Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24C-110-2008.pdf
PDF · 125.84 KB
Case nature
Area
Subarea
24C/110/2008
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina samosudcom JUDr. Petrom Hrnčiarom v právnej veci navrhovateľa: METRO Cash & Carry SR s.r.o., IČO: 45 952 671, Senecká cesta 1881, 900 28 Ivánka pri Dunaji, zast. Aliancia advokatov ak, s.r.o., IČO: 36 679 771, Vlčkova 8/A, 811 05 Bratislava, proti odporcom: X) O. Z., D.. XX.X.XXXX, XXX XX U. U.Ú., U. XXX/XX, X) Ľ. N., D.. XX.X.XXXX, Z. R.F., G. XX, zast. JUDr. Mariánom Ďuranom, advokátom v Žiline, Tajovského 5, X) O. A., D.. XX.X.XXXX, XXX XX U. U., D. S. XXX/XX, zast. Mgr. Michalom Gošaftom, advokátom, Makovického 7, 010 01 Žilina, X) M. M., D.. XX.X.XXXX, XXX XX Ž., I.. D. XXXX/X, o náhradu škody 4.352,53 eur (131.124,40,- Sk), tu o návrhu v časti proti odporcom 1) a 3), takto
rozhodol:
Súd návrh navrhovateľa voči odporcom v 1) a 3) rade o náhradu škody s príslušenstvom z a m i e t a .
Súd odporcom v 1) a 3) rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom podaným dňa 7.7.2008 domáhal voči odporcom náhrady škody. Návrh odôvodnil tým, že v konaní pred súdom 9T 147/2005 bol odporca 1) odsúdený za pokračujúci trestný čin podvodu. Odporcovia 1), 2) a 3) boli odsúdení v konaní 9T 127/2005. Všetci odporcovia sa protiprávnej činnosti dopustili tým, že v dobe od 11.4.2004 do 4.5.2004 odcudzili tovar v obchodnom dome v žalovanej hodnote. Súd v trestnom konaní odkázal navrhovateľa s náhradou škody na občiansko-právne konanie. Nárok si navrhovateľ uplatňoval podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka (OZ). Ak viaceré osoby spáchali škodu trestnou činnosťou, budú spoločne zodpovední nielen spolupáchatelia, ale aj návodcovia, pomocníci a organizátori trestného činu.
K námietkam odporcu 4) ohľadne námietok premlčania navrhovateľ uviedol, že viazať začiatok premlčacej doby na právoplatnosť trestného rozhodnutia je hrubým nepochopením subjektívnej premlčacej lehoty a je v rozpore s judikatúrou NS SR. Obidve, subjektívna aj objektívna lehota plynú (aj na začiatku aj na konci) nezávisle na sebe. Uplynutím jednej sa právo premlčí, aj keď druhá ešte plynie. Subjektívna lehota musí rešpektovať vedomosť poškodeného o škode (nie o protiprávnom čine či škodnej udalosti), teda o jej druhu a rozsahu. Okamih vedomosti o škode sa nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti. Ďalej subjektívna vedomosť zahŕňa vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá. Nestačí, aby existovala len možnosť dozvedieť sa o týchto 2 prvkoch lehoty, treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti o nich. Poškodený sa o tom dozvedel dňa 18.6.2008, teda v deň, keď bola na rozhodnutí vyznačená právoplatnosť rozhodnutia 9T 147/2005. Dovtedy poškodený nevedel o škode a kto za ňu zodpovedá, či sú rozhodnutia právoplatné, či sa obžalovaní neodvolali, či nebola znížená výška spôsobenej škody, či vôbec bola stanovená výška škody a pod. Podľa judikatúry NS SR nie je rozhodujúce, či mal oprávnený možnosť aj skôr sa dozvedieť o potrebných skutočnostiach.
Odporcovia sa písomne vyjadrili k návrhu nasledovne:
Odporkyňa 2) akceptovala skutkový stav v návrhu, uviedla však, že navrhovateľ si škodu u odporcov neuplatnil a neoznámil im číslo účtu. Namiesto predžalobnej výzvy si uplatnil škodu na súde. Podľa § 563 OZ ak čas plnenia nie je dohodnutý alebo ustanovený právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu, je dlh splatný na výzvu veriteľa. Preto by navrhovateľ nemal mať nárok ani na náhradu úroku z omeškania ani trov konania. Odporkyňa si je vedomá škody, momentálne však má dve malé deti a jej príjem nepostačuje na splatenie celej čiastky naraz, žiada preto odporcu o splátkový kalendár na svoju pomernú časť 32.781,10,- Sk.
Odporca 4) uviedol, že odporcovia 2) - 4) boli odsúdení rozsudkom sp. zn. 9T 127/2005, ktorý nadobudol právoplatnosť 28.9.2005. Zároveň uznesením zo dňa 6.12.2005 súd poškodenú stranu odkázal na konanie občiansko-právne konanie. Navrhovateľ podal návrh 7.7.2008, teda po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe. Pri posúdení premlčania treba overovať, či si poškodený uplatnil náhradu škody v trestnom konaní riadne, či v konaní riadne pokračoval, či mu bola prisúdená celá náhrada alebo bol odkázaný na iné konanie a pod.
Na pojednávaní účastníci ešte uviedli:
Navrhovateľ uviedol, že v trestnom konaní bola uplatnená škoda a suma bola ustálená na 677.905,- Sk. Táto suma sa neustále menila a zvyšovala v priebehu trestného konania. Ku škode došlo totiž na základe spolupáchateľstva v rôznych kombináciách. Uznesenie zo dňa 6.12.2005 týkajúce sa odporcu 4) bolo navrhovateľovi doručené, ale nebolo z neho zrejmé, kto spôsobil škodu a v akej výške. Solidárny záväzok je výhodný pre navrhovateľa, ktorý má možnosť si vymáhať škodu od kohokoľvek. Úroky z omeškania si uplatnil navrhovateľ od vzniku škody, v každom prípade judikatúra uvádza, že ak aj nedošlo k výzve na zaplatenie, za takú sa považuje doručenie platobného rozkazu alebo návrhu vo veci samej. Ak sa navrhovateľ zúčastňoval jednotlivých úkonov v trestnom konaní, neznamená to, že vedel o celej škode, či niekto zo zodpovednosti nebol vylúčený a pod. O celkovej škode sa navrhovateľ dozvedel až v konečnom rozhodnutí. Časť dôkazov (záznamy z bezpečnostných kamier) polícia napr. neakceptovala.
Odporkyňa 2) uviedla, že už doručením trestných rozhodnutí sa navrhovateľ dozvedel, že sa stal skutok, že došlo k protiprávnemu konaniu, že došlo ku škode a kto za ňu zodpovedá. Inak by navrhovateľ v trestnom konaní nevyčíslil škodu. Uplatnením nároku v trestnom konaní plynutie premlčacej doby bolo prerušené. Prestalo plynúť dňom doručenia uznesenia, ktorým bol navrhovateľ odkázaný na iné konanie. Ak by navrhovateľ študoval trestný spis, vedel by o škode. Účelom inštitútu premlčania je, že právo patrí bdelým.
V odôvodnených prípadoch je možné uplatniť tzv. delenú zodpovednosť. Odporkyňa má vyživovaciu povinnosť a pri páchaní trestného činu bola len pomocníkom. Žiadala preto, aby bola zaviazaná len k náhrade 1-iny vzniknutej škody.
Odporca 3) nemal žiadne námietky.
Odporca 4) vzniesol námietku premlčania s odkazom na prednes odporkyne 2). Nie je možné, aby taký kolo nemal inventúry a nevedel o vzniku škody.
Súd sa oboznámil so spismi Okresného súdu Žilina:
Zo spisu 9T 127/2005 súd zistil, že uznesením zo dňa 14.6.2004 začal vyšetrovateľ trestné stíhanie vo veci trestného činu podvodu (ČVS: ORP-493/OEK-ZI-2004), pri ktorom mala vzniknúť škoda minimálne 473.807,- Sk. Uznesením zo dňa 17.6.2004 vyšetrovateľ začal stíhanie voči odporcom 1) - 3). Podstatou trestnej činnosti bolo to, že pracovníci spoločnosti navrhovateľa so zákazníkmi mali v období máj a jún 2004 nakupovať tovar za nižšie sumy a v menšom množstve, než v skutočnosti opustil tovar predajňu. Uzneseniami z 22.7.2004 a 27.9.2004 došlo k zmene okruhu páchateľov (pribudol okrem iných odporca 4) aj k zmene ustálenej výšky škody na sumu - 204.098,10,- Sk. 16.6.2004 bol vypočutý zástupca poškodeného - navrhovateľa, ktorý sa vyjadril, že sa v zmysle § 43 ods. 2 trestného zákona pripája k trestnému konaniu a žiada náhradu škody vo výške minimálne 473.807,- Sk. Predložil súčasne faktúru z inkriminovaného obdobia spolu so snímkami z videokamery s vyčíslením škody. Vo vyčíslení škody sú uplatnené nároky vo výške 51.563,- Sk zo dňa 4.5.2004 o 8.57 hod. (záznam kamery), 16.985,60,- Sk zo dňa 4.5.2004 o 11.35 hod. a 41.600,- Sk z 11.4.2004. Na č. l. 180 trestného spisu navrhovateľ oznámil polícii listom zo dňa 29.6.2004, že výška škody sa zvyšuje zo sumy 473.807,- Sk na 677.905,- Sk. 19.7.2005 navrhovateľ si preštudoval spis po ukončení vyšetrovania a uviedol, že si bude uplatňovať škodu vo výške 549.451,70,- Sk, pretože čiastočne došlo k úhrade škody (inou osobou než odporcovia).
Dňa 2.8.2005 bola podaná obžaloba na súd voči 9 obžalovaným, okrem iných aj na odporcov v tomto konaní. V obžalobe sa konštatovalo, že odporcovia sa v plnom rozsahu priznali k trestnej činnosti. Obžaloba bola navrhovateľovi doručená 19.5.2005 spolu s uznesením zo dňa 22.8.2005, ktorým súd vylúčil vec proti obžalovanému O. Z.i (odporcovi 1) na samostatné konanie, pretože o jeho trestnom čine patrilo rozhodovať senátu a nie samosudcovi (vzhľadom na sadzbu navrhovaného trestu).
Dňa 25.8.2005 vydal súd trestný rozkaz č. k. 9T 127/2005-1064, ktorým odporcov 2), 3) a 4) uznal za vinných zo spáchania trestného činu podvodu, ktorým konaním spôsobili navrhovateľovi škodu vo výške 131.124,40,- Sk. O náhrade škody súd nerozhodol. Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť voči odporkyni 2) 27.9.2005, odporcovi 3) 12.10.2005 a odporcovi 4) 28.9.2005. Poškodenému - navrhovateľovi trestný rozkaz nebol doručený. Okresná prokuratúra v Žiline podala dňa 19.9.2005 proti rozkazu odpor, pretože súd nerozhodol o škode. Súd rozhodol uznesením zo dňa 6.12.2005 tak, že odkázal poškodeného s nárokom na náhradu škody vo veci obvineného M. M. a spol. na občiansko- právne konanie. Uznesenie bolo doručené poškodenému 28.12.2005 a právoplatnosť nadobudlo 6.12.2005.
Zo spisu 9T 147/2005 (spojené s konaním 5T 150/2005) súd zistil, že dňa 2.8.2008 bola proti nemu podaná obžaloba (viď vec 9T 127/2005), ktorá vec voči nemu bola vylúčená na samostatné konanie. Podklady trestného spisu sú tie isté ako v konaní 9T 127/2005 (kópia spisu).Na 29.11.2005 bolo určené hlavné pojednávanie, na ktoré bol predvolaný aj navrhovateľ (15.11.2005). Na ďalšom pojednávaní súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 9T 147/2005-314 zo dňa 17.1.2006, ktorý nadobudlo toho istého dňa právoplatnosť. Odporca 1) bol uznaný vinný zo spáchania podvodu, pričom týmto konaním (aj s odporcami 2 - 4) spôsobil okrem iného navrhovateľovi škodu spolu vo výške 131.124,40,- Sk. Navrhovateľ ako poškodený bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na občiansko-právne konanie. Rozsudok bol doručený navrhovateľovi 23.2.2006. Dňa 17.6.2008 došla súdu žiadosť navrhovateľa o vyznačenie právoplatnosti na rozsudku. Dňa 18.6.2008 súd expedoval navrhovateľovi rozsudok s vyznačenou právoplatnosťou.
Súd posudzoval vec podľa nasledovných ustanovení Občianskeho zákonníka (OZ):
Podľa § 100 ods. 1 a 2: (1) Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. (2) Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.
Podľa § 106 ods. 1 a 2: (1) Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. (2) Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
Podľa § 420 ods. 1: Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Podľa § 438 ods. 1 a 2: (1) Ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne. (2) V odôvodnených prípadoch môže súd rozhodnúť, že tí, ktorí škodu spôsobili, zodpovedajú za ňu podľa svojej účasti na spôsobení škody.
Podľa § 450: Z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd náhradu škody primerane zníži. Vezme pritom zreteľ najmä na to, ako ku škode došlo, ako aj na osobné a majetkové pomery fyzickej osoby, ktorá ju spôsobila; prihliadne pritom aj na pomery fyzickej osoby, ktorá bola poškodená. Zníženie nemožno vykonať, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne.
Podľa § 517 ods. 2: Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 563: Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
Súd pôvodne o nároku navrhovateľa rozhodol rozsudkom č.k. 24C 110/2008-72 zo dňa 13.11.2008 tak, že v plnom rozsahu vyhovel návrhu navrhovateľa voči všetkým odporcom a zaviazal ich, aby mu zaplatili spoločne a nerozdielne žalovanú sumu z nasledovných dôvodov:
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že došlo k vzniku škody, akého bola rozsahu a že ju spôsobili protiprávnym konaním odporcovia. Napokon tieto skutočnosti boli predmetom 2 trestných konaní. Odporcovia 1) a 3) nemali voči nároku žiadne námietky, resp. odporca 1) žiadne neprezentoval. Odporcovia 2) a 4) vzniesli námietku premlčania a odporkyňa 2) žiadala, aby v prípade neakceptovania námietky premlčania súd ju zaviazal k náhrade škody len v rozsahu 1-iny na ňu pripadajúceho.
Námietku premlčania súd neakceptoval. Základom sporu bola otázka, kedy začala plynúť subjektívna 2 ročná premlčacia lehota navrhovateľovi na uplatnenie nároku. Odporcovia počítali začiatok premlčacej lehoty od právoplatnosti rozsudku, ktorým bol odporca 1) odsúdený alebo od právoplatnosti uznesenia, ktorým bol nárok voči odporcom 2) - 4) odkázaný na občiansko-právne konanie. Resp. že v priebehu trestného konania alebo mohol mať navrhovateľ vedomosť o tom, kto škodu spôsobil a v akej výške, napokon samotný navrhovateľ ju špecifikoval a dokladoval. Súd pri neakceptovaní námietky premlčania vychádzal z nasledovných právnych záverov:
1) Vo všeobecnosti platí, že podkladom na uplatňovanie náhrady škody nemusí byť vždy výsledok trestného konania. Napr. pri objektívnej zodpovednosti (schodok na zverených hodnotách, škoda spôsobená prevádzkou motorových vozidiel a pod.) je rozhodujúce to, že poškodený má vedomosť, kto spôsobil škodu (dohoda o hmotnej zodpovednosti, protokol o dopravnej nehode a pod.). A má vedomosť o tom, v akom rozsahu škoda vznikla (výsledky inventúry, lekársky posudok o bolestnom a pod.). V takýchto prípadoch nie je pre poškodeného nevyhnutným podkladom súdne rozhodnutie v trestnom konaní. V trestnom konaní sa v zásade rieši už len otázka, či okrem spôsobenia škody nespáchal škodca aj trestný čin a aký trest mu za to bude udelený.
V danom prípade však došlo k vzniku škody podvodným konaním 9 osôb v rôznych formách súčinnosti a spolupráce, personálnych kombináciách, rôznom čase. Celá činnosť odporcov bola protiprávna v rozpore s trestným zákonom. Na usvedčenie páchateľov bolo potrebné použiť prostriedky ako výsluchy, konfrontácie, záznamy z bezpečnostnej kamery, záznam telefónnych rozhovorov. Takéto prostriedky na odhalenie a preukázanie trestnej činnosti môže použiť len orgán činný v trestnom konaní a uznať páchateľa za vinného môže v konečnom dôsledku len súd. Len na základe súdneho rozhodnutia potom môže poškodený sa úspešne domáhať nároku, ktorý je špecifikovaný tým, kto ju spôsobil a v akej výške. Ak by bol niektorý z účastníkov z pod obžaloby oslobodený, nemohol by sa voči nemu poškodený úspešne domáhať náhrady škody na základe protiprávneho konania. Ak by súd neakceptoval niektoré dôkazy a škodu by priznal menšiu, nemohol by sa o takýto dôkaz opierať poškodený v občiansko- právnom konaní.
Preto súd neakceptuje stanovisko odporcov, že už v priebehu trestného konania vedeli, kto a v akej výške spáchal škodu. Nehovoriac o tom, že v trestnom konaní si poškodený škodu uplatňoval najmenej v určitej výške. V tom čase poškodenému tak či tak nemohla bežať premlčacia doba.
Nemohla však bežať ani pred právoplatným skončením trestného konania, resp. v dobe medzi doručením rozhodnutí poškodenému a nadobudnutím právoplatnosti týchto rozhodnutí. Po doručení rozhodnutia (trestný rozkaz, rozsudok) nie je zrejmé, či boli alebo neboli využité opravné prostriedky a kedy rozhodnutie nadobudne právoplatnosť. Tu treba poznamenať aj to, že uznesenie vo veci 9T 127/2005 zo 6.12.2005 (odkaz na iné konanie) nadobudlo právoplatnosť skôr ako bolo poškodenému doručené.
2) V tomto konaní uplatňovanú škodu spôsobili 4 odporcovia. Neboli však súdení v jednom spoločnom konaní, ale v 2 trestných konaniach. Bolo tomu tak z procesných dôvodov - odporca 1) podliehal rozhodovacej právomoci senátu, ostatní odporcovia samosudcovi.
Odporcovia v zásade zodpovedajú za škodu spoločne a nerozdielne. Len súd môže vo výnimočných prípadoch rozhodnúť inak. Poškodený preto právne významným spôsobom má vedomosť o tom, kto a v akej výške mu spôsobil škodu, až po skončení druhého trestného konania. Až vtedy je vec z hľadiska škody úplne uzavretá.
3) Ak poškodenému je doručené rozhodnutie, rozhodne nemožno počítať lehotu premlčania odo dňa jeho doručenia alebo odo dňa jeho právoplatnosti. Nehovoriac o tom, že ani v jednom konaní nebolo voči poškodenému postupované tak, aby z rozhodnutí mu doručovaných mal presné informácie o zodpovednej osobe a výške škody..
Súd vydal trestný rozkaz vo veci 9C 127/2005, ale nebol doručený poškodenému (zrejme dodnes) a nebolo v ňom rozhodnuté o škode. Následným uznesením zo 6.12.2005 súd rozhodol o tom, že vo veci „M. M. a spol.“ odkazuje poškodeného na občiansko-právne konanie. Z takejto informácie vôbec poškodený nemal vedomosť o tom, ako rozhodol súd a či rozhodol vo vzťahu ku všetkým 8 zvyšným obžalovaným (okrem O. Z. - samostatné konanie), či niektorý z obžalovaných nebol oslobodený a pod. Z formulácie „M. M. a spol.“ nie je zrejmé, koho a v akej výške sa uznesenie týka. Ani odôvodnenie uznesenia neobsahuje tieto údaje.
Podobne po doručení rozsudku vo veci 9T 147/2005 mal súd informáciu len o tom, že odporca 1) bol odsúdený za podvod a z akej škody súd vychádzal. Nešlo však o právoplatné rozhodnutie, resp. poškodený nemohol mať o tom vedomosť.
V obidvoch prípadoch bol poškodený odkázaný na to, aby na súde zisťoval, v akom štádiu sú obidve konania a na základe vedomosti o tom, že sú obidve právoplatne skončené, si mohol uplatňovať nárok na náhradu škody.
Nemožno od navrhovateľa ani žiadneho iného účastníka konania spravodlivo vyžadovať, aby každý deň sa informoval na súde osobne, telefonicky alebo písomne, či rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Je vecou poškodeného a jeho možností, kedy si túto informáciu zistí. Ani práva poškodeného však nie sú absolútne - sú limitované koncom objektívnej lehoty, ktorá je 3 ročná alebo 10 ročná (aj v spornom prípade). Ak by navrhovateľ uplatnil nárok včas z hľadiska subjektívnej lehoty (do 2 rokov, od kedy sa o skončení konania dozvedel), ale po uplynutí objektívnej lehoty, nárok by bol premlčaný.
Súd neakceptoval ani námietku (návrh) odporkyne 2), aby za škodu zodpovedala len pomerne vo výške 1-ine. Neuviedla pre to žiadny relevantný dôvod podľa § 438 ods. 2. Už vôbec dôvodom na také rozhodnutie nie sú súčasné subjektívne dôvody odporkyne (starostlivosť o deti). Súd môže v odôvodnených prípadoch rozhodnúť o tzv. delenej zodpovednosti len podľa účasti toho ktorého škodcu na spôsobení škody. V danom prípade však odporcovia spoločne postupovali pri páchaní trestnej činnosti a každý svojim dielom prispel k spôsobeniu škody. Práve navrhovateľka ako bývala pracovníčka navrhovateľa k tomu prispela výrazne, bez jej účasti by takýmto spôsobom (podvodom) ani nemohlo dôjsť k spôsobeniu škody. Návrh odporkyne 2) nespĺňa ani kritériá podľa § 450 OZ, pretože zníženie náhrady neprichádza do úvahy pri škode spôsobnej úmyselne.
Proti rozhodnutiu podal odvolanie výlučne odporca 2) a opakoval v ňom tvrdenia o premlčaní nároku.
Súd na základe toho považoval rozsudok v časti proti odporcom 1), 3) a 4) za právoplatný 8., resp. 14.1.2009. Súd vychádzal z toho, že odporcovia nie sú v nerozlučnom spoločenstve, navrhovateľ ich mohol žalovať aj v 4 samostatných konaniach a to každého z nich o zaplatenie celej sumy s tým, že v rozsahu úhrady škody jedným z odporcov by zanikla povinnosť ostatným odporcom. Napokon to, že tak navrhovateľ nepostupoval a čakal na skončenie veci aj voči odporcovi 1), podľa neskoršieho posúdenia súdov došlo k premlčaniu nároku voči ostatným odporcom (v konečnom dôsledku bol posúdený nárok ako premlčaný aj voči odporcovi 1).
Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k. 5Co 55/2009-109 zo dňa 6.10.2009-115 zmenil prvostupňový rozsudok tak, že návrh v celom rozsahu zamietol. Posúdil nárok ako premlčaný s tým, že v trestnom konaní nedošlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby, lebo navrhovateľ podľa odvolacieho súdu neuplatnil škodu riadne - jednotlivo voči samotným osobám páchateľov. Navrhovateľ sa dozvedel o výške škody najneskôr 19.7.2005 pri oboznamovaní sa s výsledkom vyšetrovania a premlčacia doba uplynula 19.7.2007.
Prvostupňový súd naďalej považoval svoj rozsudok voči odporcom 1), 3) a 4) za právoplatný. Odvolací súd sa v odôvodnení nezoberal konkretizáciou, v akom rozsahu rozsudok mení (či v celom rozsahu voči odvolateľovi alebo v celom rozsahu voči všetkým odporcom) a nebolo to zrejmé ani z výroku rozhodnutia. Okrem toho súd vychádzal z toho, že ak vec bola voči 3 odporcom právoplatne skončená a rozhodnutá prvostupňovým súdom, nemožno ju opätovne prejednať žiadnym súdom, nielen prvostupňovým. A napokon námietku premlčania v konaní do rozhodnutia odvolacieho súdu vzniesli len odporcovia 2) a 4).
Navrhovateľ podal voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie dňa 5.2.2010. Poukazoval na svoje dôvody, prečo nárok nepovažuje za premlčaný, ďalej na to, že námietku premlčania vzniesli len dvaja odporcovia a že v konaní každý odporca koná sám za seba a nič na tom nemení solidárny záväzok určený súdom (NS ČR 32Odo 529/2003).
Najvyšší súd SR rozsudkom č.k. 1Cdo 43/2010-153 zo dňa 29.2.2012 dovolanie navrhovateľa voči odporcom 2) a 4) zamietol a vo vzťahu k odporcom 1) a 3) rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Súd na rozdiel od odvolacieho a prvostupňového súdu mal za to, že navrhovateľ mal kvalifikovanú vedomosť o škodcoch a rozsahu škody doručením uznesení trestného súdu 9T 127/2005 28.12.2005 o odkaze navrhovateľa s nárokom na škodu na občianske konanie voči odporcom 2)-4) a 9T 147/2005 23.2.2006 o odkaze navrhovateľa s nárokom na škodu na občianske konanie voči odporcovi 1). Navrhovateľ mal možnosť riadne pokračovať v uplatnení náhrady škody. Po skončení trestného konania s odkazom na uplatnenie nároku v občianskom konaní pokračovalo plynutie premlčacej doby. Preto dovolanie voči odporcom 2) a 4) súd zamietol.
Vo vzťahu k odporcom 1) a 3) dovolací súd potvrdil stanovisko prvostupňového súdu, že v danom prípade odporcovia majú postavenie samostatných účastníkov a preto ak vzniesli námietku premlčania len odporcovia 2) a 4), tak tento úkon nezakladal účinky aj pre odporcov 1) a 3). Na druhej strane však dovolací súd uviedol, že odvolací súd nepochybil, ak preskúmal prvostupňový rozsudok na základe odvolanie len jedného odporcu j vo vzťahu k ostatným odporcom, pretože ide o prípad, keď z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi (§ 153 ods. 2 a § 212 ods. 2 písm. d/ OSP), ale pochybil, keď zohľadnil námietku premlčania, ktorú odporcovia 1) a 3) nevzniesli.
Odvolací súd na prejednaní veci dňa 20.8.2012 (č.l. 169 súdneho spisu) už dal za pravdu prvostupňovému súdu, že voči odporcom 1) a 3) by mal byť prvostupňový rozsudok právoplatný, keďže proti nemu nepodali odvolanie. Prvostupňový súd k tomu dodáva, že odvolanie nepodal ani odporca 1).
V konečnom dôsledku však Krajský súd v Žilne uznesením č.k. 5Co 255/2012-189 zo dňa 31.1.2013 zrušil prvostupňový rozsudok aj voči odporcom 1) a 3) a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení sa uvádza, že prvostupňový súd nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom s odkazom na odôvodnenie rozsudku NS SR. Odvolací súd však bližšie nešpecifikoval svoj dôvody. V tomto smere opravil aj dôvody svojho uznesenia opravným uznesením č.k. 5Cdo 255/2012-195 zo dňa 11.6.2013.
Prvostupňový súd určil termín pojednávania na 27.11.2014 - predvolal už len navrhovateľa a odporcov 1) a 3). Navrhovateľ v doplňujúcom podaní trval na svojom návrhu odkazom na svoje pôvodné tvrdenia. Požiadal o prejedanie veci vo svojej neprítomnosti. Na pojednávaní obidvaja odporcovia vzniesli námietku premlčania, odporca 1) len všeobecne a odporca 3) s odkazom na dôvody uvedené v odôvodnení KS v Žilne č.k. 5Co 55/2009-109 zo dňa 6.10.2009 (strana 6 posledný odsek a strana 7 prvé dva odseky).
Súd pri posúdení námietky premlčania mal dve možnosti - neakceptovať ju s odkazom na § 3 Občianskeho zákonníka. Teda, že svoje inak zákonné nároky (uplatnenie námietky premlčania) nemôžu uplatňovať v rozpore s dobrými mravmi. Nebyť totiž rozporných rozhodnutí súdov, tak by nemali odporcovia možnosť uplatniť námietku premlčania (pôvodne ju totiž nevzniesli a ani nepodali odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu. Rozhodovaciu činnosť však nemožno považovať za skutočnosť zakladajúcu postup v rozpore s dobrými mravmi. Preto súd námietku premlčania akceptoval a s odkazom na dôvody uvedené v rozhodnutí NS SR návrh voči odporcom zamietol. Najneskôr doručením trestných rozhodnutí o odkaze na občianske konanie (23.2.2006) mal navrhovateľ kvalifikovanú vedomosť o tom, kto škodu spôsobil a v akom rozsahu. Ak návrh na súd podal až 7.7.2008, podal návrh po uplynutí 2 ročnej premlčacej lehoty(uplynula najneskôr 23.2.2008).
Odporca 1) si náhradu trov konania neuplatnil, preto mu súd ani žiadne nemohol priznať. Odporca 3) si náhradu trov konania uplatnil (trovy právneho zastúpenia advokáta ustanoveného Centrom právnej pomoci).
Súd však videl dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 OSP. Odporca 3) okradol navrhovateľa v spolupáchateľstve s inými osobami o obrovské sumy trestnou činnosťou. Spôsobil mu škodu a súd návrh zamietol n základe premlčania, pričom každý zo súdov vyslovil iný názor. Prvostupňový súd premlčanie neakceptoval a odvolací a dovolací súd premlčanie akceptoval, ale každý z iných dôvodov a od ného času (odvolací od oboznámenia sa s výsledkami vyšetrovania, dovolací od doručenia uznesenia odkaz nároku na občianske konanie). Ďalším dôvodom j, že odporcovia 1) a 3) pôvodne námietku premlčania nevzniesli a ani nepodali proti rozhodnutiam odvolanie a dovolanie. Námietku napokon mohli vzniesť len vďaka tomu, že odvolací súd najskôr prihliadal na námietku, ktorú odporcovia nevzniesli a v konečnom dôsledku vec vrátil prvostupňovému súdu, ktorému sa za normálnych okolností vec už nemala vrátiť. Napokon súd prihliadol aj na to, že odporca 3) vzniesol síce námietku premlčania, na čo súd musí ex offo prihliadať, aj keď nie je úplne presne a perfektne špecifikovaná. Odporca 3) bol však zastúpený advokátom a napriek tomu odkazoval na dôvody odvolacieho súdu, ktoré neakceptoval NS SR (premlčanie posúdi inak) a napokon ani odvolací súd už neodkazoval vo svojom neskoršom rozhodnutí na svoje vlastné a pôvodné dôvody, ale na dôvody NS SR. Čiže priznať odmenu za niečo, čo zvládol odporca 1) sám a odporca 3) s chybou
- by bolo aj v rozpore s § 142 OSP, podľa ktorého možno priznať náhradu účelne vynaložených trov. Odporcovia 1) a 3) uplatnili námietku vychádzajúc z uznesení vyšších súdov a odporca 3) nepotreboval advokáta na o, aby to učinil s chybou.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované
dôkazy.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.