Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8CoP-272-2014.pdf
PDF · 80.92 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoP/272/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ludviky Bodnárovej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Marianny Hraboveckej vo veci starostlivosti súdu o maloletého W. W. nar. XX.X.XXXX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach dieťaťa rodičov: N. W. nar. 28.X.XXXX bývajúcej v C. na Q. ul. č. X zastúpenej B.. Marcelom Jurkom advokátom s.r.o. so sídlom v Košiciach na Dominikánskom nám. 11 a M. W. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v C. na Q. ul. č. X zastúpeného JUDr. Danielou Sokol advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Kuzmányho č. 57 v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas do rozvodu, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 11P 125/2013- 119 z 9.4.2014 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch o výživnom a dlžnom výživnom otca pre mal. W. W..
Z r u š u j e výrok o zverení mal. W. W. do osobnej starostlivosti matke a v tejto časti konanie zastavuje.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zveril maloletého W. W. nar. XX.X.XXXX na čas do rozvodu do osobnej starostlivosti matky, ktorá ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Otca zaviazal prispievať na výživu maloletého sumou 80,- € mesačne od 25.9.2013 do 21.3.2014. Dlžné výživné za obdobie za obdobie od 25.9.2013 do 21.3.2014 neurčil. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
Proti výroku rozsudku o výživnom a dlžnom výživnom podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletého dieťaťa s odôvodnením, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 205 ods. 1 písm. d/ a f/ O.s.p. a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytkla konajúcemu súdu, že rozhodol o výške výživného 80,- € napriek tomu, že v čase rozhodovania súdu už existovalo právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Košice I sp. zn. 18P 20/2013, ktorým bolo manželstvo rodičov maloletého dieťaťa rozvedené a na čas po rozvode bolo určené výživné vo výške 100,- € mesačne. Súd pri tomto rozhodnutí vychádzal z rovnakých listinných dôkazov, rovnakých majetkových pomerov, možností a schopností na strane otca a na základe rovnakých odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa, nakoľko išlo o krátke časové obdobie. Z uvedeného dôvodu vyslovila presvedčenie, že konajúci súd mal rozhodnúť o výške výživného na čas do rozvodu tak, ako to rozhodol súd, ktorý rozhodoval o rozvode manželstva a určil výživné na čas po rozvode 100,- € mesačne. Za nesprávne považuje aj rozhodnutie o neurčení dlžného výživného za obdobie od 25.9.2013 do 21.3.2014. Predovšetkým vyslovila nesúhlas so započítaním hmotných plnení a darov z dôvodu, že tieto boli účelové a nezodpovedali reálnym potrebám maloletého dieťaťa. Uviedla, že otec maloletého počas ich spolužitia psychicky aj fyzicky týral a vôbec nebolo v jeho záujme pomáhať maloletému dieťaťu v náročnom rozvodovom konaní. Konanie otca spočívajúce v zakupovaní
obuvi a oblečenia, ktoré nasledovalo až po nariadení predbežného opatrenia bolo podľa jej presvedčenia obyčajným účelovým konaním, aby sa vyhol plneniu riadnej vyživovacej povinnosti. Navrhla preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a v vrátil konajúcemu súdu na ďalšie konanie.
K odvolaniu matky sa písomne vyjadril otec maloletého. Uviedol, že s názorom matky, že v rozhodnom čase, t.j. v čase rozhodovania súdu v predmetnej právnej veci existovali dve rôzne rozhodnutia súdu vychádzajúce z rovnakých skutkových základov. Zdôraznil, že výrok súdu upravujúci výšku výživného maloletého na čas po rozvode bol výsledkom dohody účastníkov konania a otec s takto určenou výškou výživného výslovne súhlasil. Z uvedeného dôvodu súd rozhodujúci o úprave výšky výživného maloletého na čas po rozvode neskúmal a nezohľadňoval skutočnosti rozhodujúce pre určenie výšky výživného v zmysle zákonných ustanovení. S určením výživného vo výške 100,- € na čas do rozvodu otec však výslovne nesúhlasil, nakoľko rozsah poskytovania jeho osobnej starostlivosti ale aj finančnej pomoci a naturálneho zabezpečenia maloletého bol z jeho strany omnoho väčší ako v čase po rozvode manželstva. Uviedol, že maloletého pravidelne vozieval do školy každé ráno v čase od septembra do decembra r. 2013, prispieval mu na desiatu a trávil s ním každý víkend v tomto časovom období. Uvedené skutočnosti potvrdila aj samotná matka na pojednávaní 19.2.2014. V období pred rozvodom manželstva sám svojou osobnou starostlivosťou intenzívne podieľal na starostlivosti maloletého v tej miere, v akej mu to matka umožnila. Po rozvode manželstva nastalo zhoršenie vzájomných vzťahov medzi ním a matkou dieťaťa, ktorá už mu neumožňuje takú intenzívnu starostlivosť o dieťa ako by otec považoval za vhodné a prirodzené. Z uvedených dôvodov s prihliadnutím na rozsah osobnej starostlivosti, ktorý bol v čase do rozvodu podstatne väčšia ako v čase po rozvode považuje výšku výživného povinného rodiča z 80,- € za primeranú a to aj s ohľadom na to, že výšku poskytovanej osobnej vrátane finančnej starostlivosti nie je možné exaktne vyčísliť. Poukázal tiež na vyjadrenie matky v priebehu konania, že mesačné náklady na maloletého predstavujú z finančného hľadiska sumu 105,- €. Vychádzajúc aj z tohto vyjadrenia matky považuje určené výživné 80,- € za dostatočné a primerané. Považoval by za nespravodlivé, ak by bol zaviazaný znášať fakticky všetky náklady na maloletého výlučne on bez toho, aby súd prihliadol na to, že obaja rodičia by sa mali podieľať uspokojeniu potrieb maloletého rovnakou mierou. Vyslovil tiež názor, že konajúci súd postupoval správne, keď započítal výdavky otca na ošatenie a obuv maloletého v rozvodnom období, ktoré on dostatočne preukázal. Otec maloletého dieťaťa vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu matky dôrazne poprel jej tvrdenie o psychickom a fyzickom týraní a vyslovil presvedčenie, že ak by k takému jeho konaniu malo v minulosti dôjsť mala matka jeho konanie oznámiť príslušným orgánom. Uviedol, že on ako otec sa snažil a v súčasnosti snaží tráviť s maloletým dieťaťom čas a budovať si s ním podľa možností dobrý rodičovský vzťah, čomu však matka neustále bráni svojim antagonistickým postojom k otcovi, ktorý prezentuje pred maloletým a ktorého súčasná úroveň psychickej vyspelosti a pochopiteľne oddanosť k matke neumožňuje vytvoriť si k otcovi pozitívny a zdravý vzťah. V závere svojho vyjadrenia uviedol, že nie je pravdivé ani tvrdenie matky, že si neplní doteraz riadne vyživovaciu povinnosť. O jej zavádzajúcom tvrdení predložil v prílohe výpisy z účtu, z ktorých tak ako otec uviedol, je zrejmé, že svoju vyživovaciu povinnosť si pravidelne plní. Navrhol preto, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v plnom rozsahu ako vecne správny a zákonný.
Kolízny opatrovník sa písomne k odvolaniu matky nevyjadril.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ods. 2 zák. ust. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na to, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku v napadnutej časti o výživnom pre maloletého Gabriela presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami matky uplatnenými v odvolaní, kde matka neuviedla žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok
iné rozhodnutie o výživnom. Odvolací súd posúdil pomery účastníkov a dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že výživné 80,- € mesačné pre maloletého Gabriela je vzhľadom na zákonné ustanovenia citované v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúce zásady primerané reálnym príjmovým pomerom otca, ktorý nemá inú vyživovaciu povinnosť a zohľadňuje aj odôvodnené potreby maloletého. Odvolací súd poznamenáva, že výživné 80,- € mesačne pre maloletého W., ktoré predstavuje výživné 2,7 € na jeden deň zohľadňuje základnú mieru nevyhnutných potrieb maloletého, ale vychádzajúc z ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého odôvodnené potreby dieťaťa nie sú jediným zákonným kritériom pre určenie výživného, pretože okrem nich je potrebné zohľadniť aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča, ktoré podmieňujú mieru uspokojenia resp. sú vždy limitujúcim kritériom vo vzťahu uspokojovania odôvodnených potrieb dieťaťa, preto určené výživné 80,- € mesačne považuje za primerané a dostatočné. Odvolací súd preto dospel k záveru, že v priebehu konania na súde prvého stupňa boli zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o výživnom, pretože súd prvého stupňa postupoval správne, keď v súlade s ust. § 120 ods. 2 O.s.p. vykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu pre rozhodnutie o výživnom, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemal pochybnosti o správnosti rozsahu výživného pre maloletého W.. Odvolací súd k odvolacej námietke matky týkajúcej sa rozdielneho určenia výživného súdom prvého stupňa na čas do rozvodu a na čas po rozvode pre úplnosť dodáva, že súd prvého stupňa rozhodujúci o určení výživného na čas do rozvodu postupoval správne v zmysle zák. ust. týkajúcich sa určenia výživného, pričom zohľadnil tak odôvodnené potreba maloletého dieťaťa ako aj finančné a majetkové pomery otca a navyše prihliadol ku ostatnému plneniu otca voči maloletému, ktoré spočívalo predovšetkým v jeho osobnej starostlivosti, ako aj prispievanie v naturáliách, čo nepochybne bolo v konaní na súde prvého stupňa preukázané a potvrdené aj matkou maloletého dieťaťa. Preto konajúci súd postupoval správne, ak určil výživné vo výške 80,- € mesačne na čas do rozvodu. Odvolací súd sa stotožnil aj s určením a vypočítaním dlžného výživného, kedy konajúci súd správne započítal finančné a naturálne plnenie otca za uvedené obdobie, pričom je nepochybné a fakticky potvrdené matkou, že tieto plnenia nastali. Otec zaplatil za uvedené obdobie výživné na základe rozhodnutia o predbežnom opatrení vo výške 300,- €, čo od dlžného výživného, ktoré by predstavovalo uvedenú sumu bez akéhokoľvek plnenia 469,16 € a ďalej započítal vecné plnenia, ktoré boli preukázané a zdokladované otcom a odsúhlasené matkou maloletého dieťaťa. Preto aj v tejto časti konajúci súd rozhodol správne, ak dlžné výživné za uvedené obdobie neurčil. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v časti o výživnom a dlžnom výživnom potvrdil a podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 221 ods. 1 písm. d/ a h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Podľa § 221 ods. 2 O.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí.
V zmysle uvedeného ustanovenia § 221 ods. 1 d/ a h/ O.s.p. a ods. 2 odvolací súd výrok o zverení maloletého dieťaťa do výchovy matke zrušil a konanie v tejto časti zastavil.
Odvolací súd zrušil výrok rozsudku, ktorým konajúci súd rozhodol o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti matky na čas do rozvodu z dôvodu, že v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa bolo o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti matky právoplatne rozhodnuté rozsudkom o rozvode manželstva, ktorý nadobudol právoplatnosť 21.3.2014. Z uvedených dôvodov je výrok o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti matke nadbytočný, bez právneho významu a nevykonateľný.
Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.