Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoE/124/2014

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti povinnej: D. R., nar. XX. Z. XXXX, naposledy bytom J., E. X, t. č. na neznámom mieste, zast. opatrovníkom: Mesto Skalica, Skalica, Námestie slobody 10, o 681,77 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, Bratislava, Záhradnícka 60, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Skalica z 19. decembra 2013 č. k. -28, EX 7243/09u takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa I. vyhlásil exekúciu (inak vedenú u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, ďalej len „exekútor“ pod sp. zn. EX 7243/09u) za neprípustnú a II. túto súčasne i zastavil. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 41 ods. 2 písm. d/ a § 57 ods. 1 písm. g/ E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 40 písm. a/, § 44 ods. 2, § 45 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „ZoRK“); § 52, § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom do 31. decembra 2007); čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a 3, čl. 6 a bodu 1 písm. q/ prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“) ako i poukazom na viaceré rozhodnutia v tzv. spotrebiteľských veciach. Vecne mal predovšetkým za to, že tu šlo o tzv. spotrebiteľský vzťah na základe Zmluvy o pôžičke uzavretej medzi právnou predchodkyňou oprávnenej (dnes už neexistujúcou obchodnou spoločnosťou SLOVENSKÁ POŽIČOVŇA, a.s., Kežmarok, Hlavné námestie 12) a povinnou 8. septembra 2005 (ďalej len „zmluva“), v ktorom rozhodcovskú doložku pojatú do článku X. písm. i/ všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej predchodkyňou oprávnenej bolo treba považovať za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a takto aj za neprijateľnú (a preto tiež neplatnú) zmluvnú podmienku, ak podstatou príslušného dojednania bolo praktické nanútenie záujmu dodávateľky riešiť spory vzniknuté zo zmluvy pred rozhodcovským súdom (Rozhodcovským súdom zriadeným pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o.) a takto aj vzdanie sa spotrebiteľom práva na vyriešenie prípadných sporov pred všeobecným súdom, pričom spotrebiteľ (tu povinná) si takúto doložku osobitne nevyjednal a nemal ani reálnu možnosť eliminovať takéto pre neho nevýhodné ustanovenie zo zmluvy. Takto bolo treba na vec nazerať i preto, že výpočet neprijateľných zmluvných podmienok v zákone je len demonštratívny (neuzavretý) a neplatná rozhodcovská doložka tak nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať exekučný titul, ktorý potom nebol ani spôsobilým podkladom exekúcie a jeho exekučné vymáhanie nebolo prípustným, argumentoval napokon okresný súd. O trovách exekúcie potom súd prvého stupňa nerozhodoval s tým, že o nich rozhodne osobitným uznesením s poukazom na naliehavý právny záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnosťou exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na jeho zrušenie (uznesenia) a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (v ktorom by sa v exekúcii pokračovalo). Súdu prvého stupňa vytkla vadné právne posúdenie ním veci, namietajúc prekročenie oprávnení priznávaných exekučnému súdu právom, keďže ani z dostupnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vo veciach ochrany spotrebiteľa nemožno vyvodiť oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú nepodaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorá žaloba je - podľa oprávnenej - práve jediným právom predpokladaným spôsobom preskúmania zákonnosti rozhodcovského konania vrátane preskúmania rozhodcovskej doložky) a rozhodcovský rozsudok tu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu (vrátane založenia ním prekážky veci právoplatne rozsúdenej a nemožnosti prejednávania takejto veci znova). Napokon odvolaním poukázala aj na riadenie sa exekučného súdu chybným (slovenským) jazykovým znením smernice, vyvodzujúc z toho, že za zakázané v spotrebiteľských veciach nemožno považovať apriori všetky rozhodcovské doložky, ale len tie, ktorých zmyslom je vymienenie si prejednania prípadného sporu v arbitráži neupravenej právnymi predpismi - o aký prípad však pre úpravu rozhodcovského konania v Slovenskej republike zákonom (v ZoRK) nejde.

Povinná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú vec (vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod (a to napriek presne opačnému názoru oprávnenej), pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) pojatej aj do odôvodnenia jeho uznesenia. Práve pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých dôvodov (pričom objektívnou presvedčivosťou tu treba rozumieť nedostatok ambície presvedčiť aj niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko tu však až na vzácne výnimky je vždy aj potreba vyporiadania sa (odvolacieho súdu) tiež s odvolacími námietkami, potrebné sa javí doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) toto :

Námietka z odvolania, podstatou ktorej je, že skúmanie platnosti rozhodcovskej doložky a teda i právnej bezvadnosti exekučného titulu reprezentovaného rozhodcovským rozsudkom výlučne v rámci procesu udeľovania poverenia exekútorovi (čiže zrejme najmä bez využitia opravného prostriedku v tzv. základnom konaní, predstavovaného žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku) by mala byť postupom bez opory v zákone, je samozrejme i s prihliadnutím k záverom konštantnej judikatúry tunajšieho súdu v obdobných veciach (v tejto súv. skutočne len príkladmo por. napr. uznesenia Krajského súdu v Trnave vo veciach sp. zn. , alebo , druhé a tretie z nich vydané navyše za účasti oprávnenej totožnej s tou v prejednávanej veci) neakceptovateľnou.

I tu sa tak žiada zdôrazniť, že je to najmä ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu), ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len pri nezistení exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností), v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie

poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul a rovnako žiadnu úlohu tu nezohráva, či nesúlad so zákonom má charakter porušenia predpisov procesného alebo i hmotného práva).

Z už uvedeného vyplýva nedôvodnosť tzv. odvolacích námietok oprávnenej procesného rázu, keďže tu stále treba trvať na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť z toho vynímajúc možnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného názoru (formulovaného odvolaním prakticky tak, že exekučný súd by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento nemal mať oprávnenie skúmať inak než po stránke formálnych náležitostí) by pritom malo za následok, že súdy by nevenovali exekučným titulom žiadnu pozornosť (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne). Tunajší odvolací súd už v minulosti viackrát zdôraznil, že zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť, pre ktorý dôvod alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie z tu diskutovaného dôvodu je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ak potom navzdory vade exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti došlo k udeleniu poverenia, musí tu byť aj právny prostriedok spôsobilý eliminovať nežiadúce dôsledky takéhoto skoršieho pochybenia exekučného súdu a tým je práve zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 ZoRK v spojení s ust. § 57 ods. 2 E. p. (pričom otázka potreby súbežného vyhlásenia exekúcie za neprípustnú bola otázkou, ktorá spadá do roviny akademických diskusií na poli procesného purizmu). Ani v tejto konkrétnej veci pritom od takéhoto záveru - predstavujúceho výraz konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho súdu nebol dôvod ustupovať.

Hoci odvolaním sa potom namietalo vyhodnotenie rozhodcovskej doložky za neprijateľnú a preto i neplatnú zmluvnú podmienku len s obhajobou tejto (doložky) a tiež rozhodcovského rozsudku (vydaného na jej podklade) založenou na použití (súdom prvého stupňa) chybnej jazykovej verzie smernice, odvolací súd ani tento argument nemohol prijať.

I vo vzťahu k jeho uplatneniu poukázal už v minulosti na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (v tejto súv. por. tiež čl. 169 ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2011 č. k. -15, čo aj venujúce sa medzičasom legislatívne upratanému problému príslušnosti). Výkladom a contrario (opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Práve preto bola v prejednávanej veci bez významu argumentácia založená na nesprávnom preklade smernice do slovenského jazyka; keď bez ohľadu na správnosť či nesprávnosť prekladu súčasťou tuzemského právneho poriadku už v čase uzavretia zmluvy predchodkyne oprávnenej a povinnej bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek 3 (dnešný odsek 4) rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku 4, dnes 5 za neplatné), ktorému je vlastné (ako na to správne poukázal už súd prvého stupňa), že je len demonštratívny (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný,

tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia). Tuzemská právna úprava v práve odcitovanej podobe potom pri jej náležitej aplikácii súdmi poskytovala dostatočný štandard ochrany spotrebiteľa i pominúc úpravu v smernici, resp. vo všeobecnosti na úrovni európskej, súhlasiť však treba so súdom prvého stupňa aj v tom, že práve v tomto smere rozhodcovský súd podieľajúci sa na vydaní rozsudku majúceho poslúžiť za exekučný titul (za iných okolností alternatíva k riešeniu sporov všeobecnými súdmi) nárokom takto kladeným aj naň zadosť neučinil.

Takto ale samozrejme musela by byť celkom bez nádeje na úspech i obhajoba exekučného titulu predstavovaného rozhodcovským rozsudkom. Na neprijateľnosť treba totiž usudzovať vždy v prípadoch doložky poskytujúcej spotrebiteľovi síce možnosť výberu (medzi rozhodcovským a všeobecným súdom), nútiacej ho však pre prípad zvolenia si rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu. Aj v prejednávanej veci šlo práve o takýto prípad, v ktorom síce obchodné podmienky predchodkyne oprávnenej poskytli (za použitia terminológie v takýchto podmienkach, predložených súdu v neúplnej verzii, avšak súdu v plnom znení známych z iných vecí oprávnenej) „právo ktorejkoľvek zo zmluvných strán žiadať o vydanie predbežného opatrenia na všeobecnom súde“, takéto priznanie oprávnenia aj povinnej (spotrebiteľovi) domáhať sa na všeobecnom súde len predbežnej ochrany práv ale nebolo dostačujúcim a navyše efektivita takejto možnosti bola prakticky popretá treťou vetou doložky, obsahujúcou záväzok podrobiť sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu ako rozhodnutiu konečnému, záväznému a vykonateľnému (čo v prípade skoršieho iniciovania rozhodcovského konania dodávateľom možnosť alternatívy v podobe konania pred všeobecným súdom prakticky vylučuje).

Pri riadení sa opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul za neprimeranú (neprijateľnú) a preto neplatnú zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho však musel byť i ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).

Napokon vo vzťahu k špecifickej argumentácii oprávnenej v tejto veci i za pomoci uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 2011 sp. zn. sa žiada záverom uviesť, že ani táto nemohla mať na závery priblížené vyššie žiaden vplyv, ak takýmto rozhodnutím vo veci tzv. nebankovej spoločnosti odchylnej od oprávnenej z prejednávanej veci (ďalej tiež „iná skoršia vec“) boli síce zrušené rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov, stalo sa tak však na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora podnieteného povinným a z obsahu aj k odvolaniu pripojeného rozhodnutia v inej skoršej veci je zjavné, že Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd v takejto veci sa vôbec nezaoberal odvolaním vecne (ale odmietol odvolanie pre názor o jeho neprípustnosti) a jemu podriadený Okresný súd Žiar nad Hronom nezamietol žiadosť exekútora o poverenie, ale zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie (z dôvodov, ktoré práve Najvyšší súd SR považoval za sporné).

Pri riadení sa týmito úvahami preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania potom nerozhodoval, pretože tu nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách exekúcie už v rámci uznesenia o jej zastavení mal rovnaký účinok ako vyhradenie rozhodnutia o trovách konania až samostatnému rozhodnutiu po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, teda nástup povinnosti súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením odvolacieho súdu (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4, resp. i § 151 ods. 3 O. s. p., druhé a tretie z nich per analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.