Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/82/2013

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: GENERAL FACTORING, a. s., Bratislava, Košická 56, IČO: 35 838 825, zast. splnomocnenkyňou: HMG & Partners, s. r. o., Bratislava, Štefanovičova 12, proti žalovanej: U. L., nar. XX. U. XXXX, na neznámom mieste, v konaní zast. opatrovníkom: Mesto Y. F., o 2.029,07 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. -83 zo dňa 4. septembra 2013, takto

rozhodol:

Odvolací súd odvolanie žalobcu čo do vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvého stupňa o d m i e t a .

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov konania r u š í a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.432,07 eur a 17,5% ročný úrok zo sumy 430,35 eur od 22.12.2010 do zaplatenia a 9,5% úrok z omeškania ročne zo sumy 740,20 eur od 22.12.2010 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; II. vo zvyšku súd žalobu zamietol a III. žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 94,96 eur na trovách právneho zastúpenia a vo výške 48,60 eur na ďalších trovách, na adresu sídla právneho zástupcu žalobkyne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. , , , a O. z. ( v znení neskorších zmien a doplnení); a a nasl. a Obch. z. (13/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); a ZSÚ ( o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne mal za to, že žalobný nárok, ktorý bol postúpený žalobkyni predstavoval sumu 2.029,07 eur, predstavujúcej úverovú istinu 430,35 eur, úrok (17,5% ročne) 253,42 eur + 691,87 eur, úrok z omeškania 591 eur a poplatky 56,43 eur. Žalovaná nárok žalobcu po skutkovej (vecnej) a ani po právnej stránke nesporovala, pričom nárok na nesplatenej istine je jednoznačne oprávnený. Žalovaná poskytnutý úver spotrebovala, ale v plnej miere nevrátila, preto jej priznal aj nárok v časti úroku dohodnutého v zmluve vo vyčíslenej sume - 945,29 eur aj v sadzbe pre budúce obdobie, nakoľko žalovaná doposiaľ istinu nesplatila v celosti. Na úrok z úveru má žalobkyňa nárok nielen do dohodnutej splatnosti úveru, ale až do času, kým úver nie je splatený, avšak úročiť ho duplicitne nie je oprávnený. Zároveň priznal aj nárok na úrok z omeškania uplatnený sadzbou 9,5% ročne, keďže sa žalovaná preukázateľne do omeškania dostala, v sadzbe uplatnenej v zmysle platnej právnej úpravy. K časti žaloby na uplatnenom úroku z omeškania vyčíslenom pevnou sumou 591 eur poukázala na ust. O.z., že zmluvné podmienky upravené (akoukoľvek) spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od ustanovení O.z., a to aj napriek tomu, že zákonnú úpravu úrokov z omeškania obsahuje aj Obch.z.. Žalobkyňa napriek výzve súdu nepreukázala, či je suma vyčíslená v súlade s platnou právnou úpravou, preto nemohol predmetný nárok preskúmať a ako nepreskúmateľný ho zamietol.

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu, t. j. tak vo vyhovujúcej ako aj v zamietajúcej časti podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe, t. j. uložením povinnosti žalovanej zaplatiť mu 1.432,07 eur; úrok vo výške 17,5% p.a. z istiny 470,20 eur od 22.12.2010 do zaplatenia; úrok z omeškania vo výške 9,50%, p. a. z istiny 740,20 eur od 7.2.2007 do zaplatenia; trovy konania pozostávajúce zo zaplatených súdnych poplatkov za konanie na súde prvého a druhého stupňa ako aj trovy právneho zastúpenia žalobkyne vo výške 379,63 eur. Odvolanie odôvodnila ustanovením , pretože súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ako aj ustanovením , keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odôvodnení odvolania uviedla, že súd prvého stupňa zamietol časť žaloby a to v časti uplatňovaných úrokov z omeškania, ktoré boli ku dňu postúpenia pohľadávky vyčíslené na sumu 597 eur z dôvodu, že napriek výzve súdu nepreukázala, či je suma vyčíslená v súlade s platnou právnou úpravou a nárok nebolo možné zo strany súdu preskúmať. Odvolateľka s týmto nesúhlasila, pretože v jej vyjadrení zo dňa 12. marca 2013 bol jasne uvedený začiatok omeškania, t.j. deň 16. november 2004 so splácaním splátky vo výške minimálne 33,19 eur (1.000 Sk) dohodnutej v článku III. bod 4 dodatku. Z vyjadrenia taktiež vyplývalo, že úroky z omeškania boli v období od 16. novembra 2004 do 6. februára 2004 účtované z nedoplatkov na splatných splátkach k 15. dňu v mesiaci. Vo vyjadrení bol taktiež uvedený aj spôsob vyčíslenia úrokov z omeškania za obdobie od 7. februára 2007 (deň nasledujúci po vypovedaní zmluvy) do 21. decembra 2010 (v deň postúpenia pohľadávky). Pokiaľ ide o výšku úrokových sadzieb za celé obdobie, za ktoré si uplatňovala vyčíslené úroky z omeškania, t. j. 16. novembra 2004 do 21. decembra 2010 bolo taktiež uvedené, že úroky z omeškania boli účtované za použitia zákonnej úrokovej sadzby. Súd prvého stupňa jej mal priznať tú časť, ktorú bolo možné v zmysle jeho vyjadrenia preskúmať a zamietnuť tú časť, ktorú preskúmať možné nebolo a to z toho dôvodu, že skutočnosť, že sa žalovaná dostala do omeškania bola riadne preukázaná čo vo svojom rozsudku sám uvádza.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa a v medziach odvolania celú vec a to podľa bez pojednávania, pretože tu síce šlo aj o vec samú, ktorá však vylučovala rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci s konečnou platnosťou, keďže rozsudok napadnutý odvolaním žalobkyne nebolo možné považovať za vecne správny v časti, ktorej bola žaloba zamietnutá a naopak v časti, ktorej bolo rozsudkom žalobe vyhovené, bolo potrebné odvolanie žalobkyne odmietnuť ( a ).

Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený a podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Podľa veta prvá účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Platné procesné právo výslovne zakotvuje právo účastníka súdneho konania napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním čo platí tak pre rozsudky, ako i uznesenia s výnimkami v zmysle ust. . Skutočné oprávnenie účastníka súdneho konania napadnúť konkrétne rozhodnutie odvolaním však v každom konkrétnom prípade závisí od dotknutia potencionálneho odvolateľa, inak napadnuteľným rozhodnutím na jeho právach. V zásade však platí, že oprávnenie účinne brojiť proti rozhodnutiu súdu odvolaním má len ten z účastníkov konania, ktorý v dôsledku súdom zvoleného spôsobu rozhodnutia utrpel na svojich právach resp. ktorému boli napadnuteľným rozhodnutím založené určité povinnosti. Pri zamietnutí žaloby má právo brojiť proti príslušnému rozsudku, resp. časti rozsudku v zamietajúcej časti len žalobca a naopak pri vyhovení žalobe má právo brojiť proti príslušnému rozsudku, resp. časti rozsudku vo vyhovujúcej časti len žalovaný.

Z obsahu výroku napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa je zrejmé, že vyhovené bolo žalobe v časti zaplatenia istiny, t. j. uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 1.432,07 eur ako aj v časti príslušenstva, t.j. uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 17,5%-ný úrok ročne zo sumy 430,35 eur od 22.12.2010 do zaplatenia ako aj 9,5% úrok z omeškania ročne zo sumy 740,20 eur od 22.12.2010 do zaplatenia a nad predmetnú vyhovujúcu časť vo veci samej bola žaloba zamietnutá. Žaloba bola zamietnutá v časti, ktorej sa žalobkyňa domáhala na žalovanej zaplatenia úroku z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 740,20 eur od 7.2.2007 do 22.12.2010 (ktorý žalobkyňa paušálne vyčíslila sumou 597 eur).

Vzhľadom k tomu, že rozsudok súdu prvého stupňa v časti vyhovujúcej žalobe bol pre žalobkyňu pozitívny, odvolací súd jej odvolanie v tejto časti odmietol.

Podľa súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a podľa ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Konštatovanie, že vada konania vymedzená v prvom z práve odcitovaných ustanovení základného predpisu občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (a inak aj ďalšia vada podľa , spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces (inak práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46 a nasledujúcimi , čiže ústavného v znení neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. ), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu. I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. ) a aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. ) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa , ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením.

Podľa názoru odvolacieho súdu takouto vadou trpel aj rozsudok súdu prvého stupňa z prejednávajúcej veci a to napriek tomu, že súd prvého stupňa dôvodil, že postúpená pohľadávka nebola žalobkyňou nijako špecifikovaná a zo žaloby a z predložených listín nie je zrejmé, z čoho pozostávala, a preto nepriznal úroky z omeškania vyčíslené pevnou sumou 597 eur, keď žalobkyňa i napriek jeho výzve nepreukázala či je vyčíslená suma v súlade s plantou právnou úpravou a tak nebolo možné žalobný nárok v tomto smere preskúmať.

Odvolací súd dospel k záveru, že takéto zdôvodnenie nepodávalo dostatok dôvodov na podporu spôsobov zvoleného súdom prvého stupňa v napadnutej časti a je tak nepreskúmateľné predovšetkým z toho dôvodu, že sa z neho nepodáva dostatočné vysvetlenie, prečo bola špecifikácia v žalobnom návrhu dostatočná pre rozhodnutie o istine a nedostatočná pre rozhodnutie o úrokoch z omeškania a aj to len v časti vyčíslenej pevnou sumou (paušálne).

Pokiaľ mal súd prvého stupňa za to, že skutkový dej, od ktorého odvodzuje žalobkyňa porušenie či ohrozenie svojho subjektívneho práva je zmätočný, prípadne absentuje, ide o vadu žaloby odstrániteľnú postupom podľa a nesplnenie dôkaznej povinnosti môže byť odstrániteľné takýmto postupom. Iba ak by sa takto vadu žaloby odstrániť nepodarilo, bolo by možné v konaní pokračovať a sankciou za nesplnenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti by bolo spravidla neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena a v sporových konaniach tak tzv. strata sporu. Na margo je treba uviesť, že nebolo povinnosťou žalobkyne preukazovať vyčíslenie úroku z omeškania v súlade s platnou právnou úpravou, pretože to či žalobný nárok spočívajúci v úroku z omeškania je v súlade s platnou právnou úpravou, resp. nie je, je práve na posúdení súdu. Odvolací súd dáva do pozornosti, že úroky, úroky z omeškania a poplatok z omeškania sú podľa O.z. príslušenstvom pohľadávky, ktorou sa v zmysle tohto ustanovenia a v náväznosti na definíciu záväzkového vzťahu v ust. O.z. rozumie peňažné plnenie (istina), na ktorú má veriteľ právo podľa hlavného záväzkového vzťahu, ku ktorého zmene (potiaľ, že sa môžu nárokovať aj sankcie za omeškanie s platením) dochádza priamo zo zákona práve až omeškaním dlžníka. Úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého vznik je podmienený platným záväzkovým vzťahom hlavným. Splnením hlavného záväzku (alebo iným zo spôsobov jeho zániku) zaniká (končí) aj akcesorický záväzok úrokový; pretrváva len povinnosť zaplatiť už dospelé úroky. Tým, že včas nesplatí úroky z istiny, sa dlžník dostáva do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu (istiny). Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (tu úroky z omeškania z dojednaných úrokov) potom veriteľ nemá preto, že ani občiansky ani mu túto možnosť nepriznávajú, keďže nezakotvujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Ak sa pohľadávkou v zmysle úpravy obsiahnutej v ustanovení O.z. rozumie istina (plnenie z hlavného peňažného záväzku), potom nemôže nárok na príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky plynúť ani z dikcie ustanovenia O.z., pretože bez väzby na ustanovenie O.z. by to viedlo k absurdnému záveru, že takto priznané príslušenstvo z istiny už nie je príslušenstvom pohľadávky, ale novovzniknutou samostatnou pohľadávkou. Úprava obsiahnutá v O.z. ako úprava všeobecná vo vzťahu ku všetkým občianskoprávnym záväzkom, pomenováva príslušenstvo, ktoré možno pri omeškaní s plnením peňažného dlhu (s plnením hlavného peňažného záväzku) žiadať vedľa istiny, v prípadoch, kedy zákon o kvalite príslušenstva mlčí (ak neustanovuje zákon, že dlžník je povinný platiť poplatok z omeškania, má veriteľ právo požadovať úrok z omeškania). Nejvyšší soud ČR (rozhodnutí NS ČR ze dne 24. 3. 2004, sp. zn. ) má tiež za to, že dikcia (čo do slovného spojenia „peňažný záväzok“) oporou pre iný výklad riešeného problému nie je. Tým nie je dotknuté právo účastníkov dohodnúť sa (napr.: v medziach zmluvy o úvere), že dojednané úroky sa stanú súčasťou istiny (t.j. budú k nej podľa dohody účastníkov pripočítané) a následne potom právo veriteľa požadovať, aby dlžník pre prípad omeškania s platením takto zvýšenej istiny platil dojednanú alebo zákonom stanovú sadzbu úrokov z omeškania, čo by však znamenalo, že by sa opäť úročila len istina a nie príslušenstvo pohľadávky.

Popri nedostatku odôvodnenia rozsudku tak bolo konanie zaťažené aj tým, že postupom súdu bola žalobkyni odňatá reálna možnosť konať pred súdom, preto odvolaciemu súdu neostávalo iné v záujme zachovania práva na dvojinštančný proces, ako rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti podľa aj h/ zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona vec vrátiť

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa viazaný, v naznačenom smere doplniť dokazovanie, výsledky celého konania podľa náležite zhodnotiť a až následne opätovne rozhodnúť o veci v zamietajúcej časti, o trovách konania i o trovách tohto odvolacieho konania ( ).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne (čl. I posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.