Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

36Cbi/21/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Dagmar Valockou v právnej veci žalobcu: Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta 8 - 10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484 proti žalovanému: B. E. N., s. r. o. „ v reštrukturalizácii", Dedinský rad 240/17, 929 01 Malé Dvorníky, IČO: 36 224 537, o určenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu, takto

rozhodol:

I. Súd určuje, že reštrukturalizačný plán dlžníka : B. E. N., s. r. o. „v reštrukturalizácii“, Dedinský rad 240/17, 929 01 Malé Dvorníky, IČO: 36 224 537, potvrdený Okresným súdom Trnava Uznesením spis. zn. zo dňa 12. 08. 2014, je neúčinný voči navrhovateľovi vo vzťahu k pohľadávke v celkovej výške 176 648,83 EUR.

II. Navrhovateľovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu faxom dňa 03.09.2014, doručeným súdu dňa 5.09.2014 domáhal určenia neúčinnosti reštrukturalizačného plánu dlžníka (žalovaného). Svoj návrh odôvodnil tým, že Okresný súd Trnava uznesením č.k. -139 zo dňa 12.11.2013, zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 19.11.2013 rozhodol o začatí reštrukturalizačného konania voči žalovanému. Uznesením č.k. -141 zo dňa 2.12.2013, zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 9.12.2013 súd povolil reštrukturalizáciu žalovaného a do funkcie správcu ustanovil JUDr. Miroslava Michaličku. Žalobca si súhrnnou prihláškou nezabezpečených pohľadávok zo dňa 20.12.2013 prihlásil do reštrukturalizácie pohľadávky pod č. 1 - č. 12 v súhrnnej výške 176 648,83 eur, ktoré boli uznané v plnom rozsahu. V predloženom reštrukturalizačnom pláne žalovaný za účelom uspokojenia pohľadávok vytvoril tri skupiny veriteľov, a to: skupinu pre zabezpečeného veriteľa, skupinu pre nezabezpečené pohľadávky, ktoré by sa v konkurze uspokojovali v poradí ako podriadené pohľadávky a skupinu pre ostatné nezabezpečené pohľadávky. Pohľadávka žalobcu v celkovej výške 176 648,83 eur bola zaradená do tretej skupiny pre ostatné nezabezpečené pohľadávky s mierou uspokojenia vo výške 9% zistenej sumy v rovnomerných polročných splátkach v horizonte 4 rokov počnúc 31.12.2014 do 30.06.2018 a to aj napriek žiadosti zo dňa 5.03.2014 adresovanej správcovi žalovaného s požiadavkou aby pri vytváraní reštrukturalizačného plánu bola zohľadnená skutočnosť, že žalobca je v zmysle zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci a judikatúry Európskeho súdneho dvora považovaný za poskytovateľa štátnej pomoci a práve z toho dôvodu žiadal o zaradenie prihlásenej pohľadávky do osobitnej skupiny plánom nedotknutých pohľadávok. Zároveň žalobca upozornil správcu, že dlžník ani po začatí reštrukturalizácie neuhrádza prednostné pohľadávky, v súvislosti s čím má správca povinnosti v zmysle § 129 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. Z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len "ZKR"). Po predložení záverečného návrhu reštrukturalizačného plánu žalobca zaslal predkladateľovi plánu prostredníctvom správcu ďalšiu žiadosť zo dňa 8.07.2014 v zmysle § 145 ods. 1 písm. c)zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“). V predmetnej

žiadosti bolo opätovne uvedené, že v zmysle zákona č.231/1999 Z. z. je poskytovateľom štátnej pomoci. Odpustenie poistného a penále, resp. odklad či predlženie lehoty splatnosti poistného a penále tak, ako je uvedené v reštrukturalizačnom pláne, je nutné považovať za poskytnutie nepriamej štátnej pomoci v zmysle § 5 ods. 2 zákona č.231/1999 Z. z., ktoré nie je možné v zmysle platných právnych predpisov realizovať. Uspokojenie pohľadávky na úrovni 9% prihlásenej sumy neposkytuje, vzhľadom na predlženie lehoty splatnosti celkovo na 4 roky, žalobcovi žiadne reálne výhodnejšie postavenie ako v prípade konkurzu. Okrem iného bolo uvedené, že odklad splatnosti pohľadávok zo sociálneho poistenia tak, ako ho upravuje Plán, nie je možné v zmysle zákona realizovať. Vzhľadom k uvedenému žalobca poukázal na to, že požiadal v zmysle § 145 ods. 1 písm. c) predkladateľa plánu o zaradenie plnej výšky pohľadávky Sociálnej poisťovne do osobitnej skupiny plánom nedotknutých pohľadávok v zmysle § 137 ods. 3 ZKR. Zároveň opätovne upozornil správcu na jeho povinnosť v zmysle § 129 ods. 2 v súvislosti s tým, že dlžník voči navrhovateľovi neplní novovznikajúce záväzky z titulu sociálneho poisteniaa žalobca eviduje voči dlžníkovi neuhradené prednostné pohľadávky celkovo v sume 60 844,91 eur. Na schvaľovacej schôdzi konanej dňa 18.07.2014 sa dlžník vyjadril, že žiadosti žalobcu nevyhovel. Žalobca z tohto dôvodu ústne uplatnil do zápisnice zo schvaľovacej schôdze námietku proti prijatiu plánu, ktorá bola odôvodnená tým, že predkladateľ plánu nezaradil jeho zistenú pohľadávku do skupiny, ako požiadal v žiadosti zo dňa 08.07.2014 v zmysle § 157 ods. 1 písm. c) ZKR. Reštrukturalizačný plán dlžníka nebol na schvaľovacej schôdzí prijatý. Uznesením zo dňa 12.08.2014 uverejneným v Obchodnom vestníku č.159/2014 Okresný súd Trnava nahradil súhlas skupiny pre ostatné nezabezpečené pohľadávky s reštrukturalizačným plánom dlžníka, potvrdil reštrukturalizačný plán a skončil reštrukturalizáciu. Žalobca ďalej uviedol, že je v zmysle ustanovenia § 1 ods. 1 písm. b) zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci poskytovateľom štátnej pomoci a odpustenie poistného alebo penále resp. odklad splatnosti je v zmysle ustanovenia § 5 ods. 2 citovaného zákona formou nepriamej štátnej pomoci a do úvahy by prichádzalo len schválenie individuálnej štátnej pomoci dlžníkovi, pričom proces schvaľovania individuálnej štátnej pomoci nie je kompatibilný so schvaľovaním reštrukturalizačného plánu v reštrukturalizácii a to vzhľadom na spôsob udeľovania individuálnej štátnej pomoci, no najmä s ohľadom na lehoty vyplývajúce zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Štátnu pomoc je možné poskytnúť na záchranu a reštrukturalizáciu firme v ťažkostiach, avšak o túto by musel dlžník požiadať a to presne stanoveným postupom podľa zákona o štátnej pomoci. Žalobca poukázal na to, že uspokojenie pohľadávky na úrovni 9% prihlásenej sumy neposkytuje, vzhľadom na predlženie lehoty splatnosti celkovo na 4 roky, navrhovateľovi žiadne reálne výhodnejšie postavenie ako v prípade konkurzu. Žalobca požadoval 100 % uspokojenie svojej pohľadávky formou zaradenia do skupiny veriteľov- skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky, ktorá sa v zmysle § 148 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii považuje za skupinu súhlasiacu s plánom. Žalobca ďalej uviedol, že v uvedenom prípade ide jednoznačne o štátnu pomoc, pretože sa poskytuje dlžníkovi výhoda, ktorá sa poskytuje individuálne a konkrétne jemu a ohrozuje hospodársku súťaž, pretože sa neposkytuje iným subjektom. Žalobca by mohol hlasovať za prijatie plánu, len ak by tým nedošlo k poskytnutiu štátnej pomoci a to je možné len v prípade, ak by miera uspokojenia jeho pohľadávok ako veriteľa v trhovom hospodárstve bola porovnateľná s mierou uspokojenia pohľadávok v konkurze z pohľadu tzv. testu trhového veriteľa, pri ktorom sa vyžaduje, aby boli kumulatívne splnené tri podmienky a to 1. musí dôjsť k zlepšeniu finančnej situácie dlžníka, ktorá mu zabezpečí zachovanie na trhu, 2. je urobené všetko, aby sa zabránilo ďalšej novej akumulácii dlhu a 3. doba vrátenia dlhu musí byť prijateľná a v podmienkach zákona č. 461/2003 Z. z. by nemala presahovať doby uvedené v § 146, pričom ako vyplýva z aktuálneho stavu plnenia si odvodových povinností dlžníka, nie sú splnené hneď prvé dve podmienky, nakoľko dlžník si od začatia reštrukturalizačného konania neplní povinnosti vyplývajúce mu zo zákona o sociálnom poistení na čo bol viackrát upozornený. Ohľadne tretej podmienky testu trhového veriteľa bolo uvedené to, že odklad lehoty platnosti dlhu presahuje obdobie 4 rokov, teda jednoznačne nespĺňa podmienku podľa § 146 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Navyše, podľa ust. § 22 ods. 1 sa štátna pomoc môže poskytnúť, len ak je schválená Komisiou, s výnimkou prípadov podľa osobitného predpisu, kedy o schválení štátnej pomoci Komisia nerozhoduje, ale je iba informovaná. Právnymi predpismi EÚ upravujúcimi procedurálny postup v oblasti štátnej pomoci je Nariadenie rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 a Nariadenie Komisie (ES) č. 794/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vykonáva Nariadenie Rady (ES) č. 659/1999, ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o založení ES. Uvedené vykonávacie Nariadenie Komisie (ES) č. 794/2004 (ďalej len "nariadenie") určuje okrem iného postup pri predkladaní žiadostí o schválenie poskytnutia štátnej pomoci (notifikácií) a spôsob predkladania notifikácie na úradných formulároch ES. Žalobca tiež uviedol, že postup pri poskytovaní štátnej pomoci sa posudzuje okrem iného aj podľa usmernenia Spoločenstva o štátnej

pomoci pre záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach, pričom z tohto vyplýva, že dlžník už v čase reštrukturalizácie musí platiť svoje splatné záväzky, vrátane bežného poistného, ako aj skutočnosť, že musí priniesť na trh také aktivity, ktoré zabezpečia dlžníkovi konkurencieschopnosť, pričom metódy reštrukturalizácie nebudú spočívať len v odpustení, vzdaní sa pohľadávok zo strany veriteľov príp. odpísaní pohľadávok. Žalobca tiež poukázal na aktuálne rozhodnutie EK č. 2007/254/ES z 07.06.2006 vo veci poskytnutia štátnej pomoci slovenskej spoločnosti spočívajúcej v odpustení daňového dlhu vo výške niekoľko miliónov eur, ktoré bolo predmetom odvolacieho konania na Súdnom dvore EU a nového rozhodnutia Európskej komisie, ktorá dňa 16.10.2013 vyslovila rovnaký záver, že odpísanie dlhov v prospech dlžníka vytvorilo nezákonnú a nezlučiteľnú pomoc, ktorá sa musí od dlžníka vymôcť. Vec bola vedená pod é. 20071254/ES z 07.06.2006, týkajúceho sa štátnej pomoci C 25/05, Rozsudok Súdneho dvora C-507/08 z 22.12.2010. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že formu pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach možno poskytnúť len v prípade, že jej predchádzala vyššie uvedeným spôsobom realizovaná notifikácia a súhlas Európskej komisie. Štátna pomoc, ktorú by poskytla Sociálna poisťovňa napr. súhlasom s prijatím plánu, ktorého súčasťou je deklarované odpustenie (nevymáhateľnosť) časti dlhu a predĺženie splatnosti jeho pohľadávok bez uvedeného schvaľovacieho postupu a bez predchádzajúceho súhlasu EK by bola v rozpore s vnútroštátnou aj európskou legislatívou. Za neoprávnené poskytnutie štátnej pomoci môže byť SP podľa § 27 zákona o štátnej pomoci uložená pokuta až do výšky 30 000 EUR. Ohľadne metód reštrukturalizácie bolo žalobcom poukázané na to, že predkladateľ plánu navrhol iba metódu zmeny pohľadávok veriteľov spočívajúcu v odpustení a vzdaní sa časti ich pohľadávok vo výške 91% a v predĺžení ich splatnosti o štyri roky, pričom ide o spôsob prevádzkovej pomoci, ktorá je zakázaná. K preukázaniu, že sa dostal do horšieho postavenia v akom by bol bez prijatia plánu žalobca uviedol, že pokiaľ dlžník v pláne tvrdí, že v konkurze by sa dosiahol nižší výťažok, ako sú účtovné hodnoty majetku, mal by uvedené tvrdenie v pláne riadne zdôvodniť, inak je nevyhnutné vychádzať z účtovných hodnôt majetku. Zníženie hodnoty majetku na tzv. obvyklú hodnotu bez riadneho znaleckého zdôvodnenia a preukázania nemôže byť právne relevantné pre žiadneho z veriteľov ale naopak, môže byť výsledkom ľubovôle zo strany dlžníka pri účelovom ponížení hodnoty svojho majetku na účely porovnania miery uspokojenia veriteľov v konkurze a reštrukturalizácii. Rozdiel v uspokojení pohľadávok žalobcu v prípade konkurzu ( 0%) a v prípade reštrukturalizácie ( 9%) je vzhľadom na výšku pre žalobcu zanedbateľný.

Žalovaný sa k návrhu žalobcu v súdom stanovenej lehote vyjadril a to podaním zo dňa 6.10.2014, ktorý bol súdu doručený dňa 8.10.2014 a uviedol, že nesúhlasí s názorom žalobcu, že príslušný reštrukturalizačný súd postupoval nesprávne, keď reštrukturalizačný plán žalovaného ako dlžníka zamietol. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že jediným veriteľom, ktorý podal námietku proti plánu bol práve žalobca, pričom zdôraznil, že súd pri nahrádzaní súhlasu nesúhlasiacej skupiny ostatných nezabezpečených veriteľov (vrátane žalobcu) mohol postupovať výhradne podľa ustanovenia § 152 ods. 1 písm. a) ZKR. Ďalej uviedol, že žalobca síce v žiadosti o zaradenie jeho pohľadávky do novo vytvorenej samostatnej skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky vyjadril nesúhlas s predpokladanou výškou nákladov prípadného konkurzu na majetok dlžníka podľa čl. 8 opisnej časti návrhu reštrukturalizačného plánu, avšak túto námietku bližšie nekonkretizoval. Až v predmetnej žalobe špecifikuje, v čom vidí nesprávnosť porovnania miery uspokojenia veriteľov. Ohľadne otázky štátnej pomoci žalovaný uviedol, že podľa ustálenej praxe orgánov Európskej únie a ustálenej judikatúry súdov EÚ sa pri posudzovaní súladnosti postupu poskytovateľa štátnej pomoci s predpismi o štátnej pomoci vychádza z porovnania, čo by v danej situácií za daných trhových podmienok urobil hypotetický veriteľ, ktorého cieľom by bolo získať plnenie zo svojej investície. Hypotetickým súkromným veriteľom je pritom podľa judikatúry efektívny účastník na trhu, ktorý je schopný identifikovať a efektívne využíva všetky primerané dostupné prostriedky na dosiahnutie cieľa. Na potvrdenie alebo vylúčenie existencie štátnej pomoci Európska komisia (aj na základe ustálenej judikatúry súdov EÚ) používa tzv. test súkromného investora (veriteľa) v trhovom hospodárstve. Aby bolo možné určiť, či sa poskytla výhoda a v akom rozsahu, je potrebné porovnať opatrenie orgánov verejnej moci s predpokladaným konaním bežného trhového subjektu v podobných podmienkach. Ak test ukáže, že bežný trhový subjekt by konal rovnako ako štát (ak by dané opatrenia v podobných podmienkach boli komerčne racionálne pre súkromných veriteľov), existenciu výhody možno vylúčiť a opatrenie preto nezahŕňa štátnu pomoc. Pre prípad reštrukturalizácie dlžníka potom pri aplikácii týchto všeobecných zásad posudzovania postupu poskytovateľov štátnej pomoci je potrebné vychádzať z porovnania predpokladaného uspokojenia veriteľov dlžníka v konkurze oproti navrhovanému uspokojeniu v reštrukturalizácii, keďže alternatívou uspokojenia podľa reštrukturalizačného plánu je konverzia konania na konkurzné konanie (§ 154

ods. 3 . Komerčne racionálnym správaním hypotetického súkromného veriteľa je nepochybne preferovanie vyššieho uspokojenia pred nižším uspokojením jeho pohľadávky. Dlžník vyjadril názor, že z časti čl. 8 opisnej časti reštrukturalizačného plánu vyplýva, že navrhované uspokojenie podľa plánu pre pohľadávky zaradené do skupiny pre ostatné nezabezpečené pohľadávky je podstatne vyššie ako ich predpokladané uspokojenie v prípade neprijatia plánu (t.j. v prípadnom konkurze vyhlásenom na majetok dlžníka). Je teda zrejmé, že komerčne racionálny veriteľ skôr prijme dlžníkom navrhované uspokojenie podľa plánu, ako podstatne nižšie (resp. v podstate žiadne) uspokojenie predpokladané v konkurze. Dlžník vzhľadom na vyššie uvedené skonštatoval, že princíp súkromného investora (veriteľa) v trhovom hospodárstve podľa ustálenej praxe a judikatúry orgánov EÚ bol pri reštrukturalizačnom pláne dodržaný, čo podľa neho znamená, že pri posudzovaní navrhovaného uspokojenia verejných pohľadávok (vrátane pohľadávky žalobcu) možno vylúčiť jeho rozpor so záväznými predpismi o štátnej pomoci. Žalovaný ďalej v súvislosti so štátnou pomocou poukázal na niektoré prípady ohľadne uplatňovania princípu (testu) súkromného investora v trhovom hospodárstve v praxi Európskej komisie a Európskeho súdneho dvora a to konkrétne na rozhodovanie Európskej komisie o opatreniach, ktoré Poľsko prijalo v prospech PZL Hydral (C 40/2008). Európska komisia vo svojom rozhodnutí (rozhodnutie č.C/2010/5406 zo dňa 4.8.2010), uplatňujúc zásadu súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve po preskúmaní alternatívneho scenára riadneho konkurzného konania, pri ktorom sa zohľadnilo poradie a príslušná zábezpeka verejných veriteľov, dospela k záveru, že "každý verejný veriteľ je v lepšej pozícii v prípade predaja všetkého majetku PZL Hydral, t. j. každý dostane späť väčší podiel svojich nevyrovnaných záväzkov ako v prípade scenára konkurzu vedúceho k likvidácii". Ďalej bolo poukázané na stanovisko Európskej komisie č. K(2006)1533 zo dňa 4.4.2006, ktorá sa priamo týka Slovenskej republika, a to konkrétne vyrovnacieho konania spoločnosti Roľnícka spoločnosť a. s. Bottovo, v súlade so slovenským zákonom o konkurze a vyrovnaní (reštrukturalizácie podľa . Žalovaný uviedol, že v danom stanovisku Európska komisia potvrdila, že zásada súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve bola uplatnená správne poukazujúc na bod 27, v ktorom bolo zhodnotené, že „ pohľadávky veriteľov figurujúcich v tejto skupine ( v skupine nezabezpečených veriteľov) majú rovnakú kvalitu (nie sú zabezpečené kolaterálom) a všetci dostanú vyrovnanie v rovnakej percentuálnej výške. Preto Daňový úrad Rimavská Sobota v skupine ostatných veriteľov spĺňa zásadu súkromného veriteľa pre odpis dlhu“. Tiež bolo žalovaným zdôraznené, že každý veriteľ sa musí rozhodnúť so zreteľom na ponúkanú sumu podľa navrhovanej dohody na jednej strane a sumu, ktorú očakáva, že vymôže po prípadnej likvidácii firmy na druhej strane. K tvrdeniu žalobcu, že sa dostal do horšieho postavenia, v akom by bol v prípade konkurzu a k jeho argumentu, že žalovaný mal pri vypracovávaní reštrukturalizačného plánu vychádzať z účtovnej hodnoty (ak nebol k dispozícii znalecký posudok), uviedol žalovaný, že predmetné vyjadrenie žalobcu jednak nemá oporu v a zároveň nemá vecné opodstatnenie. Žalovaný zdôraznil, že úlohou žalovaného ako predkladateľa reštrukturalizačného plánu bolo vypracovať pravdepodobné uspokojenie veriteľov v prípade jeho neprijatia, t.j. v prípade konkurzu vyhláseného na majetok dlžníka, teda stanoviť predpokladanú predajnú cenu majetku podliehajúceho konkurzu, pričom dal do pozornosti fakt, že žiaden z veriteľov zabezpečených dotknutým majetkom nenapadol odhad uspokojenia v prípadnom konkurze. Rovnako absolútna väčšina prítomných veriteľov na schvaľovacej schôdzi svojím súhlasom s predloženým reštrukturalizačným plánom vyjadrila kladným hlasovaním súhlas s porovnaním ich uspokojenia v konkurze a reštrukturalizácii. K namietaniu niektorých položiek nákladov konkurzu zo strany žalobcu žalovaný uviedol, že všetky tieto položky predstavujú vo svojej vecnej podstate obvyklé náklady konkurzu pri priemyselnom podniku a pri výpočte ich výšky vychádzal predkladateľ reštrukturalizačného plánu z účtovaných nákladov tak, ako sú zachytené v účtovných výkazoch žalovaného. Teda výška predpokladaných nákladov vychádza z nákladov skutočne vynaložených žalovaným v rámci podnikania. Výšku nákladov na speňaženie a režijných nákladov spojených so správou a speňažovaním možno určiť podľa žalovaného len odhadom.

Na pojednávaní konanom dňa 9.12.2014 žalobca uviedol, že má za to, že kritérium pre nového veriteľa podľa názoru veriteľa nebolo v tejto reštrukturalizácii splnené, pretože žalovaný pri stanovení hodnoty svojho majetku vychádzal namiesto účtovnej hodnoty z tzv. obvyklej hodnoty avšak nijakým spôsobom nebolo uvedené kritérium ako takúto hodnotu stanovil, ani metódu výpočtu majetku a tiež ani akým spôsobom boli stanovené náklady konkurzu na sumu viac ako 500 000,- EUR pri účtovnej hodnote majetku 1 900 000,- EUR. Žalobca uviedol, že pre neho ako veriteľa môžu byť relevantné len údaje o účtovnej hodnote, pretože len tá zodpovedná presným zákonným požiadavkám a nespočíva na subjektívnych odhadoch žalovaného. Žalobca podotkol, že nie je súkromnoprávnym veriteľom a preto, aby mohol posúdiť dôsledky reštrukturalizácie a jej výhodnosť a jej negatívne dôsledky v súvislosti s poskytnutím štátnej pomoci, môže vychádzať jedine z účtových alebo znaleckých údajov. Ďalej vyjadril

názor, že z pohľadu súkromného veriteľa nemožno prihliadať len na percentuálne uspokojenie, ale aj na to, že žalovaný vytvoril nové záväzky voči žalobcovi k dátumu pojednávania vo výške cca 90 000,- EUR, čiže pôvodná suma pohľadávky zo sumy 176 648,83 EUR vzrástla na 266 558,28 EUR, čo je nárast o viac ako 50 % pôvodnej pohľadávky, pričom na túto skutočnosť bol správca viackrát upozorňovaný. Žalobca vyjadril názor, že žiaden súkromný veriteľ a už vôbec nie Európska komisia by nemohla v takomto stave vidieť lepšie postavenie ako v prípade konkurzu. Schválením plánu sa poskytla žalovanému obrovská výhoda oproti všetkých ostatným hospodárskym subjektom a bolo mu umožnené aby 91 % nezabezpečených pohľadávok čo je viac ako 1 000 000,- EUR nebol žalovaný povinný svojim veriteľom uhradiť a zároveň ďalej kumulovať obrovské sumy nových pohľadávok. Ďalej čo sa týka nárastu prednostných pohľadávok v reštrukturalizácii, podľa názoru žalobcu došlo k porušeniu povinnosti správcu podľa § 129 ods. 2 ZKR, nakoľko finančná a obchodná situácia žalovaného sa vyvíjala tak, že úspešné skončenie reštrukturalizácie nemožno predpokladať. Rovnako ani súd nevyhlásil konkurz na žalovaného, čím podľa názoru žalobcu nedošlo k naplneniu § 131 ods. 2 písm. d) ZKR. Žalobca je toho názoru, že cieľom tejto reštrukturalizácie bolo zbavenie sa starých záväzkov žalovaného, tak aby mohol pokračovať vo svojej neefektívnej a stratovej činnosti, čo nemožno považovať za splnenie kritéria trhového veriteľa. Ak by žalovaný vychádzal pri určení svojho majetku z účtovných hodnôt a nenadsadil by náklady konkurzu, uspokojenie nezabezpečených veriteľov by bolo minimálne totožné ako uspokojenie v reštrukturalizácii, ak nie minimálne vyššie. Ďalej žalobca vyjadril, že má za to, že žalovaný nesplnil procedurálny postup a nevyžiadal si notifikáciu z príslušných orgánov EÚ a že odpustenie dlhu v tejto reštrukturalizácii je nutné považovať za štátnu pomoc a táto bola poskytnutá neoprávnene.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov a to so žiadosťou žalobcu o zaradenie do skupiny plánom nedotknutých pohľadávok zo dňa 5.03.2014, so žiadosťou žalobcu v súlade s ustanovením § 145 zo dňa 8.07.2014, s vyjadrením žalovaného zo dňa 30.09.2014, s obsahom spisu sp. zn. a inými doloženými listinami a zistil tento skutkový a právny stav:

Žalobca v konaní uviedol, že má osobitné postavenie medzi veriteľmi v reštrukturalizačnom konaní, vzhľadom na zákon o štátnej pomoci a zákon o sociálnom poistení a navrhované metódy, ktoré sú potvrdené v reštrukturalizačnom pláne, spočívajúce v odpise podstatných častí pohľadávok a odkladu splatnosti pohľadávok, žalobca žiadal predkladateľa plánu o vytvorenie skupiny plánu nedotknutých pohľadávok so 100 % uspokojením pohľadávok uplatnených v reštrukturalizačnom konaní. Nakoľko žiadosti nebolo vyhovené, žalobca má za to, že schválenie reštrukturalizačného plánu v takej podobe ako bol schválený je v rozpore nielen so zákonmi slovenskej, ale aj európskej legislatívy. V rámci podobných konaní týkajúcich sa odpisov pohľadávok verejnoprávnych veriteľov na pôde EÚ bolo konštatované, že jednoznačne ide o štátnu pomoc, pretože sa poskytuje dlžníkovi výhoda, ktorá sa poskytuje individuálne a konkrétne jemu a tým ohrozuje hospodársku súťaž, pretože sa neposkytuje iným subjektom. Tiež je toho názoru, že štátna pomoc má byť poskytnutá len tým spoločnostiam, u ktorých je reálny predpoklad životaschopnosti a konkurencieschopnosti na trhu a na tieto účely sa vyžaduje splnenie podmienok, akým je aj schválený reštrukturalizačný plán, kde metódami reštrukturalizácie nie je len odpis pohľadávok, resp. odklad ich splatnosti, ale by mali byť aplikované metódy smerujúce k oživeniu, ozdraveniu, revitalizácii podniku a nie spočívať na jednorazových opatreniach týkajúcich sa prepustenia zamestnancov, zníženia prevádzkových nákladov a v jednorazovom rozpredaji majetku. V tomto prípade by šlo jednoznačne o prevádzkovú pomoc, ktorá je z pohľadu štátnej pomoci výslovne zakázaná. Životaschopnosť dlžníka a pochybnosti sú dané tým, že dlžník si dlhodobo neplní odvodové povinnosti voči žalobcovi a to nielen ktoré boli súčasťou plánu, ale ani tie po začatí reštrukturalizačného konania, keď žalovaný vytvoril nové záväzky voči žalobcovi ku dňu 9.12.214 vo výške cca 90 000 eur, čiže pôvodná suma pohľadávky zo sumy 176 648,83 eur vzrástla na 266 558,28 eur, čo predstavuje nárast o viac ako 50 % pôvodnej pohľadávky, pričom na túto skutočnosť bol správca viackrát upozorňovaný. Nesúhlas žalobcu s predloženým plánom je dôvodný, nakoľko poskytnuté plnenie dlžníkovi, odpis pohľadávky a odklady splatnosti, je poskytnutím štátnej pomoci a ako verejnoprávnemu veriteľovi zo zákona nesúhlasiaceho s plánom, patrí zákonná ochrana na uspokojenie jej pohľadávok. Ustanovenie § 157 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze umožňuje podanie žaloby o neúčinnosť plánu pričom súd pri posudzovaní by mal vychádzať z pravdepodobného uspokojenia veriteľa v konkurznom konaní. Uspokojenie navrhovateľa v reštrukturalizačnom konaní neposkytuje navrhovateľovi žiadnu relevantnú výhodu, nakoľko v pláne uvádzané údaje pri uspokojovaní pohľadávok v prípadnom konkurznom konaní, nie sú konkrétne a do nákladov konkurzu sú napríklad zahrnuté aj také náklady, ktoré by v prípade konkurzu, hradil žalobca ako sú mzdy zamestnancov, v podobe dávok garančného poistenia. Žalobca

tiež poukázal na to, že výška odmeny dozorného správcu je 2450 eur bez DPH za každý začatý kalendárny štvrťrok, čo znamená za 4 roky sumu 39 200 eur bez DPH, čo takisto nie je suma, ktorá je zanedbateľná a do určitej miery je tým snáď ovplyvnená možno aj výška uspokojenia iných veriteľov. K testu veriteľa v trhovom hospodárstve žalobca uviedol, že ani jedna z podmienok, ktorú uvedený test predpokladá, nie je v danej reštrukturalizácii splnená, t.j. finančná situácia žalovaného sa nezlepšuje, jeho dlh sa akumuluje každým mesiacom, a doba splatenia pohľadávok pre žalobcu nie je prijateľná, nakoľko zákon o sociálnom poistení požaduje maximálnu dĺžku splátok v rozsahu 18 mesiacov. Zároveň žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný pri stanovení hodnoty svojho majetku vychádzal namiesto účtovnej hodnoty z tzv. obvyklej hodnoty, pričom nebolo žiadnym spôsobom uvedené podľa akého kritéria sa stanovila hodnota predmetného majetku ani metóda výpočtu majetku a súčasne na základe čoho stanovil náklady konkurzu na sumu viac ako 500 000,- eur pri účtovnej hodnote majetku 1 900 000 eur.

Zo žiadosti žalobcu zo dňa 8.07.2014 súd zistil, že žiadal predkladateľa plánu o vytvorenie osobitnej skupiny verejnoprávneho veriteľa, ktorého pohľadávky nebudú plánom dotknuté a o následné zaradenie celej zistenej pohľadávky do tejto skupiny.

Z odpovede žalovaného na žiadosť o vytvorenie osobitnej skupiny veriteľov pre plánom nedotknuté pohľadávky a zaradenie zistených pohľadávok do tejto skupiny súd zistil, že pohľadávka žalobcu nebola zaradená do nimi požadovanej osobitnej skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky, pričom zdôvodnenie odpovede na vyššie uvedenú žiadosť je obdobné ako vyjadrenie žalovaného doručeného súdu dňa 8.10. 2014.

Súd zo spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. zistil, že uznesením č.k. -139 zo dňa 12.11.2013, zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 19.11.2013 súd rozhodol o začatí reštrukturalizačného konania voči žalovanému. Uznesením č.k. -141 zo dňa 02.12.2013 zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 9.12.2013 súd povolil reštrukturalizáciu dlžníka a do funkcie správcu ustanovil JUDr. Miroslava Michaličku, Vajslova 11, 917 01 Trnava. Uznesením č.k. -3257 zo dňa 12.08.2014 súd nahradil súhlas skupiny veriteľov - skupiny pre ostatné nezabezpečené pohľadávky s reštrukturalizačným plánom dlžníka, potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka a skončil reštrukturalizáciu dlžníka - žalovaného.

Podľa § 145 ods. 1 ZKR, každý účastník plánu má právo najneskôr siedmy deň pred konaním schvaľovacej schôdze písomne požiadať predkladateľa plánu prostredníctvom správcu a) o podrobnejšie vysvetlenie ustanovení plánu, b) o opravu zjavnej chyby v písaní alebo počítaní alebo inej zrejmej nesprávnosti plánu, c) o zaradenie svojej pohľadávky do inej skupiny, ako bola zaradená predkladateľom plánu, d) o zaradenie svojho majetkového práva akcionára do inej skupiny, ako bolo zaradené predkladateľom plánu, e) o zaradenie svojej zabezpečenej pohľadávky do skupiny pre nezabezpečené pohľadávky v inom rozsahu ako v rozsahu určenom predkladateľom plánu.

Podľa § 145 ods. 3 ZKR, predkladateľ plánu s odbornou starostlivosťou posúdi každú žiadosť podľa odseku 1 písm. b) až e) a v odôvodnených prípadoch upraví plán podľa žiadosti. Ak je predkladateľom plánu dlžník, správca mu doručí zoznam žiadostí na účely ich posúdenia najneskôr piaty deň pred konaním schvaľovacej schôdze.

Podľa ustanovenia § 148 ods. 3 veritelia, ktorí môžu byť poskytovateľom štátnej pomoci podľa osobitného predpisu sa považujú za veriteľov nesúhlasiacich s plánom; to neplatí, ak súhlasia s prijatím plánu v súlade s predpismi upravujúcimi poskytovanie štátnej pomoci.

Podľa ustanovenia § 157 ods. 1 písm. c) účastník plánu, ktorý hlasoval proti prijatiu plánu a uplatnil do zápisnice zo schvaľovacej schôdze odôvodnenú námietku proti prijatiu plánu, má právo sa do 15 dní od zverejnenia uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku domáhať, aby súd určil neúčinnosť plánu voči nemu, ak predkladateľ plánu nezaradil jeho zistenú pohľadávku do skupiny, ako požiadal ( § 145), čím sa dostal do horšieho postavenia, v akom by bol bez prijatia plánu; súd pritom vychádza z jeho pravdepodobného uspokojenia v konkurznom konaní.

Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci tento zákon sa vzťahuje na a) podnikateľov a združenia podnikateľov (ďalej len "podnikateľ"), b) štátne orgány, vyššie územné celky, obce a iné právnické osoby poskytujúce štátnu pomoc podľa osobitného zákona (ďalej len "poskytovateľ").

Podľa ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci nepriamou formou štátnej pomoci je najmä a) poskytnutie štátnej záruky alebo bankovej záruky, b) poskytnutie úľavy na dani alebo penále, pokute, úroku alebo na iných sankciách podľa osobitného predpisu, c) predaj nehnuteľného majetku štátu alebo obce za cenu nižšiu, ako je trhová cena, d) poskytovanie poradenských služieb bezplatne alebo za čiastočnú úhradu, e) odklad platenia dane alebo povolenie zaplatenia dane v splátkach.

Podľa ustanovenia § 22 ods. 1 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci štátna pomoc sa môže poskytnúť, len ak je schválená Komisiou, s výnimkou prípadov podľa osobitného predpisu.

Podľa článku 107 Zmluvy o fungovaní EÚ, ak nie je zmluvami ustanovené inak, pomoc poskytovaná v akejkoľvek forme členským štátom alebo zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.

Podľa článku 108 Zmluvy o fungovaní EÚ Komisia v spolupráci s členskými štátmi priebežne skúma systémy pomoci poskytovanej v týchto štátoch. Navrhuje im príslušné opatrenia, ktoré si vyžaduje postupný rozvoj alebo fungovanie vnútorného trhu. Ak Komisia po výzve, aby príslušné strany predložili pripomienky, zistí, že pomoc poskytnutá štátom alebo zo štátnych zdrojov je nezlučiteľná s vnútorným trhom podľa článku 107, alebo ak zistí, že táto podpora sa zneužíva, rozhodne o tom, že príslušný štát túto pomoc v lehote stanovenej Komisiou zruší alebo upraví. Ak sa daný štát nepodriadi tomuto rozhodnutiu v stanovenej lehote, Komisia alebo iný dotknutý štát môže, odhliadnuc od ustanovení článkov 258 a 259, predložiť vec priamo Súdnemu dvoru Európskej únie.

Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že návrh žalobcu je dôvodný, nakoľko tento hlasoval proti prijatiu plánu, uplatnil si do zápisnice zo schvaľovacej schôdze odôvodnenú námietku proti prijatiu plánu a zároveň sa v zákonom stanovenej lehote domáhal určenia neúčinnosti plánu voči nemu. Súd má za to, že žalobca je podľa osobitného predpisu v tomto prípade poskytovateľom štátnej pomoci a táto vyplýva zo zániku časti pohľadávok žalobcu, ktorý je verejnoprávnou inštitúciou. V danom prípade súd vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii ako aj článkov Zmluvy o fungovaní EÚ a vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že nesúhlas žalobcu s nezaradením do skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky s požadovaným 100 % uspokojením je dôvodný a teda aj vzhľadom na poskytnuté plnenie úpadcovi, ktoré je poskytnutím štátnej pomoci veriteľa, ktorý sa zo zákona považuje za veriteľa nesúhlasiaceho s plánom mu patrí ochrana práva na uspokojenie prihlásenej pohľadávky. Žalovaný svoju argumentáciu postavil na splnení tzv. testu súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve avšak súd s ňou nesúhlasí, nakoľko má za to, že na jej splnenie je potrebné dodržanie troch podmienok a to kumulatívnym spôsobom a to 1. musí dôjsť k zlepšeniu finančnej situácie dlžníka, ktorá mu zabezpečí zachovanie na trhu, 2. je urobené všetko, aby sa zabránilo ďalšej novej akumulácii dlhu a 3. doba vrátenia dlhu musí byť prijateľná a v podmienkach zákona č. 461/2003 Z.z. by nemala presahovať doby uvedené v § 146. Avšak po tvrdeniach uvedených žalobcom ako aj preštudovaním spisu dospel súd k záveru, že vyššie uvedené podmienky neboli splnené, nakoľko dlžník od začatia reštrukturalizačného konania si neplní svoje odvodové povinnosti voči žalobcovi, pričom na predmetnú skutočnosť bol viackrát upozornený zo strany žalobcu, pričom dôsledkom uvedeného je kumulácia dlhu voči žalovanému. Zároveň nebola dodržaná ani tretia podmienka, nakoľko odklad lehoty platnosti dlhu presahuje štyri roky, teda nespĺňa podmienku v zmysle § 146 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Zároveň má súd za to, že nezaradením pohľadávky žalobcu do ním uvedenej skupiny sa dostal do horšieho postavenia v akom by bol bez prijatia plánu, pričom rozdiel medzi uspokojením pohľadávok žalobcu v konkurze v porovnaní s uspokojením v reštrukturalizácii uvádzaný v pláne je zanedbateľný. Súd pri rozhodovaní tiež prihliadol na tvrdenia žalobcu, že v pláne uvádzané údaje pri uspokojovaní pohľadávok v prípadnom konkurznom konaní, nie sú konkrétne a do nákladov konkurzu sú napríklad zahrnuté aj náklady, ktoré by v prípade konkurzu nehradil žalovaný a niektoré pohľadávky a náklady v konkurze sú nadhodnotené, takže je možné, že uspokojenie pohľadávok veriteľov v konkurze by bolo vyššie.

O trovách konania bolo rozhodnuté v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a zásadou úspechu. Nakoľko úspešný žalobca si trovy konania neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli, súd mu náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu v Trnave na Krajský súd v Trnave.

Náležitosti odvolania ( § 42 ods. 3, § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ): z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha, musí byť podpísané a datované. Odvolanie s prípadnými prílohami treba predložiť dvojmo. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.