Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14C/88/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudcom JUDr. Gabrielom Slobodníkom v právnej veci navrhovateľa M. X., N.. XX. XX. XXXX, A. B. X., E. L. Č.. XX, v konaní zastúpeného JUDr. Vladimírom Varinským, advokátom, Advokátska kancelária Banská Bystrica, Námestie SNP č. 13, proti odporcovi Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, IČO: 00 166 073, o zaplatenie 18 469,32 Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi 9 918,95 Eur, spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 11. 12. 2012 až do zaplatenia, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Súd konanie v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal od odporcu zaplatenia 9 % ročného úroku z omeškania zo sumy 826,70 Eur od 23. 06. 2012 až do zaplatenia, zastavuje.

Súd návrh navrhovateľa vo zvyšnej časti z a m i e t a .

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Navrhovateľ podaným návrhom zo dňa 26. 11. 2012, doručeného súdu dňa 07. 12. 2012, sa domáhal zaplatenia od odporcu sumy 18 469,32 Eur s príslušenstvom, a to s 9 % ročným úrokom z omeškania od 23. 06. 2012 až do zaplatenia a náhrady trov konania.

Svojím podaním doručeným súdu dňa 10. 03. 2014 zobral svoj návrh čiastočne späť v časti, v ktorej sa domáhal zaplatenia 9 % ročného úroku z omeškania zo sumy 826,70 Eur a v zmysle žiadal konanie v tejto časti zastaviť.

Súd návrhu navrhovateľa na čiastočné späťvzatie návrhu v zmysle jeho podania zo dňa 10. 03. 2014 vyhovel a konanie v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal od odporcu zaplatenia 9 % ročného úroku z omeškania zo sumy 826,70 Eur od 23. 06. 2012 až do zaplatenia zastavil s poukazom na ustanovenie .

Odporca s návrhom vyjadril nesúhlas a tento žiadal zamietnuť ako nedôvodný.

Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru Krajského úradu justičnej polície v Banskej Bystrici zo dňa 21. 02. 2003 pod č. ČVS: K.-XX/OVVK-XXXX bolo vznesené obvinenie pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa účinného do 31. 12. 2005 a pre trestný čin obchodovania s ľuďmi podľa a , a , , účinného do 31.

12. 2005. Vzhľadom na takto vznesené obvinenie navrhovateľ takéto rozhodnutie napadol sťažnosťou, avšak prokurátor Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici svojím uznesením zo dňa 28. 03. 2013 pod č. Kv XX/XXXX-XXX takúto sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

Trestná vec bola prevzatá a vyšetrovaná Prezídiom Policajného zboru, Úradom boja proti korupcii, odborom boja proti korupcii Stred Banská Bystrica, pod ČVS: W.-X/BPK-B.-XXXX.

Rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 15. 03. 2003 pod sp. zn. bol navrhovateľ na základe návrhu Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici zo dňa 14. 03. 2003 pod sp. zn. K. vzatý do výkonu väzby, pričom väzba začala plynúť dňa 13. 03. 2003 od 6.00 h a vykonávala sa v Ústave pre výkon väzby v Banskej Bystrici. Z výkonu väzby bol navrhovateľ prepustený dňa 12. 08. 2003 na základe uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 18. 07. 2003 pod sp. zn. .

Navrhovateľ ďalej uviedol, že po ukončení vyšetrovania bola dňa 16. 08. 2007 Krajskou prokuratúrou v Banskej Bystrici na Okresný súd Banská Bystrica podaná obžaloba na neho, vyhotovená dňa 16. 08. 2007 a toto trestné konanie sa viedlo na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. . Rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica pod č. k. -2608 bol navrhovateľ z dôvodu podľa , teda z dôvodu, že skutok nie je trestným činom, v celom rozsahu oslobodený.

Navrhovateľ teda uviedol, že v danom prípade sú splnené u neho predpoklady pre priznanie náhrady škody, pričom zodpovednostným subjektom za škodu je práve odporca pri aplikácii o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym postupom. Navrhovateľ uviedol, že v danom prípade sú splnené predpoklady pre priznanie náhrady škody najmä z toho dôvodu, že tu existuje rozhodnutie o väzbe, táto väzba bola v skutočnosti vykonávaná. Existuje tu skutočnosť, kedy voči nemu bolo trestné stíhanie zastavené, resp. bol spod obžaloby oslobodený. Zároveň si sám väzbu nezavinil a existuje tu škoda v majetkovej a nemajetkovej forme, ktorá je vyjadriteľná v peniazoch. Zároveň uviedol, že existuje príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a výkonom väzby na jednej strane a škodou na strane druhej.

Navrhovateľ uviedol, že na základe rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 15. 03. 2003 bol vzatý do výkonu väzby, pričom táto väzba začala plynúť dňa 13. 03. 2003 o 6.00 h a vykonávala sa až do dňa 12. 08. 2003, kedy bol z výkonu väzby prepustený. Vo výkone väzby sa teda nachádzal po dobu 153 dní. Z uvedeného teda vyplýva, že tu existuje rozhodnutie o väzbe a takýto výkon väzby sa v skutočnosti aj vykonal. Skutočnosťou, ktorá potvrdzuje, že bol navrhovateľ oslobodený vyplýva z rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 27. 06. 2011 pod č. k. XT/XX/XXXX-XXXX. Navrhovateľ ďalej uviedol, že túto väzbu si sám nezavinil, pretože do väzby bol vzatý z dôvodu podľa ustanovenia účinného do 31. 12. 2005. Dôvodom takejto väzby v zmysle tohto zákonného ustanovenia je daný len v prípade, ak z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že tento bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozí. Navrhovateľ uviedol, že v čase, kedy bol obmedzený na svojej osobnej slobode a bol vzatý do výkonu väzby neexistovali žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali obavu, že by sa mal dopúšťať vyššie popísaných činností. Z rozhodnutia o vzatí väzby sudcu pre prípravné konanie nevyplývajú skutočnosti, ktoré mali vzbudzovať obavu, že bude pokračovať v trestnej činnosti a takýto dôvod bol v rozhodnutí označený len z dôvodu dlhšie trvajúceho obdobia činností, snahu o získanie finančného prospechu, existenciu prevádzky barov V. P. W. M. V. E. M. B. bez toho, aby podrobnejšie, hlbšie či logicky takýto záver bol odôvodnený. Navrhovateľ uviedol, že podstatné a kľúčové však je to, že v rozhodnutí, ktorým bol spod obžaloby oslobodený bola táto „dlhšie trvajúca činnosť“ označená ako činnosť plne v súlade so zákonom, nehovoriac o tom, že akýkoľvek finančný prospech z predmetných aktivít u neho nikdy počas celého trestného konania preukázaný nebol.

Navrhovateľ teda tvrdil, že v danom prípade u neho neexistovali žiadne dôvody pre výkon takzvanej preventívnej väzby, teda že by z jeho strany dochádzalo k takému konaniu, ktoré by odôvodňovalo použitie tohto zákonného ustanovenia. V čase rozhodnutia o výkone väzby neexistovali takéto dôvody, pričom činnosť, ktorá mala odôvodňovať obavu, že bude pokračovať v trestnej činnosti sa neskôr ukázala ako činnosť, ktorá nie je v rozpore s trestným právom. Z tohto dôvodu navrhovateľ odôvodňoval svoj

návrh tak, že väzbu si v žiadnom prípade nezavinil sám tak, ako to vyplýva z ustanovenia

Navrhovateľ si svojím návrhom uplatnil právo na škodu na majetku vo výške 2 342,62 Eur, ktorá pozostávala z ušlého zisku vo výške 2 242,30 Eur. Navrhovateľ odôvodnil svoj návrh v tejto časti tým spôsobom, že k takejto sume dospel výpočtom ako rozdielom medzi sumou zodpovedajúcou aritmetickému priemeru čistého zisku dosiahnutého počas dvoch kalendárnych rokov predchádzajúcich roku, v ktorom bol vzatý do väzby, t. j. v rokoch 2001 a 2002 a dvoch kalendárnych rokov nasledujúcich po roku, v ktorom mu bola osobná sloboda obmedzená, t.j. 2004 a 2005 - na jednej strane a sumou zodpovedajúcou čistému zisku dosiahnutému práve v tom roku, v ktorom bol nedobrovoľne vo výkone väzby, t. j. v roku 2003 - na strane druhej.

Uviedol, že za rok 2001 bol čistý zisk po zdanení u neho vo výške 1 359,92 Eur, v roku 2002 vo výške 1 391,22 Eur, v roku 2004 vo výške 3 032,66 Eur a v roku 2005 vo výške 3 298,91 Eur. Navrhovateľ ďalej uviedol, že v roku 2003 bol jeho čistý zisk po zdanení vo výške 28,38 Eur. Navrhovateľ teda tvrdil, že na základe takejto metodiky výpočtu potom dospel k sume 2 242,30 Eur, ktorá predstavuje ušlý zisk práve za obdobie roku 2003 za čas, kedy bol vo výkone väzby.

Navrhovateľ v tejto súvislosti predložil daňové priznania za obdobie rokov 2001, 2002, 2004 a 2005, spolu s daňovým priznaním za rok 2003, ktorými súd vykonal v danej veci dokazovanie. Zároveň súd vykonal dokazovanie živnostenským listom, z ktorého vyplýva, že navrhovateľ vykonával obchodnú činnosť pod obchodným menom Vladimír Gaštan s miestom podnikania Slovenský Grob, Chorvátska 28 pri predmete podnikania taxislužba, s dňom vzniku oprávnenia dňa 02. 10. 2001 a takéto oprávnenie mu zaniklo ku dňu 29. 12. 2004. Zároveň navrhovateľ podnikal v predmete podnikania nákladná cestná doprava, kedy oprávnenie mu vzniklo dňa 02. 10. 2001 a toto oprávnenie zaniklo dňa 05. 11. 2004. Zároveň súd z uvedeného výpisu zo živnostenského listu zistil, že navrhovateľ podniká v predmete podnikania nákladná cestná doprava vozidlami do celkovej hmotnosti 3,5 tony vrátane pripojeného vozidla, kde vzniklo oprávnenie na takúto podnikateľskú činnosť dňa 02. 10. 2001.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že si uplatňuje právo na ďalšiu majetkovú škodu, ktorá mu vznikla z toho dôvodu, že ako súkromný podnikateľ podnikajúci v oblasti dopravy mal v užívaní prednostnú rádiostanicu X. s príslušenstvom od 11. 02. 2002 na základe zmluvy o zapožičaní rádiostanice a príslušenstva, ktorú mal uzatvorenú s jeho obchodným partnerom E. - V.. T. K., J.: XX XXX XXX, B. B. A., Q.B. L. Č.. X. Takúto rádiostanicu užíval na základe protokolu o zapožičaní predmetnej rádiostanice zo dňa 11. 02. 2002 a za takéto užívanie bol povinný uhrádzať „nájomné“ vo výške 33,19 Eur mesačne.

Vzhľadom k tomu, že v čase, kedy jeho osobná sloboda bola obmedzená, túto rádiostanicu reálne užívať nemohol a táto rádiostanica bola fyzicky odovzdaná jeho priateľkou obchodnému partnerovi dňa 28. 04. 2003. Od tejto doby platby nájomného už vyžadované neboli. Vzhľadom k tomu, že túto rádiostanicu mu bolo znemožnené používať po dobu 19 dní v mesiaci marec roku 2003 a 28 dní v mesiaci apríl roku 2003, žiadal úhradu nájomného v celkovej výške 51,32 Eur.

V tejto súvislosti súd vykonal dokazovanie protokolom o zapožičaní rádiostanice a príslušenstva zo dňa 11. 02. 2002, kde ako odovzdávajúci vystupuje E. - V.. T. K., expresná kuriérska služba, so sídlom Bratislava a preberajúci ako navrhovateľ, pričom z textu vyplýva, že na základe zmluvy o zapožičaní rádiostanice a príslušenstva preberajúci prevzal od odovzdávajúceho prenosnú rádiostanicu X., M. Č. XXXTUCCXXX, P., P. N. X. P. K. N. X..

Z uznesenia pod ČVS: K.-XX/OVVK-XXXX zo dňa 08. 04. 2003 súd zistil, že na základe tohto rozhodnutia bola vrátená ručná rádiostanica V. V. C. S., M. Č. XXXABSXXXX, B.P. B. A. N. XXXXC, M. Č. XXXAUA P. X K. N. W. V. XXXX T. XXXXA, M. Č. V. XXXXB. Táto rádiostanica spolu s príslušenstvom bola zaistená dňa 13. 03. 2003 pri vykonaní domovej prehliadky u navrhovateľa, pričom bola vrátená spoločnosti E. - Z. K. B. V.. T. K..

Zo zápisnice o vrátení vecí zo dňa 28. 04. 2003 bol dokazovaním zistené, že jeden kus ručnej rádiostanice spolu s batériou a nabíjačkou boli odovzdané dňa 28. 04. 2003 J. X. na základe písomného plnomocenstva od riaditeľa spoločnosti E. - Z. K. B. A..

Súd ďalej vykonal dokazovanie faktúrou daňovým dokladom č. 60/03/2003 zo dňa 31. 03. 2003, na základe ktorej súd zistil, že spoločnosť E. - Z. K. B. V.. T. K. fakturoval navrhovateľovi sumu 1 000,-- Sk za prenájom vysielačky V. za mesiac marec 2003. Zároveň súd vykonal dokazovanie príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 16. 04. 2003, z ktorého vyplýva, že od navrhovateľa táto obchodná spoločnosť prevzala sumu 1 000,-- Sk za vysielačku podľa faktúry 60/03/2003.

Súd ďalej vykonal dokazovanie faktúrou č. XX/XX/XXXX zo dňa 30. 04. 2003, na základe ktorej tento prenajímateľ fakturoval prenájom vysielačky V. za mesiac apríl 2003 vo výške 1 000,-- Sk.

Zároveň súd vykonal dokazovanie príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 20. 05. 2003, z ktorého zistil, že od navrhovateľa bola prijatá suma 1 000,-- Sk za vysielačku, z faktúry XX/XX/XXXX.

Navrhovateľ si ďalej uplatnil právo na náhradu škody vo výške 49,-- Eur z dôvodu, že mal uzatvorenú zmluvu na využívanie mobilných telekomunikačných služieb s prevádzkovateľom obchodnou spoločnosťou Eurotel Bratislava, a.s., kde mal formou mesačných platieb v paušálnej výške 26,65 Eur platiť poplatok za využívanie týchto služieb. Jednalo sa o čas fakturačného obdobia od 08. 03. 2003 do 07. 04. 2003 a fakturačného obdobia od 08. 04. 2003 do 07. 05. 2003. Vzhľadom k tomu, že tieto služby nemohol využívať v čase, kedy bol vo výkone väzby a to v období 26 dní fakturačného obdobia od 08. 03. 2003 do 07. 04. 2003 vo výške 22,35 Eur a celého fakturačného obdobia od 08. 04. 2003 do 07. 05. 2003 vo výške 26,65 Eur, uplatnil si právo na náhradu tejto škody vo výške 49,-- Eur.

Súd ďalej vykonal dokazovanie faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 08. 04. 2003, z ktorej zistil, že navrhovateľovi bolo od obchodnej spoločnosti Eurotel a.s. fakturovaná suma 802,80 Sk za obdobie od 08. 03. 2003 do 07. 04. 2003 a faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 08. 05. 2003 bola navrhovateľovi od obchodnej spoločnosti Eurotel a.s. fakturovaná suma 802,80 Sk za fakturačné obdobie do 08. 04. 2003 do 07. 05. 2003.

Súd ďalej vykonal dokazovanie výdavkovým pokladničným dokladom, z ktorého vyplýva, že dňa 25. 04. 2003 bolo vyplatené Eurotel a. s. suma 802,80 Sk ako úhrada faktúry č. XXXXXXXXXX s tým, že táto platba mala byť vyplatená navrhovateľom. Súd ďalej vykonal dokazovanie poštovou poukážkou zo dňa 28. 05. 2003, z ktorej je zrejmé, že navrhovateľ vyplatil obchodnej spoločnosti Eurotel Bratislava a.s. sumu 802,80 Sk.

Súd vo veci vykonal dokazovanie uznesením zo dňa 05. 08. 2003 pod ČVS: K.-XX/OVVK-XXXX, z ktorého vyplýva, že veci, ktoré boli zaistené pri vykonaní domovej prehliadky v mieste trvalého bydliska navrhovateľa sa navrhovateľovi vracajú a jedná sa okrem iného o jeden kus mobilného telefónu zn. Nokia 3330, výrobné číslo XXXXXX/XX/XXXXXX/X a jeden kus SIM karty Orange č. XXXXXXXXXXXXXXXXXX-X C.N. Č. XXXX/XXX XXX.

Navrhovateľ ďalej svojím návrhom sa domáhal okrem vyššie uvedenej majetkovej škody aj škody vo forme nemajetkovej ujmy na základe skutočností o tom, že nekompromisným a prakticky nezhojiteľným spôsobom strávil časť života v Ústave pre výkon väzby, čím boli porušené mnohé jeho práva, najmä právo na osobnú slobodu, slobodu pohybu, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, práva na zachovanie listového tajomstva a práva na slobodné užívanie majetku. Orgány štátnej moci hrubým spôsobom neoprávnene zasiahli do jeho osobnostných práv najmä do práva na rodinný život, občianskej cti a dôstojnosti, postavenia v spoločnosti a vážnosti pred inými spoluobčanmi, blízkymi osobami či známymi. Uviedol, že na základe rozhodnutia o výkone väzby sa táto väzba u neho vykonávala v Ústave pre výkon väzby v Banskej Bystrici po dobu 153 dní. Uviedol, že bol umiestnený na cele č. 301 spolu s ďalšími siedmimi obvinenými. Výkon väzby na navrhovateľa pôsobil nielen po psychickej stránke, ale aj po stránke fyzickej, kedy stratil na svojej hmotnosti, trpel rôznymi kožnými ochoreniami, bolesťami kĺbov a chrbtice, pričom po psychickej stránke u neho problémy pretrvávajú až do súčasnosti. Uviedol ďalej, že aj v čase po prepustení na slobodu mal obavu, či jeho obchodní partneri ho nebudú znevýhodňovať aj preto, že bol čas vo výkone väzby, akým spôsobom ho príjme najbližšie okolie, jeho blízke osoby a po medializácii tohto trestného prípadu sa mu začalo množstvo ľudí vyhýbať, napriek tomu, že bol spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený. Uviedol, že bol nútený vyhľadať lekársku psychiatrickú pomoc, pričom až do dnešného dňa pociťuje pocity depresie, trpí žalúdočnými problémami, pričom aj jeho matka takéto odlúčenie vnímala mimoriadne emotívne, psychicky sa zrútila a bola nútená sa podrobiť psychiatrickému liečeniu. Navrhovateľ v tejto súvislosti predložil potvrdenie o psychiatrickom

vyšetrení pri prijatí Anny Gaštanovej - matky navrhovateľa zo dňa 09. 10. 2003. Zároveň navrhovateľ predložil potvrdenie, ktorým súd vykonal dokazovanie o svojom psychiatrickom vyšetrení zo dňa 26. 08. 2003. Za takéhoto psychiatrického vyšetrenia bola spracovaná lekárska správa - nález s tým, že u navrhovateľa bola diagnostikovaná depresívna porucha a predpísaná medikamentózna liečba.

Navrhovateľ teda žiadal súd, aby vo svojom rozhodnutí zaviazal odporcu na zaplatenie odškodného vo forme peňažnej satisfakcie vo výške 100,-- Eur za každý aj začatý deň, kedy bol pozbavený osobnej slobody, celkovo vo výške 15 300,-- Eur.

Navrhovateľ si ďalej uplatnil právo na náklady, ktoré sú spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody, kedy takýto nárok považoval za príslušenstvo pohľadávky v zmysle ustanovenia . Uviedol, že svojmu právnemu zástupcovi uhradil celkovo sumu 999,66 Eur, pričom sa domáha, aby súd mu priznal náhradu len vo výške 826,70 Eur, ktorá je vyčíslená v súlade s ustanovením a nasledujúcich vyhlášky č. v spojení s Takáto náhrada pozostáva z dvoch úkonov poskytnutej právnej služby, a to: 1. príprava a prevzatie zastupovania vo výške 336,94 Eur ako tarifnej odmeny + 7,61 Eur režijného paušálu a daň z pridanej hodnoty vo výške 68,91 Eur, 2. spísanie a podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 336,94 Eur ako tarifnej odmeny, 7,63 Eur ako režijného paušálu a 68,91 Eur ako dane z pridanej hodnoty.

V tejto súvislosti súd vykonal dokazovanie potvrdením o pokladničnej operácii vykonanej v mesiaci marec, apríl a máj roku 2012, kedy na účet č. XXXXXXXXXX B. Q. Q.. boli vložené finančné prostriedky vo výške 333,33 Eur, 333,-- Eur a 333,33 Eur.

Súd mal ďalej za preukázané, že navrhovateľ požiadal svojou žiadosťou zo dňa 12. júna 2012 odporcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenú v trestnom konaní, pričom podľa prezenčnej pečiatky odporcu bola táto žiadosť doručená dňa 21. 06. 2012.

Zároveň súd mal za preukázané listom odporcu adresovaným právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 10. 12. 2012 to, že vzhľadom k tomu, že neboli splnené zákonné predpoklady vzniku nároku na náhradu škody, odporca predmetnú žiadosť posúdil ako nedôvodnú.

Na základe uvedeného sa teda navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy 18 469,32 Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 23. 06. 2012 zo sumy 17 642,62 Eur až do zaplatenia.

Odporca vo svojom vyjadrení, neskôr na pojednávaní uviedol, že nárok navrhovateľa žiada zamietnuť ako nedôvodný. Uviedol, že pre posúdenie nárokov navrhovateľa v danom prípade je rozhodujúci právny predpis, a to Uviedol, že v konaní musí byť zo strany navrhovateľa bezpečne preukázané podmienky objektívnej zodpovednosti štátu v tom zmysle, že tu existuje nezákonné rozhodnutie či nesprávny úradný postup resp. rozhodnutie o väzbe, existencia škody a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím štátu. Odporca uviedol, že v zmysle právo na náhradu škody nemá ten, kto si vzatie do väzby sám zavinil. Pre posúdenie, či obvinený zavinil väzbu sám sú významné skutočnosti, ktoré sú predpokladom pre vzatie obvineného do väzby, prípadne pre jej trvanie či predĺženie. Tieto skutočnosti sú odlišné od skutočnosti, ktoré sú predpokladom pre začatie trestného stíhania a pre vznesenie obvinenia. Uviedol ďalej, že súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody musí vychádzať z rozhodnutia o väzbe vydaného v trestnom konaní bez toho, aby bol oprávnený preskúmavať, či a ktoré väzobné dôvody trvali. Zaoberá sa len tým, či poškodený sám zavinil niektorý z väzobných dôvodov, ktoré súd rozhodujúci o väzbe považoval za naplnený.

Odporca mal za to, že súd v rozhodnutí o vzatí do väzby odôvodnil skutočnosti spolu s prihliadnutím na splnenie formálnych podmienok na vzatie obvineného do väzby, ktorými sú vznesenie obvinenia a jeho oznámenie, dodržanie zákonnej lehoty na podanie návrhu na väzbu prokurátorom a z dovtedy vykonaného dokazovania bolo možné vyvodiť záver, že tu existuje obava aj s prihliadnutím na dlhšie časové obdobie, v ktorom dochádzalo k takémuto konaniu, potvrdenia existencie prevádzky barov, snahu o získanie majetkového prospechu, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti.

Odporca ďalej uviedol, že teda takýto nárok navrhovateľa nie je preukázaný. K jednotlivým čiastkovým nárokom sa odporca vyjadril v tom zmysle, že čo sa týka existencie škody titulom ušlého zisku táto nie je preukázaná, pretože pre účely posudzovania výšky škody titulom ušlého zisku je možné vychádzať len z obdobia pred výkonom väzby. Napriek tomu, že si navrhovateľ zvolil inú metodiku výpočtu, uplatňuje si takúto náhradu ušlého zisku za celý rok 2003, pričom vo výkone väzby bol v období len od 13. 03. 2003 do 12. 08. 2003. Z uvedeného potom vyplýva, že takýto nárok by mal mu patriť len za päť mesiacov a to vo výške 573,15 Eur.

Zároveň odporca uviedol, že navrhovateľ v konaní nepredložil zmluvu o zapožičaní rádiostanice a príslušenstva, ale len protokol o zapožičaní zo dňa 11. 02. 2002, ktorý bol na základe tejto zmluvy vyhotovený. Pričom z tohto protokolu nevyplýva dohodnutá výška mesačného poplatku za zapožičanie. Zároveň poukázal na to, že v konaní nebol stotožnený predmet opísaný v protokole o zapožičaní, kedy tento predmet sa líši oproti protokolu o zapožičaní s jednotlivými faktúrami. V časti ohľadne náhrady škody za nevyužité telekomunikačné služby odporca uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by v rozhodnom období neboli tieto telekomunikačné služby využívané niekým iným, napr. sestrou navrhovateľa, ktorá ich začala aj od 08. 05. 2003 uhrádzať.

Odporca nesúhlasil s náhradou nemajetkovej ujmy vo výške 15 300,-- Eur, pretože v konaní podľa jeho názoru nebola preukázaná existencia škody vzniknutá v príčinnej súvislosti s napadnutým rozhodnutím o väzbe. Nárok navrhovateľa sa odvíja len z opisu podmienok väzby a jeho subjektívneho prežívania väzby, pričom výkon väzby prebehol v súlade so zákonom. Takýto skutkový stav sa nezmenil ani po výpovedi svedkyne W. Č., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že jej vzťah k navrhovateľovi sa výkonom väzby nezmenil. Zároveň odporca nepovažoval za relevantné dôkazy ohľadne absolvovania psychiatrického vyšetrenia matky navrhovateľa, ktoré sa jeho priamo netýkalo a tak isto jeho samotného.

Odporca namieta uplatnený úrok z omeškania, kedy tvrdil, že ku dňu 23. 06. 2012 sa odporca nedostal do omeškania so žiadnym peňažným dlhom, pretože dlh odporcu voči navrhovateľovi ku dňu tak, ako ho žiada navrhovateľ, nebol splatný. Zároveň nesúhlasil s úhradou trov predbežného prerokovania, pričom poukázal na zákonné ustanovenie , z ktorého teda vyplýva, že zákonodarca po prijatí takejto právnej úpravy vzhľadom na špecifickosť inštitútu predbežného prerokovania nepovažoval účelné uhrádzať poškodenému náklady spojené s predbežným nárokom na náhradu škody. Zároveň uviedol, že nie je preukázaná reálna úhrada týchto trov predbežného prerokovania, pričom z predložených listinných dôkazov nie je zrejmý účel platby, ani súvislosť s predbežným prerokovaním nároku navrhovateľa v tomto konaní. Z tohto dôvodu žiadal žalobu navrhovateľa ako neopodstatnenú zamietnuť v celom rozsahu a priznať právo na náhradu trov konania.

Súd ďalej vo veci vykonal dokazovanie výsluchom W. Č., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že je priateľkou navrhovateľa a bola svedkyňou jeho zatknutia a vzatia do väzby. Uviedla, že to bolo niekedy v marci roku 2002 alebo 2003, pričom situáciu navrhovateľa vnímala prostredníctvom návštev a listov. Uviedla, že tieto návštevy boli jedenkrát za mesiac s tým, že boli oddelení sklom a rozhovor prebiehal cez telefón v rozsahu jednej polhodiny. Uviedla, že sama mala zlý dojem z takejto komunikácie a videla, že navrhovateľ toto veľmi zle psychicky znáša a on sám sa na to sťažoval. Uviedla, že pri návšteve plakal, rapídne chudol a sťažoval sa vlastne na ten spôsob výkonu väzby, ako to tam celé prebieha. Uviedla, že sa sťažoval na zlú stravu, hygienické podmienky. Uviedla, že tieto informácie mala teda od navrhovateľa. Svedkyňa ďalej uviedla, že v čase pred výkonom väzby navrhovateľa spolu s ním žila v spoločnej domácnosti, potvrdila skutočnosť, že takáto situácia zle psychicky vplývala aj na jeho rodinu, pričom jeho matka bola na liečení na psychiatrii. Potvrdila tú skutočnosť, že sám navrhovateľ musel vyhľadať pomoc psychiatra v Bratislave, niekedy v mesiaci august v ten rok, keď bol prepustený z výkonu väzby. Uviedla, že na ňom videla stavy tiesne, nervozity s tým, že on sám nejakú pomoc nevyhľadal, a túto vyhľadal až po tom čo ho sama a okolie akosi upozornilo na to, že by takúto odbornú pomoc potreboval. Sám uvádzal, že výkon väzby bude znamenať u jeho obchodných partnerov tú skutočnosť, že sa na neho budú pozerať ako na trestaného človeka, a že príde o klientov. Uviedla, že vie o tom, že v čase, kedy bol vo výkone väzby, prerušil podnikanie a na určitý čas stratil klientov, čo sa odrazilo aj v jeho príjmoch. Svedkyňa uviedla, že jej osobný vzťah voči navrhovateľovi sa z dôvodu jeho pobytu alebo výkonu väzby v partnerskom smere voči nemu nezmenil.

Podľa , právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. Podľa citovaného zákona, právo na náhradu škody nemá ten, kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia.

Podľa § 9 ods.1 prvá a druhá veta citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni.

Podľa § 10 citovaného zákona, ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa citovaného zákona, pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone .

Podľa , uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Podľa veta pred bodkočiarkou , škoda sa uhrádza v peniazoch.

Podľa , ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa nariadenia vlády č. výška úrokov z omeškania je o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Jednou z dvoch základných foriem občianskeho súdneho procesu je rozhodovania o sporoch o právo medzi dvomi stranami. Konanie sporové je teda ovládané zásadou prejednacou, takže iniciatíva na zhromažďovanie skutkového základu zásadne leží na účastníkoch konania, naopak tak ako je to v konaní, ktoré je nesporné a je ovládané zásadou vyšetrovacou.

Súd v konaní zisťuje skutkový stav veci, pričom ide o to, aby poznatky súdu o skutočnostiach boli v súlade sa to čo možno v najvernejšom s objektívnou realitou. Treba zdôrazniť, že absolútny stav objektívnej reality sa dokazovaním nikdy nemôže dosiahnuť. Súd sa však môže k nej len priblížiť. Súd získava poznatky určeným postupom v zmysle , teda procesným dokazovaním. Pre túto činnosť sú vždy nutné tvrdenia o rozhodujúcich skutočnostiach. To vyplýva z toho, že v procese sa súdu dokazuje pravdivosť tvrdenia o týchto skutočnostiach. O nich sa súd dozvedá z prednesov účastníkov a z vykonaného dokazovania. Povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti je zakotvená v tomu, kto podáva návrh na začatie konania, ukladá účastníkom úplne tvrdiť potrebné skutočnosti. Povinnosť tvrdiť a dôkazná povinnosť postihuje účastníkov v konaní ovládanom zásadou prejednacou, teda v konaní spornom. Nesplnenie tejto povinnosti môže mať pre účastníka nepriaznivý dôsledok. Ak sa súd o potrebných skutočnostiach nedozvie inak, napríklad z výsledku dokazovania, nebude môcť potrebnú skutočnosť urobiť predmetom svojho poznania a bude nútený pre nedostatok odôvodnenia návrh vo veci zamietnuť. Tento procesný dôsledok je procesnou ujmou navrhovateľa, ktorý nesplnil tieto svoje procesné povinnosti. Okolnosť, že účastník v spore ovládanom zásadou prejednacou nesie nebezpečenstvo nepriaznivého výsledku procesu sa nazýva v procesnej teórii jeho procesnou zodpovednosťou. Tento procesný dôsledok sa označuje ako bremeno tvrdenia. Ten kto má povinnosť tvrdenia má aj povinnosť uniesť potrebné dôkazné prostriedky, ktorými sa tieto tvrdenia majú preukázať. Dôkazná povinnosť je teda nutným dôsledkom povinnosti tvrdenia. Ak nebude

potrebné tvrdenie preukázané, jeho návrh vo veci bude zamietnutý. Tento procesný dôsledok v spojení s dôkaznou povinnosťou sa nazýva dôkazné bremeno. Dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno znášajú účastníci konania. Súd je povinný vykonávať iba navrhnuté dôkazy, ak ich uzná za právne relevantné. Súd vychádza z výsledkov dokazovania navrhnutého účastníkmi konania.

Súd na základe vykonaného dokazovania a vyššie citovaných právnych predpisov mal vo veci za preukázané, že uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru, Krajského úradu justičnej polície v Banskej Bystrici zo dňa 21. 02. 2003 bolo navrhovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin založenia zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny a pre trestný čin obchodovania s ľuďmi. Na základe takto vzneseného obvinenia Okresný súd Banská Bystrica dňa 15. 03. 2003 v konaní pod sp. zn. rozhodol o nariadení výkonu väzby nad navrhovateľom, pričom väzba začala plynúť dňa 13. 03. 2003 a z výkonu väzby bol navrhovateľ prepustený dňa 12. 08. 2003.

Súd mal ďalej za preukázané, že dňa 16. 08. 2007 bola podaná v trestnej veci navrhovateľa podaná obžaloba, ktorú súd prejednával v konaní pod sp. zn. . Na základe rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica po vykonanom dokazovaní vyhlásil rozsudok dňa 27. 06. 2011 pod č. k. -2608 a rozhodol tak, že skutok nie je trestným činom a navrhovateľa v celom rozsahu oslobodil.

Tieto okolnosti zároveň medzi účastníkmi neboli sporné. Na základe takéhoto skutkového stavu si navrhovateľ uplatnil právo na náhradu škody v zmysle

Z konštrukcie tohto zákonného ustanovenia pre priznanie práva na náhradu škody je potrebné splniť zákonné podmienky, ktoré v danom prípade sú nasledovné: musí sa jednať u poškodeného o vykonanie väzby, trestné stíhanie voči nemu musí byť zastavené, resp. musí byť spod obžaloby oslobodený a to z iných dôvodov ako z dôvodu, že poškodený nebol zo spáchania trestného činu trestne zodpovedný, resp. že mu bola udelená milosť, resp. že trestný či bol amnestovaný. Poslednou zákonnou podmienkou je potrebné preskúmať, či poškodený si väzbu nezavinil sám.

Súd teda konštatuje, že pre splnenie podmienok práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má navrhovateľ voči štátu, pokiaľ teda bola na ňom vykonaná väzba. Táto okolnosť v konaní sporná ani nebola, preto súd konštatuje, že táto skutočnosť je jednoznačne preukázaná tak, že navrhovateľ bol vo výkone väzby od 13. 03. 2003 do 12. 08. 2003.

Zároveň súd konštatuje, že bola splnená aj ďalšia podmienka pre právo na uplatnenie si práva na náhradu škody a to v tom zmysle, že na základe rozhodnutia Okresného súdu Banksá Bystrica pod č. k. -2608 zo dňa 27. 06. 2011 bol navrhovateľ v zmysle v celom rozsahu oslobodený z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Tým súd konštatuje, že je splnená aj ďalšia zo zákonných podmienok pre priznanie práva na náhradu škody a zodpovednosť odporcu. Poslednou zákonnou podmienkou je skutočnosť, či poškodený si väzbu nezavinil sám.

V tejto súvislosti súd konštatuje, že dôvodom väzby tak ako bola nariadená nad navrhovateľom v zmysle účinného do 31. 12. 2005 sa jedná o takzvanú preventívnu väzbu, kedy v danom prípade je dôvod naplnený vtedy, ak z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že tento bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin o ktorý sa pokúsil alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval, alebo ktorým hrozil. Z uznesenia, ktorým bola nariadená väzba nad navrhovateľom vyplýva, že skutočnosti, ktoré mali vzbudiť obavu, že bude pokračovať v trestnej činnosti sú označené dlhšie trvajúce obdobie činností, snaha o získanie finančného prospechu či existencia prevádzky barov V. P. W. M. V. E. M. B.. Z uvedeného konštatovania nie je bližšie rozvedené, akým spôsobom sú na základe týchto skutočností existujúce obavy, že navrhovateľ bude pokračovať v trestnej činnosti. Súd zároveň musí prisvedčiť navrhovateľovi v tvrdení o tom, že podstatné a kľúčové je to, že v oslobodzujúcom rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica bola táto dlhšie trvajúca činnosť označená ako činnosť plne v súlade so zákonom a akýkoľvek finančný prospech z predmetných aktivít u navrhovateľa počas celého trestného konania preukázaný nebol. Z uvedeného potom súdu vyplýva, že nie je možné konštatovať, že by si navrhovateľ väzbu zavinil sám, teda by vytvoril také predpoklady, ktoré by viedli k dôvodnej obave a odôvodňovali by výkon väzby na základe vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Súd v konaní nemal preukázané žiadne také konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali obavu z pokračovania z predmetnej trestnej činnosti, ktorá neskôr

za takúto označená ani nebola, teda nebola v rozpore s trestným právom. Súd uvádza, že v rámci tohto občianskoprávneho konania nie je úlohou súdu skúmať rozhodnutie o vzatí do výkonu väzby navrhovateľa v zmysle, či toto je v súlade so zákonom alebo v jeho rozpore, avšak úlohou je posúdiť či z konania navrhovateľa je možné vyvodiť záver o tom, že si väzbu zavinil sám. Súd teda konštatuje, že v konaní takáto okolnosť preukázaná nijakým spôsobom nebola a teda konštatuje, že väzbu si navrhovateľ sám nezavinili tak, ako to má na mysli ustanovenie

Z uvedeného potom vyplýva, že v danom prípade sú splnené predpoklady práva navrhovateľa na náhradu škody a zodpovednosť za túto škodu na strane odporcu. Navrhovateľ si v rámci svojho návrhu uplatnil právo na náhradu škody na majetku v celkovej výške 2 342,62 Eur, ktorá pozostáva z ušlého zisku vo výške 2 242,30 Eur, nákladov ktoré mu mali vzniknúť na základe zmluvy o zapožičané rádiostanice a príslušenstva a tak isto nákladov, ktoré mu vznikli na základe zmluvy o využívaní mobilných telekomunikačných služieb.

V tejto súvislosti súd hodnotí právo navrhovateľa na ušlý zisk ako právo dôvodné, pričom pri rozhodnutí o priznaní náhrady škody v uplatnenom rozsahu vo výške 2 242,30 Eur súd vychádzal z modelu výpočtu tak, ako si ho uplatnil navrhovateľ, teda výsledná žalovaná suma v tejto časti predstavovala rozdiel medzi sumou, ktorá zodpovedala aritmetickému priemeru čistého zisku dosiahnutého počas dvoch kalendárnych predchádzajúcich rokov, v ktorom bol vzatý do väzby, t. j. v roku 2001 a 2002 a dvoch kalendárnych rokov nasledujúcich po roku, v ktorom mu bola osobná sloboda obmedzená, t. j. v roku 2004 a 2005 na strane jednej a sumou zodpovedajúcemu čistému zisku dosiahnutému práve v tom roku, kedy bol vo výkone väzby, t. j. v roku 2003.

Súd mal teda za preukázané, že takáto konštrukcia je konštrukciou, ktorá nevychádza z platnej právnej úpravy rozhodnej pre posúdenie v danej veci, pretože táto ju ani neupravuje, avšak táto sa najvernejšie blíži k tomu, aby bolo možné konštatovať, aký predpokladaný príjem resp. aký zisk mohol navrhovateľovi ujsť v čase pokiaľ nad ním bola vykonávaná väzba. Súd konštatuje zhodne s navrhovateľom v tom zmysle, že je potrebné brať do úvahy jeho skutočný príjem, ktorý dosahoval jednak v období pred výkonom väzby, ale aj v období po jeho výkone, ktorý dáva presnejší a ucelenejší obraz o tom, aký príjem by bol pravdepodobne dosiahol v prípade, keby jeho osobná sloboda obmedzená nebola. Z tohto dôvodu potom súd uvádza, že príjem v priemere za roky 2001 a 2002 po zdanení predstavuje sumu 1 375,57 Eur a v roku 2004 a 2005 taký priemer predstavuje sumu 3 165,78 Eur. Súčtom týchto súm je 4 541,35 Eur, pričom priemerom je potom suma 2 270,67 Eur. Od tejto sumy je potom odpočítaná suma čistého zisku po zdanení za rok 2003 vo výške 28,38 Eur. Výsledkom je potom žalovaná suma v tejto časti vo výške 2 242,29 Eur, ktorú súd navrhovateľovi z tohto dôvodu priznal.

Ďalšou časťou nároku navrhovateľa bola škoda, ktorá mala vzniknúť tým, že na základe zmluvy o zapožičaní rádiostanice a príslušenstva zo dňa 11. 02. 2002 mal v užívaní prenosnú rádiostanicu X., M. Č. XXXTUCCXXX. Zo zápisnice o vrátení veci zo dňa 28. 04. 2003 je však zrejmé, že navrhovateľovi resp. zástupkyni prenajímateľa bola vrátená jedna rádiostanica zn. V. V., M. Č.B. XXXABSXXXX D.. Napriek skutočnosti, že navrhovateľ tento rozpor odôvodnil tým, že v prípade porucha takej rádiostanice mu bola táto vymenená za ďalšiu rádiostanicu bez toho, aby sa spísala nová zmluva o zapožičaní rádiostanice príslušenstva, resp. by existoval protokol o zapožičaní rádiostanice a príslušenstva, súd konštatuje, takéto tvrdenie zo strany navrhovateľa môže byť pravdivé, avšak nie je v konaní nijakým spôsobom preukázané. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nepredložil zmluvu o zapožičaní rádiostanice a príslušenstva, súd nemal možnosť preskúmať okolnosti, ktoré by tvorili dohodu ohľadne zapožičania takejto rádiostanice, najmä v tej časti, aká bola výška nájmu resp. požičovného za tento druh rádiostanice. Z predložených faktúr, ktoré predložil navrhovateľ v konaní vyplýva, že bolo v skutočnosti fakturované za prenájom rádiostanice inej značka a iného výrobného čísla za mesiace marec a apríl roku 2003. Za takúto rádiostanice bolo aj zaplatené nájomné v rozsahu 1 000,-- Sk. Súd teda postrádal pre priznanie náhrady v tejto časti skutočnú a presnú identifikáciu predmetu zapožičania a odstránenia akýchsi logických rozporov aj v označení osoby, ktorá za uvedené nájomné sumu 1 000,-- Sk za rozhodné dva mesiace uhradila, keďže navrhovateľ v tomto čase bol vo výkone väzby. Na základe uvedeného potom súd má za to, že navrhovateľ v tejto časti jednoznačným spôsobom nepreukázal vznik škody v rozsahu 51,32 Eur a preto návrh navrhovateľa v tejto časti zamietol ako nedôvodný.

Ďalším nárokom navrhovateľa bola úhrada suma 49,-- Eur za využívanie služieb mobilných telekomunikačných služieb, kde navrhovateľ na základe zmluvy s obchodnou spoločnosťou Eurotel a.s.

platil mesačný paušál vo výške 26,65 Eur. Jednalo sa o fakturačné obdobia od 08. 03. 2003 do 07. 04. 2003 a fakturačné obdobie od 08. 04. 2003 do 07. 05. 2003. V tejto súvislosti si navrhovateľ uplatnil právo na náhradu škody za 26 dní fakturačného obdobia od 08. 03. 2003 do 07. 04. 2003 vo výške 22,35 Eur a ceny za poskytnuté služby za celé fakturačné obdobie od 08. 04. 2003 do 07. 05. 2003 vo výške 26,65 Eur. V tejto súvislosti súd uvádza, že v konaní bolo preukázané zaplatenie takéhoto paušálneho poplatku za fakturačné obdobie len od 08. 04. 2003 do 07. 05. 2003 vo výške 26,65 Eur. V konaní nebolo preukázané zaplatenie paušálneho poplatku za obdobie od 08. 03. 2003 do 07. 04. 2003 vo výške 26,65 Eur, z ktorého si navrhovateľ uplatnil len 22,35 Eur, pretože z pokladničného dokladu tak ako bol predložený v konaní nikde nevyplýva, že by takúto sumu skutočne aj druhý zmluvný partner tohto obchodného vzťahu t. j. Eurotel Bratislava a.s. aj od navrhovateľa prevzal. Zároveň súd poukazuje na to, že v danom prípade sa jednalo o paušálne mesačné poplatky, ktoré sa mali uhrádzať za mesiac využívania služieb mobilnej telekomunikačnej služby, ktorú však navrhovateľ v čase od 08. 03. 2003 aj do času, kedy bol vzatý do väzby, t. j. 13. 03. 2003 využíval. Je zrejmé, že takýto poplatok za uvedený mesiac musel uhradiť a služby telekomunikačného operátora využíval aj keď v obmedzenom rozsahu, čo však na výšku zaplateného mesačného paušálu vplyv nemalo. Túto skutočnosť uvádza súd len nad rámec, pretože v konaní tak ako konštatuje vyššie preukázanie zaplatenia mesačného paušálneho poplatku za toto fakturačné obdobie preukázané nemal. Z tohto dôvodu preto súd návrh navrhovateľa v tejto časti zamietol a navrhovateľovi priznal len poplatok za fakturačné obdobie od 08. 04. 2003 do 07. 05. 2003 vo výške 26,65 Eur, kedy v skutočnosti takýto poplatok musel byť zaplatený, avšak navrhovateľ využívať služby mobilného operátora nemohol vzhľadom k tomu, že bol vo výkone väzby.

Ďalším nárokom navrhovateľa bola náhrada nemajetkovej ujmy za 153 dní, kedy nad ním bola vykonávaná väzba. Náhradu takejto nemajetkovej ujmy navrhovateľ vyčíslil vo výške 15 300,-- Eur, t. j. 100,-- Eur za každý deň, kedy takáto väzba nad navrhovateľom bola vykonaná.

V tejto súvislosti súd uvádza, že výkonom väzby nad navrhovateľom bolo nepochybne zasiahnuté do jeho ústavných práv, nakoľko jeho osobná sloboda bola v rámci trestného konania obmedzená. Je tak isto pravdivé to tvrdenie navrhovateľa o tom, že neskôr sa ukázalo, že trestné konanie, ktoré sa voči nemu viedlo, bolo nedôvodné a zasiahlo do jeho osobnosti. Vzhľadom k tomu, že výkon väzby napriek tomu, že prebehol v súlade s platnou legislatívou upravujúci výkon väzby, nie je v konaní podstatný. V tomto konaní nie je ani úlohou skúmať oprávnenosť obmedzenia osobnej slobody navrhovateľa a výkon väzby nad ním, otázkou zostáva pre občianskoprávne konanie zaoberať sa len výškou uplatneného nároku. Takýmito úvahami sa súd riadil pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej škody. Súd konštatuje, že v danom prípade navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie výšky náhrady škody tak, ako si ju v žalobnom návrhu vyčíslil. V tejto súvislosti súd vykonal dokazovanie len potvrdením zo psychiatrického vyšetrenia navrhovateľa o tom, že tento sa takémuto vyšetreniu podrobil so záverom, že sa u neho jedná o depresívnu poruchu. Žiadne ďalšie dôkazy na preukázanie jeho psychického či fyzického zdravotného stavu, ktoré by boli v priamej príčinnej súvislosti s vykonávanou väzbou, však navrhovateľ nepredložil. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom svedkyne - priateľky navrhovateľa, ktorá sprostredkovane potvrdila vedomosť o tom, že navrhovateľ výkon väzby zle znášal, spôsobilo mu to fyzické či psychické obtiaže, ktoré mali pretrvávať až do dňa rozhodnutia. V tejto súvislosti však žiadne tvrdenia zo strany navrhovateľa v naznačenom rozsahu produkované neboli a z toho dôvodu neboli ani zo strany navrhovateľa preukazované. Napriek tomu súd konštatuje, že výkon väzby za podmienok tak, ako boli skutkovo a právne zhodnotené v rámci tohto konania preukazovali zásah do práv chránených navrhovateľa a to napriek tomu, že výkon väzby bol realizovaný v súlade s platnou právnou úpravou. Súd teda navrhovateľovi priznal právo na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 50,-- Eur za každý deň výkonu väzby nad ním s tým, že návrh vo zvyšnej časti zamietol ako nedôvodný z dôvodu jeho nepreukázania.

Posledným nárokom navrhovateľa, ktorý si v rámci tohto konania uplatnil, je právo na zaplatenie náhrady škody v rozsahu 826,70 Eur, ktoré malo pozostávať z dvoch úkonov poskytnutej právnej služby právnym zástupcom v rámci predbežného prerokovania nároku navrhovateľa. Súd v rámci tohto nároku konštatuje, že napriek následnej právnej úprave, ktorá vylučuje priznania práva na náhradu škody z titulu nákladov konania o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenú v trestnom konaní je možný takýto nárok navrhovateľovi priznať. Súd však opätovne konštatuje, že v danom prípade neboli zo strany navrhovateľa preukázané rozhodné skutočnosti pre priznanie takéhoto nároku. V konaní nebolo predložené splnomocnenie na zastupovanie v takomto konaní pre Q.. Q. B. zo dňa 05. 10. 2011. Zároveň z potvrdení o pokladničných operáciách zo dňa 15. 03. 2012, 02. 04. 2012 a 10. 05. 2012 nevyplýva, z

akého dôvodu a akým účelom bolo poskytnutie platieb v celkovom rozsahu 999,66 Eur. Tieto okolnosti súd nemal preukázané a ani neboli spôsobilé preukázať túto skutočnosť, pokiaľ navrhovateľ predložil súdu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobené v trestnom konaní, pokiaľ z textu takejto žiadosti vyplýva, že v rámci tohto predbežného prerokovania je zastúpený Q.. Q. B.. Z tohto dôvodu preto súd návrhu navrhovateľa v tejto časti vyhovieť nemohol z dôvodu nepreukázaní rozhodných okolností, na základe ktorých by súd mohol posúdiť oprávnenosť nároku navrhovateľa v tejto časti. Z uvedeného potom súd rozhodol tak, že nárok navrhovateľa v tejto časti zamietol ako nedôvodný.

Na základe vyššie uvedeného potom súd priznal navrhovateľovi právo na zaplatenie sumy 9 918,95 Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania, kedy tento priznal od 11. 12. 2012 až do zaplatenia. Čo sa týka začatia plynutia omeškania, súd konštatuje, že takéto omeškanie môže začať plynúť až po uplynutí 6 mesiacov, teda lehoty, ktorú má zodpovedný subjekt na prípadné uspokojenie nároku poškodeného v zmysle Vzhľadom k tomu, že nárok navrhovateľa zo strany povinného subjektu nebol uspokojený a takúto odpoveď adresoval navrhovateľovi listom zo dňa 10. 12. 2012, omeškanie mohlo nastať u odporcu len od 11. 12. 2012, ktoré súd aj navrhovateľovi priznal a vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa zamietol ako nedôvodný.

Súd taktiež rozhodol o práve na náhradu trov konania v zmysle tak, že právo na náhradu trov konania nepriznal ani jednému z účastníkov konania, pretože pomer úspechu a neúspechu u oboch účastníkov konania je temer rovnaký.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia, písomne vo vyhotovení dvojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozsudku smeruje, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa. ( , ).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v , b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný neplní dobrovoľne to, čo mu ukladá právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa Zákona č. 233/95 Z. z. a noviel - Exekučný poriadok.