Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/169/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobcov: 1/ W. S., nar. X. T. XXXX a 2/ V. S., nar. XX. O. XXXX, oboch bytom S., W. XX a zast. splnomocnenkyňou: JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava, Stará Vajnorská cesta 37, proti žalovaným: 1/ Mesto Šaľa, Šaľa, Nám. Sv. Trojice 7 a 2/ O. Z., nar. X. M. XXXX, bytom S., D. XXXX/XX, zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária TIMAR & partners, s.r.o., Šaľa, Štúrova 42, o určenie práva nájmu bytu, o odvolaní žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 25. apríla 2013 č. k. - 142 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej m e n í tak, že žalobu zamieta.

V časti trov konania žalobcov a žalovaného 1/ napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovanému 1/ nepriznáva náhradu trov prvostupňového konania.

V časti trov konania žalobcov a žalovaného 2/ napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Žalovanému 1/ nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Žalobcovia 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania v sume 250,38 eur na trovách právneho zastúpenia a v sume 99,50 eur na ďalších trovách, všetko splnomocnenkyni žalovaného 2/ do 3 dní.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že obaja žalobcovia sú nájomcami bytu č. X na X. poschodí v bytovom dome súp. č. XXXX, postavenom na parcele č. 3080/40 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 231 m2, ktoré nehnuteľnosti sa nachádzajú v katastrálnom území, obci a okrese S. a zapísané sú na LV č. X Správy katastra Šaľa (ďalej tiež len „sporný byt“) a obom žalovaným uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť obom žalobcom „náhradu trov konania vo výške 99,50 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 595,04 eur“ do 3 dní „k rukám právneho zástupcu“ žalobcov. Rozsudok používajúci pri označovaní oboch strán sporu aj podania začínajúceho konanie výrazy navrhovatelia, odporcovia a návrh (hoci správnou a ustanoveniam poslednej vety a , čiže č. v znení neskorších zmien a doplnení zodpovedajúcou je v tomto - z povahy veci sporovom - konaní trojica slov „žalobcovia“, „žalovaní“ a „žaloba“), v úvodnej časti obsahujúci obchodné meno aj sídlo advokátskej spoločnosti zastupujúcej žalovaného 2/ v už prekonanej podobe (v tejto súv. por. zápis vo vložke č. 24864/T oddielu Sro obchodného registra vedeného Okresným súdom Trnava) a (do tretice) v prípade tzv. náhradového výroku nerešpektujúci skutočnosť, že právnické osoby (na rozdiel od osôb fyzických púhe právne

konštrukcie) žiadne ruky nemajú; bol vo veci samej odôvodnený právne ust. a v znení účinnom k 23. septembru 1988 (k času pridelenia sporného bytu žalovanému 2/ a jeho vtedajšej manželke) a inak až do 31. decembra 1991 vrátane (čiže pred nadobudnutím účinnosti , ďalej tiež len „socialistický O. z.“) a a , , , , , a O. z. po novelizácii zhora (ďalej tiež „O. z. po veľkej novele“) i s odkazom na O. z. po veľkej novele. Vecne mal za to, že po prvotnom vzniku práva osobného užívania bytu (správne spoločného osobného užívania bytu manželmi) žalovanému 2/ a jeho manželke (ku ktorému došlo napriek nepreukázaniu existencie písomnej dohody o odovzdaní a prevzatí bytu, keďže tu písomná forma dohody nebola nutná), transformácii takého práva na nájom (spoločný) a zániku práva nájmu na strane manželky žalovaného 2/ (v dôsledku trvalého opustenia bytu v roku 1998, po ktorom výlučným nájomcom sporného bytu ostal žalovaný 2/) žalobcovia vstúpili do užívania sporného bytu na základe dohody so žalovaným 2/ z roku 2003, ktorou im bol byt prenechaný do výlučného užívania za podmienky zaplatenia nedoplatkov žalovaného 2/ na nájomnom a platbách za služby spojené s užívaním bytu. Od dátumu podpisu čestného vyhlásenia žalovaného 2/ z 2. júla 2003 (o vzdaní sa bytu v prospech žalobkyne 2/ a nenárokovaní si v tejto súvislosti žiadnych požiadaviek) plynula tomuto účastníkovi všeobecná premlčacia doba „nerealizácie výkonu nájomného práva k bytu“, dňom 3. júla 2006 bolo právo premlčané a od takejto doby bol sporný byt preukázateľne bez existujúceho nájomného vzťahu (?). Žalobcovia byt užívali nepretržite a nerušene od 2. júla 2003 do vyhlásenia rozsudku a formálnym podkladom na toto bola zmluva medzi nimi a Mestským bytovým podnikom, s.r.o., Šaľa, Partizánska 20 (ďalej tiež len „bytový podnik“) zo 14. mája 2004 na dobu určitú (1 rok), z ktorej síce vyplýval fakt podnájmu od žalovaného 2/, takáto zmluva však na jednej strane bola zmluvou nájomnou (pretože podnájomnú by musel so žalobcami uzavrieť nájomca a ten pri tejto zmluve účastný nebol) a na druhej strane aj úkonom absolútne neplatným (nakoľko v takomto čase existoval „paralelný“ nájomný vzťah medzi oboma žalovanými). Najneskôr počnúc rokom 2005 však žalované 1/ (konajúce prostredníctvom mandatára v osobe bytového podniku) začalo vyúčtovávať žalobkyni 2/ platby nájomného a nákladov spojených s užívaním sporného bytu, ktoré platby žalobcovia aj realizovali. Vzhľadom na takéto faktické správanie žalovaného 1/ preto podľa súdu prvého stupňa bolo treba usúdiť na to, že po zániku práva nájmu žalovaného 2/ prišlo v presne nezistený deň roka 2006 medzi žalovaným 1/ a žalobkyňou 2/ ku konkludentnému uzavretiu nájomnej zmluvy (čo zákon nevylučuje) a tým sa stal nájomcom i žalobca 1/ (ako manžel žalobkyne 2/). Pre nepreukázanie dohody o dobe trvania nájmu bolo treba takýto nájomný vzťah treba považovať za založený na dobu neurčitú, čo potvrdzoval i nedostatok požiadavky žalovaného 1/ na vypratanie bytu. Neopodstatnenými boli naopak tvrdenia žalovaného 1/ o tom, že žalobcov považoval iba za podnájomníkov (toto by neoprávňovalo na poberanie platieb za sporný byt jeho, ale len nájomcu) i o nedostatku oprávnenia mandatára uzavrieť nájomnú zmluvu (čo bolo vyvrátené, resp. spochybnené viacerými dôkazmi) a žalobcovia napokon mali na požadovanom určení aj naliehavý právny záujem (spočívajúci v ohrození ich práva na odkúpenie bytu za špecifických podmienok), argumentoval tiež okresný súd, ktorý rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. a vecne plným úspechom žalobcov a rozpisom ich trov na súdnom poplatku a právnej službe (vrátane úkonov a k nim prináležiacich čiastkových odmien).

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný 2/ a navrhol ho zmeniť a žalobu zamietnuť. Namietal vyvodením z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení a nesprávnym právnym posúdením veci (odvolacie dôvody podľa a ), keď podľa neho neobstojí najmä kľúčový záver súdu prvého stupňa o konkludentnom uzavretí nájomnej zmluvy. Aby k tomuto mohlo dôjsť, musela by byť preukázanou vôľa žalovaného 1/ (ako vlastníka sporného bytu) urobiť právny úkon, o ktorom tu je reč a keďže tento mal povahu nakladania s majetkom mesta, bol naň potrebný (s odvolaním sa na príslušné ustanovenie zákona o obecnom zriadení) súhlas mestského zastupiteľstva (ktorý tu nebol). Platne dojednať nájom by navyše bolo možné len k bytu, ktorý je právne voľný a o taký prípad tu rovnako nešlo, ak vyhlásenie žalovaného 2/ o vzdaní sa práv k bytu ako jednostranný právny úkon v zmysle O. z. po veľkej novele (?) malo byť adresované prenajímateľovi a jeho doručenie žalovanému 1/ (ktoré platnosť úkonu v prvostupňovom konaní ani neuznalo) žalobcovia nepreukázali. To, či žalované 1/ podalo voči žalobcom žalobou o vypratanie, je v prejednávanej veci bez právneho významu, nakoľko ust. O. z. po veľkej novele u bytov vylučuje možnosť automatickej prolongácie nájmu v prípade nečinnosti prenajímateľa po skončení nájmu (ako je to pri nájme všeobecne). Záujmom žalobcov o byt sa zaoberala (v septembri 2003 a aj následne v roku 2006) i bytová komisia žalovaného 1/ a už po prvý raz neodporučila „spolunájom“ žalobcov a žalovaného 2/, ale len uzavretie zmluvy o podnájme. Žalobcovia pre nepožiadanie nimi žalovaného 1/ o uzavretie nájomnej zmluvy nemajú ani naliehavý právny záujem na požadovanom určení (?) a bytový podnik

vystupujúci ako mandatár žalovaného 1/ nikdy nedisponoval riadnym plnomocenstvom pre uzatváranie zmlúv v mene tohto účastníka (taktiež predovšetkým pre neschválenie mestským zastupiteľstvom ani mandátnej zmluvy). Ani zlyhanie zamestnancov bytového podniku na uvádzanom nazeraní na vec nebolo spôsobilé nič zmeniť, dôvodilo sa napokon odvolaním, alternatívne požadujúcim zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (s uplatnením výhrady arbitrárnosti, čiže nepreskúmateľnosti rozsudku a nevysporiadania sa ním so žiadnou relevantnou námietkou žalovaného 2/), resp. pre prípad rozhodnutia sa odvolacieho súdu pre potvrdenie rozsudku i pripustenie dovolania (na posúdenie otázky, či je možným konkludentné uzavretie nájomnej zmluvy obcou, resp. mestom ako verejnoprávnou korporáciou bez toho, aby takto vyjadrenému prejavu vôle predchádzal súhlas obecného, resp. mestského zastupiteľstva s uzavretím zmluvy).

Žalobcovia navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť. Okrem stotožnenia sa s jeho dôvodmi nemožno podľa nich prijať požadované odsúhlasovanie obecným či mestským zastupiteľstvom každého právneho úkonu, keďže takúto podmienku možno vzťahovať len na najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku a u ostatných zastupiteľstvo určuje len zásady hospodárenia a nakladania (ani mestské zastupiteľstvo mesta Bratislava neschvaľuje osobitne kúpu každého cestovného lístka v MHD). Nemožnosť uplatnenia úpravy z ust. § 676 ods. 2 O. z. po veľkej novele na nájmy bytov neznamená, žeby po uplynutí dojednanej doby nájmu nemohla byť uzavretá nová nájomná zmluva (ktorýmkoľvek zákonom predpokladaným spôsobom, teda i konkludentne). Ani tvrdenia žalovaného 2/ o preukázaní toho, že sa stal nájomcom sporného bytu a o tom, že takýto byt nemal byť v čase vzniku nájmu im (žalobcom) právne voľným nie sú pravdivými, ak samotným pridelením bytu podľa socialistického O. z. nájomný (tu správne podľa všetkého „užívací“ - pozn. odvolacieho súdu) vzťah nevznikol, žalovaný 2/ neuniesol nielen dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia o uzavretí dohody o odovzdaní a prevzatí bytu a na jeho premlčané právo (ktorého výkon by bol i rozporným s dobrými mravmi) nemožno prihliadať ako na prekážku brániacu vzniku ich nájomného práva. Mandatár žalovaného 1/ bol aj na uzavretie nájomnej zmluvy so žalobcami riadne splnomocnený (v mandátnej zmluve), žalované 1/ exces osôb konajúcich v mene jeho mandatára a potvrdzujúcich uzavretie nájomnej zmluvy, ako ani exces samotného mandatára v konaní nenamietalo a pre udelenie mestským zastupiteľstvom žalovaného 1/ bytovému podniku súhlasu s uzatváraním nájomných zmlúv (tým, že schválilo mandátnu zmluvu) je bezpredmetnou i právna otázka, pre ktorú by malo dôjsť k pripusteniu dovolania.

Žalované 1/ sa pripojilo k odvolaciemu návrhu žalovaného 2/, stotožňujúc sa i s dôvodmi jeho odvolania.

Odvolací súd prejednal podľa a na základe odvolania žalovaného 2/ celú vec (pretože okrem napadnutia takýmto účastníkom rozsudku ako celku vo veci samej šlo žalobe len vyhovieť alebo nevyhovieť, čiže nič medzitým a rozhodnutie o trovách konania bolo na rozhodnutí vo veci samej závislým) a to podľa , a na pojednávaní v osobnej neprítomnosti žalobcov, žalovaného 2/ a primátora žalovaného 1/ (z ktorých žiaden sa po riadnom získaní vedomosti o pojednávaní na pojednávanie nedostavil a nepožiadal z tohto alebo iného dôvodu o odročenie pojednávania), zopakoval dokazovanie oboznámením podstatnej časti „Zmluvy o nájme bytu“, dojednanej medzi bytovým podnikom a žalobcami 28. októbra 2003 a datovanej 14. mája 2004 (č. l. 8 - 11 spisu), ako aj „Rozhodnutia o uzavretí dohody o podnájme bytu“ č. 268/2003 z 28. októbra 2003 (č. l. 65) a zápisnice zo zasadnutia komisie sociálnej, zdravotnej a pre bytové otázky z 9. septembra 2003 (č. l. 66 - 68) a na takomto skutkovom základe dospel k záveru, že napriek nemožnosti akceptovania časti odvolacích námietok napadnutý rozsudok nemožno považovať za vecne správny, keď odvolateľovi treba dať za pravdu v tom, že súd prvého stupňa neposúdil vec správne (dostatočne úplne) po právnej stránke.

Podľa § 31 ods. 1 O. z. po veľkej novele pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou a splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia; podľa odseku 2 rovnakého paragrafu pri plnomocenstve udelenom právnickej osobe vzniká právo konať za splnomocniteľa štatutárnemu orgánu tejto osoby alebo osobe, ktorej tento orgán udelí plnomocenstvo a podľa § 32 ods. 1 O. z. po veľkej novele ak z právneho úkonu nevyplýva, že niekto koná za niekoho iného, platí, že koná vo vlastnom mene.

Podľa § 35 ods. 1 O. z. po veľkej novele prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť.

Podľa odseku 3 tohto paragrafu právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená a prihliada sa pritom na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený.

Podľa § 583 vety prvej O. z. po veľkej novele k zániku práva preto, že nebolo uplatnené v určenom čase, dochádza len v prípadoch uvedených v zákone.

Podľa § 676 ods. 2 O. z. po veľkej novele ak nájomca užíva veci aj po skončení nájmu a prenajímateľ proti tomu nepodá návrh na vydanie veci alebo na vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní, obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne. Nájom dojednaný na dobu dlhšiu ako rok sa obnovuje vždy na rok, nájom dojednaný na kratšiu dobu sa obnovuje na túto dobu.

Podľa § 700 O. z. po veľkej novele byt môže byť v spoločnom nájme viacerých osôb a spoloční nájomcovia majú rovnaké práva a povinnosti (odsek 1); spoločný nájom vzniká tiež dohodou medzi doterajším nájomcom, ďalšou osobou a prenajímateľom (odsek 2) a pri družstevnom byte môže spoločný nájom vzniknúť len medzi manželmi (odsek 3).

Podľa § 710 ods. 1 O. z. po veľkej novele nájom bytu zanikne písomnou dohodou medzi prenajímateľom a nájomcom alebo písomnou výpoveďou a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia ak bol nájom bytu dohodnutý na určitý čas, zanikne tiež uplynutím tohto času; pričom ustanovenie § 676 ods. 2 neplatí pre zánik nájmu bytu.

Podľa § 719 ods. 1 O. z. po veľkej novele prenajatý byt alebo jeho časť možno inému prenechať do podnájmu na dobu určenú v zmluve o podnájme alebo bez časového určenia len s písomným súhlasom prenajímateľa (keď inak porušenie povinnosti nájomcu zadovážiť si takýto súhlas prenajímateľa je jedným zo zákonom príkladmo vymedzených prípadov hrubého porušenia povinností nájomcu, vyplývajúcich z nájmu bytu - v tejto súv. por. i ust. § 711 ods. 1 písm. d/ O. z. po veľkej novele).

Podľa § 175 ods. 1 socialistického O. z. ak za trvania manželstva manželia alebo jeden z nich nadobudnú právo užívať byt, vznikne právo spoločného užívania bytu manželmi; toto ustanovenie (ako ani odsek 2, dopadajúci len na družstevné byty a v prejednávanej veci preto nepoužiteľný - pozn. odvolacieho súdu) však podľa odseku 3 rovnakého paragrafu neplatí, ak manželia spolu trvale nežijú.

Podľa § 180 ods. 1 socialistického O. z. ak zomrie jeden z manželov, ktorým patrilo právo spoločného užívania bytu, spoločné užívanie zanikne a jediným užívateľom bytu sa stane pozostalý manžel; pričom podľa § 182 socialistického O. z. toto ustanovenie (a i tu tiež ustanovenie § 179 ods. 1 socialistického O. z., vzťahujúce sa na prípady iného než spoločného užívania manželov a preto taktiež na prejednávanú vec nedopadajúce) platí aj v prípade, ak užívateľ opustí trvale spoločnú domácnosť.

Napokon podľa o obecnom zriadení (u ktorého od čias prenechania žalovaným 2/ sporného bytu žalobcom nedošlo k žiadnej zmene) obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu vyhradené určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu, ktorý užíva, schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s ním.

Pri riadení sa všetkými zhora citovanými ustanoveniami aj v spojení s tými použitými už súdom prvého stupňa muselo byť prijatie väčšiny záverov zanesených do odôvodnenia napadnutého rozsudku vylúčené.

Prinajmenšom za sporné totiž treba považovať už to, že potom, čo malo žalovanému 2/ a jeho dnes už len niekdajšej manželke vzniknúť právo spoločného užívania bytu manželmi, malo dôjsť aj k transformácii takéhoto práva na spoločný nájom manželov (na základe jedného z prechodných ustanovení v O. z. po veľkej novele) a k následnému sústredeniu nájomného práva na strane žalovaného 2/ (ako dôsledku trvalého opustenia spoločnej domácnosti bývalou manželkou žalovaného 2/). Tieto závery boli pochybnými preto, že odôvodnenie tzv. rozvodového rozsudku (rozsudku Okresného súdu Galanta z 26. februára 1990 č. k. -26) obsahuje dosiaľ nikým účinne nespochybnené (ale naopak aj odporcom z tzv. rozvodového konania a žalovaným 2/ z prejednávanej veci potvrdené) tvrdenie navrhovateľky rozvodu O. Z., podľa ktorého k opusteniu ňou spoločnej domácnosti (bez návratu, čiže k

opusteniu trvalému bez právneho významu len evidenčných údajov o trvalom pobyte) došlo už v polovici roka 1989 (v tejto súv. por. najmä č. l. 39 spisu v prejednávanej veci) a takto sa žalovaný 2/ musel už pred nadobudnutím účinnosti stať výlučným osobným užívateľom sporného bytu na základe úpravy z ust. a socialistického O. z. a následne len on výlučným nájomcom takéhoto bytu podľa vety prvej O. z. po veľkej novele (keď inak tu nešlo o prípad nedostatku vzniku pôvodného práva aj na jeho strane pre neexistenciu dohody o odovzdaní a prevzatí bytu, pretože tu bolo treba súhlasiť so súdom prvého stupňa v tom, že na takúto dohodu socialistický O. z. nevyžadoval písomnú formu a postačujúcim bolo napr. i odovzdanie užívateľovi kľúčov od bytu a ani sa z ničoho nepodávalo, žeby k odovzdaniu a prevzatiu bytu malo dôjsť až v čase nedostatku trvalého spolužitia žalovaného 2/ a jeho bývalej manželky - kedy by nevzniklo ani právo spoločného užívania bytu manželmi, ale iba výlučné právo jedného manžela podľa a socialistického O. z.).

Súd prvého stupňa však obdobne pochybil aj pri vyhodnocovaní účinkov čestného vyhlásenia žalovaného 2/, ktorým malo dôjsť k vzdaniu sa ním práv k spornému bytu v prospech žalobkyne 2/. Takéto vyhlásenie totiž bolo urobené už v čase účinnosti O. z. po veľkej novele, ten umožňoval zánik nájmu bytu buď písomnou dohodou oboch strán nájomného vzťahu alebo rovnako písomnou výpoveďou jednej z nich adresovanou tej druhej (o možnosť zániku nájmu uplynutím určitého času jeho trvania pre nájom žalovaného 2/ neobmedzený len určitou dobou trvania ísť nemohlo) a vyhlásenie žalovaného 2/ nebolo ani jednou z takýchto právnych skutočností. Jeho posudzovaniu za dohodu bránila absencia prejavu vôle prenajímateľa a prípadná snaha považovať vyhlásenie za výpoveď z nájmu nutne musela naraziť na to, že toto nielenže nebolo doručené druhej strane nájomného vzťahu (prenajímateľovi), ale chýbal tu aj úmysel vyhlásenie takejto druhej strane vôbec adresovať (ktorý tu bol iba vo vzťahu k žalobkyni 2/, tu por. aj č. l. 6 spisu). V tejto súvislosti síce bola obrazným mútením vody aj námietka z odvolania, podľa ktorej by vyhlásenie o vzdaní sa práv k bytu malo byť v zmysle § 574 ods. 1 O. z. po veľkej novele jednostranným právnym úkonom, majúcim byť adresovaným prenajímateľovi (keďže tým by mohla byť len výpoveď a doslovné znenie odvolaním uvádzaného paragrafu zákona i nadpis súboru ustanovení §§ 570 - 574 O. z. po veľkej novele naopak výslovne hovoria o dohode, teda o úkone dvojstrannom), táto nesprávnosť (na rozdiel od úvah súdu prvého stupňa) ale relevanciu tvrdeného neovplyvnila (kým totiž nedostatok nástupu súdom uvádzaných účinkov vyhlásenia spôsobil neudržateľnosť záveru o zániku práva nájmu žalovaného 2/ k spornému bytu, žalovaný 2/ tvrdil - hoc aj za použitia scestnej argumentácie - práve toto).

Ďalšou nesprávnosťou pri právnom posudzovaní veci bolo založenie rozhodnutia vyhovujúceho žalobe aj na závere o tom, že nájomný vzťah medzi oboma žalovanými (podľa súdu prvého stupňa existujúci len v minulosti, hoci z vyššie uvedeného je zrejmé, že zánik práva nájmu žalovaného 2/ preukázaný nebol) bol prekážkou založenia nájomného vzťahu medzi žalovaným 1/ a žalobcami a práve preto by zmluva takýchto účastníkov (súdom prvého stupňa považovaná za nájomnú) mala byť neplatnou. V tomto však dôvod neplatnosti tkvieť nemohol, nakoľko právo účinné v rozhodnom čase poznalo aj inštitút spoločného nájmu bytu, okruh subjektov takéhoto práva podmienilo manželstvom len pri bytoch družstevných (o aký tu nešlo) a tvrdená právna prekážka vzniku tzv. spolunájmu žalovaného 2/ a žalobcov (troch osôb, z ktorých logicky nanajvýš dve boli a aj mohli byť manželmi) preto nejestvovala (inou otázkou bola samozrejme preukázaná neochota prenajímateľa pristúpiť na takéto riešenie).

Súd prvého stupňa nepostupoval náležite ani v prípade kvalifikácie účinkov márneho uplynutia žalovanému 2/ trojročnej lehoty (počítanej od urobenia už vyššie rozoberaného čestného vyhlásenia), v ktorej malo dôjsť (ale nedošlo) k domáhaniu sa účastníkom výkonu práv, viažúcich sa k spornému bytu. K výskytu tohto pochybenia došlo čiastočne pre neuvedomenie si (okresným súdom) zavádzajúcej argumentácie žalobcov (založenej na premlčaní), čiastočne potom i pre nezorientovanie sa samým súdom v tom, aký by tu plynutie času malo mať význam. Inak si nemožno vysvetliť to, že súd prvého stupňa nerozlišoval medzi stratou vymožiteľnosti práva a jeho oslabením prechodom do polohy tzv. naturálnej obligácie (čo je podstatou premlčania a uplatnenia príslušnej námietky) a zánikom práva (ku ktorému dochádza márnym uplynutím lehôt označovaných za prekluzívne, prepadné alebo tiež zánikové). Aj toto malo pritom v prejednávanej veci zásadný význam, keď tvrdené (a v konaní aj preukázané) premlčanie práva nemohlo nič zmeniť na tom, že premlčané právo pretrvalo (nech aj bez možnosti nositeľa práva sa účinne dovolať jeho ochrany) a takéto jeho pretrvanie založilo tiež právnu prekážku brániacu tomu, aby žalobcom mohlo vzniknúť nimi uplatňované výlučné právo ich spoločného nájmu k spornému bytu (kde výlučnosťou treba rozumieť práve nezdieľanie práva s kýmkoľvek iným, čo ale pre - hoc aj len „naturalizované“ právo žalovaného 2/ možným nebolo). O zánik práva tu pritom

ísť nemohlo ako preto, že nebol preukázaný žiaden zákonom predpokladaný spôsob zániku nájmu žalovaného 2/, tak i preto, že v tomto prípade zákon s uplynutím lehoty nespojil následok v podobe zániku práva (hoci sa tak podľa ďalšieho taktiež vyššie citovaného ustanovenia § 583 O. z. po veľkej novele musí stať výslovne).

Len v tej najvšeobecnejšej rovine bolo možné prijať výhrady súdu prvého stupňa voči „Zmluve“ bytového podniku a žalobcov „o nájme bytu“ a tiež záver o neplatnosti takéhoto právneho úkonu, keďže však aj toto bolo možné len z iných než súdom prvého stupňa uvádzaných dôvodov, muselo to zároveň viesť k neakceptovateľnosti ďalších úvah založených na takomto závere (aj ďalších vyššie odmietnutých záveroch).

Tu totiž súdu prvého stupňa predovšetkým uniklo, že „Zmluva“, o ktorej tu je reč, mohla mať pre nespochybniteľné datovanie prejavov vôle oboch zmluvných strán s nezanedbateľným časovým odstupom po jej deklarovanom uzavretí (až 14. mája 2004 pri tvrdenom uzavretí zmluvy už 28. októbra 2003) právne len charakter určitého potvrdenia o obsahu dojednaného a zároveň súhlasu s podnájmom (ak by na nej participoval aj prenajímateľ), najmä ale to, že takúto zmluvu uzavrel vo vlastnom mene (ako prenajímateľ a nielen zástupca prenajímateľa v osobe vlastníka) bytový podnik a nie žalované 1/ (mesto). Z právneho úkonu preto konanie za iného (vlastníka bytu) dovodiť nešlo (právny význam pritom nemala vzájomná úprava vzťahov medzi mestom a obchodnou spoločnosťou týmto používanou na správu tzv. mestského bytového fondu) a nakoľko požiadavky na platný právny úkon musela aj v prípade rozhodnutia sa účastníkov pre úkon inak písomnú formu nevyžadujúci spĺňať písomná zmluva, i bez ohľadu na námietky z odvolania, týkajúce sa odsúhlasovania právnych úkonov robených mestom, bol prakticky vylúčený záver o platnom dojednaní nájmu (za účasti aj Mesta Šaľa) a navyše na dobu neurčitú (čo priamo vyvracal obsah „Zmluvy“ a pokúšať sa z neplatného dojednania nájmu na dobu určitú vyvodzovať platné dojednanie nájmu na dobu neurčitú by už bolo za hranicou únosnosti).

K sporom žalovaného 2/ a žalobcov o výklad ustanovenia § 11 ods. 4 písm. a/ zákona o obecnom zriadení je pritom žiadúce uviesť, že odvolací súd sa v tomto prípade síce stotožňuje s názorom o absurdite konštrukcie vyžadujúcej schvaľovanie každého nakladania s majetkom obce či mesta v príslušnom zastupiteľstve (priblíženej aj vyjadrením žalobcov k odvolaniu za pomoci „hyperboly“ o zakupovaní cestovných lístkov v bratislavskej mestskej hromadnej doprave), na druhej strane však nemôže inak, než zazlievať žalobcom, že aj táto časť ich argumentácie vykazovala znaky zjednodušenia na úkor korektného vyriešenia podstaty problému a môžbyť i snahy zaviesť aj odvolací súd. Ustanovenie zákona majúce sa tu vyložiť totiž nehovorí o každom úkone, ale len o úkonoch najdôležitejších a i keď odvolací súd rozhodne nemieni bagatelizovať význam (pre dopravný podnik ale aj mesto zabezpečujúce prostredníctvom takéhoto podniku hromadnú dopravu osôb) zaplatenia každého jedného cestovného, určenie okruhu úkonov majúcich spadať do rámca najdôležitejších úkonov, týkajúcich sa tzv. komunálneho majetku, zjavne pôjde merať len cez prizmu spôsobilosti konkrétneho úkonu samého osebe ohroziť zachovanie samotnej existencie určitého majetku a jeho spolupatričnosti s vlastníckou sférou obce alebo mesta či zveľadenie takéhoto majetku. Právnej norme s relatívne neurčitou hypotézou (akou je aj diskutované ustanovenie zákona o obecnom zriadení) treba priznať práve takýto obsah a v tomto svetle nemôže byť bez významu, či mesto v pozícii vlastníka mestského bytu má dosah na to, s kým a za akých podmienok dojedná nájomný vzťah k bytu. Nech aj principiálne nie je dôvod namietať voči oprávneniu obce či mesta preniesť samotné dojednanie nájmu na inú osobu (splnomocnenca), musí ostať zachovaný mechanizmus zabezpečujúci vlastníkovi nad jeho majetkom kontrolu (zvlášť ak v slovenskom právnom poriadku ešte stále prežívajú rezíduá socialistického bytového práva, priznávajúce nájomcovi s nájmom na dobu neurčitú značnú časť práv inak tvoriacich súčasť obsahu práva vlastníckeho a je tu aj aspekt akcentovaný tiež odôvodnením napadnutého rozsudku v časti zdôvodňovania naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení - tu rozumej záujem na získaní bytu do vlastníctva postupom podľa v znení neskorších zmien a doplnení, čiže za podmienok zásadne odlišných od tých, pre ktoré sa vžilo označenie „trhové“).

Požiadavke žalobcov z prejednávanej veci však obrazný väz zlomiť muselo najmä to, že neboli schopní spôsobom vlastným dôkaznému konaniu (teda bez vzbudenia odôvodnených pochybností o obsahu preukazovaného) preukázať (a predtým tvrdiť), čo malo po prvotnom nutnom nadobudnutí nimi presvedčenia o získaní len práva podnájmu sporného bytu (ako o tom pojednáva prinajmenšom označenie žalobcov v „Zmluve o nájme bytu“ s bytovým podnikom a tiež konštatovanie zanesené pred článok I takej zmluvy), resp. maximálne práva nájmu na dobu určitú (toho za situácie, v ktorej dosť

dobre nejde polemizovať s názorom, podľa ktorého účastníkmi zmluvy o podnájme majú byť nájomca a podnájomca a z nich ten prvý „Zmluvy o nájme bytu“, žalobcov označujúcej za podnájomcov, účastný nebol) viesť k pomerne radikálnej zmene takéhoto presvedčenia a k ich utvrdeniu v tom, že im patrí už právo nájmu na dobu neurčitú.

Hoci v tejto súvislosti apriori nie je možné vylúčiť urobenie právneho úkonu konkludentne, čiže iným než výslovným spôsobom, nevzbudzujúcim ale pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, pri výklade smerujúcom k záveru o platnom urobení právneho úkonu takýmto spôsobom a tiež o obsahu toho, čo bolo takto učinené, zákon vyžaduje (ako podmienky a súčasne i výkladové pravidlá) ochranu dobromyseľnosti toho, komu bol právny úkon určený a tiež vôľu toho, kto právny úkon urobil. Špecifikom u dvojstranných právnych úkonov (akým je aj nájomná zmluva) je pritom to, že pri nich analyzovať vôľu i chrániť dobromyseľnosť treba na oboch stranách vzťahu, nakoľko tu konajúcimi a zároveň adresátmi prejavov vôle zmluvného partnera sú obe zmluvné strany.

Pri uplatnení žalobcami požiadavky na určenie, že im svedčí tvrdené právo nájmu na dobu neurčitú, tak bolo ich povinnosťou preukázať to, že nielen ich vôľou, ale aj vôľou žalovaného 1/ (resp. osoby konajúcej za mesto v medziach jeho súhlasu) bolo skorší pochybne konštruovaný vzťah k spornému bytu „povýšiť“ na nájomný vzťah na dobu neurčitú, popri tom však i to, že takýto výklad postupov oboch strán nezakončených formalizovaným výslovným dojednaním nájmu na dobu určitú je aj ochranou dobromyseľnosti oboch strán vzťahu (i tu teda tohto sa dovolávajúcich žalobcov aj žalovaného 1/). Takto by to vo vzťahu k vôli bolo napríklad, ak by žalobcovia pri praxi zasielaní im vyúčtovaní „nájomného“ a súvisiacich úhrad boli schopní preukázať, že žalované 1/ alebo osoba konajúca s mandátom od takéhoto účastníka pri komunikácii s osobami obývajúcimi mestské byty rozlišovalo (-a) medzi užívateľmi bytov s existujúcim právnym dôvodom nájmu a faktickými užívateľmi bez takéhoto právneho dôvodu a výlučne osobám zaradeným do prvej z takýchto skupín bolo priznávané postavenie nájomcov aj jemu zodpovedajúce označovanie v príslušných písomnostiach (takže by to i žalobcov oprávňovalo domnievať sa, že napriek neexistencii nájomnej zmluvy na dobu určitú, ktorou by bolo možné sa vykázať, prenajímateľ ich status nájomcov na dobu neurčitú rešpektuje). Dobromyseľnosťou naopak bolo treba rozumieť to, čo sa ňou v podmienkach občianskeho práva rozumie štandardne, teda dobromyseľnosť so zreteľom na všetky okolnosti, že držiteľovi práva (tu nájomného) toto patrí (v tejto súv. por. i § 130 ods. 1 O. z. po veľkej novele) a súvisela najmä s tým, či žalobcovia mali rozumný dôvod domnievať sa, že na ceste k získaniu časovo neobmedzeného práva nájmu sporného bytu vyvinuli všetko očakávateľné úsilie, žalované 1/ takémuto úsiliu nepostavilo do cesty žiadnu prekážku alebo skoršie prekážky odstránilo a iba z dôvodov žalobcom nepričítateľných nedošlo ku koncovke (pre ktorej nedostatok sa javilo nevyhnutným stav právnej neistoty odstrániť pomocou tzv. určovacej žaloby). Vo vzťahu k tejto podmienke i pravidlu výkladu vôle bolo povinnosťou žalobcov presvedčiť o tom, prečo sa malo usúdiť na zmenu pôvodného nesúhlasného stanoviska mesta (reprezentovaného výstupmi jeho tzv. bytovej komisie aj niekdajšieho primátora) a takto i na jeho uzrozumenie s tým, že žalobcom po skoršom jasne zápornom postoji predsa len sporný byt do nájmu (na dobu neurčitú) prenechaný bude.

Pasivita mesta, predstavovaná doterajším nedostatkom snahy sporný byt uvoľniť, pritom nezohrávala žiadnu úlohu, keďže pri nájme bytov výslovne vylúčená možnosť použitia pravidla o predlžovaní nájmov dojednaných na dobu určitú (pre nečinnosť prenajímateľa po uplynutí dojednanej doby nájmu) bola by dôvodom zániku nájmu aj vtedy, ak by tento bol 28. októbra 2003 či 14. mája 2004 dojednaný platne a naopak poberanie žalovaným 1/ (resp. osobou majúcou jeho mandát) platieb za sporný byt nemalo charakter ničoho iného, než poberania náhrady za užívanie veci v jeho vlastníctve (avšak bez preukázaného právneho dôvodu), o ktorej výške by mohol byť vedený spor, dosiaľ sa tak ale nestalo.

Žalobe v prejednávanej veci tak síce nechýbal naliehavý právny záujem na požadovanom určení (za stavu popierania práva žalobcov žalovanými ani neexistoval iný prostriedok, ako vniesť do problému jasno a žalovanému 2/ tvrdiacemu opak za pravdu dať nešlo, pričom otázka usilovania sa či presnejšie neusilovania žalobcami o usporiadanie veci v čase predchádzajúcom začatiu konania mohla byť aj otázkou stratégie), s takouto žalobu však najmä pre nedostatok bezpečného (pochybnosti nevzbudzujúceho) preukázania rozhodujúcich skutočností nebolo možné uspieť vecne.

Zmeniť na tom nemohlo nič ani odvolanie sa na rozhodnutia tunajšieho odvolacieho súdu v len zdanlivo druhovo totožných veciach, týkajúcich sa viacerých sporov správcu konkurznej podstaty štátneho podniku s osobami obývajúcimi byty patriace osobe v konkurze a konkrétne požiadaviek správcu na

vypratanie bytov, užívaných podľa neho bez právneho dôvodu (nakoľko tu nájomné zmluvy osoby majúce byty vypratať dojednali s iným správcom než žalobcom a preto neplatne). Rozdiel medzi prípadom v prejednávanej veci a inými skoršími vecami spomínanými v rámci argumentácie žalobcov totiž spočíval v tom, že užívateľom bytov brániacim sa vyprataniu nechýbala dobromyseľnosť o platnom vzniku nájmu (ak v čase uzavretia zmlúv spornou bola osoba vlastníka a prenajímateľa bytov a nie samotné právo, ako v prejednávanej veci, pričom takto vzniknutá právna neistota nemohla ísť na vrub užívateľov bytov) a tejto nedostatok nedokázal preukázať ani žalujúci správca (keď v tzv. opačnom garde to bol on, na koho strane bola povinnosť preukazovať, že pri komunikácii s užívateľmi bytov rozlišoval medzi užívateľmi s právnym dôvodom nájmu a inými užívateľmi bez takého dôvodu); najmä však bol rozdiel medzi bránením sa požiadavke niekoho iného (v skorších iných veciach) a aktívnym uplatňovaním tvrdeného, druhou stranou sporu však popieraného práva (v prejednávanej veci), kladúcim na žalobcu podstatne vyššie nároky než na žalovaného.

Odvolací súd pri riadení sa opísanými úvahami preto dospel k záveru, že napadnutý rozsudok vyhovujúci žalobe nie je vecne správnym rozhodnutím a preto takýto rozsudok vo veci samej podľa zmenil tak, že žalobu zamietol (prvá veta výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu).

Pri takomto výsledku odvolacieho konania povinnosť rozhodnúť o trovách konania (prvostupňového i odvolacieho) stíhala odvolací súd (podľa ), učiniť zadosť tejto povinnosti však bolo možné len, pokiaľ šlo o trovy celého konania v procesnoprávnom vzťahu medzi žalobcami a žalovaným 1/ a o trovy odvolacieho konania vo vzťahu žalobcov so žalovaným 2/. Len v takýchto častiach totiž vzdanie sa žalovaným 1/ procesného práva na náhradu trov celého konania v spojitosti s procesným úspechom aj tohto účastníka spôsobilo, že rozhodnúť šlo iba nepriznaním žalovanému 1/ žiadnej náhrady (zmena napadnutého rozsudku v časti trov konania podľa , a , a a contrario spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu a vlastné rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách odvolacieho konania diskutovaného okruhu účastníkov tak, ako to vyplýva zo štvrtej vety výroku tohto rozsudku), resp. že stav rozhodovania odvolacieho súdu o trovách odvolacieho konania v jedinom stupni je vlastným tuzemskému civilnému procesu a nepredstavuje žiadne porušenie práv účastníkov, ale je naopak rešpektovaným pravidlom.

V prípade trov konania žalobcov a žalovaného 2/ (náhradu trov konania požadujúceho) sa však súd prvého stupňa pre odchylný názor vo veci samej otázkou trov žalovaného 2/ vôbec nezaoberal a rozhodnutie odvolacieho súdu o takejto otázke v jedinom stupni by účastníkov zbavilo práva na jediný procesným právom priznaný opravný prostriedok (odvolanie, tu por. i ) a v jeho rámci aj práva na prípadnú polemiku s úvahami na tému účelnosti vzniknutých trov a opodstatnenosti požiadavky na ich náhradu. V tejto časti preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa aj h/ zrušil a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (tretia veta výroku rozsudku odvolacieho súdu).

Napokon o trovách odvolacieho konania rozhodnuté bolo podľa a , , , a a ; , , , a , a vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „tarifa“) a inak aj o cestovných náhradách v znení neskorších zmien a doplnení priznaním úspešnému žalovanému 2/ celej jeho tzv. advokátskou obchodnou spoločnosťou riadne vyúčtovanej náhrady a uložením obom neúspešným žalobcom (manželom a bezpodielovým spoluvlastníkom) zodpovedajúcej spoločnej a nerozdielnej povinnosti so zákonom ustanoveným rozdelením sumy náhrady na časť tvorenú trovami právneho zastúpenia a časť tvorenú inými trovami, s určením platobného miesta v osobe splnomocnenkyne žalovaného 2/ (voľba spôsobu splnenia povinnosti je aj podľa O. z. na osobe z rozhodnutia povinnej a preto neobstojí požiadavka na platenie v prospech účtu v banke) a s nezistením dôvodu pre odchýlku od zákonnej trojdňovej lehoty plnenia. Tzv. advokátska spoločnosť totiž v súlade s tarifou účtovala odmenu pri tzv. neoceniteľnom predmete sporu za jeden úkon z roku 2013 (odvolanie) sumou 60,07 eur, za druhý z roku 2014 (účasť na pojednávaní odvolacieho súdu) sumou 61,87 eur, úmerne tomu líšiace sa paušálne náhrady sumami 7,81 eur a 8,04 eur, náhradu na DPH v tejto súvislosti 24,39 eur, náhradu za stratu času 64,32 eur (4 začaté polhodiny na ceste strávenej zo Šale do Trnavy a späť) a cestovné 23,88 eur, pričom súčet takýchto súm predstavoval práve požadovaných aj priznaných 250,38 eur na právnej službe a žalovanému vznikli tiež ďalšie trovy na súdnom poplatku za odvolanie v sume 99,50 eur.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosť ním uložená nebude splnená dobrovoľne v určenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.