Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4S-12-2014.pdf
PDF · 216.3 KB
No categories available
4S/12/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členiek senátu Mgr. Magdalény Želinskej, JUDr. Evy Slávikovej, v právnej veci žalobcov: 1. R. Y. M. - GreenAdvice, IČO: 46 216 693, Karpatská 754/7, Svidník, 2. T. E., D.źonia 3, XX-XXX N., Poľská republika, 3. Trevor Gawin F., B. Pola 12, 333 XX Q. Sacz, Poľská republika, 4. N. H. X., J. I XX/X, XX-XXX Y., Poľská republika, všetci právne zastúpení JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova č. 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutí žalovanej č. 49426-2/2013-BA zo dňa 16. decembra 2013, č. 14790-3/2014-BA zo dňa 4. februára 2014, č. 16080-2/2014-BA zo dňa 30. januára 2014 na základe žalôb jednohlasne takto
rozhodol:
Žaloby žalobcu v 1. rade z a m i e t a.
Konanie o žalobe žalobcu v 2. rade z a s t a v u j e .
Vo vzťahu k žalobám žalobcov v 3. a 4. rade z r u š u j e rozhodnutia žalovaného č. 14790-3/2014/ BA zo dňa 4. februára 2014 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. 90701-1/2093-KEM zo dňa 6. septembra 2013 a rozhodnutie č. 16080-2/2014-BA zo dňa 30. januára 2014 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. 90620-1/2013-KEM zo dňa 6. septembra 2013 podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) e) O.s.p. a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaná j e p o v i n n á nahradiť žalobcom v 2. a 4.rade trovy konania v sume 219 Eur, na účet právneho zástupcu žalobcov JUDr. Dušana Remetu do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Ostatným účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Na tunajšom súde pod sp. zn.: 4S/12/2014 bolo začaté konanie o žalobe žalobcu v 1. rade, ktorým sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Košice a žiadal, aby súd rozhodnutie žalovanej č. 49420-2/2013-BA zo dňa 16.12.2013 v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č. 90462-1/2013-KEM zo dňa 6.9.2013 zrušil a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie a priznal náhradu trov konania.
Pod sp. zn.: 4S/23/2014 bolo začaté konanie o žalobe žalobcu v 1. rade, ktorým sa domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím. Navrhoval, aby súd zrušil rozhodnutie žalovanej č. 14790-3/2014- BA zo dňa 4.2.2014 v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č. 90701-1/2013-KEM zo dňa 6.9.2013, vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie a žalobcovi priznal náhradu trov konania.
Pod sp. zn.: 4S/24/2014 bolo začaté konanie o žalobe žalobcu v 1. rade a to vo vzťahu k rozhodnutiu žalovanej zo dňa 30.1.2014 č. 16080-2/2014-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č. 90620-1/2013-KEM zo dňa 6.9.2013, ktoré žiadal zrušiť, vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie a žalobcovi priznať náhradu trov konania.
Súd uznesením spojil veci vedené pod sp. zn.: 4S/12/2014, 4S 23/2014 a 4S 24/2014 na spoločné konanie s tým, že konanie bude vedené pod sp. zn.: 4S/12/2014.
Žalobca všetky žaloby odôvodnil rovnako tak, že vykonáva na území Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení a má zároveň registrovaný status zamestnávateľa a za účelom riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti zamestnáva viacerých zamestnancov a to na základe pracovných zmlúv uzatvorených v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky a vo vzťahu k svojim zamestnancom si plní všetky povinnosti podľa osobitných právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť a platenie odvodov na jednotlivé druhy sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. V žalobách poukázal stručne na obsah rozhodnutí Sociálnej poisťovne, pobočky Košice, rozhodnutia žalovanej s tým, že žalovaná vo výrokoch rozhodnutí odvolania žalobcu zamietla a prvostupňové rozhodnutia potvrdila, najmä z dôvodu, že žalobca nespĺňa základné kritéria podstatnej podmienky
- registrované sídlo alebo miesto podnikania v Slovenskej republike vyžadované pre rozhodnutie o tom, aká legislatíva v prípade cezhraničných vzťahov sa uplatní, teda že pre sociálne zabezpečenie zamestnancov žalobcu bude uplatniteľnou legislatívou podľa základného nariadenia právny poriadok Slovenskej republiky.
V ďalších častiach žaloby citoval ustanovenia základného nariadenia tak, že podľa bodu 8 všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte ich zamestnania, vrátane ich cezhraničných pracovníkov. Podľa bodu 11 základného nariadenia prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými. Poukázal na to, že podľa bodu 15 základného nariadenia je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. Bod 17 základného nariadenia upravuje, že vzhľadom na čo najefektívnejšie zaručenie rovnosti zaobchádzania so všetkými osobami pôsobiacimi na území členského štátu je vhodné ako všeobecné pravidlo určiť za uplatniteľné právne predpisy toho členského štátu, v ktorom daná osoba vykonáva svoju činnosť ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobková činná osoba.
Základné nariadenie v čl. I. písm. a/ upravuje, že činnosť ako zamestnanec znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje.
Podľa čl. 11 bod 3 písm. a/ základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu a podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
Podľa § 11 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch, vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu.
Podľa § 4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení zamestnanec na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3.
Podľa § 210 ods. 1 a 2 Zákona o sociálnom poistení organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a/ a § 179 ods. 1 písm. a/ a b/. Organizačné zložky Sociálnej poisťovne sú povinné rozhodnúť vo veciach uvedených v odseku 1 najneskôr do 60 dní od začatia konania, v mimoriadne zložitých prípadoch možno túto lehotu predĺžiť najviac o 60 dní, čo treba oznámiť účastníkom konania.
Žalobca v 1. rade nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím a s ním súvisiacim rozhodnutím prvostupňového orgánu a má za to, že tieto rozhodnutia sú nezákonné.
Dôvodil tým, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy a tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku, aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tam aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, teda hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami a právnej istoty zahŕňajúci aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov), spoluúčasti a transparentnosti a podľa názoru žalobcu tieto princípy neboli v predmetných veciach žalovanou dodržané.
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia, dôvod ich nezákonnosti je podľa žalobcu v 1. rade prvotne v tom, že vydaním rozhodnutí žalovanej bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania, rozhodnutie je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne.
Žalovaná v napadnutých rozhodnutiach pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Žalovaná sa nevyporiadala s argumentáciou žalobu v jeho odvolaniach a nad rámec dôvodov podaného odvolania a zisteného skutkového stavu zamietla odvolania žalobcu v 1. rade z dôvodov a skutočností, ktoré boli po prvýkrát žalobcovi oznámené až žalovanou v napadnutých rozhodnutiach. V tomto smere bolo žalobcovi a jeho zamestnancovi odňaté právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o ich právach a povinnostiach de facto po prvýkrát - na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom. Tento postup zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej, lebo správny orgán oprel rozhodovacie dôvody o skutočnosti v konaní nezisťované, prípadne zistené v rozpore so zákonom, alebo ak nie je zrejmé, či boli dôkazy vykonané (napr. rozsudok NS SR sp. zn.: 8Sžo 12/2009).
V tejto súvislosti poukazuje žalobca v 1. rade aj na list žalovanej - „oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS, Department Ubezpieczen i Sladek) o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania zo strany žalobcu a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných zložiek. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších označených zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy zistený skutkový stav a argumentáciu žalobcu a ďalších zamestnávateľov. Žalovaná zaškatuľkovala žalobcu v 1. rade ako zamestnávateľa do kategórie tzv. schránková firma a ďalej sa už nezaoberala individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že žalobca nie je žiadnou schránkovou firmou, ale riadne v SR podniká.
Vo vzťahu k prvostupňovým rozhodnutiam žalobca namietal, že boli vydané v rozpore s ustanovením § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže neboli vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky, teda registračného listu zamestnanca v roku 2011. V tomto smere je zrejmé, že ak by aj došlo v rozpore so zákonom k posunutiu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly dňa 12.03.2013, ktorú u žalobcu vykonávala žalovaná prostredníctvom svojej organizačnej zložky, aj v takom prípade by boli rozhodnutia vydané po zákonnej lehote. Argument o začatí plynutia
lehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia, je podľa názoru žalobcu arbitrárny a neudržateľný.
Organizačná zložka sociálnej poisťovne bola v danej veci povinná vo veci rozhodnúť najneskôr do 60 dní od začatia konania a túto lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o 60 dní, k čomu nedošlo a rovnako nedošlo ani k využitiu možnosti prerušiť konanie podľa § 193 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla tiež po uplynutí lehoty, a preto podľa názoru žalobcu rozhodnutia správnych orgánov prvého a druhého stupňa sú nezákonné už len vzhľadom na túto skutočnosť samu bez potreby ich ďalšieho skúmania.
V ďalšom poukazuje žalobca v 1. rade na to, že vydaním rozhodnutí prvostupňového orgánu a napadnutých rozhodnutí došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože žalobca zamestnáva okrem zamestnancov - občanov Poľskej republiky aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom žalobcu uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom Poľskej republiky a to napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutia prvostupňového orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu k všetkým zamestnancom žalobcu.
O skutočnosti, že rozhodnutia prvostupňového orgánu nie sú dôvodné, svedčí aj to, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych, ZUS) vydal rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval, že zamestnanec (resp. zamestnanci) žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej republiky podľa čl. 13 bod 3 základného nariadenia. V tomto chápaní žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení prvostupňových rozhodnutí, ale svojimi rozhodnutiami tiež poprela právny názoru poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvoláva práve na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (ZUS).
Žalobca v 1. rade namietal, že rozhodnutia prvostupňového orgánu sú nepreskúmateľné, keďže správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca (zamestnancov) spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie.
Ďalej namietal, že kontrola vykonaná správnym orgánom vo vzťahu k skúmaniu výkonu činnosti zamestnancov žalobcu bola vykonaná nezákonne, keďže do kompetencie sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce v pracovnoprávnych vzťahoch, lebo takúto kompetenciu má len inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u zamestnávateľa (žalobcu v 1. rade) kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti (výkon závislej práce zamestnancami) žiadne pochybenia alebo nedostatky. Za tejto situácie bol správny orgán viazaný týmito zisteniami a bol povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje rozhodnutia, keďže na ne dal podnet. Žalovaná účelovo tvrdí, že kontrola vykonávaná inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo nezodpovedá realite.
Žalobca v 1. rade konštatoval, že v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala organizačná zložka žalovanej, riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Namietal, že v lete 2012 vykonala organizačná zložka žalovanej u žalobcu v 1. rade kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky, ani čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov, ani pokiaľ ide o skutočné miesto podnikania v Slovenskej republike. O niekoľko mesiacov neskôr vykonaná kontrola už zrazu zistila závažné nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia zamestnancov, čo je v rozpore so samotnou príručkou, na ktorú sa žalovaná odvoláva.
Žalobca v 1. rade konštatoval, že žalovaná sa odvoláva v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy praktickou príručkou - právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Žalobca uviedol, že poukazuje na podstatné časti tejto príručky: „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas
pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosť v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy. Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“
Vychádzajúc z postupov uvedených v praktickej príručke, je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky, keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Pretože žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, argumentuje v žalobách, že spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu uzavreté zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.
V tomto chápaní má žalobca v 1. rade za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie.
Žalobca v 1. rade vykonáva na území Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť riadne a súlade so zákonom, pričom v tejto súvislosti zamestnáva viacerých zamestnancov, voči ktorým si plní všetky povinnosti podľa osobitných právnych predpisov.
Žalovaná vo vyjadreniach k žalobám navrhla žaloby ako nedôvodné zamietnuť poukazujúc na tie skutočnosti, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.mája 2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenia spoločenstva majú všeobecnú právnu pôsobnosť a uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch. Sú teda záväzné vo všetkých svojich častiach pre každého a musia byť uplatňované vnútroštátnymi orgánmi a štátnou správou, inštitúciami príslušnými v oblasti sociálneho zabezpečenia a vnútroštátnymi súdmi. Nariadenia spoločenstva majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou.
Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré sa uplatňuje od 01.mája 2010, je Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.septembra 2009. S účinnosťou od 01.mája 2010 sa uplatňuje aj Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia.
Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas
výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva. Uplatniteľná legislatíva sa určuje na základe všeobecných a osobitných pravidiel ustanovených v nariadení, ktoré majú výhradný účinok, t.j. neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia. Koordinačné nariadenia sú primárne založené na princípe lex loci laboris, a teda príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Ide o všeobecné pravidlo určovania uplatniteľných právnych predpisov upravené v článku 11 (3) základného nariadenia.
Pri uplatnení osobitných pravidiel upravených v článku 13 základného nariadenia sa na osobu vzťahuje uplatniteľná legislatíva štátu, v ktorom je fyzická osoba zamestnaná. V oboch prípadoch je však pri určovaní uplatniteľnej legislatívy rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj vykonáva. Napriek tomu, že pojem reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II. nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.
Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať inštitúcia ustanovená na tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. na území Slovenskej republiky - Sociálna poisťovňa. V niektorých prípadoch, ak ide o podozrenie, že zo strany zamestnávateľov dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia (bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti) uskutočňuje sociálna poisťovňa kontroly týkajúce sa preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov v spolupráci s národným inšpektorátom práce. Na základe výsledkov kontrol boli vyhodnotené ako firmy, ktorých zamestnanci reálne vykonávajú činnosť na území SR aj firmy, ktoré zamestnávajú prevažne zamestnancov s bydliskom na území Poľskej republiky. Títo zamestnanci boli naďalej ponechaní v systém sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky.
Kontroly vykonané národným inšpektorátom práce v spoločnosti žalobcu v 1.rade boli zamerané na iné skutočnosti, ako skutočnosti rozhodujúce na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a splnenie základných podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení.
Žalovaná uviedla, že je povinná vykonávať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy vždy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy a požiada sociálnu poisťovňu za týmto účelom o poskytnutie potrebných údajov. V každom takomto prípade je Sociálna poisťovňa povinná preveriť relevantné skutočnosti a informovať každý členský štát Európskej únie, ktorý požiadal Sociálnu poisťovňu o spoluprácu, nielen Poľskú republiku o zistených skutočnostiach. Povinnosť príslušných orgánov a inštitúcií členských štátov navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach a poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou priamo vyplýva z článku 76 základného nariadenia. Orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú aj v oblasti boja proti podvodom a omylom v rámci základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, čo vyplýva z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010.
Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS (Základ Ubezpieczeň Spolecznych), Varšava. Vo viacerých prípadoch ZUS Varšava žiadala Sociálnu poisťovňu o informáciu, či dotknuté osoby vykonávajú činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ sídlo. ZUS Varšava zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v posledných rokoch na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú.
Taktiež sociálna poisťovňa zaznamenala v predchádzajúcich rokoch nárast registrácii tzv. „poľských zamestnávateľov“, ktorí prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom vzťahu, ktorých príjem sa pohyboval v rozpätí od 25,00 eur do 50,00 eur a pracovná činnosť v rozsahu 4 až 10 hodín mesačne. Sociálna poisťovňa ako inštitúcia príslušná na vykonávanie ustanovení základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, bola oprávnená preveriť, či nedochádza zo strany osôb s bydliskom v Poľskej republike k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia.
Na základe podnetu ZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu registrovaných „poľských zamestnávateľov“ vzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systému verejného zdravotného poistenia, ktoré avizovala najmä ZP Dôvera a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Sociálna poisťovňa vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, a ktorých zamestnávateľ má sídlo na území Slovenskej republiky, pričom o zistených skutočnostiach informuje príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike. Následne, len v tých prípadoch, kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak sociálna poisťovňa už vystavila zamestnancom žalobcu formulár E 101 SK/ PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej legislatíve až do dňa platnosti formulárov. Sociálna poisťovňa tieto formuláre spätne neruší. Následne po ukončení platnosti príslušného formulára sociálna poisťovňa rozhoduje o zániku sociálneho poistenia dňom, ktorým platnosť formulára skončila. Ak sa jedná o zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy, a na základe kontrol vykonaných sociálnou poisťovňou, nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie podmienok registrovaného sídla zamestnávateľa, sociálna poisťovňa rozhoduje o tom, že dotknutému zamestnancovi povinné sociálne poistenia na území Slovenskej republiky nevzniklo. Obdobne postupovala Sociálna poisťovňa aj v prípade žalobcu.
V tejto súvislosti uviedla, že na určenie miesta výkonu činnosti zamestnancov je nevyhnutné posúdiť, či registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa spĺňa základné kritéria, na základe ktorých je možné dospieť k záveru, že zamestnanci tohto zamestnávateľa činnosť reálne vykonávajú. Splnenie kritérií registrovaného sídla je jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Sociálna poisťovňa pri posudzovaní splnenia kritérií registrovaného sídla vychádzala z „Praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku“, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie.
Zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Košice boli dňa 25.02.2013 poverení vykonávať kontrolu u zamestnávateľa (žalobcu v 1. rade) v mieste jeho registrovaného sídla. Kancelária, ani prevádzka zamestnávateľa, sa na adrese uvedenej v živnostenskom registri nenachádzala. Dňa 06.03.2013 sa dostavil na pobočku sociálnej poisťovne za účelom pracovného stretnutia splnomocnený zástupca žalobcu v 1. rade. Zo záznamu z pracovného stretnutia vyplýva, že adresa uvedená v živnostenskom oprávnení je virtuálnou adresou zamestnávateľa. Pracovné stretnutia sa uskutočňujú na adrese Svidník, Centrálna 274 (Hotel Rubín), kde má splnomocnený zástupca kanceláriu. Táto adresa však v živnostenskom oprávnení zamestnávateľa uvedená nie je. Zápisy z pracovných stretnutí sa nevykonávajú, z čoho je zrejmé, že nie je možné relevantným dokladom preukázať, či sa tieto pracovné stretnutia skutočne vykonávajú. Všetky účtovné doklady a doklady týkajúce sa zamestnancov zamestnávateľ neriadi z miesta registrovaného sídla, ale z miesta svojho trvalého bydliska, t.j. z Poľskej republiky. Práce prideľuje zamestnancom ústne. Písomný rozpis zadávania prác jednotlivým zamestnancom zamestnávateľa nevyhotovuje. Skutočné miesto výkonu práce u jednotlivých zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože je viazané len na objednávku zadávateľa a práca nikdy nie je vopred naplánovaná. Doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste, tiež neboli predložené.
Záznam z pracovného stretnutia číslo 53442-2/203-KEM zo dňa 06.03.2013 bol prerokovaný a podpísaný so splnomocneným zástupcom žalobcu, z čoho je zrejmé, že splnomocnený zástupca
žalobcu v 1. rade sa s obsahom záznamu oboznámil. Uvedený záznam tvorí prílohu tohto vyjadrenia. Súčasne žalovaná poznamenáva, že kontrola vykonaná zamestnancami Sociálnej poisťovne, pobočka Košice v lete v roku 2012, na ktorú žalobca v 1. rade poukazuje, bola zameraná na kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a plnenia povinností zamestnávateľa uložených zákonom č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. V rámci tejto kontroly sa teda nezisťovali skutočnosti relevantné na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu.
Až po vyhodnotení skutkového stavu vychádzajúc aj zo záznamu z pracovného stretnutia pristúpila Sociálna poisťovňa, pobočka Košice k vydaniu prvostupňových rozhodnutí, ktorými rozhodla, že dotknutým zamestnancom žalobcu, ktorých žalobca v 1. rade prihlásil na sociálne poistenie v pobočke sociálnej poisťovne, nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Sociálna poisťovňa vzhľadom na kontrolné zistenia dospela k záveru, že žalobca v 1. rade v zmysle kritérií stanovených na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania vykazuje znaky schránkovej spoločnosti, pričom vychádzala z Praktickej príručky. Článok 14 (5a) vykonávacieho nariadenia v znení Nariadenia Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.mája 2012 vyžaduje plnenie určitých podmienok, t.j. na účely uplatňovania hlavy II. základného nariadenia sa pod pojmom „registrované sídlo alebo miesta podnikania“ rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správy. Miesto podnikania žalobcu v 1. rade nie je možné považovať za registrované miesto podnikania na účely hlavy II. základného nariadenia. Kontrolou nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a ani zamestnancami sociálnej poisťovne vykonávajúci kontrolu sa so žiadnymi zamestnancami zamestnávateľa osobne nestretli.
Súvzťažne žalovaná uviedla, že vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca nie je podmienený podaním prihlášky alebo odhlášky z tohto poistenia. Prihláška na sociálne poistenie teda nemá konštitutívne účinky, ale len deklaruje právnu skutočnosť, s ktorou zákon (v danom prípade nariadenie) spája vznik povinného sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Vychádzajúc z uvedeného, ak nie je určená slovenská legislatíva, prihláška zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná.
Podanie prihlášky nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie, Sociálna poisťovňa, pobočka Košice rozhodla, že Volodymirovi Guliyanovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti v období od 1.9. 201 do 31.12.2011 podľa slovenskej legislatívy.
Zamestnancovi v 1. rade Trevorovi Gavinovi Hawesovi zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 30.9.2012.
Zamestnancovi žalobcu v 1.rade Rafalovi Jozefovi Koczymu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňom 30.júna 2013 podľa slovenskej legislatívy.
Žalovaná uviedla, že podľa jej právneho názoru v súlade s § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. za prvý úkon, ktorým začalo konanie vo veci sociálneho poistenia, bolo doručenie rozhodnutia prvostupňového orgánu účastníkom konania. Voči rozhodnutiam pobočky sociálnej poisťovne sa mali možnosť účastníci konania brániť využitím opravných prostriedkov a v odvolaní namietať skutočnosti, ktoré podľa účastníkov konania boli v rozpore so zákonom. Uvedenú možnosť účastníci konania (zamestnávateľ aj zamestnanci) v zákonom stanovenej lehote využili.
Sociálna poisťovňa ústredie sa stotožnila s právnym názorom pobočky sociálnej poisťovne, že dotknutému zamestnancovi žalobcu nevzniklo (alebo zaniklo) povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že v rámci kontroly zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu na území
Slovenskej republiky nebol reálny výkon činnosti zamestnancov preukázaný. Uvedené vyplýva aj z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, v ktorom odvolací orgán podrobne zdôvodnil svoj právny názor, pričom sa zároveň vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré účastníci konania vzniesli v odvolaniach. Skutkový a právny stav, na základe ktorého sociálna poisťovňa ústredie dospela k záveru, že napadnuté rozhodnutie pobočky sociálnej poisťovne sú správne, je totožný so skutkovým a právnym stavom, na základe ktorého pobočka sociálnej poisťovne rozhodla vo veci. Sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací orgán nerozhodovala na základe iných dôkazov, ale vyhodnotila dôkazy, na základe ktorých rozhodol prvostupňový orgán a súčasne v rozhodnutiach reagovala na všetky námietky účastníkov konania. Preto zo strany Sociálnej poisťovne, ústredie, nemohlo dôjsť k porušeniu dvojinštantnosti správneho konania.
Skutočnosť, že sociálna poisťovňa ústredie nerozhodla o odvolaniach žalobcu v zákonom ustanovenej lehote, nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí a nič nemení na skutkových zisteniach.
Žalovaná vo vyjadreniach tiež uviedla, že poukazujúc aj na napadnuté rozhodnutia, je obstaranie podkladov pre rozhodnutie vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne. Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.
Záverom žalovaná poukázala na to, že konštatovanie žalobcu v 1. rade, že sociálna poisťovňa uplatňuje diametrálne odlišný postup najmä k občanom Poľskej republiky, nie je opodstatnené. Na základe schválených postupov pobočky sociálnej poisťovne rozhodujú o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti formulárov E 101/PS A1, resp. o nevzniku povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti. V situácii osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území Slovenskej republiky, neexistuje cudzí prvok, a teda na situáciu takýchto osôb sa koordinačné právne predpisy ES nevzťahujú. V týchto prípadoch sa na dotknuté osoby vzťahuje výlučne vnútroštátna legislatíva upravujúca sociálne a zdravotné poistenie zamestnancov. Fyzická osoba sa považuje na účely sociálneho poistenia za zamestnanca, ak sú splnené zákonné podmienky (existencia právneho vzťahu a príjem). Platnosť pracovnoprávneho vzťahu sú oprávnené preskúmať len súdy, a preto sa uplatniteľná legislatíva posudzuje podľa koordinačných nariadení ES, ktoré sú nadradené vnútroštátnym právnym predpisom. Ak nie sú splnené kritéria na uplatnenie článku 13 (3) základného nariadenia, dotknutá osoba podlieha legislatíve štátu určeného podľa článku 11 (3) základného nariadenia.
Z uvedeného je teda zrejmé, že ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. - v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutia a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
- v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutia a postupov orgánov štátnej správy, orgánom územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.
Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Druhá hlava piatej časti O.s.p. upravuje rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov, pričom z ustanovení § 247 ods. 1 až 3 vyplýva, že ide o preskúmanie právoplatných rozhodnutí.
Z predložených administratívnych spisov vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Košice rozhodnutím zo dňa 6.9.2013, č. 90697-1/2013-Kem ako orgán príslušný podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení rozhodla tak, že pánovi Voloymirovi Guliyanovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa Piotr Sewryn Zieliňski-GreeenAdvice, od 01.07.2011 do 31.12.2011 podľa slovenskej legislatívy.
Na základe odvolaní žalobcu v 1. rade a žalobcu v 2. rade žalovaná rozhodla rozhodnutím zo dňa 16.decembra 2013 č. 49426-2/2013-BA podľa § 218 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení tak, že odvolania zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.
Sociálna poisťovňa pobočka Košice rozhodnutím zo dňa 6.9.2013 č. 90701-1/2013-KEM rozhodla, že zamestnancovi Trevorovi Gavinovi Hawesovi zaniklo povinné nemocenské poistenia, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 30.9.2012.
Žalovaná rozhodnutím zo dňa 4.2.2014 č. 14790-3/2014-BA odvolania žalobcu v 1. rade a žalobcu v 3. rade zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.
Sociálna poisťovňa, pobočka Košice rozhodnutím zo dňa 6.9..2013 č. 90620-1/2013-KEM vo veci zamestnanca rafala Jozefa Koczyho rozhodla tak, že mu nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi od 30.6.2013.
O odvolaniach žalobcu v 1. rade a žalobcu v 4. rade rozhodla žalovaná rozhodnutím vydaným dňa 30.1.2014 č. 16080-2/2014-BA tak, že odvolania zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.
Sociálna poisťovňa, pobočka Košice výrok rozhodnutí odôvodnila tým, že citovala ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, konkrétne § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. b/ bod prvý, § 3 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/, ustanovenie §19 ods. 1 s tým, že od od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.mája 2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou a sú priamo uplatniteľné.
Od 01.mája 2010 sa uplatňujú Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.septembra 2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004.
V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenia v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.
Podľa čl. 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.
Ďalej argumentovala tým, že vykonala kontrolu o žalobcu v 1.rade - zamestnávateľa Piotr Seweryn Zieliňski - GreenAdvice a oznámila zamestnávateľovi so sídlom Palarikova 16, Košice a to podľa výpisu zo živnostenského registra miesto podnikania do 20.05.2013, že vykoná za obdobie od 01.06.2011 do 31.12.2012 kontrolu odvodov poistného a kontrolu plnenia povinnosti zamestnávateľa podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Následne dňa 26.02.2013 osobne zamestnanci vykonávajúci kontrolu plnenia povinností zamestnávateľa zistili, že na adrese, ako je uvedená vo výpise zo živnostenského registra, sa nenachádza kancelária ani prevádzka
zamestnávateľa a vzhľadom na túto skutočnosť sa osobne do Sociálnej poisťovne, pobočka Košice dostavil Z.. J. G., splnomocnený vedúci podniku zahraničnej osoby, dňa 06.03.2013 na pracovné stretnutie, o ktorej skutočnosti bol napísaný záznam z pracovného stretnutia uvedeného dňa pod č. 53422-2/2013-KEM a prerokovanie tohto záznamu podpisom potvrdili zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočky Košice a Z.. J. G. ako splnomocnený vedúci podniku zahraničnej osoby.
Na základe tejto kontroly mal prvostupňový správny orgán zistené, že skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálnou adresou, riadiacou osobou je pán R. Y. M. a spoločné pracovné stretnutia so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby Z.. J. G. sú realizované na adrese O. XXX, Y. (F. N.) a zápisy z pracovných stretnutí sa nevykonávajú, predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávky zmluvných partnerov, miesto výkonu prácu jednotlivých zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože podľa vyjadrenia zamestnávateľa výkon ich práce je viazaný na objednávku, ktorá je nie je vopred plánovaná, písomný rozpis zadávania prác jednotlivým zamestnancom zamestnávateľ písomne nevyhotovuje a práce sú prideľované ústnou formou.
Vzhľadom na výsledky kontroly nebolo preukázané, že žalobca v 2.rade reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky a preto mu nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi od 01.09.2011 do 31.12.2011 podľa slovenskej legislatívy.
Vo vzťahu k žalobcovi v 3.a 4.rade rozhodla, že im zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti ku konkrétnym dátumom podľa slovenskej legislatívy
Žalovaná v napadnutých rozhodnutiach poukázala na rozhodnutia sociálnej poisťovne pobočky, obsah odvolaní a uviedla, že ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutia a dospela k záveru, že tieto rozhodnutia boli vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Poukázala na to, že podľa § 4 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 242/2012 Z.z. a zákona č. 413/2012 Z.z. s účinnosťou od 01.januára 2013 je zamestnanec na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohody o brigádnickej práci študentov, fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohody o vykonaní práce alebo dohody o pracovnej činnosti, ak je poberateľom starobného dôchodku, invalidného dôchodku, výsluhového dôchodku podľa osobitného predpisu a dovŕšila dôchodkový vek, invalidného výsluhového dôchodku podľa osobitného predpisu a žiaka strednej školy a študenta vysokej školy pri praktickom vyučovaní v období odbornej (výrobnej) praxe.
Podľa § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou od 01.januára 2011 je zamestnávateľ pre fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 fyzická osoba, ktorá je povinná poskytovať zamestnancovi príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 a má bydlisko v inom členskom štáte Európskej únie alebo v štáte, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore ako Slovenská republika alebo na území Švajčiarskej konfederácie alebo v štáte, s ktorým má Slovenská republika uzatvorenú medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou od 01.januára 2010 je zárobková činnosť, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, neustanovuje inak, činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, okrem nepeňažného príjmu z predchádzajúceho právneho vzťahu, ktorý zakladal právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, poskytnutého z prostriedkov sociálneho fondu.
Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou od 01.januára 2010 povinne nemocensky poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1.
Podľa § 15 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou od 01.januára 2010 povinne dôchodkovo poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 a 2.
Podľa § 19 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení povinne poistený v nezamestnanosti je zamestnanec, ktorý je povinne nemocensky poistený, ak tento zákon neustanovuje inak.
Účastník konania (žalobca v 1. rade) je zapísaný v živnostenskom registri Okresného úradu Svidník pod číslom 820-70562. Do 20.mája 2013 mal miesto podnikania v X. - H., R. XX. V čase kontroly mal miesto podnikania vo Svidníku, X. XXX/X. V registri zamestnávateľov je vedený od XX.júna 2011.
Zamestnanec účastníka konania (žalobca v 2. rade) je vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne od 01.10.2011. Zamestnanec účastníka konania (žalobca v 3. rade) je vedená v Registri poistencov Sociálnej poisťovne od 01.10.2011. Zamestnanec účastníka konania (žalobca v 4. rade) je vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne od 01.07.2011.
Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01. mája 2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21. marca 1972. Od 1. mája 2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie") a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie"). Od 28.júna 2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.
Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.
V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.
Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom do 28. júna 2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.
Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.
Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie
bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.
Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.
V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade sociálna poisťovňa.
Sociálna poisťovňa postupuje pri určení uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri poskytovaní údajov relevantných na posúdenie uplatniteľnej legislatívy rovnako vo vzťahu ku všetkým fyzickým osobám s bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie, ako aj vo vzťahu k príslušným inštitúciám určených na stanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátoch.
Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.
Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.
Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť taktiež.
Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod.. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na
zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania.
V rámci vykonanej osobnej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Košice zistila, že v registrovanom sídle zamestnávateľa, t.j. R. 16, X. a od 20.3.2013 vo Svidníku, ul X. XXX/X sa nenachádza kancelária ani prevádzka zamestnávateľa. Do Y. poisťovne, pobočky Košice sa dňa 06.03.2013 osobne dostavil Z.. J. G. ako splnomocnený vedúci podniku zahraničnej osoby a poskytol zamestnancom vykonávajúcim kontrolu súčinnosť pri zisťovaní údajov o účastníkovi konania. O výsledku kontroly bol spísaný záznam zo stretnutia, ktorý všetci zúčastnení podpísali.
Sociálna poisťovňa, pobočka Košice kontrolou zistila, že skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálnou adresou. Spoločné stretnutia žalobcu v 1. rade so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby Z.. J. G. sa konajú na adrese O. XXX, Y. (F. N.). Na uvedenej adrese s nachádza kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby Ing. J. G.. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na adrese splnomocnenca Ing. J. G.. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov. Žalobca v 1. rade riadi spoločnosť z miesta svojho trvalého bydliska R. B. XXB, R. B., R. republika. Práce sú prideľované účastníkom konania ústnou formou, t.j. účastník konania osloví potrebný počet zamestnancov a pridelí mu prácu, určí im miesto a spôsob výkonu práce bez časového ohraničenia. Y. miesto výkonu zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože podľa vyjadrenia účastníka konania práca je viazaná na objednávku, ktorá nie je vopred plánovaná.
Výsledkom kontroly je protokol o výsledku kontroly odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkového poistenie.
Z výsledkov kontroly vyplýva, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa, uvedené vo výpise zo živnostenského registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti.
Na základe uvedených skutočností sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací orgán dospela k záveru, že zamestnancom účastníka konania povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky zaniklo, resp. nevzniklo podľa slovenskej legislatívy.
Konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl. Zákona o sociálnom poistení. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom na ustanovenie § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.
Podľa § 185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá podľa Zákona o sociálnom poistení povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych účastníkov konania. Taktiež Zákon o sociálnom poistení neukladá povinnosť sociálnej poisťovni pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010.
Uvedeným postupom nebolo dotknuté právo účastníka konania navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k zisteným dôkazom, vzhľadom na to, že relevantné dôkazy na preukázanie skutkového stavu veci mal možnosť účastník konania uplatniť v rámci odvolacieho konania. Ak by sa na základe dôkazov a vyjadrení účastníka konania predložených v rámci odvolacieho konania preukázala nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, prvostupňový orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, má možnosť podľa § 217 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení napadnuté rozhodnutie zrušiť, resp. nahradiť ho novým rozhodnutím vydaným v súlade s platnými právnymi predpismi.
Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.
V prípadoch, v ktorých prvostupňový správny orgán konštatoval, že žalobcom nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi, konštatovala, že jej bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Na základe uvedeného dospela k záveru, že na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov žalobcu v 1. rade na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania.
Písomným podaním právny zástupca žalobcov v 2. až 4. rade navrhoval, aby ich súd podľa § 92 ods. 1 O.s.p., § 250 ods. 1, 2 O.s.p. pripustil do konania ako žalobcov a pripojil aj plnomocenstvo na zastupovanie v konaní uvedených fyzických osôb.
Uznesením zo dňa 02.12..2014 č.k.: 4S/12/2014-44 súd pribral do konania na strane žalobcov uvedené osoby ako žalobcov v 2. až 4. rade podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p..
V súvislosti so žalobami žalobcu v 1. rade súd poukazuje na to, že z ustanovenia § 249 ods. 1, 2 a § 250j O.s.p. vyplýva, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou. Konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.
Ustanovenie § 250 ods. 2 O.s.p. upravuje, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.
Citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo teda znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie, a teda musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, ak takáto osoba nebola ukrátená na právach, súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu a ide o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že rozhodnutie bolo nezákonné, čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať a viedlo by to k zastaveniu konania.
Žalobca v 1. rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali zákonný postup, rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce pravdou, že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak aj podľa názoru súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. - pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1. rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 250h ods.1 O.s.p. až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b. Namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv žalobu je pre rozhodnutie vo veci irelevantné. Je nesporné, že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že Zákon o sociálnom poistení č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov v ustanovení §145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - právo na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia - poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči jej právnemu nástupcovi.
Vzhľadom na citované ustanovenia rozhodnutiami Sociálnej poisťovne pobočky nemohlo byť zasiahnuté aj do majetkovej sféry žalobcu.
Z obsahu žalôb je podľa názoru súdu evidentné, že žalobca namieta iné porušenie ako svojich subjektívnych práv ako účastníka konania, ale porušenie práv zamestnancov. Aj keby napadnutými rozhodnutiami alebo postupom boli porušené právne predpisy SR, resp. nariadenia Rady EHS, z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku bez akýchkoľvek pochybností vyplýva žalobcovi v 1. rade povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv a nikoho iného. Zamestnancom žalobcu nič nebránilo v tom, aby sa (žalobou samostatne alebo spoločnou) domáhali svojich subjektívnych práv v zákonnej lehote dvoch mesiacov.
Za nedôvodnú považuje súd námietku žalobcu, že sociálna poisťovňa pobočka a žalovaná ako organizačné zložky sociálnej poisťovne neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobu.
Zákon č. 461/2003 Z.z. v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2 - v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa ustanovenia § 172 ods. 5 - predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.
Tretia časť Zákona o sociálnom poistení súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.
Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1 tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 2 - organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.
Z ustanovenia § 196 ods. 1 vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon nevylučuje, aby sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci nerozhodla.
Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1. rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutia žalovanej sú len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup žalovanej umožňuje zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v ustanovení § 218 ods. 1, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.
Žalobcom v 1. rade napadnuté rozhodnutia správnych orgánov boli vydané v súlade s ustanovením § 209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, lebo v odôvodneniach rozhodnutí správne orgány uviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.
Ostatné námietky žalobcu vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v oznámení žalovanej príslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite súd konštatuje, že žalobca v žalobách nenamietal v súvislosti s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké subjektívne práva žalobcu boli porušené. Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 2 upravuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe súd dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobe je namietané porušenie subjektívnych práv žalobcu v 2. rade, postup žalovanej postup žalovanej bol v súlade so zákonom, a preto žalobu žalobcu v 1. rade ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..
Vo vzťahu k žalobcom v 3. až 4. rade súd predovšetkým zisťoval, či žaloby týchto žalobcov boli podané včas a to s poukazom na postup súdu v konaní, alebo či žaloba bola podaná po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty a to preto, že tieto žalobkyne sa stali účastníkmi súdneho konania až na základe právoplatného uznesenia súdu, ktoré súd citoval vyššie. Žaloba týchto žalobkýň bola podaná oneskorene, pretože Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 O.s.p. upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi v 2.rade doručené 30.1.201., Ak teda tento žalobca bol pripustený do konania až dňa 4.12.2014, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie zo dňa 02.12.2014, č.k.: 4S/12/2014-44, ním podaná žaloba je podaná oneskorene. Postavenie žalobcu nadobudol na základe výroku citovaného uznesenia podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1, podľa ktorého na návrh účastníka môže súd pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník konania. Súhlas toho, kto má takto do konania vstúpiť, je potrebný, ak má vystupovať na strane navrhovateľa.
Napriek tomu, že už v čase vydania uznesenia zo dňa 2.12..2014 bolo súdu zrejmé, že žalobu tohto žalobcu vyhodnotí ako oneskorene podanú, nechcel túto otázku vopred prejudikovať a naviac nevyhovením návrhu na jeho pribratie do konania ako žalobcu by mohol namietať, že súd mu odoprel právo konať pred súdom.
Lehota žalobcu v 2. rade (dva mesiace odo dňa doručenia rozhodnutí žalovanej) nemôže byť zachovaná ani pri argumentácii, že on a jeho zamestnávateľ (žalobca v 1. rade) sú nerozluční spoločníci, pretože z hmotnoprávnych ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov pre žalobcu v 1. rade a 2.rade nevyplývajú rovnaké práva a povinnosti.
Naviac z ustanovenia § 246c ods. 1 O.s.p. vyplýva, že pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti zákona... . Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, je rozhodná povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva. Občiansky súdny poriadok v § 91 ods. 2 nerozlučné spoločenstvo definuje tak, že ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných... . Správne súdnictvo podľa piatej časti je o ochrane subjektívnych práv fyzickej alebo právnickej osoby. Subjektívne práva, resp. povinnosti žalobcu v 1. rade ako zamestnávateľa nie sú identické so subjektívnymi právami a povinnosťami fyzických osôb zamestnancov. Aplikácia ustanovenia § 91 ods. 2 v spojení s §246c ods. 1 O.s.p. pre toto konanie tak nespĺňa podmienku primeranosti.
Podľa § 250d ods. 3 - súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd konanie o žalobe žalobcu v 2.rade zastavil, pretože žaloba bola podaná oneskorene.
Z administratívneho spisu mal súd za preukázané, že rozhodnutia žalovanej neboli doručené žalobcom v 3.a 4.rade, aj keď bol prevzaté , ale iným osobami.
Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v § 212 ods. 3 písm. c/ upravuje, že upravuje, že rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“. Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia o poistnom... .
Ak teda rozhodnutia žalovanej zasielané do vlastných rúk bolo prevzaté inou osobou ako adresátom, teda žalobcami v 3.a 4.rade, rozhodnutia žalovanej vo vzťahu k ním nemohlo nadobudnúť právoplatnosť.
Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, ktoré v odôvodneniach rozhodnutí citujú správne orgány, jednoznačne vyplýva, že pravidlá, ktoré majú určiť uplatniteľnú legislatívu, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Základné nariadenie v čl. 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.
Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že konanie v predmetnej veci začalo na žiadosť príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) o preskúmanie rozhodujúcich skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, tzn. či zamestnanec skutočne vykonáva zamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnania vzbudzuje pochybností z dôvodu, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc R. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie M. podnikateľskej činnosti, ktoré vykonávajú v Poľskej republike.
Z dokazovania vykonaného správnymi orgánmi vyplýva, že tieto závery o tom, že žalobcom 3.a X.rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti na základe vykonanej kontroly Sociálnou poisťovňou, pobočkou Košice mal zistené, že žalobca v 1. rade ako zamestnávateľ žalobcov v 2. až 4. rade nemá v mieste podnikania zriadenú žiadnu kanceláriu, resp. prevádzku, a že využíva na spracovanie personálnej, účtovnej a mzdovej agendy zamestnancov prihlásených na sociálne poistenie Slovenskej republiky služby externej firmy so sídlom vo Svidníku. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobcovia reálne vykonávajú činnosť ako zamestnanci na území Slovenskej republiky, a preto nemôžu podliehať slovenským právnym predpisom podľa článku 13 (3) základného nariadenia. Podľa názoru súdu záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, bol realizovaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu ani z odôvodnení nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že títo žalobcovia reálne činnosť zamestnanca nevykonávajú.
Dôsledne sa správne orgány nevyrovnali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1. rade, pretože právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia ktorého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti telefonicky spracovávať personálnu, účtovnú a mzdovú agendu externou firmou atď.. Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Základné nariadenie v článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.
Z citovaného článku teda jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o takzvaný cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu fyzickú osobu - zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenia.
Záver o tom, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade ako zamestnávateľovi nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto podnikania, pričom ďalšie podrobnejšie skutočnosti vo vzťahu k priestorom v Hoteli N., Y., napr. nájom priestoru atď.. Nebolo jednoznačne preukázané, kde bola uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, miesto, kde sú vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov a podobne. Rovnako nebolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činnosti žalobcov v 3.a 4.rade ako zamestnancov.
Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v ustanovení § 195 ods. 1 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania.
Podľa § 196 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení - dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb, netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe alebo skutočnosti známe z činnosti sociálnej poisťovne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede.
Z doteraz vykonaného dokazovania podľa názoru súdu, ktoré je nedostatočné na vykonanie objektívneho záveru, že žalobca v 2. rade na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonával, je predčasný a zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci.
Ak teda sociálna poisťovňa pobočka a následne žalovaná rozhodli napadnutými rozhodnutiami, súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na jednoznačný záver tak, ako ho prezentujú v odôvodnení rozhodnutí a ich rozhodnutia nie sú odôvodnené v súlade s ustanovením § 209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktoré ukladá uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovala.
Po preskúmaní rozhodnutí Sociálnej poisťovne, pobočky Košice a rozhodnutia žalovanej v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobcami v 3.a 4. rade súd dospel k záveru, že rozhodnutia boli vydané na základe nedostatočne zisteného stavu veci a sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zároveň tým, že im neboli doručené do vlastných rúk, trpia takou vadou, ktorá má vplyv na zákonnosť rozhodnutia, preto podľa § 250j ods. 2 písm. c, d, e/ O.s.p. napadnuté rozhodnutia zrušil a vracia vec žalovanej na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní je nevyhnutné vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikali žiadne pochybnosti o mieste podnikania žalobcu v 1. rade a rovnako vykonať dokazovanie na objektívne preukázanie, že žalobcovia v 3.a 4.rade. reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky nevykonávali.
Právny zástupca žalobcov v 3.a 4.rade trovy konania vyčíslil písomným podaním zo dňa 5.12..2014 tak, že žiadal priznať trovy právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, žaloba a účasť na pojednávaní dňa 4.12.2014 - § 11 ods. 4 v spojení s § 13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.) - 1 úkon vo výške 134,-- eur, spolu vo výške 402,-- eur, 3x režijný paušál po 8,04 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.), spolu vo výške 24,12 eur, trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 426,12 eur.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. vo vzťahu k žalobcovi v 1. tomuto nepriznal trovy konania, pretože nebol v konaní úspešný. Vo vzťahu k žalobcovi v 2.rade bolo konanie zastavené, preto nemá právo na náhradu trov konania.
Pretože piata časť Občianskeho súdneho poriadku nemá osobitné ustanovenie o náhrade trov konania v prípade zastavenia konania vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade, súd mu nepriznal náhradu trov konania, pretože podľa § 146 ods. 2 písm. c/ v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 O.s.p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
Žalobcovia v 3.a 4.rade mali v konaní plný úspech, preto mu súd priznal náhradu trov konania za 2 úkony právnej služby po 134,-- eur a to prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby, 2x režijný paušál 8,04 eur a za účasť na pojednávaní dňa 4.12..2014 znížil túto odmenu o 50%, teda 71,02 eur, pretože išlo o konanie spojené na spoločné konanie a odmena sa kráti až o 50% pri zastupovaní dvoch a viacerých osôb.
Trovy právneho zastúpenia súd vyčíslil podľa ustanovení zákona č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov, za poskytovanie právnych služieb § 11 ods. 4, § 13 ods. 2, § 13c ods. 1 písm. a/, c/, d/.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.