Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26CoE/71/2014

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast. splnomocnenkyňou: Advocate, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, proti povinnej: O. C., nar. XX. V. XXXX, bytom R. G., Z. XXX/XX, o 338,58 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora JUDr. Rudolf Krutý, Bratislava, Záhradnícka 62, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda z 11. septembra 2013 č. k. - 51 takto

rozhodol:

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 4103/10 a tým, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami , až 4, , a a a O. z. ( v znení neskorších zmien a doplnení), čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a ods. 2, čl. 6 ods. 1 a prílohy bod 1 písm. e/, q/ Smernice Rady Európskej únie 93/13/EHS z 5. apríla 1993 (o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej len „Smernica“), odkazmi na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej Únie (ďalej aj „SD EÚ“) vo veciach C 240/98 - C 244/98, C-168/05, C-40/08, C-76/10 a C-243/08; a až 3 ZoRK ( o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení), , a a a ZoSÚ ( o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších zmien a doplnení), a novšieho a predošlý o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších zmien a doplnení a , a E. p. ( v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku). Vecne mal za to, že rozhodcovská doložka (predstavujúca základ pre prejednanie veci rozhodcom a vydanie ním aj rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul), nachádzajúca sa v bode 18 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej tiež len „VPPÚ“) nebola s povinnou (ako spotrebiteľkou) individuálne dojednaná a je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keď síce dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, avšak len žalujúcej strane, teda účastníkovi, ktorý začne konanie skôr. Tým je v praxi vždy dodávateľ, resp. veriteľ a aj v dôsledku takéhoto výberu je daná povinnosť spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu, neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, preto súd exekučné konanie zastavil. Rozhodnutie o trovách exekúcie právne ani vecne súd prvého stupňa neodôvodnil.

Proti tomuto uzneseniu podala len oprávnená včas odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytkla predovšetkým založenie jeho rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci, majúc za to, že tzv. nevýhradnú rozhodcovskú

doložku (rozumej doložku dávajúcu na výber) platné právo nezakazuje, prijatie opačného názoru by dodávateľovi celkom znemožnilo využitie rozhodcovského konania, aj zo Smernice možno vyvodiť len neprípustnosť rozhodcovských konaní neupravených právnymi predpismi (čo však nie je prípad rozhodcovských konaní v Slovenskej republike, upravených zákonom) a navyše Smernica nemá priamu záväznosť (vyžaduje implementáciu, čiže zanesenie do vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov Európskej únie). Taktiež mala za to, že zmluva účastníkov z prejednávanej veci nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale bežnou tzv. obchodnoprávnou úverovou zmluvou majúcou sa riadiť úpravou v Obch. z. (/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Súdu prvého stupňa vytkla aj prekročenie ním oprávnení priznávaných mu právom, majúc za to, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a naviac za situácie, keď k takému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Interpretáciu ust. E. p. zo strany súdu považuje za extenzívnu. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. E. p., a to bez akejkoľvek časovej limitácie.

Povinná ani súdny exekútor odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa , a v medziach odvolania oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že odvolaniu oprávnenej nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za správne. Súd prvého stupňa si totiž otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii (teda otázku „kvality“ rozhodcovskej doložky predstavujúcej podklad pre tzv. prvotné prejednanie i rozhodnutie veci v rozhodcovskom konaní) zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.

K námietke z odvolania (založenej na argumentácii nespotrebiteľským charakterom vzťahu) sa žiada len zopakovať závery konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho súdu v obdobných veciach, ktoré musia byť oprávnenej pre vydanie skorších rozhodnutí aj za jej účasti zaiste známe.

Podľa o spotrebiteľských úveroch (platného a účinného i v čase uzavretia tzv. úverovej zmluvy v prejednávanej veci a až neskôr nahradeného novším ) veriteľom (zo spotrebiteľského úveru - pozn. odvolacieho súdu) je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Z týchto ustanovení a tiež ustanovení použitých už súdom prvého stupňa (v odôvodnení napadnutého uznesenia) potom vyplýva, že definícia spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy v je podobná definícii spotrebiteľa podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a v smere ochrany spotrebiteľa a možnosti simulácie jeho iného postavenia je dokonca ešte prísnejšou. Tento záver treba vyvodiť z toho, že kým ustanovenie ZoSÚ považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (z čoho tak a contrario, čiže opakom plynie, že dlžníkov úverov poskytnutých na výkon zamestnania, povolania či podnikania zásadne za spotrebiteľov považovať nemožno); výkladom úpravy v O. z. ( O. z.) treba dospieť k tomu, že tzv. nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa (konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (rozumej v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej rovnako ako u dodávateľa dosiahnutiu zisku a nielen uspokojovaniu osobných potrieb odberateľa či príslušníkov jeho domácnosti). Ak takto ustanoveným rámcom a nevybočením z neho sú zásadne len medze ustanovené živnostenským alebo iným jemu na roveň postaveným oprávnením (opačný názor by okrem tolerovania neoprávneného podnikania viedol i k zotretiu hranice určenej na rozlišovanie medzi spotrebiteľskými a inými zmluvami, resp. vzťahmi), nemôže byť pochybností o tom, že dopad ochrany

podľa ustanovení O. z. o spotrebiteľských zmluvách musí (musel) byť (oproti ) širším.

Na druhej strane však i tu sa žiada zopakovať, že rozdiel medzi spotrebiteľskými úvermi (na jednej strane) a inými úvermi (na strane druhej, inak za situácie, v ktorej sa i podľa argumentácie oprávnenej z jej odvolania podsúval názor, že úver dojednaný ňou a povinným spornou úverovou zmluvou mal mať práve charakter takéhoto iného úveru a tým sa aj vymaniť z požiadaviek kladených právnou úpravou na spotrebiteľské úvery) netkvie v tom, či poskytovateľ úveru je zároveň aj poskytovateľom (rozumej dodávateľom) určitého tovaru alebo služby (majúcich byť práve za prostriedky z úveru obstaraných), keďže okrem časti právnej úpravy definujúcej spotrebiteľský úver (čiže obsah príslušného právneho vzťahu) ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme (ust. § 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch) je tu aj ďalšie zákonné kritérium definujúce vzťah zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere tiež subjektami takéhoto vzťahu (podaním už vyššie citovanej zákonnej definície veriteľa a spotrebiteľa - vystupujúceho tu inak zároveň i v pozícii úverového dlžníka). Vyložením rozhodných ustanovení v ich celkovom kontexte potom musí byť zrejmé, že spotrebiteľský úver bude mať spravidla charakter odloženej platby práve tam, kde je veriteľ i predávajúcim tovaru alebo služby majúcich sa za pomoci úveru obstarať (tu totiž úverovanie spočíva v poskytnutí tovaru či služby bez nutnosti ich zaplatenia okamžite, keďže sa tak v súlade s podmienkami úveru môže stať aj postupne

- z pohľadu spotrebiteľa i úverového dlžníka v jednej osobe buď celkom alebo sčasti až po získaní „predmetu záujmu“). Naopak tam, kde veriteľ súčasne predávajúcim nie je ( pritom takúto zhodu ustanovil len ako možnosť, nie teda aj povinnosť), má spotrebiteľský úver obvykle charakter pôžičky (z hľadiska všeobecného uvažovania o zmluvných typoch inak synonymum pre úver), keďže tu voľné peňažné prostriedky veriteľa poskytované spotrebiteľovi slúžia (na rozdiel od situácie priblíženej skôr) na to, aby si spotrebiteľ mohol aj bez vlastných financií (patriacich mu v čase zamýšľaného obstarania si tovaru či služby v režime vlastníctva) tovar alebo službu obstarať u tretej osoby (odchylnej od veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere). Práve táto forma úveru je inak aj bežnejšou, pričom napokon definitívnym pomocným vodítkom na rozlíšenie medzi spotrebiteľskými a inými úvermi je (odhliadajúc tu od negatívneho vymedzenia v zákone o spotrebiteľských úveroch, čo sa za zmluvy o spotrebiteľskom úvere nepovažuje - tu por. aj a zákona) to, či úverovému dlžníkovi alebo spotrebiteľovi bol úver poskytnutý 1. na výkon zamestnania, povolania či podnikania, alebo 2. na iný účel.

Tunajší odvolací súd potom už v rámci svojej konštantnej rozhodovacej praxe v obdobných veciach ustálil, že pri posudzovaní veci aj z takéhoto uhla pohľadu veriteľa úveru nemôže zbaviť povinnosti učiniť zadosť aj ustanoveniam zákona o spotrebiteľskom úvere to, že v rámci poskytovania úveru je len poskytovateľom peňažných prostriedkov (a nie aj tovaru alebo služieb majúcich sa takto obstarať), nad rámec toho však ani to, že v zmluve o úvere buď vôbec neuvedie účel, za ktorým sa úver poskytuje alebo tento len všeobecne pomenuje tak, že privedie druhú stranu vzťahu k zaškrtnutiu políčka vo formulárovej zmluve, majúceho presviedčať o poskytnutí úveru na účel podnikania, resp. i k označeniu takejto druhej strany vzťahu údajmi nasvedčujúcimi jeho podnikateľskému statusu. I za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia § 54 O. z. týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv je totiž namieste pri pochybnostiach o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa názoru odvolacieho súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a ), čiže veriteľa a uniesť ho nepostačuje púhym odvolaním sa na údaje v zmluve nasvedčujúce tomu, že to tak je.

Takéto dôkazné bremeno však oprávnená ani v prejednávanej veci neuniesla a keďže z tohto dôvodu bolo vylúčené aj akceptovanie názoru z odvolania, podľa ktorého by sa aj navzdory tomu na vzťah účastníkov konania v prejednávanej veci nemuselo nazerať ako na spotrebiteľský, práve tým bola daná aj neudržateľnosť prakticky všetkých vecných námietok odvolateľky (i tých potenciálnych), pokiaľ (by) sa nimi tvrdil nespotrebiteľský charakter zmluvy (vzťahu účastníkov) a teda i dovolenosť plnení vyžadovaných na jej základe.

Na povinného preto bolo treba nazerať ako na spotrebiteľa podľa O. z. a takto sa na neho museli vzťahovať i ustanovenia občianskeho práva o spotrebiteľských zmluvách.

Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia potom podstatným bolo, že súd prvého stupňa sa na dostatočnej argumentačnej úrovni vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky. Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou a platila tu pomerne jednoduchá rovnica (v podobe „prijateľná rozhodcovská doložka = relevantný exekučný titul“, resp. naopak „neprijateľná rozhodcovská doložka = titul existujúci tu len formálne a z právneho hľadiska nulitný“).

V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka pojatá do bodu 18 VPPÚ je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu zo zmluvy ponecháva na vôli žalujúcej strany a oprávnená (v rámci odvolania) s takýmto názorom vyslovila nesúhlas namietajúc, že doložka predsa len poskytuje možnosť výberu a práve to je pre jej prijateľnosť významné.

Takýto názor odvolateľky ani odvolací súd nezdieľa.

Predovšetkým totiž treba naďalej trvať na tom (čo inak už oprávnenej musí byť zo skoršej rozhodovacej činnosti tunajšieho súdu v „jej“ veciach známe), že výpočet neprijateľných zmluvných podmienok zakotvený pôvodne v ustanovení § 53 ods. 3 O. z. a neskôr sa ocitnuvší v odseku 4 rovnakého paragrafu je len demonštratívny, teda že takto zákonodarca vymedzil len príklady podmienok predstavujúcich najkrikľavejšie porušenie rovnováhy vo vzťahu majúcom sa inak vyznačovať vyváženosťou práv a povinností zmluvných partnerov. Hoci z pomerne obsiahleho výpočtu navyše postupom času i dopĺňaného (v tejto súv. por. najmä ) možno nepochybne vybadať úmysel zákonodarcu zaniesť už do textu zákona podľa možnosti všetky mu známe a teda najtypickejšie prípady dojednaní na ujmu spotrebiteľa, teda obrazne neponechať nič na náhodu a čo najviac zúžiť pomyselný manévrovací priestor nielen osobám profitujúcim z neprijateľných podmienok, ale tiež súdom (tým pri interpretácii a aplikácii tzv. pozitívneho práva), po celú dobu existencie úpravy normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na vnútroštátnej úrovni je patrným tiež uvedomovanie si nemožnosti reagovania priamo zákonom na všetky do úvahy prichádzajúce situácie a takto i praktická nevyhnutnosť poskytnutia možnosti práve súdom, aby existujúcu právnu úpravu dotvárali výkladom.

Práve za pomoci takejto úvahy potom i podľa názoru odvolacieho súdu za korektnú a tiež zodpovedajúcu zmyslu právnej úpravy (majúcej sa tu použiť) nemožno považovať interpretáciu príslušného ustanovenia VPPÚ predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej) treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Už korektným výkladom vyššie priblížených ustanovení O. z. (bez ohľadu na to, či by tieto mali byť použité v znení platnom do 31. decembra 2007 vrátane, teda aj v čase uzavretia tzv. úverovej zmluvy z prejdnávanej veci, alebo po takomto čase) pritom nešlo dospieť k inému záveru, než k tomu, že nemôže mať najmenšiu nádej na úspech praktická obhajoba exekučného titulu oprávnenou založená na tom, že by tu patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie nedostatok značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa malo zabezpečovať dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu vyriešiť zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom a už výber druhej z takýchto možností spôsobí (naplnením rozväzovacej podmienky) zánik rozhodcovskej doložky.

Jednak totiž tunajší súd už v minulosti v inej tzv. spotrebiteľskej veci vyznačujúcej sa obdobnou argumentáciou (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. -36, inak vec Okresného súdu Piešťany sp. zn. ) poukázal na to, že možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie

rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom), predovšetkým však aj v prejednávanej veci treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Rovnako potom nie je dôvod ustupovať ani od toho tiež už skôr vysloveného názoru (tu opäť por. obsah odôvodnenia ostatného vyššie spomenutého uznesenia), že túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Napokon špecificky ku konkrétnej podobe rozhodcovskej doložky použitej oprávnenou z prejednávanej veci a to osobitne vo vzťahu k viackrát použitému argumentu tejto účastníčky o možnosti pomerne jednoduchého privodenia spotrebiteľom nástupu rozväzovacej podmienky (majúcej za následok zánik rozhodcovskej doložky) platí, že systematickým a tiež logickým výkladom príslušného zmluvného ustanovenia treba vyvodiť presný opak takejto verzie (a takto i evidentnú snahu oprávnenej v skutočnosti súdy zaviesť). Je síce pravdou, že podľa príslušného bodu VPPÚ sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená tu však so zrejmým úmyslom nezdôrazňovala aj časť vety za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia VPPÚ tvorenú slovami „ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve tento dovetok bol pritom z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový, pretože kým spotrebiteľ nepochybne mohol by vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde, túto možnosť by vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania stratil už podaním akejkoľvek žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom možnosť predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou až blížiacou sa či bez nadsadzovania i rovnou nule, namieste je tiež ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.

Pretože práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci, súhlasiť bolo treba so súdom prvého stupňa, že tu oprávnenou sformulovaná rozhodcovská doložka mala charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky (podľa § 53 ods. 3 O. z. v rozhodnom znení) zo zákona považovanej za neplatnú (odsek 4 ustanovenia).

Ak dôsledkom uplatnenia takejto podmienky bolo práve prejednanie a tiež rozhodnutie sporu účastníkov úverovej zmluvy v rozhodcovskom konaní a vydanie v ňom i rozhodcovského rozsudku tvoriaceho tu podklad exekúcie, šlo aj o prípad nemožnosti akceptovania takéhoto rozhodnutia a teda i pokračovania exekúcie na jeho základe.

Obstáť pritom nemôže ani námietka uplatnená oprávnenou, podľa ktorej by po prvotnom „odobrení“ podkladov nevyhnutných na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a teda po udelení poverenia už nemalo byť možným následné skúmanie, či v tomto smere nedošlo k pochybeniu. Jednak exekučný poriadok sa vyhol zadefinovaniu aj poverenia na vykonanie exekúcie za rozhodnutie (na rozdiel od jeho protikladu, ktorým je uznesenie zamietajúce žiadosť o poverenie, ako to inak naznačil v odôvodnení svojho uznesenia i súd prvého stupňa), oprávnenej však okrem toho musí byť známy aj ten záver tunajšieho súdu, podľa ktorého exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu a prekážkou mu v tom nemôžu byť ani nie celkom totožné zákonné formulácie v E. p. a v ZoRK (vzbudzujúce dojem, akoby z dôvodov uvedených v ust. § 40 ods. 1 písm. a/ a b/ a § 45 ods. 1 a 2 druhého z tu spomínaných zákonov malo byť možným len zastavenie exekúcie a nie aj zamietnutie žiadosti o poverenie) či nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodujúcim v tomto smere totiž napokon je, že exekučný súd v obdobných prípadoch (nerozhodno či už v štádiu skúmania podmienok pre udelenie poverenia alebo až následne) neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom (rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa všeobecný súd s výnimkou paralelne zachovanej možnosti podania žaloby o

zrušenie rozhodcovského rozsudku môže zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi), môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného názoru by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť nútené najskôr do udelenia poverenia (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky) a až následne by mali byť oprávnenými uvažovať o zastavení exekúcie. Záujem na takomto výklade však zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon zastavovanie exekúcií z tu objasňovaného dôvodu treba považovať za opodstatnené a zároveň za náležitý procesný nástroj práve a len tam, kde v dôsledku určitého zlyhania v čase zaoberania sa možnosťou udelenia poverenia k tomuto (udeleniu poverenia) došlo, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci exekúciu ako celok zastavil a odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa a a potvrdil.

Pre výsledok odvolacieho konania vyplývajúci z tohto uznesenia odvolacieho súdu potom v odvolacom konaní procesný úspech zaznamenala povinná (v exekúcii sa napriek odvolaciemu návrhu oprávnenej pokračovať nebude) a bol to tak ona, komu podľa , a vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd jej však žiadnu náhradu nepriznal, lebo jej v takomto konaní žiadne trovy nevznikli a pre prípad opaku nepodala návrh na priznanie náhrady ( ).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne ( posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.