Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_26C-271-2014.pdf
PDF · 143.42 KB
Case nature
Area
Subarea
26C/271/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd v Galante v konaní vedenom pred sudcom JUDr. Máriom KARAFFOM v právnej veci žalobkyne: I. C., D.. X.XX.XXXX, N. Š., Z. XXXX/X zastúpená Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Námestie Slobody č. 12, Bratislava - zastúpená povereným advokátom O.. P. N. so sídlom Š., A. XXXX/XX proti žalovanému: POHOTOVOSŤ s.r.o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35807598 o určenie neplatnosti zmluvy o úvere takto
rozhodol:
Súd u r č u j e , že Zmluva o úvere číslo XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX uzatvorená medzi účastníkmi konania je n e p l a t n á .
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 353,91 euro Centru právnej pomoci k rukám právneho zástupcu O.. P. N. do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Titulom súdneho poplatku je žalovaný povinný zaplatiť na účet Okresného súdu v Galante sumu 99,50 euro do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobkyňa svojou žalobou došlou na súd 25.2.2014 prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala, aby súd určil, že Zmluvu o úvere č. XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX je neplatná. Svoju žalobu žalobkyňa odôvodnila tým, že zmluva obsahuje množstvo neprijateľných zmluvných podmienok, obchádza zákon a je v rozpore s dobrými mravmi v dôsledku čoho je absolútne neplatná v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka a je tiež v rozpore s viacerými ustanoveniami zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Zo strany žalobkyne bolo poukázané na to, že žalovaný svoju pohľadávku postúpil jednak na spoločnosti „Platiť sa oplatí s.r.o.“ a tiež na spoločnosť CD Consulting s.r.o., teda dvom subjektom a žalobkyňa nepozná skutočnú výšku dlhu, ani skutočného veriteľa.
Vo všeobecných podmienkach zmluvy bode 18 sa hovorilo o vydaní rozsudku na základe rozhodcovskej doložky. Jednalo sa o nevýhradnú doložku. Nevýhradná rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve je podľa žalobkyne neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
Žalobkyňa namieta, že v zmluve je uvedené na predtlačenom formulári, že sa jedná o úverovú zmluvu v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, avšak pritom sa jedná o klasický prípad spotrebiteľskej zmluvy, kde na jednej strane vystupuje ako veriteľ spoločnosť poskytujúca úvery v rámci predmetu podnikania a na strane druhej vystupuje ako dlžník občan - spotrebiteľ, a preto je nutné právny vzťah posudzovať ako vzťah spotrebiteľský. Deň uzavretia zmluvy je totožný s dňom prenechania peňažných prostriedkov a z tohto je zrejmé, že veriteľ neposkytol peňažné prostriedky na základe požiadania
dlžníka. K poskytnutiu peňažných prostriedkov došlo súčasne s uzavretím zmluvy. Požiadanie dlžníka o čerpanie úveru má časovo nasledovať až po uzavretí zmluvy a časovo sa nekryje s momentom uzavretia zmluvy. Aj keď je v zmluve uvedené - zaškrtnuté, že úver je braný na účely povolania, žalobkyňa uvádza, že nikdy nepodnikala, nevykonávala slobodné povolanie a ani žiadne iné povolanie, na účel ktorého by si brala úver. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku žalobkyňa považuje splnomocnenie pre advokáta vybraného žalovaným na viacero úkonov, ktoré má učiniť v mene žalobkyne ako dlžníčky. Jedná sa konkrétne o spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, na uzatvorenie záložnej zmluvy na zabezpečenie pohľadávky veriteľa, na zastupovanie pri všetkých úkonoch vo veciach registrácie záložných práv.
Žalobkyňa považuje aj ustanovenia o zmluvnej pokute za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V bode 04 Všeobecných podmienok je upravená zmluvná pokuta za omeškania, s niektorou so splátok o sedem a viac dní tak, že zmluvná pokuta je 300,- Sk. Pri omeškaní s viac ako štyrmi splátkami je zmluvná pokuta 600,- Sk. V bode 20 VPPÚ je zakotvené, že všetky právne vzťahy účastníkov konania sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Tieto ustanovenia sú podľa žalobkyne v neprospech spotrebiteľa, zhoršujú jeho postavenie a dohodu o uplatnení Obchodného zákonníka treba považovať za neplatnú.
Žalobkyňa tvrdí, že aj dohoda o zrážkach zo mzdy a iných príjmoch uvedená v bode 05 VPPÚ je neprijateľná zmluvná podmienka, nakoľko ide o vopred určenú a predformulovanú zmluvnú podmienku, ktorá je obsahom formulárovej zmluvy bez toho, aby bola individuálne dojednaná, pričom umožňuje veriteľovi siahnuť na majetok dlžníka bez toho, aby dlžník mohol zamedziť zamestnávateľovi zrážky vykonať. V bode 06 VPPÚ sa zmluvné strany dohodli, že ak sa stane dlh splatný naraz, dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi úrok z omeškania vo výške 0,25% z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Takýto úrok z omeškania predstavuje ročný úrok z omeškania vo výške 91,25%, ktorý je neprijateľný a je v rozpore s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z.
Žalobkyňa namieta nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Ide o zmluvnú pokutu 9.400,- Sk určenú na úhradu všetkých nákladov vynaložených veriteľom v súvislosti s vykonávaním úkonov k zabezpečeniu dlhu dlžníka. Suma 9.400,- Sk je takmer polovicou požičanej sumy. Aj bod 07 VPPÚ, ktorý zakotvuje povinnosť dlžníka kedykoľvek na výzvu veriteľa zabezpečiť svoj záväzok a zároveň vyhlásenie dlžníka, že žiadnym konaním neznemožní veriteľovi zabezpečenie svojho záväzku spísaním notárskej zápisnice ako exekučného titulu alebo zriadením záložného práva považuje žalobkyňa za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, nakoľko je sankcionovaná zmluvnou pokutou vo výške 10.000,- Sk, čo je polovica požičanej sumy.
Podľa bodu 08 VPPÚ je dlžník oprávnený splatiť veriteľovi dlžnú sumu kedykoľvek pred termínom splatnosti, avšak aj v tomto prípade je povinný zaplatiť poplatok v dohodnutej výške. Toto ustanovenie je neplatné pre rozpor so zákonom, nakoľko v zmysle § 6 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľ má povinnosť uhradiť úrok len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Žalovaný tu však na predtlačenom formulári ustanovil povinnosť zaplatenia poplatku za predčasné splatenie úveru vo výške 17.200,- Sk (86% z hodnoty požičanej sumy) bez ohľadu na časové obdobie poskytnutia úveru do jeho splatenia, čo je nepochybne potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Podľa bodu 13 VPPÚ tretina poplatku (navýšenie) úveru predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny predstavujú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou. To v skutočnosti predstavuje zakotvenie skrytého úroku za poskytnutie úveru vo výške 86% ročne, čo je v zmysle konštantnej judikatúry v rozpore s ustanovením § 39 a má za následok neplatnosť dohody o úrokoch.
Žalobkyňa uviedla, že nikde v zmluve nie je uvedená ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) v dôsledku čoho je v zmysle ust. § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch považovaná za bezúročnú a bez poplatkov. Taktiež žalobkyňa uviedla, že odplata za poskytnutie úveru vo výške ako to žiada veriteľ pri množstve zmluvných pokút obsahuje znaky úžery, čo má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu.
Bod 17 VPPÚ obsahuje dohodu o vyplnení zmenky, pričom zmenka má byť podľa zmluvy vyplnená veriteľom ako reminentom najskôr v deň, keď sa v zmysle bodu 4 zmluvy stane splatným celý dlh a zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Podľa žalobkyne táto zmluvná podmienka je v rozpore s ustanovením § 4 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Dohoda o vyplnení blankozmenky, ktorá je súčasťou štandardnej formulárovej zmluvy nebola individuálne dohodnutá a v mnohých rozsudkom súdov v SR sa považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Vystavená zmenka takmer o 200% presahuje výšku úveru.
Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že účastníci konania neuzavreli spotrebiteľskú zmluvu a teda nemožno hovoriť o rozhodcovskej doložke ako o neprijateľnej zmluvnej podmienke v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka.
S poukazom na ustanovenie § 103 a 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, žalovaný tvrdí, že je nutné konanie zastaviť pre prekážku res iudicata vzhľadom na existenciu rozhodcovského rozsudku v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p.
Zo strany žalovaného bolo poukázané na to, že v ustanovení § 345 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní sa uvádza, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
S poukazom na uznesenie NS SR sp.zn. XCdo/XX/XXXX bolo tvrdené, že právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, vychádzajúc z rovnakého skutkového základu. Ďalej žalovaný svoje tvrdenia opieral aj o uznesenie NS SR sp.zn. XCdo/XX/XXXX, v ktorom sa hovorí, že právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o žalobe na plnenie, vytvára prekážku veci právoplatne rozhodnutej voči žalobe o určenie právneho vzťahu alebo práva, ak otázka, či tu právny vzťah je alebo nie je, bola posúdená pri rozhodovaní o žalobe na plnenie z toho istého právneho vzťahu alebo práva. Žalobkyňa v čase uzavretia rozhodcovskej doložky nemala k jej obsahu žiadne výhrady. Právna povaha rozhodcovského rozsudku sa stalo aj predmetom judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorý jednoznačne potvrdil povahu rozhodcovského rozsudku ako res iudicata a uviedol nasledovné: „Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu v rozhodcovskom konaní. Konkrétne to teda znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Vyplýva to z § 159 ods. 2 O.s.p. v zmysle ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány.“ To isté platí aj v prípade, ak ide o rozsudok rozhodcovského orgánu. (Uznesenie NS SR zo dňa 26.11.2011 sp.zn. XMCdo/XX/XXXX F. XX/XXXX). Súd nemôže konať vo veciach, ktoré už boli vyriešené právoplatným rozhodcovským rozsudkom.
Taktiež bolo poukázané na smernicu č. XX/XX/EHS, ktorá nepriznáva spotrebiteľovi po právoplatnosti rozhodnutia žiadne osobitné právo. Ani európske právo nenúti súd členského štátu, aby pristúpil k opätovnému preskúmaniu právoplatne rozhodnutého sporu.
Žalovaný pripomenul, že zásadu res iudicata je jednou zo základných zásad akéhokoľvek procesného práva.
Z rozhodcovského rozsudku je jasne zrejmé, že rozhodcovský súd posúdil Zmluvu ako platný a odplatný právny úkon a na jeho základe priznal žalovanému voči žalobcovi plnenie. Bolo pripomenuté, že z hľadiska res iudicata je prípadná nesprávnosť rozhodcovského rozsudku irelevantná a aj v takomto prípade res iudicata naďalej existuje.
Žalovaný uvádzal, že aj keby zmluva o úvere bola posudzovaná ako spotrebiteľská - čo dôrazne popieral
- aj tak by boli neprijateľné iba určité dojednania a nemohla by byť neplatná ako celok. Tomu by odporovalo ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, kde sa hovorí, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Súd by teda mohol určiť iba jednotlivé neprijateľné podmienky.
Zo strany žalovaného bolo poukázané na § 41 Občianskeho zákonníka, kde sa hovorí, že ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.
Na základe prejudicioálnych otázok Okresného súdu v Prešove, Súdny dvor Európskej únie uviedol nasledovné: „Článok 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že pri posudzovaní otázky, či zmluva uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktorá obsahuje jednu alebo viacero nekalých podmienok môže bez uvedených podmienok naďalej existovať; sa súd, ktorý o veci rozhoduje, nemôže opierať len o prípadnú výhodnosť vyhlásenia neplatnosti dotknutej zmluvy ako celku pre jednu zo zmluvných strán, v tomto prípade pre spotrebiteľa.“ Súdny dvor Európskej únie v rozsudku uviedol, že cieľom sledovaným normotvorcom Únie v rámci Smernice je nastoliť rovnováhu zmluvných strán, pričom sa má v zásade zachovať platnosť zmluvy ako celku, a nie vyhlásiť za neplatné všetky zmluvy, ktoré obsahujú nekalé podmienky.
Podľa žalovaného vyhlásenie neplatnosti celej zmluvy o úvere ako celku tak, ako to navrhuje žalobca nemá žiadnu oporu v ustanoveniach vnútroštátneho ani európskeho práva. Žalovaný opakovane tvrdil, že žalobcom predložená zmluva o úvere nie je zmluvou spotrebiteľskou, nakoľko žalobca vstúpil do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon povolania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je poskytnutý alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Dôležité je na aký účel bol úver poskytnutý, a nie na aký účel dlžník poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použil. Žalovaný v danom prípade pri poskytnutí úver vychádzal z vyhlásenia žalobcu, že ide o úver poskytnutý na výkon povolania. Žalobca toto svoje vyhlásenie potvrdil svojim podpisom. Nakoľko žalobca nemienil použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom. Vzájomný právny vzťah účastníkov konania je teda obchodnoprávny a uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je vôbec na mieste. Taktiež bolo poukázané na rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie sp.zn A. vydané v konaní proti žalovanému, ktorým bolo toto konanie zastavené z dôvodu, že nebol preukázaný spotrebiteľský charakter zmluvy, ktorej všeobecné podmienky boli predmetom kontroly. Bolo uvedené, že dlžníčka v posudzovanej zmluve nemá právne postavenie spotrebiteľa, pretože nenapĺňa definíciu spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. a/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jej bol úver poskytnutý na výkon povolania a dojednaná zmluva bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a jedná sa o absolútny obchod.
Žalovaný vo svojom vyjadrení uvádzal, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určení, že zmluvy o úvere č. XXXXXXX, resp. niektorá z jej častí je neplatná. Žalovaná je toho názoru, že argumentácia o neplatnosti zmluvy, resp. niektorej časti zmluvy bolo možné uplatniť pred Stálym rozhodcovským súdom, pričom tento súd sa otázkou platnosti zmluvy zaoberal ako prejudicionálnou otázkou. Žalobca nepodal ani žalobu o zrušenie predmetného rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu. V závere svojho vyjadrenia žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že žalobca doposiaľ neuhradil ani výšku poskytnutého úveru a z úveru, ktorý mu bol poskytnutý vo výške 663,88 euro neuhradil ani jednu splátku. Žalovaný sa domnieva, či je vôbec prípustné priznať právnu ochranu tomu, kto sám porušuje právo.
Súd vo veci vykonal dokazovanie výpisom z obchodného registra žalovaného, úverovou zmluvou č. XXXXXXX, všeobecnými obchodnými podmienkami, rozhodcovským rozsudkom zo dňa 20.6.2009, oznámením o postúpení pohľadávku zo dňa 10.5.2012, oznámením o postúpení práv zo dňa 14.1.2013, oboznámením sa s judikatúrou ako aj ostatným na vec sa vzťahujúcim spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav veci:
Žalobkyňa dňa 12.11.2008 uzavrela so žalovaným úverovú zmluvu č. XXXXXXX, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 20.000,- Sk (663,88 euro). Žalobkyňa sa zaviazal úver vrátiť v 12. mesačných splátkach po 3.100,- Sk (102,90 euro) mesačne. Zaviazala sa vrátiť sumu 37.200,- Sk.
V predtlačenom formulári zmluvy sú kolónky, ako obchodné meno spoločnosti, miesto podnikania, zápis v živnostenskom registri, číslo živnostenského registra, identifikačné číslo, miesto podnikania, pričom tieto kolónky nie sú vyplnené. Vyplnené sú kolónky týkajúce sa identifikácie žalobkyne ako fyzickej osoby. Sú to kolónky týkajúce sa mena, priezviska, rodného čísla, čísla občianskeho preukazu, miesta bydliska. Čo sa týka účelu poskytnutého úveru v zmluve sú kolónky - na výkon zamestnania, na výkon povolania, na výkon podnikania a na iný účel. V zmluve je začiarknutá kolónka, že úver sa poskytuje na výkon povolania. Žalobkyňa však nemá ukončené ani stredoškolské vzdelanie. V čase poskytnutia úveru a ani predtým, ani potom nebola živnostníčkou. Väčšinu času bola nezamestnaná, resp. pracovala ako brigádnička alebo ako upratovačka.
Žalobkyňa nesplácala úver podľa dohodnutých podmienok v zmluve, a preto jej žalovaný oznámil, že si uplatňuje právo na splatenie celého úveru naraz a oznámil žalobkyni, že dňa 31.5.2009 bola vyplnená zmenka na základe uzavretej dohody o vyplnení zmenky. Súčasne bola žalobkyňa vyzvaná na úhradu dlhu vo výške 1.246,74 euro.
Dňa 26.8.2009 na základe návrhu žalovaného bol Stály rozhodcovským súdom: Spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. vydaný rozsudok rozhodcovského súdu, ktorým sa rozhodlo o povinnosti žalobkyne zaplatiť žalovanému sumu vo výške 1.246,74 euro spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 1.246,74 euro od 5.6.2009 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 279,26 euro a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V poučení písomného vyhotovenia rozsudku je uvedené, že proti rozsudku nie je možné podať opravný prostriedok a nie je možné ho preskúmať. Účastník do 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku podľa ustanovenia § 40 zák. č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní.
Žalovaný dňa 10.5.2012 zaslal žalobkyni oznámenie o postúpení pohľadávky, ktorým oznámil žalobkyni, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 10.5.2012 postúpil pohľadávku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX, ktorá predstavovala sumu 5.467,52 euro s denným úrokom vo výške 3,33 euro spoločnosti „Platiť sa oplatí s.r.o.“ so sídlom N., G. Č.. XX, L.: XXXXXXXX a zároveň bola žalobkyňa vyzvaná, aby poskytla plnenie postupníkovi.
Dňa 14.1.2012 bol žalobkyni zaslaný list označený ako oznámenie o postúpení práv, ktoré bolo zaslané spoločnosťou CD Consulting s.r.o. so sídlom Praha 3, ktorá spoločnosť mala nadobudnúť pohľadávku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX a pohľadávka mala predstavovať 6.261,58 euro (skoro 10 násobok poskytnutého úveru). Ku dňu vyhlásenia rozsudku podľa rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu by mala žalobkyňa zaplatiť veriteľovi sumu 6.930,49 euro, čo je viac ako desaťnásobok poskytnutého úveru. K tejto sume súd dospel tak, že 0,25% denný úrok z 1.246,74 euro, t.j. 91,25% ročný úrok, ktorý za obdobie od 22.3.2009 do 11.12.2014 - deň vyhlásenia rozsudku predstavuje sumu 6.517,33 euro. Ročný úrok 6% zo sumy 1.246,74 euro od 5.6.2009 do 11.12.2014 predstavuje sumu 413,16 euro a keď tieto dve sumy sčítame, dostaneme sumu 6.930,49 euro.
Podľa § 25 ods. 1 z.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon v odseku 2 neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 z.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14, 17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v jeho znení platnom a účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, tento zákon upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových
nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, o spotrebiteľských úveroch, v jeho znení platnom a účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy zákon sa nevzťahuje na zmluvy a) o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu, b) o nájme, ktoré nezabezpečujú prevod vlastníckeho práva na nájomcu, c) o poskytnutí úveru bez platby úroku alebo akéhokoľvek poplatku, d) na základe ktorých sa neukladá žiadny úrok, ak spotrebiteľ súhlasí so splatením úveru jednou splátkou e) o poskytnutí úveru do hodnoty v Sk zodpovedajúcej 200 EUR a nad hodnotu zodpovedajúcu 20 000 EUR; ak je na rovnaký účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úver medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver, f) na ktorých základe sa vyžaduje, že spotrebiteľ úver splatí v lehote nepresahujúcej tri mesiace alebo maximálne štyrmi splátkami v lehote nepresahujúcej 12 mesiacov, g) o sústavnom poskytovaní služieb, za ktoré spotrebiteľ platí počas ich poskytovania v splátkach.
Podľa § 2 písm. a/ a b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v jeho znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predloženej zmluvy, na účely tohto zákona sa rozumie
a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme,
b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka( v znení účinnom od 01.01.2008) ( ďalej len OZ), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Za plnenie právom nedovolené sa považuje v právnej praxi aj teórii také plnenie, ktoré vychádza z právneho úkonu (napríklad zmluvy), ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.
Po posúdení veci je podstatné, že súd zistil, že sa v tomto prípade jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa preto musí použiť spotrebiteľské právo. Z obsahu zmluvy vyplýva, že sa jedná o spotrebiteľský úver (zmluva o spotrebiteľskom úvere § 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch - ZSU), lebo veriteľ - oprávnený je podnikateľom v danom predmete (podľa výpisu z obchodného registra) a považuje sa teda za dodávateľa a dlžníci - povinní (ďalej len dlžník - povinný) sú jednoznačne spotrebiteľmi a to v súlade s § 52, odsek 3, 4 OZ a § 3, odsek 1, 2 ZSU), pričom veriteľ dočasne poskytol dlžníkovi peňažné prostriedky vo forme odloženej platby, úveru, pôžičky alebo v inej právnej forme (podľa § 2 písm. a ZSU).
Zo samotnej zmluvy a jej súčasti - obchodných podmienok - je zrejmé, že Všeobecné podmienky, boli už vopred pripravené dodávateľom - veriteľom pre veľký počet spotrebiteľov - dlžníkov na predtlačenom tlačive, s rovnakým obsahom pre každú úverovú zmluvu, a preto povinný dlžník ani nemohol ovplyvniť ich obsah a zmluvné dojednania (§ 53, odsek 1,2,3 OZ). Z tohto dôvodu sa na uvedený právny vzťah použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve, a to konkrétne zákona č.258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ustanovenia Občianskeho zákonníka č.40/1964 Zb. o spotrebiteľských zmluvách v § 52 až 54, t.j. ide o právne normy spotrebiteľského práva. Súd bral do úvahy aj to, že v takejto forme napísaná zmluva ako aj obchodné podmienky - maličké písmenká, nahustený text bez odsekov, ktorá forma znemožňuje ich riadne prečítanie zo strany spotrebiteľa, sú vypracované nezrozumiteľne (najmä pre spotrebiteľov, ktorí právnické vzdelanie nemajú) a týmto spôsobom porušujú informačné povinnosti zakotvené v zákone o spotrebiteľských úveroch, v zákone ochrane spotrebiteľa a v OZ. Súd taktiež poukazuje, že z predloženej úverovej zmluvy, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok, nebolo vôbec možné zistiť podmienky ku ktorým sa povinný zaviazal, nakoľko v tejto časti, a to v časti podmienok, je úplne nečitateľná vzhľadom na veľkosť písma, rôznych medzier medzi slovami ako aj v slovách.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka,, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka., v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší..
Smernica Rady 93/13/EHS z 5. 4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Podľa čl. 6 Smernice rady EÚ č. 93/13 EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľský zmluvách, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa čl. 2 písm. a) smernice, na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3.
Podľa čl. 3 ods. 1., zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.
Podľa prílohy smernice, bodu 1 písm. e), podmienkou uvedenou v čl. 3 smernice je požiadavka na spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako kompenzáciu.
Podľa čl. 6 Smernice rady EÚ č. 93/13 EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľský zmluvách, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Súd podotýka, že vyššie citovanú smernicu, ktorá bola do slovenského právneho poriadku implementovaná dňom 1.4.2004 zákonom č. 150/2004 Z.z. zo dňa 2.3.2004, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník, je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.6.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F., v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným zmluvným podmienkam. Smernicu je potrebné aplikovať tiež vtedy, keď bola zmluva spísaná vopred a povinný (ako spotrebiteľ) nemohol mať žiadny vplyv alebo dosah na obsah jednotlivých ustanovení zmluvy.
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 P. B. I. Z. proti F.Ó. O. E., cieľ Článku 6 Smernice (93/13/EHS), ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok.
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/2005 zo dňa 26.10.2006 I. O. O. Y. proti Y. O. O. Z. bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica (93/13/ EHS) zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to , že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/2008 zo dňa 4.6.2009 A. B. R. proti I. Z.É. B. bod 43, vnútroštátnemu súdu prislúcha posúdiť, či možno zmluvnú podmienku kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice (93/13/EHS) ako nekalú. Podľa bodu 32 tohto rozhodnutia, je teda úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje zabezpečiť potrebný účinok ochrany, ktorú sledujú ustanovenia smernice. Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátneho súdu udeľujú právo Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku hneď potom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane, ak nastolil otázku o svojej vlastnej miestnej príslušnosti.
Podľa vnútroštátneho práva, sa však zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od
ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods.4 Občianskeho zákonníka obsahuje exemplikatívny, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. Týmto spôsobom zákonodarca reaguje na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte je s účinnosťou od 1.3.2010 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd vychádza z teologického výkladu, a teda vychádzal z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako členskom štáte minimálne taký štandard ochrany aký stanovuje smernica 93/13/EHS.
Súd mal riadne preukázané, že súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu je aj rozhodcovská doložka bod 15. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Rozhodcovská doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložkou si spotrebiteľ osobne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mal len možnosť zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam, a teda aj tomu, že prípadný spor sa bude riešiť v rozhodcovskom konaní. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Podľa názoru súdu, už len tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Súd svoj názor o neprimeranej povahe rozhodcovskej doložky opiera aj o vyššie spomenutú judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98, C-168/2005, C-243-2008), pričom súd taktiež dáva do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/2008 V. H. SL proti Y. F. D., v ktorom bola riešená otázka, ktorá sa týkala smernice 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Rozhodcovský súd ako z predmetného rozhodcovského rozsudku vyplýva absolútne opomenul aplikovanie príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Rozhodcovský súd veľmi starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko oprávneného, avšak ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť nevenoval.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 4 ods. 2 písm. j/ z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch( účinného v čase uzavretia Zmluvy o úvere ) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí 6) obsahuje najmä
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Podľa § 4 ods. 3 z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, posledná veta, ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Súd taktiež zistil, že rozhodcovský súd pri vydaní rozhodcovského rozsudku v predmetnom právnom vzťahu nielenže neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore so zákonom ako aj dobrými mravmi, a to zmenkový úrok a zákonný úrok, čo taktiež spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Zmenkový úrok bol priznaný vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.246,74 Eur od 22.3.2009 do zaplatenia, zákonný úrok vo výške 6 % ročne zo sumy 1.246,74 Eur od 5.6.2009 do zaplatenia. Uvedené úroky a poplatky spojené s poskytnutím úveru a porušením povinnosti ho splácať, sú podľa názoru súdu priznané v rozpore so zákonnom, nakoľko súd po preskúmaní spisového materiálu, a hlavne úverovej zmluvy, na základe ktorej bol vydaný predmetný exekučný titul zistil, že Zmluva o úvere na základe, ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok a neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), a preto podľa vyššie citovaného ustanovenia § 4 ods. 2 písm.j/ a ods. 3 posledná veta, z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý úver mal byť bezúročný a bez poplatkov. Rozhodcovský súd preto nemohol (nemal) povinného zaviazať k úhrade zmenkového úroku a ani zákonného úroku v nijakej výške. Súd poukazuje aj na to, že priznaný zmenkový úrok je neprimerane vysoký, a teda je v rozpore s dobrými mravmi, so zákonom ako aj právnym poriadkom, nakoľko povinného zaväzuje k plneniu právom nedovolenému. Priznanie zmenkového ako aj zákonného úroku v zmysle vyššie uvedeného, spadá podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, do kategórie neprijateľných podmienok, ktoré podmienky sú neplatné. Súd poukazuje na to, že žalobkyni bol poskytnutý úver 663,88 euro a do vyhlásenia rozsudku by mala zaplatiť 6.930,49 euro, čo je viac ako 10 násobok poskytnutého úveru, čo možno považovať za hrubý nepomer medzi poskytnutým úverom a odmenou za tento úver, čo sa prieči dobrým mravom.
Jak žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu, tak žalovaná strana argumentovala a opierala svoje tvrdenia o zákonné ustanovenia. Čo sa týka aplikácie zákonných ustanovení súd vychádzal aj z nálezov jak Českého tak Slovenského Ústavného súdu.
Súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Inými slovami, právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou (citované z nálezu Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.3.2008).
V materiálnom právnom štáte nejde len o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel správania, ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok vybudovaný. Právo je spoločenský normatívny systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa požiadavke rozumného usporiadania vzťahov priečia, sú neprijateľné. Súdu jednoznačne prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade, že tomu tak je, aby takouto interpretáciou pomocou redukcie „add absurdum“ odmietol a aby zvolil výklad, ktorý bude v súlade so zmyslom a účelom zákona a ktorý bude racionálny a spravodlivý.
Vzhľadom na množstvo neprijateľných zmluvných podmienok súd vyhodnotil zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania za neplatnú vzhľadom na to, že bez týchto podmienok zmluva stráca svoj zmysel.
Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko čo podľa nej dostal.
Podľa tohto citovaného zákonného ustanovenia súd zaviazal žalobkyňu, aby vrátila žalovanému sumu, ktorú od neho obdržala.
V súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. súd priznal žalobkyni ako úspešnej účastníčke v konaní, resp. Centru právnej pomoci kde platobným miestom je advokát zastúpený Centrom náhradu trov konania. Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia, keď jeden úkon právnej pomoci má hodnotu 69,91 euro, čo pozostáva zo sumy 61,87 euro a režijného paušálu 8,04 euro. Právny zástupca žalobkyne učinil tieto úkony:
- príprava a prevzatie zastupovania
- podanie žaloby
- písomné podanie na súd - vyjadrenie vo veci o príslušnosti súdu
- účasť na pojednávaní dňa 25.11.2014. 4 úkony po 69,91 euro majú spolu hodnotu 279,64 euro. Náhrada cestovných výdavkov za cestu zo Š. do B. a späť predstavuje sumu 7,49 euro. Náhrada straty času za 2 polhodiny po 13,40 euro činí 26,80 euro. K uvedeným sumám je nutné pripočítať 38,98 euro čo činí polovičný úkon spolu s režijným paušálom za účasť na vyhlásení rozsudku dňa 11.12.2014 a tak trovy celkom činia sumu 353,91 euro.
Vzhľadom na to, že žalobkyňa bola v konaní oslobodená od súdnych poplatkov súd zaviazal žalovaného ako neúspešného účastníka v konaní na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý činí 99,50 euro.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Trnave do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia, písomne alebo ústne do zápisnice. Z písomne podaného odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje, musí byť podpísané a datované. V odvolaní sa má ďalej uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť). Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. , t. z.: 1/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, 2/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, 3/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, 4/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, 5/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, 6/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, 7/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, 8/ súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.