Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8Cb-398-2015.pdf
PDF · 76.08 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cb/398/2015
Uznesenie
Okresný súd Prešov v právnej veci žalobcu: Východoslovenská energetika, a. s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 44 483 767, v konaní právne zastúpený: JUDr. Marek Hrouda, advokát, so sídlom Krmanova 16, 040 01 Košice, IČO: 35 571 195, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX D. – E., F. G., v konaní o zaplatenie 1.549,59 € s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Vyhlasuje, že nemá právomoc vo veci konať a konanie zastavuje.
Náhradu trov konania stranám konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalobca sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa XX.XX.XXXX domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 1.549,59 € s príslušenstvom, a to titulom nezaplatenej ceny vykonaných prác a dodaného materiálu.
Výzvou zo dňa XX.XX.XXXX bol žalobca vyzvaný, aby opravil svoj návrh v časti označenia žalovaného, resp. aby oznámil, či trvá na podanom návrhu, nakoľko označený žalovaný s identifikáciou podľa IČO a s uvedeným miestom podnikania neexistuje. Zároveň bolo zistené, že žalovaný ako fyzická osoba – podnikateľ má miesto podnikania na adrese v F. G., čo aj vyplýva zo živnostenského registra F. G..
Podaním zo dňa XX.XX.XXXX žalobca súdu oznámil, že pri uzatvorení zmluvy o združenej dodávke elektriny sa žalovaný identifikoval identifikačným číslom XX XXX XXX, preto ho v žalobe označil a žaloval ho na základe ním poskytnutých informácií, pričom z neznámych dôvodov nedisponuje originálom zmlúv. Pri telefonickom kontakte mal pritom žalovaný uviesť, že sa zdržiava v H., kde bol aj uplatnený nárok.
Podľa článku 15 ods. 1 písm. b) Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len Nariadenia), vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, sa právomoc určí podľa tohto oddielu, pričom nie sú dotknuté ustanovenia článku 4 a článku 5 bod 5, ak ide zmluvu o úvere splatnom v splátkach alebo zmluvu o akejkoľvek inej forme úveru, ktorým sa má financovať predaj tovaru.
Podľa článku 16 ods. 2 Nariadenia, druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.
Podľa článku 24 Nariadenia, okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto pravidlo sa neuplatní, ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 22.
Podľa článku 26 ods. 1 Nariadenia, ak je osoba, ktorá má bydlisko v jednom členskom štáte, žalovaná na súde iného členského štátu a nedostaví sa na tento súd, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc, ak si právomoc nemôže založiť na ustanoveniach tohto nariadenia.
Podľa článku 59 ods. 1 Nariadenia, na určenie, či má účastník bydlisko v členskom štáte, ktorého súdom vo veci napadla žaloba, súd použije právny poriadok svojho štátu.
Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), príslušnosť sa určuje podľa okolností v čase začatia konania; takto určená príslušnosť trvá až do skončenia konania.
Podľa bodu 13 základných východísk (cieľov) Nariadenia, v oblasti poistenia, spotrebiteľských zmlúv a pracovnoprávnych vzťahoch by slabší účastník mal byť chránený normami právomoci, ktoré lepšie chránia jeho záujmy než všeobecné normy právomoci.
Ako vyplýva z čl. 59 Nariadenia, otázku bydliska procesný súd posudzuje podľa svojho vnútroštátneho práva. Možno pritom podotknúť, že obsah pojmu „bydlisko“, ako ho používa Civilný sporový poriadok, alebo Zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, nie je totožný s obsahom pojmu „trvalý pobyt“, ktorý používajú predpisy správneho práva upravujúce evidenciu obyvateľov. Bydliskom fyzickej osoby sa rozumie obec, resp. mestský obvod, v ktorom daná osoba býva s úmyslom trvale sa tam zdržiavať. Je to miesto, kde má osoba svoj byt, rodinu, prípadne kde pracuje, ak tam aj býva. Je to teda miesto dlhodobého faktického pobytu fyzickej osoby v spojení s jej úmyslom zdržiavať sa tam trvalo, resp. dlhodobo.
K aplikácii Nariadenia je potrebné, aby išlo o spor s medzinárodným prvkom, ktorý je v danej veci, vzhľadom na vyššie uvedené, daný. Z hľadiska teritoriálnej a časovej pôsobnosti je zrejmé, že Nariadenie sa vzťahuje na oba zmluvné štáty, F. G., ako aj Slovenskú republiku. Splnená je aj podmienka vecnej pôsobnosti Nariadenia, pretože ide o spor zo zmluvy o úvere, t. j. občiansku vec v zmysle článku 1 ods. 1 Nariadenia, pričom vzťah založený touto zmluvou medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským v zmysle článku 15 ods. 1 písm. b) Nariadenia.
Medzinárodnú súdnu právomoc v danej veci pritom treba posudzovať v zmysle čl. 16 ods. 2 Nariadenia, pretože prejednávaná vec je sporom zo spotrebiteľskej zmluvy (žalobca pri uzatvorení zmluvy vystupoval ako dodávateľ, veriteľ a žalovaný ako spotrebiteľ) a uvedené ustanovenie ukladá žalobcovi povinnosť uplatniť svoj nárok proti spotrebiteľovi len na súde toho členského štátu, v ktorom má žalovaný (spotrebiteľ) bydlisko. Z doterajších zistení súdu vyplýva, že žalovaný v čase začatia konania a aj neskôr bydlisko ako miesto, kde sa zdržiava s úmyslom zdržiavať sa tam trvale, na území Slovenskej republiky nemá. S prihliadnutím na všetky vykonané zistenia je zrejmé, že žalovaný sa v čase začatia konania a aj neskôr zdržiaval v F. G., kde býva a odkiaľ na doručenú žalobu doposiaľ nijako nereagoval a konania sa nezúčastnil.
Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutiach zdôraznil, že Nariadenie vo všetkých svojich ustanoveniach, a to i tých, ktoré sa týkajú súdnej právomoci, smeruje k zachovaniu práva žalovaného účinne sa v konaní brániť. Súčasťou práva účinne sa brániť je prirodzene aj právo byť žalovaný pred vhodným súdom. Tým je v zmysle všeobecnej právomoci podľa čl. 2 Nariadenia (bez ohľadu na to, či je žalovaný spotrebiteľ) súd štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko. Tento princíp je v spotrebiteľských sporoch v zmysle čl. 16 ods. 2 Nariadenia posilnený tak, že súdy daného štátu v sporoch zo spotrebiteľských zmlúv majú ochrannú právomoc. Konanie na súde členského štátu proti osobe, ktorej bydlisko sa nachádza v inom členskom štáte, zjavne tento princíp porušuje. Na posúdenie, či má žalovaný bydlisko v členskom štáte, na ktorého súd bola podaná žaloba, je rozhodujúci právny poriadok tohto štátu. Tento súd určí, či žalovaný má v danom členskom štáte podľa svojho vnútroštátneho právneho poriadku bydlisko (čl. 59 ods. 1 Nariadenia). Žalovaný býva v inom členskom štáte (v F. G.), na adrese jeho údajného bydliska v Slovenskej republike sa podľa zistení súdu nezdržiava. Súd preto uzavrel, že žalovaný nemal v čase začatia konania v Slovenskej republike bydlisko ako miesto, kde by sa zdržiaval s úmyslom zdržiavať sa tam trvalo, nielen prechodne, resp. „sviatočne“. Následne aplikujúc ustanovenie čl. 59 ods. 2 Nariadenia súd dospel k záveru, že žalovaný mal v čase začatia konania bydlisko v F. G., aplikujúc pritom pojem bydliska podľa právneho poriadku F. G., podľa ktorého je výklad pojmu bydlisko rovnaký ako podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.
V danom prípade, napriek skutkovým tvrdeniam žalobcu, z pripojených listinných dôkazov nevyplýva, že by žalovaný v prípadnom právnom vzťahu k žalobcovi vystupoval ako podnikateľ, pri svojej podnikateľskej činnosti, pričom skutočnosť, že žalovaný je registrovaný ako podnikateľ v živnostenskom registri F. G. na to nemá žiadny vplyv. Aj v prípade ak fyzická osoba – podnikateľ nekoná v rámci svojej podnikateľskej činnosti, je slovenským právom uznaná za spotrebiteľa. Ako vyplýva aj zo stanoviska Generálneho advokáta H. I. C. zo dňa XX.XX.XXXX vo veci I./XX, v prípade, že vnútroštátny súd dospeje k záveru, že nie je jasné, či bola zmluva uzatvorená výlučné buď za osobným, alebo za podnikateľským účelom, bude potrebné dotyčnú zmluvnú stranu považovať za spotrebiteľa, pokiaľ podnikateľský účel neprevažuje v celkovom kontexte zmluvy, a to so zreteľom k súhrnu okolností a k posúdeniu objektívnych dôkazov, ktoré má k dispozícii, ktorých hodnotenie prináleží vnútroštátnemu súdu. Vychádzajúc z uvedeného sa preto právny vzťah strán konania považuje za spotrebiteľský.
Nakoľko sa jedná o spotrebiteľský vzťah, právomoc je určovaná v zmysle čl. 16 ods. 2 Nariadenia tak, že spotrebiteľa možno žalovať len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ v čase začatia konania bydlisko a ktorým tak podľa zistení súdu bola F. G..
Vzhľadom na uvedené preto súd pre nedostatok právomoci súdu Slovenskej republiky v tejto veci v zmysle čl. 26 ods. 1 Nariadenia vyhlásil, že nemá právomoc v tejto právnej veci konať a s poukazom na ustanovenie § 9 CSP konanie zastavil.
O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, v spojení s ustanovením § 257 CSP.
Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Podľa § 251, CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
Zastavenie konania zavinil z procesného hľadiska žalobca, keďže si pohľadávku uplatnil na neprávomocnom orgáne, a preto by mal súd v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať podľa § 256 ods. 1 CSP protistrane (žalovanému) náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny úradník). Keďže však žalovanému v doterajšom konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli (na konaní sa nezúčastnil) a procesne neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov konania, súd nárok na náhradu trov konania stranám nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia. Odvolanie je potrebné podať písomne, v dvoch vyhotoveniach, na Okresný súd Prešov, bude o ňom rozhodovať Krajský súd v Prešove. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 CSP) má uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).