Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_23Er-357-2010.pdf
PDF · 76.48 KB
Case nature
Subarea
23Er/357/2010
Uznesenie
Okresný súd Galanta vo veci exekučného konania oprávneného: SR - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, proti povinnému: T. W., nar. XX.XX.XXXX, tr. bytom P. Š., za účasti súdneho exekútora JUDr. Ing. Roman Liščák, Exekútorský úrad Nám. Sv. Michala 5, Hlohovec, o vymoženie uloženej povinnosti vo výške 16,59 Eur a trov exekúcie, takto
rozhodol:
I. Súd exekúciu zastavuje.
II. Súd náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Na návrh oprávneného sa dňa 20.04.2010 začalo exekučné konanie, kde vykonaním exekúcie súd poveril súdneho exekútora JUDr. Ing. Romana Liščáka, poverením vydaným Okresným súdom Galanta č. 5202 048718* zo dňa 04.05.2010 na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 16,59 Eur a trov exekúcie, na základe exekučného titulu - vykonateľného rozhodnutia, bloku na pokutu nezaplatenú na mieste Obvodného oddelenia PZ Šoporňa, Blok na pokutu nezaplatenú na mieste č. AA 1205524 zo dňa 06.12.2008.
2. Pôvodným oprávneným v predmetnom konaní bol SR - Krajské riaditeľstvo PZ v Trnave, IČO: 00 735 825, so sídlom Kollárova 31, Trnava. Vzhľadom na rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SLV-PS-1120/2012 zo dňa 12.12.2012, došlo dňom 31.12.2012 k zrušeniu niektorých rozpočtových organizácií v zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva vnútra SR, vrátane Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave. Práva a povinnosti zanikajúcich rozpočtových organizácií, teda aj Krajského riaditeľstva PZ v Trnave prešli dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.
3. Dňa 07.10.2022 doručil súdny exekútor súdu Podnet na zastavenie exekúcie v súlade s ust. § 57 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, a to z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. h) cit. zákona. Zároveň uviedol, že predmetné konanie nebolo zastavené ex lege podľa zák. č. 233/2019 Z.z. z dôvodu podľa ust. § 2 ods. 2 písm. f) cit. zákona. Počas priebehu exekučného konania bolo zistené, že povinný nevlastní žiadny majetok. Z vykonaných súčinností bolo zistené, že povinný nevlastní žiadny nehnuteľný majetok, nie je vlastníkom ani držiteľom žiadnych motorových vozidiel, nemá vedený žiadny účet v banke, nie je poberateľom žiadnej mzdy ani príjmu, ktorý podlieha exekúcii. Nakoľko nie je reálny predpoklad zmeny majetkových pomerov povinného, akékoľvek ďalšie úkony by boli v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a neúčelné navyšovanie trov.
4. Oprávnený sa k podnetu súdneho exekútora na zastavenie exekúcie v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 vyjadril v písomnom podaní zo dňa 24.10.2022, v ktorom uviedol, že oprávnený o vymožení pohľadávky od súdneho exekútora, resp. o čiastočnom vymožení, teda dosiahnutom výťažku ako uviedol súdny exekútor v zmysle ust. § 2 ods. 2 písm. f) zákona
č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, nemá vedomosť. Oboznámil súd so skutočnosťou, že pohľadávka oprávneného zanikla v zmysle § 9b Zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v spojitosti so Zákonom č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V zmysle uvedeného pohľadávky, ktoré prešli na ministerstvo podľa § 9 alebo osobitného predpisu, alebo prešli na ministerstvo zrušením štátnych rozpočtových organizácií podľa osobitného predpisu zanikajú 1. januára 2015, ak neboli uspokojené a jednotlivá výška pohľadávky je nižšia ako priemerné náklady na vymoženie obdobných pohľadávok. S poukazom na uvedené skutočnosti, oprávnený navrhol súdu, aby predmetnú exekúciu zastavil nie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h) zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok) v znení účinnom do 31.03.2017, ale žiadal súd zastaviť exekúciu v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. f) cit. zákona, nakoľko po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané. Pohľadávka oprávneného zanikla 1. januára 2015, t. j. skôr ako súdny exekútor zistil zjavnú nemajetnosť povinného a spracoval podnet na zastavenie exekúcie.
5. Súdny exekútor k vyjadreniu oprávneného sa vyjadril v písomnom podaní zo dňa 13.12.2022, v ktorom uviedol, že oprávnený by mal mať vedomosť o dosiahnutom výťažku, nakoľko dňa 20.09.2018 a dňa 28.01.2021 boli na účet oprávneného poukázané vymožené finančné prostriedky. Predmetné konanie je vedené od r. 2010 a povinný je nemajetný od jeho počiatku, v opačnom prípade by bola pohľadávka vymožená v plnom rozsahu. Zotrval na svojom podnete na zastavenie exekúcie zo dňa 06.10.2022 a žiadal, aby súd exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017.
6. Podľa § 9b zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pohľadávky, ktoré prešli na ministerstvo podľa § 9 alebo osobitného predpisu, alebo prešli na ministerstvo zrušením štátnych rozpočtových organizácií podľa osobitného predpisu zanikajú 1. januára 2015, ak neboli uspokojené a jednotlivá výška pohľadávky je nižšia ako priemerné náklady na vymoženie obdobných pohľadávok.
7. Podľa § 243h ods. 1 prvej vety zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok"), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31.3.2017.
8. Podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, exekúciu súd zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané.
9. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené v I. výrokovej vete tohto rozhodnutia. V predmetnom konaní sa vymáha pohľadávka, ktorá vnikla pred 1. januárom 2015, a teda s poukazom na ust. § 9b zákona č. 180/2013 Z. z., táto pre prípad, že nebola uspokojená a jej výška je nižšia ako priemerné náklady na vymoženie obdobných pohľadávok zaniká ex lege 1. januára 2015. Pohľadávka vymáhaná v danom exekučnom konaní vznikla dňa 06.12.2008, doposiaľ nebola uspokojená, jej výška je nižšia ako priemerné náklady na vymoženie obdobných pohľadávok, v zmysle vyššie uvedeného zanikla ex lege 1.1.2015. Súd preto v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.03.2017) exekúciu zastavil.
10. Podľa § 196 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, 17ba) zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
11. Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Povinný má nárok na náhradu trov, ktoré mu vznikli v súvislosti so vznesenými námietkami proti exekúcii, ak sa námietkam vyhovelo (§ 50).
12. Podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
13. Podľa § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil.
14. Podľa § 203 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške.
15. V ustanovení § 197 ods. 1 Exekučného poriadku je zakotvená zásada, podľa ktorej trovy exekúcie uhrádza zásadne povinný. Exekučný poriadok pozná tri výnimky z tejto zásady. Všetky tri výnimky prichádzajú do úvahy v prípade zastavenia exekúcie, a to pokiaľ bola exekúcie zastavená zavinením oprávneného, druhou výnimkou je situácia, pokiaľ sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a treťou výnimkou je prípad, kedy sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz (§ 203 ods. 1, 2 a 3 EP). Súd po preskúmaní okolností prípadu dospel k záveru, že v predmetnom prípade oprávnenému nemožno pričítať zavinenie zastavenia exekúcie, nakoľko exekúcia bola zastavená z dôvodu, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie zaniklo ex lege. V danom prípade preto nie je možné zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie, nakoľko tento procesne nezavinil zastavenie exekúcie. V takomto prípade by preto do úvahy prichádzal povinný, ktorého súd môže zaviazať na úhradu trov exekúcie podľa § 196 Exekučného poriadku s poukazom na ustanovenie § 197 ods. 1 Exekučného poriadku. Avšak súdny exekútor vykonaným šetrením majetkových pomerov preukázateľne zistil nemajetnosť povinného, ktorého majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie. V nadväznosti na uvedené o náhrade trov exekúcie súd rozhodol tak, že ich súdnemu exekútorovi nepriznal, nakoľko vzhľadom na nemajetnosť povinného niet subjektu, ktorý by trovy exekúcie znášal. Súd dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 351/07-11, v ktorom sa okrem iného uvádza: "navyše ústavný súd konštatuje, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstatne monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. Novembra 1983, séria A č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanom prípade advokáta), kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie".
Poučenie:
Proti výroku I. tohto rozhodnutia je možné podať odvolanie do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Z písomne podaného odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, musí byť podpísané a musí byť na ňom uvedená spisová značka konania. V odvolaní sa má ďalej uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie odvolania na trovy toho, kto ho podal.
Proti II. výroku tohto rozhodnutia nie je možné podať odvolanie.