Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_5Co-471-2012.pdf
PDF · 98.43 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/471/2012
Rozhodnutie
Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v právnej veci navrhovateľky: W.. W. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. XX, Z., zast. JUDr. Libušou Dočkalovou, advokátkou so sídlom Lachova 32, Bratislava, proti odporcovi: Ringier Axel Springer Slovakia a.s., IČO: 00678155, Prievozská 14, Bratislava, zast. JUDr. Jánom Havlátom, advokátom so sídlom Rudnayovo nám. č. 1, o ochranu osobnosti, odstránenie následkov neoprávneného zásahu a o primerané finančné zadosťučinenie, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 19. marca 2012, č. k. 14C/153/2008-139, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka voči odporcovi domáhala ochrany osobnosti, odstránenia následkov neoprávneného zásahu a primeraného finančného zadosťučinenia.
Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že odporca dňa 10. 04. 2008 uverejnil v denníku Nový Čas, ako aj na svojich webových stránkach článok s názvom Obeť bytovej mafie. Navrhovateľka vo svojej výpovedi uviedla, že o publikovaní predmetného článku sa dozvedela od svojich priateľov a rodiny. Z kontextu článku bola jej osoba vykreslená ako osoba blízka bytovej mafii a odporca v tomto článku okrem iného zverejnil nasledovné skreslené a nepravdivé informácie: obeť bytovej mafie, praktiky bytovej mafie sú otrasné, zo dňa na deň prišla bratislavská dôchodkyňa (70) o rodinný dom v centre hlavného mesta a skončila na psychiatrii, tam ju odsunula žena, ktorá za záhadných okolností lukratívnu nehnuteľnosť získala. Podľa navrhovateľky zverejnené informácie nemožno považovať za objektívne a overené, z kontextu článku jednoznačne vyplýva, že odporca informácie získal len od sestry p. S. Q. Z., teda od R.. F. Z., ktorá je v tejto veci zaujatá. Odporca naviac podľa nej nevyvinul náležité úsilie na to, aby získal jej vyjadrenie. Odporca tak hrubým spôsobom zasiahol do súkromnej sféry navrhovateľky v čase, keď vyšetrovanie nebolo skončené. Článok pritom publikoval na dvojstrane s červenou predtlačou. Širokú verejnosť informoval o praktikách bytovej mafie, kde hlavnú úlohu hrá podľa neho navrhovateľka. Článok podľa navrhovateľky ani nebol aktuálny, keď v danom čase bol dom už rok zbúraný a odporca, ktorý je vydavateľom denníka, je povinný jednak dodržať novinársku etiku a jednak vychádzať aj z existujúcej praxe.
Za zásah do osobnostných práv navrhovateľka považovala aj nasledovné v článku zverejnené informácie: v marci 2005 dom dôchodkyne mala získať W. údajne za to starej panej zaplatila 5 miliónov Sk a O. predala dom firme Ardon. V napadnutom článku pritom bola jej osoba ako jediná prezentovaná menom, priezviskom a s uvedením veku, ale aj údajmi o jej finančnom zabezpečení, a to bez jej predchádzajúceho súhlasu, čo považuje za priamy zásah do jej súkromnej sféry. Možno preto predpokladať, že odporca identifikoval jej osobu plným menom, priezviskom a vekom s úmyslom verejne ju znevážiť a zdiskreditovať. Navrhovateľka súčasne naznačila, že úmyslom mohlo byť aj ovplyvnenie
prebiehajúceho policajného vyšetrovania. Odporca tak navrhovateľku svojím konaním nielen verejne znevážil a ohrozil jej vážnosť a uplatnenie v spoločnosti, spôsobil jej tiež psychickú ujmu v citlivom období jej života, po narodení dieťaťa. K nemajetkovej ujme navrhovateľka uviedla, že konaním odporcu bola znevážená pred svojimi známymi, príbuznými, bola znevážená v celej spoločnosti v širokom meradle, nakoľko článok bol zverejnený aj na internetovom portáli a spôsobilo jej to aj ťažšie uplatnenie v spoločnosti.
Odporca sa v konaní bránil tým, že v článku boli uverejnené iba pravdivé informácie. Informácia o tom, že navrhovateľka je obvinená zo spáchania trestného činu podvodu bola pravdivá, rovnako ako skutkové okolnosti opisované v článku. Naviac medzi oprávnenia tlače patrí aj informovať o prebiehajúcich trestných konaniach. Zdôraznil, že nebola porušená ani zásada prezumpcie neviny, keď navrhovateľka bola v článku striktne označená ako obvinená. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu SR výroky, ktoré identifikujú určitú fyzickú osobu a správne označujú jej procesné postavenie v trestnom konaní spolu s opisom predmetu trestného konania, prezumpciu neviny neporušujú. Okrem toho, že v danej veci nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti, návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nie je podľa neho možné vyhovieť aj z dôvodu neprimerane vysokej výšky náhrady a nepreukázania splnenia zákonných predpokladov pre jej priznanie. Navrhovateľka nepreukázala, že došlo k zníženiu jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej miere, ako predpokladá § 13 O.z.
Svedkyňa W.. V. W., autorka predmetného článku, uviedla, že po tom, ako sa o danom prípade dozvedela, kontaktovala hovorkyňu KR PZ Bratislava, aby sa informovala, či je už začaté trestné stíhanie vo veci, a či je niekto obvinený. Taktiež kontaktovala sestru poškodenej, p. Z., psychiatra Dr. Hlavu a hovorcu polície banskobystrického kraja. Rovnako sa spojila aj s obhajcom navrhovateľky za účelom sprostredkovania jej vyjadrenia. Navrhovateľku hľadala aj na adrese, na ktorej sa zdržuje, avšak doma nebola. Nakoľko v rozhodnom čase bola navrhovateľka obvinená z podvodu, v súlade s európskou judikatúrou uviedla jej správne procesné postavenie.
Svedok R. I., ktorý napadnutý článok editoval, uviedol, že po získaní informácií vedúcich k napísaniu článku, sa tieto vždy overujú od relevantných zdrojov, čo boli v danom prípade polícia, prokuratúra a súdy.
Aplikujúc ust. § 11, § 13, § 16 Občianskeho zákonníka, čl. 19, čl. 26, čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 2 ods. 2, § 32, § 163 ods. 1, 2 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci, súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh nebol navrhovateľkou podaný dôvodne. Poukázal pritom na medzinárodný štandard pri uplatnení čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého uplatnením slobody prejavu vo vzťahu k prijímaniu a rozširovaniu informácií o pripravovanom alebo prebiehajúcom súdnom konaní nesmú masmédiá prekročiť hranice vymedzené záujmami justície, majú však povinnosť sprostredkovať informácie a myšlienky o veciach, ktoré sú predložené súdu rovnako ako o iných oblastiach verejného záujmu. Týmto článkom dohovoru sa nezaručuje nielen sloboda tlače informovať verejnosť, ale aj právo verejnosti byť vhodne informovaný. Prvostupňový súd tiež poukázal aj na prezumpciu neviny, ktorú neporušujú výroky vyjadrujúce len stav podozrenia zo spáchania trestného činu. Prezumpcia neviny nemôže v zmysle uvedeného zabrániť príslušným orgánom informovať verejnosť o prebiehajúcom trestnom vyšetrovaní.
V danom prípade prvostupňový súd vychádzal z preukázaného zistenia, že dňa 10. 04. 2008 bol v nezávislom denníku NOVÝ ČAS na str. 12-13 uverejnený článok s názvom „Obeť bytovej mafie : Prišla o dom a skončila na psychiatrii“. V čase, keď bol článok uverejnený, bolo voči navrhovateľke vznesené obvinenie s tým, že opis vyšetrovaného skutku zodpovedá opisu skutku uverejneného v predmetnom článku. Konštatoval, že odporca uverejnením príspevku vykonával spravodajstvo v trestnej veci. Vzhľadom k citovaným zákonným ustanoveniam a predloženým listinným dôkazom mal súd za to, že v danej veci sa nejedná o neoprávnený zásah odporcu do práv navrhovateľky. K petitu, ktorým sa navrhovateľka domáhala náhrady nemajetkovej ujmy súd uviedol, že musia byť súčasne splnené nasledovné hmotnoprávne podmienky: existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý upraviť nemajetkovú ujmu, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť. Z dôvodu výkonu práva odporcu na slobodu prejavu sa však podľa súdu nejedná o neoprávnený zásah odporcu do osobnostných práv navrhovateľky.
Záverom rozsudku súd s odkazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté až po právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej.
Proti uvedenému rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá z odvolacích dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. žiadala napadnutý prvostupňový rozsudok zmeniť a návrhu navrhovateľky v celom rozsahu vyhovieť. Podľa navrhovateľky napadnuté rozhodnutie nerešpektuje zásady uvedené v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľné a nepresvedčivé. Okrem citovania ustanovení Občianskeho zákonníka, Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd súd svoje rozhodnutie bez vyhodnotenia akýchkoľvek súvislostí odôvodnil štyrmi vetami. V ďalšom navrhovateľka opätovne zdôraznila, že je bezúhonnou osobou, nemá žiaden záznam v registri trestov a nie je ani verejne známou osobou, ktorá by podliehala medializácii. So zverejnením osobných údajov navrhovateľky sa však súd prvého stupňa ani s poukazom na tieto skutočnosti, žiadnym spôsobom nevysporiadal. Podľa navrhovateľky tiež len samotná skutočnosť, že v dobe publikovania článku bolo voči nej vznesené obvinenie nikoho neoprávňuje zverejňovať jej osobné údaje v uvádzaných súvislostiach, pretože vec bola iba v štádiu vyšetrovania a platí prezumpcia neviny, teda na každú osobu sa musí hľadieť ako na nevinnú, dokiaľ nie je súdom vyslovená jej vina. Navrhovateľka upriamila pozornosť odvolacieho súdu aj na skutočnosť, že súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku poukazoval na ustanovenia už neúčinného Trestného poriadku č. 141/1964 Zb., namiesto Trestného poriadku č. 301/2005 Z.z. Naviac informácie, ktoré sú obsahom predmetného článku, sú šírené tónom ako hotová vec, bez ohľadu na to, ako o veci rozhodne súd. Podľa navrhovateľky neobstojí ani zistenie prvostupňového súdu, že opis vyšetrovaného skutku, z ktorého spáchania bola navrhovateľka obvinená, zodpovedá opisu skutku, tak, ako bol uverejnený, a to nielen preto, že vec bola len v štádiu vyšetrovania pred podaním obžaloby, ale aj preto, že opis okolností v napadnutom článku sa nezhoduje s opisom vyšetrovaného skutku, nie vyšetreného, ako uviedol súd. Popisu vyšetrovaného skutku, z ktorého bola navrhovateľka obvinená, nezodpovedajú informácie spájané s osobou navrhovateľky v napadnutom článku, a to a) obeť bytovej mafie, b) praktiky bytovej mafie sú otrasné, c) zo dňa na deň prišla bratislavská dôchodkyňa (70) o rodinný dom v centre hlavného mesta a skončila na psychiatrii, d) tam ju odsunula žena (W. ktorá za záhadných okolností spomínanú lukratívnu nehnuteľnosť získala, e) žena (W.), ktorá za záhadných okolností spomínanú lukratívnu nehnuteľnosť získala, a ktoré v kontexte s ďalšími tvrdeniami na adresu navrhovateľky boli čitateľovi prezentované tak, že navrhovateľka je predstaviteľkou bytovej mafie a všetky skutky spáchala tak, ako je v ňom uvedené, bez ohľadu na prezumpciu neviny.
Navrhovateľka sa nestotožnila ani s konštatovaním prvostupňového súdu, že odporca uverejnením predmetného príspevku vykonával spravodajstvo v trestnej veci, ktoré štýlovo nezodpovedá bežnej praxi odporcu, pretože hneď na str. 14 toho istého denníka uverejnil správy iným spôsobom, ako v prípade navrhovateľky. Rovnako aj na str. 2- 3 toho istého denníka v článku s podtitulom Neboli to ľudia! sú osoby obvinené z útoku na basketbalistku nachádzajúce sa vo vyšetrovacej väzbe označené iba krstným menom, iniciálami priezviska a vekom. Nie však celým priezviskom, ako to bolo v prípade navrhovateľky.
Súdu prvého stupňa tiež navrhovateľka vytýkala, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, na základe čoho dospel k záveru, že sa nejedná o neoprávnený zásah odporcu do osobnostných práv navrhovateľky z dôvodu výkonu práva odporcu na slobodu prejavu. Podľa názoru navrhovateľky nemožno za výkon práva na slobodu prejavu považovať zásah, ktorým odporca dáva do súvislosti bytovú mafiu a mafiánske praktiky s navrhovateľkou, ani zverejnenie jej osobných údajov v uvádzaných súvislostiach, ani skreslené informácie. Ide o posúdenie toho, čo uverejnením článku odporca vlastne sledoval, pretože v porovnaní s ostatnými článkami nešlo o bežný výkon spravodajstva v trestnej veci. Navrhovateľka tiež v odvolaní poukázala na to, že súd pri svojom rozhodovaní nezohľadnil ani publikovanú judikatúru, podľa ktorej tvrdené difamačné akty treba vždy posudzovať pod zorným uhlom mnohých hľadísk, ktoré heslovite uviedla. Z obsahu článku navrhovateľka tiež vyhodnotila, že zo strany odporcu nešlo o žiadnu aktuálnu informáciu voči čitateľom, pretože od začatia vyšetrovania do publikovania predmetného článku dňa 10. 04. 2008 uplynula doba takmer troch rokov a dom bol zbúraný v máji 2007. Okolnosti zverejnenia a načasovania článku navrhovateľka preto označila za účelové.
Za skreslené označila navrhovateľka informácie v článku s titulom „Dom už zbúrali“, a to s ohľadom na výsledok civilných konaní, nakoľko súdne konania, ktoré iniciovala voči navrhovateľke sestra dôchodkyne, boli na jej podnet zastavené, a to dva roky pred publikovaním predmetného článku. V
konaní nebola podľa navrhovateľky preukázaná ani pravdivosť tvrdení odporcu o mafiánskych praktikách spájaných s osobou navrhovateľky a odporca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Prvostupňový súd sa podľa navrhovateľky nevysporiadal ani s právom na informácie a slobodu prejavu a právom na ochranu osobnosti. Záverom prvostupňovému súdu vytkla aj nezrozumiteľnosť niektorých citácií zákonov.
Odporca sa k odvolaniu vyjadril v podaní doručenom súdu dňa 21. 11. 2012, ktorým žiadal napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Navrhovateľka podľa odporcu žiadnym spôsobom nekonkretizovala odvolaciu námietku, podľa ktorej mal súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam. K uverejneniu osobných údajov navrhovateľky uviedol, že Ústava SR, žiadny zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis nezakazuje vydavateľovi uverejniť meno a priezvisko osoby, ktorá je obvinená zo spáchania závažného trestného činu. Uverejnenie mena a priezviska osoby obvinenej z trestného činu spolu s pravdivým opisom skutkového deja, nie je spôsobilé neoprávnene zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti dotknutej osoby. Za irelevantné v tomto smere označil tvrdenia navrhovateľky, že v danom čase nemala záznam v registri trestov a nebola verejne známou osobou. Naviac navrhovateľka nebola podľa odporcu verejne neznámou osobou, keď už rok pred uverejnením článku o nej a o jej úlohe v celej kauze informovala televízia Markíza (reportáž „Dobre premyslený biznis“ zo dňa 18. 06. 2007). Odporca tiež zdôraznil, že podľa právnej doktríny sa osoby obvinené zo spáchania trestných činov považujú za osoby verejného záujmu. Sféra ochrany súkromia týchto osôb je potom nutne užšia ako u osôb súkromných. V ďalšom odporca s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR pripomenul súdmi konštatovanú legitímnosť informovania verejnosti o prebiehajúcom trestnom konaní prostredníctvom oznamovacím prostriedkov. K navrhovateľkou namietanému porušeniu zásady prezumpcie neviny odporca uviedol, že táto nemohla byť porušená jednak z dôvodu, že odporca nie je súdom ani úradnou osobou, výroky ktorých rovnajúce sa vysloveniu viny bez jej preukázania v súlade so zákonom porušujú zásadu prezumpcie neviny, a tiež preto, lebo v predmetnom článku ani nebola konštatovaná vina navrhovateľky, len obvinenie z trestného činu podvodu.
Odporca vo svojom vyjadrení dodal, že navrhovateľka v spornom článku nebola označená za člena bytovej mafie, nakoľko hodnotiaci úsudok „praktiky bytovej mafie sú otrasné“ sa viaže k okolnostiam prípadu, nie osobe navrhovateľky. Naviac uvedené hodnotenie autorky článku vychádza zo znalosti predchádzajúcich prípadov, ktoré majú spoločné znaky. Za irelevantnú označil skutočnosť, že odporca v iných článkoch uvádzal len iniciály mien a priezvisk osôb podozrivých alebo obvinených zo spáchania trestných činov, ako aj navrhovateľkou namietanú neaktuálnosť článku a späťvzatie žalôb podaných sestrou poškodenej voči navrhovateľke. K hľadiskám, podľa ktorých s odkazom na judikatúru, treba podľa navrhovateľky posudzovať tvrdené difamačné akty, odporca uviedol, že sa jedná o nález Ústavného súdu Českej republiky, ktorý zhodne s Benátskou komisiou poukázal na tieto kritériá. Stanovisko Benátskej komisie však nemá záväzný charakter. Odporca sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľky týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky kľúčové a skutkovo a právne relevantné otázky.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolanie (§ 212 ods. 1 O.s.p.) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie bolo navrhovateľkou podané dôvodne.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Vo všeobecnosti možno rozhodnutie, ktoré nerešpektuje zásady uvedené v ust. § 157 O.s.p. označiť za nepreskúmateľné. Požiadavka preskúmateľnosti a presvedčivosti súdneho rozhodnutia v sebe subsumuje aj skutočnosť, že výrok súdneho rozhodnutia musí zodpovedať výsledkom vykonaného dokazovania a vyhodnotenia dôkazov, ktoré súd v odôvodnení rozhodnutia jasne a presvedčivo zdôvodní. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i s jeho špecifickými námietkami. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane,
sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je tak porušením práva na spravodlivé súdne konanie a zakladá odvolací dôvod uvedený v § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.
Z požiadavky presvedčivosti a preskúmateľnosti rozhodnutia však nemožno extenzívnym výkladom vyvodiť povinnosť súdu zaoberať sa všetkými účastníkmi konania nastolenými otázkami. Súdna prax v tomto smere ustálila, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Všeobecný súd nemusí tak dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).
V prejednávanej veci navrhovateľka namietala nepreskúmateľnosť napadnutého prvostupňového rozhodnutia, ktoré podľa nej nezodpovedá formálnym náležitostiam uvedeným v ust. § 157 O.s.p. Na druhej strane podľa odporcu prvostupňový súd dal v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne a zrozumiteľne odpoveď na všetky kľúčové a skutkovo právne relevantné otázky.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s obsahom spisového materiálu musí súhlasiť s navrhovateľkou, nakoľko odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia nezodpovedá zákonným požiadavkám, je nepreskúmateľné a nespôsobilé presvedčiť o jeho správnosti.
Prvostupňový súd sa po podrobnom opísaní skutkového stavu obmedzil len na stručné konštatovanie, že vzhľadom k viacerým citovaným zákonným ustanoveniam a s prihliadnutím na listinné dôkazy, ktoré však bližšie nekonkretizoval, dospel k záveru, že v danej veci sa nejedná o neoprávnený zásah odporcu do práv navrhovateľky. Z odôvodnenia rozhodnutia však vôbec nie sú zrejmé úvahy, ktorými sa súd pri svojom rozhodovaní riadil, a z ktorých konkrétnych dôkazov pritom vychádzal, keď pri kolízii práva na slobodu prejavu a práva na ochranu osobnosti uprednostnil právo na slobodu prejavu. V odôvodnení rozhodnutia sa súd prvého stupňa vôbec nevenoval podstatným otázkam nastoleným v priebehu konania účastníkmi, ktorých zodpovedanie, resp. zaujatie stanoviska k nim je rozhodujúce pre posúdenie veci samej; konkrétne súd prvého stupňa vôbec neozrejmil, prečo označenie navrhovateľky presne identifikovateľným spôsobom (meno, priezvisko, vek) v kontexte publikovaného článku a v čase, kedy prebiehalo trestné stíhanie voči nej, nepredstavuje zásah do jej súkromia, nie je tiež zrejmé, či súd namietaný zásah do práva na súkromie a ochranu osobnosti hodnotil z pohľadu, že navrhovateľka patrí alebo nepatrí do okruhu verejne známych osôb, ktoré musia prejaviť vyššiu mieru tolerancie pokiaľ ide o verejné hodnotenie ich osoby a v neposlednom rade sa súd žiadnym spôsobom nevysporiadal ani s tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami obsiahnutými článku publikovanom odporcom, na nepravdivosť a skreslenosť ktorých v priebehu celého konania poukazovala navrhovateľka. Svojím postupom tak konajúci súd nielenže odňal účastníkom konania možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať v opravnom prostriedku, ale aj odvolaciemu súdu na základe takejto argumentácie a v súlade so zásadou dvojinštančnosti konania napadnuté rozhodnutie preskúmať.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd musel napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom prvostupňový súd v naznačenom smere svoje rozhodnutie opätovne riadne, zrozumiteľne, presvedčivo a v súlade s požiadavkami kladenými ustanovením § 157 O.s.p. odôvodní. Dbať bude pritom aj na doslovnosť a správnosť citovania použitých a v rozhodnom čase platných právnych predpisov, ktorých obsah prvostupňový súd nedôslednými gramatickými chybami výrazným spôsobom pozmenil.
Podľa § 226 O.s.p. je súd prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu viazaný.
O náhrade trov konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.