Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_4Co-279-2014.pdf
PDF · 93.94 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/279/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ota Jurča a sudkýň JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Anny Slovinskej v právnej veci žalobcu: Profi Credit Slovakia, a.s., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 47 233 516, proti žalovanému U. Z., O.. XX.X.XXXX, bývajúcemu v F. Č.. XXX, zaplatenie 1 330,52 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti Okresnému súdu Spišská Nová Ves zo dňa 28.1.2014 č.k. 9C/354/2013 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej zamietavej časti a vo výroku o trovách konania.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 78,20 eura a úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne
- zo sumy 68,12 eur od 12.10.2010 do 17.10.2010
- zo sumy 68,12 eur od 12.12.2010 do 12.12.2010
- zo sumy 68,12 eur od 12.2.2011 do 16.2.2011
- zo sumy 68,12 eur od 12.5.2011 do 16.5.2011
- zo sumy 68,12 eur od 12.6.2011 do 12.6.2011
- zo sumy 68,12 eur od 12.7.2011 do 21.7.2011
- zo sumy 55,87 eur od 12.12.2011 do 12.12.2011
- zo sumy 55,87 eur od 12.4.2012 do 10.5.2012
- zo sumy 55,87 eur od 12.5.2012 do 25.7.2012
- zo sumy 36,24 eur od 26.7.2012 do zaplatenia
- zo sumy 68,12 eur od 12.6.2012 do zaplatenia
- zo sumy 10,08 eur od 12.7.2012 do zaplatenia,
všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu súd zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalobca nemá právo na ich náhradu.
Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 8.9.2010 medzi účastníkmi konania bola uzavretá Zmluva o poskytnutí revolvingového úveru č. 83000310058, podľa ktorej žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 1 200 eur a žalovaný sa zaviazal zaplatiť ho v 36 - mesačných splátkach po 68,12 eura so splatnosťou k 11. dňu v mesiaci. V zmluve je uvedená celková suma, ktorú žalovaný ako dlžník má zaplatiť, t.j. vrátenie úveru s úrokmi spolu vo výške 2 452,32 eura. Tiež je uvedená ročná percentuálna miera nákladov vo výške 69,38 %, priemerná ročná percentuálna miera nákladov 47,39 %, predpokladaná ročná percentuálna miera nákladov úveru po poskytnutí revolvingu 68,12 %, ročná sadzba úveru 70 % a ročná úroková sadzba revolvingu 68,44 %.
Predmetná zmluva obsahuje časť 8, kde v bode 8.1 sa dlžník zaviazal zaplatiť veriteľovi odplatu za poskytnutie služby, spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok vo výške 178,60 eura a za poskytnutie služby odkladu splatnosti splátok revolvingového úveru vo výške 108,24 eura v prípade, že dlžníkovi bude revolving poskytnutý. Podľa článku 13 zmluvy boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy aj zmluvné dojednania. V zmysle článku 14 bod 14.1 veta prvá, v prípade omeškania dlžníka s úhradou splátky úveru alebo jej časti je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,065 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, t.j. vo výške 23,725 % ročne.
Žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou splátok úveru už pri prvej splátke a napokon zaplatil celkovú sumu 1 121,80 eura. Keďže žalovaný bol v omeškaní s úhradou splátok o viac ako 3 mesiace, bolo mu doručené oznámenie veriteľa o uplatnení práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, t.j. nastala okamžitá splatnosť úveru z dôvodu omeškania. Žalobca tvrdil, že mu vznikol nárok na zmluvné pokuty v zmysle článku 14 bod 14.1 vo výške 0,065 % denne a popri týchto zmluvných pokutách si uplatňuje aj úrok z omeškania vo výške tak, aby výška zmluvnej pokuty a úroku z omeškania neprevyšovala priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú pred vznikom omeškania o viac ako 10 % bodov ročne a súčasne trojnásobok úrokov z omeškania.
Súd posúdil vec v zmysle ust. § 52 ods. 1,2,3,4, § 53 ods. 1,5, ods. 3, podľa § 54 ods. 1,2 Obč. zákonníka, podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch, ako aj podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Dokazovaním mal preukázané, že žalovaný sa zaviazal zaplatiť za poskytnutý úver 1.200 eura, spolu sumu 2.452,32 eura, teda odplata za úver presahuje 100 % poskytnutého úveru. Takúto odplatu považoval súd ako dohodnutú zmluvnú podmienku za absolútne neprijateľnú a odporujúcu dobrým mravom. Poukázal, že priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov za druhý štvrťrok 2010 u spotrebiteľských úveroch vo výške do 1.500 eura s dobou platnosti od 1 do 5 rokov predstavovala 47,39 % tak, ako je to aj uvedené v zmluve uzatvorenej medzi účastníkmi. Ročná percentuálna miera nákladov úveru poskytnutého žalovanému túto značne prevyšujúe. Ročná úroková sadzba úveru uvedená v zmluve vo výške 70 % taktiež značne prevyšuje priemerné úrokové miery bánk zistených z internetovej stránky NBS. Preto súd poukazujúc na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, na ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., ako aj na § 11 ods. 2 citovaného zákona úver je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Zaviazal preto žalovaného zaplatiť neuhradený zostatok úveru vo výške 78,20 eur (1 200 eur mínus uhradené splátky 1 121,80 eura) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Súd vyslovil pochybnosť, či vzhľadom na skutočnosť, že ide o spotrebiteľský úver, keď spotrebiteľovi bolo pri poskytnutí úveru predložené tlačivo zmluvy vrátane Zmluvných dojednaní je otázne, či mal dostatok času a možnosť oboznámiť sa s celým obsahom zmluvy a pochopiť význam podmienok v nej uvedených. Zrejme tomu tak nebolo, keďže zmluva je písaná malým nahusteným písmom a ide o pomerne dlhý text obsahujúci množstvo odbornej právnej terminológie. Pokiaľ v texte zmluvy a zmluvných dojednaní sú uvádzané také dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a zmluva neobsahuje výslovné upozornenie na tieto nároky, nemožno ich žalobcovi priznať pre rozpor s dobrými mravmi. V súvislosti so zmluvnou pokutou súd uviedol, že táto musí mať písomnú formu, ktorá predpokladá dve náležitosti, a to že písomnosť obsahuje prejav vôle zachytený v texte listiny a podpis konajúcej osoby. Tak, ako každá zmluva aj dohoda o zmluvnej pokute má byť ukončená podpismi zmluvných strán, ktoré svojim podpisom potvrdzujú uzavretie dohody s obsahom, ktorý sa nachádza nad ich podpismi. V danom prípade zmluvná pokuta je zakomponovaná
do zmluvných dojednaní a tieto nie sú podpísané žalovaným, preto podľa názoru súdu nie je tu dodržaná písomná forma dohody o zmluvnej pokute. Konštatoval, že zmluvné dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, (napr. aj zmluvná pokuta) práve pre drobný text spotrebiteľovi pravdepodobne uniknú a takýto postup veriteľa možno považovať za postup v rozpore s dobrými mravmi z dôvodu, že zmluvné pokuty a nevýhodnejšie zmluvné podmienky pre spotrebiteľa by mali byť zreteľne špecifikované priamo v zmluve a nestačí len odkaz na ostatné zmluvné dojednania. Súd prvého stupňa preto zamietol návrh žalobcu aj na zaplatenie zmluvnej pokuty. V zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznal však úrok z omeškania za splátky s úhradou ktorých bol žalovaný v omeškaní, tak ako je to uvedené vo výrokovej napadnutého rozsudku, a to v zmysle vládneho nariadenia č. 87/1995 Z.z.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p. s tým, že žalobca mal v konaní úspech len čiastočný, menší ako žalovaný, preto mu náhrada trov konania nebola priznaná. O trovách žalovaného súd nerozhodoval poukazujúc na ust. § 151 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého súd o trovách konania rozhoduje len na návrh a žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil.
Proti výrokom rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh v prevyšujúcej časti zamietnutý a ktorým súd rozhodol, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ a podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ Občianskeho súdneho poriadku. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté výroky rozsudku súdu prvého stupňa tak, že žalovaného zaviaže na zaplatenie uplatnených nárokov, na náhradu trov konania a na náhradu trov právneho zastúpenia žalobcu v konaní pred súdom prvého stupňa, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, príp., aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celkovej výške 95,20 eur, pričom tieto trovy pozostávajú z trov právneho zastúpenia jedného úkonu, podanie odvolania v hodnote 85,64 €, vrátane DPH, k tomu režijný paušál a tiež za zaplatený súdny poplatok za odvolanie.
Nestotožnil sa so záverom a argumentáciou súdu prvého stupňa, ktorý uzavrel, že odplata za poskytnutie úveru presahovala 100 % poskytnutého úveru. Táto argumentácia je podľa odvolateľa zavádzajúca, pretože odplata za poskytnutie úveru sa vyjadruje pomocou ukazovateľa, a to ročnej percentuálnej miery nákladov, ktorý ako zo samotného názvu vyplýva, obsahuje hodnotu za 1 kalendárny rok, to znamená, že odplata vo výške 1.252,32 eura je súčtom jednotlivých ročných odplát za poskytnutý úver. Úver mal splatnosť 36 mesiacov, t.j. mal byť splatený v priebehu 3 rokov a tak primeranosť, resp. neprimeranosť odplaty sa musí posudzovať nie za celú dobu, ale len za 1 kalendárny rok, čo v tomto prípade činí sumu 417,44 eura. Skutkové zistenia súdu sú preto v tomto smere nesprávne. Otázka odplaty za úver poskytnutý na základe spotrebiteľskej zmluvy v čase poskytnutia úveru bola upravená v § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom uzatvoreniu zmluvy a podľa tohto ustanovenia odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Vyplýva z toho, že odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov sa neporovnávajú len s odplatami bánk, ale v zmysle teórie finančného práva finančným trhom sa rozumie sústava subjektov finančného trhu, jeho nástrojov a transakcií, teda finančných investícií s týmito nástrojmi a medzi týmito subjektami. Ide pritom o nepriame sprostredkované financovanie, ktorého rizikom je návratnosť finančných prostriedkov, resp. je to hmotne motivované, inštitucionálne organizované nakupovanie a predávanie peňazí. Záver súdu prvého stupňa, ktorým vyslovil zmluvnú podmienku za absolútne neprijateľnú a odporujúcu dobrým mravom a o neprijateľnosti odplaty je neodôvodnený. Aplikácia všeobecných ustanovení o dobrých mravoch (§ 39 OZ), je v tomto prípade aplikáciou ustanovenia lex generalis oproti ustanoveniam o spotrebiteľských zmluvách, ktoré sa v tomto prípade považujú za ustanovenia lex specialis. Takéto použitie sa javí ako nepriliehavé, vzhľadom na ust. § 53 ods. 6 OZ, ktorý ohľadne odplaty ustanovuje zákaz jej podstatného prevýšenia. Súd sa vôbec pritom nezaoberal úvahami, aká výška odplaty by bola primeraná a aká by bola ešte v súlade s dobrými mravmi. Závery súdu ohľadne zmluvných dojednaní, že sú nečitateľné a ťažké je s nimi sa oboznámiť, sú len nastoľovaním otázok súdom, na ktorý si súd sám aj odpovie a je neprípustné takýto postup akceptovať, pretože skutočnosť, že žalovaný sa nemal reálne možnosť oboznámiť s obsahom, nemal súd žiadnym vykonaným dokazovaním preukázanú. To isté platí o ustanoveniach o zmluvnej
pokute. Zmluvné dojednania boli súčasťou zmluvy o revolvingovom úvere, pričom žiaden právny predpis neobsahuje zákaz, aby zmluvná pokuta nemohla byť dohodnutá v zmluvných dojednaniach. Samotná zmluva o úvere v bode č. 7 obsahuje odkaz na ďalšiu úpravu uvedenú v zmluvných dojednaniach, t.j. zahŕňa odkaz na zmluvné dojednania ako na súčasť zmluvy. Žalovaný svojím podpisom na zmluve potvrdil, že súhlasí so všetkými ustanoveniami zmluvy, teda aj s tými, ktoré odkazujú na jej časti, resp. prílohy. V tomto kontexte teda neobstojí tvrdenie súdu, že nebola dodržaná písomná forma dohody o zmluvnej pokute. Zákon nevyžaduje, aby jednotlivé strany listiny o právnom úkone boli samostatne podpisované a aj v súdnej praxi sa ustálil názor, že ak je listina o právnom úkone tvorená viacerými hárkami, tak aby tvorili jednu listinu, musia byť tieto spojené tak, aby tvorili technickú jednotu a len listina ako celok má byť podpísaná. Dojednania o zmluvnej pokute sú v súlade s maximálnou výškou sankcií stanovenou v § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda nespĺňajú definíciu neprijateľnej podmienky ani podľa § 53 ods. 1, ani podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka.
Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
Odvolací súd prejednal vec na základe podaného odvolania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania. Preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1,3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Verejné vyhlásenie rozsudku bolo v zmysle § 156 ods. 1 O.s.p. riadne oboznámené.
Po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z náležite zisteného skutkového stavu, je vecne správny a správne sú aj dôvody uvedené v napadnutom rozsudku a nemožno ani konštatovať, že by tu boli iné dôvody, ktoré by napadnuté rozhodnutie robili nesprávnym. Súd prvého stupňa vykonal potrebné dokazovanie na návrh účastníkov konania a preukázanie skutkových tvrdení hodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p., správne je aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania.
Podľa ustanovenia § 219 ods. 1,2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa plne stotožňuje so závermi a názorom súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti uvádza:
Jedným z cieľov legislatívy Európskej únie a členských štátov je zvýšenie ochrany záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Dôvodom zavedenia definícii vzťahov obchodných a spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany spotrebiteľa pred silnejšími subjektami dodávateľmi. Dôvody takejto potreby je potrebné hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právnych vzťahov, najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese uzatvárania právnych vzťahov a zmlúv sa vyžaduje od subjektu, a to zmluvnej strany nie spotrebiteľa a iná kvalita sa vyžaduje od spotrebiteľa.
Aj odvolací súd má za to, že je potrebné so všetkými svojimi dôsledkami ozrejmiť spotrebiteľovi takým spôsobom a v takom čase, aby si aj priemerný spotrebiteľ uvedomil vážne dôsledky zaviazania sa na platenie úveru, ktorého odplata podstatne prevyšuje odplaty za úvery poskytované v bankových inštitúciách. Argumentácia odvolateľa, že do sústavy finančných trhov je potrebné v zmysle teórie finančného práva zahrnúť aj nebankové subjekty neobstojí, pretože práve podmienky poskytovanie takýchto úverov ako je všeobecne známe, sú v značnej miere súdmi vyslovované za neprijateľné a odplaty úverov pre ich výšku za rozporné s dobrými mravmi. Pri takejto výške odplaty, ktorá aj pri zohľadnení podnikateľského rizika žalobcu v súvislosti s návratnosťou úverov je v rozpore s dobrými mravmi, priznanie ďalších poplatkov a sankcie - zmluvnej pokuty je neprijateľné. Vzhľadom na text (malé
písmo a množstvo odborných výrazov) zmluvy a zmluvných dojednaní, v ktorých je zahrnutá zmluvná pokuta, priemerný spotrebiteľ si len ťažko môže reálne uvedomiť dôsledky dojednaní a práve súd je tou inštitúciou, ktorá chráni spotrebiteľa aj v zmysle ustanovenia § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Znamená to, že súd sám prihliadne na tieto skutočnosti aj vtedy, ak sa ich spotrebiteľ nedovolá.
Vecne správny je aj výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania, keď podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p., žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech nižší ako žalovaný, nebola mu priznaná náhrada trov konania a úspešný žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že náhradu odvolacích trov žalovanému nepriznal, keďže nebol v odvolacom konaní úspešný a úspešná žalobkyňa náhradu nežiadala.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z., o súdoch, v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.