Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6S-91-2019.pdf
PDF · 201 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/91/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Sabadošovej a členov senátu JUDr. Pavla Tkáča a JUDr. Mareka Kotoru, v právnej veci žalobcu: BORDON, s.r.o., so sídlom Brezovička 134, 082 74 Brezovička, IČO: 36 615 315, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice, IČO: 00 166 405, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PO/BEZ/2018/6290, O-639/2018 zo dňa 12.12.2018, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalovaný rozhodnutím zo dňa 12.12.2018 č. PO/BEZ/2018/6290, O-639/2018 ako odvolací orgán v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 písm. b) a ustanovenia § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o inšpekcii práce“) vo veci odvolania, ktoré podal účastník konania BORDON, s.r.o., Brezovička 134, 082 74, IČO: 366 153 15 (ďalej aj ako „účastník konania“) proti rozhodnutiu Inšpektorátu práce Košice (ďalej aj „inšpektorát práce“), č. k. 280/18/0 zo dňa 22. 10. 2018, ktorým správny orgán na základe ust. § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce uložil účastníkovi konania pokutu vo výške 3.500 eur za porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní“), rozhodol tak, že podľa ustanovenia § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Správny poriadok“) odvolanie účastníka konania zamietol a rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice, č. k. 280/18/O zo dňa 22. 10.2018 potvrdil.
V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že v dňoch 10. 08. 2018 a 20. 08. 2018 bola vykonaná inšpekcia práce so zameraním na kontrolu dodržiavania zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, v zmysle zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Pri výkone inšpekcie práce inšpektori práce zistili zo strany účastníka konania porušenie týkajúce sa právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálneho zamestnávania. Zistené porušenie bolo zdokumentované v protokole o výsledku inšpekcie práce č. IKO-271-38-2.4/ P-A28-18 zo dňa 20. 08. 2018 (ďalej aj „protokol“). Protokol bol prerokovaný dňa 20.08.2018 s p. A. B., konateľom. Vychádzajúc z poznatkov získaných počas inšpekcie práce inšpektorát práce ako prvostupňový správny orgán začal správne konanie vo veci uloženia pokuty za porušenie ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Oznámenie o
začatí správneho konania vo veci uloženia pokuty bolo účastníkovi konania preukázateľne doručené dňa 24. 09. 2018, ku ktorému sa vyjadril listom zo dňa 26. 09.2018. Prvostupňový správny orgán sa zaoberal vyjadrením účastníka konania a následne vydal rozhodnutie č. k. 280/18/0 zo dňa 22. 10. 2018, ktoré bolo účastníkovi konania preukázateľne doručené dňa 25. 10. 2018 a ktorým mu bola uložená pokuta vo výške 3.500 eur za porušenie ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Účastník konania sa proti rozhodnutiu o uložení pokuty odvolal.
Odvolanie zo dňa 02. 11. 2018 bolo podané v zákonom stanovenej lehote (doručené na inšpektorát práce dňa 07. 11. 2018). Účastník konania podal odvolanie, keďže má za to, že predmetné rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a v nadväznosti na to z nesprávneho právneho posúdenia veci, jeho odôvodnenie je jednostranné, rozhodnuté v zaujatosti voči vedeniu spoločnosti. Ďalej uviedol, že žiadal o zvolanie ústneho prejednania veci, pričom inšpektorát práce na túto požiadavku nereagoval. Uviedol, že C. D. sa na stavbe nachádzal nezákonne, dobrovoľne, bez súhlasu konateľa. Poukázal na skutočnosť, že poriadková pokuta by mala byť uložená E. F., ktorý bol poverený riadením na stavbe počas dovolenky konateľa, pričom bol povinný sa oboznámiť a preveriť, či C. D. mal uzatvorený pracovnoprávny vzťah. V závere svojho odvolania požiadal odvolací správny orgán, aby rozhodnutie v celom rozsahu preskúmal a zmenil uloženú pokutu na poriadkovú pokutu E. F..
Národný inšpektorát práce ako odvolací správny orgán v zmysle § 59 ods. 1 Správneho poriadku preskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, zhodnotil právny a skutkový stav, vyhodnotil predložené dôkazné listiny a posúdil, či prvostupňový správny orgán pri svojom konaní a rozhodovaní postupoval v súlade s platnými procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi ustanoveniami. Odvolací správny orgán po dôslednom preskúmaní predmetného individuálneho správneho aktu a predloženého odvolacieho spisu dospel s ohľadom na zistené skutočnosti a s ohľadom na popísaný skutkový stav k právnemu záveru, že správny orgán prvého stupňa jednoznačne preukázal, že zo strany účastníka konania došlo k porušeniu ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania bolo jednoznačne preukázané počas výkonu inšpekcie práce zameranej na nelegálne zamestnávanie dňa 10. 08. 2018, keď účastník konania v čase výkonu inšpekcie práce. t. j. o 08:45 hod. využíval závislú prácu fyzickej osoby C. D., ktorá pre účastníka konania vykonávala závislú prácu spočívajúcu v pomocných prácach na stavbe Telocvičňa, Základná škola Bohdanovce a nemal s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej aj “Zákonník práce“). Tento záver vyplýva najmä z dokladu - zápisnice o podaní informácie zo dňa 10. 08. 2018, ktorá bola spísaná s C. D. a E. F., z výpisu z registra Sociálnej poisťovne C. D. a z videozáznamu.
Žalovaný uvádza, že zápisnice považuje za zákonne získaný dôkaz, čo podporuje aj skutočnosť, že pred podaním informácie boli fyzické osoby poučené, že sú povinné poskytnúť na požiadanie inšpektora práce informácie potrebné na výkon inšpekcie práce, vrátane následkov za nepravdivé, resp. zavádzajúce alebo neúplné podanie informácie, čo potvrdili vlastnoručne svojim podpisom. Národný inšpektorát práce sa nestotožňuje s námietkou účastníka konania, že rozhodnutie inšpektorátu práce vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a v nadväznosti na to z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zistený skutkový stav považuje odvolací orgán za dostatočný, zároveň považuje za správne i následné právne posúdenie veci aj napriek tomu, že účastník konania odmieta zistené porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania vyššie menovanej fyzickej osoby. Národný inšpektorát práce sa pri posúdení a rozhodovaní predmetnej veci opiera predovšetkým o protokol a obsah predložených zápisníc, spísaných počas výkonu inšpekcie práce. Z oboch zápisníc jednoznačne vyplýva, že C. D. vykonával závislú prácu pre účastníka konania, čo jednoznačne uviedla i samotná kontrolovaná fyzická osoba pri podaní informácie inšpektorovi práce do zápisnice. Činnosť ktorú menovaný na pracovisku vykonával možno jednoznačne považovať za závislú prácu, dôvodom čoho je naplnenie znakov závislej práce. K námietke účastníka konania, že menovanému nehovoril, že má pracovať pred uzatvorením pracovnoprávneho vzťahu a ani ho o to neprosil, odvolací správny orgán uvádza v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 Zákonníka práce, pokyny vo vzťahu k práci nemusí vždy zadať konateľ osobne. Odvolací orgán poukazuje i na to, že rôznym znakom závislej práce sa môže dať rôzna váha a ak sa jedná o druh práce - pomocné stavebné práce, ktoré menovaný vykonával, ide v tomto prípade o výkon závislej práce, ktorú menovaný vykonával osobne, v mene zamestnávateľa, pričom skutočnosť, že
nebola dojednaná výška odmeny nie je rozhodujúcou vo vzťahu k určeniu závislej práce a to z dôvodu, že platná úprava Zákonníka práce neustanovuje dojednanie mzdy za jeden zo základných znakov závislej práce. Ustanovenie § 1 ods. 2 Zákonníka práce zakotvuje výpočet znakov závislej práce, ktorých prítomnosť v konkrétnom právnom vzťahu je jediným spôsobom ako v tomto spoľahlivo identifikovať pracovnoprávny vzťah podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce a odlíšiť ho tak od iného právneho vzťahu (obchodnoprávneho, občianskoprávneho a pod).
Odvolací správny orgán sa nestotožňuje ani s námietkou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a túto námietku považuje za právne bezvýznamnú, a to z dôvodu, že z odôvodnenia rozhodnutia orgánu prvého stupňa je zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti a skutkové okolnosti boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, akými úvahami sa správny orgán riadil pri hodnotení získaných dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé i to, aký postoj správny orgán zaujal, resp. akým spôsobom sa vyrovnal s argumentáciou účastníka konania v rámci jeho vyjadrenia k začatiu správneho konania a aké relevantné závery urobil o tom, do akej miery mala/nemala jeho namietaná argumentácia vplyv na právne posúdenie danej veci. V dôsledku uvádzaného má Národný inšpektorát práce za to, že odôvodnenie vydaného správneho aktu disponuje všetkými obsahovými zákonnými náležitosťami stanovenými v § 47 ods. 3 Správneho poriadku a jeho rozhodnutie má všetky atribúty zákonnosti.
Účastník konania ďalej namietal, že správny orgán neprejednal v správnom konaní priestupok na ústnom pojednávaní. Vo vzťahu k tejto námietke odvolací správny orgán uvádza, že dôkazy obstarané v štádiu výkonu inšpekcie práce, ktorej primárnym cieľom bolo zistiť, či došlo k porušeniu zákona, a teda či je dôvod na začatie správneho konania vo veci správneho trestania nevykazovali žiaden rozpor a na ich podklade bol skutkový stav zistený presne a určito, slúžili následne v začatom správnom konaní ako relevantné dôkazy vyhodnotené správnym orgánom ako hodnoverné a pravdivé. Z uvedeného dôvodu nebolo nevyhnutne potrebné v rámci začatého správneho konania nariaďovať ústne pojednávanie za účelom presného a úplného zistenia skutkového stavu, keďže v danom posudzovanom prípade to nevyžadovala ani povaha veci, keďže skutkový stav ohľadne spáchaného skutku bol presne a náležite zistený. V tejto spojitosti Národný inšpektorát práce dáva akcent na zákonnú konštrukciu ustanovenia § 21 ods. 1 prvá veta Správneho poriadku, v zmysle ktorej správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Z tejto zákonnej konštrukcie je nepochybné, že správny orgán má obligatórnu zákonnú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie len za predpokladu, ak to ustanovujú osobitné právne predpisy, avšak takáto právna situácia v prejednávanom prípade nenastala. Teda vo všetkých ostatných prípadoch správny orgán má len zákonnú možnosť, nie však zákonnú povinnosť, nariadiť ústne pojednávanie v každom začatom správnom konaní. Z takejto zákonnej úpravy je zrejmé, že správny orgán nariadi ústne pojednávanie za predpokladu, ak si to bude vyžadovať povaha veci, teda v tých prípadoch, v ktorých ústne pojednávanie bude mat' svoje opodstatnenie a bude nevyhnutné na splnenie účelu konania, predovšetkým ak ústne pojednávanie bude môcť prispieť k objasneniu skutkových okolností prípadu. Skutočnosť, či takáto situácia v praxi nastala, posudzuje správny orgán podľa konkrétnych okolností toho ktorého prípadu. Vzhľadom na skutočnosť, že v posudzovanom prípade nenastala ani jedna z vyššie uvádzaných situácií, nevystala ani potreba nariadenia ústneho pojednávania, keďže si to nevyžadovala ani samotná povaha veci. Odvolací orgán na podporu svojej argumentácie poukazuje i na súdnu rozhodovaciu prax (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/223/2015).
S tvrdeniami účastníka konania. že správny orgán dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam nemožno v žiadnom prípade súhlasiť. Naopak odvolací orgán má za to, že prvostupňový správny orgán jednoznačne preukázal, že účastník konania sa dopustil správneho deliktu, nijakým spôsobom nepreukázal svoje tvrdenia ohľadne spáchaného deliktu, nerozporoval zistený skutkový stav žiadnymi dôkazmi, a teda neuniesol dôkazné bremeno. Skutkový stav bol zistený dostatočne a bolo jednoznačne preukázané, že menovaná fyzická osoba vykonávala závislú prácu pre účastníka konania bez založeného pracovnoprávneho vzťahu. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že správny orgán prvého stupňa pri posudzovaní skutkového a právneho stavu hodnotil dôkazný materiál, pri ktorom bol vedený úvahami o relevantnosti podkladov zaobstaraných bezprostredne pri výkone inšpekcie práce a o relevantnosti tvrdení a dôkazov predkladanými žalobcom. Z administratívneho spisu vyplýva, že tieto
dôkazy hodnotil správny orgán prvého stupňa podľa ust. § 34 ods. 5 Správneho poriadku. Odvolací správny orgán v tejto súvislosti dáva do pozornosti inštitút objektívnej zodpovednosti za správne delikty. To znamená, že zamestnávateľ je zodpovedný už tým, že k porušeniu došlo, bez ohľadu, či ide o zavinené alebo nezavinené konanie, či opomenutie. Pre vznik objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za správny delikt je nepodstatné, či k pochybeniu došlo zavinením určitých okolností, zavinením zamestnancov zamestnávateľa alebo iných subjektov ako zamestnávateľa.
Čo sa týka výšky uloženej sankcie odvolací správny orgán má za to, že zo strany správneho orgánu prvého stupňa bola výška ukladanej sankcie náležite zdôvodnená, čo do dôvodu a čo do výšky, s prihliadnutím na osobitosti a špecifiká daného prípadu a za plnej akceptácie zákonných kritérií plynúcich z ustanovenia § 19 ods. 2 písm. a) bod. 1 zákona o inšpekcii práce, a preto uložená sankcia vo výške 3.500 eur za spáchanie tohto správneho deliktu sa odvolaciemu orgánu javí ako primeraná jednak vo vzťahu k jednotlivým skutkovým okolnostiam a jednak vo vzťahu k počtu nelegálne zamestnávaných fyzických osôb (jednalo sa o nelegálne zamestnávanie jednej fyzickej osoby) a uložená v zákonom ustanovenom rozpätí (tu odvolací orgán podotýka, že v danom prípade je maximálne zákonné rozpätie určené až do sumy 200 000 eur), plniaca preventívnu a výchovnú funkciu, a keďže bude citeľná i v majetkovej sfére účastníka konania, plniaca i svoju represívnu funkciu s následkom odradiť účastníka konania od jeho ďalšieho protiprávneho konania v budúcnosti. Prvostupňový správny orgán pri určovaní výšky pokuty prihliadal na zákonné relevantné skutočnosti, ktoré mu vyplývajú z ustanovenia § 19 ods. 2 písm. a) bod. l a § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. Závažnosť zisteného nedostatku spočíva v tom, že nelegálne zamestnávanie je stále závažným pracovnoprávnym problémom spoločnosti, ktorý je potrebné eliminovať. V záujme právnej ochrany zamestnancov je zamestnávateľ oprávnený začať udeľovať pracovné úlohy zamestnancovi až po založení pracovnoprávneho vzťahu. Uvedenú zákonom stanovenú povinnosť si účastník konania nesplnil, čím sa dopustil nelegálneho zamestnávania vyššie uvedenej osoby. Správny orgán sa pri ukladaní pokuty musí riadiť dikciou zákona o inšpekcii práce a je povinný pristúpiť k uloženiu sankcie ex offo, t. j. ako náhle bolo zistené spáchanie správneho deliktu nelegálneho zamestnávania. Odvolací správny orgán poukazuje pritom na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Správny orgán musí rešpektovať a presadzovať existujúce normy, v opačnom prípade by došlo k zníženiu, resp. strate právnej istoty. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je evidentné, že inšpektorát práce uložením pokuty vo výške 3.500 eur sledoval najmä jej výchovné a preventívne pôsobenie. Takýto účinok však môže vyvolať iba postih zodpovedajúci významu chráneného záujmu včas a vecne správne vyvodený. Ak ide o finančný postih, nemôže byť neprimerane mierny vo vzťahu k závažnosti protiprávneho konania a jeho následkom, nevyhnutne teda musí v sebe obsahovať aj represívnu zložku. Odvolací správny orgán súčasne poukazuje na to, že prvostupňový správny orgán uložil pokutu v dolnej hranici zákonnej sadzby. Príslušné ustanovenia zákona o inšpekcii práce nedávajú správnym orgánom inšpekcie práce žiadnu možnosť využiť tzv. materiálny korektív, upustiť od potrestania za tento správny delikt alebo odpustiť uloženie pokuty, ale tieto výslovne ukladajú povinnosť sankcionovať konanie, ktoré naplní znaky skutkovej podstaty správneho deliktu nelegálneho zamestnávania, a to v minimálnej sume 2.000 eur a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5.000 eur, pričom neumožňujú prihliadnuť na motív, následky, ani dodatočné odstránenie tohto nedostatku inak, ako pri stanovovaní výšky pokuty. Vzhľadom na to, že prvostupňový orgán pristúpil k uloženiu sankcie za porušenie povinnosti vyplývajúcej zo zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a svoje rozhodnutie ohľadne jej výšky a účelnosti i zákonne a vecne odôvodnil. Národný inšpektorát práce ako odvolací správny orgán sa stotožnil s právnym názorom inšpektorátu práce, ktorý na základe zistených skutočností rozhodol o uložení pokuty tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia a v jeho odôvodnení. Dospel k záveru, že argumentácia účastníka konania nie je dôvodom na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia a účastník konania nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by mali podstatný vplyv na posúdenie veci. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia.
Včas podanou správnou žalobou zo dňa 19.02.2019 žalobca navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného PO/BEZ/2018/6290, O-639/2018 zo dňa 12.12.2018 zrušil. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.
Žalobca v správnej žalobe uviedol, že dňa 10.08.2018 bola v jeho spoločnosti vykonaná kontrola osôb, ktoré vykonávali stavebné práce na stavbe Telocvičňa, Základná škola Bohdanovce (ďalej aj „stavba“), o čom bol spísaný protokol zo dňa 20.08.2018. Listom „Opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov“ žalobca upovedomil o odstránení nedostatkov, ktoré boli zistené. Proti začatiu správneho konania vzniesol námietku listom „Začatie správneho konania – námietka“ zo dňa 26.09.2018. Listom „Žiadosť o ústne pojednávanie“ zo dňa 09.10.2018 žiadal o ústne pojednávanie a navrhol vypočuť svedkov. Dňa 29.10.2018 bolo žalobcovi doručené Rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice, č. k. 280/18/0 zo dňa 22. 10. 2018 na základe ktorého rozhodol o uložení pokuty vo výške 3.500 eur podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce a to z dôvodu, že žalobca v pozícii zamestnávateľa porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že mal využívať závislú prácu fyzickej osoby C. D., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt B. XX,XXX XX B., bez toho, aby s ňou mal založený pracovnoprávny vzťah. Dňa 2.11.2018 podal žalobca proti tomuto rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Dňa 20.12.2018 bolo žalobcovi doručené rozhodnutie Národného inšpektorátu práce, č. k. PO/BEZ/2018/6290, O-639/2018 zo dňa 12.12.2018, ktorým odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Vzhľadom na to, že po doručení rozhodnutia o odvolaní vyšiel najavo nový dôkaz, podal žalovaný dňa 18.02.2019 návrh na obnovu konania.
Žalobca napadol rozhodnutie odvolacieho orgánu správnou žalobou vo veciach správneho trestania podľa ustanovenia § 194 ods. 1 SSP, a to v celom rozsahu, s poukazom na ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) SSP. Žalobca považuje skutkové zistenia, ako aj právne posúdenie prvostupňového resp. odvolacieho orgánu za nesprávne, pričom uvedené tvrdenia odôvodňuje tým, že už v administratívnom konaní uviedol, že C. D. pre neho v minulosti pracoval, a to v období od 24.05.2018 do 30.06.2018. Počas pobytu žalobcu p. A. B. na dovolenke v zahraničí, C. D. ho telefonicky kontaktoval, že by chcel pre spoločnosť opäť pracovať, na čo mu konateľ uviedol, že po jeho návrate z dovolenky sa dohodnú a vec doriešia tak, že uzavrú pracovnú zmluvu alebo dohodu o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a až potom môže začať prácu na stavbe vykonávať. C. D. však túto ústnu dohodu o ďalšom postupe nerešpektoval a na stavbu sa dostavil bez vedomia žalobcu. V tom čase bola vykonaná kontrola Inšpektorátom práce Košice, o čom bol spísaný protokol zo dňa 20. 08. 2018. Žalobca teda ani pri najlepšej vôli nemohol zabrániť, aby C. D. prácu vykonával, keďže o tejto skutočnosti vôbec nevedel.
Uviedol, že skutočnosť, že dohoda so žalobcom nebola rešpektovaná, potvrdil C. D. aj vo svojom čestnom vyhlásení zo dňa 04.02.2019, kde uviedol, že bez vedomia spoločnosti žalobcu sa dostavil na stavbu a začal prácu vykonávať. Žalobca C. D. prácu neprideľoval, a tak ho reálne ani nemohol nelegálne zamestnávať. C. D. nepravdivým tvrdením uviedol do omylu ostatných zamestnancov, bývalých kolegov, že je oprávnený prácu vykonávať. Keďže nedošlo k vzniku nelegálneho zamestnávania, žalobca sa ani nemohol dopustiť správneho deliktu. Žalobca má za to, že v danom prípade je pri posudzovaní vzniku objektívnej zodpovednosti žalobcu za správny delikt potrebné analogicky použiť predpisy trestného práva. Podľa Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8 Sžo 1 47/2008 „Trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska je potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu.“ Rovnako podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 571/2015-47: „Trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť.“ Podľa Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžo 147/2008: „Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že ak správne delikty patria do kategórie trestných obvinení v zmysle Čl. 6 ods. 1 veta prvá dohovoru, je potrebné, aby aj súd prihliadol k zániku zodpovednosti za správny delikt z úradnej povinnosti (ex offo) bez ohľadu na skutočnosť, či zánik zodpovednosti za správny delikt v podanej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného alebo v podanom odvolaní proti prvostupňovému rozsudku žalobca namieta. Je to nevyhnutné z hľadiska zabezpečenia zachovania jednotných právnych záruk a jednotného postupu všetkých kategórií trestných obvinení v súlade s čl. 6 ods. 1 veta prvá dohovoru.“
Vzhľadom na vyššie uvedené má žalobca, s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (ďalej aj „Trestný zákon“), za to, že vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu
k vzniku zodpovednosti za správny delikt nedošlo. Podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona: „Nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.“ Ak by vzniknutá situácia bola aj naďalej považovaná za správny delikt, žalobca má za to, že analógiou s § 85 Trestného zákona, kedy škodlivý následok dobrovoľne zamedzil alebo napravil, došlo k zániku trestnosti. Rovnako je možné použiť analógiu s § 86 Trestného zákona, ktorý vymenúva trestné činy charakterovo podobné, kde k zániku trestnosti dochádza vykonaním nápravy a dobrovoľným splnením. Žalobca má za to, že každý prípad je potrebné posudzovať s prihliadnutím na okolnosti a rozlišovať medzi vznikom objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za správny delikt a pochybením inej osoby, v tomto prípade bývalého zamestnanca. Bez prihliadania na špecifiká prípadu, kde obe strany (žalobca - spoločnosť BORDON s.r.o., a C. D.) vzniknutú situáciu vysvetlili, by konanie správneho orgánu nesledovalo účel zákona, ale išlo by o neprimerane tvrdé represívne konanie. Žalobca má za to, že prvostupňový orgán a odvolací orgán postupovali neprimerane prísne, bez zohľadnenia okolností prípadu. Žalobca demonštruje vyššie uvedené na vzorovom príklade: Súčasná právna úprava ukladá daňovému subjektu povinnosť podávať daňové priznanie elektronicky. Ak by v dôsledku pochybenia štátu a zlyhania elektronického systému nebolo objektívne možné podať daňové priznanie načas, dôsledkom objektívnej zodpovednosti za oneskorené podanie by bola povinnosť štátu uložiť daňovému subjektu pokutu za oneskorené podanie. Skutková podstata správneho deliktu by bola naplnená, k vzniku protiprávneho stavu by došlo a daňový subjekt by bol zodpovedný bez ohľadu na to, či tento stav zavinil alebo nie. Ak by však správny orgán neprihliadol na okolnosti prípadu a sankciu by uložil tak, ako mu to ukladá zákon, toto konanie by však bolo šikanóznym konaním, ktoré je v rozpore s účelom sledovaným zákonom. Podľa Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Asan/9/2017 „Z uvedených dôvodov bolo povinnosťou inšpektorátu práce Prešov ako aj Národného inšpektorátu v Košiciach v danom prípade vykonať výklad danej právnej normy ustanovenej v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z. v kontexte s účelom tohto zákona, a to s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu... Vzhľadom na okolnosti prípadu sa kasačnému súdu postup žalovaného javí ako šikanózny, keď formalistickým výkladom právnej úpravy nelegálneho zamestnávania stanovenej v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 takmer počítal hodiny pre splnenie včasnosti registrácie v Sociálnej poisťovni. Najvyšší súd SR konštatuje, že účelom zákona o inšpekcii práce a zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní je ochrana pracovného trhu pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním, a preto i výklad a aplikácia príslušných ustanovení zákona má vychádzať z jeho zmyslu a účelu a nemôže byt' len formálny pri skúmaní otázky naplnenia príslušnej skutkovej podstaty správneho deliktu.“ V kontexte s účelom sledovaným zákonom má žalobca za to, že absentuje dôvod na jeho potrestanie a uloženie sankcie.
Vzhľadom na nedorozumenie, zmätočné a neúplné vyjadrenie C. D. a výpoveď ostatných zamestnancov, ktorí o existencii, či neexistencii pracovného pomeru nemali odkiaľ vedieť, žalobca v priebehu konania žiadal o prejednanie veci na ústnom pojednávaní podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku, kde by vypočutím osôb a dodatočným položením otázok došlo k objasneniu veci. Tým, že správny orgán de facto odignoroval jeho žiadosť o ústne pojednávanie, napriek tomu, že to mohlo prispieť k odstráneniu nejasností, porušil právo žalobcu na spravodlivé konanie. Žalobca žiada, aby súd v súlade s § 197 SSP doplnil dokazovanie výsluchom svedkov E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt B. XX, XXX XX B.; C. D., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt B. XX, XXX XX B..
Žalobca má za to, že k vzniku zodpovednosti za správny delikt nedošlo, keďže C. D. začal prácu vykonávať bez vedomia žalobcu. Napriek tomu žalobca bez zbytočného odkladu vykonal nápravu a okamžite po návrate konateľa z dovolenky bola pracovná zmluva s C. D. uzavretá. Napriek uvedenému považuje žalobca uloženú sankciu za neprimerane prísnu. Výšku uloženej pokuty správny orgán odôvodňuje tým, že v minulosti už k vzniku nelegálneho zamestnávania zo strany žalobcu došlo. Žalobca však uvádza, že v minulosti uložená sankcia mala na neho preventívny charakter, a preto skutočne poctivo dbá na dodržiavanie právnych predpisov v oblasti nelegálneho zamestnávania. O to viac ho mrzí vzniknutá situácia, ktorej nemohol zabrániť. Pre úplnosť dodáva, že ak by sa správny súd nestotožnil s názorom žalobcu o neexistencii zodpovednosti (na ktorom žalobca stále trvá), v súlade s § 198 ods. 1 SSP žiada o upustenie od uloženia sankcie, keďže účel správneho trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci. Ak sa súd nestotožní ani s návrhom na upustenie od potrestania, žalobca žiada o zníženie uloženej sankcie. Žalobca navrhol odklad účinnosti napadnutého rozhodnutia, správny súd uznesením č. k. 6S/91/2019 – 48 z 08.10.2020 tento návrh zamietol. Ako prílohy k žalobe boli
súdu doručené rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice, č. k. 280/18/0 zo dna 22.10.2018, rozhodnutie Národného inšpektorátu práce, č. k. PO/BEZ/2018/6290, O-639/2018 zo dňa 12.12.2018; list „Opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov“; list „Začatie správneho konania –námietka“ zo dňa 26.09.2018; list „Žiadosť o ústne pojednávanie“ zo dňa 09.10.2018; čestné vyhlásenie C. D. zo dňa 04.02.2019.
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 16.09.2019 uviedol k argumentácii žalobcu v správnej žalobe, že v administratívnom deliktuálnom konaní tak prvostupňové, ako i druhostupňové správne akty oboch správnych orgánov vychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a zo správneho právneho posúdenia veci, ktoré boli vydané za riadnej akceptácie zásady materiálnej pravdy a zásady voľného hodnotenia dôkazov. Žalovaný nemôže súhlasiť s uvádzanými tvrdeniami žalobcu a v tejto súvislosti zastáva názor, že tak inšpektorát práce, ako i žalovaný po náležitom vyhodnotení všetkých relevantných dôkazov (najmä protokol č. IKO-271-38-2.4/P-A28-18 zo dňa 20.08.2018, zápisnica o podaní informácie zo dňa 10.08.2018, ktorá bola spísaná s C. D. a E. F., výpis z registra Sociálnej poisťovne C. D. a videozáznam), spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nepochybne preukázali spáchanie správneho deliktu žalobcom, právne kvalifikovaného ako porušenie ustanovenia § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní“) spočívajúceho v tom, že žalobca v pozícii zamestnávateľa dňa 10.08.2018, v čase výkonu inšpekcie práce, t. j. o 08:45 hod. využíval závislú prácu fyzickej osoby C. D., ktorá pre účastníka konania vykonávala závislú prácu spočívajúcu v pomocných prácach na stavbe Telocvičňa, Základná škola Bohdanovce a nemal s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Zákonník práce“).
Skutkovú okolnosť, že kontrolovaná fyzická osoba závislú prácu vykonávala jednoznačne potvrdzuje i zápisnica o podaní informácie, ktorú dopytovaná fyzická osoba C. D. zaopatrila vlastnoručným podpisom, pričom táto predmetná zápisnica nesporne preukazuje tú skutočnosť, že žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania vyplývajúci z ust. § 2 ods. 2 písm. a) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Žalovaný považuje za dôležité akcentovať fakt, že fyzická osoba všetky skutočnosti uviedla spontánne, bez možnosti dohody na obsahu so žalobcom, z uvedeného dôvodu žalovaný vychádza identicky s prvostupňovým správnym orgánom z uvedenej zápisnice. Z oboch zápisníc (aj zo zápisnice spísanej s E. F.) jednoznačne vyplýva, že C. D. vykonával závislú prácu pre žalobcu, čo jednoznačne uviedla i samotná kontrolovaná fyzická osoba pri podaní informácie inšpektorovi práce do zápisnice. Činnosť, ktorú menovaný na pracovisku vykonával možno jednoznačne považovať za závislú prácu, dôvodom čoho je naplnenie znakov závislej práce.
Žalobca ďalej namietal, že správny orgán neprejednal v správnom konaní priestupok v ústnom pojednávaní, nebolo vykonané ústne pojednávanie a nebola o tom spísaná riadna zápisnica a namietal i samotné dokazovanie. ktoré považoval za nedostačujúce pre konečné rozhodnutie. Vo vzťahu k tejto žalobnej námietke žalovaný uvádza, že keďže dôkazy obstarané ešte v štádiu výkonu inšpekcie práce, ktorej primárnym cieľom bolo zistiť, či došlo k porušeniu zákona, a teda či je dôvod na začatie správneho konania vo veci správneho trestania nevykazovali žiaden rozpor a na ich podklade bol skutkový stav zistený presne a určito, slúžili následne v začatom správnom konaní ako relevantné dôkazy vyhodnotené správnymi orgánmi ako hodnoverné a pravdivé. Z uvedeného dôvodu nebolo nevyhnutne potrebné v rámci začatého správneho konania nariaďovať ústne pojednávanie za účelom presného a úplného zistenia skutkového stavu, keďže v danom posudzovanom prípade to nevyžadovala ani povaha veci, keďže skutkový stav ohľadne spáchaného skutku bol presne a náležite zistený. V tejto spojitosti žalovaný dáva akcent na zákonnú konštrukciu ustanovenia § 21 ods. 1 prvá veta Správneho poriadku, v zmysle ktorej správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Z tejto zákonnej konštrukcie je nepochybné, že správny orgán má obligatórnu zákonnú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie len za predpokladu, ak to ustanovujú osobitné právne predpisy, avšak takáto právna situácia v prejednávanom prípade nenastala. Teda vo všetkých ostatných prípadoch správny orgán má len zákonnú možnosť, nie však zákonnú povinnosť, nariadiť ústne pojednávanie v každom začatom správnom konaní. Z takejto zákonnej úpravy je zrejmé, že správny orgán nariadi ústne pojednávanie za predpokladu, ak si to bude vyžadovať povaha veci, teda v tých prípadoch, v ktorých ústne pojednávanie bude mať svoje
opodstatnenie a bude nevyhnutné na splnenie účelu konania, predovšetkým ak ústne pojednávanie bude môcť prispieť k objasneniu skutkových okolností prípadu. Skutočnosť, či takáto situácia v praxi nastala, posudzuje správny orgán podľa konkrétnych okolnosti toho ktorého prípadu. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom posudzovanom prípade nenastala ani jedna z vyššie uvádzaných situácií, nevystala ani potreba nariadenia ústneho pojednávania, keďže si to nevyžadovala ani samotná povaha veci. Žalovaný na podporu svojej argumentácie poukazuje i na súdnu rozhodovaciu prax (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/223/2015 zo dňa 23. februára 2017), kde súd judikoval, že vychádzajúc z právnej úpravy stanovenej v § 19 v spojení s § 21 ods. 3 zákona o inšpekcii práce zákonodarca výslovne nestanovil inšpektorátu práce povinnosť vo veci administratívneho trestania nariadenie ústneho pojednávania; z týchto dôvodov, pokiaľ správne orgány v danom prípade nenariadili ústne pojednávanie za účelom opätovného výsluchu žalobcu, nepostupovali v konaní v rozpore so zákonom, a teda nezaťažili konanie takou vadou, ktorá by mohla mat' sama o sebe za následok nezákonnosť rozhodnutia, a na ktorú by musel súd v procese súdneho prieskumu prihliadať z úradnej povinnosti.
Žalobca ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, ktoré vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov vrátane nezdôvodnenia, akými úvahami sa správny orgán spravoval pri uložení pokuty. Žalovaný sa nestotožňuje ani s týmto žalobným dôvodom a tento považuje za právne bezvýznamný, čo odôvodňuje tým, že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti a skutkové okolnosti boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, akými úvahami bol správny orgán vedený pri hodnotení získaných dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Ďalej z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je zrejmé i to, aký postoj žalovaný zaujal, resp. akým spôsobom sa vyrovnal s namietanými argumentáciami žalobcu v rámci jeho podaného odvolania a aké relevantné závery urobil o tom, do akej miery mala/nemala namietaná odvolacia argumentácia žalobcu vplyv na právne posúdenie danej veci. V dôsledku uvádzaného žalovaný má za to, že odôvodnenie jeho vydaného správneho aktu disponuje všetkými obsahovými zákonnými náležitosťami stanovenými v § 47 ods. 3 Správneho poriadku a že jeho rozhodnutie má všetky atribúty zákonnosti. S tvrdeniami žalobcu, že správny orgán dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam nemožno v žiadnom prípade súhlasiť. Naopak žalovaný má za to, že prvostupňový správny orgán jednoznačne preukázal, že žalobca sa dopustil správneho deliktu. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenia ohľadne spáchaného deliktu, nerozporoval zistený skutkový stav žiadnymi dôkazmi, a teda neuniesol dôkazné bremeno. Skutkový stav bol zistený dostatočne a bolo jednoznačne preukázané, že menovaná fyzická osoba vykonávala závislú prácu pre žalobcu bez založeného pracovnoprávneho vzťahu. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že správny orgán prvého stupňa pri posudzovaní skutkového a právneho stavu hodnotil zaobstaraný dôkazný materiál, pri ktorom bol vedený úvahami o relevantnosti podkladov zaobstaraných bezprostredne pri výkone inšpekcie práce a o relevantnosti tvrdení a dôkazov predkladanými žalobcom. Z administratívneho spisu vyplýva, že tieto dôkazy hodnotil správny orgán prvého stupňa podľa ust. § 34 ods. 5 Správneho poriadku.
K odôvodneniu výšky uloženej pokuty žalovaný uvádza, že túto časť rozhodnutia považuje za jasnú, zrozumiteľnú a dostatočnú. Žalovaný má za to, že zo strany správneho orgánu prvého stupňa bola výška ukladanej sankcie náležite zdôvodnená, čo do dôvodu a čo do výšky s prihliadnutím na osobitosti a špecifiká daného prípadu a za plnej akceptácie zákonných kritérií plynúcich mu z ustanovenia § 19 ods. 2 písm. a) bod. X a § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, a preto uložená sankcia vo výške 3.500 eur za spáchanie tohto správneho deliktu sa žalovanému javí ako primeraná jednak vo vzťahu k jednotlivým skutkovým okolnostiam a jednak vo vzťahu k počtu nelegálne zamestnávaných fyzických osôb (jednalo sa o nelegálne zamestnávanie jednej fyzickej osoby) a uložená v zákonom ustanovenom rozpätí (tu odvolací orgán podotýka, že v danom prípade je maximálne zákonné rozpätie určené až do sumy 200 000 eur), plniaca preventívnu a výchovnú funkciu, a keďže bude citeľná i v majetkovej sfére žalobcu, plniaca i svoju represívnu funkciu s následkom odradiť žalobcu od jeho ďalšieho protiprávneho konania v budúcnosti. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutím o uložení pokuty bola žalobcovi uložená pokuta v jej spodnej hranici stanovenej zákonom. Z dikcie ustanovenia § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce vyplýva povinnosť uložiť pokutu pri zistenom porušení zákazu nelegálneho zamestnávania. Žalovaný má za to, že v správnom konaní bolo porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania zo strany žalobcu nepochybne zistené a objektívne preukázané. V rámci procesu rozhodovania sa žalovaný aj prvostupňový správny orgán riadili zásadami správneho trestania a ich postup podľa názoru žalovaného
nevykazuje také známky pochybenia, ktoré by boli dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia zo strany konajúceho súdu. V závere žalovaný uvádza, že aj v rámci výkonu inšpekcie práce a aj v prebiehajúcom správnom konaní správny orgán postupoval v súlade s ustanoveniami platných právnych predpisov, postupoval tak, aby chránil aj práva žalobcu, žalobca bol informovaný o tom, za aký správny delikt mu má byť uložená sankcia, bol mu poskytnutý dostatočný čas na prípravu, mal možnosť sa vyjadriť k správnemu deliktu, za ktorý mu následne bola uložená sankcia, správny orgán sa všetkými námietkami žalobcu zodpovedne, dôsledne a svedomito zaoberal a v predmetnom rozhodnutí sa so všetkými námietkami žalobcu náležite a dostatočne vysporiadal. Na základe vyššie uvedeného žalovaný navrhol, aby súd preskúmal právoplatné rozhodnutie v predmetnej veci bez nariadenia pojednávania a po vykonanom dokazovaní žalobu v celom rozsahu zamietol.
Žalobca v replike z 11.11.2019 uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojich vyjadrení uvedených v žalobe. Pre úplnosť opätovne zdôraznil, že osoba, ktorá mala byť nelegálne zamestnávaná, p. C. D., ústnu dohodu s konateľom žalobcu o budúcom zamestnaní nerešpektoval a na stavbu sa dostavil bez jeho vedomia, pričom si neuvedomil dopad a následky svojho konania. V tom čase bola vykonaná kontrola Inšpektorátom práce Košice, o čom bol spísaný protokol zo dňa 20.08.2018. Žalobca teda ani pri najlepšej vôli nemohol zabrániť, aby C. D. prácu vykonával, keďže o tejto skutočnosti vôbec nevedel. Žalobca C. D. prácu neprideľoval a tak ho reálne ani nemohol nelegálne zamestnávať. C. D. nepravdivým tvrdením uviedol do omylu ostatných zamestnancov, bývalých kolegov, že je oprávnený prácu vykonávať, pričom ostatní zamestnanci nemali z titulu svojej pracovnej pozície kompetenciu existenciu pracovného pomeru skúmať. Keďže nedošlo k vzniku nelegálneho zamestnávania, žalobca sa ani nemohol dopustiť správneho deliktu. Túto skutočnosť potvrdil C. D. aj vo svojom čestnom vyhlásení zo dňa 04.02.2019, kde uviedol, že bez vedomia spoločnosti žalobcu sa dostavil na stavbu a začal prácu vykonávať. Nie je preto pravda, že žalobca na podporu svojich tvrdení nepredložil žiadny dôkaz, keďže predložil jednak čestné vyhlásenie a zároveň navrhol doplniť dokazovanie svedeckými výpoveďami. Žalobca má za to, že každý jednotlivý prípad správneho deliktu je potrebné posudzovať s prihliadnutím na okolnosti a rozlišovať medzi vznikom objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za správny delikt a pochybením inej osoby, v tomto prípade bývalého zamestnanca. Bez prihliadania na špecifiká prípadu, kde obe strany (žalobca - spoločnosť BORDON s.r.o., a C. D.) vzniknutú situáciu vysvetlili, by konanie správneho orgánu nesledovalo účel zákona, ale išlo by o neprimerane tvrdé represívne konanie. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca žiada, aby súd rozhodol tak, ako je uvedené v žalobe.
Žalovaný sa duplikou nevyjadril napriek tomu, že vyjadrenie žalobcu mu bolo doručené žalobcu na vyjadrenie dňa 10.12.2019.
Správny súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 12.01.2023, na ktoré sa dostavili konateľ žalobcu A. B. a zástupca žalovaného. Konateľ žalobcu trval na podanej správnej žalobe a uviedol, že podľa neho sa zdá veľmi nespravodlivé, keď niekto niečo spôsobí, tak tento by mal za to zodpovedať a vinníkom je C. D., ktorý nastúpil s ďalšími zamestnancami do auta s tým vedomím, že vedel, že nemá uzavretú zmluvu. Nevie prečo to urobil. Nepopiera, že už predtým mala táto osoba so žalobcom uzavretú dohodu o vykonaní prác, avšak táto skončila. Potom, keď začali robiť v Bohdanovciach, spomenul mu, že tam bude nejaká robota a on bez jeho vedomia tak tento išiel na to pracovisko, lebo s tými chlapmi robil aj v Prešove. Konateľ žalobcu bol zhodou okolností v tom čase na dovolenke v Bulharsku a preto on nemôže zodpovedať za konanie inej osoby. V tom čase však bol poverený konateľom žalobcu, aby riadil túto stavbu E. F., avšak on ale nekontroloval, či má niekto uzavretú dohodu, alebo pracovnú zmluvu. Konateľ žalobcu tvrdil, že on osobne predsa nemôže riadiť stavbu, keď tam nie je. Nepoprel to, že s pánom Černickým predtým rozprával, ale nedal mu vedieť, že tam ide. Tvrdil, že kvôli tomu, že sa mu neozval, že ide na stavbu toto celé vzniklo. Trval na tom, že žalobca za to jednoducho nemôže, že príde nejaký zamestnanec a začne pracovať bez vedomia konateľa žalobcu a na základe toho im bola uložená zo strany žalovaného sankcia a v súvislosti s tým, mali ďalšie problémy. Poukázal na to, že zamestnanci sa majú hlásiť jemu a C. D. o tom vedel a je to uvedené aj v čestnom prehlásení, že keď nemá uzavretú zmluvu tak nemá čo ísť do roboty.
Právny zástupca žalovaného na pojednávaní zotrval na podanom vyjadrení k podanej správnej žalobe a navrhol, aby súd správnu žalobu zamietol. Doplnil, že žaloba na preskúmanie protokolu nebola podaná zo strany žalobcu. Zdôraznil, že zo zvukového a obrazového záznamu z vykonania kontroly, ktorý je súčasťou spisu, ako aj zápisnice o podaní vysvetlenia zo strany dotknutých osôb jednoznačne vyplýva, že ešte predtým tam pracoval pán D. druhý deň a z jeho výpovede vyplýva, že sa už predtým dohodol s konateľom žalobcu o vykonaní týchto prác. Uviedol, že žalovaný považuje porušenie nelegálneho zamestnávania zo strany žalobcu za dôvodne preukázané a podložené.
Správny súd po preskúmaní žalobou napadnutého opatrenia žalovaného a po oboznámení sa s obsahom súdneho i administratívneho spisu žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 190 SSP) a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.
Podľa § 177 ods.1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 178 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
Podľa § 194 ods.1 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.
Podľa § 194 ods.2 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
Podľa § 1 ods.2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.
Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnkov (Zákonník práce), závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.
Podľa § 223 ods.1 zákona č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnkov (Zákonník práce), zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodu o vykonaní práce, dohodu o pracovnej činnosti a dohodu o brigádnickej práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodu o vykonaní práce, dohodu o pracovnej činnosti a dohodu o brigádnickej práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov).
Podľa § 1 zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tento zákon vymedzuje nelegálnu prácu a nelegálne zamestnávanie, ustanovuje zákaz vykonávania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, výkon kontroly, povinnosti kontrolného orgánu a postih za porušenie zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania.
Podľa § 2 ods.1 písm. a) a b) zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nelegálna práca je závislá práca, ktorú vykonáva fyzická osoba pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu, ktorá je podnikateľom a a) nemá s právnickou osobou alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu, alebo b) je štátnym príslušníkom krajiny, ktorá nie je členským štátom Európskej únie, iným zmluvným štátom Dohody o Európskom hospodárskom priestore alebo Švajčiarskou konfederáciou, alebo osobou bez štátnej príslušnosti (ďalej len „štátny príslušník tretej krajiny“) a nie sú splnené podmienky na jeho zamestnávanie podľa osobitného predpisu.
Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu: a) fyzickej osoby a nemá s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu, b) fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a neprihlásila ju do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra alebo c) štátneho príslušníka tretej krajiny a nie sú splnené podmienky na jeho zamestnávanie podľa osobitného predpisu.
Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nelegálne zamestnávanie je aj zamestnávanie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území Slovenskej republiky v rozpore s osobitným predpisom a ktorý vykonáva závislú prácu.
Podľa § 3 ods.2 zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods.2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3
Podľa § 5 ods.1 písm. a) zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, kontrolu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania vykonávajú tieto kontrolné orgány: a) inšpektorát práce.
Podľa § 5 ods.3 zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, právnická osoba a fyzická osoba je povinná kontrolnému orgánu poskytovať informácie v rozsahu svojej pôsobnosti, poskytovať doklady, vyjadrenia a ďalšie písomnosti potrebné na zabezpečenie prípravy kontroly, výkonu kontroly a plnenia povinností podľa osobitného predpisu; ak ide o právnickú osobu a fyzickú osobu, ktorá zamestnáva štátneho príslušníka tretej krajiny, je povinná predložiť kontrolnému orgánu vykonávajúcemu kontrolu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania aj kópiu dokladu o pobyte alebo iného oprávnenia na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny podľa osobitného predpisu.
Podľa § 5 ods.4 zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, fyzická osoba je povinná kontrolnému orgánu vykonávajúcemu kontrolu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania: a) preukázať totožnosť, b) predložiť doklad, ktorý obsahuje identifikačné číslo sociálneho zabezpečenia fyzickej osoby, c) odôvodniť prítomnosť na pracovisku.
Podľa § 6 zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, postih za porušenie zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania upravujú osobitné predpisy.
Podľa § 2 ods.1 písm. a) bod 4 zák. č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania.
Podľa § 2 ods.2 zák. č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, inšpekcia práce sa vykonáva: a) na všetkých pracoviskách zamestnávateľov a fyzických osôb, ktoré sú podnikateľmi a nie sú zamestnávateľmi, vrátane pracovísk nachádzajúcich sa na súkromných pozemkoch a v obydliach fyzických osôb, b) vo všetkých priestoroch, v ktorých domácky zamestnanec vykonáva dohodnutú prácu a v ktorých zamestnanec vykonáva prácu podľa dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.
Podľa § 2 ods. 3 zák. č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zamestnávateľom na účely výkonu inšpekcie práce podľa odseku 1 písm. a) štvrtého bodu je aj fyzická osoba alebo právnická osoba, ktoré nelegálne zamestnávajú fyzickú osobu.
Podľa § 7 ods.12 zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce je nezávislý pri vykonávaní inšpekcie práce. Inšpektorát práce vykonáva inšpekciu práce podľa § 2 ods.1 písm. a) prostredníctvom inšpektorov práce.
Podľa § 12 ods.2 písm. a) a b) zákona o inšpekcii práce, na základe výsledkov inšpekcie práce a podľa závažnosti zistených skutočností je inšpektor práce oprávnený: a) navrhnúť technické, organizačné a iné opatrenia potrebné na zlepšenie zisteného stavu, b) nariadiť odstránenie zistených nedostatkov ihneď alebo v lehotách ním určených.
Podľa § 13 ods.1 zákona o inšpekcii práce, inšpektor práce je povinný: a) oznámiť pred začatím inšpekcie práce svoju prítomnosť kontrolovanému zamestnávateľovi alebo kontrolovanej fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, ak tým negatívne neovplyvní výkon inšpekcie práce, b) zaoberať sa pripomienkami a návrhmi zástupcov zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, ktoré mu predložili počas výkonu inšpekcie práce u kontrolovaného zamestnávateľa, c) informovať o výsledku inšpekcie práce vykonanej u kontrolovaného zamestnávateľa v prípade zistenia nedostatkov príslušného zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, príslušný odborový orgán a zamestnaneckú radu alebo zamestnaneckého dôverníka.
Podľa § 13 ods. 2 zákona o inšpekcii práce, v prípade zistenia nedostatkov u kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, je inšpektor práce povinný vypracovať protokol a ten prerokovať so zamestnávateľom alebo ním povereným zamestnancom, alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom. Inšpektor práce je povinný pri vypracúvaní protokolu prihliadať na vyjadrenia a doklady uplatnené
alebo predložené kontrolovaným zamestnávateľom alebo kontrolovanou fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, počas výkonu inšpekcie práce do prerokovania protokolu.
Podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1. zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2.000,- eur do 200.000,- eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5.000,- eur.
Podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na: a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku.
Podľa § 21 ods. 3 zákona o inšpekcii práce, na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods.1 písm. b), d) a e), § 7 ods.3 písm. d), e), i) a s), ods. 8 písm. b) a ods.9, § 12 ods. 2 písm.d) až f), § 19 a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní (t.j. Správny poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak. Všeobecné predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na vydanie oprávnenia, preukazu, osvedčenia a povolenia podľa tohto zákona.
Podľa § 3 ods.1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
Podľa § 3 ods.2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Podľa § 21 ods.1 veta prvá Správneho poriadku, správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste ohliadky.
Podľa § 32 ods.1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa § 32 ods.2 Správneho poriadku, podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
Podľa § 33 ods.1 Správneho poriadku, účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.
Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
Podľa § 34 ods. 1 až 5 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný a musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Podľa § 47 ods. 1, 2 a 3 Správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia
Podľa § 49 ods. 1 Správneho poriadku, v jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť na podklade dokladov predložených účastníkom konania, správny orgán rozhodne bezodkladne.
Podľa § 49 ods. 2 Správneho poriadku, v ostatných prípadoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak, je správny orgán povinný rozhodnúť vo veci do 30 dni od začatia konania; vo zvlášť zložitých prípadoch rozhodne najneskôr do 60 dní: ak nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju primerane predĺžiť odvolací orgán (orgán príslušný rozhodnúť o rozklade). Ak správny orgán nemôže rozhodnúť do 30, prípadne do 60 dní, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov upovedomiť.
Podľa § 59 ods.2 Správneho poriadku, ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.
Podľa § 135 ods.1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že správne orgány postupovali správne a v súlade s platnou právnou úpravou a preto aj preskúmavané rozhodnutia sú vecne správne a zákonné. V správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav veci a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Rozhodnutia zodpovedajú zákonu aj po formálnej stránke. Žalovaný sa podľa názoru súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami vznesenými žalobcom v podanom odvolaní, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a to citáciou dotknutých právnych noriem, ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad. V zmysle ustálenej judikatúry nie je povinnosťou správneho orgánu a ani súdu dať odpoveď na všetky účastníkom nastolené otázky, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04). Vychádzajúc z uvedeného napadnuté rozhodnutie žalovaného nepovažoval správny súd za nepreskúmateľné.
Vyhodnotiac vykonané dôkazy jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti dospel súd k záveru, že argumentácia žalobcu nie je spôsobilá vyvrátiť dôvody, na základe ktorých žalovaný zamietol jeho odvolanie a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil. V konaní bolo dostatočným spôsobom preukázané, že žalobca spáchal predmetný správny delikt tak, ako bol špecifikovaný v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa i žalovaného, t. j. že dňa 10.08.2018 o 8,45 hod. využíval závislú prácu fyzickej osoby C. D., nar. XX.XX.XXXX, ktorý pre neho vykonával pomocné stavebné práce na stavbe Telocvičňa, ZŠ Bohdanovce a nemal s ním založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu (zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov), čo je v rozpore s ustanovením § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z, o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Táto skutočnosť vyplynula zo zistení inšpektorátu práce počas kontroly nelegálneho zamestnávania u žalobcu a je dôkazovo podložená protokolom, zápisnicami o podaní informácie o vysvetlení dôvodu fyzických osôb na pracovisku spísanými v uvedený deň s menovanými osobami i zápisnicou o podaní informácie zamestnávateľom, videozáznamom o priebehu výkonu inšpekcie a ďalšími listinami, obsiahnutými v administratívnom spise, z ktorých nepochybne vyplýva, že táto osoba - C. D. dňa 10.08.2018 vykonával nimi špecifikovanú prácu dňa 10.08.2018 o 8,45 hod., t. j. aj v čase vykonania inšpekcie práce, bez akejkoľvek zmluvy, uzavretej v zmysle Zákonníka práce. Zo zápisníc o podaní informácie zo dňa 10.08. 2018 C. D. a E. F. vyplýva, že ich výpovede boli spontánne a identické a pokiaľ ide o vysvetlenie dôvodu fyzickej osoby na pracovisku, je z nich zrejmé, že na práci sa dohodol s konateľom žalobcu A. B., ktorého označili v čase výkonu inšpekcie práce, žiadnu dohodu alebo zmluvu so zamestnávateľom uzatvorenú nemal, avšak podľa ich vyjadrení sa dohodli na vykonaní práce a mal aj pracovné náradie od neho. Navyše sa doviezol na stavbu autom žalobcu čo bolo nesporné. Aj samotný konateľ vo svojej výpovedi pred súdom potvrdil, že v čase vykonania kontroly inšpektormi bol poverený riadiť zamestnancov žalobcu na stavbe E. F., keďže konateľ bol v tom čase na dovolenke v Bulharku. V žiadnom prípade nemôže obstáť jeho obrane, že v tom čase nebol on osobne na pracovisku a preto nemôže žalobca zodpovedať za to, ak C. D. vykonával práce pre žalobcu bez jeho vedomia.
Čo sa týka žalobnej námietky spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, ktoré vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov vrátane nezdôvodnenia, akými úvahami sa správny orgán spravoval pri uložení pokuty tak súd ju považuje za nedôvodnú. Naopak je toho názoru, že z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného je zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti a skutkové okolnosti boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, akými úvahami bol správny orgán vedený pri hodnotení získaných dôkazov a ako použil správnu úvahu
pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Je z neho aj zrejmé akým spôsobom sa žalovaný vyrovnal s namietanými argumentáciami žalobcu v rámci jeho podaného odvolania a aké relevantné závery urobil o tom, do akej miery mala/nemala namietaná odvolacia argumentácia žalobcu vplyv na právne posúdenie danej veci. Toto rozhodnutie je riadne odôvodnené a obsahuje všetky zákonné náležitosťami v zmysle ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku a je zákonné. Skutkový stav bol zistený dostatočne a na základe výsledkov vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že menované fyzické osoby vykonávali závislú prácu pre žalobcu bez založeného pracovnoprávneho vzťahu. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že správny orgán prvého stupňa pri posudzovaní skutkového a právneho stavu hodnotil zaobstaraný dôkazný materiál, pri ktorom bol vedený úvahami o relevantnosti podkladov zaobstaraných bezprostredne pri výkone inšpekcie práce a o relevantnosti tvrdení a dôkazov predkladanými žalobcom. Tieto dôkazy hodnotil správny orgán prvého stupňa podľa ust. § 34 ods. 5 Správneho poriadku.
Pokiaľ ide o ďalšiu žalobnú námietku a to, je že vec nebola prejednaná prvostupňovým správnym orgánom v správnom konaní na ústnom pojednávaní a takýmto postupom podľa názoru žalobcu sa správny orgán dopustil takej vady konania, ktorá mohla mať za následok nedostatočne zistený skutkový stav veci podmieňujúca zákonnosť rozhodnutia tak správny súd ju vyhodnotil ako neopodstatnenú z týchto dôvodov:
Podľa § 21 ods. 1, prvá veta Správneho poriadku (ústne pojednávanie) správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Podľa § 34 ods. 4 Správneho poriadku vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Z citovaných ustanovení Správneho poriadku vyplýva právna povinnosť správneho orgánu nariadiť ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu. Ide o tzv. demonštratívny právny výpočet dôvod, pre ktoré správny orgán nariaďuje ústne pojednávanie. Je však pritom zrejmé, že správny orgán sa má v rámci svojej úvahy a oprávnenia vyplývajúceho z dikcie § 34 Správneho poriadku riadiť ustanovením § 3 ods. 3 správneho poriadku, podľa ktorého je povinný použiť najvhodnejšie prostriedky vedúce k správnemu vybaveniu veci. Je zároveň povinnosťou správneho orgánu vyplývajúcou zo znenia § 32 ods. 1 Správneho poriadku zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné doklady pre rozhodnutie. Správny orgán má v každom jednotlivom prípade v konkrétnej administratívnej veci vo svojej úvahe vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a má nariadiť ústne pojednávanie v prípade, ak bude mať svoje opodstatnenie, t.j. predovšetkým ak ústne pojednávanie môže prispieť k objasneniu skutkových okolností prípadu. Spravidla je to vtedy, ak v konaní vystupujú účastníci konania s protichodnými záujmami, keď treba vypočúvať svedkov, resp. vykonávať iné dôkazy, a tiež ústne pojednávanie poskytne najvhodnejšiu príležitosť na to, aby všetky osoby, ktoré majú zákonné právo zúčastniť sa na ústnom pojednávaní, t.j. účastníci konania mohli v rámci neho realizovať svoje procesné práva (Správny poriadok, Komentár Doc. Soňa Košičiarová, PhD.).
Vzhľadom na zrejmý skutkový stav nebolo ani podľa názoru správneho súdu potrebné vo veci nariadiť ústne pojednávanie, ani doplniť dokazovanie žalobcom v odvolaní i žalobe uvedeným spôsobom (výsluchom uvedených zamestnancov ako vykonanie aj ďalších dôkazov navrhovaných žalobcom), s čím sa žalovaný vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Tento postup nemožno považovať za odporujúci judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám článku 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou. V danom prípade by ústne pojednávanie neprispelo k ďalšiemu objasneniu skutkového stavu.
Vo vzťahu k uloženej sankcii za porušenie zákonom uložených povinností správny súd zdôrazňuje, že pri existencii objektívnej zodpovednosti za správny delikt, po preukázaní porušenia zákonnej povinnosti na úseku nelegálneho zamestnávania, vznikla správnemu orgánu zákonná povinnosť uložiť žalobcovi sankciu vo forme peňažnej pokuty, ktorá ak sa zistí nelegálne zamestnávanie v prípade jednej fyzickej osoby je stanovená minimálna výška pokuty 2 000 eur a jej maximálna výška je limitovaná sumou 200
000 eur a v prípade, ak ide o zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne tak najmenej 5 000 eur (§ 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zák. č. 125/2006 Z.z.).
Správny súd konštatuje, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa je dostatočne odôvodnené aj vo vzťahu k výške uloženej sankcie, pričom správny orgán dostatočným spôsobom vyhodnotil všetky rozhodujúce kritéria pre určenie výšky pokuty v zmysle § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, ktorú stanovil na dolnej hranice zákonného rozpätia, pričom bola zohľadnené, že išlo o závažné porušenie povinnosti (základná povinnosť zamestnávateľa dodržiavať zákaz nelegálneho zamestnávania), celkový počet zamestnancov zamestnávateľa (32), dĺžka trvania protiprávneho stavu (trval len krátko) ako aj skutočnosť, že u tohto zamestnávateľa ide o druhý takýto správny delikt. Uložená sankcia zároveň plní represívnu, ako aj preventívnu funkciu.
V danom prípade aj výška uloženej pokuty zodpovedá príslušným citovaným zákonným ustanoveniam. Vo veci konajúce správne orgány pri určení jej výšky vyhodnotili všetky kritériá, uvedené v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. Za priťažujúcu okolnosť považovali to, že išlo o závažné porušenie základných povinností zamestnávateľa, ktoré mohlo mať za následok závažné sociálne dopady, napríklad v prípade pracovného úrazu a ohrozenia zamestnanca pri absencii úrazového poistenia. Takisto v neprospech žalobcu bolo vyhodnotené to, že išlo o opakované porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania zo strany žalobcu (rozhodnutie 229/15/O zo dňa 09.10.2015 mu bola uložená právoplatne pokuta 2 000 eur za nelegálne zamestnávanie jednej osoby), takže nie je možné uložiť pokutu v minimálnej výške, nakoľko predchádzajúca sankcia nesplnila preventívnu funkciu. V jeho prospech bolo vyhodnotené, že tento protiprávny stav trval iba krátku dobu. Správny orgán pri ukladaní sankcie postupoval v súlade s ust. § 3 ods. 5 Správneho poriadku, podľa ktorého správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely a teda sú povinné objektívne podobné prípady zhodne rozhodovať. Konal v súlade so zásadou materiálnej rovnosti s predchádzajúcou rozhodovacou praxou a rešpektoval kontinuitu práva a rozhodovania. Vzhľadom na rozhodovaciu prax uložil pokutu vo výške 3 500 eur. Podľa názoru súdu správna úvaha správnych orgánov v tomto smere nevybočila z medzí a rámca platnej právnej úpravy a uložená sankcia je závažnosti a povahe skutku primeraná, keďže išlo o nelegálne zamestnávanie a preto nebolo možné uložiť pokutu na dolnej hranici určeného sankčného rozpätia (2 000 - 200 000 eur) so zohľadnením priťažujúcich i poľahčujúcich okolností. Sankcia bola správnymi orgánmi dostatočne a presvedčivo odôvodnená tak, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa i žalovaného, ktorý sa na toto odôvodnenie odvolal. Zohľadnená bola preventívna úloha postihu, ktorá nespočíva len v jeho účinku voči žalobcovi ale musí mať silu odradiť od nezákonného postupu aj nositeľov rovnakých zákonných povinností a tento účinok môže vyvolať iba postih zodpovedajúci významu chráneného záujmu a musí byť citeľný v majetkovej sfére delikventa. Výška uloženej sankcie teda nemôže byť pre delikventa zanedbateľná a nutne tak musí v sebe abstrahovať aj represívnu zložku. V opačnom prípade by totiž postihu delikventa chýbal zmysel.
Žalobca sa správnou žalobou domáhal aj sankčnej moderácie podľa § 198 ods. 1 SSP, keď žiadal, aby súd upustil od uloženia sankcie, nakoľko účel správneho trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci a v prípade, ak by sa súd s týmto návrhom nestotožnil tak žiadal o zníženie uloženej sankcie.
Podľa § 198 ods. 1 SSP, správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania na návrh žalobcu rozsudkom a) zmeniť druh alebo výšku sankcie, aj keď orgán verejnej správy pri jej uložení nevybočil zo zákonného rámca správnej úvahy, ak táto sankcia je neprimeraná povahe skutku alebo by mala pre žalobcu likvidačný charakter, b) upustiť od uloženia sankcie, ak účel správneho trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci.
Vo vzťahu k návrhu žalobcu na sankčnú moderáciu s poukazom na ust. § 198 ods. 1 písm. a) SSP správny súd uvádza, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky, ktoré má na mysli citované ust. § 198 ods. 1 písm. a) SSP pre zníženie výšky uloženej sankcie, nakoľko správny súd dospel k záveru, že uložená sankcia bola primeraná povahe skutku a v konaní nebolo nepochybne preukázané, že by mala pre žalobcu likvidačný charakter. Navyše žalobca neuviedol žiadne dôvody na základe ktorých by mal súd pokutu znížiť. Uložená sankcia nie je neprimeraná povahe skutku a žalobca dostatočne
nepreukázal, že by mala pre neho likvidačný charakter. Aj pokiaľ ide o upustenie od uloženia sankcie tak žalobca neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré by mal takto súd postupovať, takže jeho žiadosti nevyhovel.
V tomto prípade boli dodržané všetky zásady správneho trestania. Napadnuté rozhodnutia obsahujú všetky zákonom predpísané náležitosti, sú dostatočne zrozumiteľné, úplné a rovnako dostatočné je aj skutkové vymedzenie predmetného správneho deliktu, ktorý je vymedzený takým spôsobom, že ho nie je možné zameniť s iným správnym deliktom. Tieto podľa názoru správneho súdu boli vydané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Žalobca v žalobe neuviedol také skutočnosti, ktoré by mohli ovplyvniť priebeh správneho konania v predmetnej veci a v správnom konaní ani nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní. Žalobné námietky žalobcu nemajú vplyv na posúdenie jeho zodpovednosti za zistené protiprávne konanie, nemenia skutkové okolnosti, právne posúdenie veci, a preto nie sú dôvodom na zrušenie rozhodnutia žalovaného tak, ako sa toho žalobca domáhal.
Z vyššie uvedených dôvodov správny súd konštatuje, že administratívny orgán vo veci dostatočne zistil skutkový stav potrebný pre rozhodnutie, z takto zisteného a ustáleného skutkového stavu vyvodil aj správne právne závery a súdom neboli zistené v konaní pred správnymi orgánmi žiadne pochybenia procesného charakteru, ktoré by boli takej miery závažnosti, že by spôsobovali neplatnosť administratívneho rozhodnutia, resp. bránili preskúmaniu napadnutého rozhodnutia v medziach uplatnených žalobných dôvodov a to aj s prihliadnutím na ust. § 195 SSP. Vzhľadom na tieto skutočnosti správny súd dospel k záveru, že podaná správna žaloba nie je dôvodná a preto túto žalobu v zmysle ustanovenia § 190 SSP zamietol.
O trovách konania správny súd rozhodol podľa ustanovenia § 167 ods. 1 SSP a nepriznal náhradu trov konania žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný. Vo vzťahu k žalovanému o trovách konania rozhodol podľa § 168 SSP, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 (tridsiatich) dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).