Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20Sa-23-2022.pdf
PDF · 142.73 KB
Case nature
Area
Subarea
20Sa/23/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave sudkyňou Mgr. Monikou Hrašnovou v právnej veci žalobcu: A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 23326-3/2018- BA zo dňa 12.01.2018, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanej právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia
Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodnutím č. 971-30/2017-TT zo dňa 12.06.2017 podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSP“, príp. „zákon o sociálnom poistení“) rozhodla, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj „SZČO“) povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie nezaniklo dňa 31. decembra 2007, ale zaniklo dňa 30. júna 2009. Správny orgán prvého stupňa dôvodil výrok rozhodnutia poukazom na ustanovenia § 5 ZSP v znení účinnom do 31.12.2010, poukazom na ustanovenia § 21 ods. 4 ZSP v znení účinnom do 31.07.2006 a od 01.08.2006 do 31.12.2010 a na ustanovenia § 21 ods. 1 ZSP v znení účinnom od 01.01.2005 do 31.12.2007 a od 01.01.2008 do 31.12.2010. Zároveň pobočka žalovanej v rozhodnutí prvého stupňa pre účely posúdenia zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu dôvodila nasledovnými skutočnosťami:
žalobca mal postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na základe povolenia na poskytovanie liečebno-preventívnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení vydaného Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky evidovaným pod číslom 1874/1994-B zo dňa 08.08.1994, ktoré bolo zrušené ku dňu 31.07.2005 rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja (ďalej len „TSK“) č. TA/2005/2415. Rozhodnutím TSK č. TA/2005/2414 zo dňa 26.07.2005 bolo žalobcovi vydané povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s účinnosťou od 01.08.2005 a toto povolenie bolo zrušené rozhodnutím TSK č. TA/2007/2111 ku dňu 31.12.2007,
dňa 05.12.2007 žalobca podal odhlášku z povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia SZČO ku dňu 31.12.2007, na základe údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou a na základe dožiadania Sociálnej poisťovne, pobočky Trnava zo dňa 12.05.2017, predložil žalobca dňa 23.05.2017 licenciu na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/TT/0270/05 zo dňa 13.07.2005 s platnosťou od 21.07.2005 doteraz, podľa údajov z registra daňových subjektov získaných od Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (od 01.01.2012 Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky) príjem žalobcu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou za roky 2006 a 2007 presiahol zákonom stanovenú hranicu, pričom za rok 2008 bol tento posudzovaný príjem žalobcu 0,- SKK.
Žalovaná Sociálna poisťovňa, ústredie na odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 971-30/2017-TT zo dňa 12.06.2017 postupom podľa § 218 ods. 1 a 2 ZSP rozhodnutím č. 23326-3/2018-BA zo dňa 12.01.2018 odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu a predmetné rozhodnutie prvého stupňa potvrdila. Rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi doručené do vlastných rúk dňa 22.01.2018. V odôvodnení rozhodnutia sa žalovaná stotožnila so skutkovými a právnymi závermi správneho orgánu prvého stupňa. Vo vzťahu k posúdeniu podmienok zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu v postavení SZČO žalovaná uviedla, že napriek skutočnosti, že žalobcovi bolo dňom 31.12.2007 rozhodnutím TSK č. TA/2005/2414 zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, žalobca mal aj po 31.12.2007 na účely sociálneho poistenia právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, pretože mal platné oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktorým je licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár (licencia typu A) a príjem žalobcu zo samostatnej zárobkovej činnosti za roky 2006 a 2007 presiahol sumu ustanovenú zákonom, pričom za rok 2008 už daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb žalobca nepodal. Žalovaná dôvodila právnym názorom, že ak samostatne zárobkovo činná osoba – lekár má platnú licenciu L1A (bez ohľadu na skutočnosť, či ju aj aktívne využíva) a v rozhodujúcom období má príjem z podnikania a z inej zárobkovej činnosti vyšší, ako je zákonom stanovená hranica (pričom nie je dôležité, na základe ktorého konkrétneho oprávnenia ho dosiahla), samostatne zárobkovo činnej osobe – lekárovi povinné sociálne poistenie vzniká, resp. pokračuje. Ohľadom žalobcom podaného registračného listu fyzickej osoby – odhlášky žalovaná uviedla, že táto odhláška má len deklaratórny charakter a nespôsobuje zánik povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na zákonnú povinnosť žalobcu pri podaní odhlášky uviesť Sociálnej poisťovni všetky skutočnosti rozhodujúce na vznik a zánik povinného sociálneho poistenia, vrátane predloženia všetkých oprávnení na prevádzkovanie alebo výkon samostatnej zárobkovej činnosti. Sociálnej poisťovni prvé verifikované údaje boli poskytnuté Slovenskou lekárskou komorou až v roku 2016, na základe ktorých zistila, že hoci bolo žalobcovi zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia k 31.12.2007, mal naďalej platné oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktorým je licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár (licencia typu L1A), na základe ktorej bol oprávnený na výkon samostatnej zárobkovej činnosti aj po 31.12.2007. Ak po uvedenom dátume žalobca už nemal v úmysle vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť na základe licencie L1A, mal možnosť požiadať Slovenskú lekársku komoru (ďalej aj „SLK“) o jej zrušenie. Vzhľadom na uvedené novo zistené skutočnosti žalovaná vyhodnotila žalobcom podanú odhlášku z povinného sociálneho poistenia za spornú, čo bolo dôvodom na správny postup pobočky žalovanej podľa § 178 ods. 1 písm. a) bodu prvého zákona o sociálnom poistení, ktorého výsledkom bolo vydanie rozhodnutia prvého stupňa o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu ako samostatne zárobkovo činnej osoby.
Rozsah žaloby a jej dôvody
Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca včas správnu žalobu v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), f), e) SSP zrušil.
Žalobca vyslovil nesúhlas s právnym názorom žalovanej, že len držba licencia L1A žalobcom bola dôvodom jeho oprávnenia na výkon samostatnej zárobkovej činnosti aj po 31.12.2007, nakoľko žalobca už nemal kód lekára prideľovaný Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou podľa § 20 ods. 1 písm. d) zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a poisťovňa by mu nikdy výkony nepreplatila, taktiež žalobca už nemal IČO, takže by automaticky porušil aj minimálne ďalšie dva zákony. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že i v súčasnosti je držiteľom licencie L1B, a teda podľa úvah žalovanej by mohol využívať aj túto licenciu, avšak už nie je držiteľom prideleného IČO, kódu lekára a ani povolenia. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že pokiaľ žalobca nemal v úmysle vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, mohol požiadať SLK o zrušenie licencie, pretože zákon mu takúto povinnosť v spojení s nemocenským poistením neukladá, pričom toto je možné vyvodiť i z výkladu § 21 ods. 4 písm. b) ZSP. S poukazom na uvedené ustanovenie zákona žalobca nesúhlasil s názorom žalovanej, že držba licencie L1A automaticky zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby. Rovnako žalobca namietal právny záver žalovanej o bezvýznamnosti registračného listu, hoci podľa žalobcu je pravdou, že iba potvrdzuje určité právne skutočnosti. V tejto súvislosti žalobca poukázal na zákon o sociálnom poistení, ktorý presne nekonkretizuje , ako sa preukazuje konštitutívny stav, žalovaná nikdy nevzniesla konkrétne požiadavky (s výnimkou desaťročného omeškania), tak potom podľa žalobcu je potrebné postupovať podľa Občianskeho zákonníka a vykladať právny úkon žalobcu vo vzťahu k právnemu následku, ktorý chcel svojím úkonom vyvolať. V súvislosti s druhým žalobným dôvodom napádajúcim, že skutkový základ preskúmavaného rozhodnutia žalovanej nemá oporu v administratívnom spise, žalobca poukázal na nedostatočné a nesprávne vyhodnotenie žalobcom doložených listinných dôkazov, predovšetkým odhlášky žalobcu v zmysle uvádzaného identifikačného čísla, prihlášky zamestnávateľa za žalobcu ako zamestnanca, ktorá taktiež obsahuje IČO, avšak odlišné, ďalej žalobcom ako konateľom právnickej osoby doložené doklady o pracovných úväzkoch, pracovnú zmluvu, platový výmer. S prihliadnutím na uvedené i z časového hľadiska bolo podľa žalobcu vylúčené, aby mohol žalobca využívať aj iné licencie. Taktiež sa v administratívnom spise nachádza rozhodnutie o zrušení povolenia žalobcu na vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti vo vlastnom zariadení. Ďalej žalobca namietal nedostatočné vyhodnotenie všetkých dôkazov vo vzájomných súvislostiach a nesprávne vyhodnotenie zisteného skutkového stavu žalovanou, pričom v súvislosti so zrušeným kódom pre vykonávanie zdravotnej starostlivosti pri SZČO zároveň žalovaná neprihliadla na existenciu nového kódu prideleného právnickej osobe MEDBEL, s.r.o., kde sa žalobca zamestnal ako odborný zástupca. Mal za to, že orgány Sociálnej poisťovne si mali pre účely rozhodnutia vo veci zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu ako SZČO zaobstarať ďalšie objektívne listiny zo Štatistického úradu, Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, prípadne vyzvať žalobcu na doloženie dôkazov, napríklad starý a nový kód, zrušenie IČO a podobne. Nedodržaním uvedeného postupu správne orgány oboch stupňov nesplnili povinnosť riadneho zistenia podkladov pre administratívne konanie. Záverom žalobca namietal nespravodlivosť preskúmavaného rozhodnutia a konania, keď mu je po desiatich rokoch vyrubované poistné a následne i desaťročné penále napriek tomu, že si vždy riadne plnil svoje povinnosti voči štátu.
Vyjadrenie žalovanej a žalobcu
Žalovaná vo vyjadrení k podanej žalobe, zotrvávajúc na správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, navrhla, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
V súvislosti so vznikom povinného sociálneho poistenia SZČO žalovaná uviedla, že samotné nadobudnutie právneho postavenia SZČO automaticky nezakladá vznik povinného sociálneho poistenia tejto osoby, nakoľko jeho vznik závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“), ktorý táto osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Žalovaná argumentovala výkladom ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ktoré bližšie nešpecifikuje dosiahnuté príjmy, a preto nie je rozhodujúce, na základe akého oprávnenia fyzická osoba dosiahla uvedený príjem. Pre posúdenie zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu žalovaná považovala za podstatné skutočnosti, že v rokoch 2006 a 2007 žalobca dosahoval príjem z podnikania ako samostatne zárobkovo činná osoba vo výške presahujúcej zákonom stanovenú hranicu a bol držiteľom licencie L1A na poskytovanie samostatnej zdravotníckej starostlivosti v povolaní lekár. Ani po 31.12.2007 teda neboli splnené podmienky zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu
ako SZČO predpokladané ustanovením § 21 ods. 4 ZSP. Zmenou formy výkonu lekárskej praxe žalobcovi nezaniklo právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) ZSP v znení účinnom do 31.12.2010. Keďže žalobca po 31.12.2007 nepotreboval licenciu L1A, mohol si ju kedykoľvek pozastaviť, resp. zrušiť, avšak v spornom období tak neurobil, predmetná licencia bola naďalej v platnosti, a preto žalobcovi zakladala na účely sociálneho poistenia právne postavenie SZČO podľa § 5 písm. c) citovaného zákona. Žalovaná zopakovala, že žalobca bol aj naďalej po 31.12.2007 držiteľom licencie na výkon zdravotníckej praxe podľa rozhodnutia č. L1A/TT/0270/05, ktorej existenciu žalobca nespochybňoval. V súvislosti s uvedenou skutočnosťou žalovaná zdôraznila podmienky zániku povinného sociálneho poistenia SZČO podľa § 21 ods. 4 ZSP, podľa ktorého povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe, ktorá je oprávnená na výkon alebo na prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 ZSP, zaniká aj odo dňa, od ktorého nie je oprávnená na výkon alebo na prevádzkovanie tejto činnosti. Podľa žalovanej je zrejmé, že žalobca bol v období po 01.01.2008 držiteľom platného oprávnenia na vykonávanie samostatne zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov (licencie L1A, ktorá je oprávnením na podnikanie v zmysle § 3 ods. 4 písm. a/ až e/ v spojení s § 10 zákona č. 578/2004 Z. z.). Podľa žalovanej pri posudzovaní trvania povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia je rozhodujúca len skutočnosť, že samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla príjem podľa § 6 zákona o dani z príjmov, a to bez ohľadu na to, na základe ktorého oprávnenia na výkon podnikateľskej alebo samostatnej zárobkovej činnosti tento príjem dosiahla. Ku skutočnosti, že žalobca bol od 01.01.2008 zamestnancom obchodnej spoločnosti MEDBEL, s.r.o., IČO: 36 853 437 (žalobca nebol povinný mať na výkon zdravotníckeho povolania v tejto obchodnej spoločnosti licenciu L1A, ale licenciu na výkon funkcie odborného zástupcu – L1C) žalovaná uviedla, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje súbeh poistení, a preto nadobudnutie právneho postavenia zamestnanca nemá za následok zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO. Ustanovenie § 138 ods. 16 ZSP v znení zákona č. 439/2004 Z. z., resp. § 138 ods. 19 ZSP v znení zákona č. 555/2007 Z. z. a § 138 ods. 18 ZSP v znení zákona č. 449/2008 Z. z. upravuje poradie odvodovej povinnosti u tých poistencov, ktorí podliehajú viacerým sociálnym poisteniam. Žalovaná doplnila, že zákon o sociálnom poistení upravuje povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činných osôb ako „jedno poistenie“, a nie ako niekoľko od seba nezávislých sociálnych poistení. Pri posudzovaní príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, relevantných na vznik, resp. na trvanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia nie je rozhodujúce, či samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla tento príjem na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, resp. na základe iného právneho vzťahu, ktorý tejto osobe zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby. Pri posudzovaní trvania povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia je rozhodujúca len skutočnosť, že samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla tento príjem podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Podľa názoru žalovanej pre posúdenie právneho postavenia fyzickej osoby ako SZČO na účely sociálneho poistenia nie je právne významné, či dotknutá osoba skutočne samostatnú zárobkovú činnosť vykonáva, právne významná je len tá skutočnosť, že dotknutá osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby a v relevantnom období dosahuje príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu, a to bez ohľadu na skutočnosť, z ktorej činnosti príjem dosiahla. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 zo dňa 27. júna 2017, podľa ktorého: „Vznik a trvanie povinného poistenia je totiž spojené s existenciou oprávnenia na podnikanie, nie s jeho realizáciou.“ Ďalej žalovaná dôvodila, že rovnako ani zmena formy poskytovania zdravotnej starostlivosti nemá za následok zánik oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ak k zániku tohto oprávnenia nedošlo spôsobom ustanoveným zákonom č. 578/2004 Z. z. Vo vzťahu k podaniu Registračného listu FO - odhlášky zo sociálneho poistenia, s dátumom zániku poistenia 31.12.2007, žalovaná uviedla, že táto odhláška sama osebe nespôsobuje zánik povinného sociálneho poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby, pretože zánik týchto poistení nastáva až na základe právnych skutočností ustanovených zákonom o sociálnom poistení. Deklaratórny a evidenčný charakter predmetnej odhlášky z povinného sociálneho poistenia žalovaná podporila poukazom na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 zo dňa 27. júna 2017. Podľa názoru žalovanej žalobca ako poistenec mal v zmysle zákona o sociálnom poistení povinnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce pre zánik povinného sociálneho poistenia. Ak by tak žalobca
v prípade predloženia predmetného registračného listu fyzickej osoby urobil, bol by pobočkou Sociálnej poisťovne ihneď informovaný, že k zániku jeho povinného sociálneho poistenia nemohlo dôjsť v deň 31.12.2007. Avšak skutočnosť, že žalobca je držiteľom licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (č. L1A/TT/0270/2005), Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava zistila až z údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou, pričom do toho času Sociálna poisťovňa nemala reálnu možnosť zistiť túto skutočnosť. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na neexistenciu zákonného časového obmedzenia a určenia lehoty na vydanie rozhodnutia o vzniku, prerušení alebo zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 178 ods. 1 písm. a) bodu 1 ZSP. K namietanej nespravodlivosti rozhodovania vo veci zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu žalovaná uviedla, že právo sociálneho zabezpečenia patrí do oblasti verejného práva, ktorého normy majú kogentný prikazujúci a zakazujúci charakter, čo je dôvodom, že ak to príslušná zákonná úprava neumožňuje, nie je možné sa od nej odchýliť. Žalovaná je povinná striktne dodržiavať v aplikačnej praxi ustanovenia zákona o sociálnom poistení a nemôže hľadať také riešenia, ktoré by boli v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti. Princíp právnej istoty a spravodlivosti v práve sociálneho zabezpečenia podľa názoru žalovanej znamená, že je potrebné zabezpečiť, aby v skutkovo zhodných alebo obdobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. V tejto súvislosti poukázala na právne závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/81/2014 zo dňa 31. mája 2016. Vo vzťahu k formálnym a obsahovým náležitostiam rozhodnutia prvého stupňa žalovaná uviedla, že § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý ZSP, podľa ktorého pobočka Sociálnej poisťovne rozhodla, je uvedený vo výroku rozhodnutia. Taktiež rozhodnutia oboch stupňov obsahujú všetky zákonom požadované obsahové a formálne náležitosti, s uvedením zisteného skutočného stavu veci, jeho vyhodnotením a poukazom na ustanovenia zákona, ktoré boli správnymi orgánmi sociálneho poistenia pri rozhodovaní použité. Žalobca replikou na vyjadrenie žalovanej v lehote stanovenej správnym súdom nereagoval.
Relevantná právna úprava
Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 5 písm. a) až f) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá a) vykonáva poľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v lesoch a na vodných plochách a je zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu, b) má oprávnenie prevádzkovať živnosť,
c) má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, d) je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementárom komanditnej spoločnosti, e) vykonáva športovú činnosť zárobkovo, ale nie v pracovnom pomere, f) vykonáva činnosť obchodného zástupcu. Podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 povinne nemocensky poistená je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9.
Podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z. z. (účinného od 01.01.2008), povinne dôchodkovo poistená osoba je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je povinne nemocensky poistená. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.10.2010 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c). Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bodu prvého zákona o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.
Podľa § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení nedávkové konanie sa začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.
Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon.
Podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.
Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.
Podľa § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
Podľa § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Podľa § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
Podľa § 242 ods. 1 zákona o sociálnom poistení kontrolná činnosť Sociálnej poisťovne podľa tohto zákona je kontrola plnenia povinností ustanovených týmto zákonom (vonkajšia kontrola).
Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“), samostatnú zdravotnícku prax môžu vykonávať zdravotnícki pracovníci v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd, psychológ a masér. Na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/).
Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z., samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení.
Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z., samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 nie je poskytovanie lekárskej služby prvej pomoci a poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti v zariadeniach sociálnych služieb a v zariadeniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.
Podľa § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., licencie sa vydávajú
a) na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10) zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, masér, logopéd, liečebný pedagóg a psychológ,
b) na výkon zdravotníckeho povolania (§ 3 ods. 1 písm. a/) zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, farmaceut, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, verejný zdravotník, zdravotnícky laborant, asistent výživy, dentálna hygienička, rádiologický technik, zdravotnícky záchranár, technik pre zdravotnícke pomôcky, farmaceutický laborant, ortopedický technik, logopéd, psychológ, liečebný pedagóg, fyzik a laboratórny diagnostik,
c) na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, farmaceut, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, verejný zdravotník, zdravotnícky laborant, asistent výživy, dentálna hygienička, rádiologický technik, zdravotnícky záchranár, technik pre zdravotnícke pomôcky, farmaceutický laborant, ortopedický technik, logopéd, psychológ, liečebný pedagóg, fyzik a laboratórny diagnostik,
d) na výkon lekárskej posudkovej činnosti podľa § 7a zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár.
V. Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave
Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 44Sa/8/2018-65 zo dňa 8. novembra 2018 petitu žaloby vyhovel a rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie č. 23326-3/2018-BA zo dňa 12.01.2018 ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 971-30/2017-TT zo dňa 12.06.2017 zrušil a vec
vrátil orgánu sociálneho poistenia prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 191 ods.1 písm. c), e) a g) SSP. Správny súd dospel k záveru, že vo vzťahu k určeniu zániku, resp. nezániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu v postavení SZČO rozhodnutie žalovanej vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b), § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 1 a 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 správny súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci žalovanou bolo formálne, pretože účelom zákona o sociálnom poistení je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti, čo je potrebné vykladať ako príjem dosiahnutý realizáciou činnosti, nie držbou povolenia na výkon tej ktorej činnosti podľa osobitných predpisov. Správny súd taktiež zrušil rozhodnutie žalovanej z dôvodu nedostatočného zistenia skutočného stavu veci vo vzťahu ku skutočnosti, či žalobca dosiahol zákonom stanovenú sumu príjmu v relevantnom období z podnikateľskej činnosti vykonávanej na základe držby licencie L1A. Posledným dôvodom zrušenia rozhodnutia žalovanej bol súdom konštatovaný nedostatok súčinnosti konajúcich orgánov sociálneho poistenia so žalobcom, čím došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
Konanie na kasačnom súde a právne posúdenie veci kasačným súdom
Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 44Sa/8/2018-65 zo dňa 8. novembra 2018 v konaní o kasačnej sťažnosti žalovanej Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší správny súd“, príp. „kasačný súd“) zrušil postupom podľa § 462 ods. 1 SSP v spojení s § 440 ods. 1 písm. g) SSP rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/22/2019 zo dňa 27. júna 2022.
S prihliadnutím na odôvodnenie zrušujúceho rozsudku, akcentujúceho predovšetkým na meritórne dôvody a právne závery vyplývajúce z rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 610/2021 z 30. novembra 2021 k otázke účinkov licencie L1A na existenciu statusu samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, možno dospieť k záveru, že dôvodom zrušenia rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 44Sa/8/2018-65 zo dňa 8. novembra 2018 a vrátenia mu veci na ďalšie konanie bolo podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom, predovšetkým vo vzťahu k vyššie uvedenej právnej otázke. Zároveň kasačný súd konštatoval, že Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch rozhodla v súlade so zákonom o sociálnom poistení, keď rozhodla tak, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie 31.12.2007, ale zaniklo až 30.06.2009, keď jeho príjem z dôvodu nepodania daňového priznania klesol pod zákonom stanovenú hranicu v roku 2008. V intenciách právneho názoru veľkého senátu v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR (sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 610/2021 z 30. novembra 2021), ktoré sú pre súdy záväzné, žalobca ako držiteľ licencie L1A mal postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Kasačný súd dôvodil, že v prípade žalobcu ako držiteľa licencie L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jeho vôle ako držiteľa tejto licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) ZSP, by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.
Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej a priebeh administratívneho konania predchádzajúci jeho vydaniu, oboznámil sa s obsahom rozsudku Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/22/2019 zo dňa 27. júna 2022, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d/ SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP), za splnenia procesných podmienok podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP v spojení s § 114 SSP vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. V prejednávanej veci je medzi účastníkmi konania sporné určenie dňa zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu ako samostatne zárobkovo činnej osoby, v nadväznosti na právnu otázku zániku postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby v povolaní lekár, ktorý je držiteľom licencie vydanej Slovenskou lekárskou komorou podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v príslušnom odbore. V konaní neboli medzi stranami sporné skutočnosti, že žalobca bol držiteľom licencie L1A (č. L1A/ TT/0270/05 zo dňa 13.07.2005 s platnosťou od 21.07.2005), ktorá v čase vydania napadnutých rozhodnutí nebola zrušená. Rovnako medzi stranami neboli sporné skutočnosti, že rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2005/2414 zo dňa 26.07.2005 bolo žalobcovi vydané povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s účinnosťou od 01.08.2005 a toto povolenie bolo zrušené rozhodnutím TSK č. TA/2007/2111 ku dňu 31.12.2007, pričom dňa 05.12.2007 žalobca podal odhlášku z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO ku dňu 31.12.2007. Od 01.01.2008 vykonával žalobca lekárske povolanie ako odborný zástupca a zamestnanec v pracovnom pomere v obchodnej spoločnosti prevádzkujúcej zdravotnícke zariadenie, MEDBEL, s.r.o., IČO: 36 853 437. Podľa názoru žalovanej pre vznik, trvanie a zánik povinného sociálneho poistenia SZČO v povolaní lekár postačuje splnenie podmienky podľa § 5 písm. c) ZSP - existencia oprávnenia posudzovaného lekára na podnikanie podľa osobitného predpisu (t. j. držba licencie L1A ako jeho oprávnenia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) a zároveň dosiahnutie zdaniteľného príjmu v relevantnom období z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti presahujúci zákonom stanovenú hranicu, a to bez ohľadu na to, z výkonu ktorého oprávnenia na podnikanie, resp. realizáciou ktorého oprávnenia na podnikanie podľa osobitného predpisu sa posudzovaný príjem z podnikania dosiahol. Táto kľúčová právna otázka bola medzičasom predmetom nejednotných rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30. apríla 2019 a sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020. V neskoršom rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 veľký senát najvyššieho súdu vyslovil právny názor, podľa ktorého licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, na základe ktorého je lekár ako držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia. Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takéhoto lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A, a teda nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO) podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen § 5 zákona o sociálnom poistení. Uvedené rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky a Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 z 30. novembra 2021 odmietol, pretože právne závery veľkého senátu najvyššieho súdu vyslovené v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 nepovažoval za ústavne neudržateľné. Správny súd dáva do pozornosti, že senáty najvyššieho súdu, t. č. Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sú v zmysle ustanovenia § 466 ods. 3 SSP uvedenými právnymi názormi veľkého senátu viazané. Teda v súčasnosti senáty najvyššieho správneho súdu pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzajú z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020, o čom svedčí aj zjednotená rozhodovacia činnosť naprieč celým spektrom senátov najvyššieho správneho súdu v obdobných veciach určenia vzniku, zmeny alebo zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia lekárov v postavení samostatne zárobkovo činnej
osoby v nadväznosti na držbu licencií L1A a L1B týmito lekármi v súvislosti s ich prechodom na výkon lekárskeho povolania v postavení zamestnanca v pracovnom pomere v obchodnej spoločnosti prevádzkujúcej zdravotnícke zariadenie v nadväznosti na ukončenie ich prevádzky zdravotníckeho zariadenia (výkon samostatnej zdravotníckej praxe) v postavení SZČO, za súčasnej držby licencie L1A.
V tejto meritórnej otázke je rozhodovanie najvyššieho správneho súdu predvídateľné a správny súd v záujme nastolenia právnej istoty medzi stranami tohto konania pri posúdení právnej otázky účinkov držby licencie L1A lekárom pre účely povinného sociálneho poistenia lekárov v postavení SZČO aplikuje právny názor vyplývajúci, resp. ustálený v ostatnom rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020. Vzhľadom na skutočnosť, že skutkový stav, podstatný pre účely rozhodnutia o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu, nebol medzi stranami sporný, teda ku dňu 31.12.2007, resp. aj po tomto dátume bol žalobca držiteľom licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (predmetná licencia žalobcu č. L1A/TT/0270/05 zo dňa 13.07.2005 v čase rozhodovania orgánov sociálneho poistenia nebola Slovenskou lekárskou komorou zrušená) a zároveň žalobca za roky 2006 a 2007 dosiahol príjem z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu (§ 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov), a to za rok 2006 vo výške 1 611 147,00 Sk a za rok 2007 vo výške 2 657 026,- Sk, teda príjmy vyššie ako je pre uvedené obdobia zákonom stanovená hranica 91 200,- Sk, resp. 97 200,- Sk, správny súd, prihliadnuc na vyššie uvedený právny názor najvyššieho správneho súdu k otázke právnych následkov držby licencie L1A lekárom na vznik, trvanie alebo zánik jeho statusu samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v nadväznosti na podmienky vzniku, zmeny a zániku jeho povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia v postavení SZČO v zmysle ustanovení § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 1 a ods. 4 zákona o sociálnom poistení, dospel k záveru o správnej aplikácii uvedených hmotnoprávnych ustanovení zákona žalovanou na zistený skutkový stav veci. Pokiaľ ide zákonnú podmienku zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, predpokladanú v ustanovení § 21 ods. 4 písm. b) in fine zákona o sociálnom poistení, túto nie je možné v danom prípade na žalobcu pri vzniku jeho pracovného pomeru aplikovať. Zákon o sociálnom poistení viaže zánik povinného sociálneho poistenia takejto SZČO na jej vyhlásenie o nevykonávaní činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení od vzniku pracovného pomeru len v prípade, ak v pracovnom pomere je táto fyzická osoba povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu (teda aj podľa zákona č. 578/2004 Z. z.; zákon predpokladá rovnaké oprávnenie pre výkon činnosti SZČO aj pre výkon činnosti v pracovnom pomere). Avšak licencia L1A nie je Slovenskou lekárskou komorou vydávaná pre účely výkonu lekárskeho povolania, teda v pracovnom pomere žalobca v postavení zamestnanca túto licenciu nepotreboval (držba licencie L1A pre výkon povolania lekára v pracovnom pomere v zmysle osobitného predpisu - zákona č. 578/2004 Z. z. nebola povinná), na to je určená licencia L1B, ktorej bol žalobca držiteľom. Z uvedeného dôvodu je právne bezvýznamné, či žalobca učinil pre príslušnú pobočku Sociálnej poisťovne vyhlásenie o nevykonávaní samostatne zárobkovej činnosti odo dňa vzniku jeho pracovného pomeru v obchodnej spoločnosti MEDBEL, s.r.o. na základe držby licencie L1A (čo ani administratívne nebolo možné), navyše, skutočnosť o podaní takéhoto vyhlásenia žalobcom ani z obsahu administratívneho spisu nevyplýva. Správny súd vo svojom skoršom rozsudku, ktorý bol v kasačnom konaní zrušený najvyšším správnym súdom, okrem nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k otázke určenia zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu v dôsledku držby licencie L1A a dosiahnutia príjmu z podnikania v relevantnom období nad sumu stanovenú zákonom o sociálnom poistení, za ďalší dôvod zrušenia rozhodnutia žalovanej označil nedostatočne zistený skutočný stav žalovanou a nedostatok súčinnosti konajúcich orgánov sociálneho poistenia so žalobcom. Uvedené zvyšné dva dôvody zrušenia rozhodnutia žalovanej a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa pre účely ďalšieho administratívneho konania sledovali dodatočné doplnenie dokazovania za súčinnosti so žalobcom, ktoré malo smerovať k ozrejmeniu skutočnosti, či v relevantnom posudzovanom období rokov 2006 a 2007 žalobca dosahoval príjem z podnikateľskej činnosti aj na základe poskytovania samostatnej zdravotníckej praxe s využitím licencie L1A. Vzhľadom k tomu, že uvedená skutočnosť nie je pre právne posúdenie podmienok zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu v postavení SZČO podstatná ani právne významná, zotrvávanie na uvedených požiadavkách postráda zmysel a v kontexte zisteného skutkového stavu a správnosti rozhodnutia vo veci samej by zotrvanie na požiadavke
doplnenia dokazovania naznačeným smerom bolo neopodstatnené a taktiež by pre žalobcu neprivodilo priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej. Správny súd, vychádzajúc z právnych záverov rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/22/2019 zo dňa 27. júna 2022 a z rozsudku veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020, dospel k záveru, že žalovaná za daných okolností prípadu dostatočne zistila skutočný stav veci potrebný na rozhodnutie vo veci samej a tento správne aplikovala na relevantné hmotnoprávne ustanovenia zákona o sociálnom poistení pri určení zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu v postavení SZČO dňa 30. júna 2009, nezistiac také závažné porušenie práv a právom chránených záujmov žalobcu, na základe ktorých by bolo možné vyhovieť žalobnému petitu, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 190 SSP). O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 v spojení s § 467 ods. 3 SSP a v konaní úspešnej žalovanej trovy konania pred správnym súdom a v kasačnom konaní nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by jej trovy konania vznikli, pričom žalovanému orgánu verejnej správy, ktorým žalovaná nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).