Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoP/56/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľky: N.. J. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. B. T., K. XXXX/X proti odporcovi: L. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. B. T., J. L. XXX/XX, v konaní o rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému: C. P., nar. XX.XX.XXXX, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, pracovisko Kysucké Nové Mesto, na čas po rozvode, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. -110 zo dňa 28.07.2014, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd manželstvo navrhovateľky a odporcu rozviedol a zároveň zveril maloletého C. na čas po rozvode do osobnej starostlivosti navrhovateľky, ktorá ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Odporcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého C. výživným vo výške 70,- eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku o rozvode. Styk odporcu s maloletým C. neupravil. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na ich náhradu. O návrhu navrhovateľky rozhodoval prvostupňový súd podľa § 23 ods. 1, § 24 ods. 1, § 25 ods. 1, 2, § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1 Zákona o rodine a podľa § 113 ods. 1 O. s. p. Prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, výsluchom navrhovateľky a odporcu mal za preukázané, že vzťahy medzi účastníkmi sú vážne narušené a trvalo rozvrátené. Manželstvo už nemôže plniť svoj účel, pretože navrhovateľka uviedla, že je pevne rozhodnutá ukončiť manželstvo a nemá záujem o obnovenie manželského spolužitia. Ďalej konštatoval, že účastníci nežijú v spoločnej domácnosti približne 7 rokov a po celú túto dobu neplní manželstvo žiadne zo svojich funkcií. Navrhovateľka ako dôvod rozpadu manželstva uvádzala, že odporca sa nestaral o rodinu, vyvolával hádky, správal sa k nej agresívne, vulgárne jej nadával, obviňoval ju z nevery. Odporca uvádzal, že si myslí, že by mohlo byť manželstvo obnovené, keby bola snaha zo strany navrhovateľky a opäť by začali žiť v spoločnej domácnosti. Ako dôvod rozpadu manželstva uvádzal nezhody medzi ním a navrhovateľkou, ktoré vznikali z toho dôvodu, že si nerozumel so svokrou. Uviedol, že je pravdou, že manželstvo v súčasnej dobe neplní svoje funkcie, ale mohlo by plniť, pokiaľ by začali žiť v spoločnej domácnosti. Okresný súd dôvodil, že nezhody medzi manželmi boli aj v minulosti, čo preukazuje návrh navrhovateľky na úpravu práv a povinností k dcére, ktorá pochádza z manželstva, k H. a rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k. -17 zo dňa 31.10.1990 bola H. zverená do osobnej starostlivosti navrhovateľky a odporca bol zaviazaný prispievať jej na výživu. Okrem toho tiež odporca podával v minulosti návrh na rozvod manželstva, ktorý návrh okresný súd

rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k. -29 zo dňa 18.06.1991 zamietol, keďže sa jednalo o mladé manželstvo a účastníci mali maloleté dieťa útleho veku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a s prihliadnutím k tomu, že navrhovateľka je pevne rozhodnutá ukončiť vzťah s odporcom a nemieni za žiadnych okolností obnoviť manželské spolužitie, pričom už približne 7 rokov nežijú v spoločnej domácnosti, prvostupňový súd dospel k záveru, že manželstvo neplní ani jednu zo svojich funkcií, a keďže nie je predpoklad obnovenia spolužitia medzi účastníkmi, má za to, že boli splnené podmienky podľa § 23 ods. 1 Zákona o rodine na to, bolo manželstvo účastníkov rozvedené. Ďalej konštatoval, že podľa vyjadrenia kolízneho opatrovníka neboli zistené žiadne nedostatky v starostlivosti o maloletého a odporca uviedol, že v prípade rozvodu manželstva súhlasí, aby bol maloletý zverený do starostlivosti navrhovateľky, preto okresný súd maloletého C. na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti navrhovateľky, ktorá ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Pri rozhodovaní o výške výživného okresný súd porovnal možnosti, schopnosti a majetkové pomery u oboch rodičov, prihliadol k odôvodneným potrebám maloletého C.. Vychádzal z toho, že navrhovateľka žije v spoločnej domácnosti s tromi deťmi, ktoré pochádzajú z manželstva účastníkov, pričom H. a T. sú plnoletí a študujú na vysokej škole. Byt, v ktorom bývajú, je v spoluvlastníctve navrhovateľky a odporcu. Na strane navrhovateľky mal za preukázané výdavky v súvislosti s bývaním vo výške 132,- eur. Táto je zamestnaná a jej priemerný mesačný čistý príjem predstavuje 869,- eur. Na strane odporcu mal prvostupňový súd za preukázané, že náklady na bývanie činia 132,36 eur mesačne. Okrem toho má náklady v súvislosti s úhradou liekov 17,- eur mesačne a životnej poistky vo výške 21,68 eur mesačne. Odporca je zamestnaný, pričom jeho príjem za mesiac máj, od 08.05. do 31.05.2014 predstavoval 253,21 eur plus iné príjmy k čistej mzde 50,- eur. Na strane maloletého C. vychádzal z toho, že tento bude od septembra 2014 žiakom 9. ročníka ZŠ. Navrhovateľka má zvýšené výdavky v súvislosti so stravou, nakoľko maloletý má alergiu na pšeničnú múku. V súvislosti s užívaním liekov má matka zvýšené výdavky 30,- eur mesačne, pričom maloletý nosí aj strojček na zuby, s čím sú tiež spojené zvýšené výdavky. Okresný súd poznamenal, že odporca ako rodič je povinný plne rešpektovať vyživovaciu povinnosť a svoje výdavky usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené a rovnako je povinný využívať všetky svoje schopnosti a možnosti na zabezpečenie dostatočného príjmu na to, aby si mohol vyživovaciu povinnosť k dieťaťu plniť v čo najväčšom rozsahu. Poukázal na to, že vyživovacia povinnosť je prvoradá. Na strane navrhovateľky zdôraznil, že táto si plní svoju vyživovaciu povinnosť aj formou osobnej starostlivosti a uspokojovaním bytových potrieb maloletého a časť odôvodnených potrieb maloletého uhrádza z rodinného prídavku, ktorý je maloletému vyplácaný v súčasnej dobe vo výške 23,52 eur. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 144 O. s. p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania v konaní o rozvod manželstva a nezistil také pomery účastníkov alebo okolností prípadu, ktoré by odôvodňovali ich priznanie niektorému z účastníkov.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, ktorý žiadal jeho úplné zrušenie vo všetkých bodoch rozsudku, a to predovšetkým z dôvodu snahy o obnovenie spolužitia s navrhovateľkou. Poukázal na to, že ešte pred uzavretím manželstva došlo k dohode s navrhovateľkou, že bude bývať u jej rodičov, čo pokladal za účelové zo strany jeho svokry. Táto mu od prvého dňa dávala najavo, že pokiaľ sa neprispôsobí jej predstavám o fungovaní manželstva, nemá čo v ich rodine hľadať. Napriek neustálym formám nátlaku sa mu podarilo bývať v ich domácnosti necelých 5 mesiacov. Počas tejto doby bola aj „odídený“, no keď zistil, že manželka je tehotná, vrátil sa k spoločnému bývaniu, i napriek príkoriam k jeho osobe. Po piatich mesiacoch sa vrátil do rodičovského domu a začal hľadať nové bývanie, ktoré sa mu do roka podarilo zohnať. Počas tejto doby sa im narodila dcéra, avšak nastal problém, pretože navrhovateľka sa odmietla s dieťaťom presťahovať od svojej matky, čo vyústilo do podania návrhu na rozvod v roku 1991. Následne po zamietnutí rozvodu sa navrhovateľka presťahovala spolu s dieťaťom do 2-izbového bytu, ktorý pripravil. Spolužitie sa nieslo v duchu vzájomného porozumenia, keďže sa im narodili ešte dvaja synovia. Kúpili si preto väčší byt a stali sa spolumajiteľmi dvoch bytov, jedného 2- izbového a druhého 3-izbového. Navrhovateľka študovala na vysokej škole a odporca sa riadne staral o rodinu. Neskôr začala zasahovať svokra do ich rodinného života a odporca začal byť voči nej alergický. Uvedené vyústilo do zhoršenia rodinných vzťahov s navrhovateľkou a najmä to ovplyvnilo zdravie dcéry, ktorá prestala zvládať napätú situáciu v rodine a napokon bola hospitalizovaná v roku 2007 pre depresiu na psychiatrickej klinike. Po dohode s ošetrujúcim lekárom a navrhovateľkou sa odporca v marci 2007 odsťahoval zo spoločnej domácnosti do druhého bytu, kde žije doposiaľ. O svoju rodinu sa stará v rámci možností a je presvedčený, že po všetkých krízových situáciách, ktoré spolu prežili, ich manželstvo bude

zachované. Navrhovateľku má rád aj spolu s deťmi. Odmietol dôvod častého požívania alkoholu a s ním spojených agresívnych chovaní. Za príčinu rozvodu pokladal nevraživosť svokry voči jeho osobe.

K odvolaniu odporcu sa vyjadrila navrhovateľka tak, že rozhodnutie okresného súdu považuje za správne a na rozvode trvá. Nesúhlasí s výrokmi odporcu v odvolaní voči rozsudku, keďže nežijú v spoločnej domácnosti, nevychovávajú spoločne deti, ani spolu nehospodária a nežijú, čiže ich zväzok je čisto formálnym zväzkom. Poukázala tiež na to, že odporca dlhuje výživné za mesiac august 2014, a preto v rámci vyjadrenia navrhla, aby odvolací súd zaviazal odporcu k plateniu výživného počnúc júlom 2013 a nie až od právoplatnosti rozsudku o rozvode. Zároveň uviedla, že ak odvolací súd uzná za potrebné nariadiť pojednávanie a vypočuť ju, tak sa dostaví.

Kolízny opatrovník oznámil, že súhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania

- odporca (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1, 2 písm. a) O. s. p. a rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol o návrhu navrhovateľky. Súd prvého stupňa vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie, v súlade s § 132 O. s. p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami odporcu uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu v priebehu konania na súde prvého stupňa a odporca ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, majúce za následok iné rozhodnutie o jeho návrhu.

Odvolací súd si teda osvojil skutkové zistenia okresného súdu, oboznámil sa s obsahom spisu a po jeho preskúmaní dospel k rovnakému záveru, ako okresný súd. Stotožnil sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí okresného súdu a jeho rozhodnutie za daných okolností považoval za správne.

Na zdôraznenie odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že podľa ust. § 18 Zákona o rodine manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach, sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť a pomáhať si vytvárať zdravé rodinné prostredie. Plnenie týchto povinností nie je súdne vymáhateľné, ani sankcionovateľné. Ich porušenie však môže spôsobiť vážne narušenie a trvalý rozvrat vzťahu medzi manželmi bez ďalšieho obnovenia manželského spolužitia tak, ako sa to stalo v preskúmavanej veci. Na to by mal myslieť každý z manželov a tomu podriadiť svoje vzájomné správanie pri spolužití, nakoľko na ich porušenie súd vždy prihliada pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi. Základným predpokladom pre zrušenie manželstva rozvodom je skutočnosť, že manželia alebo jeden z nich, ako to bolo v danej veci, sa vo vzájomnom správaní neriadia pravidlami ustanovenými v Zákone o rodine a že toto správanie so zreteľom na jeho dĺžku a intenzitu spôsobuje vážny rozvrat medzi manželmi, ale aj skutočnosťou, že v dôsledku tohto rozvratu manželia spolu nežijú. Pokiaľ ide o príčiny rozvratu manželstva, že zákon rozlišuje, či príčiny rozvratu manželstva spočívali v porušovaní „manželských povinností“, či sa jednalo o iné príčiny subjektívneho alebo objektívneho charakteru. Podstatnou úvahou pri účele manželstva je úvaha o možnosti plnenia základných funkcií, ktoré manželstvo má plniť. K zrušeniu manželstva možno v zásade pristúpiť iba v tých prípadoch, keď vzhľadom na rozvrat manželských vzťahov, ktorý je možné definovať ako vážny a trvalý s vylúčením možnosti obnovenia jeho základných funkcií, nemôže plniť svoj spoločenský účel a od manželov už ani nemožno očakávať, že manželské spolužitie niekedy obnovia, čo znamená potrebu preukázania definitívneho ukončenia osobného spoločenstva manželov a spoločného hospodárenia bez nádeje na jeho zmierenie. Nie je a nemôže byť rozhodujúci iba subjektívny pomer jedného z partnerov k manželstvu. Možnosť rozvodu sa posudzuje nielen z hľadiska úzko subjektívneho, ale aj z hľadiska objektívneho, najmä vo vzťahu k spoločenskému účelu inštitútu manželstva. Samotný rozvod manželstva sa považuje za výnimočné riešenie v tých situáciách, keď vážny stav narušenia vzťahov medzi partnermi už nie je možné prekonať a obnoviť spolužitie. V danej veci však možno konštatovať, že manželstvo neplní spoločenský účel v zmysle Zákona o rodine, keďže manželia nežijú v spoločnej

domácnosti relatívne dlhú dobu (7 rokov), nevychovávajú spoločne svoje deti, spoločne nehospodária a ani spolu intímne nežijú, čiže ich manželstvo je len čisto formálnym zväzkom. Podľa názoru odvolacieho súdu v tomto prípade neprichádza do úvahy možnosť obnovenia spoločenského účelu manželstva za pomoci využitia odbornej pomoci a to psychologickej poradne, keďže navrhovateľka aj vo svojom vyjadrení k odvolaniu prezentovala jednoznačnú vôľu nezotrvať v manželstve. V tomto kontexte odvolací súd konštatuje, že nemôže donútiť účastníkov konania, aby sa podrobili takejto odbornej pomoci najmä s prihliadnutím k dĺžke neplnenia účelu manželstva v oblasti biologickej, výchovnej, hospodárskej. Preto aj odvolací súd dospel k záveru, že vzťahy manželov sú natoľko vážne rozvrátené, že ich nemožno obnoviť a je prakticky vylúčené, aby manželstvo znova mohlo plniť svoje funkcie. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil vo výroku, ktorým manželstvo rozviedol.

Odvolací súd taktiež potvrdil rozsudok okresného súdu čo do zverenia maloletého C. do osobnej starostlivosti matke, keďže s takýmto riešením súhlasil aj odporca v prípade, že súd manželstvo účastníkov konania rozvedie.

Krajský súd preskúmal aj výrok o vyživovacej povinnosti odporcu k maloletému C. a tiež dospel k záveru, že výživné vo výške 70,- eur mesačne vzhľadom na zákonné ustanovenia citované v odôvodnení prvostupňového rozsudku a z nich vyplývajúce zásady, zohľadňuje odôvodnené potreby maloletého v rozsahu potenciálnych zárobkových schopností a možností odporcu, ktorý má ešte ďalšie vyživovacie povinnosti k už plnoletým deťom, ktoré študujú na vysokých školách. Odvolací súd nemohol zmeniť napadnutý rozsudok a určiť výživné k maloletému dieťaťu počnúc od júla 2013 ako navrhovala navrhovateľka, a to z procesných dôvodov. Podstatné pri určovaní výšky výživného je, že jeho počiatok začína plynúť dňom právoplatnosti rozsudku o rozvode.

Pokaľ prvostupňový súd neupravil styk odporcu s maloletým C., odvolací súd vzhľadom na to, že odporca ani navrhovateľka nespochybnili možnosť stretávania sa odporcu s maloletým synom, nepristúpil k úprave tejto otázky.

Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 224 ods. 1 s poukazom na ust. § 144 O. s. p., podľa ktorého účastníci konania nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania, keďže išlo o konanie o rozvod manželstva. V danom prípade si účastníci konania ani náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline v pomere 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.