Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-905-2014.pdf
PDF · 71.23 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/905/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jána Burika a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci navrhovateľov v rade 1/ L. Y., nar. XX. X. XXXX, bytom M. X, M. V. XXXX/XX, v rade 2/ mal. B. Y., nar. X. X. XXXX, bytom ako navrhovateľka v rade 1/, zastúpeného navrhovateľkou v rade 1/ ako zákonnou zástupkyňou, obaja právne zastúpení JUDr. Dašenou Gombíkovou, advokátkou so sídlom v M., C. X proti odporcovi P. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom M., C. M. XXXX, t.č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Banská Bystrica - Kráľová, zastúpenému JUDr. Danielom Malíkom, advokátom so sídlom v Martine, Rázusova 4213/3, v konaní o ochranu osobnosti, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu v Martine, č.k. 5C 67/12-103 zo dňa 30. apríla 2014, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil odporcovi povinnosť uhradiť navrhovateľom, každému po 10 000,- eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj vo výroku o náhrade trov konania, p o t v r d z u j e .
V ostatnej časti, pokiaľ bol návrh navrhovateľov vo zvyšku zamietnutý, odvolaním nenapadnutej, p o n e c h á v a rozsudok okresného súdu nedotknutý.
Navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Martine zaviazal odporcu uhradiť navrhovateľom z titulu nemajetkovej ujmy, každému po 10 000,- eur. Vo zvyšnej časti návrh navrhovateľov zamietol a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Pri rozhodovaní vo veci vychádzal z ust. § 11, § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, keď konštatoval, že protiprávnym konaním odporcu - vraždou manžela navrhovateľky v rade 1/ a otca navrhovateľa v rade 2/ došlo k výraznému zásahu do práv na ochranu osobnosti navrhovateľov, kedy neprichádza do úvahy len použitie ust. § 13 ods. 1 OZ, lebo žiadne morálne zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu nemôže. Ani náhrada ujmy v peniazoch síce nemôže odčiniť stratu blízkeho človeka, ale na druhej strane čiastočne môže zmierniť následky takéhoto činu. Pri stanovení konkrétnej výšky prihliadal i na finančné zabezpečenie pozostalých a celkovú sociálnu situáciu navrhovateľov. Aj keď navrhovateľka v čase smrti manžela mala podaný návrh na rozvod, v tomto konaní nebolo možné rozhodným spôsobom posúdiť otázku prípadného rozvodu, nakoľko išlo o rozvod dvoch mladých ľudí, ktorí začali spolu v nízkom veku viesť spoločný život s maloletým dieťaťom, čo sa síce muselo nesporne odraziť v ich vzťahoch, ale tu súd prihliadol i na výpovede rodičov nebohého, ktorých vypočul ako svedkov a ktorí zároveň potvrdili, že medzi manželmi neboli významne narušené vzťahy a zo strany navrhovateľky v rade 1/ zrejme išlo len o formu nátlaku na zmenu správania sa manžela vo vzťahu k spoločnej rodine. Aj v súčasnosti majú s nevestou dobré vzťahy.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania s prihliadnutím na ich pomer úspechu a neúspechu v konaní.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie, v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom svojho právneho zástupcu odporca. Žiadal rozsudok prvostupňového súdu vo vyhovujúcej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie dôvodiac tým, že prvostupňový súd sa nedostatočne vyporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami spočívajúcimi na vzájomných vzťahových väzbách medzi navrhovateľmi a nebohým poškodeným B. Y., ktoré by boli dôvodné pre priznanie nároku z titulu nemajetkovej ujmy a možnej výšky samotného nároku. Z vykonaného dokazovania vyplynul rozsah existencie vzájomného vzťahu medzi navrhovateľkou a poškodeným, kde bolo preukázané, že navrhovateľka pred smrťou poškodeného podala návrh na rozvod a nežila s ním v spoločnej domácnosti. Už samotný návrh na rozvod, ktorý bol podaný na príslušný súd, naznačuje určitú rozvrátenosť rodiny, vzájomných medziľudských vzťahov, a to bez ohľadu na to, či došlo alebo nedošlo napokon k rozvodu. U navrhovateľov podľa jeho názoru nedošlo k takému zásahu do ich práv na ochranu osobnosti, ktoré by odôvodňovalo priznanie nároku, spočívajúceho v nemajetkovej ujme.
Navrhovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadali rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Prvostupňový súd podľa ich názoru vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a napokon i správne rozhodol. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že vážny úmysel na rozvode manželstva zo strany navrhovateľky nebol a nakoľko po svadbe nemali dostatok finančných prostriedkov na zakúpenie vlastného bytu, bývali striedavo u rodičov alebo v podnájme. Inak vždy žili úplne normálnym, slušným rodinným životom a tešili sa najmä zo svojho spoločného dieťaťa. Akceptovanie názoru odvolateľa, podľa ktorého nedošlo k vážnemu zásahu do práv na ochranu osobnosti u navrhovateľov, by v tomto konkrétnom prípade znamenalo akceptovať názor, že podanie návrhu na rozvod manželstva sa rovná brutálnemu zavraždeniu 73 bodnými ranami, čo je však v občianskej civilizovanej spoločnosti absolútne neprijateľné.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.) rozhodnutie prvostupňového súdu v napadnutej časti podľa ust. § 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany odvolateľa v priebehu odvolacieho konania neboli tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia.
Ak odporca v priebehu odvolacieho konania (tak ako i pred prvostupňovým súdom) poukazoval na rozvrátené vzťahy v manželstve, s touto skutočnosťou sa okresný súd dostatočne vyporiadal v dôvodoch napadnutého rozhodnutia, keď vychádzal i z hodnotenia svedeckých výpovedí rodičov poškodeného a v odvolacom konaní neboli zistené žiadne nové skutočnosti, ktoré by umožňovali odvolaciemu súdu hodnotiť vykonané dokazovanie inak, než ho vyhodnotil súd prvého stupňa. I v prípade narušených vzťahov medzi účastníkmi nemožno opomenúť citové väzby navrhovateľky v rade 1/ a poškodeného, ktorí spolu uzavreli manželstvo, z ktorého pochádza ich spoločné dieťa a už z tohto pohľadu je finančné zadosťučinenie, tak ako ho ustálil súd prvého stupňa, i podľa názoru odvolacieho súdu primerané. Nemožno opomenúť ani výpovede rodičov poškodeného, ktoré napokon správne vyhodnotil súd prvého stupňa a ktorí sami potvrdili, že v manželstve medzi účastníkmi neboli vážne nezhody, čoho potvrdením sú i ich dobré vzájomné vzťahy s nevestou a vnukom.
V ostatnej časti, pokiaľ bol návrh navrhovateľov vo zvyšku zamietnutý, odvolaním nenapadnutej, zostáva rozsudok prvostupňového súdu nedotknutý.
Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania súd vychádzal z ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a nepriznal navrhovateľom, i keď mali v odvolacom konaní úspech, náhradu trov odvolacieho konania, lebo si žiadne trovy neuplatnili.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.