10.2011 do zaplatenia titulom pôžičky. Dlžník sa zaviazal dlh uhradiť v splátkach po 300,- Eur mesačne, počnúc dňom 30.12.2010, avšak tento neuhradil. Navrhovateľka zo svojho účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX poslala na účet odporcu č. XXXXXXXXXX/XXXX nasledovné sumy : dňa 7.7.2009 sumu 1.000,- Eur, dňa 8.7.2009 sumu 1.000,- Eur a dňa 8.7.2009 sumu 2.000,- Eur. Tvrdila, že titulom pôžičky.

Na danú vec súd prvého stupňa aplikoval ustanovenia , -3, , , s odkazom na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že povinnosťou navrhovateľky v konaní bolo uniesť dôkazné bremeno, a preukázať existenciu konkrétnych pôžičiek poskytnutých odporcovi na celkovú ňou tvrdenú sumu 7.000,- Eur, s tým, že odporcovi tieto peniaze v takejto výške aj reálne odovzdala a že odporca sa zaviazal tieto peniaze vrátiť. Len časť pôžičiek bola krytá dohodou o uznaní dlhu, pričom je nepochybné, že peniaze, ktoré si mal odporca požičať v sume 3.000,- Eur v rokoch 2009-2010 aj skutočne od navrhovateľky obdržal, o čom svedčí výpis z účtu navrhovateľky, že v dňoch 7.7. až 8.7.2009 mu poslala na účet na sumu 4.000,- Eur. Odporca nepoprel, že tieto peniaze mu na účet prišli, avšak popieral, že by boli z pôžičky od navrhovateľky. Účel, na ktorý mali byť peniaze použité sa menil tak zo strany navrhovateľky ako aj odporcu, pričom odporca tvrdil, že 4.000,- Eur malo byť použité na splatenie DPH za auto dovezené zo zahraničia, poplatky na kontrolu originality, STK a ďalšie poplatky súvisiace s týmto autom, ktoré tvrdenia odporcu pokiaľ ide o účel použitia vyvrátila svedkyňa P. A., ktorá uviedla, že auto zo zahraničia v skutočnosti doviezla ona ako živnostníčka a sama platila všetky poplatky s dovozom spojené, pričom účastníci ho iba užívali a až keď bolo auto splatené, toto svedkyňa prepísala na odporcu. Súd dospel k záveru, že navrhovateľka uniesla dôkazné bremeno ohľadne uzavretia zmlúv o pôžičkách na celkovú sumu 3.000,- Eur, pričom peniaze boli nepochybne odporcovi odovzdané prevodom na jeho účet v roku 2009. Dohoda o uznaní dlhu uľahčila dôkazné bremeno navrhovateľke v tom smere, že povinnosť preukázať, že dlh v takejto výške nevznikol zaťažila odporcu. Tvrdenie odporcu, že dlh v tejto výške neexistuje a zmluvu podpísal len z dôvodu zachovania ich vzťahu nebolo ničím podložené a jeho svedectvo, že navrhovateľke nič nedlhuje mal súd za nevierohodné. Nepravdivo tvrdil účel použitia sumy 4.000,- Eur a neskôr uznával, že navrhovateľke dlhuje len 500,- Eur. Na základe vyššie uvedeného súd priznal navrhovateľke nárok na zaplatenie pôžičky v sume 3.000,- Eur krytej dohodou o uznaní dlhu a vo zvyšku návrh ako nedôvodný zamietol, pretože existencia ústnej zmluvy o pôžičke na ďalšiu sumu 4.000,- Eur, ktorú by mal odporca vrátiť, nebola ničím preukázaná. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal, pretože žiaden z nich nemal vo veci plný úspech.

Rozsudok súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu a to v časti, ktorou nad rámec rozhodnutia, ktorým súd prvého stupňa jej nároku vyhovel a zaviazal odporcu k zaplateniu sumy 3.000,- Eur v zostávajúcej časti jej návrh zamietol a tiež v časti rozhodnutia týkajúcej sa náhrady trov konania s odôvodnením, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím uplatnila dôvod odvolania uvedený v ustanovení a z dôvodu, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím uplatnila dôvod odvolania uvedený v ustanovení , a žiadala odvolací súd o zmenu tohto rozhodnutia v napadnutej časti tak, že odporca bude zaviazaný zaplatiť navrhovateľke z titulu nesplatenej pôžičky ešte sumu 4.000,- Eur, teda celkovo s vyhovujúcou časťou sumu 7.000,- Eur a taktiež jej nahradiť trovy konania, ktoré jej vznikli z titulu trov právneho zastúpenia vo výške 1.225,21 Eur. Dôvodila, že v konaní preukázala výpisom z účtu v banke prevod sumy 4.000,- Eur na bankový účet odporcu, pričom nebolo jej povinnosťou skúmať načo takto požičané peniaze odporca použil, preto aj keď uviedla na pojednávaní iný účel pôžičky ako odporca, nemôže takýto rozpor brániť úspechu ňou uplatňovaného nároku. Namietala tiež záver súdu v tom, že v uznaní dlhu vo výške 3.000,- Eur má byť premietnutý aj bezhotovostný prevod sumy 4.000,- Eur, pretože podľa jej názoru to nekorešponduje so skutkovým stavom. Poukázala na svoje predchádzajúce tvrdenia spočívajúce v tom, že medzi navrhovateľkou a odporcom existovali v minulosti viaceré právne úkony a to zmluvy o pôžičkách, v zmysle ktorých postupne požičiavala rôzne nižšie sumy odporcovi až do celkovej výšky 3.000,- Eur, čo pokrýva dohoda o uznaní dlhu zo dňa 23.11.2010, ktorá nesúvisí s pôžičkou v sume 4.000,- Eur zrealizovanou

medzibankovým prevodom na účet odporcu. K týmto prevodom v celkovej výške 4.000,- Eur podľa jej názoru nepotrebovala vyhotovovať písomný záznam formou uznania dlhu, nakoľko mala za to, že táto pôžička je nespochybniteľne preukázateľná práve výpisom z bankového účtu . Podľa jej názoru sa súd v tomto smere nevysporiadal s nelogickou skutočnosťou, prečo by v prípade bankových prevodov vo výške 4.000,- Eur navrhovateľka v uznaní dlhu žiadala uznať len sumu 3.000,- Eur, pokiaľ by jej odporca s výnimkou nepodstatnej časti úrokov vo výške 20,- Eur nič neuhradil.

Odporca nevyužil svoju zákonnú možnosť písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.

Krajský súd Trenčín po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu aj náležitosti podľa s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v napadnutej časti a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými navrhovateľkou a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa

Odvolací súd prejednal vec podľa v rozsahu navrhovateľkou podaného odvolania bez nariadenia ústneho pojednávania podľa a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa v spojení s , keď dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné a rozsudok v napadnutej časti, je potrebné podľa ako vecne správny potvrdiť.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa v dostatočnom rozsahu tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia v napadnutej časti návrh navrhovateľky zamietol a o trovách konania rozhodol za použitia tak, že s poukazom na čiastočný úspech oboch účastníkov v konaní im právo na náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa zodpovedajúcim spôsobom aj odôvodnil.

Zmluva o pôžičke, je upravená v ust. . Jej podstata spočíva v tom, že na základe nej, prenecháva veriteľ dlžníkovi určité množstvo druhovo určených (zastupiteľných) vecí, na voľné nakladanie, resp. spotrebovanie. Ďalším charakteristickým znakom zmluvy o pôžičke je, že má reálnu (nielen konsenzuálnu) povahu. Na vznik záväzkového vzťahu nestačí uzavretie zmluvy, ale vyžaduje sa aj reálne odovzdanie veci dlžníkovi, t.j. že bez reálneho odovzdania veci dlžníkovi, nedôjde k vzniku právneho vzťahu pôžičky. Pôžička teda predpokladá dohodu strán a skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Veriteľ môže s úspechom uplatniť návrhom vrátenie pôžičky, ak vie svoj nárok preukázať. Dôkazné bremeno spočíva na žalujúcom veriteľovi (aktori incubat probátio). V spore o vrátenie požičanej sumy, má teda veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že mu poskytol finančné prostriedky a že tento dlžník nezaplatil dlh riadne a včas. Ak sú tieto skutočnosti preukázané, potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno, teda zaviazanie dlžníka na plnenie súdom, závisí od úspechu dokazovania.

V preskúmavanej veci z obsahu spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľka sa domáhala zaplatenia sumy 7.000,- Eur zo strany odporcu s odôvodnením, že postupne v rokoch 2009 - 2010 požičiavala odporcovi po čiastkach peňažné prostriedky, výška ktorých požičaných prostriedkov dosiahla 3.000,- Eur, existenciu ktorého dlhu mal uznať odporca vzájomne uzatvorenou dohodou o uznaní dlhu zo dňa 23.11.2010 a tiež, že v roku 2009 mu požičala sumu 4.000,- Eur, ktoré mu poukázala na trikrát bezhotovostným bankovým prevodom. S poukazom teda na jej tvrdenie, že vo vzťahu k odporcovi je v postavení veriteľa, spočívalo v konaní na jej strane dôkazné bremeno obsahom ktorého bolo preukázať, že skutočne so žalovaným odporcom ako dlžníkom, uzatvorila ňou tvrdené zmluvy o pôžičkách a poskytla mu finančné prostriedky v ňou tvrdenej výške, pričom odporca ako dlžník tieto riadne a včas nevrátil. Záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľka uniesla dôkazné bremeno len ohľadne uzatvorenia zmlúv o pôžičkách na celkovú sumu 3.000,- Eur a vo zvyšnej časti si svoju

dôkaznú povinnosť podľa nesplnila, považuje aj odvolací súd za v celom rozsahu správny. V sporových konaniach, ako je tomu aj v danej veci , sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet konania, teda to čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné bremeno slúži dôkaz realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať, závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena. V spore o vrátenie požičanej sumy má teda, ako bolo vyššie uvedené, veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že mu poskytol finančné prostriedky v ním tvrdenej výške a že tieto mu dlžník riadne a včas nevrátil. Zaviazanie dlžníka na plnenie súdom závisí od úspechu dokazovania. Navrhovateľka síce v podanom návrhu, ako aj v priebehu konania tvrdila existenciu viacerých zmlúv o pôžičkách, na základe ktorých mala poskytnúť odporcovi celkovo finančné prostriedky v objeme 7.000,- Eur, nevedela však špecifikovať tieto zmluvy, ani čo do ich počtu, času kedy mali byť uzatvorené, koľko finančných prostriedkov tou ktorou zmluvou malo byť odporcovi ako pôžička poskytnuté, za akých podmienok, teda skutočnosti, napĺňajúce pojmové znaky hmotnoprávneho vzťahu, ku ktorého založeniu by došlo v prípade preukázania existencie tvrdených zmlúv o pôžičkách. Jeden z dvoch dôkazov, ktoré v konaní vyprodukovala, bol výpis z jej bankového účtu, z ktorého vyplynulo, že bezhotovostným prevodom na účet odporcu bolo v dňoch 07.07.2009 a 08.07.2009 poukázaných z jej strany celkovo 4.000,- Eur, na reálne odovzdanie ďalšej ňou tvrdenej požičanej sumy 3000,- Eur dôkaz nevyprodukovala žiaden. Avšak samotná táto skutočnosť, bez preukázania navrhovateľkou tvrdeného právneho dôvodu poukázania týchto finančných prostriedkov na účet odporcu, automaticky nemôže mať za následok záver súdu o existencii nesplateného dlhu na strane odporcu vyplývajúceho z ňou tvrdených zmlúv o pôžičkách. Až navrhovateľkou predložený dôkaz a to písomne uzatvorená dohoda o uznaní dlhu zo dňa 23.11.2010 podpísaná účastníkmi konania, z obsahu ktorej vyplýva, že odporca ako dlžník uznáva svoj dlh z viacerých pôžičiek v celkovej sume 3.000,- Eur spolu s 5 % ročným úrokom z tejto sumy od 01.10. do zaplatenia a zaväzuje sa ho splácať v 300,- Eur mesačných splátkach, počnúc dňom 30.10.2010, je dôkazom spôsobilým preukázať tvrdenie navrhovateľky o existencii zmlúv o pôžičkách poskytnutých odporcovi, avšak len v celkovej výške 3.000,- Eur, v ktorej časti aj súd prvého stupňa mal návrh navrhovateľky za opodstatnený a čo do tejto časti mu aj vyhovel. Pokiaľ ide o zvyšnú časť uplatneného nároku, navrhovateľka opodstatnenosť jeho uplatnenia v konaní nepreukázala. Jej tvrdenie, že dohoda o uznaní dlhu spísaná s odporcom dňa 23.11.2010 pokrýva len tie zmluvy o pôžičkách a finančné prostriedky nimi poskytnuté v celkovej výške 3.000,- Eur presahujúce rámec pôžičky poskytnutej mu v roku 2009 bezhotovostným prevodom vo výške 4.000,- Eur, považuje odvolací súd za účelové. Odporuje totiž princípu právnej logiky, na čo poukázal aj súd prvého stupňa i keď v súvislosti s obranou odporcu, naviac za stavu, že samotná navrhovateľka nebola v priebehu konania schopná jednotlivé ňou tvrdené pôžičky vôbec špecifikovať nie tieto ešte preukázať, aby v čase, keď bola predmetná dohoda o uznaní dlhu účastníkmi konania spísaná a podpísaná, teda v čase keď už všetky pôžičky tvrdené navrhovateľkou mali byť odporcovi poskytnuté a to vrátane ňou tvrdenej sumy 4.000,- Eur ktorá mala byť poskytnutá v roku 2009, aby neboli tieto komplexne a v celom rozsahu z hľadiska právnej istoty navrhovateľky ako veriteľky, pre prípad neplnenia podmienok dohody odporcom, do tejto dohody zahrnuté, keďže nepochybne jej existencia predstavuje zvýhodnenie z hľadiska unesenia dôkazného premena v konaní o jej postavení veriteľky a existencii uplatneného nároku ako aj tvrdeného právneho dôvodu, od ktorého jeho opodstatnenosť odvodzuje. Jej tvrdenie, že do tejto dohody nebola zahrnutá suma pôžičky z roku 2009 vo výške 4.000,- Eur s odôvodnením, že za dostatočný dôkaz v tomto smere považovala výpis z jej bankového účtu svedčiaci o uskutočnených prevodoch neobstojí, pretože ako už bolo vyššie uvedené, samotná skutočnosť, že na účet odporcu previedla finančné prostriedky, bez preukázania existencie ňou tvrdeného právneho dôvodu ich poskytnutia, nemôže viesť k záveru o existencii zmluvy o pôžičke v uvedenej výške, ktorá ako tvrdila mala byť poskytnutá nad rámec sumy, ktorú ako pôžičku uznal odporca v dohode, ktorá časovo nasledovala až za ňou. Nie je vecou súdu v tomto konaní suplovať dôkaznú povinnosť navrhovateľky preukázať ňou tvrdené skutočnosti a rovnako tak ani skúmať, či finančné prostriedky, ktoré poukázala odporcovi prostredníctvom uvádzaných bankových prevodov slúžili na uspokojenie ich spoločných potrieb ako tvrdil odporca, keďže v rozhodnom období spolu s navrhovateľkou žili v spoločnej domácnosti a boli teda počas ich spolužitia nimi spotrebované, prípadne na aký iný účel a kým z nich tieto finančné prostriedky boli použité. Povinnosťou súdu prvého stupňa bolo posúdiť, či

navrhovateľka uniesla dôkazné bremeno spočívajúce na jej strane v povinnosti preukázať existenciu ňou tvrdeného právneho dôvodu od ktorého odvodzuje opodstatnenosť uplatneného nároku, teda konkrétne, že odporcovi skutočne požičala finančné prostriedky v celkovom objeme 7.000,- Eur tak, ako v konaní tvrdila, keďže odporca jej tvrdenia rozporoval. Z dôkazov ktoré vyprodukovala navrhovateľka bolo možné za preukázané považovať, tak ako uviedol aj súd prvého stupňa, len poskytnutie pôžičky vo výške 3.000,- Eur v tomto rozsahu krytej účastníkmi uzatvorenou dohodou o uznaní dlhu, z obsahu ktorej existencia pôžičiek v tejto výške poskytnutej odporcovi vyplynula. Pokiaľ nad rámec uvedeného súd prvého stupňa nárok navrhovateľky s poukazom na neunesenie dôkazného bremena zamietol, odvolací súd sa s jeho záverom v celom rozsahu stotožňuje a s poukazom na čiastočný úspech účastníkov v konaní považuje za správne aj rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania, ktorý aplikujúc ustanovenie žiadnemu z účastníkov náhradu trov prvostupňového konania nepriznal.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa za použitia ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd vychádzajúc zo zásady úspechu v konaní podľa v spojení s , tak, že odporcovi, ktorý v odvolacom konaní bol úspešný napriek tomu, že mu vychádzajúc zo zásady úspechu v konaní prináležalo právo na náhradu trov konania tieto nepriznal, pretože tento si trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .