Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_61Cbi-7-2014.pdf
PDF · 118.61 KB
Case nature
Area
Subarea
61Cbi/7/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred samosudcom JUDr. Mariánom Blahom v právnej veci žalobcu: Slovenská republika - Daňový úrad Banská Bystrica, Nová 13, 974 04 Banská Bystrica proti žalovanému: Mgr. Vladimír Vanko, so sídlom kancelárie správcu Lazovná 38, 974 01 Banská Bystrica, správca konkurznej podstaty dlžníka SCRAPMET, s.r.o. „v konkurze", so sídlom Robotnícka 10, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 802 492, o určenie pohľadávky proti podstate, takto
rozhodol:
Súd určuje, že pohľadávka žalobcu uplatnená u žalovaného v konkurze vedenom
na Okresnom súde Banská Bystrica pod spisovou značkou č. k. 2K/23/2012, úpadcu SCRAPMET, s.r.o., so sídlom Robotnícka 10, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 802 492 vyplývajúca z podaného daňového priznania DPH za zdaňovacie obdobie 12/2013 vo výške 4 778,18 Eur je pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. k) Zákona č. 7/2005 Z. z.
Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.
Súd nepriznáva žalobcovi právo na náhradu trov tohto konania.
odôvodnenie:
Žalobca sa svojou žalobou doručenou súdu dňa 19. 05. 2014 domáhal určenia, že jeho pohľadávka v konkurze pod spisovou značkou 2K 23/2012 úpadcu SCRAPMET, s.r.o., vyplývajúca z podaného daňového priznania DPH za zdaňovacie obdobie 12/2013 vo výške 4 778,18 Eur je pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ZKR s právom na prednostné uspokojenie počas konkurzu. Svoj nárok žalobca odôvodnil tým, že po vyhlásení konkurzu
na majetok uvedeného úpadcu žalovaný ako správca úpadcu požiadal 27. 11. 2013 o zrušenie registrácie pre daň z pridanej hodnoty, čomu žalobca ako správca dane vyhovel a na základe rozhodnutia o zrušení registrácie k DPH, žalovaný podal daňové priznanie vo výške 4 778,18 Eur za zdaňovacie obdobie december 2013. Keďže podľa tvrdenia žalobcu žalovaný uvedenú daňovú povinnosť nesplnil žalobca písomne uplatnil dňa 08. 04. 2014 voči žalovanému uvedenú pohľadávku proti podstate vo výške 4 778,18 Eur, ktorú pohľadávku žalovaný
vo vyjadrení dňa 28. 04. 2014 opakovane neuznal ako pohľadávku proti podstate, pretože táto pohľadávka nesúvisí s prevádzkovaním podniku úpadcu ani so správou a speňažovaním majetku. Uvedené popretie bolo doručené žalobcovi 02. 05. 2014, pričom žalovaný zároveň žalobcu vyzval na podanie žaloby o určenie pohľadávky proti podstate v lehote 15 dní. Na základe takéhoto neuznania pohľadávky proti podstate žalobca doručil súdu žalobu o určenie pohľadávky proti podstate dňa 19. 05. 2014.
Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú. V prvom rade poukazoval žalovaný na skutočnosť, že žaloba bola podaná oneskorene. Podľa tvrdenia žalovaného žalobca daňovou výzvou zo dňa 06. 03. 2014 vyzval úpadcu na zaplatenie uvedené daňového nedoplatku, pričom po doručení tejto daňovej výzvy žalovanému ako správcovi úpadcu tento vo svojom oznámení zo dňa 18. 03. 2014, ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 21. 03. 2014, oznámil neuznanie uvedenej pohľadávky proti podstate a zároveň namietol nesprávny postup žalobcu, ktorý nemal uplatniť daňovú výzvu podľa § 80 daňového poriadku, vzhľadom na vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu. Podľa tvrdenia žalovaného už túto daňovú výzvu žalovaný považoval za uplatnenie pohľadávky proti podstate, vyjadrením zo dňa 18. 03. 2014 žalovaný neuznal túto pohľadávku žalovaného proti podstate a zároveň poučil žalobcu o podanie žaloby do 15 dní od doručenia tohto oznámenia. Keďže toto prvé oznámenie prevzal žalobca 21. 03. 2014 a žaloba bola doručená až dňa 19. 05. 2014, žalobca podľa tvrdenia žalovaného nepodal žalobu včas v 15 dňovej lehote a z tohto dôvodu žiadal žalovaný v celom rozsahu žalobu zamietnuť, t. j. z dôvodu oneskorene podanej žaloby. Ďalej žalovaný namietal, že samotné uplatnenie pohľadávky spočívajúcej v nároku na zaplatenie DPH po zrušení registrácie za zdaňovacie obdobie december 2013, nie je pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. i) a k) z. č. 7/2005 Z.z. (ďalej len ZKR), pretože táto pohľadávka nesúvisí s prevádzkovaním podniku úpadcu keďže tento podnik prevádzkovaný nebol a nesúvisí ani so speňažovaním a správou majetku. Podľa tvrdenia žalovaného nie je možné takúto pohľadávku žalobcu priradiť ku žiadnej majetkovej podstate v konkurze a určenie pohľadávky uplatnenej žalobcom ako pohľadávky proti podstate by bolo v rozpore s účelom a zmyslom konkurzného zákona a spôsobom uspokojovania pohľadávok veriteľov. Z týchto dôvodov preto žiadal žalovaný žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
Súd vykonal dokazovanie s výsluchom účastníkov konania, oboznámením sa s výpisom z Obchodného vestníka č. OV 162/2012, s písomným uplatnením pohľadávky proti podstate zo dňa 08. 04. 2014, s daňovým priznaním žalovaného zo dňa 27. 01. 2014, s písomným opakovaným oznámením žalovaného zo dňa 28. 04. 201, s daňovou výzvou žalobcu zo dňa 06. 03. 2014, s doručenkou o prevzatí tejto výzvy žalovaným v spise na č. l. 11, s písomným neuznaním pohľadávky žalovaným zo dňa 18. 03. 23014, s rozhodnutím žalobcu o námietke zo dňa 01. 04. 2014, s doručenkou o prevzatí tohto rozhodnutia žalovaným v spise na č. l. 17, s písomnou žiadosťou žalovaného o zrušenie registrácie pre daň z pridanej hodnoty zo dňa 27. 11. 2012, s mailovou komunikáciou účastníkov konania v spise na č. l. 19, s rozhodnutím žalobcu zo dňa 03. 12. 2014 o zrušení registrácie pre DPH, s doručenkou o prevzatí tohto rozhodnutia žalovaný, s písomným vyjadrením žalovaného
zo dňa 09. 06. 2014, s písomným vyjadrením žalobcu zo dňa 02. 07. 2014, s pripojeným spisom Krajského súdu Banská Bystrica spisová značka 24S 89/2014 a zistil nasledovný skutkový stav:
Tunajší súd v konaní 2K 23/2012 vyhlásil dňa 16. 08. 2012 konkurz na majetok úpadcu - SCRAPMET, s.r.o., pričom za správcu konkurznej podstaty úpadcu bol ustanovený žalovaný. Uvedené uznesenie o vyhlásení konkurzu bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. OV 162/2012 dňa 22. 08. 2012. Po vyhlásení konkurzu žalovaný ako správca úpadcu písomne požiadal žalobcu dňa 27. 11. 2012 o zrušenie registrácie pre daň z pridanej hodnoty z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu, z dôvodu že správca neprevádzkuje
po vyhlásení konkurzu podnik úpadcu a z dôvodu, že úpadca už nevykonáva žiadnu podnikateľskú činnosť. Tejto žiadosti žalobca vyhovel a svojim rozhodnutím číslo 9600301/5/5381089/2013 zo dňa 03. 12. 2013 rozhodol o zrušení registrácie úpadcu pre daň z pridanej hodnoty a určil úpadcovi deň 31. 12. 2013, ako deň uplynutím ktorého prestáva byť platiteľom dane. Zároveň bol v tomto rozhodnutí žalovaný poučený o povinnosti podať do 25 dní po skončení každého zdaňovacieho obdobia daňové priznanie a v tej istej lehote zaplatiť uvedenú daňovú povinnosť. Žalovaný podal daňové priznanie po skončení posledného zdaňovacieho obdobia, ktorým bol december 2013, pričom daňové priznanie bolo vypracované dňa 27. 01. 2014 (v spise na č. l. 7), z ktorého vyplynula daňová povinnosť
po zrušení registrácie k DPH určená samotným žalovaným vo výške 4 788,18 Eur. Keďže v lehote do 25 dní od skončenia posledného zdaňovacieho obdobia nebola táto daňová povinnosť žalovaným uhradená, žalobca daňovou výzvou podľa § 80 Zákona č. 563/2009 Z.z.
zo dňa 06. 03. 2014 vyzval úpadcu SCRAPMET, s.r.o. „v konkurze“ na zaplatenie uvedeného daňového nedoplatku do 15 dní od doručenia tejto výzvy. Uvedená daňová výzva bola doručovaná žalovanému ako správcovi, a to dňom 13. 03. 2014 podľa doručenky v spise na č. l. 11. Žalovaný reagoval na daňovú výzvu svojim písomným vyjadrením zo dňa 18. 03. 2014 ( v spise na č. l. 12), ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 21. 03. 2014. V tomto podaní žalovaný neuznal pohľadávku žalobcu určenú v uvedenej daňovej výzve zo dňa 06. 03. 2014 ako pohľadávku proti podstate, pretože tento daňový nedoplatok nie je daňou, ktorá by súvisela s prevádzkovaním podniku ani so správou a speňažovaním majetku podľa § 87 ods. 2 písm. i) a k) Zákona č. 7/2005 Z. z. Žalovaný teda oznámil žalobcovi, že neuznáva právny dôvod a ani výšku uvedenej pohľadávky proti podstate. Zároveň bol žalobca poučený na podanie žaloby na určenie právneho dôvodu alebo výšky pohľadávky proti podstate vrátane poučenia o následkoch nepodania tejto žaloby, t. j. na neprihliadanie tejto pohľadávky proti podstate v prípade nepodania žaloby v 15 dňovej lehote. V tomto podaní zároveň žalovaný uplatnil námietku proti daňovej výzve správcu dane s poukazom na ustanovenie § 158 ods. 5 Zákona o správe daní, v zmysle ktorého po vyhlásení konkurzu správca dane postupuje podľa osobitného predpisu. V rámci námietok proti daňovej výzve žalovaný zároveň oznamoval, že uplatnenú pohľadávku podľa daňovej výzvy nie je možné uspokojiť v konkurze, a teda nie je ju možné uspokojiť ani v náhradnej 15 dňovej lehote od doručenia výzvy správcu dane. Zároveň v poslednej vete tohto vyjadrenia žalovaný oznamoval žalobcovi v rámci námietok proti daňovej výzve , že žalobca nemôže uplatňovať uvedenú pohľadávku v konkurze výzvou voči správcovi. Uvedené neuznanie pohľadávky a uplatnenie námietok proti daňovej výzve bolo doručené žalobcovi 21. 03. 2014 s tým, že posledný deň 15 dňovej lehoty na podanie žaloby o určenie právneho dôvodu a výšky pohľadávky proti podstate uplynul dňom 07. 04. 2014 a v tejto lehote žaloba o určenie pohľadávky proti podstate podaná nebola.
Na vyššie uvedené oznámenie žalovaného o neuznaní pohľadávky proti podstate a podanie námietok proti daňovej výzve reagoval žalobca tak, že svojim rozhodnutím č. 9600302/5/1268268/2014/MydM vyhovel námietkam žalovaného a zistil, že námietky žalovaného smerujúce k nemožnosti žalobcu postupovať po vyhlásení konkurzu v zmysle daňového poriadku boli dôvodné. Uvedené rozhodnutie o vyhovení námietkam prevzal žalovaný 07. 04. 2014. Následne si žalobca dňa 08. 04. 2014 písomne uplatnil pohľadávku proti podstate voči žalovanému, a to vo vyššie uvedenej čiastke 4 778,18 Eur ako neuhradenej DPH na základe podaného daňového priznania za december 2013. Na takto písomné uplatnenie pohľadávky proti podstate reagoval žalovaný svojím písomným vyjadrením zo dňa 28. 04. 2014 (v spise na č. l. 8), ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 02. 05. 2014. Opätovne
z rovnakých dôvodov ako vo vyjadrení zo dňa 18. 03. 2014 žalovaný neuznal žalobcom uplatnenú pohľadávku proti podstate, pretože podľa tvrdenia žalovaného uvedená pohľadávka, a to neuhradené DPH za posledné zdaňovacie obdobie december 2013 nesúvisí s prevádzkovaním podniku ani so správou a speňažovaním majetku úpadcu. Žalovaný teda opätovne neuznal právny dôvod a ani výšku uvedenej pohľadávky proti podstate a zároveň poučil žalobcu o možnosti podať žalobu o určenie právneho dôvodu a výšky pohľadávky s tým, že v prípade nepodania takejto žaloby do 15 dní od doručenia výzvy žalovaného sa
na pohľadávku žalobcu v rámci konkurzu neprihliada. Žalobca prezval toto oznámenie
02. 05. 2014, pričom súdu bola doručená dňa 19. 05. 2014 žaloba o určenie, že žalobcom uplatnená pohľadávka v konkurze proti vyššie uvedenému úpadcovi vo výške 4 778,18 Eur vyplývajúca z daňového priznania DPH za zdaňovacie obdobie december 2013 je pohľadávkou proti podstate. Posledný deň lehoty na podanie žaloby v zmysle tejto výzvy žalovaného uplynul dňom 17. 05. 2014 a keďže posledný deň lehoty pripadol na sobotu, potom v zmysle ustanovenia § 203a ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z. z. sa tento posledný deň lehoty presúva na najbližší pracovný deň, ktorým je 19. 05. 2014. Keďže žaloba bola doručená súdu dňa 19. 05. 2014, t. j. posledný deň lehoty na podanie tejto žaloby podľa § 87 ods. 8 Zákona č. 7/2005, žaloba bola podaná včas, t.j. v lehote určenej žalovaným podľa jeho výzvy zo dňa 28. 04. 2014. V konaní medzi účastníkmi nebola sporná otázka vzniku daňovej povinnosti na zaplatenie DPH po zrušení registrácie a nebola sporná ani výška tejto daňovej povinnosti. V predmetnom konaní boli sporné dve otázky, a to či žaloba žalobcu bola doručená súdu včas a či je nárok žalobcu na zaplatenie DPH pohľadávkou proti podstate.
Žalovaný poukazoval na skutočnosť, že v daňovej výzve žalobcu zo dňa 06. 03. 2014 bola uplatnená pohľadávka žalobcu na zaplatenie DPH za posledné zdaňovacie obdobie december 2013 a žalovaný z obsahu takto doručenej daňovej výzvy túto považoval za uplatnenie nároku žalobcu na uspokojenie pohľadávky proti podstate. Preto pokiaľ žalovaný písomne oznámil dňa 18. 03. 2014 (doručené žalobcovi 21. 03. 2014) neuznanie tejto pohľadávky proti podstate, čo do právneho dôvodu a výšky a zároveň ho vyzval na podanie žaloby do 15 dní do doručenia tohto oznámenie, žalobca mal najneskôr do 07. 04. 2014 podať žalobu o určenie právneho dôvodu a výšky pohľadávky proti podstate. Keďže žalobca tak neurobil žaloba nebola podaná včas a žalovaný sa domáhal jej zamietnutia. Žalobca nesúhlasil s takýmto posúdením jeho úkonu, a to daňovej výzvy zo dňa 06. 03. 2014, pretože podľa tvrdenia žalobcu touto daňovou výzvou si neuplatnil žalobca voči žalovanému pohľadávku proti podstate, ale vyzval úpadcu na splnenie si daňovej povinnosti, a to v zmysle procesných postupov podľa zákona o správe daní č. 563/2009 Z.z. konkrétne podľa ustanovenia § 80, pričom daňovú výzvu žalobca považoval za procesný prostriedok, ktorý je povinný použiť, keďže daňové konanie sa vyhlásením konkurzu neprerušuje podľa § 47 ods. 2 Zákona o konkurze a reštrukturalizácií a podľa tvrdenia žalobcu bolo preto neuznanie pohľadávky proti podstate na základe daňovej výzvy predčasné a nezodpovedalo obsahu daňovej výzvy. Podľa tvrdenia žalobcu až následne je možné hovoriť o uplatnení pohľadávky žalobcu ako pohľadávky proti podstate, a to na základe písomnej žiadosti zo dňa 08. 04. 2014, pričom na opakované písomné neuznanie žalovaného zo dňa 28. 04. 2014 reagoval žalobca včas podanou žalobou o určenie právneho dôvodu a výšky pohľadávky proti podstate.
Žalovaný ďalej namietal hmotnoprávne posúdenie uplatneného nároku žalobcu a tvrdil, že aj keby žaloba bola podaná včas, tak v danom prípade sa nemôže jednať o pohľadávku proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. i) a k), pretože táto pohľadávka nesúvisí s prevádzkovaním podniku úpadcu ani so speňažovaním a správou majetku úpadcu.
Podľa § 87 ods. 1 Zákona č. 7/2005 Z. z., pohľadávky proti podstate sú pohľadávky proti všeobecnej podstate a pohľadávky proti oddelenej podstate.
Podľa § 87 ods. 2 písm. k) Zákona č. 7/2005 Z. z., pohľadávky proti všeobecnej podstate sú a uspokojujú sa zo všeobecnej podstaty v tomto poradí: pohľadávky na daniach, poplatkoch, clách, poistnom na zdravotné poistenie, poistnom na sociálne poistenie, príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie a príspevkoch na doplnkové dôchodkové sporenie, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ak súvisia so správou a speňažovaním majetku.
Podľa § 87 ods. 7 Zákona č. 7/2005 Z. z., pohľadávky proti podstate sa uplatňujú u správcu. Na požiadanie správca oznámi veriteľovi, či uznáva právny dôvod a výšku jeho pohľadávky proti podstate, vrátane poradia.
Podľa § 87 ods. 8 Zákona č. 7/2005 Z. z., a ak správca neuznáva právny dôvod alebo výšku pohľadávky proti podstate, bez zbytočného odkladu vyzve veriteľa, aby sa najneskôr v lehote 15 dní od doručenia výzvy žalobou podanou voči správcovi domáhal, aby súd určil právny dôvod alebo výšku pohľadávky proti podstate s poučením o následkoch zmeškania tejto lehoty. Ak veriteľ žalobu včas nepodá, na pohľadávku proti podstate sa v rozsahu,
v ktorom ju správca neuznal, v konkurze neprihliada.
Podľa § 80 ods. 1 Zákona č. 563/2009 Z. z. Daňový poriadok, ak daňový subjekt
v lehote podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov alebo určenej v rozhodnutí správcu dane nezaplatil daň alebo neodviedol vybranú daň alebo zrazenú daň, správca dane ho môže vyzvať, aby daňový nedoplatok odviedol alebo zaplatil v ním určenej náhradnej lehote. Táto lehota nesmie byť kratšia ako 15 dní. Správca dane je povinný v tejto výzve upovedomiť daňového dlžníka o následkoch neodvedenia alebo nezaplatenia daňového nedoplatku. Proti výzve možno podať námietku do 15 dní
od jej doručenia. Podanie námietky má odkladný účinok. Rozhodnutie o vyhovení námietke nemusí obsahovať odôvodnenie.
Podľa § 158 ods. 3 Zákona č. 563/2009 Z. z., ak daňový nedoplatok vznikol v deň vyhlásenia konkurzu alebo v deň začatia reštrukturalizačného konania, alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania, považuje sa za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania.
Podľa § 158 ods. 5 Zákona č. 563/2009 Z. z., po vyhlásení konkurzu alebo
po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného predpisu.
Podľa § 71 Zákona č. 563/2009 Z. z., daňový subjekt môže uplatniť námietku, ak to ustanovuje tento zákon. Ak tento zákon neustanovuje inak, o námietke rozhoduje orgán, voči ktorému námietka smeruje, a podanie námietky nemá odkladný účinok; proti rozhodnutiu
o námietke nie sú prípustné opravné prostriedky.
Podľa § 81 ods. 2 Zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, platiteľ je povinný požiadať o zrušenie registrácie pre daň, keď skončí v tuzemsku činnosť, ktorá je predmetom dane.
Podľa § 81 ods. 5 Zákona č. 222/2004 Z. z., daňový úrad o zrušení registrácie pre daň vydá rozhodnutie, v ktorom určí deň, uplynutím ktorého právnická osoba alebo fyzická osoba prestáva byť platiteľom; proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie. Uplynutím dňa, kedy právnická osoba alebo fyzická osoba prestáva byť platiteľom, končí prebiehajúce zdaňovacie obdobie a zaniká platnosť osvedčenia o registrácii pre daň a platnosť identifikačného čísla pre daň.
Podľa § 81 ods. 6 Zákona č. 222/2004 Z. z., v poslednom zdaňovacom období vzniká platiteľovi daňová povinnosť vzťahujúca sa na majetok, pri ktorého nadobudnutí alebo vytvorení vlastnou činnosťou bola daň úplne alebo čiastočne odpočítaná, a na majetok, ktorý nadobudol bez dane (§ 10 ods. 1) a pri ktorého nadobudnutí alebo vytvorení vlastnou činnosťou bola daň u predchádzajúceho vlastníka úplne alebo čiastočne odpočítaná.
Podľa § 77 ods. 4 Zákona č. 222/2004 Z. z., ak je na platiteľa právoplatne vyhlásený konkurz, končí sa prebiehajúce zdaňovacie obdobie platiteľa dňom, ktorý predchádza vyhláseniu konkurzu. Ďalšie zdaňovacie obdobie platiteľa sa začína dňom právoplatného vyhlásenia konkurzu a končí sa posledným dňom kalendárneho mesiaca, v ktorom bol právoplatne vyhlásený konkurz. Po skončení zdaňovacieho obdobia podľa druhej vety je zdaňovacím obdobím takého platiteľa kalendárny mesiac.
Po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu a ukončení podnikateľskej činnosti, žalovaný ako správca úpadcu si splnil svoju povinnosť a podľa § 81 ods. 2 Zákona č. 222/2004 Z. z., požiadal o zrušenie registrácie pre daň svojou žiadosťou zo dňa 27. 11. 2012, ktorej žiadosti bolo vyhovené rozhodnutím žalobcu o zrušení registrácie pre daň dňa 03. 12. 2013, pričom žalobca zároveň určil posledný deň ktorým prestáva byť úpadca platiteľom dane, a to 31. 12. 2013 v súlade s ustanovením § 81 ods. 5 Zákona č. 222/2004 Z. z.
V súlade s ustanovením § 77 ods. 4 Zákona č. 222/2004 Z. z., bol teda december 2013 posledným zdaňovacím obdobím úpadcu pre daň z pridanej hodnoty a v zmysle § 81 ods. 6 Zákona č. 222/2004 Z. z. až za obdobie decembra 2013 ako posledného zdaňovacieho obdobia vznikla žalovanému daňová povinnosť k dani z pridanej hodnoty a povinnosť podania daňového priznania a zaplatenia tejto dane podľa § 78 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004, do 25 dní po skončení posledného zdaňovacieho obdobia. Žalovaný podal daňové priznanie dňa 27. 01. 2014 za posledné zdaňovacie obdobie vo výške 4 778,18 Eur. K zaplateniu a splneniu tejto daňovej povinnosti však zo strany žalovaného nedošlo. Súd má preto
preukázané v súlade s ustanovením § 81 ods. 6 a § 77 ods. 4 Zákona č. 222/2004 Z. z., vznik daňovej povinnosti k DPH za posledné zdaňovacie obdobie vo výške 4 778,18 Eur, čo sporné medzi účastníkmi konania nebolo s tým, že tento daňový nedoplatok sa považuje za daňový nedoplatok vzniknutý po začatí konkurzného konania v súlade s ustanovením § 158 ods. 3 Zákona č. 563/2009 Z. z. Na to, aby súd mohol posúdiť uplatnený nárok ako pohľadávku proti podstate v zmysle § 87 ods. 1 písm. k) Zákona č. 7/2005 Z. z., musia byť splnené kumulatívne dve podmienky. V danom prípade sa musí jednať o pohľadávku na dani vzniknutú po vyhlásení konkurzu. Na základe vyššie uvedených skutkových a právnych skutočností má súd jednoznačne preukázané, že v danom prípade sa jedná o pohľadávku na dani z pridanej hodnoty, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu. Druhá podmienka, ktorá musí byť kumulatívne splnená, aby mohla byť pohľadávka veriteľa definovaná ako pohľadávka proti podstate je podmienka súvislosti tejto pohľadávky so správou a speňažovaním majetku. Súd je v danom prípade toho názoru, že ak žalovanému ako správcovi úpadcu vznikla zákonná povinnosť pri skončení podnikateľskej činnosti podať daňové priznanie k DPH, čo sporné medzi účastníkmi konania nebolo, je súd toho názoru, že takýto úkon správcu, t. j. žalovaného je úkonom nevyhnutne súvisiacim so správou majetku úpadcu. Už zo samotného vymedzenia ustanovenia § 81 ods. 6 Zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty vyplýva, že v poslednom zdaňovacom období vzniká platiteľovi daňová povinnosť vzťahujúca sa na majetok, pri ktorého nadobudnutí alebo vytvorení vlastnou činnosťou bola daň úplne alebo čiastočne odpočítaná a na majetok, ktorý nadobudol bez dane. Zo samotného zákonného vymedzenia rozsahu daňovej povinnosti v poslednom zdaňovacom období podľa § 81 ods. 6 vyplýva, že sa jedná o daňovú povinnosť vzťahujúca sa na majetok úpadcu. Pokiaľ by sa v danom prípade nejednalo o daňovú povinnosť vzťahujúcu sa na majetok úpadcu, definovaný v ustanovení § 81 ods. 6 Zákona č. 222/2004 Z. z., nevznikla by žalovanému ani povinnosť daňového priznania. Práve v súvislosti so vznikom daňovej povinnosti za posledné zdaňovacie obdobie týkajúcej sa majetku vymedzeného v § 81 ods. 6 Zákona č. 222/2004, je podľa názoru súdu daná súvislosť so správou majetku úpadcu. Súd je preto v danom prípade toho názoru, že podanie daňového priznania za posledné zdaňovacie obdobie, a to v rozsahu vymedzenom v § 81 ods. 6 Zákona č. 222/2004 Z.z. je priamo v súvislosti so správou majetku úpadcu. Súd má preto v konaní preukázané splnenie obidvoch kumulatívnych podmienok na to, aby pohľadávka uplatnená žalobcom mohla byť definovaná ako pohľadávka proti podstate a to, že sa jedná o pohľadávku na dani z pridanej hodnoty vzniknutú po vyhlásení konkurzu, a že sa jedná o pohľadávku súvisiacu so správou majetku. Na základe vyššie uvedeného súd preto dospel k záveru, že pohľadávka uplatnená žalobcom na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2013 vo výške 4 778,18 Eur je pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. k) Zákona č. 7/2005 Z. z., a súd preto túto pohľadávku určil ako pohľadávku proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. k) ZKR tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Pokiaľ sa žalobca domáhal vo výroku určenia práva na prednostné uspokojenie počas konkurzu v tejto časti žalobného petitu bola žaloba zamietnutá, pretože spôsob a poradie uspokojenia pohľadávok proti podstate vyplýva priamo zo zákonného znenia v zmysle § 87 Zákona č. 7/2005 Z. z., a je preto nadbytočné aby vo výrokovej časti rozsudku bolo priznané žalobcovi právo na prednostné uspokojenie, pretože toto právo v prípade nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku, teda spôsob a poradie ako aj výška uspokojenia pohľadávky žalobcu sa bude riadiť zákonným ustanovením a činnosťou a úkonmi žalovaného ako správcu úpadcu.
Žalovaný namietol včasnosť podania žaloby. Svoju obranu odôvodnil žalovaný tým, že daňovú výzvu žalobcu zo dňa 06. 03. 2014 považoval podľa svojho obsahu za uplatnenie pohľadávky proti podstate, pričom vo svojom vyjadrení zo dňa 18. 03. 2014 neuznal takto uplatnenú pohľadávku proti podstate a žalobca prevzal toto oznámenie, vrátane poučenia o povinnosti podať žalobu do 15 dní, dňa 21. 03. 2014. V 15 dňovej lehote žaloba na určenie pohľadávky proti podstate podaná nebola. Súd sa nestotožňuje s týmto posúdením včasnosti podania žaloby zo strany žalovaného. Podľa názoru súdu z obsahu ako aj z formy písomnej výzvy daňového úradu zo dňa 06. 03. 2014 vyplýva, že sa jedná o procesný postup žalovaného v zmysle § 80 Zákona č. 563/2009 Z.z., aj keď v konečnom dôsledku nesprávneho. Z obsahu tejto daňovej výzvy ako procesného postupu žalovaného v rámci daňového konania nevyplýva prejav vôle žalobcu uplatniť si túto pohľadávku proti podstate, ale vyplýva z neho len procesný postup podľa § 80 a nasledujúce Zákona o daňovom poriadku. Súd ďalej zdôrazňuje, že v zmysle § 87 ods. 7 Zákona č. 7/2005 Z. z., pohľadávky proti podstate sa uplatňujú u správcu. V danom prípade je zrejmé z daňovej výzvy žalobcu zo dňa 06. 03. 2014 v spise na č. l. 10, že táto bola adresovaná nie žalovanému ako správcovi, ale úpadcovi obchodnej spoločnosti SCRAPMET, s.r.o.,
ktorá aj bola v texte tejto výzvy určená ako daňový subjekt a subjekt povinný na splnenie daňového nedoplatku. Podľa názoru súdu preto nespĺňa táto daňová výzva predpoklad uplatnenia pohľadávky proti podstate v zmysle § 87 ods. 7 ZKR aj z dôvodu odlišnosti adresáta, ktorému bola táto výzva určená. Na tejto skutočnosti nič nemení fakt, že doručovaná bola táto daňová výzva žalovanému ako správcovi, vzhľadom k tomu, že ako povinný subjekt na splnenie daňového nedoplatku bol určený samotný úpadca a nie žalovaný. Aj keď súd súhlasí s názorom žalovaného, že ustanovenie § 87 neupravuje formu a spôsob uplatnenia pohľadávky proti podstate, podľa názoru súdu vychádzajúc z formálnych náležitostí daňovej výzvy, z adresáta tejto daňovej výzvy ako aj z prejavu vôle, ktorú mienil žalobca v tejto výzve prejaviť (naplnenie procesných postupov podľa daňového poriadku) nedospel súd k záveru, že uvedená daňová výzva spĺňa predpoklady uplatnenia pohľadávky proti podstate voči žalovanému. Navyše súd zdôrazňuje, že po podaní námietok žalovaného proti tejto daňovej výzve, t. j. využitia procesných opravných prostriedkov, samotný žalobca tejto námietke vyhovel, čím došlo k zániku účinkov uvedenej daňovej výzvy. Aj vzhľadom na podanie námietok zo strany žalovaného voči daňovej výzve a následnému vyhoveniu týmto námietkam je súd toho názoru, že nie je možné uvedenú daňovú výzvu považovať za uplatnenie pohľadávky proti podstate, vzhľadom na pominutie účinkov vyhovením námietok proti daňovej výzve. Za relevantné uplatnenie pohľadávky proti podstate, preto súd považoval písomné uplatnenie žalobcu zo dňa 08. 04. 2014 (v spise na č. l. 6), na ktoré reagoval žalovaný dňa 28. 04. 2014, ktoré bolo doručené s výzvou na podanie žaloby žalobcovi 02. 05. 2014, a keďže žaloba bola podaná 19. 05. 2014 tak, ako bolo uvedené vyššie v posledný deň lehoty podľa § 87 ods. 8 Zákona č. 7/2005 Z. z., žaloba bola podľa názoru súdu podaná včas. Z uvedených dôvodov súd preto žalobe žalobcu vyhovel tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, pričom k zamietnutiu žaloby došlo len v časti výroku obsahujúceho právo na prednostné uspokojenie počas konkurzu tak, ako bolo uvedené vyššie.
Pokiaľ žalobca v konaní namietal vecnú nepríslušnosť tunajšieho súdu na konanie a tvrdil, že v zmysle ust. § 32 ods. 13 z.č. 7/2005 Z.z. je na konanie v prvom stupni vecne príslušný Krajský súd Banská Bystrica, s takýmto názorom sa súd, aj v súlade s tvrdením žalovaného, nestotožnil. Podľa názoru súdu ust. § 32 ods. 13 ZKR na založenie vecnej príslušnosti krajského súdu, je úpravou týkajúcou sa konaní o určenie pravosti pohľadávok, ktoré sa v konkurze uplatňujú prihláškou. Pohľadávky proti podstate sa však neuplatňujú prihláškou, pričom spôsob uplatnenia pohľadávok proti podstate, neuznanie týchto pohľadávok, podanie žalôb a lehoty na ich podanie je upravené samostatne v ustanovení § 87 ZKR. V tomto ustanovení, upravujúcom uplatňovanie pohľadávok proti podstate ako aj súdne konania vzniknuté zo sporov pri pohľadávkach proti podstate, žiadna osobitná vecná príslušnosť krajského súdu nie je založená. Aplikácia vecnej príslušnosti krajského súdu podľa § 32 ods. 13 ZKR na spory o určenie pohľadávky proti podstate by podľa súdu znamenala neprípustný extenzívny výklad v rozpore so systematickou úpravou zákona č. 7/2005 Z.z.
Na pojednávaní dňa 3.12. 2014 bol vyhlásený ako aj odôvodnený rozsudok, v zmysle ktorého bola pohľadávka žalobcu určená ako pohľadávka proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm.k) z.č. 7/2005 Z.z. Zápisnica však obsahuje odlišné, nesprávne ustanovenie, a to § 87 ods. 2 písm. g), ku ktorej chybe došlo pri opise zápisnice. Samosudca preto v súlade s ust. § 40 ods. 3 prvá veta O.s.p. opravil túto chybu v spise na č.l. 63 a v súlade s úradným záznamom na č.l. 66. Táto oprava je v súlade s vyhláseným rozhodnutím, jeho odôvodnením a opätovným prehratím zvukového záznamu z pojednávania. Po oprave zápisnice je aj písomné vyhotovenie tohto rozsudku v súlade s vykonanou opravou.
Vzhľadom k tomu, že žalobca bol v konaní úspešný v rozhodujúcej časti, vznikol mu nárok na náhradu trov konania proti žalovanému, ktorý bol neúspešný v rozhodujúcej časti podľa § 142 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom k tomu, že žalobcovi v konaní žiadne trovy nevznikli a tieto ani neboli uplatnené, súd rozhodol, že mu nepriznáva právo na ich náhradu tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od jeho
písomného doručenia vo vyhotovení dvojmo na Okresný súd Banská
Bystrica.
V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho robí, akej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedenie rozhodnutia proti ktorému
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, v čom sa
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa
odvolateľ domáha a musí byť podpísané a datované.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, ak ten kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, ak účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, ak v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát,
ak súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal
ďalšie navrhované dôkazy, ak konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ak súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, ak súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak
doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a), ak
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.